Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-5-2016.pdf
PDF · 109.56 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/5/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudcov: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanej: H. F., nar. XX.XX.XXXX, D. XX, J. L., o zaplatenie 7.690,27 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 10C 62/2013-101 zo dňa 14. septembra 2015, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovaná má proti žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie návrh zamietol a odporkyni (žalovanej) súd náhradu trov konania nepriznal.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 4 ods. 1až 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 588, 879l, § 2 ods. 3, § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 544 ods. 1 až 3, § 49a Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, ods. 3, § 2 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. g), ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, poukázal na článok 1, článok 2 písm. a), b), c), článok, 3 ods. 1, 2, článok 4 ods. 1, 2, článok 5, článok 6 ods. 1 Smernice rady 93/13 EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa § 5b zákona č. 252/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, o zmene zákona o priestupkoch, § 100 veta prvá, 101, 103 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že súd z výsledkov vykonaného dokazovania mal jednoznačne za preukázané, že medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporkyňou bola uzavretá dňa 14.07.2008 zmluva o poskytnutí spotrebného úveru vo výške 157.000 Sk ( 5211,44 eur). Z predmetnej zmluvy súd ďalej zistil, že odporkyňa bola zaviazaná zaplatiť navrhovateľovi predmetný úver v mesačných splátkach 2799,97 Sk (92,94 eur) a v lehote splatnosti 84 mesiacov. V danom prípade išlo o čerpanie úveru jednorázovo dňa 14.07.2008. Dátum prvej a poslednej anuitnej splátky bol určený na deň 14.08.2008 a 14.07.2015. Výška úrokovej sadzby platné ku dňu schválenia úveru bola stanovená na 10,9% ročne a RPMN na 12,94% p.a.. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 08.12.2011 medzi postupcom a postupníkom ako navrhovateľom postúpil postupca na navrhovateľa pohľadávku. V danom prípade súd poukazuje na § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pričom zistil, že v danom prípade ide o spotrebiteľský úver. Zmluva teda musí spĺňať podmienky uvedené v ustanovení § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z.. podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. g), i) cit. zák. t. j. konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, výšku a počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Podľa § 4 ods. 4 cit. zákona od spotrebiteľa nemôže veriteľ považovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
Navrhovateľ sa svojím návrhom zo dňa 18.05.2012 sa domáhal proti odporkyni o zaplatenie sumy 7.690,27 eur s príslušenstvom, náhrady trov konania titulom zaplateného súdneho poplatku vo výške 461 eur a trovy právneho zastúpenia a to z titulu zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru. Vo svojom podaní zo dňa 19.05.2014 ( č.l. 69) navrhovateľ uvádza, že odporkyňa čerpala peňažné prostriedky vo výške 5.211,45 eur. Uhradila len dve splátky. Jednu splátku vo výške 92,94 eur uhradila vychádzajúc zo splátkového kalendára ( č.l. 70) dňa 14.08.2008 a druhú splátku vo výške 99,58 eur uhradila vychádzajúc zo splátkového kalendára (č.l. 70) dňa 05.12.2008. V prípade druhej splátky išlo zrejme o splátku splatnú ešte dňa 14.09.2008, ktorá však bola uhradená oneskorene a to až dňa 05.12.2008. Splátka splatná dňa 14.10.2008 uhradená už nebola. Od tohto momentu už odporkyňa žiadne ďalšie úhrady v prospech navrhovateľa nevykonala. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru došlo 24.04.2012 (č.l. 10). V danom prípade súd je toho názoru, že poukazom na vyššie uvedené skutočnosti ako aj poukazujúc na § 101 a 103 OZ možno konštatovať, že dátumom 14.10.2008 (t. j. dátumom zročnosti tretej splátky) začala plynúť premlčacia doba ohľadne celého dlhu a uplynula dňa 14.10.2011. Návrh bol podaný dňa 18.05.2012 teda po trojročnej premlčacej dobe a preto súd návrh navrhovateľa ako premlčaný v celom rozsahu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania sa opiera o § 142 ods. 1 O.s.p., odporkyňa v tomto konaní bola úspešná, náhradu trov konania však nežiadala, žiadne trovy jej nevznikli, preto súd jej náhradu trov konania ani nepriznal.
3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Poukázal na to, že pre posúdenie plynutia premlčacej doby súd vychádzal z nepreukázaných údajov a to z dátumu poslednej splátky vykonanej žalovanou v prospech žalobcu. Predmetný údaj však nemožno stotožňovať s ukončením zmluvy resp. s vyhlásením predčasnej splatnosti. Žalobca má za to, že súd posúdil ukončenie zmluvy nesprávne, odvodzoval začiatok plynutia premlčacej doby od skutočnosti s ktorými nie je možné spájať ukončenie zmluvy, teda rozhodnutie nezaložil na relevantných dôkazoch a skutočnostiach. Poukázal na bod 7.6.1 všeobecných obchodných podmienok. Výkladom ustanovení VOP možno dospieť k záveru, že postupca následne postúpením pohľadávky žalobca boli oprávnení, nie však povinní predčasne ukončiť záväzkovo- právny vzťah. Na žalobcu prešli zmluvou o postúpení pohľadávky aj všetky práva súvisiace s danou pohľadávkou. K ukončeniu zmluvy došlo až ku dňu 24.04.2012 kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Odvolateľ poukázal na § 103 Občianskeho zákonníka. Deň splatnosti jednotlivých splátok je uvedený v zmluve o úvere a v zmysle tohto ustanovenia, ak sa nesplní niektorá splátka, stane sa zročným celý dlh a veriteľ môže žiadať o zaplatenie celej pohľadávky, pričom toto dojednanie sa viaže na oprávnenie veriteľa vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Veriteľ však môže toto svoje právo na zaplatenie celého dlhu uplatniť iba do zročnosti najbližšej nasledujúcej splátky. Ak veriteľ toto svoje právo nevyužije a proti dlžníkovi neuplatní zaplatenie celého zvyšku dlhu, prestane dňom zročnosti najbližšie nasledujúcej splátky plynúť premlčacia doba pre celý zvyšok dlhu. Žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.05.2015. Nárok žalobcu na uplatnené splátky nemožno považovať za premlčaný, keďže pre posúdenie otázky premlčania je nutné vychádzať zo splatnosti každej splátky. Súd na daný prípad aplikoval § 5b zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa. Žalobca nemôže súhlasiť s tým, aby v danom prípade súd postupoval podľa ustanovenia ktoré nadobudlo účinnosť dňa 05.01.2014. Poukázal na článok 1 ods. 1 Ústavy SR, na Nález ÚS SR z 24.5.1995, PL. ÚS 16/95, Nález ÚS SR z 3.3.1996, PL. ÚS 36/95, článok 125 ods. 1 písm. a), článok 152 ods. 4 Ústavy, na Nález ÚS SR z 8.3.2011, III. ÚS 348/06. Zastáva názor, že aplikácia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu. Právna úprava platná do 30.04.2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke vznesením námietky premlčania. Aplikáciou § 5b na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to za akého právneho vzťahu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty ako jedného zo znakov právneho štátu. Žalobca si v konaní uplatnil svoj nárok žalobným návrhom 15.05.2012 pričom predmetné ustanovenie § 5b nadobudlo účinnosť až dňa 01.05.2014, žalobca preto nemôže súhlasiť s rozhodnutím súdu a s právnym posúdením. Žalobca takisto poukázal na uznesenie Okresného súdu Košice II zo dňa 17.07.2015, spis. zn. 36C 117/2014, ktorým prerušil konanie až do právoplatného skončenia na Ústavnom súde SR, nakoľko podal Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania o určenie, že ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa je v súlade s článkom 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Domáhal sa preto, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie resp. rozsudok zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby vo výške 284,81 eur s DPH a režijný paušál vo výške 10,07 eur s DPH, spolu 294,88 eur s DPH.
4. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu sa nevyjadrila.
5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
7. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že návrh žalobcu je nedôvodný, i keď z iných dôvodov a na základe odlišného právneho posúdenia, keď podľa odvolacieho súdu je na daný prípad potrebné aplikovať ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie toto zákonné ustanovenie na danú vec neaplikoval, pričom to bolo pre posúdenie veci potrebné, odvolací súd v zmysle § 382 CSP vyzval strany, aby sa vyjadrili k možnej aplikácii tohto ustanovenia.
8. Na výzvu odvolacieho súdu podľa § 382 CSP k možnému použitiu ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ku dňu vyhlásenia rozsudku žalobca ani žalovaná nereagovali.
9. Z obsahu spisu vyplýva, že na základe Zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru Všeobecná úverová banka a.s. dňa 14.07.2008 uzavrela so žalovanou ako dlžníčkou Zmluvu, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 157.000,-Sk ako spotrebný bezúčelový úver s výškou úrokovej sadzby 10,9%, s lehotou splatnosti 84 mesiacov, mesačná anuitná splátka 2799,97 eur, celkový počet splátok 84, dátum prvej splátky 14.8.2008 a poslednej splátka 14.7.2015. Z prílohy k Zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva, že celková výška pohľadávky 7690,27 eur. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi postupcom Všeobecná úverová banka a.s. so sídlom Mlynské Nivy 1 a žalobcom postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanej.
10. Podľa odvolacieho súdu bolo potrebné, aby sa súd v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
11. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).
12. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobcovi nepodarilo preukázať jeho aktívnu legitimáciu, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok, nepreukázal však splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa Všeobecnej úverovej banky a.s., a.s. voči žalovanej ako dlžníkovi.
13. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
14. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade zrejme nevyužila a žalobcovi postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bol žalovaný v omeškaní.
15. Z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ (pre rozpor so zákonom).
16. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.
17. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky
a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom- postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Občianskeho zákonníka ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.
18. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Občianskeho zákonníka, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., bol postupca v súdnom konaní pred súdom prvej inštancie, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účinného do 30.06.2016 tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.
19. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka Všeobecnej úverovej banky a.s., a.s., voči žalovanej postúpená naňho, boli tieto podmienky postúpenia splnené. Možno síce považovať za dokázanú požiadavku 90-dňového omeškania, nebolo však dokázané, že by bola žalovaná aj písomne (porov. § 92 ods. 8 cit. zákona) vyzvaná na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovanej bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanej uplatňovať pred súdom. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bolo potrebné z tohto dôvodu žalobu zamietnuť.
20. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania, odvolaním osobitne nenapadnutého, v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
21. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
22. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).