Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Co/560/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a členov senátu JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Janky Boroškovej v právnej veci žalobcu: BAMF, s. r. o., so sídlom Kráľová pri Senci 271, Kráľová pri Senci, IČO: 45 279 845, v konaní právne zastúpená JUDr. Michalom Mišíkom, advokátom, so sídlom Záhradnícka 64, P. O. Box 80, Bratislava, proti žalobkyni: V. K., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom N. XXX/X, A. A., v konaní právne zastúpená JUDr. Romanom Hošovským, advokátom so sídlom Mikulášska 1/a, Bratislava, o zaplatenie 39.998,12 € s prísl., na odvolanie žalobcu zo dňa 26. 09. 2016 proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 8C/388/2008-645 zo dňa 18. 08. 2016, takto

rozhodol:

I. Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

II. Žalovanej priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených nákladov.

odôvodnenie:

1. Procesný súd žalobu žalobcu zamietol a priznal žalovanej náhradu trov konania.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol: „1. Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom č. k. 8C/388/2008-467 zo dňa 29. 03. 2012 rozhodol vo veci žalobkyne pôvodne F.. mat. V. A., trvale bytom F. XX, A. o zaplatenie 33 998,12 Eur s príslušenstvom tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu vo výške 145 Eur s 9 % úrokom z omeškania z priznanej sumy od 29. 03. 2010 až do zaplatenia a rozhodol o trovách konania. V tejto časti nadobudol rozsudok právoplatnosť dňa 04. 12. 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 13Co/310/2012, ktorým bol rozsudok potvrdený.

2. Dopĺňacím rozsudkom č. k. 8C/388/2008-505 zo dňa 23. 08. 2012 okresný súd rozhodol tak, že návrh vo zvyšku zamietol. Predmetným rozsudkom rozhodol na pojednávaní dňa 23. 08. 2012, o čom je spísaná zápisnica z pojednávania zo dňa 23. 08. 2012, a to v neprítomnosti účastníkov konania, ktoré mali doručenie vykázané (č. l. spisu 503). Žalovaná a jej právny zástupca svoju neprítomnosť ospravedlnili a súhlasili, aby súd rozhodol dopĺňacím rozsudkom v ich neprítomnosti. Žalobkyňa a jej právny zástupca sa písomne nevyjadrili a pojednávania sa nezúčastnili.

3. V dôsledku odvolania navrhovateľky voči dopĺňaciemu rozsudku rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 13Co/1496/2014-614 zo dňa 31. 08. 2015 a dopĺňací rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

4. V uvedenom rozhodnutí odvolací súd uviedol, že okresný súd vydal dopĺňací rozsudok a opomenul, že sa jeho doplnenie vykonáva po nariadení pojednávania, čo však nekorešponduje s (č. l. spisu 503 -

504), kde sa nachádza zápisnica o pojednávaní zo dňa 23. 08. 2012 a je dôkazom o tom, že uvedené rozhodnutie a doplnenie rozsudku bolo po nariadení pojednávania.

5. V priebehu konania súd uznesením č. k. 8C/388/2008-591 zo dňa 27. 10. 2014 pripustil, aby do konania namiesto pôvodne označenej žalobkyne F.. mat. V. A., trvale bytom F. XX, A. vstúpila spoločnosť BAMF, s. r. o., so sídlom Kráľová pri Senci 271, IČO: 45279845 z dôvodu návrhu na zmenu účastníka na strane žalobkyne podaný obchodnou spoločnosťou BAMF, s. r. o. v dôsledku uzatvorenej zmluvy o postúpení pohľadávky medzi pôvodným navrhovateľom a obchodnou spoločnosťou zo dňa 17. 09. 2014, predmetom ktorej bola pohľadávka voči odporkyni uplatnená v tunajšom konaní.

6. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že pôvodná žalobkyňa vystúpila z konania pokiaľ ide o uplatňovanie pohľadávky v sume 39 998,12 Eur, túto sumu uplatňuje iný subjekt, ktorému mala byť pohľadávka postúpená. Rozhodnutie o zámene účastníkov konania je právoplatné a v tomto konaní pôvodná žalobkyňa už nemôže znovu a bez ďalšieho si nárokovať zaplatenie sumy za jej podiel na nájomnom za žalované obdobia. Úlohou okresného súdu je zistiť, či je žalobca aktívne vecne legitimovaný, súčasný žalobca svoju legitimáciu odôvodňuje z postúpenej pohľadávky. Postúpiť platne v zmysle § 524 možno iba existujúcu pohľadávku a nie uplatňované právo a nikto nemôže previesť na iného práva, ktoré ešte nevlastní a v konaní zrejme súčasný žalobca nie je aktívne legitimovaný. Pôvodná žalobkyňa právoplatne vystúpila z konania a tým jej účastnícke procesné práva zanikli a svoj nárok si môže uplatniť v inom začatom konaní. Zároveň neprichádza do úvahy, aby súčasný žalobca spätne prevádzal práva na pôvodnú žalobkyňu, pretože v skutočnosti žiadne nenadobudol. Po rozhodnutí odvolacím súdom účastníci konania uviedli, a to žalobca prostredníctvom právneho zástupcu v podaní doručenom súdu dňa 19. 07. 2016 k uvedenému odvolacím súdom, že súčasný žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu, a to z toho dôvodu, že predmetom postúpenia bolo právo a nie pohľadávka, pričom tak nedošlo k prevodu existujúcej pohľadávky v zmysle § 524 OZ. Žalobca s uvedeným právnym názorom sa nestotožňuje, keďže nemá oporu v aktuálnej právnej úprave.

7. Pôvodná žalobkyňa si v predmetnom konaní uplatnila nárok na náhradu peňažnej sumy z titulu nároku na pomernú časť z výnosu z nehnuteľností, ktorej je podielovou spoluvlastníčkou. Išlo o nárok vyplývajúci z ustanovenia § 137 ods. 1 OZ. Právo na úhradu peňažnej sumy a tomuto právu zodpovedajúci záväzok na splnenie peňažnej sumy je vždy považované za pohľadávku veriteľa voči dlžníkovi. Preto rozlišovať medzi právom na úhradu peňažnej sumy a pohľadávkou je nelogické, keďže každá pohľadávka v sebe implicitne musí obsahovať právo veriteľa na úhradu peňažnej sumy, avšak nie každé právo znamená existujúcu pohľadávku, keďže práva môžu spočívať aj v iných nárokoch ako sú nároky peňažné. Žalobkyňa mala a má voči žalovanej pohľadávku vyplývajúcu zo zákona, ktorej zodpovedalo aj určité právo a samotná pohľadávka v čase jej uplatnenia zjavne existovala, nemohla sa stratiť v rámci prevodu na tretí subjekt. Žalobkyňa si uplatnila existujúcu pohľadávku a bolo potom jej právom v zmysle zákona túto pohľadávku postúpiť na základe právneho úkonu na iný subjekt, ktorým je aktuálny žalobca. Nie je pravdou, že došlo k postúpeniu nejakého práva, ktoré nezodpovedalo existujúcej pohľadávke. Pôvodná žalobkyňa previedla svoj nárok z titulu pohľadávky voči žalovanej, ktorá v sebe zahŕňa právo na úhradu peňažnej sumy. Oprávnenosť uplatňovanej výšky tejto pohľadávky je predmetom konania a je zrejmé, že uplatnený nárok, t. j. pohľadávka je sporná a spornosť nároku nemôže mať akýkoľvek vplyv na jeho existenciu ako takú. Samotné právoplatné rozhodnutie súdu nezakladá existenciu pohľadávky, ale len osvedčuje túto existenciu a existencia nároku alebo pohľadávky ako aj práva je vždy závislá od konkrétnych skutkových a právnych okolností, ktoré nemajú žiadny pôvod v samotnom súdnom konaní. Spornosť výšky pohľadávky, ktorú žalovaná neuznáva nemá vplyv na jej existenciu v zmysle aktívnej vecnej legitimácie. Žalobca mal za to, že je aktívne vecne legitimovaný, je aktuálnym vlastníkom uplatňovanej pohľadávky.

8. Žalovaná prostredníctvom právneho zástupcu uviedla, že predmetom ďalšieho konania môže byť iba nárok žalobcu na zaplatenie sumy 39 853,12 Eur. Ako vyplýva z vyjadrenia žalobkyne zo dňa 25. 01. 2012 a ďalšieho konania uplatňuje si právo na zaplatenie náhrady škody. Poukázala na právne záväzné stanovisko krajského súdu (§ 391 ods. 2 v uznesení zo dňa 31. 08. 2015, že súčasne žalobca nie je aktívne legitimovaný, pretože podľa § 524 možno platne postúpiť iba existujúcu pohľadávku a nie uplatňované právo. Predmetom postúpenia podľa zmluvy zo dňa 17. 09. 2014 je pohľadávka postupcu V. A. vo výške 39 998,12 Eur s príslušenstvom z titulu nároku na výnos z nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania sp. zn. 8C/388/2008, predmetom postúpenia teda nie je nárok postupcu voči nej na náhradu škody.

9. Žalobca nie je aktívne legitimovaný aj z dôvodov absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 17. 09. 2014 k čomu sa vyjadrila v podaní doručenom Krajskému súdu Banská Bystrica dňa 26. 02. 2015. Právny úkon postúpenia pohľadávky je absolútne neplatný, lebo nebol urobený vážne (§ 37 ods. 1 a prieči sa dobrým mravom § 39 OZ. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že súčasný žalobca vznikol dňa 19. 01. 2010 a jediným spoločníkom a konateľom je V. A., sídlo spoločnosti je totožné s jej trvalým bydliskom. Prakticky uzavrela zmluvu o postúpení pohľadávky sama so sebou. Neuskutočňuje žiadnu podnikateľskú činnosť a aktivity spočívajú zrejme v tom, že je účastníkom viacerých súdnych sporov, ktoré sa týkajú spoločníčky. Poukázala na iné konania na Okresnom súde Bratislava I., kde dochádza k postúpeniu pohľadávok z W. A. na obchodnú spoločnosť s cieľom vyhnúť sa zodpovednosti za negatívny výsledok sporov. V predmetnom konaní bolo úmyslom vyhnúť sa budúcej povinnosti zaplatiť súdne poplatky a trovy konania.

10. Neurčitosť zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 17. 09. 2014 a zakrývanie skutočného stavu vo veci vyplýva aj z toho, že zmluva neobsahuje údaj o dohodnutej odplate, ktorá má byť uvedená v honorárnej prílohe zmluvy, nedá sa zistiť, aká bola táto odplata a či bola zaplatená.

11. Žalovaná zároveň poukázala na všetky svoje vyjadrenia, kde podrobne odôvodnila a doložila, že nároky žalobcu sú nedôvodné, bez ohľadu na to, či ich uplatňuje ako vydanie bezdôvodného obohatenia alebo ako spoluvlastnícke nároky.

12. Podľa § 524 ods. 1 až 2 veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

13. Podľa § 526 ods. 1 postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi.

14. Na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky sa nevyžaduje súhlas dlžníka, keďže zmena v osobe veriteľa sa netýka jeho oprávnení a povinností vyplývajúcich pre neho zo záväzku. Na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky sa nevyžaduje ani to, aby dlžník o nej vedel. Nevyhnutným predpokladom postúpenia pohľadávky však vždy je, že musí ísť o pohľadávku určitú (identifikovateľnú) a existujúcu.

15. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí č. k. 13Co/1496/2014 (str. 3 rozhodnutia) uviedol, že postúpiť platne v zmysle § 524 možno iba existujúcu pohľadávku a nie uplatňované právo a nikto nemôže previesť na iného práva, ktoré ešte nevlastní s tým, že je potrebné skúmať aktívnu legitimáciu na strane žalobkyne.

16. Súd uznesením č. k. 8C/388/2008-591 zo dňa 27. 10. 2014 pripustil, aby do konania namiesto pôvodne označenej žalobkyne vstúpila spoločnosť BAMF, s. r. o., a to na základe doručeného návrhu na zmenu účastníka z dôvodu zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 17. 09. 2014. Z toho dôvodu súd rozhodol o návrhu na zmenu účastníka na strane žalobkyne.

17. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že niekto, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia alebo o ktorom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnej právnej povinnosti, nie je nositeľom hmotného oprávnenia o ktoré v konaní ide. V danom prípade potom nejde o otázku okruhu účastníkov konania, ale o to, či účastníci konania sú tými účastníkmi, ktorí podľa hmotného práva mali a mohli žalovať alebo mali a mohli byť podľa hmotného práva žalovaný. Nedostatok vecnej legitimácie je dôvodom na zamietnutie žaloby. Súd potom z dôvodu, že žalobkyňa nie je vecne aktívne legitimovaná zamietol návrh na vydanie dopĺňacieho rozsudku v časti ku ktorej absentuje výrok o zamietnutí žaloby, keďže právoplatne vystúpila z konania a tým jej účastnícke procesné práva zanikli a teda nemôže uplatňovať žalobou doplnenie súdneho rozhodnutia z dôvodu, že už nie je aktívne vecne legitimovaná.

18. Podľa § 262 ods. 1 rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov tohto konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením“.

3. Proti rozsudku odvolanie podal žalobca. Uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie napáda v celom rozsahu z dôvodov:

- podľa § 365 ods. 1 písm. b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces

- podľa § 365 ods. 1 písm. d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

- podľa § 365 ods. 1 písm. f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

- podľa § 365 ods. 1 písm. h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

4. Žalobca je toho názoru, že súd prvej inštancie svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi riadne uskutočnenie jemu patriacich procesných práv, čo má za následok porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces. V tejto časti žalobca popisuje z rôznych teoretických úvah čo musí odôvodnenie rozhodnutia obsahovať ako zákonom stanovené náležitosti. V prípade, že ním uvádzané náležitosti v rozhodnutí absentujú, dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces, alebo k inej vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V ďalšej citátii teoretických rozborov uvádzaných v rôznych prameňoch opisuje odvolateľ s čím sa musí súd vyporiadať vo svojom rozhodnutí a poukazuje na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru a rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07. V tejto časti odvolania žalobca ďalej opisuje správne teórie a z rozhodnutí súdov cituje čo je nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov, opäť poukazujúc na ustanovenia Ústavy SR a rozhodnutia Ústavného súdu SR. Žalobca uvádza, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nespĺňa požiadavky podľa § 220 ods. 2 CSP. Odvolateľovi v rozhodnutí súdu prvej inštancie chýba logické vysvetlenie, prepojenie medzi formulovaným výrokom samostatného rozhodnutia a jeho odôvodnením. Podľa neho v odôvodnení rozhodnutia absentuje vysvetlenie súdu ako posúdil podstatné skutkové okolnosti sporu, z čoho vychádzal, ako vyhodnotil jednotlivé dôkazy, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, ako aj vec právne posúdil. Tieto náležitosti nemôžu byť vecou interpretácie strán v zmysle citovaných právnych predpisov, ale musia byť výslovne obsiahnuté v samotnom odôvodnení. Tu žalobca zdôrazňuje, že všetky tieto náležitosti absentujú a to spôsobuje nepreskúmateľnosť samotného rozhodnutia, čím dochádza k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Argumentácia súdu prvej inštancie znemožňuje žalobcovi riadne odôvodniť svoje odvolanie, keďže z predmetného rozhodnutia nie je zrejmý postoj ani myšlienkový postup súdu prvej inštancie, aplikácia právnych noriem na zistený skutkový stav, ani záver vyplývajúci z hodnotenia dôkazov. Žalobca preto považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za nepreskúmateľné s vadou podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) a d) CSP, čo odôvodňuje jeho zrušenie.

5. V ďalšej časti odvolania žalobca teoreticky rozoberá skutočnosť, že súčasťou predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia krajského súdu bolo vyslovenie právneho názoru, podľa ktorého nemá súčasný žalobca (t. j. postupník pohľadávky) aktívnu vecnú legitimáciu v predmetnom konaní a to z dôvodu, že predmetom postúpenia bolo právo a nie pohľadávky, pričom tak nedošlo k prevodu existujúcej pohľadávky v zmysle § 524 OZ. V zmysle názoru krajského súdu („nikto nemôže previesť na iného práva, ktoré ešte nevlastní“). Tu žalobca tvrdí, že vyššie uvedený právny názor nemá žiadnu oporu v aktuálne platnej právnej úprave ani v ustálenej judikatúre. Formulovanie právneho názoru na skutočnosti, ktoré neboli v rámci konania pred súdom prvého stupňa riešené, t. j. bez možnosti strán efektívne sa k takýmto názorom riadne vyjadriť a podporiť svoje vyjadrenia dôkazmi a relevantnými právnymi predpismi, považuje za excesné a v rozpore s Ústavou SR, garantovaným právom na riadny spravodlivý proces. Podľa § 391 ods. 2 je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, preto súd prvej inštancie nemohol v danej veci viesť konanie, prípadne vykonať dokazovanie, ktorým by žalobca ako strana sporu mohla preukázať existenciu aktívnej legitimácie v spore. Žalobca zastáva názor, že v tomto prípade došlo k porušeniu základnej zásady dvojinštančnosti konania, kedy odvolací súd svojim právnym názorom na otázku, ktorá nebola predmetom rozhodovania súdu prvej inštancie, zaviazal tento súd ku konkrétnemu rozhodnutiu. Postupom odvolacieho súdu a následne súdu prvej inštancie tak došlo k odňatiu možnosti žalobcu riadne uplatniť svoje práva.

6. Žalobca zopakoval, že pôvodná žalobkyňa si v predmetnom konaní uplatnila nárok na úhradu peňažnej sumy voči žalovanej a to z titulu nároku na pomernú časť výnosu z nehnuteľnosti, ktorej je

bezpodielovou spoluvlastníčkou. Išlo o nárok, t. j. právo vyplývajúce priamo zo zákona, konkrétne z ust. § 137 ods. 1 OZ. Právo na úhradu peňažnej sumy a tomuto právu zodpovedajúci záväzok na splnenie peňažnej sumy, je vždy považované za pohľadávku veriteľa voči dlžníkovi. Rozlišovať medzi právom na úhradu peňažnej sumy a pohľadávkou je podľa žalobcu absolútne nelogické. Potom by sa dalo logicky odvodiť, že každá pohľadávka v sebe implicitne musí obsahovať právo veriteľa na úhradu peňažnej sumy, avšak nie každé právo znamená existujúcu pohľadávku, keďže práva môžu spočívať aj v iných nárokoch, ako sú nároky peňažné. Nárok pôvodnej žalobkyne na podiel na výnosoch z nehnuteľností je v právnom zmysle zákona, ktorý v sebe implicitne nezahŕňa peňažný nárok, nárok na výplatu výnosov za konkrétne obdobia, ktoré boli a sú predmetom tohto konania sú konkrétnymi peňažnými nárokmi, ergo pohľadávkami žalobkyne, s ktorými táto mohla disponovať v súlade s platnými predpismi hmotného práva. Skutočnosť, že výška týchto peňažných nárokov je predmetom tohto konania, nemá za následok to, že by nešlo o konkrétne peňažné nároky, t. j. pohľadávky. Pohľadávka v čase uplatnenia na súde zjavne existovala. Pôvodná žalobkyňa si v rámci predmetného konania uplatnila existujúcu pohľadávku a bolo jej právom v zmysle zákona túto pohľadávku postúpiť. Predmetom prevodu nebolo postúpenie práva na výplatu výnosov, ktoré prináleží pôvodnej žalobkyni ako podielovej spoluvlastníčke a ktoré je späté s vlastníctvom spoluvlastníckeho podielu k predmetnej nehnuteľnosti, ale konkrétne pohľadávky voči žalovanej za minulé obdobia, kedy z jej strany k výplate výnosu nedošlo, a preto voči nej pôvodná žalobkyňa eviduje peňažnú pohľadávku za tieto obdobia. V predmetnom prípade pôvodná žalobkyňa disponuje právom, ktoré jej garantuje zákon, na výplatu pomernej časti výnosu z nehnuteľnosti, ktorej je spoluvlastníčka, a to v rozsahu veľkosti jej spoluvlastníckeho podielu. Tomuto právu zodpovedá aj konkrétne existujúca pohľadávka a to za minulé obdobie, kedy jej takáto časť výnosu nebola zo strany žalovanej uhradená. Žalobca je nositeľom aktívnej vecnej legitimácie, keďže je vlastníkom uplatňovanej pohľadávky. Zo strany súdu prvej inštancie došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu a zároveň aj k nesprávnemu vyhodnoteniu vykonaných dôkazov, a teda dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam.

7. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol žalobca, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

8. Odvolanie je podpísané „Dipl. mat. V. A. v zast. Advokátska kancelária Mišík, s. r. o., JUDr. Michal Mišík, konateľ“ a nad týmto mechanicky písaným podpisom je nečitateľná šifra.

9. K podanému odvolaniu sa žalovaná vyjadrila. Uviedla, že žalobca sa v prvej časti odvolania sústredil na judikatúru Ústavného súdu a iné teoretické úvahy týkajúce sa náležitostí odôvodnenia súdnych rozhodnutí a dochádza k záveru, ž napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a tým došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Uvedené všeobecne formulované zásady a konštatovania žalobcu sú však v rozpore s ďalšími časťami odvolania a so skutočným stavom veci. Z časti I. odvolania totiž vyplýva, že podľa žalobcu v napadnutom rozsudku absentuje vysvetlenie, ako súd posúdil podstatné okolnosti sporu, z čoho vychádzal a ako vyhodnotil jednotlivé dôkazy, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, ako aj vec právne posúdil. Z uvedeného vyplýva, že žalobca vytýka, že súd prvej inštancie sa nezaoberal uplatňovanými nárokmi po vecnej stránke. Je nesporné, že súd žalobu zamietol preto, lebo - v súlade s predošlým rozhodnutím odvolacieho súdu žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu na vedenie tohto sporu. Vzhľadom na toto právne posúdenie veci neprichádza do úvahy, aby sa súd zaoberal vecnou stránkou sporu. Zároveň žalovaná podotýka, že od rozhodnutia krajského súdu uznesením z 31. 08. 2015, v ktorom odvolací súd vyslovil právne záväzný názor o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, boli vykonané nasledovné úkony:

- žalobca sa vyjadril k otázke neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky podaním z 08. 04. 2016,

- žalobca sa vyjadril k právnej otázke svojej aktívnej legitimácie podaním z 18. 07. 2016,

- k citovanému uzneseniu krajského súdu z 31. 08. 2015 i k vyjadreniu žalobcu z 08. 04. 2016 sa vyjadrila aj ona podaním zo dňa 11. 07. 2016,

- žalobca mal ešte možnosť vyjadriť sa k predmetnej veci 18. 08. 2016, avšak ani on ani jeho zástupca sa nezúčastnil pojednávania v uvedený deň. Za tohto stavu veci niet ani najmenšej pochybnosti, že obe sporové strany mali možnosť v plnom rozsahu sa vyjadriť k právnej problematike tvoriacej jadro veci.

10. Žalovaná poukazuje, že žalobca sa v II. a III. časti svojho odvolania zaoberá kritikou právneho názoru krajského súdu o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 17. 09. 2014 a znovu zdôrazňuje, že takto formulovaný právny názor na skutočnosti doteraz neriešené bez možnosti vyjadriť sa k nim a

podporiť ich dôkazmi a relevantnými právnymi predpismi je v rozpore s právom na riadny spravodlivý proces. Tieto dôsledky o protiústavnom postupe krajského súdu neprichádzajú do úvahy, pretože ide len a iba o riešenie právnej otázky bez potreby predkladať k nej akékoľvek dôkazy a nakoľko odvolací súd vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie súdu prvého stupňa, nedošlo ani k porušeniu základnej zásady dvojinštančného konania, ako to nesprávne tvrdí odvolateľ.

11. Žalobca pri svojich úvahách o charaktere predmetu postúpenia podľa zmluvy zo dňa 17. 09. 2014 opakovane - tak ako na mnohých miestach v rôznych podaniach súdu doteraz - zdôrazňuje, že predmetom postúpenia citovanej zmluvy bola pohľadávka vyplývajúca z práva pôvodnej žalobkyne XX. A. na úhradu pomernej časti výnosu zo spoločnej nehnuteľnosti upraveného v § 137 ods. 1 OZ. Žalobca na túto námietku žalovanej nereaguje, hoci je významná vo väzbe na právne záväzné stanovisko krajského súdu v uznesení z 31. 08. 2015, pretože aj táto skutočnosť potvrdzuje, že predmetom postúpenia bolo právo na náhradu škody a nie pohľadávka. To súčasne potvrdzuje, že zmluva zo 17. 09. 2014 sa týkala inej „pohľadávky“ (pohľadávky postupcu V. A. voči nej (v sume 39 998,12 € s prísl. „Z titulu nároku na výnos z nehnuteľnosti....“, ktorá je „predmetom súdneho konania vedeného na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod č. k. 8C/388/2008“) a preto aj z týchto dôvodov nezakladala aktívnu vecnú legitimáciu na vedenie tohto sporu.

12. Záverom žalovaná zhrňuje, že žaloba nemôže byť úspešná a musí byť zamietnutá aj z iných dôvodov, na ktoré poukázala v jej doterajších vyjadreniach a prednesoch. Odkázala aj na svoje vyjadrenie z 11. 07. 2016 (III. a IV.), v ktorom sa zaoberá v koncentrovanej forme dôvodmi:

- neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo 17. 09. 2014 z dôvodu, že nebol urobený vážne a je v rozpore s dobrými mravmi (tu poukazuje na vyjadrenie z 23. 02. 2015 zaslané aj Krajskému súdu v Banskej Bystrici)

- bezdôvodnosti žaloby aj po vecnej stránke (bližšie vyjadrenie z 11. 01. 2012 a 14. 03. 2012 a vyjadrenie z 14. 06. 2012 a z 03. 11. 2014 k odvolaniu žalobkyne XX. ŽalovanáA.). O nedôslednosti prístupu žalobcu k predmetu sporu svedčí aj to, že naďalej sa domáha zaplatenia 39 998,12 € s úrokmi z omeškania, hoci táto suma v súčasnosti predstavuje iba 39 853,12 €. Dôvody vyplývajú z bodu I. jej vyjadrenia z 11. 07. 2016.

13. Žalovaná preto záverom navrhla, aby krajský súd potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie.

14. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

15. Podľa § 387 ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

16. V danej veci odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozsudku súdu prvej inštancie. Z obsahu spisu vyplýva, že okresný súd správne postupoval, keď rozhodol v zmysle enunciátu. Dôvody, pre ktoré tak urobil, okresný súd správne a podrobne rozobral v odôvodnení svojho rozsudku. S týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje.

17. Na zdôraznenie správnosti a k dôvodom podaného odvolania krajský súd dodáva: Motívom podaného odvolania je tvrdenie, že súčasný žalobca je vo veci aktívne vecne legitimovaný, pretože je postupníkom pohľadávky, ktorá mu bola postúpená od V. A.. Za tejto situácie potom odvolaciemu súdu nie je jasné, prečo odvolanie je podávané v mene „F.. mat. V. A.“. K vecnému prejednaniu odvolania však krajský súd pristúpil z dôvodu, že odvolanie zároveň je podpísané aj JUDr. Michalom Mišíkom, ktorý vystupuje ako zástupca BAMF, s. r. o.

18. V odvolaní žalobca cituje z rôznych právnych prameňov, zaoberajúc sa odôvodnením rozsudku a mieni preukázať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je odôvodnené nedostatočne a je nepreskúmateľné. Tým nepriamo zaznačuje, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie nerozumie.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje, že ust. § 220 vyžaduje, aby do odôvodnenia rozhodnutia boli zahrnuté iba rozhodné skutkové okolnosti, aby rozsudok neobsahoval nadbytočné informácie. Ak súd vykonal navrhované dokazovanie na skutkové zistenia, ktoré nemajú bezprostredný dopad na rozhodnutie v spore, je potrebné to v odôvodnení uviesť.

19. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje závery uvedené už vo viacerých jeho rozhodnutiach, ktoré sú zverejnené na webovej stránke krajského súdu a dodáva. Zodpovedný sudca neodôvodňuje písomné vyhotovenie vydaného rozsudku azda z dôvodu, aby nebolo zrušené odvolacím súdom, prípadne aby presvedčil účastníkov, eventuálne ďalšie osoby, ktorým sa rozsudok dostane do ruky. Sudca verejne vyhlási rozsudok a v písomnom vyhotovení by mal podľa zákona vyložiť všetky právne relevantné skutočnosti tak, aby v konečnom dôsledku bol rozsudok presvedčivý. Nie preto, aby rozsudok bol presvedčivý pre účastníka, jeho „potenciálneho čitateľa“, ale jednoducho, aby bol jasný, zrozumiteľný a presvedčivý. Presvedčivosť nemožno dosiahnuť ani kvetnatým slovom ani poňatím odôvodnenia ako stručnejšej dizertačnej práce, ale jasným, v nevyhnutnej miere stručným a pochopiteľným výpočtom tých najzásadnejších momentov, ktoré vo svojom súhrne viedli súd k vydaniu takého rozhodnutia. Presvedčivosť nemožno chápať ako absolútnu kategóriu (že rozsudok každého presvedčí svojou vecnou správnosťou ), ku ktorej sa v takomto poňatí nemožno ani objektívne dopracovať. Ide o presvedčivosť ako výsledok intelektuálnej práce sudcu vyjadrenú v ním vydanom rozsudku. Ide o logicky pochopiteľný celok, ktorého jadro tvoria čiastkové skutkové zistenia urobené z riadne vykonaných dôkazov a logicky ústiace do záveru o zistenej skutkovej podstate prípadu, ktorá bola sudcom podrobená právnej kvalifikácii a ktorá vyústila v podriadení tohto zisteného skutku pod sudcom vyhľadanú právnu normu, či ním prijatý záver, že takáto norma správania nebola nájdená a preto k tejto subsumpcii resp. k aplikácii nebolo možné pristúpiť. Odvolateľ však neuvádza, čomu nerozumie v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu žalobcu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie.

20. Záverom ešte k tvrdeniu žalobcu, že mu bola postúpená pohľadávka v zmysle ust. § 524 možno poznamenať, že žalobcovi bolo postupované pôvodnou žalobkyňou právo na uplatňovanie pohľadávky (právo žalovať), ktorej základ je sporný a prípadná výška by záležala od posúdenia súdu. Nevyhnutným predpokladom postúpenia pohľadávky však vždy je, že musí ísť o pohľadávku určitú (identifikovateľnú) a existujúcu. Z komentáru k ust. § 524 OZ, okrem iného vyplýva, že nemožno postúpiť pohľadávku a) ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa, b) ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil, c) ktorá nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia (exekúciou), d) ktorej postúpenie by odporovalo dohode s dlžníkom. Nemožno zatiaľ na základe akýchkoľvek skutočností tvrdiť, že pôvodná žalobkyňa postúpila pohľadávku, ktorá môže byť postihnutá exekúciou. Zákon neumožňuje postúpiť presvedčenie o existencii práva resp. pohľadávky, ale postúpiť možno iba pohľadávku existujúcu.

21. V odvolacom konaní mala žalovaná plný úspech.

22. Podľa § 262 ods. 1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súdu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci. Podľa § 396 ods. 1 ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

23. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalovaná v odvolacom konaní bola plne úspešná, jej preto odvolací súd priznal aj náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených nákladov.

24. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 .