Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Saz-1-2022.pdf
PDF · 151.19 KB
Case nature
Area
Subarea
9Saz/1/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Ondrejom Hviščom, PhD. v právnej veci žalobkyne: A. A., nar.: XX.XX.XXXX, B. štátna príslušnosť, č. pasu: C., adresa posledného trvalého pobytu: mesto D., C. D., B. E. F., toho času v Záchytnom tábore v Humennom, zastúpená Slovenskou humanitnou radou, občianske združenie so sídlom Budyšínska 1, 831 03 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, migračný úrad, Pivonková 6, 812 72 Bratislava, v konaní o správnej žalobe vo veci azylu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného sp. zn. ČAS: MU-PO-298-22/2021-Ž zo dňa 11.02.2022, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Košiciach správnu žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-298-22/2021-Ž zo dňa 11.02.2022 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil žalobkyni azyl a súčasne v zmysle § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka, odo dňa nadobudnutia právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia.
2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný správny orgán uviedol, že v zmysle rozhodnutia vlády SR o humanitárnej pomoci občanom Afganistanu, dňa 25.8.2021 pricestovala žalobkyňa na Slovensko vládnym špeciálom SR a pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné požiadala o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu, že jej manžel pracoval pre inštitúciu Afghan Film. Keďže príslušníci hnutia Taliban neuznávajú zábavné televízne programy, po prevzatí moci Talibanom bol z toho dôvodu život jej manžela a aj jej život v ohrození.
3. Za účelom zdôvodnenia žiadosti žalobkyne bol s ňou 13.10.2021 vykonaný pohovor, počas ktorého uviedla, že v krajine pôvodu nebola členkou žiadnej politickej strany, hnutia, či organizácie. Taktiež uviedla, že nebola nikdy trestne stíhaná, väznená, a že nemala žiadne problémy s políciou, armádou alebo inými štátnymi či neštátnymi orgánmi. Pred tým, ako Taliban prevzal moc v celom Afganistane, žila bežným životom a situáciu v krajine vnímala ako relatívne bezpečnú. Po ukončení 12 ročnej školskej dochádzky, ktorú absolvovala v rodnom meste D., sa vydala a odišla bývať k manželovi a jeho rodičom do mesta D.. Potom ako otehotnela, nikde nepracovala a starala sa o domácnosť. Keď v auguste 2021 Taliban ovládol mesto D., začala sa obávať o svoju bezpečnosť, keďže vedela, že v minulosti Taliban nesúhlasil s tým, aby ženy, či dievčatá študovali, pracovali alebo vychádzali samé von. Okrem toho uviedla, že keby sa musela aj s manželom do Afganistanu vrátiť, ich životy by boli ohrozené z dôvodu, že z krajiny utiekli.
4. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol tieto argumenty: „Z výpovede menovanej je zrejmé, že svoju žiadosť o azyl zakladá na obave o vlastnú bezpečnosť pred hnutím Taliban, ktoré v auguste 2021 prevzalo kontrolu nad mestom D., kde menovaná po svadbe s manželom bývala. Tieto skutočnosti potvrdzujú aj informácie, ktoré si do konania zabezpečil migračný úrad a z ktorých vyplýva, že hnutie Taliban 15.08.2021 takmer bez boja obsadilo afganské hlavné mesto D. a po náhlom kolapse vlády a úteku prezidenta G. z krajiny, vyhlásilo víťazstvo vo vojne. Vzhľadom na tieto informácie migračný úrad výpoveď menovanej o tom, že po prevzatí moci Talibanom sa začala obávať o svoju bezpečnosť, považuje za vierohodnú. Preto migračný úrad pristúpil k preskúmaniu miery opodstatnenosti takéhoto strachu v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, ako nevyhnutnej podmienky pre priznanie statusu utečenca. (...)
Napriek tomu, že menovaná vo svojej výpovedi vyjadrila obavu a pocit neistoty z toho, aký postoj zaujme Taliban vo vzťahu k ženám, či budú môcť ďalej pracovať, študovať, resp. bezpečne vychádzať von, vzhľadom na aktuálne informácie k tejto téme, migračný úrad jej obavy z pohľadu možnosti udelenia azylu, považuje za neopodstatnené. Podľa týchto informácií Taliban po prevzatí moci sľubuje väčšiu slobodu pre ženy, a to aj v oblasti vzdelávania a zamestnania. V článku agentúry Associated Press zo 17.8.2021 sa uvádza, že po opätovnom získaní kontroly nad D. Taliban, snažiac sa presvedčiť obyvateľstvo, že sa zmenil, vyzval ženy, aby sa pripojili k tejto vláde. Afganský islamský emirát je podľa tejto správy pripravený poskytnúť ženám prostredie pre prácu a štúdium a pre prítomnosť žien v rôznych vládnych štruktúrach v súlade s islamským právom a kultúrnymi hodnotami. Afganské ženy budú môcť naďalej študovať na univerzitách, vrátane postgraduálnych programov. Študenti však budú rozdelení na základe pohlavia a nosenie islamského odevu bude povinné. Podľa verejných prísľubov Talibanu by mali mať lekárky a zdravotnícke pracovníčky, ako aj učiteľky, naďalej umožnené vykonávať svoju prácu, hoci s obmedzeniami podľa islamského práva a obyčajou. Vodcovia Talibanu sľúbili, že zmiernia tvrdé obmedzenia, ktoré hnutie zaviedlo v čase, keď naposledy vládlo. Tentoraz. ako tvrdia, umožnia ženám podieľať sa na správe vecí verejných a pracovať v odvetviach ako je zdravotníctvo, či školstvo. Napriek ubezpečeniam a výzvam zo strany Talibanu, aby sa ľudia vrátili k normálnemu životu, mnohí ľudia, a najmä ženy, majú strach z ďalšieho vývoja všeobecnej situácie v krajine, a ako táto bude ovplyvňovať ich každodenný život. (...)
Pokiaľ ide o obavu menovanej, že v prípade návratu do Afganistanu by bol jej život, aj život jej manžela ohrozený z dôvodu, že z krajiny utiekli, je v prvom rade nutné zdôrazniť, že obaja z Afganistanu vycestovali so súhlasom Talibanu. Ako sama počas pohovoru uviedla, keď podľa pokynov riaditeľky inštitúcie Afghan Film, sa dostavili na D. letisko, najprv príslušníci hnutia Taliban skontrolovali, či ich mená sú na zozname osôb, ktoré mali povolenie vycestovať z krajiny a až potom im Taliban umožnil z krajiny odísť. (...)
Z pohovoru s menovanou je teda zrejmé, že rozhodujúcim dôvodom, pre ktorý sa rozhodla odísť z Afganistanu, bola obava z neistého vývoja politicko-bezpečnostnej situácie, ktorá nastala po tom, ako z krajiny odišli spojenecké vojská a k moci sa vrátilo hnutie Taliban. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že takáto situácia sama o sebe nenapĺňa kritéria prenasledovania v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle a nezakladá žiadny relevantnú dôvod na udelenie azylu. (...)“
5. V ďalšej časti žalovaný správny orgán vo svojom rozhodnutí citoval aktuálne informácie o situácii v Afganistane ako napríklad správu k otázke cestovania zo dňa 27.8.2021 agentúry Reuters alebo informáciu predstaviteľa Talibanu H. I. v rozhovore pre agentúru Associated Press. Taktiež sa venoval odôvodneniu poskytnutia doplnkovej ochrany žalobkyni.
6. V súvislosti s otázkou možného prenasledovania žalobkyne z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia uviedol:
„Z výpovede menovanej však jednoznačne vyplynulo, že v Afganistane sa jej až do odchodu z krajiny nikdy nič nestalo a so žiadnym príslušníkom hnutia Taliban do žiadneho konfliktu nikdy neprišla. V súvislosti s týmto je potrebné poukázať aj na aktuálne informácie o situácii v Afganistane, ktoré nepotvrdzujú, že by sa Taliban mal vrátiť k tvrdým praktikám a obmedzeniam voči ženám, ako ich zaviedol počas predchádzajúceho vládnutia. Ani právna zástupkyňa menovanej takéto správy do konania nepredložila a vo svojom stanovisku sa odvoláva na situáciu z 90-tych rokov, kedy za vlády
tohto hnutia boli práva žien porušované a na základe týchto informácií analogicky vyjadrila predpoklad, že aj v budúcnosti budú ženy pod vládou Talibanu čeliť vysokému riziku porušovania ich práv.“ (...)
„Naviac tak, ako sociálnu skupinu zadefinovala právna zástupkyňa vyplýva, že ju tvoria všetky Afganky z dôvodu svojho pohlavia. Teda aj tie, ktorým sa spôsob ich života po prevzatí moci Talibanom podstatne nezmenil. dokonca napríklad aj tie, ktoré podľa informácie portálu Denník.cz po prevzatí moci Talibanom zahalené v čiernom hidžábe mávali vlajkami Talibanu a vyjadrili mu svoju podporu. V takom prípade by migračný úrad musel pristúpiť k udeleniu azylu v prípade každej afganskej ženy, ktorá by z Afganistanu odišla a požiadala tu o azyl, čo by však znamenalo popretie princípu individuálneho priznania medzinárodnej ochrany, so striktným zohľadnením dôvodov každej jednej žiadosti o azyl, ako to vyplýva z § 19a zákona o azyle.
7. Ohľadom obavy pred prenasledovaním žalobkyne z dôvodu výkonu práce jej manžela, resp. švagra, pre kultúrnu inštitúciu Afghan Film a práce jej rodinných príslušníkov (otec žalobkyne, ktorý je v súčasnosti na dôchodku, bol vojakom z povolania, jej brat, ktorý pracoval ako riaditeľ pozemkového úradu v meste D. a jej manžel so švagrom pracovali v štátnej inštitúcii Afghan Film) žalovaný správny orgán v odôvodnení rozhodnutia uviedol:
„Čo sa týka možnej obavy pred prenasledovaním menovanej z dôvodu výkonu práce jej manžela, resp. švagra, pre kultúrnu inštitúciu Afghan Film, sa migračný úrad ani v tomto nestotožnil s názorom právnej zástupkyne, nakoľko opodstatnenosť tejto obavy nepotvrdzujú ani aktuálne informácie. ktoré si k tejto problematike do konania zabezpečil migračný úrad. Z nich je zrejmé, že hoci viacerí zamestnanci filmového štúdia Afghan Film po prevzatí moci Talibanom z krajiny utiekli, pretože sa obávali represií voči ním, z informácií, ktoré sú súčasťou spisového materiálu, nič takéto nevyplýva, aj keď sa v nich hovorí o istých obmedzeniach, ktoré Taliban v tejto oblasti začal uplatňovať. V súvislosti s kultúrnou politikou Taliban zaujal svoje stanovisko, v ktorom vyzval miestne televízne stanice, aby prestali vysielať film a seriály, v ktorých vystupujú ženy-herečky. Podľa príslušníkov Talibanu, v danom prípade nejde o predpis, ale iba o náboženské odporúčanie. Taliban ďalej odporučil afganským televíznym hlásateľkám, aby počas vysielania nosili hidžáb. Televízie by podľa hnutia nemali vysielať filmy ani iné programy, ktoré sú v rozpore s islamskými alebo tradičnými afganskými hodnotami, ani relácie, v ktorých sa zobrazuje prorok J., či ďalšie postavy z islamského náboženstva. Podľa vyjadrenia pána K. J., ktorý sa pasuje do role ministra kultúry, sú obavy ľudí z filmovej branže o svoju bezpečnosť neopodstatnené. Sám verejne vyhlásil: ..chceme vybudovať budúcnosť a zabudnúť na to, čo sa stalo v minulosti . Odmietol šíriace sa obavy, že Taliban už vykonáva pomstu na tých, ktorí sa mu postavili, keď pred dvadsiatimi rokmi vládli v krajine. Pán J. sa vo svojom vyhlásení snažil vyjadriť oveľa tolerantnejší obraz Talibanu. Potvrdil však jednu správu, že hudba na verejnosti nebude povolená. Dúfa však, že sa mu podarí presvedčiť ľudí, aby takéto veci na verejnosti nerobili namiesto toho, aby na nich tlačili. Z jeho vyjadrenia je zrejmé, že určité obmedzenia v oblasti kultúry možno v budúcnosti očakávať, avšak nejestvujú žiadne informácie o tom, že by cieľom Talibanu bolo masívne prenasledovanie ľudí z kultúrnej branže. „ (...)
„Skutočnosť, že by mal byť žiadateľke pripisovaný hnutím Taliban opozičný politický názor, nevyplynula ani z jej výpovede. Ako uviedla, po celú dobu v Afganistane žila usporiadaným rodinným životom a Talibanom sa necítila byt' priamo ohrozená. Okrem toho počas pohovoru nepovedala nič také, z čoho by vyplynula jej obava pred Talibanom kvôli práci jej príbuzných tak, ako to v stanovisko uviedla právna zástupkyňa.“
Správna žaloba a vyjadrenie žalovaného
8. Žalobkyňa podala proti preskúmavanému rozhodnutiu na tunajší správny súd včas správnu žalobu vo veci azylu podľa štvrtej hlavy, tretej časti zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) s nasledujúcimi žalobnými bodmi. Podľa názoru žalobkyne, správnu žalobu podáva z dôvodu, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmatelné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom.
9. Právna zástupkyňa žalobkyne v žalobe k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalovaným správnym orgánom uvádza:
„S poukazom na vyššie uvedenú Ženevskú konvenciu tvrdíme, že strach žalobkyne je opodstatnený, keďže žalobkyňa v azylovom konaní pred žalovaným dostatočným spôsobom dokázala, že ten bezprostredne súvisí s jej príslušnosťou k sociálnej skupine definovanej príslušnosťou k ženskému pohlaviu a vedomím jej nemožnosti (neprípustnosti) rešpektovať absolútnu podriadenosť Talibanu v zmysle jeho výkladu šaríe, a zároveň aj s imputovaným politickým presvedčením, ktoré žalobkyni prostredníctvom jej otca - plukovníka afganskej armády, brata - p. J. L. G., ktorý pracoval ako riaditeľ pozemkového úradu v provincii D. a manžela žalobkyne p. B. A. B. L. - zamestnanca štátnych inštitúcií IOM a Afghan Films, ktorá priamo spadá pod Ministerstvo kultúry, prisudzuje Taliban. Argumentácia žalovaného, že žalobkyni nehrozí prenasledovanie z azylovo relevantných dôvodov, keďže do obsadenia krajiny nemala s Talibanom žiadne problémy, už v kontexte novej situácie v Afganistane s poukazom na porušovanie ľudských práv Talibanom neobstojí. (...) Rovnako aj množstvo informácií z krajiny pôvodu žalobkyne poukazuje na to, že Taliban prenasleduje rodinných príbuzných príslušníkov ozbrojených zložiek a osôb podozrivých zo spolupráce s vládou či zahraničnými vojskami.“
10. Väčšiu časť správnej žaloby venovala právna zástupkyňa žalobkyne vymedzeniu pojmu „sociálna skupina“ v zmysel zákona o azyle a v tejto súvislosti uviedla:
„Máme za to, že žalovaný nesprávne právne posúdil tú skutočnosť, že žalobkyňu nemožno klasifikovať ako členku sociálnej skupiny. (...)
Dievčatám za vlády Talibanu vo všeobecnosti nebolo dovolené chodiť do školy po puberte. Prístup žien do verejných priestorov a politická participácia boli obmedzené hrozbami a obťažovaním. Sociálne obmedzenia cestovania osamote a vystupovania na verejnosti situáciu ešte viac zhoršili. Už v 90-tych rokoch Taliban na dennej báze porušoval ľudské práva žien a akékoľvek porušenie svojich zákonov ženami trestal drakonickými trestami, zahŕňajúc ukameňovanie, verejné bitie, popravy a trest smrti a to na základe svojho justičného systému. Ženy čelili zatknutiu a trestom za „nevhodné oblečenie, odopieraniu prístupu ku vzdelaniu a zamestnaniu a zákazu vychádzania z domu bez mužského sprievodu a predpísaného oblečenia“. Po páde vlády Talibanu v roku 2001 sa v Afganistane v rámci skupiny afganských žien vytvorila sociálna skupina v zmysle článku 10 kvalifikačnej smernice (prevzatým do § 19a ods.4 písm. e) zákona o azyle). Sociálna skupina je charakterizovaná tým, že ju tvoria afganské ženy, ktoré sa narodili alebo vyrástli a žili v „posttalibanskom" Afganistane, v ktorom vláda Afganskej islamskej republiky poskytla ženám nezávislosť, vrátila im základné práva a slobody a tieto ženy práva a slobody im priznané aktívne využívali a zžili sa s nimi. Počas rokov 2001 až 2021 sa postavenie žien výrazne zlepšilo a postupne napredovali k rovnoprávnosti. (...)
Žalovaný napriek obavám žalobkyne z toho, že v krajine pôvodu nebude môcť ako žena bezpečne vychádzať von, či sa zamestnať, považuje jej obavy za neopodstatnené a to len na základe jednej správy na ktorú sa žalovaný vo svojom rozhodnutí odvoláva, konkrétne ide o vyhlásenie Talibanu publikované v článku agentúry Associated Press zo dňa 17.08.2021, v ktorom sa uvádza, že Taliban prisľúbil ženám väčšiu slobodu, že im poskytne prostredie pre prácu a štúdium, avšak s obmedzeniami podľa islamského práva a obyčajou. (...)
Zároveň je z množstva informácií o krajine pôvodu nesporná tá skutočnosť, že Taliban svoje sľuby neplní, resp. ich opakovane porušuje. Uvedené dokazujú napr.: Podľa správy o bezpečnostnej situácii, prevzatí kontroly Talibanom a o cieľových osobách, ktorú vypracovala DIS-Dánska imigračná služba, v júli 2021 vedenie Talibanu oznámilo, že organizácia v súčasnosti nepoškodí žiadneho Afganca, ktorý bol predtým zamestnaný cudzími silami, pokiaľ zastavil prácu a prejavil ľútosť. Túto správu zopakoval hovorca I. L. L. po tom, ako Taliban zajal D. 15. augusta. Toto oznámenie je v rozpore s predchádzajúcimi vyhláseniami Talibanu. V roku 2018 organizácia na svojej oficiálnej webovej stránke uviedla, že zabíjanie tých, ktorí podporovali cudzie jednotky, vrátane tlmočníkov, zostalo najvyššou prioritou. Okrem toho podľa článku 11 Talibánskeho kódexu správania, Afganec pracujúci pre zahraničné mocnosti v Afganistane by mal byt' popravený. (...)
Samotný žalovaný zabezpečil do azylového spisu ČAS: MU- PO- 247/2021- Ž informácie, ktoré nami uvedený názor o nedodržiavaní sľubov Talibanu afganskému obyvateľstvu jednoznačne potvrdzujú: BBC News 31. augusta 2021 informuje, že aj napriek prísľubu Talibanu, že udelia amnestiu všetkým, vrátane tých, ktorí pracovali pre západné armády alebo afganskú vládu alebo políciu, dochádza k opaku: Existuje však stále viac dôkazov, že realita v teréne sa líši od rétoriky predstaviteľov a hovorcov Talibanu.
Pri sledovaní tlačovej konferencie v D. sa ukázalo, že pán J. predniesol svoje vyhlásenie zo sídla bývalého vládneho hovorcu M. D. J., ktorého skupina zabila len niekoľko týždňov predtým. ako "trest za ich činy". Teraz zdroje v Afganistane, ako aj niektorí tí, ktorí nedávno utiekli, pre BBC uviedli, že bojovníci Talibanu hľadajú a údajne zabíjajú ľudí, ktorým sa zaviazali, že im udelia amnestiu. (...)
News week vo svojom článku z 13. septembra 2021 informuje: "Podľa J. N., šéfky OSN pre ľudské práva, Taliban údajne vykonáva vraždy, ako pomsty bývalých afganských bezpečnostných síl. (...)
Šéfka OSN pre ľudské práva varovala, že Afganistan môže vstúpiť do „novej a nebezpečnej fázy", napriek pôvodným náznakom Talibanu, že sa vyhnú taktike odvetných opatrení a vytvoria inkluzívnejšiu vládu, než aká bola v čase, keď naposledy držal moc v 90. rokoch minulého storočia, informovala o tom agentúra Associated Press. (...)
V správe UNHCR, Stanovisko UNHCR k potrebe medzinárodnej ochrany ľudí utekajúcich z Afganistanu, publikovanej vo februári 2022 sa uvádza: Od prevzatia moci Taliban v krajine vládne dekrétom, ktorý odsúva parlamentný proces. Doteraz sa toto riadenie vyznačovalo neistotou, svojvôľou a ignorovaním zákonov právneho štátu. Zatiaľ nie je jasné, či Taliban berie do úvahy legislatívu Afganistanu, vrátane ústavy. (...) Obmedzenia afganských mediálnych organizácií: Podľa Národnej asociácie novinárov v Afganistane od prevzatia moci Talibanom 70 percent afganských médií prestalo fungovať v dôsledku kombinácie finančných ťažkostí a hrozieb a zastrašovania, násilia a dokonca zabíjania. Okrem toho sa hovorí, že Taliban uvalil rozsiahle obmedzenia na slobodu médií, pričom niektoré z nových smerníc boli formulované tak široko, že novinári autocenzurujú zo strachu z porušenia pravidiel. Viacerí afganskí novinári boli svojvoľne zadržaní a bolo s nimi zle zaobchádzané. Neschopnosť Afganskej nezávislej komisie pre ľudské práva (AIHRC) vykonávať svoje funkcie: AIHRC v septembri 2021 oznámila, že všetky jej budovy obsadil Taliban. (...)
Vzhľadom na súčasnú neistotu, vrátane nerešpektovania zásad právneho štátu, strachu a neistoty súvisiacej s autoritatívnou správou vecí verejných a nedostatku komplexných informácií o situácii v oblasti ľudských práv v Afganistane, ako je uvedené vyššie, podľa hodnotenia UNHCR v súčasnosti nie je možné vydať komplexné usmernenia o potrebách medzinárodnej ochrany pre ľudí utekajúcich z Afganistanu. (...) Z tohto dôvodu UNHCR vyzýva štáty, aby pozastavili vydávanie rozhodnutí jednotlivým žiadateľom vo všetkých prípadoch, v ktorých nemožno určiť, že daná osoba je utečencom v zmysle Dohovoru z roku 1951. Pozastavenie by malo zostať v platnosti dovtedy, kým sa situácia v Afganistane nestabilizuje a kým nebudú k dispozícii spoľahlivé informácie o bezpečnostnej situácii a situácii v oblasti ľudských práv, aby bolo možné úplne posúdiť potrebu udelenia štatútu utečenca jednotlivým žiadateľom.“
11. Nesprávne právne posúdenie vidí právna zástupkyňa žalobkyne aj v tvrdení žalovaného, že z pohovoru so žalobkyňou je zrejmé, že rozhodujúcim dôvodom, pre ktorý sa žalobkyňa rozhodla odísť z Afganistanu, bola obava z neistého vývoja politicko-bezpečnostnej situácie, ktorá nastala po tom, ako z krajiny odišli spojenecké vojská a k moci sa vrátilo hnutie Taliban. V tejto súvislosti uvádza:
„Na otázku čoho sa žalobkyňa obáva v prípade návratu do Afganistanu, žalobkyňa odpovedala: "Do Afganistanu sa nechcem vrátiť, pretože ani ja ani rodina sme nesúhlasili s politikou I.. Taliban nechce, aby ženy pracovali, študovali, aby sa v živote uplatnili. Okrem toho život môjho manžela, z dôvodu jeho práce bol tam ohrozený, preto sa tam nemôžeme vrátiť. „Na otázku, ako sa má jej rodina, žalobkyňa odpovedala, že "boja sa Talibancov, pretože môj otec bol vojakom z povolania. Veľmi nevychádzajú von. Sú v takej neistote, lebo v Khoste je veľa Talibancov. (...)
Nesprávne právne posúdenie žalovaného vidíme v tom, že žalovaný opomína podstatnú vec a to tú skutočnosť, že obavy žalobkyne nepramenia len z toho, že jej manžel pracoval v kultúrnej oblasti, konkrétne vo sfére filmu, ale predovšetkým z toho, že IOM a Afghan Films sú štátne inštitúcie, pričom Afghan Films spadá priamo pod Ministerstvo kultúry a ako je uvedené vyššie.“
12. V závere správnej žaloby právna zástupkyňa žalobkyne uvádza, že napadnuté rozhodnutie je v niektorých častiach nezrozumiteľné a navzájom si odporujúce. Poukazuje na to, že žalovaný z podkladov rozhodnutia vyvodil dva úplne odlišné závery a z rozhodnutia nie je zrejmé, aký je zistený skutkový stav
a či je žalovaný toho názoru, že ženy v Afganistane sú alebo nie sú ohrozené. V jednej časti rozhodnutia sú ohrozené a preto žalobkyni poskytol doplnkovú ochranu, pričom v ďalších častiach uvádza, že ženám nič nehrozí a vyvracia tým objektívnosť strachu žalobkyne. Žalovaný tak spôsobil absolútnu zmätočnosť a nezrozumiteľnosť rozhodnutia.
13. Žalobkyňa v závere správnej žaloby uvádza, že správnu žalobu podáva aj z dôvodu, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu. V tejto súvislosti konštatuje:
„S uvedeným názorom žalovaného nesúhlasíme, máme za to, že do prvostupňového konania boli doložené informácie o krajine pôvodu žalobkyne, ktoré potvrdzujú súčasné prenasledovanie žien patriacich do vyššie uvedenej sociálnej skupiny, obmedzovanie a porušovanie ich základných ľudských práv vládnou mocou, pričom túto skutočnosť dokazujú aj vyššie uvedené správy o Afganistane. Napriek tomu, že sa žalobkyni až do ovládnutia krajiny Talibanom nič nestalo, tvrdíme, že žalovaný nemôže jednoznačne vylúčiť, že v prípade návratu do krajiny pôvodu nebude žalobkyňa prenasledovaná Talibanom vzhľadom na pracovné zameranie jej otca - plukovníka afganskej armády, brata - riaditeľa pozemkového úradu v meste D. a jej manžela - zamestnanca Afghan Films, a rovnako aj vzhľadom na neochotu žalobkyne rešpektovať nariadenia Talibanu voči ženám.“
14. Na základe vyššie uvedeného navrhuje žalobkyňa rozhodnutie žalovaného ČAS: MU PO-298-22/2021-Ž zo dňa 11.02. 2022 zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Právna zástupkyňa žalobcu nežiadala o nariadenie pojednávania a žalovaný správny orgán nežiadal nariadiť pojednávanie v danej veci.
15. Listom zo dňa 19.4.2022 sa vyjadril žalovaný správny orgán, ktorý zotrval na doterajšej argumentácii a zároveň uviedol:
„Právna zástupkyňa v správnej žalobe na stranách 5-7 uvádza správy o krajine pôvodu bez konkrétnych odkazov, pričom tieto tvrdenia bez dôkazov vyznievajú skôr ako názory právnej zástupkyne, a teda ich možno považovať za nepodložené a nie je možné k nim zaujať ani stanovisko. Napríklad tvrdenie, že bude naďalej dochádzať k diskriminácií žien rovnajúcej sa prenasledovaniu. Niektoré odkazy uvádza bez spojitosti so žalobkyňou, napr. správy o pôrodných asistentkách a ich výrazne sťaženom profesnom zaradení. Tieto preto nepovažujeme v tomto konaní za relevantné. Právna zástupkyňa vytvorila v správnej žalobe definíciu sociálnej skupiny žalobkyne ako „sociálna skupina definovaná pohlavím a vedomím nemožnosti (neprípustnosti) absolútnej podriadenosti sa, ktorú vyžaduje Taliban podľa svojho výkladu šaríe“. Poukazuje tiež na limitované možnosti štúdia pre ženy a dievčatá.
V správach, ktoré prikladáme k vyjadreniu, však i v tomto smere vidieť posun k plošnému umožneniu štúdia pre ženy a dievčatá. Konkrétne (vzhľadom na vek a vzdelanie žalobkyne) sú dostupné informácie o postupnom otváraní univerzít od februára 2022, s oddelením vyučovaním procesom pre ženy a mužov. Podľa nášho názoru však relevanciu týchto informácií je potrebné vnímať vo svetle skôr teoretickej možnosti, s ohľadom na situáciu žalobkyne, ktorá síce deklarovala záujem o štúdium, avšak v ňom ešte pred obsadením Afganistanu Talibanom nepokračovala, a to najmä z finančných dôvodov. V tomto smere môžeme konštatovať, že za neuskutočnené ambície žalobkyne, sociálne limity či nedostatok študijných možností v krajine pôvodu nevzniká Slovenskej republike povinnosť tieto želania/plány žiadateľke o udelenie azylu uskutočniť tým, že jej udelí azyl. (...)
Podľa nášho názoru právna zástupkyňa (až v správnej žalobe) vytvorila konštrukciu sociálnej skupiny podľa vlastnej úvahy, nie však v súlade so zákonnou definíciou, či v súlade so súdnou alebo možnou logickou interpretáciou. Nepovažujeme preto za relevantné považovať žalobkyňu za príslušníčku takto umelo vytvorenej tzv. sociálnej skupiny. (...)
Zo správ, založených v spise, na stranách 1-6 Polytematickej správy o krajine pôvodu MU- ODZS-2021/000184-044, vyplýva, že podobné informácie, resp. obavy sa nepotvrdili. Žiadne informácie o prenasledovaní či sankcionovaní týchto osôb, resp. ich rodinných príslušníkov nie sú dostupné. Objektívne teda možno konštatovať, že hrozba prenasledovania v tomto smere nie je reálna. Na strane 4 predmetnej správy sa dokonca konštatuje, že „Práca režisérov zmizla za pár hodín. Niektorí mohli odísť so svojimi počítačmi, iní odišli bez ničoho“ čo nepriamo dokazuje, že i keď sa v predchádzajúcej
umeleckej činnosti po obsadení Afganistanu nepokračovalo, je zrejmé, že k zatýkaniu či prenasledovaniu nedošlo. (...)
V súvislosti s tvrdeniami právnej zástupkyne o prenasledovaní žalobkyne z dôvodu imputovaných politických názorov, pretože otec a brat žalobkyne pracovali v minulosti v štátnych službách zdôrazňujeme, že žalobkyňa na týchto skutočnostiach nestavala svoju žiadosť o udelenie azylu.“
16. Listom zo dňa 20.5.2022 sa vyjadrila právny zástupkyňa žalobkyne vo forme repliky, ktorá zotrvala na doterajšej argumentácii a zároveň uviedla:
„K uvedenému uvádzame, že informácie uvedené v žalobe o sociálnej skupine v zmysle článku IO kvalifikačnej smernice, ktorá je charakterizovaná tým, že ju tvoria afganské ženy, ktoré sa narodili alebo vyrástli a žili v „posttalibanskom” Afganistane, nie je citáciou, ale vlastný právny názor vzťahujúci sa na prípad žalobkyne.
Pokiaľ ide o žalovaným uvádzané tvrdenie o posune k plošnému umožneniu štúdia pre ženy a dievčatá, dokladáme najnovšiu správu CNN z 24. marca 2022, ktorá uvádza nasledovné: Taliban zabránil v stredu dievčatám študujúcim vo vyššom ako 6. ročníku v Afganistane , aby sa vrátili do školy. Len niekoľko hodín po otvorení škôl pre dievčatá Taliban nariadil ich opätovné zatvorenie. Dospievajúcim dievčatám v Afganistane bolo na 187 dní odopierané právo na vzdelanie.
Naše tvrdenie o vplyve žien, ktoré tvoria sociálnu skupinu uvedenú v žalobe a vnímaní ich boja za ľudské práva medzinárodným spoločenstvom podporuje aj správa ACLED Projekt s údajmi o umiestnení ozbrojeného konfliktu a udalosti, ktorá uvádza: Po prevzatí moci Talibanom sa uskutočnili mnohé demonštrácie na podporu práv žien — vrátane práva dievčat chodiť do školy — a proti vláde Talibanu. ACLED zaznamenal 80 demonštrácií žien od prevzatia moci Talibanom v porovnaní s iba tromi zaznamenanými v r. 2021 pred prevzatím moci Talibanom.
Mnoho ženských aktivistiek sa stalo cieleným útokom kvôli ich účasti na týchto demonštráciách. Napríklad 18. januára 2022 neznámi ozbrojenci zabili aktivistku občianskej spoločnosti doma v meste J., N., po proteste proti vláde Talibanu s ďalšími ženami. Nasledujúci deň vykonali tajné služby Talibanu razie v domoch niekoľkých ženských aktivistiek v Kábule po tom, čo sa zúčastnili na demonštráciách na podporu práv žien. Počas zadržania boli ženy týrané, pričom najmenej jedna žena bola vážne zbitá (Baaghi TV, 20. januára 2022). (...)
Pre Taliban patrí vzdelávanie žien, práca a kódex obliekania medzi najdôležitejšie súčasti ich výkladu šaría. Vzdelávanie a práca sú prísne obmedzené a nosenie hidžábu povinné. L. I. O. D. P. H. vylúčil všetky ženské členky personálu, ktorým povedal, aby zostali doma. (...)
Šokujúcim príkladom prístupov prijatých na presadzovanie pravidiel obliekania už pred prevzatím moci 15. augusta bolo, keď Taliban zastrelil dievča v provincii N. za nenosenie hidžábu. Ministerstvo pre podporu cnosti a prevenciu neresti v novembri 2021 začalo vydávať prvé usmernenia: televízne kanály boli poučené, aby nevysielali drámy a telenovely so ženami; taxikári a vodiči autobusov sú inštruovaní, aby neprevážali ženy, ktoré cestujú na viac ako 72 kilometrov, pokiaľ ich nesprevádza ich blízky mužský príbuzný: a vlastníkov vozidiel žiadame, aby neponúkali jazdy ženám, ktoré nie sú riadne oblečené podľa islamu.“
Právny názor správneho súdu
17. Krajský súd v Košiciach ako správny súd v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 206 a nasl. SSP) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie podľa právnych procesných podmienok uvedených v § 206 - § 220 SSP, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a preskúmal tak napadnuté rozhodnutie a obsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v právnych medziach podanej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP s použitím § 206 ods. 6 SSP), ako aj podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu (§ 206 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná.
18. Správny súd sa v prejednávanej veci podrobne oboznámil s obsahom pripojeného administratívneho spisu žalovaného, z obsahu ktorého zistil skutkový stav tak ako je popísaný v bode 2. a 3. rozsudku. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného sp. zn. ČAS: MU-PO-298-22/2021-Ž zo dňa 11.02.2022, a to v časti, v ktorej sa žalovaný podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle rozhodol neudeliť žalobkyni azyl.
19. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, Ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 8 zákona o azyle Ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, prenasledovaním je závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v: použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.
Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle, pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia je: štát,
politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.
Podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle, vážnym bezprávím na účely tohto zákona sa rozumie uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.
Podľa § 19a ods. 4 písm. d) zákona o azyle Ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal.
Podľa §19a ods. 6 zákona o azyle pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania.
20. K námietkam uvedeným v správnej žalobe správny súd právne uzatvára:
Konanie o udelenie azylu je na území Slovenskej republiky upravené v zákone o azyle. Inštitút azylu nepokrýva celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd žiadateľa o udelenie azylu v krajine pôvodu a aplikuje sa iba v obmedzenom rozsahu, t.j. len z dôvodov, ktoré sú uvedené v zákone o azyle (rasa,
náboženské alebo národnostné dôvody, zastávanie politických názorov, uplatňovanie politických práv a slobôd, príslušnosť k sociálnej skupine). Azylom je chránená iba najvlastnejšia existencia žiadateľa o udelenie azylu, pričom udelenie azylu je objektívne viazané na existenciu prenasledovania v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle alebo jeho hrozby. Žiadateľ o udelenie azylu musí mať opodstatnené obavy z prenasledovania v dobe podania žiadosti, ktorej podanie by malo nasledovať bezprostredne po odchode z krajiny pôvodu.
21. Správny súd v prvom rade poukazuje na to, že žalovaný napadnutým rozhodnutím rozhodol o neudelení azylu žalobkyne ako žiadateľke, nakoľko nespĺňa podmienky uvedené v § 8 a § 10 zákona o azyle, konkrétne že nebola vystavená objektívne žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátnych, resp. neštátnych zložiek z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, respektíve nepreukázalo sa, že by v nej bola prenasledovaná za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle, respektíve zo Ženevského dohovoru.
22. Zásadnou pre posúdenie splnenia podmienok pre udelenie azylu u žalobkyne je teda otázka existencie, resp. neexistencie prenasledovania žalobkyne v krajine pôvodu a to v tom zmysle, ako ho definuje citované ustanovenie § 2 písm. d) v kontexte § 19a zákona o azyle.
23. Podstatou žalobných námietok žalobkyne bolo tvrdenie, že žalobkyňa je prenasledovaná z dôvodu, že patrí do sociálnej skupiny v zmysle § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle, ktorú definovala ako príslušnosť k ženskému pohlaviu a to, že žalobkyňa je prenasledovaná z dôvodu imputovaných politických názorov z dôvodu, že jej manžel a ďalší príbuzní zastávali v Afganistane také zamestnanie, ktoré je politicky exponované.
24. Správny súd preskúmal tvrdenia žalobkyne, ktoré uvádza v správnej žalobe a vo svojej replike zo dňa 20.5.2022 ohľadom prenasledovania z dôvodu, že patrí do sociálnej skupiny a konštatuje, že s takýmto definovaním sociálnej skupiny sa nie je možné stotožniť. Právna zástupkyňa žalobkyne pomerne rozsiahlo cituje správy, ktoré svedčia o nerovnakom zaobchádzaní so ženami v Afganistane, avšak opomína fakt, že takéto nerovnaké zaobchádzanie so ženami vyplýva z právneho poriadku daného štátu (právo šaría), ktorý je determinovaný danými náboženskými normami. Je síce pravda, že z európskeho pohľadu nazerania na právo a štátne zriadenie v Afganistane, je takýto právny priadok nekompatibilný s európskou predstavou o práve, no z pohľadu občana Afganistanu sa jedná o legitímnu formu vlády, ktorá sa v medzinárodných vzťahoch snaží o legitímne uznanie. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na správu, ktorú žalobkyňa cituje v správnej žalobe (pozri 10. bod rozsudku, posledný odsek), podľa ktorej „UNHCR vyzýva štáty, aby pozastavili vydávanie rozhodnutí jednotlivým žiadateľom vo všetkých prípadoch, v ktorých nemožno určiť, že daná osoba je utečencom v zmysle Dohovoru z roku 1951. Pozastavenie by malo zostať v platnosti dovtedy, kým sa situácia v Afganistane nestabilizuje a kým nebudú k dispozícii spoľahlivé informácie o bezpečnostnej situácii a situácii v oblasti ľudských práv, aby bolo možné úplne posúdiť potrebu udelenia štatútu utečenca jednotlivým žiadateľom“. Správny súd konštatuje, že nie je možné v čase vydania jeho rozhodnutia jednoznačne určiť, či správa štátu Afganistan a jeho štátne zložky s definitívnou platnosťou, nezvratným spôsobom, prenasledujú štátne občianky Afganského štátu len preto, že nesúhlasia s právom šaría a s jestvujúcim štátnym zriadením alebo ide len o výkon štátnej moci, ktorá je primeraná pre všetky pohlavia. Inými slovami povedané, nie je možné z administratívneho spisu zistiť, či štátne orgány Afganistanu prenasledujú svojich obyvateľov rovnako, bez rozdielu pohlaví z dôvodu nesúhlasu so štátnym zriadením a jeho právom. Len samotný nesúhlas s daným právnym poriadkom a náboženskými konvenciami, ktoré znevýhodňujú z európskeho pohľadu ženskú časť populácie, nie je možné charakterizovať ako sociálnu skupinu v zmysle § 19a ods. 4 písm. e) o azyle.
25. Správny súd poukazuje na fakt, že správy, ktoré citovala žalobkyňa z pred augusta roku 2021, nie sú pre daný prípad relevantné, nakoľko po tomto období došlo v Afganistane k výrazným zmenám, na ktoré poukazuje aj žalovaný vo svojom rozhodnutí. Citované správy, ktoré sú po tomto období (najmä správy, ktoré citovala žalobkyňa v replike), sa týkajú rôznych ženských aktivistických hnutí a účastníkov demonštrácií, ku ktorým však žalobkyňa nepatrila. Z uvedeného dôvodu nie je možné žalobkyňu zaradiť do sociálnej skupiny, ktorá je definovaná ako „príslušníčka ženského pohlavia“, nakoľko takáto skupina prenasledovaná z relevantne azylových dôvodov nie je. Ak by žalobkyňa patrila k ženským aktivistickým hnutiam, ktoré by boli terčom útoku zo strany Talibanu, je možné, po splnení ďalších podmienok,
takúto sociálnu skupinu chrániť aj azylovou ochranou. K danému súd dáva do pozornosti rozsudok sp. zn. 8Sža/41/2009 z 04.08.2009 z ktorého vyplýva, že dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.
26. Ohľadom ďalšej žalobnej námietky, ktorá spočíva v tvrdení o prenasledovaní z dôvodu imputovaného politického názoru správny súd uvádza, že v konaní nebolo preukázané, že manžel žalobkyne (resp. otec žalobkyne - plukovník afganskej armády, brat - p. J. L. G., ktorý pracoval ako riaditeľ pozemkového úradu v provincii D.), od ktorej vyvodzuje svoje politické prenasledovanie, boli politicky exponované osoby. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe (bod 15. rozsudku, ods. 5), z ktorého vyplýva, že hrozba prenasledovania v tomto smere nie je reálna. Správny súd nepopiera, že manžel žalobkyne na jednej strane mohol čeliť obavám z dôvodu zmeny bezpečnostnej a politickej situácie v krajine, avšak v konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by ho Taliban považoval za osobu s opozičným politickým presvedčením.
27. K problematike udelenia azylu z politických dôvodov v zmysle § 8 zákona o azyle ako aj k imputovanému politickému názoru sa vo svojej rozhodovacej činnosti vyjadril kasačný súd, ktorý vo svojom rozsudku sp. zn. 10Sžak/15/2019 zo dňa 25.09.2019 konštatoval, že: „Je potrebné v konaní rozlíšiť, či žiadateľ bol atakovaný z dôvodu, že jeho osobu Taliban identifikoval podľa politických názorov, ktoré šíril alebo išlo o bežnú prax vo vojnou zmietanej krajine. Zákon o azyle v zmysle § 19a ods. 4 písm. d), resp. § 19a ods. 6 predvída rozlišovanie v týchto prípadoch a relevantné je, či sám žiadateľ bol známy svojimi politickými názormi v okolí alebo či Taliban použil fyzické, alebo psychické násilie voči žiadateľovi z dôvodu, že ho identifikoval ako politického oponenta. V oboch prípadoch však musí byt' v konaní preukázané, že išlo o politicky motivované konanie a nie o „bežnú“ vojnovú perzekúciu ľudí v Afganistane.“
28. Obdobne aj v rozsudku sp. zn. 1Sžak/12/2019 zo dňa 22.10.2019, kasačný súd uvádza, že „samotná existencia opozičných politických názorov nie je sama o sebe dostatočným dôvodom na udelenie azylu, pokiaľ nie je splnená podmienka poznania týchto názorov vládnym režimom. Na druhej strane pri posudzovaní žiadosti o azyl sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má azylovo relevantné charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania. Podstatný význam pri posudzovaní nároku na udelenie azylu zohrávajú individuálne okolnosti prípadu konkrétneho žiadateľa. Samotná domnienka, že osoba s prisudzovaným politickým názorom môže potrebovať medzinárodnú ochranu, je preto nedostatočná pre udelenie azylu. Keďže v danom prípade nič nenasvedčovalo tomu, že by žiadateľ v krajine pôvodu čelil prenasledovaniu v súvislosti s vnímanými (prisudzovaným) politickým názorom, nakoľko počas pobytu v Afganistane ho nekonfrontoval nijaký subjekt, či už fyzická osoba alebo predstavitelia Talibanu a nečelil v krajine nijakým reálnym problémom, ktoré by súviseli či už s jeho prácou alebo všeobecne s jeho osobou, neexistuje indícia, ktorá by čo i len naznačovala, že jej (osobe) bolo spoločnosťou alebo jej časťou prisudzované nejaké politické presvedčenie“.
29. Správny súd na tomto mieste konštatuje, že nebolo povinnosťou žalovaného za žiadateľku o azyl vyhľadávať aj iné, ako ním prezentované dôvody žiadosti o azyl. Preto ak žalovaný posúdil žiadosť žalobkyne v intenciách ňou uvádzaných dôvodov, postupoval správne a zákonne. Pritom za účelom posúdenia samotnej jej žiadosti o azyl, resp. za účelom posúdenia bezpečnostných rizík jej návratu do krajiny jej pôvodu správny orgán vyhľadal a do spisu založil relevantné správy, ktoré reagovali na žalobkyňou tvrdené skutočnosti.
30. Správny súd má zato, že je zrejmé z akých dôkazných prostriedkov žalovaný pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom súd dospel k záveru, že žalovaný riadne vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého žalovaný vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u žalobkyni existujú dôvody pre udelenie azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle. Vzhľadom na tú skutočnosť, že v
prípade jej návratu do krajiny pôvodu nemožno s dostatočnou mierou istoty vylúčiť, že by nemohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle, bolo dané zohľadnené zo strany žalovaného vo forme poskytnutia doplnkovej ochrany žalobcovi.
31. Preto súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu podľa § 219 Správneho súdneho poriadku zamietol, majúc zato, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná, nakoľko v prípade žalobkyne neboli preukázané dôvody pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle.
32. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal ich náhradu účastníkom, nakoľko žalobkyňa nebola v konaní úspešná a žalovanému právo na náhradu trov konania nepatrí.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.