Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/146/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobkyne: F. F., bytom O. XXXX/X, B. nad B., zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Košice, Kuzmányho 29, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: X., s.r.o., so sídlom X. XX, B., IČO: 35 807 598, o zaplatenie 376,15 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 10. novembra 2015, č. k. 5C/173/2015-27, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. vo vyhovujúcom výroku a výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 376,15 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 376,15 eur od 19.07.2015 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni k rukám jej právneho zástupcu náhradu trov konania v sume 73,22 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil poukazom na ust. § 39, § 41, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, na § 1 ods. 1, 2 písm. a/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 2 písm. g/ zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ďalej § 517 ods. 1, 2, § 563 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.. Zhodnotením skutkového stavu súd dospel k právnemu záveru, že žaloba žalobkyne je dôvodná v istine a čiastočne dôvodná v časti úroku z omeškania. Súd mal za preukázané, že účastníci uzatvorili zmluvu o úvere, na základe ktorej žalovaný ako veriteľ poskytol žalobkyni ako dlžníčke úver vo výške 464,71 eur, ktorý žalobkyňa žalovanému splatila a okrem toho žalovanému naviac uhradila sumu 930,43 eur, pričom z toho sumu 376,15 eur zaplatila v období od 20.07.2012 do 31.01.2013. Súd posúdil právny vzťah založený medzi účastníkmi zmluvou o úvere zo dňa 24.03.2006 ako občianskoprávny vzťah, konkrétne spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka a ďalšie predpisy spotrebiteľského práva. Mal za to, že keďže v zmluve o úvere nebola uvedená ročná percentuálna miera nákladov, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, a preto žalovaný nemal na poplatok vo výške 443,47 eur nárok. Keďže žalobkyňa mu ho zaplatila, zaplatila mu tento bez právneho dôvodu a časť z neho, ktorú si žalobkyňa uplatnila vo výške 376,15 eur, je žalovaný povinný jej vrátiť z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré u neho nastalo tým, že žalobkyňa mu poplatok zaplatila bez právneho dôvodu. Keďže žalovaný jej túto sumu nezaplatil dobrovoľne, súd ho zaviazal na jej zaplatenie. Na základe výzvy žalobkyne zo dňa 15.07.2015 sa dlh žalovaného z titulu bezdôvodného obohatenia stal splatným dňa 17.07.2015 v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka, keď žalobkyňa žalovaného listom zo dňa 15.07.2015 vyzvala na vydanie bezdôvodného obohatenia až vo výške 1157,47 eur do 17.07.2015, z čoho následne žalovala

o zaplatenie sumy 376,15 eur. List bol žalovanému zaslaný mailom dňa 15.07.2015, čiže do sféry dispozície žalovaného sa dostal ešte v ten deň. Žalovaný do 17.07.2015 bezdôvodné obohatenie žalobkyni nevydal, a preto sa odo dňa 18.07.2015 dostal do omeškania a od tohto dňa patrí žalobkyni úrok z omeškania. Keďže žalobkyňa si úrok z omeškania uplatňovala až od 19.07.2015, súd jej priznal úrok z omeškania až od tohto dňa. Žalobkyňa si uplatňovala úrok z omeškania vo výške 8,05% ročne, no v zmysle § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. jej patrí úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne (o 5%-tuálnych bodov vyššie ako bola základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania, čo v danom prípade bolo 0,05%) a vo zvyšnej časti nárok žalobkyne na zaplatenie úrokov z omeškania zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil ust. § 142 ods. 3 O.s.p.. Uviedol, že žaloba bola zamietnutá iba v časti úrokov z omeškania, teda v skutočne nepatrnej časti, preto zaviazal žalovaného na zaplatenie trov konania žalobkyni. Tieto pozostávali z trov právneho zastúpenia vo výške 73,22 eur, ktorú sumu je žalovaný v zmysle ust. § 149 ods. 1 O.s.p. povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu žalobkyne.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, domáhajúc sa jeho zmeny tak, že súd žalobu v celom rozsahu zamietne, eventuálne žiadal rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti a v trovách konania zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ O.s.p.. Uviedol, že trvá na tom, že zmluvu nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. V zmysle všeobecných podmienok poskytnutia úveru (VPPÚ) sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva bola uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, z čoho jasne vyplýva, že iný zákon ani na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať. Aplikácia Občianskeho zákonníka, či iných zákonov, ktoré slúžia prioritne na ochranu spotrebiteľa, je teda vylúčená. Uviedol, že zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. do 31.12.2007 obsahoval chybný vzorec na výpočet RPMN, okrem toho do RPMN sa nezahŕňali zmluvné sankcie a z poplatkov prichádzal do úvahy poplatok (platba), ktorý je spotrebiteľ povinný zaplatiť veriteľovi v súvislosti s poskytnutím úveru. Poplatok dojednaný v predmetnej zmluve o úvere takúto povahu nemá a nárok na jeho zaplatenie je prípadným neuvedením RPMN nedotknutý. Žalobkyňa napadá poplatok za poskytnutie peňažných prostriedkov v časti za náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Je teda zrejmé, že žalobkyňa predovšetkým mieri na poplatok ako taký. K uvedenému poukázal na aktuálny záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami (rozhodnutie Vrchního soudu v Prahe sp. zn. 12Cmo/95/2005). Ak teda žalobkyňa namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znáša v tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Je teda zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Podľa neho poplatok za poskytnutie úveru nie je neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania ako aj podnikateľské náklady sú rozdielne - vyššie oproti bankám. Pokiaľ sa týka príslušného poplatku, tento v tretine predstavuje úrok a v dvoch tretinách náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou. Mal za to, že výška príslušného poplatku je v zmluve o úvere dostatočne a jasne uvedená, výrazne napísaná, poplatok je uvedený hneď pri sume poskytnutého úveru, teda žalobkyňa musela vedieť posúdiť hodnotu protiplnenia a mala okamžite pri podpisovaní zmluvy o úvere vedomosť, aká je cena úveru. Uviedol, že sa nemôže stotožniť s úhradou trov právneho zastúpenia žalobkyni, keďže spor nebol právoplatne rozhodnutý.

3. K podanému odvolaniu žalovaným sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdiť a priznať jej aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške 44,16 eur vrátane DPH. Uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že predmetnú zmluvu nemožno považovať za zmluvu spotrebiteľskú z dôvodu, že bola uzavretá v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Názor žalovaného považuje za absolútne nesprávny, a to z toho dôvodu, že už zo samotnej podstaty spotrebiteľského práva vyplýva, že právne predpisy určené na ochranu spotrebiteľa je nevyhnutné aplikovať vždy vtedy, ak ide o zmluvný vzťah uzavretý medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ak to samotný predpis nevylučuje. Na predmetný vzťah založený zmluvou o úvere je teda nevyhnutné uplatniť práve ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka. Citoval ustanovenie § 2 písm. a/, b/, ako aj § 3 ods. 1, 2 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Ďalej uviedol, že pokiaľ žalovaný v odvolaní poukázal na odbornú literatúru, v ktorej je uvedené, že k podstatným častiam zmluvy o úvere nepatrí dohoda o výške úrokov, s touto

argumentáciou nesúhlasí, keďže ide o českú literatúru, ktorá už nie je práve najaktuálnejšia, keďže je z roku 2009. Uvedená literatúra sa vzťahuje na zmluvu o úvere v zmysle Obchodného zákonníka. Aj napriek snahe žalovaného účelovo zaradiť tento vzťah pod režim Obchodného zákonníka, posudzuje sa bez ohľadu na označenie zmluvy tento vzťah podľa svojho obsahu a nie formy, resp. nesprávne pomenovaného úkonu. Zmluvný vzťah tak v každom prípade treba subsumovať pod normy Občianskeho práva. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazuje na to, že do 31.12.2007 zákon obsahoval chybný vzorec na výpočet RPMN, má za to, že zo strany žalovaného ide iba o obchádzanie zákona, aby sa vyhol posudzovaniu absencií obligatórnych náležitostí zmluvy, vzhľadom na početné chyby v zmluvách, ktoré žalovaný predkladá spotrebiteľom. Je nevyhnutné uviesť, že takmer každý odsek predmetnej zmluvy je nápadne až krajne nevyvážený, postavený v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa. Má za to, že v danom prípade ide jednoznačne o spotrebiteľský vzťah medzi žalobkyňou ako spotrebiteľkou a žalovaným ako dodávateľom, keďže žalobkyňa pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z toho dôvodu predmetná zmluva o úvere mala obsahovať výšku RPMN, ktorú zákon o spotrebiteľských úveroch predpokladá ako obligatórnu náležitosť zmluvy o úvere a jej absenciu sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úverovej zmluvy. Pokiaľ ide o poplatok za poskytnutie peňažných prostriedkov, ona napadla celkovú odplatu za poskytnutý úver, ktorá v zmysle znenia samotnej zmluvy o úvere nebola nijakým spôsobom rozdelená. Žiadne rozdelenie poplatku zo zmluvy o úvere nevyplýva a nie je uvedené v žiadnej z relevantných častí samotnej zmluvy o úvere, ktorá bola ňou podpísaná. Trvá na tom, že v čase podpisu jednotlivých zmlúv predstavovala odplata vo výške takmer 100% jednoznačne odplatu v rozpore s dobrými mravmi a so zákonmi. V prípade, ak by súd mal za to, že je nutné prihliadnuť na uvedené rozdelenie odplaty - tretinu na úrok a dve tretiny na administratívne poplatky, poukázala na to, že aj úrok vo výške 33% by predstavoval podstatne vyššiu odplatu ako bola v sledovanom období požadovaná na finančnom trhu, a teda odplatu v rozpore s dobrými mravmi a so zákonom. Vo zvyšnej časti dvoch tretín odplaty, ktorú označil žalovaný za administratívny poplatok, pričom tento bol definovaný iba vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré neboli žalobkyňou podpísané, by išlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá nebola individuálne dojednaná a je nutné ju považovať za neplatnú. Tvrdenia žalovaného o nevyhnutnosti aplikovania vyššej výšky odplaty vzhľadom na vyššie riziko vyplývajúce z uzatvoreného vzťahu, sami o sebe popierajú účel a podstatu ustanovení právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľov. V tomto smere poukázala na vývoj právnej úpravy a úvah týkajúcich sa definovania úžery v Občianskom zákonníku v jeho aktuálne platnej a účinnej podobe.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v trovách konania je potrebné podľa § 387 ods. 1 potvrdiť ako vecne správny.

5. Po podaní odvolania žalovaným došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý okrem iného zrušil zák. č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), platný v čase vydania rozsudku súdu prvej inštancie a v čase podania odvolania.

6. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

7. Vychádzajúc z uvedených ustanovení s prihliadnutím na základné princípy CSP, uvedené v jeho čl. 2 ods. 1 a čl. 3 ods. 1 odvolací súd posudzoval dôvody odvolania podľa právneho stavu účinného ku dňu podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p..

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích námietok žalovaného, ktorý sa nestotožnil s tou časťou rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorej ho súd zaviazal k vydaniu bezdôvodného obohatenia v sume 376,15 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 376,15 eur od 19.07.2015 do zaplatenia, ako aj k náhrade trov konania v sume 73,22 eur.

9. Po preskúmaní veci z hľadiska odvolacích námietok žalovaného odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti je vecne správny, v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 2 a k odvolacím námietkam žalovaného dodáva nasledovné:

10. Uzavretý zmluvný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 24.03.2006 je potrebné aj podľa názoru odvolacieho súdu posudzovať ako spotrebiteľský vzťah podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, účinného v čase uzavretia zmluvy. Na základe uvedenej zmluvy sa žalovaný ako veriteľ zaviazal poskytnúť žalobkyni ako dlžníčke úver v sume 464,71 eur. Žalobkyňa sa zaviazala žalovanému zaplatiť uvedenú sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 443,47 eur ( takmer 100%). Celkovo sa zaviazala vrátiť žalovanému sumu 908,19 eur v 12-tich mesačných splátkach po 75,68 eur, počnúc dňom 14.04.2006 do zaplatenia. Žalobkyňa na poskytnutý úver žalovanému uhradila sumu 1.395,14 eur, pričom v období od 20.07.2012 do 31.01.2013 uhradila sumu 376,15 eur. Zhodne so súdom prvej inštancie bol aj odvolací súd toho názoru, že vzhľadom k tomu, že v zmluve o úvere nebola uvedená ročná percentuálna miera nákladov, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, a preto žalovaný nemal nárok na poplatok vo výške 443,47 eur. Žalobkyňa mu však tento poplatok zaplatila, a to bez právneho dôvodu, preto časť, ktorú si z neho žalobkyňa uplatnila vo výške 376,15 eur je žalovaný povinný jej vrátiť z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré u neho nastalo, a to vrátane správne priznaného úroku z omeškania vo výške 5,05% ročne zo žalovanej sumy od 19.07.2015 do zaplatenia v zmysle ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z..

11. Je nepochybné, že súdna prax považuje typové zmluvy (ako bola uzavretá medzi účastníkmi sporu aj v danom prípade), vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy, za typické občianskoprávne vzťahy. Úver je síce absolútnym obchodom a na úver dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy, avšak predmetná vec sa týka typovej zmluvy, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou a ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, a teda o typický občianskoprávny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy a v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých právnych inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať občianskoprávnu úpravu a nie podnikateľské právo, pričom takýto postup je aj ústavne konformný. Nedôvodné sú teda tvrdenia žalovaného v odvolaní ohľadne aplikácie Obchodného zákonníka na daný právny vzťah medzi účastníkmi sporu.

12. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1, 2 ako vecne správny potvrdil, keď súd prvej inštancie správne rozhodol aj o náhrade trov konania v zmysle ust. § 142 ods. 3 O.s.p. a žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania, keďže mala neúspech iba v nepatrnej časti (v zanedbateľnej časti úrokov z omeškania).

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 a v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 súd prvej inštancie.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .