Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_1To-29-2017.pdf
PDF · 117.97 KB
Case nature
Area
Subarea
1To/29/2017
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr. Adriany Gallovej a JUDr. Vladimíra Kuráka, na verejnom zasadnutí konanom 14. marca 2017 prejednal odvolanie podané obžalovanou G. P., nar. XX.X.XXXX., proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok, č.k. 8T/42/2015-936 zo 4.1.2017 a takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovanej G. P. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Ružomberok, č.k. 8T/42/2015-936 zo 4.1.2017, bola obžalovaná G. P. uznaná za vinnú, že:
„v období od začiatku roku 2013 na základe ústnej dohody, zneužívajúc dôverčivosť, slabšiu znalosť tunajších pomerov a zhoršený psychický stav poškodenej U. O. O., nar. XX.XX.XXXX, ako aj blízky osobný vzťah s jej synom U. O., nar. XX.XX.XXXX, v mieste trvalého bydliska poškodenej v obci V. č. XX, okres Y., vylákala od nej viaceré peňažné sumy v hotovosti na rôzne účely s prísľubom ich vrátenia, a to tak, že:
1.) v presne nezistených dňoch v období od januára 2013 do začiatku marca 2013 si od U. O. O. na viackrát v rôznych menších čiastkach požičala celkovú sumu 4500,- Eur s prísľubom a ubezpečením, že peniaze jej vráti najneskôr do jedného mesiaca, čo však doteraz neurobila,
2.) dňa 18.03.2013 si od U. O. O. požičala sumu 200,- Eur s prísľubom a ubezpečením, že jej tieto peniaze vráti, čo doteraz neurobila,
3.) dňa 31.03.2013 si od X. S., nar. XX.XX.XXXX, ktorá rušila svoju predajňu, zobrala hračky v celkovej hodnote 400,- Eur s tým, že za tieto jej neskôr zaplatí, ale nakoľko za hračky nezaplatila, po urgenciách zo strany X. S. obvinená požiadala U. O. O., aby sumu 400,- Eur X. S. za ňu zaplatila s prísľubom a ubezpečením, že jej tieto peniaze vráti a hoci tak poškodená urobila, obvinená jej doteraz sumu 400,- Eur nevrátila,
4.) v presne nezistený deň v apríli 2013 žiadala od U. O. O. požičať sumu 400,- Eur, ktorú však poškodená doma v hotovosti nemala, preto ju šla požičať k susede I. Q., nar. XX.XX.XXXX, a tieto požičané peniaze v sume 400,- Eur obvinenej odovzdala s prísľubom a ubezpečením, že požičanú sumu za týždeň vráti I. Q., obvinená požičanú hotovosť však nevrátila a po viacnásobných urgenciách zo strany poškodenej, obvinená túto požiadala, aby sumu 400,- Eur za ňu I. Q. zaplatila s prísľubom a ubezpečením, že jej všetky požičané peniaze vráti, čo poškodená aj urobila a sumu 400,- Eur dala I. Q. zo svojich peňazí, ale obvinená napriek tomu poškodenej peniaze doteraz nevrátila,
5.) dňa 08.07.2013 si chcela od U. O. O. požičať sumu 2000,- Eur na zaplatenie tovaru, ktorú však poškodená doma v hotovosti nemala, preto ju obvinená nahovorila, aby s ňou šla do banky a zobrala na seba úver, poškodená s ňou následne v ten istý deň išla do pobočky Tatra banky, a. s. v Ružomberku, Bernolákova č. 6, kde poškodená na svoje meno uzavrela Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. BSU-00-0001981962 vo výške 2000,- Eur s mesačnou splátkou 42,41 Eur na 72 mesiacov, po vyplatení finančnej hotovosti bankou poškodená sumu 2000,- Eur následne osobne odovzdala obvinenej s jej prísľubom a ubezpečením, že tieto peniaze poškodenej vráti hneď, ako popredá tovar - výživové doplnky, čo doteraz neurobila,
6.) dňa 26.07.2013 opätovne požiadala U. O. O., aby jej na exekútora a predaj domu požičala sumu 2000,- Eur, ktorú však poškodená doma v hotovosti nemala, preto ju obvinená nahovorila, aby si na seba opätovne zobrala úver, že jej všetky požičané peniaze vráti, následne s ňou ešte v ten istý deň šla do pobočky Tatra banky, a. s. v Ružomberku, Bernolákova č. 6, kde poškodená na svoje meno uzavrela Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. BSU-00-0001987317 vo výške 2000,- Eur s mesačnou splátkou 42,41 Eur na 72 mesiacov, po vyplatení finančnej hotovosti 2000,- Eur bankou poškodená túto sumu osobne odovzdala obvinenej s jej prísľubom a ubezpečením, že obvinená poškodenej všetky požičané peniaze do jedného mesiaca vráti, čo však doteraz neurobila,
7.) v presne nezistený deň v auguste 2013 žiadala od U. O. O. požičať sumu 1000,- Eur s tým, že peniaze potrebuje na exekútora a predaj domu, pričom s ňou zašla do pobočky Tatra banky a. s. v Ružomberku, Bernolákova č. 6, kde v Ružomberku, kde poškodená zo svojho účtu vybrala sumu 1000,- Eur a túto obvinenej následne osobne odovzdala s jej prísľubom a ubezpečením, že tieto peniaze jej obvinená vráti, čo však doteraz neurobila,
8.) dňa 02.09.2013 opäť žiadala od U. O. O. požičať peniaze a naviedla ju na uzatvorenie spotrebiteľského úveru, šla s ňou do pobočky Tatra banky, a. s. v Ružomberku, Bernolákova č. 6, kde poškodená na svoje meno uzavrela Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. BSU-00-0001998669 vo výške 2700,- Eur s mesačnou splátkou 57,25 Eur na 72 mesiacov, po vyplatení finančnej hotovosti 2700,- Eur bankou poškodená túto sumu osobne odovzdala obvinenej s jej prísľubom a ubezpečením, že obvinená poškodenej tieto peniaze vráti, pričom sa zaviazala všetky tri úvery vyplatiť poškodenej do konca novembra 2013, čo doteraz neurobila,
9.) v presne nezistený deň v novembri 2013 si od U. O. O. požičala sumu 200,- Eur s prísľubom a ubezpečením, že jej tieto peniaze vyplatí naraz so všetkými predchádzajúcimi podlžnosťami do konca novembra 2013, čo doteraz neurobila,
10.) dňa 21.12.2013 si od U. O. O. požičala sumu 400,- Eur, ktorá túto sumu v hotovosti doma nemala, preto si ju požičala od S. Q., nar. XX.XX.XXXX a následne ju v ten istý deň obvinenej odovzdala s jej prísľubom a ubezpečením, že tieto peniaze je povinná vráti poškodenej najneskôr do 27.12.2013 aj so všetkými predchádzajúcimi podlžnosťami, ktoré voči nej má, čo doposiaľ neurobila,
pričom obvinená začiatkom januára 2014 kontaktovala poškodenú, že predáva pozemok a najneskôr do 07.01.2014 jej všetky požičané peniaze vráti, čo doteraz neurobila a peniaze použila pre vlastnú potrebu,
keď obv. G. P. pri vylákaní finančných hotovostí od poškodenej U. O. O. len predstierala vôľu uzavrieť s ňou zmluvu o pôžičke a vrátiť jej požičané sumy v dohodnutých lehotách, ale poškodenú opakovane uvádzala do omylu, že jej peniaze vráti z údajného predaja rodinného domu, pozemku a z iných fiktívnych zdrojov, lebo už v čase vylákania jednotlivých pôžičiek konala s vedomím, že vypožičané peniaze nebude schopná ani ochotná poškodenej v dohodnutých lehotách ani neskôr vrátiť, nakoľko ako rozvedená matka a samoživiteľka štyroch maloletých detí mala podstatne vyššie náklady na živobytie a nájomné bývanie, než bol jej oficiálny pravidelný príjem z čiastočného invalidného dôchodku, v čase vylákania pôžičiek od poškodenej mala ďalšie podlžnosti a nesplatené záväzky voči iným osobám a spoločnostiam a viedlo sa voči nej viacero exekučných konaní, čím poškodenej U. O. O., nar. XX.XX.XXXX, trvalého bydlisko v V. č. XX, okres Y., spôsobila škodu v celkovej výške 15.833,59 Eur“.
Za to bola odsúdená podľa § 221 ods. 2 Tr. zák., s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd výkon tohto trestu podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. určil obžalovanej skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd obžalovanej uložil povinnosť nahradiť škodu U. O. O. vo výške 15.833,59 Eur. Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. súd poškodenú U. O. O. so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces.
Podľa § 285 písm. b) Tr. por. obžalovanú G. P. oslobodil spod obžaloby, podanej prokurátorom Okresnej prokuratúry Ružomberok pod sp.zn. 1Pv 89/14/5508-62 zo dňa 19.5.2015, ktorou jej bolo kladené za vinu, že:
„1.) v presne nezistený deň v roku 2013 požiadala U. O. O., aby jej dala naparovací hrniec s pokrievkou v hodnote 200,- Eur a palacinkár v hodnote 130,- Eur s prísľubom a ubezpečením, že peniaze za hrnce jej donesie, keď k nej najbližšie príde a hoci ju odvtedy viackrát navštívila, peniaze jej doteraz nedoniesla,
2.) v presne nezistených dňoch počas roka 2013 požiadala U. O. O., aby jej objednala kozmetiku a oblečenie v hodnote cca 300,- Eur s prísľubom a ubezpečením, že jej dá za to peniaze, objednaný tovar si prevzala, ale poškodenej doposiaľ za tovar nezaplatila, pretože skutky nie sú trestným činnom“.
Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo 4.1.2017 vyplýva, že po vyhlásení rozsudku, jeho odôvodnení a po poučení o opravnom prostriedku obžalovaná G. P. uviedla, že podáva odvolanie proti výroku o vine a treste, náhrade škody, ako aj proti konaniu, ktoré vydaniu predchádzalo. Obhajkyňa uviedla, že sa pripája k vyjadreniu obžalovanej, splnomocnená zástupkyňa poškodenej uviedla, že sa nevyjadruje a rovnako prokurátor uviedol, že sa nevyjadruje.
Dňa 19.1.2017 súdu prvého stupňa bolo doručené písomné podanie obžalovanej prostredníctvom obhajkyne označené ako odvolanie obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok, vyhlásenému na hlavnom pojednávaní dňa 4.1.2017, v ktorom upresňuje a dopĺňa odvolanie obžalovanej proti rozsudku vyhlásenému na hlavnom pojednávaní dňa 4.1.2017, ktoré odvolanie obžalovaná podala bezprostredne po vyhlásení rozsudku s tým, že obžalovaná podáva súčasne odvolanie proti výroku rozsudku o treste, napáda výrok rozsudku o náhrade škody a odvolanie smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie písomne odôvodní ako obhajkyňa obžalovanej po doručení písomného vyhotovenia predmetného rozsudku.
Dňa 16.2.2017 súdu prvého stupňa bolo doručené písomné podanie prokurátora, označené ako vyjadrenie k odvolaniu, v ktorom uvádza, že považuje rozsudok Okresného súdu Ružomberok za správny a zákonu zodpovedajúci vo všetkých jeho výrokoch, t. j. vo výroku o vine, o treste aj o náhrade škody.
Dňa 1.3.2017 krajskému súdu bolo doručené odôvodnenie odvolania obžalovanej, podané prostredníctvom obhajkyne, pričom odvolanie bolo odôvodnené nasledovne:
„Napadnutý rozsudok považujem za nezákonný z dôvodu nejasnosti a neúplnosti skutkových zistení, ako aj z dôvodu nevysporiadania sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, zo strany konajúceho súdu. Nejasnosť a neúplnosť skutkových zistení sa týka predovšetkým záveru o naplnení zákonných znakov objektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Trestného zákona v konaní obvinenej. Záver o naplnení týchto zákonných znakov v konaní obvinenej oprel súd o jeden jediný priamy dôkaz, a to o výpoveď poškodenej U. O. O.. Poukazujem v tomto smere na judikát trestnoprávneho kolégia KS Žilina č. Jtk 11/09, podľa ktorého v prípade, ak má slúžiť výpoveď svedka ako jediný dôkaz, preukazujúci vinu obžalovaného, bez ďalších podporných dôkazov (napr. odborné vyjadrenie, znalecký posudok, stopy, výpovede svedkov či listinné dôkazy), musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný. Je evidentné, že takéto požiadavky jediný priamy dôkaz v danom konaní, výsluch poškodenej O. nespĺňa. Okrem nespochybniteľného faktu eminentného záujmu poškodenej na výsledku konania, je ďalej zrejmá aj antipatia, ba až nevraživosť poškodenej vo vzťahu k obžalovanej, čo bolo v inkriminovanú dobu dané predovšetkým jej zásadným nesúhlasom s intímnym vzťahom obžalovanej a synom poškodenej, U. O., a tento negatívny postoj poškodenej k obžalovanej sa prejavoval aj počas konania pred súdom, t. j. na hlavných pojednávaniach súdu. Zásadné pochybnosti ohľadom dôveryhodnosti výpovede poškodenej O. vzbudzujú okrem nie dostatočného ovládania slovenského jazyka, čo mohlo mať vplyv na zrozumiteľnosť výpovedí poškodenej v trestnom konaní, ale aj na možné
nedorozumenia pri vzájomnej komunikácii obžalovanej a poškodenej ohľadom finančných prostriedkov aj závery znaleckého posudku vypracovaného znalcami z odboru psychiatria v predmetnom trestnom konaní. V obsahu posudku poškodená výslovne uvádza, že niektorým slovám zo slovenčiny vôbec nerozumie; aj napriek tomu však počas celého priebehu trestného konania nebol do konania pribratý žiaden tlmočník, resp. prekladateľ. Závery znaleckého posudku hodnotil súd nekriticky, a značne jednostranne v neprospech obžalovanej. Je nesporné a preukázané, že poškodená O. sa dlhodobo liečila na psychiatrii. Poškodená sama v znaleckom posudku uvádza, že potom, ako si syn našiel za priateľku obžalovanú, tak sa zosypala, pričom počas drvivej väčšiny obdobia, v ktorom malo dôjsť k spáchaniu skutku, brala lieky ovplyvňujúce psychiku, a to pre pretrvávajúce stavy úzkosti a depresie. Sama seba označuje v posudku za nešťastnú a zrútenú. Znalci označili krátkodobú pamäť poškodenej ako hraničiacu s podpriemerom; navyše poškodená mala sklon v použitom dotazníku dávať žiadúce odpovede. Celková mentálna úroveň poškodenej je podľa znalcov podpriemerná. Na základe vyššie uvedených skutočností je možné vyvodiť záver o tom, že výpoveď poškodenej je do značnej miery nevierohodná, spochybniteľná a nepresvedčivá. Z hľadiska naplnenia zákonných znakov objektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu podvodu konajúci súd vôbec nevyhodnocoval otázku, či obžalovaná v inkriminovanom čase mohla, vzhľadom na svoju finančnú situáciu predpokladať, že bude môcť vrátiť finančné prostriedky poškodenej. V odôvodnení napadnutého rozsudku konajúci súd iba uviedol, že na základe výpovedí poškodenej, svedkov, ako aj na to sa vzťahujúcich listinných dôkazov, mal preukázanú insolvenciu obžalovanej v dotknutom období. Takéto všeobecné vymedzenie dôkazov, z ktorých súd vyvodil tak dôležité skutkové zistenie, akým je insolventnosť obžalovanej, nie je prípustné. Namiesto insolventnosti obžalovanej však súd, a to úplne nedôvodne, riešil otázku solventnosti poškodenej. Insolventnosť obžalovanej nebolo možné vyvodiť iba z daňových priznaní a vedených exekučných konaní, v tomto smere úplne absentujú ďalšie potrebné listinné dôkazy, ako výpisy z bankových účtov, výpisy z katastra nehnuteľností, evidencie motorových vozidiel, evidencie zbraní atď. A to tým skôr, že konajúci súd žiadnym spôsobom nepreveroval kľúčové tvrdenie obžalovanej potvrdené svedkom U. O. o tom, že obžalovaná dôvodne očakávala v inkriminovanom období prísun značného množstva finančných prostriedkov, z vyporiadania majetku s bývalým manželom. Tiež sa súd nevysporiadal s tým, čo uviedol aj svedok U. O., že počas spolužitia s obžalovanou táto pracovala a zarábala. Tiež podotýkam, že tento svedok potvrdil, že ak boli nejaké dlžoby, chcel ich vyrovnať, čo jeho matka odmietla a podala trestné oznámenie na obžalovanú. V prípade, že konajúci súd mal za preukázané naplnenie všetkých zákonných znakov skutkovej podstaty prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Trestného zákona v konaní obžalovanej, bolo jeho povinnosťou v zmysle aktuálnej judikatúry (napr. uznesenie Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne sp. zn. 4To 2/2008 z 03.03.2008), dokazovať existenciu taxatívne stanovených okolností preukazujúcich mieru závažnosti dotknutého prečinu. Takéto dokazovanie je u prečinu obligatórne a musí sa prejaviť v odôvodnení rozhodnutia súdu. Konajúci súd však žiadne takéto dokazovanie nevykonal a ani sa o ňom v napadnutom rozsudku ani náznakom nezmienil, čo samo o sebe spôsobuje nezákonnosť napadnutého rozsudku. Konajúci súd sa tak nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Na účely prezentované v predošlom odseku je potrebné uviesť, že predmetný prípad je úplne zrejmou a jasnou ukážkou potreby aplikovania princípu ultima ratio v praxi orgánov činných v trestnom konaní a súdu. Ide o klasický prípad riešenia štandardného civilného vzťahu prostriedkami trestného práva a to na úkor jedného z účastníkov, obžalovanej. Vydaním napadnutého rozsudku súd znerovnoprávnil obžalovanú na úkor poškodenej v ich vzájomných civilných vzťahoch, čím prejavil neúctu k rovnosti občanov. Je potrebné povedať, že v takomto type vzťahu veľmi veľa záleží na individuálnej aktivite jednotlivca, aby si ustrážil svoje práva, ktorým má súdna moc poskytovať ochranu. Je neprijateľné, aby takúto aktivitu preberali orgány činné v trestnom konaní a súd. Trestné konanie nie je namieste, ak sa konanie obžalovaného pohybuje v rovine vzťahov občianskoprávnych. V právnom štáte nie je akceptovateľný postup konajúceho súdu, ktorý prostriedkami trestnej represie poslúžil ochrane subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy poškodenej za stavu, kedy ako už bolo vyššie uvedené, neboli predpoklady trestnej zodpovednosti u obžalovanej nespochybniteľne zistené. V takýchto prípadoch aktuálna judikatúra vyžaduje konanie obžalovanej podrobiť testu proporcionality, teda skúmať spôsobilosť, adekvátnosť a nevyhnutnosť použitia trestnoprávneho prostriedku ochrany; takýto test však konajúci súd vôbec nevykonal. Obžalovaná aj poškodená mali dostatok možnosti vyriešiť ich vzájomný spor prostriedkami civilného práva, čo však poškodená nevyužila, nakoľko zvolila „jednoduchšiu“ a menej nákladnú cestu trestného konania - v civilnom procese by ohľadom svojich tvrdení musela uniesť dôkazné bremeno, čoho si bola celkom zrejme vedomá, preto civilnú žalobu vôbec nepodala. Je zrejmé, že neexistuje objektívne preukázanie tvrdení poškodenej o tom, aké boli dojednania medi ňou a obžalovanou a vykonané dokazovanie v tomto smere nepreukázalo, že sa tieto
skutky stali, že by obžalovaná poškodenú uviedla do omylu, okrem výpovede samotnej poškodenej, ktorej motivácia v tomto konaní je zrejmá. Tiež podotýkam, že pokiaľ ide o výpovede ďalších svedkov, títo interpretovali len to, čo sa dozvedeli od samotnej poškodenej ohľadom tzv. požičiavania finančných prostriedkov. Nikto zo svedkov nebol prítomný pri stretnutiach poškodenej a obžalovanej. Za zásadnú v tomto smere treba považovať výpoveď svedka U. O. (syna poškodenej), ktorý na hlavnom pojednávaní dňa 04.01.2014 uviedol, že on osobne pri žiadnych jednaniach jeho matky s obžalovanou nebol, o žiadnych pôžičkách nevedel, dozvedel sa to až neskôr od svojej matky. V tejto súvislosti poukazujem aj na konanie vedené na OR PZ Ružomberok, OKP, pod ČVS: ORP-333/VYS-RK-2014 pre zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, o ktorom počas celého prípravného konania ako aj konania pred súdom nepadla zo strany obžaloby ani zmienka, hoci ide o zásadné konanie a hoci obžaloba musela mať o tomto konaní vedomosť - v tomto trestnom konaní svedok U. O. uviedol okolnosti ohľadom tzv. pôžičiek, nátlaku zo strany svojich rodičov na jeho výpoveď pred vyšetrovateľkou vo veci obv. P. aj postupu vyšetrovateľky, pri jeho výsluchu v trestnej veci obv. G. P.. Navrhujem, aby bol predmetný trestný spis ČVS: ORP-333/ VYS-RK-2014 pripojený k tomuto konaniu a navrhujem ako listinný dôkaz prečítať výpoveď svedka U. O. zo dňa 13.11.2014. Nestotožňujem sa so záverom súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že obžalovaná sa čiastočne priznala k spáchaniu skutkov v bode 3/, 7/, 9/ a 10/ - obžalovaná sa k spáchaniu skutkov nepriznala; súd tiež opomenul uviesť, že obžalovaná uviedla, že finančné prostriedky vrátila a tiež mal nejaké finančné prostriedky vrátiť aj syn poškodenej. Podotýkam ale, že záver súdu o tom, že spáchanie jednotlivých čiastkových skutkov je preukázané aj výpoveďami svedkov (X. S., I. Q., S. Q.) je nesprávny, nakoľko tieto osoby neboli prítomné žiadnych jednaní medzi poškodenou a obžalovanou a v podstate len interpretovali to, čo im povedala samotná poškodená. Tu treba podotknúť, že poškodená s manželom oslovovali osoby v širokom okolí poškodenej, čo bolo preukázané už v prípravnom konaní, kde spolu s vyšetrovateľkou PZ tieto osoby vyzývali k tomu, aby na obžalovanú podávali trestné oznámenia (napokon konanie vyšetrovateľky bolo riešené aj inšpekciou, ktorá vyslovila jej pochybenie v tomto smere, s čím sa súd nijako nevysporiadal). Na základe vyššie uvedených skutočností mám za to, že rozhodnutie súdu je nezákonné, navrhujem, aby Krajský súd v Žiline napadnutý rozsudok zrušil a sám vo veci rozhodol tak, že obžalovanú oslobodí spod obžaloby. V prípade, ak by mal odvolací súd za to, že je potrebné vo veci vykonať ďalšie dokazovanie, navrhujem, aby po zrušení rozsudku vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie“.
Na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom obhajkyňa obžalovanej bez ďalšej procesnej aktivity predložila odvolaciemu súdu zápisnicu o výsluchu svedka - poškodeného U. O. z 13.11.2014. Po splnení zákonom stanovených podmienok (§ 293 ods. 5 Tr. por.) bolo verejné zasadnutie v konaní pred odvolacím súdom vykonané v neprítomnosti obžalovanej G. P.. Prokurátor na verejnom zasadnutí navrhol odvolanie obžalovanej podľa § 319 Tr. por. zamietnuť ako nedôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa považuje za zákonný. Splnomocnená zástupkyňa poškodenej navrhla rozsudok Okresného súdu Ružomberok ako správny a zákonný potvrdiť. Obhajkyňa obžalovanej v rámci konečného návrhu predložila listinný dôkaz, a to výpoveď svedka U. O. vo veci OR PZ v Ružomberku OKP ČVS:ORP-333/VYS-RK-2014 z 13.11.2014, ktorú zápisnicu jej cez posledný víkend doručila obžalovaná, teda tento dôkaz nemohla predložiť skôr, pričom z tohto dôkazu vyplýva akým spôsobom bol svedok U. O. nútený k svojej výpovedi v prebiehajúcom trestnom konaní. Poukázala na to, že už v písomných dôvodoch odvolania navrhla pripojiť označený trestný spis. Navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil mu vec na nové konanie a rozhodnutie. K predloženej listine uviedla, že nevie akým spôsobom získala klientka zápisnicu, ktorú predložila odvolaciemu súdu, nevie aké je postavenie klientky v trestnom konaní, z ktorého má pochádzať zápisnica, nevie aký je stav trestného konania, z ktorého pochádza predložená zápisnica a je si vedomá, že predložená kópia zápisnice nie je podpísaná osobou, ktorá vypovedala.
Krajský súd ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr. por. zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por., odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por., odvolanie spĺňa náležitosti § 311 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Tr. por.
Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu (pokračovací prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových zistení odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.
Obžalovaná G. P. odvolanie založila na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. Odvolacie námietky sú v podstate totožné s obsahom záverečnej reči obhajkyne obžalovanej na hlavnom pojednávaní konanom 4.1.2017, ako to vyplýva zo zápisnice o hlavnom pojednávaní a protokolovanej záverečnej reči obhajkyne obžalovanej na č.l. 925-926 súdneho spisu. S jej námietkami skutkovými a právnymi sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.
Vina obžalovanému musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrnne, a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam.
Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.
Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.
V posudzovanej veci uplatnené odvolacie námietky obžalovaného smerujú primárne do oblasti skutkových zistení. Z jeho strany ide o výhrady voči skutkovým zisteniam, spôsobu hodnotenia dôkazov vykonaných súdom nižšej inštancie a zároveň polemizuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa. V podstate sa obžalovaný takýmto spôsobom snaží presadiť vlastnú (pre neho priaznivú a od skutkových zistení súdu prvého stupňa inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne z uvedených skutkových (procesných) výhrad vyvodzuje záver o nesprávnom právnom posúdení skutku, resp. o inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.
Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie namietaného rozsudku predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery.
Krajský súd rovnako ako súd prvého stupňa nemá žiadny dôvod neveriť podrobnej výpovedi svedkyne
- poškodenej U. O. O., ktorej výpoveď je podporená ďalšími prevažne nepriamymi dôkazmi, na ktoré poukazuje súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia. Je potrebné vychádzať zo zásady, že svedok vypovedá pravdu, pokiaľ nie je preukázaný opak. Krajský súd zo spisu nezistil žiadnu motiváciu svedkyne nepravdivo vypovedať a usvedčovať obžalovanú G. P. zo spáchania skutku tak, ako je špecifikovaný v skutkovej vete výroku rozsudku súdu prvého stupňa.
Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., t.j. že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne, a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.
Pri absencii odvolacích námietok obžalovanej proti výroku o druhu a výmere trestu, ktorý bol obžalovanej uložený súdom prvého stupňa, odvolací súd vykonal všeobecný prieskum uloženého trestu obžalovanej z hľadiska jeho zákonnosti a primeranosti. Krajský súd zistil, že súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenia hmotného práva rozhodujúce v okolnostiach prípadu pre uloženie trestu odňatia slobody s jeho podmienečným odkladom na skúšobnú dobu obžalovanej G. P.. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že tento si zadovážil dostatočný skutkový podklad k rozhodnutiu o druhu a výmere trestu obžalovanej G. P..
Obžalovaná G. P. svoju vlastne bližšie nešpecifikovanú výhradu k uloženému trestu vyslovila tým, že sa necíti byť vinná z prečinu, ktorým bola uznaná za vinnú súdom prvého stupňa. Jej argumentáciu smerujúcu proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o vine, odvolací súd neuznal a logicky potom nemohol považovať za dôvodné jej odvolanie proti výroku o treste, ktoré podľa názoru krajského súdu obsahuje jej prehlásenie do zápisnice o hlavnom pojednávaní zo 4.1.2017, písomné podanie z 19.1.2017, v ktorých uviedla, že podáva odvolanie aj do viny aj do trestu. Výhrady k uloženému trestu z hľadiska jeho druhu a výmery neobsahuje ani písomné odôvodnenie odvolania obžalovanej (č.l. 962-965 spisu).
Z písomných dôvodov odvolania obžalovanej nie je možné identifikovať jej výhrady proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo a špecifikáciu takého konania orgánov činných v prípravnom konaní alebo súdu prvého stupňa, ktoré by ovplyvnilo vyhlásenie rozsudku súdu prvého stupňa v neprospech obžalovanej. Námietka zákonnosti dôkazov tak, ako bola prednesená okrem iného v záverečnej reči obhajkyňou obžalovanej na hlavnom pojednávaní, je podľa názoru krajského súdu subjektívnym hodnotením činnosti orgánov činných v prípravnom konaní, keď krajský súd opakovane pripomína, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je založené na dôkazoch, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní, a to spôsobom predpísaným príslušným procesným poriadkom.
Konajúci senát odvolacieho súdu rešpektuje vo svojej rozhodovacej činnosti princíp ultima ratio a sú mu známe recentné hľadiská chápania princípu ultima ratio tak v konaní všeobecných súdov ako i Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 402/2008, I. ÚS 316/2011). Krajský súd ale pripomína, že aplikácia princípu ultima ratio a zásady subsidiarity trestnej represie má svoje podmienky a hranice a nie je možné ju zneužívať v prípadoch, keď ide o excesy zo súkromno-právnych vzťahov, ktoré
zjavne vybočujú z rámca bežných súkromno-právnych vzťahov a presahujú ich rámec a napĺňajú znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu.
Pokiaľ odvolateľka v dôvodoch svojho odvolania naznačuje princíp ultima ratio, teda neprípustnosť riešenia občiansko-právneho vzťahu prostriedkami trestného práva, krajský súd poukazuje na to, že ak páchateľ svojím konaním naplní zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu vyvodiť trestno-právnu zodpovednosť postupom podľa Trestného poriadku. Pravidlo „ultima ratio“ možno uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Tr. zák., teda v zmysle platnej a účinnej zákonnej úpravy len pri prečinoch (pozri Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutie súdov SR č. 6/2014, bod 96).
Spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľky, tak ako sú popísané v skutkovej vete výroku rozsudku súdu prvého stupňa, podľa názoru krajského súdu, vylučujú jej konanie kvalifikovať ako bežný občiansko-právny vzťah, ale naopak, možno takéto konanie už kvalifikovať ako konanie, ktorého závažnosť nie je nepatrná, a teda takéto konanie už možno kvalifikovať ako trestný čin - prečin v zmysle § 10 ods. 1 písm. b) Tr. zák.
Odvolacie námietky odvolateľky neobsahujú žiadne špecifické výhrady proti výroku, ktorým jej bola uložená povinnosť k náhrade spôsobenej škody. Krajský súd vykonal prieskum zákonnosti výroku o škode a dospel k záveru, že tento výrok zodpovedá stavu veci a zákonu.
Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku obžalovanou a nezistil žiadne pochybnosti. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania na základe ust. § 371 ods. 1 Tr. por. alebo § 371 ods. 3 Tr. por.
Na základe týchto skutočností potom krajský súd ako súd odvolací odvolanie obžalovanej G. P. podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.