Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/168/2016

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Martinákovej v spore žalobcu K. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. Z. XXX, zastúpeného JUDr. M. Y., advokátkou so sídlom E., G.. Sv. Q. XX proti žalovaným 1/ W. pP., o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 17. februára 2016, č.k. 5C/273/2014-199, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej výrokovej časti a vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu žalobca a žalovaný 2/ z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanému 2/ domáhal náhrady škody vo výške 6.698,30 Eur s príslušenstvom zamietol. Konanie v časti o zaplatenie sumy 2.299,05 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 2.299,05 Eur od 24.01.2014 do zaplatenia v dôsledku späťvzatia žaloby zastavil. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovaným 1/, 2/ náhradu trov konania nepriznal. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca sa v konaní domáhal náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť uznesením vyšetrovateľa OR PZ ÚJKP v Prievidzi č. ORP-XXX/OVK-PD-XXXX zo dňa 26.12.2004, ktorým sa začalo trestné stíhanie proti žalobcovi ako obvinenému pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu o vznesení obvinenia podal včas žalobca sťažnosť, ktorú však prokurátor Okresnej prokuratúry Topoľčany svojím uznesením sp. zn. 2Pv 256/2005 zamietol. Okresný prokurátor podal na K. J. obžalobu zo dňa 04.01.2011 pod PV 51/08-58 pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. l, ods. 2, ods. 4 Trestného zákona č. 140/1961Zb. v znení zákona č. 403/2004 Z. z. na tom základe, lebo inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a smrť, pretože porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona a ako vodič dopravného prostriedku spôsobil v stave vylučujúcom spôsobilosť vykonávať takú činnosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, inému z nedbanlivosti smrť. Rozsudkom Okresného súdu Partizánske sp. zn. 2T/3/2011 potvrdený uznesením Krajského súdu E. sp. zn. 3To/114/2012 zo dňa 30.01.2013 bol žalobca spod obžaloby oslobodený. Požiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, aby predbežne prejednalo nárok žalobcu na náhradu škody, ministerstvo vnútra postúpilo žiadosť na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky a táto na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré vrátilo žiadosť na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky. Súd dospel k záveru, že v danom prípade je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného 2/ podľa § 4 ods. l písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z., účinného od 01.01.2013, lebo okresný prokurátor zamietol sťažnosť obvineného podanú proti uzneseniu o vznesení obvinenia a podal obžalobu, avšak v danom prípade jeho postup nemožno považovať za nezákonný a tiež uznesenie o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Konštatoval, že v danom prípade žalobca nepreukázal svoje tvrdenia o existencii nezákonného rozhodnutia. Za nezákonné rozhodnutie žalobca považoval uznesenie vyšetrovateľa OR PZ ÚJKP v Prievidzi č. ORP-XXX/OVK-PD-XXXX zo dňa 26.12.2004, ktorým sa začalo trestné stíhanie proti žalobcovi ako

obvinenému pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 Trestného zákona a doplnil, že sťažnosť proti tomuto uzneseniu okresný prokurátor zamietol. Súd prvej inštancie mal za to, že konštrukcia, ktorú uvádza žalobca - nezákonné je uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, proti ktorému podal žalobca sťažnosť, ktorá bola okresnou prokuratúrou zamietnutá, okresný prokurátor podal obžalobu na K. J. a následne bol spod obžaloby oslobodený rozsudkom Okresného súdu Partizánske - neobstojí, lebo ide o zákonný postup upravený trestným poriadkom, pričom v trestnom konaní boli už v čase začatia trestného stíhania produkované dôkazy, ktoré obžalovaného zo spáchania skutku usvedčovali ako aj tie, ktoré ho vyviňovali. Podľa kontinentálneho práva je úlohou súdnej judikatúry interpretovať relevantné ustanovenia hmotného práva na konkrétny prípad (výklad práva). V prípade absencie práva teda v prípade existencie medzery v právnom poriadku sudca nemôže odmietnuť rozhodnúť pre neexistenciu zákonného ustanovenia, ktoré by sa vzťahovalo na prejednávanú vec, došlo by tým k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae). V danom prípade chýbajúce rozhodnutie nevyplňuje chýbajúce miesta v právnom poriadku, ale interpretuje (vykladá) právo existujúce v normatívnej podobe. Podľa článku 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky sudcovia pri výkone funkcie sú nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní len Ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa č.l.7 ods. 2 a 5 a zákonom. V tomto ustanovení sú vymedzené pramene práva, ktoré je povinný sudca rešpektovať. Všeobecne záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR vydané v konaní o súlade právnych predpisov podľa č.l.125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem toho je sudca viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom podľa článku 125 ods. l Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu. Žiaden právny predpis teda explicitne neukladá všeobecnému súdu byť viazaný stanoviskom Najvyššieho súdu SR uverejneným v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ani rozhodnutím iného súdu v inom konaní. Absencia právnej úpravy tejto konštrukcie tzv. nezákonného rozhodnutia, ktoré uvádzal žalobca nemá za následok medzeru v právnom poriadku Slovenskej republiky. Je vecou normotvorcu a následne zákonodarcu, aby do znenia zákona č. 514/2003 Z.z. pojal právnu úpravu takejto konštrukcie nezákonného rozhodnutia, stanovil jej zákonný rámec, prípadne zákonné podmienky, teda činnosť zákonodarnej moci nemôže nahrádzať súdna moc. Prípadné rozhodnutie súdu, ktoré by legitimizovalo takúto konštrukciu nezákonného rozhodnutia by bolo v rozpore so všetkými zásadami trestného práva účinného na území Slovenskej republiky, pretože uznesenie o vznesení obvinenia podľa platného trestného práva nepredpokladá istotu, že skutok sa stal, že je trestným činom alebo prečinom a že ho spáchal obvinený. Pravdepodobnosť spáchania skutku, bola preukázaná tak v čase vznesenia obvinenia, tak v čase rozhodovania okresného prokurátora o sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, tiež v čase podania obžaloby okresným prokurátorom, ako aj v čase konania pred súdom, lebo skutok sa stal. V trestnej veci až rozsiahle súdne konanie realizované počas celého trestného konania a najmä realizovanie zásady in dubio pro reo v konaní pred súdom viedlo k oslobodeniu obžalovaného, v tomto konaní žalobcu spod obžaloby, pričom sa skutok stal, len pochybnosti o pravdivosti dvoch verzií viedli súd k oslobodeniu obžalovaného spod obžaloby. Pre úspešné uplatnenie náhrady škody je potrebné kumulatívne splnenie všetkých zákonných podmienok ako je existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi škodou a namietaným nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím, pričom v danom prípade nie je splnená už podstatná a základná podmienka - existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, teda nie je daný prvotný právny základ žaloby. Súd na základe vykonaného dokazovania a právneho hodnotenia veci dospel k záveru, že neexistuje právny titul, t.j. právny základ pre priznanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., preto návrh ako právne nedôvodný v celom rozsahu zamietol s tým, že sa už ďalej vo svojom rozhodnutí nezaoberal a nevyhodnocoval ďalšie zákonné podmienky. Právne rozhodnutie odôvodnil § 3 ods. 1 písm. a/, § 4 ods. 1, 2, 3, § 4 ods. 3/, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 5 zák. č. 514/2003 Z.z. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. l v spojení s § 146 ods.1 písm. c/ O.s.p., t.j. podľa úspechu v spore tak, že žalovaným l/, 2/ náhradu trov konania nepriznal, lebo žalovanému 1/ žiadne trovy nevznikli, lebo konanie bolo zastavené a žalovaný 2/ si žiadne trovy neuplatnil.

2. Proti tomuto rozsudku, a to jeho zamietajúcej výrokovej časti podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávne právne posúdenie veci, ako aj skutočnosť, že súd prvej inštancie dospel na základe predložených dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nestotožnil sa s právnym záverom súdu, že v danej veci neexistuje právny titul, t.j. právny základ pre priznanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Poukázal na to, že citovaný zákon v platnom znení výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia

obžalovaného spod obžaloby. Vyslovil názor, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Dôvodil, že rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže a (ne) správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Ďalej poukázal na to, že v prípade, ak obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby, súdna judikatúra má za to, že „ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov (ako napr. vopred prerokovaný nárok na náhradu škody písomne podanou žiadosťou), podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v platnom znení zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.“ Vzhľadom na uvedené je potrebné, s prihliadnutím a konkrétne okolnosti a tiež dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté, a teda v rámci spoločnosti utrpel ujmu, ktorú by ako poškodený mal mať nahradenú. Uviedol, že tento právny nárok treba hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 citovaného zákona. V tomto smere poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/194/2010. Ďalej dôvodil, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie.

3. Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že konštrukcia, ktorú uvádza žalobca, že nezákonné je uznesenie vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Prievidzi ČVS: U.-980/OVR- PD-2004 zo dňa 26.12.2004 o vznesení obvinenia K. J. pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2, 3, 4, Trestného zákona s poukazom, že počas trestného konania bol žalobca spod obžaloby oslobodený a vzhľadom na toto oslobodenie je tak uznesenie o vznesení obvinenia nezákonným rozhodnutím, nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 163/2013 zo dňa 13.11.2013, v ktorom sa uvádza, že vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Podotkol, že v predmetnej trestnej veci až rozsiahle súdne konanie a právne vyhodnotenie vykonaného dokazovania pred súdom prinieslo oslobodenie žalobcu spod obžaloby. Za potrebné považoval uviesť, že extenzívnym výkladom zákona č. 514/2003 Z.z. bol síce judikatúrou prijatý záver, že z pohľadu nároku na náhradu škody má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť aj zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby, ako to bolo v tomto prípade, avšak uvedený záver nemôže byť prijímaným absolútne a bezvýhradne. Za nezákonné nemôže byť automaticky považované každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného bez posúdenia a zohľadnenia osobitosti trestného prípadu a podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku ho spod obžaloby oslobodil.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015, ďalej len v napadnutom rozsahu (zamietajúcej výrokovej časti a výrokovej časti o náhrade trov konania vo vzťahu žalobca a žalovaný 2/, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. c/ zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 .

5. Po podaní odvolania žalobcom došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len , ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), platný v čase vydania napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v čase podania odvolania.

V danom prípade bolo odvolanie žalobcu podané dňa 27.02.2016. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Vychádzajúc

u uvedených ustanovení, s prihliadnutím na základné princípy uvedené v jeho čl. 2 ods. 1 a čl. 3 ods. 1, odvolací súd posudzoval dôvody odvolania podľa právneho stavu účinného ku dňu podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.

6. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na tom právnom závere, že pre úspešné uplatnenie náhrady škody je potrebné kumulatívne splnenie zákonných podmienok, a to existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi škodou a namietaným nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím, keď v danom prípade nie je splnená už podstatná a základná podmienka - existencia nezákonného rozhodnutia, alebo nesprávneho úradného postupu, teda nie je daný prvotný právny základ žaloby. Na základe vykonaného dokazovania teda dospel k záveru, že neexistuje právny titul, t.j. právny základ pre priznanie náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, preto žalobu ako právne nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

7. Odvolací súd sa s týmto právnym názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje.

8. Súd prvej inštancie dospel k vyššieuvedenému záveru, keď vychádzal z právneho názoru vysloveného v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.11.2013, sp. zn. II. ÚS 163/2013, podľa ktorého vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, respektíve za odporujúce zákonu iba z dôvodu že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Vzhľadom na uvedený nález Ústavného súdu Slovenskej republiky konštatoval, že súdy by mali skúmať či došlo v trestnom konaní k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených v § 2 Trestného poriadku orgánmi činnými v trestnom konaní vzhľadom na skutkové okolnosti ktoré vyplývajú z trestného vyšetrovacieho spisu, ktorý je aj pripojený v danom konaní a z ktorého je zrejmé že základné zásady trestného konania dodržané boli. Zistené okolnosti nasvedčovali tomu že bol spáchaný trestný čin a na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou, pričom preukázaním viny obžalovanému je až vecou dokazovania pred súdom. Odvolací súd zdôrazňuje, že tento právny názor nie je v žiadnom prípade ustálený a podľa názoru odvolacieho súdu ho možno považovať za odklon od doterajšej ustálenej judikatúry už len z dôvodu, že sa ústavný súd v náleze, v ktorom tento právny názor vyslovil, sa nedostatočne, resp. nijako nevysporiadal s dôvodmi a argumentmi, vyplývajúcimi z opačnej judikatúry, vyvíjajúcej sa v období minimálne 20-tich rokov. Ďalej je potrebné poukázať na to, že v citovanom náleze bola riešená iná právna otázka, a to otázka stretu uplatňovania nároku na náhradu škody titulom uznesenia o vznesení obvinenia a titulom nezákonného rozhodnutia o väzbe ako aj otázka premlčania nároku na náhradu škody. V predmetnom náleze naviac ústavný súd poznamenal, že judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej rovnaký význam (dôsledky) ako zrušenie právoplatného rozhodnutia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má zastavanie trestného stíhania resp. oslobodenie spod obžaloby neprešla testom ústavnosti. Je pritom zrejmé, že tomu tak nie je.

9. Ustanovenie § 3 zákona č. 514/2003 Z. z. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/ > určuje rozsah zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci tak, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/ > náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody, alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

10. Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ ÚJKP v Prievidzi č. ORP- XXX/OVK- PD-2004 zo dňa 26.12.2004 podľa § 160 ods. l v spojení s § 163 ods. l Trestného

poriadku platného do 21.12.2005 sa začalo trestné stíhanie proti žalobcovi ako obvinenému pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť tým, že dňa 26.12.2004 ako vodič, potom čo použil pred jazdou alkoholické nápoje, riadil motorové vozidlo zn. Mazda 626, neprispôsobil rýchlosť vozidla stavu, povahe vozovky a svojim schopnostiam, s vozidlom dostal šmyk a havaroval, pričom pri nehode došlo k ťažkému zraneniu spolujazdkyne a smrteľnému zraneniu spolujazdca. Proti vyššie uvedenému uzneseniu o vznesení obvinenia včas žalobca podal sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry Topoľčany svojím uznesením sp. zn. 2Pv 256/2005 zamietol. Rozsudkom Okresného súdu Partizánske sp. zn. 2T/3/2011 zo dňa 25.04.2012, potvrdeným uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3To/114/2012 zo dňa 30.01.2013 bol žalobca spod obžaloby oslobodený, a to z toho dôvodu, že v trestnom konaní nebolo dokázané, že skutok, ktorý sa mu kládol za vinu, spáchal (ustanovenie § 285 písm. c/ Trestného poriadku). Voči tomuto rozsudku podal prokurátor Okresnej prokuratúry v Partizánskom odvolanie. Krajský súd v Trenčíne odvolanie prokurátora zamietol, a to uznesením sp. zn. 3To/114/2012 zo dňa 30.01.2013.

11. Odvolací súd zdôrazňuje, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/> Z. z. účinného od 01. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/1969/58/> Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004. Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009) a svojou rozhodovacou činnosťou ho v prevažnej miere potvrdzuje aj ústavný súd (napríklad III. ÚS 117/06 <http://merit.slv.cz/III.US117/06>, I. ÚS 320/2016 <http:// merit.slv.cz/I.US320/2016>, I. ÚS 395/2016 <http://merit.slv.cz/I.US395/2016> a iné). Súdna judikatúra tak systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že pokiaľ došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, je potrebné z celkového hľadiska konštatovať, že trestné stíhanie bolo nedôvodné, t.j. v konečnom dôsledku nezákonné. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že právne závery súdu prvej inštancie vychádzajúce zo zistenia, že pravdepodobnosť, že skutok spáchal obvinený (žalobca) bola preukázaná aj v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia, aj v čase podania obžaloby okresného prokurátora , ako aj v čase rozhodnutia súdu o oslobodení obžalovaného spod obžaloby, v dôsledku čoho nebolo možné uznesenie o vznesení obvinenia, považovať za nezákonné tak, ako sú tieto formulované v jeho rozsudku, nie sú správne. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Odvolací súd konštatuje, že ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo (v danom prípade táto situácia nastala z dôvodu, pretože nebolo preukázané, že skutok spáchal obžalovaný), uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať za takýchto okolností vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca.

12. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 389 ods. 1 písm. c) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 .

13. V ďalšom konaní súd prvej inštancie opätovne vo veci rozhodne s poukazom na vyslovený právny názor odvolacieho súdu, ktorým je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods. 2,3 .

14. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).