Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8C/650/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Komárno sudkyňou JUDr. Ivanou Jaďuďovou v právnej veci žalobcu: C. E., nar. XX.X.XXXX, bytom B. 9, L. X. v konaní zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Magyerka, s.r.o., so sídlom Ernestova bašta 2, Nové Zámky, IČO: 36 857 751, proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody vo výške 2826,74 €, náhrady mzdy 2508,10 Eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 40.000 € takto

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalovaný má nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

odôvodnenie:

1. Žalobou zo dňa 27.10.2015 súdu doručenou dňa 29.10.2015 sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 1. / sumu 2826,74 € ako náhradu škody titulom trov právneho zastúpenia advokátom, 2./ náhrady mzdy vo výške 2508,10 Eur (suma vypočítaná ako minimálna mzda, ktorú mohol zarobiť, ak by nebol vo väzbe a to za mesiace október - december r. 2010 a január - máj roku 2011, t.j. 3 mesiace x 307,70 € a 5 mesiacov x 317 €) a 3./ sumu 40.000,- € titulom náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na tom skutkovom základe, že bolo nedôvodne začaté trestné stíhanie a bolo mu nedôvodne uznesením ČVS:ORP-616/OVK-KN-2010 JA zo dňa 23.9.2010 vznesené obvinenie pre pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 ods. 1 k § 20 k § 155 ods. 1 Trestného zákona za prečin výtržníctva v spolupáchateľstve podľa § 20 k § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a tiež bol uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 0Tp 504/2010 dňa 26.9.2010 neoprávnene vzatý do väzby, z ktorej bol prepustený až rozhodnutím na hlavnom pojednávaní dňa 27.5.2011. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. č.k. 2Tv 1/2011-550 zo dňa 16.5.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 3.6.2014 bol oslobodený spod obžaloby. Konštatoval, že škoda mu vznikla v súvislosti s tým, že musel mať ako obvinený obhajcu už v prípravnom konaní po vznesení obvinenia, ak je vo väzbe a takto mu boli vyúčtované trovy právneho zastupovania vo výške 2826,74 €. V čase trvania nezákonnej väzby stratil možnosť získať zamestnanie, ktoré by ho bavilo a napĺňalo a teda bol bez príjmu a tak si uplatnil náhradu mzdy vo výške 2508,10 Eur (suma vypočítaná ako minimálna mzda, ktorú mohol zarobiť, ak by nebol vo väzbe a to za mesiace október - december r. 2010 a január - máj roku 2011, t.j. 3 mesiace x 307,70 € a 5 mesiacov x 317 €). Tiež z dôvodu vedenia trestného konania nemohol finančne pomôcť svojim rodičom, ktorí to v tom čase veľmi potrebovali. Obmedzením osobnej slobody bolo zasiahnuté do jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, bol ukrátený o kontakt s priateľmi, rodinou a známymi v dôsledku čoho vzťahy ochladli a bolo ťažké získať späť ich dôveru. Utrpela aj jeho česť a vážnosť v spoločnosti, mal sťažené podmienky v prípade hľadania zamestnania a informácie o ňom sa v meste Nové Zámky rýchlo šírili.

2. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil. K rozhodnutiu o väzbe uviedol, že pozbavenie osobnej slobody, ktorá je ústavne chránená v čl. 17 Ústavy SR, má svoj ústavný rámec a presné pravidlá, a teda je za splnenia určitých predpokladov legitímne. Vzatie do väzby za splnenia jej zákonných predpokladov je ústavou dovoleným prostriedkom dočasného obmedzenia osobných slobôd osoby dôvodne podozrivej a obvinenej zo spáchania trestného činu. Väzba nie je rozhodnutím o vine obvineného, ide o dočasné obmedzenie vykonávané v nevyhnutnej miere na dosiahnutie jej účelu. Sudca pre prípravné konanie pri vzatí žalobcu do väzby postupoval plne v súlade s príslušnými ustanoveniami trestného poriadku o väzbe a vychádzal zo zisteného skutkového stavu, ktorý odôvodňoval oprávnenosť uvalenia väzby z dôvodov, že tu bola dôvodná obava, že bude pôsobiť na spoluobžalovaných a na dovtedy nevypočutých svedkov, príp. iným spôsobom mariť vyšetrovanie, alebo pokračovať v páchaní násilnej trestnej činnosti. Poukázal na to, že väzba svojim trvaním neprekročila čas nevyhnutne potrebný na vykonanie procesných úkonov, ktorými bol odstránený dôvod väzby. K nezákonnému rozhodnutiu, ktoré žalobca namietal, žalovaný uviedol, že žiadnym spôsobom nedošlo k zrušeniu právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia žalobcu. Preto uznesenie vyšetrovateľa zo dňa 23.9.2010 nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle § 5 a nasl. 514/2003 Z.z., keďže toto nebolo po nadobudnutí právoplatnosti zrušené pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom (dozorujúcim prokurátorom) a nespĺňa atribúty nezákonného rozhodnutia ako ich vyžaduje ustanovenie § 6 ods. 1 zákona. Poukázal na to, že odôvodnenie oslobodzujúceho rozsudku zo dňa 16.5.2014 č. 2Tv 1/2011-550 uvádza, že nebolo možné ustáliť, že to bol práve žalobca, kto sa podieľal na útoku voči poškodenému spolu s ďalšími spoluobžalovanými. Uvedený stav ale nezakladá jednoznačný záver o tom, že v čase vznesenia obvinenia neboli splnené podmienky pre vydanie uznesenia o vznesení obvinenia z dôvodu závažného podozrenia zo spáchania trestného činu. Žalobca nepreukázal vznik škody na jeho majetku, pretože doklady, ktoré boli ním predložené uhradila C. E.. Čo sa týka zamestnania žalobcu tento nepreukázal, že by bol v pracovnom pomere a žaloba je postavená na hypotetických úvahách žalobcu o jeho zamestnaní. K nemajetkovej ujme uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal v čom mal spočívať prípadný zásah do jeho osobnosti, práv a základných slobôd. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania vzniku samotnej škody a rozsahu škody a predovšetkým príčinnej súvislosti medzi namietanými rozhodnutiami a vznikom deklarovanej škody, resp. nemajetkovej ujmy.

3. Súd prvej inštancie vec prejednal v prítomnosti žalobcu, jeho splnomocneného zástupcu ako aj povereného zamestnanca Ministerstva spravodlivosti SR ako subjektu konajúceho v mene Slovenskej republiky. Vo veci si vypočul prednesy splnomocneného zástupcu žalobcu ako aj povereného zamestnanca Ministerstva spravodlivosti SR, oboznámil sa s obsahom listín založených v spise a to uznesením ČVS: ORP-61/OVK-KN-2010 JA zo dňa 23.9.2010, uznesením OPV 241/10-63, uznesením OPP504/2010 zo dňa 26.9.2010, zdôvodnením sťažnosti zo dňa 4.10.2010, rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. č. 2Tv 1/2011 zo dňa 16.8.2011, uznesením Krajského súdu Trenčín č. 23Tv/33/2011-350, rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. č. 2Tv 1/2011-550 zo dňa 16.5.2014,uplatnením náhrady škody zo dňa 10.11.2014, stanoviskom k žiadosti zo dňa 11.5.2015, špecifikáciou trov obhajoby zo dňa 10.11.2014, lustráciou v Soc. poisťovni na žalobcu, príjmové pokladničné doklady, pripojeným spisom OS Bratislava I. č. 2Tv/1/2011 a ostatných ku spisu pripojených listín, prečítaním a na základe takto vykonaného dokazovania ustálil nasledovný skutkový a právny stav veci:

4. Počnúc od 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý nahradil dovtedy platný a účinný právny predpis - Občiansky súdny poriadok.

5. Podľa čl. 6 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Podľa čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Podľa čl. 15 ods. 1 CSP, dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon.

6. Podľa § 150 ods. 1, 2 strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany sporu požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia. Podľa § 149 prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Podľa § 151 ods. 1, 2 skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. Podľa § 153 ods. 1 strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Podľa § 154 prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

7. Podľa § 186 ods. 2 CSP, súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada. Podľa § 215 ods. 1 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

8. Ako vyplynulo z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 2Tv/1/2011 a vyšetrovacieho spisu : ČVS: ORP-616/OVK-KN-2010 JA, uznesením sp. zn. ČVS: ORP-616/OVK-KN-2010 JA zo dňa 23.9.2010 bolo v zmysle § 206 ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie voči I. E., nar. XX.X.XXXX, žalobcovi a G. G., nar. XX.X.XXXX za pokus o spáchanie zločinu ublíženia na zdraví v spolupáchateľstve podľa § 14 ods. 1 k § 20 k § 155 ods. 1 Trestného zákona a za prečin výtržníctvo v spolupáchateľstve podľa § 20 k § 364 ods. 1 písm. a), ods.2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, lebo na podklade zistených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver, že obvinení po predošlej vzájomnej dohode dňa 20.9.2010 v čase okolo 21,00hod. v Komárne fyzicky napadli prítomného poškodeného J. E. tým spôsobom, že obv. I. E. udrel viperou do hlavy a povedal, že nesie odkaz, načo poškodený spadol na zem, a potom ho všetci traja obvinení začali biť viperami, obv. I. E. a G. G. do hlavy a obv. C. E. ho bil do nôh, pričom mu boli spôsobené zranenia a práceneschopnosť s primeranou dobou liečenia 20 dní od úrazu. Uznesením Okresného súdu Bratislava I. č. 0Tp 504/2010 zo dňa 26.9.2010 boli obvinení (aj žalobca) vzatí do väzby a to z dôvodov tzv. kolúznej a preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b),c) Tr. poriadku, keď osoby ešte ku skutku nevypovedali najmä spôsobom akým sa mali dopustiť predmetného skutku, pripomínajúcim mafiánske praktiky (maskovaní v kuklách, resp. v kapucni), motiváciou ich konania, ako aj závažným charakterom trestnej činnosti, čo v tomto štádiu odôvodňuje obavu, že by v prípade ponechania na slobode mohli pôsobiť na seba, doposiaľ nevypočutých svedkov. Proti tomuto uzneseniu podal aj žalobca včas sťažnosť, o ktorej rozhodla Vojenská obvodná prokuratúra Bratislava uznesením č. k. OPv 241/10-63 zo dňa 18.10.2010 tak, že podanú sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla, pretože nebola dôvodná. Dňa 27.5.2011 bol žalobca na hlavnom pojednávaní prepustený z väzby.

9. Dňa 16.8.2011 Okresný súd Bratislava I. vydal rozsudok č.k. 2Tv 1/2011, ktorým uznal obvineného I. E. - brata žalobcu za vinného zo skutku a obžalovaných žalobcu a G. G. spod obžaloby oslobodil s tým, že na základe vyhodnotenia dokazovania z prípravného konania nemohol jednoznačne a bez rozumných pochybností ustáliť, že to boli práve obžalovaní C. E. a G. G., ktorí sa taktiež podieľali na útoku. Podozrenie z účasti žalobcu na skutku vyplývalo z faktu, že na mieste činu bol nájdený mobilný telefón patriaci jemu a tiež jeden z páchateľov mal povedať „ C., poď už!“ Proti tomuto rozsudku podala odvolanie prokurátorka a Krajský súd v Trenčíne, ktorý Uznesením č.k. 23Tov/33/2011-350 zo dňa 7.2.2012 zrušil podľa § 321 ods. 1 písm. b), d) Trestného poriadku napadnutý rozsudok v celom rozsahu. Krajský súd v Trenčíne okrem iného uviedol, že v osobe žalobcu ide o brata obžalovaného I. E., o ktorého účasti na skutku neboli žiadne pochybnosti a je len logické, že na vykonanie takto naplánovaného útoku voči poškodenému by I. E. predsa neoslovil cudziu osobu. Dňa 16.5.2014 Okresný súd Bratislava I. vydal (v poradí druhý rozsudok) č. k. 2Tv 1/2011- 550, ktorým uznal obvineného I. E. - brata žalobcu za vinného zo skutku a obžalovaných: žalobcu a G. G. spod obžaloby oslobodil s tým, že obžalovaný žalobca ako aj G. G. neboli jednoznačne a bez rozumných pochybností opoznaní ani poškodeným ani prítomnými svedkami. Tu je potrebné zdôrazniť, že obžalovaný - žalobca bol oslobodený z dôvodu použitia zásady „ in dubio pro reo“, teda v pochybnostiach v prospech obžalovaného. U žalobcu okrem telefónu, ktorého vlastníctvo nepotvrdil

ani telefónny operátor neexistuje žiaden priamy, ale ani nepriamy dôkaz o jeho účasti na mieste činu. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 3.6.2014.

10. Zo žiadosti o odškodnenie za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zo dňa 10.11.2014 adresovanej Generálnej prokuratúre SR (dňa 13.11.2014 postúpenej Ministerstvu spravodlivosti SR,) vyplýva, že touto si žalobca uplatnil: 1./ sumu 2826,74 € ako náhradu škody titulom trov právneho zastúpenia advokátom, 2./ náhrady mzdy vo výške 2508,10 Eur (suma vypočítaná ako minimálna mzda, ktorú mohol zarobiť, ak by nebol vo väzbe a to za mesiace október - december r. 2010 a január - máj roku 2011, t.j. 3 mesiace x 307,70 € a 5 mesiacov x 317 €) a 3./ sumu 40.000,- € (5.000 € za každý mesiac strávený vo väzbe) titulom náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Ako vyplynulo z vyjadrenia Generálnej prokuratúry, predmetná žiadosť jej bola doručená dňa 12.11.2014.

11. Zo stanoviska žalovaného o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody zo dňa 11.5.2015 vyplýva, že žalobcovi bolo oznámené, že jeho žiadosti o predbežné prerokovanie, ktorá mu bola doručená dňa 20.11.2014, vyhovené nebolo. V oznámení bolo konštatované, že pre možnosť postupu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je potrebné splnenie viacerých predpokladov, ktorými sú nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Keďže zo strany žiadateľa (žalobcu) nebolo preukázané splnenie viacerých predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci, najmä nebola preukázaná reálna existencia škody, podaná žiadosť bola vyhodnotená ako nedôvodná.

12. Žalobca zastúpený splnomocneným zástupcom v priebehu konania zotrval na podanej žalobe. Dodal, že viedol usporiadaný život pred tým ako bol vzatý do väzby, pracoval na dohodu, žil s priateľkou v podnájme. Väzba, ktorá trvala 8 mesiacov bola umelo naťahovaná, vo väzbe mu robili osobné prehliadky, bol bez elektriny a teplej vody, odlúčený od rodiny a priateľky. Mal 3 mesiace zakázanú komunikáciu s rodinou, bola mu sledovaná pošta. Po návrate sa mu kamaráti obracali chrbtom, pred vzatím do väzby športoval, hral futbal a box a reprezentoval SR. Na polícii bol fyzicky týraný. Rozhodnutia, ktoré uvádzal v žalobe považoval za nezákonné z dôvodu, že sa nedopustil žiadneho trestného činu. Napriek tomu bol vyšetrovaný, pričom vo väzbe strávil 8 mesiacov.

13. Žalovaný zotrval na svojom písomnom vyjadrení, podľa jeho názoru je možné vyvodiť, že dôvody väzby v prípade žalobcu existovali. Poukázal na to, že predpokladom splnenia podmienky nezákonnosti rozhodnutia podľa § 6 zák. 514/2003 Z.z. je zrušenie namietaného rozhodnutia príslušným orgánom po nadobudnutí právoplatnosti. Dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor (§ 230 ods. 1 Tr. por. v znení neskorších predpisov). Len prokurátor je pri výkone tohto dozoru oprávnený zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutie policajta, ktoré môže nahradiť vlastným (§ 231 ods. 2 písm. e) Tr. por.). Opravným prostriedkom proti uzneseniu o vznesení obvinenia je sťažnosť (§ 185 Tr. por.). obvinenému umožňuje i uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia (§ 363 a nasl. Tr. por.). Ani jedným z týchto spôsobov, ktoré poskytuje obvinenému na ochranu jeho práv však k zrušeniu právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia žalobcu nedošlo. Preto nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie uznesenie vyšetrovateľa OR PZ Komárno ČVS:ORP-616/OVK- KN-2010 JA zo dňa 23.9.2010.

14. Podľa § 1 predmet úpravy zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len „územná samospráva“) za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy, c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z., na účely tohto zákona výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb. Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa § 5 ods. 1 Nezákonné rozhodnutie zákona č. 514/2003 Z.z, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonný, rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok posľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Podľa § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie, b) bol oslobodený spod obžaloby, alebo c) vec bola postúpená inému orgánu. Podľa § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej neprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil. Podľa § 16 ods. 4 veta druhá zákona č. 514/2003 Z.z., pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.

15. Skutkový stav týkajúci sa trestného konania voči žalobcovi je nesporný. Spornými skutočnosťami sú jednak okolnosti týkajúce sa vzniku škody, určenia (označenia) nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vznikom škody a následným vznikom zodpovednosti za spôsobenú škodu, ako aj okolnosti týkajúce sa určenia pasívnej legitimácie žalovaného. Súd skúmal vecnú legitimáciu strán sporu, keď dospel k záveru, že v konaní aktívne vecne legitimovaným je žalobca a v konaní pasívne vecne legitimovaným je Slovenská republika. Vecnom legitimáciou treba

rozumieť hmotnoprávny vzťah účastníka konania k prejednávanej veci, pričom pasívna legitimácia je stav, kedy subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva. K pasívnej legitimácii sa vyjadruje súd v rozhodnutí vo veci samej vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním. V zmysle § 135 ods. 1 ak je stranou štát, v žalobe sa označuje uvedením jeho názvu a názvu štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná. Žalobca správne označil za orgán, ktorý má za štát koná, Ministerstvo spravodlivosti SR. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 znení účinnom od 1.1.2013, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom. Žalobca preukázal, že so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody sa obrátil na Ministerstvo spravodlivosti SR.

16. Vznesenie obvinenia a postup orgánov činných v trestnom konaní v prípravnom konaní nie je rozhodnutím o vine obvineného, táto sa až v priebehu trestného konania dokazuje, resp. preveruje a s konečnou platnosťou o vine a treste rozhoduje až súd. Súd poukazuje na rozhodnutie ESĽP vo veci B. proti Českej republike (sťažnosť č. 57404/08 z 20.6.2013). Súd v súlade s vysloveným právnym názorom ESĽP skúmal, či vedením trestného stíhania voči žalobcovi bol sledovaný cieľ riadneho vedenia trestného konania. ESĽP konštatoval, že vedením trestného konania ide o boj proti trestnej činnosti a jej prevenciu, ktoré spadajú do všeobecného záujmu vedeného v čl. 1 Protokolu č. 1 ESĽP vo svojom rozsudku poznamenal, že skutočnosť, že bol sťažovateľ v prejednávanej veci zbavený obžaloby, samo o sebe neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od začiatku inak vadné. ESĽP konštatoval, že dôkazné požiadavky, ktoré je treba splniť, aby mohla byť osoba uznaná vinnou (obvykle označované ako dôkaz nad rozumnú pochybnosť), sa líšia od dôkazných požiadaviek, ktoré je treba splniť, aby mohla byť osoba trestne stíhaná (obvykle označované ako dôvodné podozrenie, že osoba spáchala trestný čin). Z tohto dôvodu teda môžu existovať prípady dôvodného podozrenia, ktoré pri súdnom konaní nevyústia do odsúdenia.

17. V prejednávanej veci konajúci súd dospel k záveru, že v čase vydania vyššie uvedených uznesení boli splnené všetky zákonné predpoklady. V čase ich vydania existovala doposiaľ, v trestnom konaní vykonaného dokazovania pravdepodobnosť o spáchaní tam definovaného skutku žalobcom, ktorá sa však v trestnom konaní vedenom pred súdom, napokon nepotvrdila. Súd poukazuje aj na obsah nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 163/2013 z 13.11.2013, podľa ktorého vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr, z rôznych dôvodov, nepotvrdila. Súd má za to, že v zmysle ustálenej judikatúry nemožno pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe vychádzať len z toho, že ten, kto bol vzatý do väzby bol spod obžaloby oslobodený, ale treba aplikovať ustanovenie § 6 ods. 2 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. a prihliadať i na osobitné okolnosti konkrétnej trestnej veci a zisťovať, či si osoba poškodeného väzbu nezavinila sama. Žalobca pri výsluchu dňa 23.9.2010 uviedol, že ho známy G. G. oslovil, že treba dať nakladačku jednému známemu chlapcovi. Prišli do Komárna na parkovisko, keď sa potom objavil, dostal od nich troch nakladačku. Nepamätal si ako ho bili, či použili nejakú zbraň alebo nie. Kam ho bil on sa nepamätal ako dlho ho bili a či všetci traja naraz, ale iste ho on po hlave nebil. Potom ako ho zbili odišli do Nových Zámkov na aute ŠPZ: NZ XXXBS. Za to, že sa zúčastnil na bitke nedostal od nikoho nijakú odmenu, urobil to ako priateľskú službu pre G. G.. Nevedel povedať akú osobu bili, pretože ho nepoznal. Preto súd považoval toto správanie sa žalobcu ako aj jeho výpoveď za skutočnosť, pre ktorú je možné vysloviť záver, že žalobca si aj svojim vlastným pričinením zavinil, že voči nemu bolo vydané uznesenie o vzatí do väzby. Čo sa týka vzatia žalobcu do väzby súd poukazuje na to, že väzba nie je rozhodnutím o vine obvineného, ide o dočasné obmedzenie vykonávané v nevyhnutnej miere na dosiahnutie jej účelu. Väzba svojim trvaním neprekročila čas nevyhnutne potrebný na vykonanie procesných úkonov, ktorými bol odstránený dôvod väzby a jej výkonom a trvaním nemohlo dôjsť k neodôvodnenému zásahu do osobnostných ani iných práv žalobcu.

18. Vykonaným dokazovaním a to po oboznámení obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 2Tv/1/2011 ako aj vyšetrovacieho spisu súd dospel k záveru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že zo strany orgánov činných v trestnom konaní došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Pre nesplnenie zákonného predpokladu v zmysle § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z., keď v konaní zo strany žalobcu nebolo preukázané, že právoplatné rozhodnutia

(uznesenie o začatí trestného stíhania ČVS: ORP-616/OVK-KN-2010 JA zo dňa 23.9.2010 a uznesenie Okresného súdu Bratislava I. o 0Tp 504/2010 o vzatí do väzby zo dňa 26.9.2010) tieto boli pre nezákonnosť príslušným orgánom zrušené, súd považoval uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody z titulu nezákonných rozhodnutí za nedôvodný.

19. Čo sa týka vzniku škody na jeho majetku v podobe nezaplatených trov právneho zastúpenia 2826,74 € žalobca nepreukázal, že tieto skutočne uhradil on, keď z ním predložených dokladov o úhrade vyplýva, že ich hradila C. E. a neboli hradené žalobcom. Aj tvrdenie o pracovnom pomere žalobcu ničím žalobca nepreukázal, išlo len o jeho hypotetické vyjadrenia ničím nepodložené, keď aj v zápisniciach o jeho výsluchu sa uvádza, že bol nezamestnaný a sám uviedol, že pracoval na dohodu.

20. Pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej žalobcom, mal súd za to, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal vznik, ani výšku nemajetkovej ujmy, keď výšku nemajetkovej ujmy nepostačuje určiť odhadom, ale výšku nemajetkovej ujmy je treba spoľahlivo preukázať. Súd poukazuje na to, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch prichádza do úvahy len v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je pre poškodeného dostatočným zadosťučinením. Žalobca (ak chce byť v konaní úspešnou stranou) musí uniesť dôkazné bremeno i v tom ohľade, že mu vznikla nemajetková ujma a že na jej uspokojenie nie je postačujúcim zadosťučinením len konštatovanie porušenia práva. Súd za nepreukázanú považoval i existenciu príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a existenciou nezákonného rozhodnutia, neprávneho úradného postupu alebo rozhodnutia o väzbe, keď nepostačuje, aby vzťah príčiny a následku bol sprostredkovaný, ale je potrebné, aby bol tento priamy, bezprostredný a neprerušený. Pokiaľ žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzuje od uznesenia, ktorým bol vzatý do väzby, čím mu vznikla nemajetková ujma, ktorej náhradu si uplatnil vo výške 40.000,- € túto odôvodnil len svojimi subjektívnymi pocitmi, všeobecným, strohým popisom- bez akéhokoľvek dôkazu. Súd v tejto súvislosti uvádza, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy SR) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 467/08). Právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov teda nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Zodpovednosť štátu za škodu, upravená v zákone č. 514/2003 Z.z., je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu, pričom štát zodpovedá za škodu podľa citovaného zákona za súčasného splnenia zákonných podmienok, ktorými sú:

- existencia škody,

- nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup, resp. rozhodnutie o väzbe,

- príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, nesprávnym úradným postupom, resp. rozhodnutím o väzbe. Pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné okrem existencie niektorého zo zásahov podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a vzniku škody, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí ak je iba sprostredkovaný. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. Uplatneniu základného práva účastníka na súdnu ochranu zodpovedá jeho povinnosť splniť podmienky zákonom ustanoveného postupu uplatnenia nároku na všeobecnom súde. Okrem povinnosti tvrdenia má žalobca aj dôkaznú povinnosť, ktorej cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu. Podmienky vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich, nie je daná táto zodpovednosť.

21. Súd v tejto súvislosti uvádza, že nemajetkovú ujmu bolo potrebné zo strany žalobcu určite pomenovať a vysvetliť a tiež bolo na ňom tvrdiť a preukázať, že k vzniku nemajetkovej ujmy nezákonným

rozhodnutím, resp. rozhodnutím o väzbe skutočne došlo. Pre vyslovenie vzniku nemajetkovej ujmy teda nepostačuje žalobcovo tvrdenie, že k nej došlo a tiež nepostačuje abstraktná právna kvalifikácia ujmy ako nemajetkovej. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia, či nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného a môže tak predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne nestanovuje žiadne kritériá a tým ponecháva na voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre určenie výšky náhrady. Aby však úvahy o výške nemajetkovej ujmy neboli ponechané na ľubovôľu súdu, musia byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného na zisťovanie následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby. Vo všeobecnosti určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť, pričom pri určení výšky nemajetkovej ujmy je potrebné prihliadnuť na skutočnosti uvedené v ustanovení § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a náhradu nemajetkovej ujmy je možné určiť až do výšky podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.

22. Keďže žalobca v konaní náležite nepreukázal rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s väzbou vzniknúť a jeho tvrdenia v tomto smere zostali dôkazne nepodložené, ním uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy súd vyhodnotil ako nedôvodný. S ohľadom na vyššie uvedené už ani nebolo potrebné zaoberať sa príčinnou súvislosťou medzi rozhodnutím o väzbe a vznikom škody, keď súd len v stručnosti konštatuje, že ani v tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno a ničím nepreukázal, že rozhodnutie o väzbe mu spôsobilo ujmu v podobe zásahu do inej než majetkovej sféry.

23. Súd tiež poukazuje na to, že pokiaľ orgány činné v trestnom konaní aplikujú ustanovenia Trestného poriadku a postupujú počas trestného stíhania v súlade so zákonom, nejde o neoprávnený zásah do práv obvineného. Pri objasňovaní trestných činov prevláda nad individuálnymi záujmami fyzickej osoby vyšší záujem na tom, aby bol trestný čin riadne zistený a jeho páchateľ (pôvodca) podľa zákona spravodlivo potrestaný. Zatiaľ čo pre vznesenie obvinenia postačuje dôvodné podozrenie, že bol spáchaný trestný čin a kto je jeho páchateľom, istota bez všetkých pochybností je podmienkou až pre vynesenie rozsudku. V žiadnom prípade nie je možné simplifikovať proces posúdenia predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. prezumovaním záveru, že skutočnosť, že proti jedincovi bolo vedené trestné stíhanie, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, automaticky znamená odôvodnenosť jeho nároku na náhradu škody.

24. Nová právna úprava civilného konania je založená na princípe zisťovania skutkového (nie skutočného) stavu, keď zodpovednosť za výsledok konania je ponechaná na strany sporu. Stranu sporu

- žalobcu zaťažovala jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkazná povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Keďže žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že mu konkrétnymi nezákonnými rozhodnutiami orgánu verejnej moci a rozhodnutím o väzbe, ktorú si nezavinil sám, vznikla konkrétna škoda v podobe ujmy na iných než majetkových právach ako ani jej výšku, súd jeho návrh v celom rozsahu zamietol.

25. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

26. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 a keďže žalobca mal vo veci plný úspech, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd obsadený súdnym úradníkom samostatným uznesením v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu

- Okresný súd Komárno, Pohraničná 6, 945 01 Komárno - na Krajský súd v Nitre. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného právneho predpisu.