Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Csp-55-2016.pdf
PDF · 127.27 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
RK-3Csp/55/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Ružomberok sudkyňou JUDr. Renátou Krajčiovou v spore žalobkyne: N. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, V., zast. JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, AK J. Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36234176, o zaplatenie sumy 939,60 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 939,60 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne počnúc dňom 24.11.2015 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku.
II. Súd p r i z n á v a žalobkyni nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom dňa 28.10.2016 domáhala, aby súd uložil žalovanému zaplatiť jej sumu 939,60 eur spolu s úrokom z omeškania 8,0 5% ročne od 24.11.2015 do zaplatenia. Žalobkyňa uviedla, že dňa 07.12.2008 uzatvorila so žalovaným úverovú zmluvu č. 3812007156, na základe ktorej jej mal žalovaný poskytnúť peňažné prostriedky vo výške 1.659,70 eur a žalobkyňa sa zaviazala poskytnutý úver splácať 84 mesačnými splátkami. Podľa žalobkyne predmetná úverová zmluva neobsahuje niekoľko obligatórnych náležitostí požadovaných zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a súčasne sa v nej nachádzajú viacnásobné neprijateľné zmluvné podmienky. Žalobkyňa poukázala, že podľa § 4 ods.2 citovaného zákona musí zmluva o spotrebiteľskom úvere v súlade s písm. g) obsahovať konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, pričom konečná splatnosť spotrebiteľského úveru uvedená iba počtom mesiacov je neurčitá. Zákon vyžaduje pri určení konečnej splatnosti presný termín, t.j. konkrétny dátum, kedy nastane konečná splatnosť. Zmyslom zaradenia tohto ustanovenia do zákona bolo, aby bol spotrebiteľ upovedomený, ako dlho bude v zmluvnom vzťahu s dodávateľom a taktiež musí byť spotrebiteľ zrozumiteľne informovaný, v akých termínoch, resp. v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zákonné povinnosti dodávateľov nemožno nahrádzať dobrovoľnými matematickými úkonmi spotrebiteľov. Ďalej žalobkyňa uviedla, že podľa § 4 ods.2 citovaného zákona v súlade s písm. i) zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, čo však v predmetnej úverovej zmluve absentuje. Úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čoho si musel byť žalovaný ako odborne a právne znalý dodávateľ vedomý. Spotrebiteľ má už pri podpise zmluvy vedieť, aká pomerná časť z každej uhradenej splátky bude pripísaná na úhradu istiny, na úroky a na poplatky. Predmetná zmluva neobsahuje žiadne dojednanie, z ktorého by uvedené bolo zrejmé. V tejto súvislosti poukázala žalobkyňa na rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 20.04.2015 sp.zn. 11Co/127/2015. Vzhľadom k tomu má žalobkyňa za to, že predmetný úver je nevyhnutné považovať za bezúročný. Plnenie, ktoré spotrebiteľ poskytne dodávateľovi bez platného právneho titulu, zakladá na jeho strane nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Na základe predloženého splátkového kalendára je zrejmé, že žalobkyňa uhradila žalovanému sumu celkom 3.108,79 eur. Ak žalobkyni boli reálne poskytnuté na základe predmetnej zmluvy peňažné prostriedky vo výške 1.659,70 eur a táto mu reálne už uhradila sumu 3.108,79 eur, potom sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil sumou 1.449,09 eur. Prijímaním jednotlivých úhrad zo strany žalobkyne na účet žalovaného dochádzalo z jeho strany k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne, keďže nemal právny titul na jednotlivé úhrady. O skutočnosti, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobkyne, sa dozvedela žalobkyňa v septembri 2016. V žalobnom návrhu žalobkyňa uplatňuje bezdôvodné obohatenie vo výške 939,60 eur, čo predstavuje sumu uhradenú zo strany žalobkyne, ktorá presahuje reálne poskytnuté finančné prostriedky v období od 18.12.2013 do 23.11.2015. Konanie žalovaného možno považovať za úmyselné, keďže ako odborne znalý dodávateľ je povinný poznať a postupovať v súlade s príslušnými právnymi predpismi, ktoré sú platné a účinné v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, teda žalovaný o tejto povinnosti vedel, resp. vedieť mal a mohol. Zo strany žalovaného došlo k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu. Ďalej žalobkyňa uplatňuje zákonné úroky z omeškania počnúc dňom nasledujúcim po poslednej splátke, t.j. od 24.11.2015.
2. Žalobkyňa podaním doručeným tunajšiemu súdu elektronicky dňa 05.12.2016 na výzvu súdu špecifikovala sumu požadovaného bezdôvodného obohatenia vo výške 939,60 eur tak, že predstavuje súčet všetkých úhrad žalobkyne, ktoré realizovala v prospech žalovaného v období odo dňa 18.12.2013 do 23.11.2015 predloženou tabuľkou, ktorá obsahuje rozpis všetkých úhrad s uvedením ich výšky, dátumu úhrady.
3. Žalovaný vo svojom vyjadrení doručenom tunajšiemu súdu elektronicky dňa 16.12.2016 mal za to, že úverová zmluva spĺňa všetky náležitosti platného právneho úkonu, bola uzatvorená v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a neobsahuje žiadne ustanovenia, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Žalobkyni preto nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nemohol vzniknúť a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Pokiaľ žalobca napáda nedodržanie náležitosti úverovej zmluvy, a to neuvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a súčasne termín konečnej splatnosti úveru, žalovaný má za to, že uzatvorená zmluva spĺňa všetky náležitosti požadované zákonom č. 258/2001 Z.z. a tento názor vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15, ktorý konštatoval , že článok 10 ods.2 písm. h) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok, a článok 10 ods.2 písm. h) a i) tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods.1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Ďalej žalovaný poukázal na bod 52 označeného rozsudku, v zmysle ktorého článok 10 ods.2 písm. h) tejto smernice stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. V zmysle bodu 53 označeného rozsudku, iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky. V zmysle bodu 54 označeného rozsudku, smernica 2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky. V zmysle bodu 55 označeného rozsudku, pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti. V zmysle bodu 56 označeného rozsudku, článok 10 ods.2 smernice 2008/48 obsahuje takúto harmonizáciu, pokiaľ ide o náležitosti, ktoré musia byť nevyhnutne obsahom zmluvy o úvere. V zmysle bodu 57 označeného rozsudku, v zmysle článku 10 ods.2 písm. u) tejto smernice zmluva o úvere musí zrozumiteľne a stručne uvádzať prípadné iné zmluvné ustanovenia a podmienky. A napokon v zmysle bodu 58 označeného rozsudku, uvedené ustanovenie by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods.2 uvedenej smernice. Ďalej poukázal na znenie článku 22 ods.1 smernice 2008/48/ES, v zmysle ktorého keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od
ustanovení tejto smernice. V nadväznosti na uvedené žalovaný poukázal, že náležitosť podľa ust. § 4 ods.2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. je v úverovej zmluve uvedená výlučne v súlade so znením zákona o spotrebiteľských úveroch a so znením Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorá stotožňuje pojem výšku, počet a frekvenciu splátok s pojmom výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, čo je potvrdené aj v zmysle označeného rozsudku. Aj keď úverová zmluva neobsahuje termín splatnosti každej splátky uvedením konkrétneho dátumu, na základe uvedených údajov je objektívne možné, aby spotrebiteľ bol schopný určiť termín splatnosti každej splátky. Podľa žalovaného zmluva obsahuje aj počet splátok v ustanovení bodu 38 zmluvy a aj termíny splátok v ustanovení bodu 43 zmluvy a pokiaľ ide o dátum konečnej splatnosti úverovej zmluvy, je uvedený priamo v zmluve (84 mesiacov po poskytnutí úveru). Cieľom ustanovenia § 4 ods.2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. je, aby mal spotrebiteľ informáciu, aká je doba trvania zmluvy o úvere a kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru. Aj keď zmluva neuvádza presný číselný dátum ukončenia zmluvy, veriteľ použil objektívne zistiteľné kritéria, podľa ktorých spotrebiteľ musí vedieť, aká je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru. Zmluva o úvere obsahuje náležitosti podľa ustanovenia § 4 ods.2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. aj vtedy, pokiaľ veriteľ použije objektívne zistiteľné kritériá, z ktorých je nepochybne možné určiť dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru ako v tomto prípade a preto je cieľ sledovaný ustanovením tohto zákona dosiahnutý. Naviac s poukazom na bod 71 citovaného rozsudku Súdneho dvora EÚ, keďže neuvedenie týchto náležitostí v zmluve o úvere môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, sankcia spočívajúca v zániku nároku veriteľa na úroky a poplatky stanovená vo vnútroštátnej právnej úprave sa musí považovať za primeranú v zmysle článku 23 smernice 2008/48 a judikatúry pripomenutej v bode 63 rozsudku.
4. V nadväznosti na vyjadrenie žalovaného doručil právny zástupca žalobkyne tunajšiemu súdu dňa 10.01.2017 vyjadrenie (repliku), v ktorom poukázal, že medzi stranami sporu panuje zásadne odlišný právny pohľad vo vzťahu k uvádzaniu obligatórnych náležitostí v zmluvách o spotrebiteľských úveroch. Žalobkyňa zotrvala na stanovisku, že žalovaný neuviedol obligatórne náležitosti, a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, spôsobom, ktorý ukladá zákon. Žalovaný si nesplnil povinnosť podľa § 4 ods.2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z., keď nešpecifikoval, z čoho jednotlivé splátky pozostávajú, t.j. aká časť z konkrétnej splátky ide na splatenie istiny, aká na úrok a aká na prípadný poplatok. Poukázal na rozsudky všeobecných súdov na podporu svojej argumentácie. Ďalej k náležitosti podľa § 4 ods.2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. uviedol, že túto náležitosť je potrebné vykladať tak, že ide o presný údaj, ktorý je vyjadrený uvedením dňa, mesiaca a roka. Žalovaný tento údaj vyjadril neurčito. Je neprípustné, aby si musel spotrebiteľ matematickými operáciami počítať tento údaj, pokiaľ ho mohol žalovaný v zmluve jednoducho uviesť a naplniť dikciu zákona. Sám žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že v súvislosti s konečnou splatnosťou sa vyžaduje dátumová špecifikácia (použitý výraz dátum konečnej splatnosti). Jeho tvrdenie, že lehota splatnosti je 84 mesiacov po poskytnutí úveru, odporuje tvrdeniam o dátumovej špecifikácii konečnej splatnosti. Rovnako poukázal v tejto súvislosti na rozsudku všeobecných súdov. K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona - teleologický výklad. Ak by mala byť pravdivá argumentácia žalovaného o tom, že konečnú splatnosť úveru stačí vyjadriť počtom mesiacov, potom by stratila náležitosť konečná splatnosť spotrebiteľského úveru opodstatnenie medzi obligatórnymi náležitosťami zmlúv o úveroch. Zákonodarca medzi počtom splátok a konečnou splatnosťou diferencuje, čím obom náležitostiam pripisuje inú kvalitu. Pokiaľ by bolo cieľom zákonodarcu, aby na vyjadrenie konečnej splatnosti úveru postačoval počet splátok, nezaviedol by do zákona aj náležitosť o konečnej splatnosti úveru. Ďalej vyjadrenie obsahuje reakciu na rozsudok Súdneho dvora EÚ. Rozsudok sa nedotýka náležitosti konečná splatnosť spotrebiteľského úveru, ktorého neuvedenie v zmluve o úvere je naďalej spojené s následkom v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Bolo zdôraznené, že Súdny dvor EÚ je obmedzený len možnosťou vykladať právo EÚ a výklad práva SR prislúcha výlučne národným súdom. Súdny dvor EÚ odpovedal na položené prejudiciálne otázky vo svetle znenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, avšak sú to vnútroštátne súdy, ktoré vykladajú právo členského štátu a ktoré musia vždy súlad jednotlivých ustanovení zmluvy o spotrebiteľskom úvere podrobiť kontrole v zmysle znenia slovenského zákona o spotrebiteľských úveroch. Na tom nie je spôsobilý nič zmeniť ani označený rozsudok. V smernici v sporoch medzi jednotlivcami zásadne nemožno priznať priamy účinok. Následne vnútroštátny súd je povinný skúmať, či smernici možno priznať aspoň účinok nepriamy, teda či možno vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou, eurokonformný výklad vnútroštátneho
práva má svoje hranice a prichádza do úvahy vtedy, ak sa vo vnútroštátnom právnom poriadku nachádzajú také výkladové metódy, za použitia ktorých možno dospieť k výkladu v súlade so smernicou. Medzi smernicou a slovenským zákonom o spotrebiteľských úveroch existuje rozdiel pri vymedzení obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ by vnútroštátne súdy v reakcii na predmetný rozsudok začali vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou, išlo by o výklad contra legem, čo je prekážka priznania nepriameho účinku smernice. Prax slovenských súdov v otázke rozhodovania o obligatórnych náležitostiach zmlúv o spotrebiteľských úveroch je pomerne ustálená a preto akékoľvek súdne rozhodnutia, ktoré by sa v rámci odôvodnenia odvolávali na predmetný rozsudok, by išli proti platnej vnútroštátnej právnej úprave.V zmysle požiadavky úplnej harmonizácie bol členský štát povinný len nezachovať alebo nezaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení smernice, z čoho nemožno vylúčiť prípady nesprávnej transpozície ustanovení smernice do vnútroštátneho práva. Pri rozpore medzi ustanoveniami smernice a vnútroštátneho práva musí vnútroštátny súd postupovať v súlade so znením slovenského zákona o spotrebiteľských úveroch aj napriek tomu, že jeho ustanovenia idú nad rámec požiadaviek smernice minimálne do doby, pokým sa znenie zákona o spotrebiteľských úveroch nedá do súladu s požiadavkami smernice.
5. Žalovaný v nadväznosti na repliku žalobkyne reagoval svojou duplikou doručenou tunajšiemu súdu dňa 10.02.2017. Žalovaný sa dovoláva výkladu ust. § 4 ods.2 písm. i), písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. v súlade s princípom právnej istoty podľa ust. článku 2 ods.2 CSP. Súdny dvor EÚ patrí k najvyššej súdnej autorite a teda jeho záver musí byť zohľadnený pri výklade dotknutého ustanovenia právneho poriadku SR. Tiež poukázal na judikatúru, v zmysle ktorej obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. Tiež poukázal na inštitút prípustnosti žaloby na obnovu konania proti právoplatnému rozsudku, ak je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ (§ 397 písm. e) CSP). Žalovaný taktiež poukázal na nevyhnutnosť výkladu v súlade s princípom eurokomformného výkladu právnej normy. Podľa tabuľky zhody v uvedenej smernici a návrhu zákona o spotrebiteľských úveroch je článok 10 ods.2 písm. h) smernice bežnou a úplnou transpozíciou (bez možnosti voľby). Ďalej poukázal na článok 4 ods.3 zmluvy o EÚ a zmluvy o fungovaní EÚ, ktorý umožnil vyvodiť princíp nepriameho účinku európskeho práva prostredníctvom svojej judikatúry a teda vznik eurokomformného výkladu práva. Tiež poukázal na rámec stanovený v článku 7 ods.2 Ústavy SR, v zmysle ktorého právne záväzné akty európskych spoločenstiev a EÚ majú prednosť pred zákonmi SR. Tento výkladový princíp je začlenený medzi základné interpretačné pravidlá právnych noriem aj s poukazom na ust. článku 3 ods.1 CSP. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že členské štáty EÚ majú povinnosť interpretovať svoje národné právo v súlade so smernicami. Napokon žalovaný uvádza, že takýto výkon zákona nie je contra legem. Súdy majú právo na výklad práva za podmienok uvedených v citovanom náleze Ústavného súdu SR, podľa ktorého súd nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne, môže, ba dokonca sa musí od neho, od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť. Preto žalovaný je toho názoru, že na základe označeného rozsudku by sa mal prispôsobiť výklad vnútroštátnych súdov pri vyhodnocovaní bezúročnosti a bezpoplatkovosti jednotlivých zmlúv z dôvodu žalôb týkajúcich sa neuvedených nevyhnutných zákonných náležitostí v spotrebiteľských zmluvách.
6. Pojednávania konaného dňa 14.03.2017 sa nezúčastnil žalovaný, doručenie predvolania na pojednávanie mal riadne a včas vykázané. Svoju neúčasť ospravedlnil podaním doručeným tunajšiemu súdu elektronicky dňa 13.03.2017 a vyjadril súhlas s pojednávaním v jeho neprítomnosti. Poukázal aj na kapacitné dôvody a kolízie. Preto súd vec prejednal v neprítomnosti žalovaného.
7. Právny zástupca žalobkyne vo svojom prednese na pojednávaní zotrval na podanej žalobe a na dôvodoch v nej uvedených. V súvislosti s objektívnou premlčacou dobou zastával názor, že začala plynúť až dňom, kedy došlo k poslednému bezdôvodnému obohateniu sa, čiastkovému obohateniu sa a teda bezdôvodné obohatenie až keď vzniklo ako celok, deň nasledujúci po tom mohla začať plynúť premlčacia doba, v tomto prípade 24.11.2015. Taktiež jednotlivé čiastkové úhrady boli vykonané pri zachovaní trojročnej premlčacej doby. K rozsudku Súdneho dvora Európskej únie poukázal, že rozhodnutie zásadným spôsobom neovplyvňuje nazeranie na dojednávanie úverových zmlúv, konkrétne v bodoch 34, resp. 42 je prítomná požiadavka určitosti, zrozumiteľnosti, presnosti a v súvislosti s obchodnými podmienkami je nevyhnutné, aby odkazy neboli súčasťou miniatúrneho nečitateľného textu, ale primárne aby boli presne označené, ak odkazujú na iné dokumenty.
8. Súd sa v rámci vykonaného dokazovania oboznámil s obsahom listín založených v spise, a to najmä s úverovou zmluvou uzavretou dňa 07.12.2008 medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníčkou, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru žalobkyni vo výške 1.659,70 eur a záväzok žalobkyne vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky žalovanému v 84 mesačných splátkach po 35,68 eur mesačne. Dojednaná bola ročná úroková sadzba vo výške 16,07 %, RPMN 20,5 %, celkové náklady spotrebiteľa 1.125,80 eur., lehota splatnosti 84 mesiacov po poskytnutí úveru. Uvedená bola priemerná hodnota RPMN. Zmluvné strany dojednali povinnosť klienta splácať úver v pravidelných mesačných splátkach, a to počínajúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po dátume poskytnutia úveru, pokiaľ nie je uvedené inak, pričom prvá splátka je splatná práve po jednom mesiaci/mesiacoch od dátumu poskytnutia úveru. Súd sa tiež oboznámil s úverovými zmluvnými podmienkami žalovaného, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy a tiež so splátkovým kalendárom k predmetnej zmluve, z ktorého vyplynuli tieto náležitosti: číslo splátky, dátum splátky, typ splátky, výška mesačnej splátky, údaj o úhrade (výška úhrady, deň úhrady.
9. Na základe takto vykonaného dokazovania súd zistil nasledovný skutkový a právny stav:
Podľa § 261 ods.3 písm. d) Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu 07.12.2008 (dátum uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere), touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy: d) zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).
Podľa § 497 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu 07.12.2008, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu 07.12.2008, na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme, b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 4 ods.2 písm. g), i), ods.3 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu 07.12.2008: (2) Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať g) konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. (3) Pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Podľa § 451 ods.1,2 Občianskeho zákonníka: (1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. (2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 456 veta prvá Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.
Podľa § 458 ods.1 veta prvá Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením.
Podľa § 369 ods.1,2,3 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu 24.11.2015 (vstup žalovaného do omeškania): (1) Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. (2) Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením. (3) Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 ods.1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom ku dňu 31.1.2013, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Podľa § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. znení účinnom ku dňu 1.2.2013, ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.
10. V tomto spore uplatňovala žalobkyňa voči žalovanému svoj nárok na zaplatenie sumy vo výške 939,60 eur titulom bezdôvodného obohatenia v nadväznosti na tvrdenie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalovaným z dôvodu neuvedenia nevyhnutných náležitostí v zmysle § 4 ods.2 písm. g) a písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. (zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov) a o vykonaných úhradách na účet žalovaného z jej strany bez platného právneho titulu.
11. Súd mal preukázanú existenciu právneho vzťahu medzi stranami sporu, ktorý vznikol na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej dňa 07.12.2008 medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníčkou, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru žalobkyni vo výške 1.659,70 eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala vrátiť žalovanému v 84 mesačných splátkach po 35,68 eur. Zmluvné strany dojednali nasledovné náležitosti: ročnú úrokovú sadzbu RPMN, celkové náklady spotrebiteľa, lehotu splatnosti úveru, termín splatnosti jednotlivých splátok, uvedená bola tiež priemerná hodnota RPMN. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú Úverové zmluvné podmienky žalovaného. Z priloženého splátkového kalendára k predmetnej zmluve súd zistil, že žalobkyňa uhradila žalovanému celkom sumu vo výške 3.108,79 eur (stĺpec „zaplatené“). Výška úveru, ako vyplýva z uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj zo splátkového kalendára ku zmluve, predstavovala sumu vo výške 1.659,70 eur. Rozdiel uvedených súm žalobkyňa kvalifikovala ako bezdôvodné obohatenie žalovaného vo výške 1.449,09 eur, avšak v tomto spore uplatňovala len nárok na zaplatenie nižšej sumy vo výške 939,69 eur. Ide o sumu uhradenú žalobkyňou, ktorá presahuje reálne poskytnuté finančné prostriedky (v sume 1.659,70 eur), na účet žalovaného v období odo dňa 18.12.2013 do 23.11.2015 s tým, že k splateniu istiny úveru došlo dňa 14.11.2012, t.j. všetky nasledujúce úhrady predstavujú bezdôvodné obohatenie, avšak uplatňované sú len úhrady za obdobie od 18.12.2013, t.j. za obdobie 3 rokov pred podaním žaloby. K poslednej úhrade zo strany žalobkyne nad rámec zaplatenej istiny došlo dňa 23.11.2015.
12. Súd predbežne posúdil platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, konkrétne či sú prítomné podstatné náležitosti v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu 07.12.2008 (dátum uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere), pričom súd konštatuje, že bola zistená absencia náležitostí v zmysle § 4 ods.2 písm. g), písm. i) citovaného zákona, ako uvádzala žalobkyňa vo svojej žalobe, na ktorú viaže
citovaný zákon v ust. § 4 ods.3 dôsledok bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru.
13. Citovaný zákon vo svojom ustanovení § 4 ods.2 písm. g) uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru. Ako vyplýva z predmetnej úverovej zmluvy, pod položkou 47 je uvedená lehota splatnosti „84 mesiacov po poskytnutí úveru“. Súd má za to, že zákon vyžaduje údaj obsahujúci konkrétny dátum splatnosti spotrebiteľského úveru, pričom zmyslom ustanovenia je, aby spotrebiteľ mal informáciu o tom, ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ uviedol žalovaný konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru odkazom na počet dojednaných splátok, uvedené nie je v súlade s citovaným ustanovením. Zákonná požiadavka uvedenia počtu splátok (istiny, úrokov a iných poplatkov) je uvedená v inom zákonnom ustanovení a z uvedeného pohľadu by preto požiadavka uvedenia konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru sa tak javila ako nadbytočná, resp. nezmyselná. Preto súd vyvodzuje, že úmyslom zákonodarcu bolo osobitné zakotvenie požiadavky uvedenia presného termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Veriteľ samozrejme pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere o tomto presnom termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru mal vedomosť a bolo jeho zákonnou povinnosťou ho v zmluve uviesť týmto spôsobom a nie ponechať jeho výpočet na základe viac či menej zložitej matematickej operácie (v závislosti na počte splátok, matematickom nadaní spotrebiteľa) na spotrebiteľa. Okrem toho podľa názoru súdu ide o neurčité vyjadrenie, nakoľko formulácia dojednanej lehoty splatnosti „84 mesiacov po poskytnutí úveru“ sa odvíja od momentu poskytnutia úveru, pričom údaj o dátume poskytnutia úveru zo zmluvy nevyplýva. Podľa názoru súdu táto formulácia je aj nezrozumiteľná, keďže nie je zrejmé, či dojednaná lehota splatnosti „84 mesiacov po poskytnutí úveru“ je totožná s dátumom splatnosti poslednej splátky úveru v zmysle, keďže prvá splátka je splatná až po jednom mesiaci od dátumu poskytnutia úveru, to znamená posledná splátka vzhľadom na počet splátok 84 je splatná po 85 mesiacoch od poskytnutia úveru, teda vychádza absurdný výsledok konečnej splatnosti v skoršom termíne ako splatnosť poslednej splátky. Vzhľadom na uvedené súd konštatuje absenciu tejto nevyhnutnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 4 ods.2 písm. g) a preto poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 4 ods.3 citovaného zákona. Už len z vyššie uvedeného dôvodu súd dospel k záveru o dôvodnosti žaloby čo do základu aj výšky. Špecifikáciu výšky uplatneného nároku žalovaný nenamietal, rovnako ani nevzniesol námietku premlčania uplatneného nároku žalobkyne. Vzhľadom k tomu súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, teda žalobe žalobkyne vyhovel v celom rozsahu, a to jednak čo do istiny a tiež uplatneného príslušenstva, t.j. úroku z omeškania, nakoľko pokiaľ žalovaný nevydal bezdôvodné obohatenie žalobkyni v priznanej výške do 23.11.2015 (dátum poslednej úhrady žalobkyne na účet žalovaného nad rámec poskytnutých peňažných prostriedkov vo výške 1.659,70 eur), dostal sa dňom nasledujúcim s plnením svojho peňažného dlhu voči žalobkyni do omeškania, pričom výška úroku z omeškania je v súlade s ust. § 369 Obchodného zákonníka, § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka a § 3 a § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.
14. Nad rámec uvedeného súd má za to, že absentuje v zmluve o spotrebiteľskom úvere aj ďalšia nevyhnutná náležitosť v zmysle § 4 ods.2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. - výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, keďže v úverovej zmluve je dojednaná len celková výška mesačnej splátky v sume 35,68 eur a z tejto sumy nemožno zistiť, aká časť splátky pripadá na istinu, aká časť na úroky, aká časť na poplatky. Uvedené zákonné ustanovenie je jednoznačné a zrozumiteľné a nemožno ho považovať za dodržané len uvedením celkovej výšky splátky, hoci z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška dojednanej úrokovej sadzby, poplatkov. Cieľom zákonodarcu bolo umožniť spotrebiteľovi disponovať s informáciou, ako bude s jeho úhradou splátky naložené, t.j. akú časť platí na účel vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov a akú časť na odplatu dodávateľa (úroky, poplatky), ktorý pri uzatváraní zmluvy o tomto vedomosť mal. Zákon stanovil požiadavku uvedenia tohto údaja ako nevyhnutnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v záujme predchádzania svojvoľného a nekontrolovateľného priraďovania splátok spotrebiteľa veriteľom na úhradu istiny, resp. úhradu odplaty dodávateľa (úrokov a poplatkov), čo nepochybne má vplyv na schopnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah jeho záväzku. To znamená v nadväznosti na absenciu tejto nevyhnutnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere nastúpila sankcia v zmysle § 4 ods.3, to znamená poskytnutý úver sa aj z tohto dôvodu považuje za bezúročný a bez poplatkov.
15. Pokiaľ žalovaný založil svoju obranu na argumentácii v súvislosti s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15, k uvedenému súd poznamenáva, že hoci článok 10
ods.2 písm. h) a i) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES č. 2008/48 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny a tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods.1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave, nie je podľa názoru súdu spôsobilý zmeniť doterajšiu rozhodovaciu prax všeobecných súdov. Ako vyplýva z požiadaviek smernice a z požiadaviek zákona č. 258/2001 Z.z. k náležitostiam týkajúcim sa splátok úveru, tieto požiadavky sú v zjavnom rozpore - uvedená smernica požaduje, aby zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádzala výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a citovaný zákon požaduje uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V prípade konfliktu smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu je povinnosťou súdu skúmať, či možno smernici priznať priamy účinok a teda či možno nahradiť ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu ustanovením smernice. V prípadoch, kedy má byť smernica použitá proti jednotlivcovi, neprichádza do úvahy, aby smernica sama o sebe založila jednotlivcovi povinnosť. Keďže v tomto prípade jedná sa o spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom týkajúci sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru, tento spor jednoznačne možno kvalifikovať ako spor medzi jednotlivcami a preto nie je možné, aby súd priznal smernici priamy účinok. Následne súd skúmal, či smernici možno priznať aspoň nepriamy účinok a teda či citované ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch možno vykladať eurokonformne. V takom prípade súdy sú povinné vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice, avšak tento výklad nie je absolútny, ale je obmedzený rozsahom a medzami, t.j. musí ísť o výklad v najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu smernice, o výklad za použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód a napokon nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. V danom prípade nepochybne by sa jednalo o výklad contra legem. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe našich najvyšších súdnych autorít sa toto ustanovenie vykladá tak, že sa vyžaduje členenie výšky, počtu a termínov splátok na splátky istiny, úrokov a poplatkov. Teda v danom prípade nemožno priznať smernici nepriamy účinok, nemožno toto ustanovenie zákona vykladať eurokonformne. Preto túto argumentáciu žalovaného súd pri svojom rozhodovaní nezohľadnil.
16. Preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
17. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na ust. § 255 CSP v spojení s § 262 ods.1 CSP a priznal žalobkyni, ktorá bola v spore úspešná v celom rozsahu, nárok na náhradu trov konania voči žalovanému, ktorý v spore úspech nemal.
Podľa § 262 ods.2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti rozsudku súdu prvej inštancie možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Ružomberok písomne v 2 vyhotoveniach.
Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods.1,2 CSP) - a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje, e) podpis, a ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania - uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 365 ods.1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie
prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods.3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na uskutočnenie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.