Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Co-244-2016.pdf
PDF · 103.72 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/244/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. spol. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: D. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom U., K. J. J. XXXX/X, o zaplatenie 1.800 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany, č. k. 5C/21/2012 - 63 zo dňa 24. septembra 2015, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému sa priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania v 100%.
odôvodnenie:
1. Súd I. inštancie zamietol žalobu žalobcu, pretože nárok bol premlčaný. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že medzi právnym predchodcom navrhovateľa ako veriteľom a odporcom ako dlžníkom bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere podľa Obchodného zákonníka v spojení so zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, na základe ktorej banka v rámci predmetu svojho podnikania poskytla úver odporcovi ako fyzickej osobe na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, čiže odporca v tomto vzťahu vystupoval ako spotrebiteľ. Zákonom č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku a pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinným od 01.05.2014, bol novelizovaný zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, tak, že bol tiež doplnený o ustanovenie § 5b. Týmto boli zavedené nové zásadné zmeny v legislatíve týkajúce sa okrem iného aj premlčania nárokov zo spotrebiteľských vzťahov, kedy súd ex offo prihliada na prípadné premlčanie uplatneného práva predávajúceho voči spotrebiteľovi (na rozdiel od doterajšej právnej úpravy, kedy súd na premlčanie mohol prihliadnuť iba vtedy, ak bola zo strany povinného vznesená námietka premlčania). Z tohto dôvodu sa preto súd prednostne zaoberal v súdenom prípade otázkou premlčania. Ako je zdôvodnené vyššie, v tomto prípade išlo totiž o vzťah spotrebiteľský, v ktorom odporca v pozícii spotrebiteľa požíva osobitnú ochranu a preto súd aj bez toho, aby premlčanie pohľadávky bol musel namietať odporca, prihliadal na nemožnosť uplatnenia práva navrhovateľa voči nemu, resp. na oslabenie jeho nároku vrátane jeho premlčania, ktoré bráni priznať mu voči spotrebiteľovi žalované plnenie.
2. Do slovenského právneho poriadku boli aproximované viaceré smernice EÚ, ktoré upravujú ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy, ale ide o druh zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj osobitné predpisy ustanovujú osobitné podmienky. Charakter spotrebiteľskej zmluvy tak môžu mať nielen zmluvy uzatvárané podľa Občianskeho zákonníka, ale aj uzatvárané podľa Obchodného zákonníka a osobitných predpisov. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa je potrebné venovať osobitnú pozornosť zmluvám, pri ktorých spotrebiteľ nemohol ovplyvniť ich obsah. Súd má v prípade takýchto spotrebiteľských zmlúv povinnosť ex offo skúmať, či zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky v zmysle ust. § 54 Občianskeho zákonníka. Podľa § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. V súdenom prípade účastníci uzatvorili z hľadiska podstatných náležitostí úverovú zmluvu, ktorá je absolútnym obchodným vzťahom v zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka a spravuje sa § 479 a nasl. Obchodného zákonníka. Zároveň však ide o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahujú ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenia osobitného zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Napriek tomu, že úverová zmluva je absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom v zmysle Obchodného zákonníka, vzhľadom na charakter účastníkov zmluvy v postavení dodávateľa a spotrebiteľa, ako aj vzhľadom na tzv. formulárový typ zmluvy, keď spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvných podmienok, je potrebné na tento právny vzťah aplikovať § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa a príslušné ustanovenia zák. č. 258/2001 Z.z. Citované ustanovenie § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka prikazuje aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka na práva a povinnosti spotrebiteľa, pokiaľ sú pre spotrebiteľa priaznivejšie ako príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka. Citované ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje korektív pre použitie ustanovení Obchodného zákonníka, a to aj napriek charakteru úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu podľa Obchodného zákonníka. Prednostné použitie Obchodného zákonníka na spotrebiteľské právne vzťahy, a to aj v prípade úverov ako absolútnych obchodov by znamenalo spochybnenie režimu ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutého v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré sú voči Obchodnému zákonníku osobitnou prednostne použiteľnou právnou úpravou (lex specialis). Uvedený právny názor je akceptovaný súdnou praxou (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 19.11.2013, sp.zn. 6Co/2/2013, uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 19.06.2013, sp. zn. I. ÚS 402/2013), pričom za účelom odstránenia akýchkoľvek pochybností zákonodarca prijatím vyššie spomínaného zákona č. 102/2014 Z.z. novelizoval Občiansky zákonník a explicitne ustanovil v § 52 ods. 2 pravidlo, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Vychádzajúc z uvedených súvislostí dospel súd k záveru, že v súdenom prípade je pre posúdenie plynutia premlčacej doby potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 100 a nasl.), pretože s uplatnením Obchodného zákonníka je spojená dlhšia (štvorročná) premlčacia doba, a preto použitie ustanovení Obchodného zákonníka v tomto smere by bolo v neprospech odporcu, ktorý má postavenie spotrebiteľa.
3. Premlčacia lehota je v uvedenom prípade trojročná s počiatkom plynutia lehoty v deň, kedy si veriteľ mohol po prvý raz svoje právo uplatniť. Z predloženej listiny - prílohy k Zmluve o postúpení pohľadávok VÚB zo dňa 14.02.2011 vyplýva, že splatnosť celej v konaní uplatnenej pohľadávky z kartového účtu odporcu nastala dňa 29.02.2008. Nasledujúci deň začala plynúť premlčacia lehota na uplatnenie práva na jej zaplatenie, ktorá uplynula dňa 01.03.2011. Návrh na začatie konania bol súdu doručený až dňa 13.02.2012, z čoho je zrejmé, že navrhovateľ uplatnil právo na súde po uplynutí premlčacej doby. Z uvedeného dôvodu súd návrh na zaplatenie premlčanej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru v celosti zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Súd návrh v celom rozsahu zamietol, a preto v spore úspešným účastníkom bol odporca, avšak keďže tento si žiadne trovy konania neuplatnil, súd preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku a náhradu trov konania mu nepriznal.
4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Žalobca zastáva názor, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“) týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka (ďalej „OBZ“), keďže ide o zmluvu o úvere a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah. Predmetná úverová zmluva bola uzavretá dňa 10.08.2007, pričom v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená v OBZ. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01.01.2008. To znamená, že pokiaľ pred dňom 01.01.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, kde bol dlžník spotrebiteľom, tak, ako v danom prípade, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až § 54 OZ. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa spravujú ustanoveniami OBZ bez ohľadu na povahu účastníkov. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutia: Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/9/2014 z 24.03.2015, 2MCdo/3/2011 zo dňa 28.04.2011 a 6MCdo/4/2012 z 27.03.2013, ako aj na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/132/2013 z 21.11.2013 a 15Co/28/2013 z 30.10.2013 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/138/2013 z 20.02.2014, Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/157/2013 zo dňa 12.09.2013, Krajského súdu Prešov zo dňa 30.09.2014 sp. zn. 9Co/64/2013. Súd na daný prípad aplikoval § 5b z. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoOS“). Žalobca nemôže súhlasiť s tým, aby v danom prípade súd postupoval v zmysle uvedeného ustanovenia, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. Aplikáciou ust. § 5b ZoOS došlo k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v čl. 13 ods. 4 Ústav SR, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa článku 46 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Právna úprava platná v Slovenskej republike do 30.04.2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí premlčacej doby vznesením námietky premlčania. Za účelom zvýšenia ochrany spotrebiteľa prijala Národná rada SR § 5b ZoOS, v ktorom prikázala orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo inú prekážku a to bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by zabezpečili plynulý prechod z doposiaľ platného účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu. Aplikáciou § 5b ZoOS na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Priamym aplikovaním § 5b ZoOS súd porušil zásadu stanovenú v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov musí byť v súlade s Ústavou SR. Navyše vzniká reálna hrozba, že súd by tak spôsobil žalobcovi škodu. Žalobca si v konaní uplatnil svoj nárok žalobným návrhom 13.2.2012, pričom predmetné ustanovenie § 5b ZoOS nadobudlo účinnosť až 01.05.2014, žalobca nemôže súhlasiť s rozhodnutím súdu a právnym posúdením veci. Zároveň žalobca poukazuje na časové obdobie, ktoré uplynulo odo dňa podania žalobného návrhu až do dňa rozhodnutia vo veci, pričom žalobca niekoľkokrát žiadal súd o pokračovanie v konaní. Pokiaľ súd trvá na aplikácii vyššie uvedeného ustanovenia a nestotožnil sa s právnym posúdením veci zo strany žalobcu, žalobca má za to, že práve z dôvodu prieťahov v konaní spôsobených súdom, žalobcovi konaním súdu vznikla škoda. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ust. § 220 OSP ho zmenil tak, že žalobe vyhovie, resp. v zmysle ust. § 221 ods. 1 a 3 OSP ho zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil voči žalovanému náhradu trov konania a právneho zastúpenia v prvostupňovom i odvolacom konaní, pričom trovy právneho zastúpenia odvolacieho konania pozostávajú z jedného úkonu právnej služby vo výške 97,60 eur s DPH a režijného paušálu k úkonu právnej služby vo výške 10,07 eur s DPH, spolu 107,67 eur s DPH (podanie odvolania).
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 OSP), oprávnenou osobou, účastníkom konania (§ 201 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.
6. Žalovaný s pôvodným veriteľom uzavreli dňa 10.08.2007 Zmluvu k úverovému účtu č. 1871510234, na základe ktorej banka poskytla žalovanému kreditnú platobnú kartu - flexikartu, s úverovým rámcom 995,82 eur, prostredníctvom ktorej odporca vykonával bezhotovostné platby a hotovostné platobné operácie na území Slovenskej republiky alebo v zahraničí na ťarchu kartového účtu. Na tento účel veriteľ poskytol žalovanému úver, ktorý bolo možné čerpať kreditnou platobnou kartou a to do výšky poskytnutého úverového limitu. Podmienky čerpania úveru, účel úveru, spôsob, výška, termíny splácania, zabepečenie úveru, podmienky pri neplnení boli upravené vo Všeobecných obchodných podmienkach.
7. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nemal aplikovať pri posudzovaní premlčania žalovaného nároku ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý oprávňuje súdy aj bez návrhu skúmať otázku premlčania uplatneného nároku, pretože toto ustanovenie nemožno aplikovať na prípady, keď žalobca nadobudol pohľadávku pred účinnosťou tohto ustanovenia zákona. Podľa § 397 ods. 1 ObZ, ktorého aplikácie sa dovolával navrhovateľ v odvolaní, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. Odvolacia námietka navrhovateľa o nesprávnej aplikácii ustanovení OZ týkajúcich sa dĺžky premlčacej doby súdom prvého stupňa, namiesto aplikácie § 397 ods. 1 ObZ je nedôvodná. Bez prehodnotenia skutkových záverov (ktoré navrhovateľ odvolaním nenamietal) nemožno pochybovať o správnosti rozhodnutia v prejednávanej veci. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že vykonané dokazovanie súd prvého stupňa vyhodnotil správne. Premlčacia lehota je trojročná s počiatkom plynutia lehoty v deň, kedy si veriteľ mohol po prvý raz svoje právo uplatniť. Z prílohy k Zmluve o postúpení pohľadávok VÚB zo dňa 14.02.2011 vyplýva, že splatnosť celej v konaní uplatnenej pohľadávky z kartového účtu odporcu nastala dňa 29.02.2008. Nasledujúci deň začala plynúť premlčacia lehota na uplatnenie práva na jej zaplatenie, ktorá uplynula dňa 01.03.2011. Návrh na začatie konania bol súdu doručený až dňa 13.02.2012, preto žalobca uplatnil právo na súde po uplynutí premlčacej doby a z dôvodu premlčania nároku súd návrh správne zamietol.
8. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo v danej veci posúdiť, či súd I. inštancie postupoval správne, keď návrh žalobcu zamietol z dôvodu, že si nárok uplatnil po uplynutí premlčacej lehoty.
9. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ktorý nadobudol účinnosť 01.05.2014) orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
10. Podľa § 52 ods. 2 OZ (v znení účinnom od 01.05.2014) ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
11. Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje (procesný) postup orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy (ktorým je aj súd), má teda charakter procesnoprávny a to bez ohľadu na to, že je obsiahnuté v hmotnoprávnom predpise. Táto norma neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia o časovej pôsobnosti novely, ktorá ju zaviedla, musí platiť pravidlo jej okamžitej aplikovateľnosti. Ak platí, že ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa má procesný charakter a zákonodarca nestanovil osobitný právny režim jej aplikácie, má súd prihliadať na premlčanie ex offo vo všetkých, aj pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia začatých konaniach podliehajúcich pod hypotézu tejto právnej normy. Vzhľadom na uvedené, prvostupňový súd, ktorý vo veci preskúmavaným rozsudkom rozhodol po účinnosti novelizovaného znenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, správne ex offo citované ustanovenie zohľadnil a v konaní aplikoval.
12. Odvolací súd tiež poukazuje na rovnaké právne závery, ktoré zaujal Najvyšší súd SR napr. v rozhodnutiach sp. zn. 3MCdo/14/2014 z 21.04.2015, 8MCdo/13/2014 z 21.05.2015 a 4MCdo/17/2014 z 26.11.2015. Odvolací súd preto odkazuje aj na právne závery v cit. rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, ktoré sú všeobecne dostupné, pričom ich ústavnú udržateľnosť potvrdil už aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. II. ÚS 729/2015 zo 04.11.2015, ktorým odmietol sťažnosť sťažovateľky ako neopodstatnenú. Pretože žalobca v konaniach, v ktorých boli vydané cit. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a sťažovateľkou v konaní sp. zn. II. ÚS 729/2015 vedenom na Ústavnom súde SR bola tá istá obchodná spoločnosť, ktorá je žalobcom aj v prejednávanej veci, možno konštatovať, že tieto skutočnosti a právne závery sú žalobcovi dobre známe.
13. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 CSP vo výroku ako vecne správny potvrdil.
14. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým končí konanie.
15. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
16. Preto odvolací súd poukazuje na cit. ust. CSP, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
17. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).