Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_19Co-817-2015.pdf
PDF · 109.96 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/817/2015
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobcu U. F. R., s.r.o., IČO: XX XXX XXX, so sídlom v L., J. 5, zastúpeného AK V. F., s.r.o., so sídlom v L., I. 5, XXX XX L. IČO: XX XXX XXX proti žalovaným: 1/ H. P., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom XXX XX Y. F., F. s.č. XXX, 2/ J. P., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX Y. F., F. s.č. XXX, obaja na neznámom mieste, do 30.06.2016 zastúpení opatrovníčkou S. L., tajomníčkou Okresného súdu Prievidza, do XX.XX.XXXX za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných Občianskeho združenia Y. S. J. R., IČO: XXXXXXXX, so sídlom v L., Y. X., zastúpeného advokátom JUDr. J. J., so sídlom B. XX, XXX XX L., o zaplatenie 8.025,75 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 18. júna 2015, č. k. 5C/77/2014-190, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.918,75 eur, úrok z omeškania zo splátok za obdobie od 21.12.2011 do 25.02.2013 vo výške 72,42 eur, ročný úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 6.918,75 eur od 26.02.2013 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 350,87 eur a právneho zastúpenia vo výške 1117,09 eur na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. Vo zvyšku žalobu zamietol. Vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2 prvá veta, 3, 4, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, § 121 ods. 1, 3, § 100 ods. 1, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2 zák. č. 258/2001 Z. z., § 5b zák. č. 250/2007 Z. z., § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu R. poskytla žalovaným 1/, 2/ úver zo zmluvy o splátkovom úvere č.l.4 spisu uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu R. a žalovanými 1/, 2/ ako dlžníkmi vo výške 6.306,84 eur /190 000 Sk/ ako bezúčelový spotrebný úver s 11,75% úrokom ročne, s poplatkom 1,99 eur / 60 Sk/ mesačne, pri výške splátok 92,25 eur /2779 Sk/ mesačne splatných k 20. dňu v mesiaci pri splatnosti prvej splátky 20.04.2008 a konečnej splatnosti úveru 20.02.2018, v 119 splátkach, pri RPMN 13,77% teda na dobu 10 rokov súčasťou tejto zmluvy sú všeobecné zmluvné podmienky k zmluve o úvere. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predstavuje 9.524,97 eur, z toho istina predstavovala 7.718,33 eur, riadny úrok 1.252,02 eur s tým, že ostatné nároky si žalobca neuplatnil.. Nárok pozostáva z 87 splátok splatných od 20.12.2010 do 20.02.2018 vo výške 8.025,75eur, pričom splátky pôvodne splatné od 20.02.2013 do 20.02.2018 sa stali splatnými dňa 25.02.2013 kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, pričom žalobca si uplatnil 87 splátok splatných od 20.12.2010 do 20.02.2018 vo výške 8.025,75 eur , úrok z omeškania zo splátok za obdobie od 21.10.2010 do 25.02.2013 vo výške 240,19 eur, ročný úrok z omeškania 8,75% zo sumy 8.025,75 eur od 26.02.2013 do zaplatenia. Dôvodil, že v zmysle ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 orgán rozhodujúci o nárokoch
zo spotrebiteľskej zmluvy ex offo prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Nakoľko uvedený predpis neobsahuje prechodné ustanovenia k tejto úprave účinnej od 01.05.2014 a ide o procesný predpis, použije sa ustanovenie aj na záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona. V konaní preto považoval za potrebné súdu prvej inštancie ex offo najskôr posúdiť či nárok uplatnený žalobcom nie je premlčaný. Konštatoval, že i keď zmluva o úvere predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka), predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a zákona o spotrebiteľských úveroch č. XXX/XXXX Z. z., a to cez odkaz podľa ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka. Podľa názoru súdu uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i keď sú upravené v Občianskom zákonníku) nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka a teda nepredstavujú osobitný zmluvný typ zo záväzkovej časti). Preto na právny vzťah žalobcu a žalovaného založený zmluvou o úvere aplikoval súd ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a povinností) ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv). Na tento právny vzťah je potrebné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak je to pre spotrebiteľa priaznivejšie. Pre žalovaného ako spotrebiteľa je nepochybne výhodnejšia právna úprava premlčania podľa Občianskeho zákonníka, pretože zakotvuje kratšiu (trojročnú) premlčaciu dobu oproti úprave premlčania v Obchodnom zákonníku. Záver o aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní na prejednávanú vec plynie podľa názoru súdu z ustanovenia § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka, ako aj z ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré ukladá na právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, aplikovať tie ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú pre spotrebiteľa priaznivejšie. Poukázal na to, že v judikatúre bol prijatý záver, že v prípade občianskoprávneho vzťahu nemôže spotrebiteľ dojednať aplikáciu Obchodného zákonníka, ktorého aplikácia je pre spotrebiteľa nepriaznivejšia (porovnaj rozsudok NS SR sp. zn. 5MCdo/20/2009 zo dňa 25.01.2011). Preto musí podľa názoru súdu platiť aj naopak, že samotným uzavretím zmluvy o úvere ako obchodného záväzkového vzťahu podľa Obchodného zákonníka, ktorého obsah nemohol spotrebiteľ vopred ovplyvniť, sa nemôže tento vzdať výhodnejšej právnej úpravy premlčania podľa Občianskeho zákonníka. Z uvedeného právneho názoru súd v prejednávanej veci pri rozhodovaní vychádzal. Konštatoval, že žalovaní 1/, 2/ si svoje zmluvné povinnosti riadne neplnili, boli v omeškaní viac ako 90 dní podľa prílohy č. l.1 k zmluve o postúpení pohľadávky č.l.32 išlo o lehotu 12, právny predchodca žalobcu pohľadávku postúpil zmluvou o postúpení pohľadávky na žalobcu. Žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 13.11.2011. Keďže nárok žalobcu je premlčaný sčasti v sume 1.107 eur/ 12 splátok za obdobie od 20.12.2010 do 20.12.2011 splátok á 92,25 eur / a v časti 6.918,75 eur je návrh žalobcu dôvodný v sume 6.918,75 eur spolu s úrokom z omeškania za obdobie od 21.11.2011 do 25.02.2013/ do zosplatnenia úveru vo výške 72,42 eur/ žalobný návrh bol podaný dňa 22.11.2013/. Súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu žalobcu ako premlčanú zamietol v sume 1.107 eur spolu s úrokom zo splátok za obdobie od 21.10.2010 do 20.12.2011 t.j. do zosplatnenia úveru / 12 splátok á 92,25 eur /, úroku z omeškania zo splátok za obdobie od 21.10.2010 do 20.11.2011 vo výške 167,77 eur. Pokiaľ ide o námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní vznesenú vedľajším účastníkom, súd prvej inštancie sa s touto námietkou vedľajšieho účastníka nestotožnil z dôvodu, že z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že podmienka omeškania žalovaných nad 90 dní v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky bola zo strany právneho predchodcu žalobcu - R. ustanovená v § 92 ods.8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách dodržaná, čo vyplýva z prílohy č. 1 zmluvy o postúpení pohľadávky č.l.32 spisu, teda aktívna legitimácia žalobcu v konaní je daná a preukázaná zmluvou o postúpení pohľadávky č. 1514/2012/CE zo dňa 13.12.2012č.l.23-31 spisu, ako aj oznámením právneho predchodcu žalobcu o postúpení pohľadávky zo dňa 18.12.2012. Súd prvej inštancie poukazoval na vyhlásenie právneho predchodcu žalobcu ako postupcu R. v zmluve o postúpení pohľadávky v článku IV. ods. l bod d/, že pohľadávky spĺňajú predpoklady na postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods.8 zákona o bankách. Lehota na postúpenie pohľadávok nad 90 dní /v tomto prípade 1209 dní omeškania/ bola bankou splnená. Banka tiež vyzval žalovanú 1/ na plnenie výzvou zo dňa 27.03.2008 č.l.117 spisu,
ktorá bola zaslaná obyčajnou poštou. Súd sa stotožňuje s názorom doc. F. M., PhD, publikovanom v časopise Súkromné právo č.1/2005, z ktorého vyplýva, že účelom ust. § 92 Zákona o bankách č. 483/20001 Z. z. je úprava výnimiek z bankového tajomstva, pričom ustanovenie § 92 ods.8 o bankách nerieši otázku platnosti postúpenia pohľadávky, účelom tohto ustanovenia je prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Tento názor zdieľa aj Najvyšší súd Českej republiky a nemecký Spolkový súdny dvor, podľa názoru ktorých porušenie bankového tajomstva vrátane porušenia § 92 ods.8 ZoB nevedie k súkromnoprávnej sankcii v podobe neplatnosti postúpenia, ale k sankciám predpokladaným Zákonom o bankách. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky je platné a samotné nedoručenie výzvy právnym predchodcom žalobcu dlžníkovi / pričom je preukázané, že banka výzvu zaslala obyčajnou poštou, keď výzva sa v jej systéme nachádza/ pri dodržaní 90 dňovej lehoty omeškania, nemôže nepreukázanie jej doručenia samo o sebe znamenať neplatnosť postúpenia pohľadávky, pričom súd prvej inštancie sa stotožnil s uvedneým výkladom ust. § 92 ods.8 zákona č.483/2001 Z. z. o bankách a dospel k záveru, že banka mala právo pohľadávku platne postúpiť tretej osobe, lebo z citovaného zákonného ustanovenia nevyplýva, že by úver nemohla zosplatniť aj tretia osoba - postupník t.j. žalobca a že by tak musela urobiť len banka. Účelom a zmyslom § 92 ods.8 Zákona o bankách je prelomenie bankového tajomstva, teda postúpenie pohľadávky za splnenia zákonom stanovenej lehoty 90 dní tretej osobe, ktorá nie je bankou a nie neplatnosť postúpenia pohľadávky, ako namieta vedľajší účastník. Súd preto postúpenie pohľadávky považuje za platné a dospel k záveru, že je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu v konaní, pričom sa opiera okrem iného aj o vyhlásenie postupcu v článku IV. bod l písm. d/ zmluvy o postúpení pohľadávky, podľa ktorého postupca vyhlasuje, že je splnené ustanovenie § 92 ods.8 Zákona o bankách. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žalobcovi priznal čiastočnú náhradu trov konania podľa jeho úspechu v spore. Vedľajšiemu účastníkovi trovy konania nepriznal z dôvodu, že tieto nepovažoval za účelné, nakoľko k námietke premlčania súd prihliada z úradnej povinnosti podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z. z.
2. Proti rozsudku vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil a žalobe žalobcu vyhovel, resp. rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie vytýkal nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu. Nestotožnil sa s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, v zmysle ktorého je nárok žalobcu v sume 1.107 eur (12 splátok za obdobie od 20.12.2010 do 20.12.2011 po 92,25 eur) premlčaný. Vytýkal súdu prvej inštancie, že posudzoval premlčanie v zmysle ustanovenia Občianskeho zákonníka. Napriek skutočnosti, že žalobca nepripúšťa, že na uvedený vzťah je potrebné aplikovať ust. Občianskeho zákonníka uviedol, že mu nie je zrejmé, na základe akej skutočnosti dospel súd k záveru, že nárok žalobcu je v tejto časti premlčaný. Uviedol, že aj v prípade pripustenia aplikácie ust. Občianskeho zákonníka (čo nepripúšťa) je v zmysle ust. § 103 Občianskeho zákonníka nesporné, že ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Konštatoval, že žalobu podal na súd dňa 22.11.2013. Od žalovaných si uplatnil nárok na zaplatenie neuhradených splátok splatných odo dňa 20.12.2010 do konečnej splatnosti úveru dňa 20.02.2018. Z uvedeného je nesporné, že „najstaršia“ splátka úveru, ktorú si žalobca uplatnil (splátka splatná dňa 20.12.2010) bola na súde uplatnená pred uplynutím troch rokov odo dňa jej splatnosti. Trval na tom, že nárok bol na súde uplatnený pred uplynutím premlčacej doby a žalobcovi vznikol nárok aj na úhradu uplatnených splátok splatných odo dňa 20.12.2010 do 20.12.2011, v počte 12 a celkovej výške 1.107 eur, ktoré súd právne posúdil ako premlčané. V odvolaní namietal aj výšku priznanej náhrady trov konania.
3. Proti rozsudku vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie vedľajší účastník na strane žalovaných, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne. Súdu prvej inštancie vytýkal, že nesprávne vyhodnotil postavenie žalobcu ako aktívne vecne legitimovaného z dôvodu nedodržania podmienok postúpenia pohľadávky, keďže žalobca nepreukázal splnenie podmienok postúpenia pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Súdu prvej inštancie vytýkal nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol, že žalobca svoje nároky voči žalovaným odvodzuje zo zmluvy, ktorú žalovaní uzavreli so R. teda bankou poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie, čo je skutočnosť všeobecne známa. Tieto nároky mal žalobca získať postúpením. Preto je potrebné sa v prvom rade zaoberať otázkou, či zistený skutkový stav opodstatňuje záver, že postúpenie je (aspoň voči dlžníkovi) platné a účinné. Poukazoval na to, že postúpenie pohľadávky je upravené v ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka. V tomto prípade sa však právny predchodca žalobcu a žalobca musia pri postúpení pohľadávky riadiť okrem všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka aj ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktorý umožňuje banke postúpiť pohľadávku aj inej osobe ako banke, avšak po splnení určitých podmienok. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou je v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. V konaní nemožno už považovať za dokázanú požiadavku 90 dňového omeškania žalovaných s niektorou splátkou, ako ani to, že by boli aj písomne vyzvaní na splnenie svojho záväzku zo zmluvy. Žalobca teda nepreukázal, že by v čase kedy mala byť pohľadávka R. voči žalovaným postúpená na neho, boli tieto podmienky postupne splnené. Žalobca nedokázal, že pohľadávka voči žalovaným v čase jej postúpenia bola spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zák, č. 483/2001 Z. z. Poukazoval na to, že predmet sporu určený žalobcom nemá žiadny hmotnoprávny vzťah k žalovaným a jeho vystupovanie v konaní je v rozpore so základnými zásadami Občianskeho súdneho procesu. Záverom uviedol, že žalobca si uplatňuje pohľadávku, ktorá na neho nebola platne postúpená, nakoľko do vydania uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie nepredložil žiadny dôkaz o splnení povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 Zákona o bankách, t.j. nedodržanie písomnej formy, výzvy postupcu adresovanej klientovi, že je v omeškaní a následne dodržanie 90 dňovej lehoty pred postúpením pohľadávky tretej osobe (rozpor s § 39 a § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Zdôraznil, že túto povinnosť nemožno nahradiť ani vyhlásením postupcu v zmluve o postúpení pohľadávok. Žalobca tak nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou. Na preukázanie správnosti týchto záverov poukázal na viaceré rozsudky okresných súdov.
4. K odvolaniu vedľajšieho účastníka sa písomne vyjadril žalobca, ktorý trval na podanom odvolaní. Uviedol, že pôvodný veriteľ vyzval žalovaných k úhrade pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Zákona o bankách, čím bola splnená zákonná povinnosť pôvodného veriteľa. Žalovaným (klientom) je výzva zasielaná obyčajnou poštovou zásielkou bez doručenky. Nakoľko Zákon o bankách nepredpisuje odoslanie výzvy dlžníkom doporučene s doručenkou, žalobca mal za to, že boli splnené všetky zákonné náležitosti pre platné postúpenie pohľadávky.
5. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolania žalobcom a vedľajším účastníkom na strane žalovaných došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval včasnosť a dôvodnosť odvolaní podľa ustanovení O.s.p. účinných v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie (pokiaľ ide o vecný obsah odvolania vo veci samej, posudzovanie vecnej legitimácie strán sporu sa novou procesnou úpravou nezmenilo). Procesne postupoval odvolací súd už podľa nových procesných ustanovení CSP.
6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
7. V preskúmavanej veci sa žalobca podanou žalobou domáha od žalovaných zaplatenia sumy 8.025,75 eur s príslušenstvom titulom zmluvy o splátkovom úvere uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu R. a žalovanými 1/, 2/ ako dlžníkmi, keď zo zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1514/2012/CE zo dňa 12.12.2012 v spojení s prílohou vyplýva, že právny predchodca žalobcu postúpil svoju pohľadávku voči žalovaným s príslušenstvom, ktorá je predmetom konania na žalobcu. Vedľajší účastník na strane žalovaných v priebehu konania pred súdom prvej inštancie namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu s poukazom na tú skutočnosť, že žalobca si uplatňuje pohľadávku, ktorá na neho nebola platne postúpená, nakoľko nepredložil žiadny dôkaz o splnení povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 Zákona o bankách, t. j. nedodržanie písomnej formy výzvy postupcu adresovanej klientovi, že je v omeškaní a následne dodržanie 90 dňovej lehoty pred postúpením pohľadávky tretej osobe (rozpor s § 39 a § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
8. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán sporu nenamieta. V danom spore súd prvej inštancie pokiaľ ide o námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
v konaní vznesenú vedľajším účastníkom uviedol, že sa s touto námietkou vedľajšieho účastníka nestotožňuje. Dôvodil tým, že z obsahu spisu vyplýva, že podmienka omeškania žalovaných nad 90 dní v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky bola zo strany právneho predchodcu žalobcu - R. ustanovená v § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách dodržaná, čo vyplýva z prílohy č. 1 zmluvy o postúpení pohľadávky, teda aktívna legitimácia žalobcu v konaní je daná a preukázaná zmluvou o postúpení pohľadávky, ako aj oznámením právneho predchodcu žalobcu o postúpení pohľadávky zo dňa 18.12.2012. Poukázal na vyhlásenie právneho predchodcu žalobcu ako postupcu R. v zmluve o postúpení pohľadávky v čl. IV. ods. 1 bod d), že pohľadávky spĺňajú predpoklady na postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Lehota na postúpenie pohľadávok nad 90 dní (v tomto prípade 1209 dní omeškania) bola bankou splnená. Banka vyzvala žalovanú 1/ na plnenie výzvou zo dňa 27.03.2008, ktorá bola zaslaná obyčajnou poštou. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom doc. JUDr. F. M., PhD. publikovanom v časopise Súkromné právo č. 1/2005, z ktorého vyplýva, že účelom ust. § 92 Zákona o bankách č. 483/2001 Z.z. je úprava výnimiek z bankového tajomstva, pričom ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nerieši otázku platnosti postúpenia pohľadávky, účelom tohto ustanovenia je prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky je platné a samotné nedoručenie výzvy právnym predchodcom žalobcu dlžníkovi (pričom je preukázané, že banka výzvu zaslala obyčajnou poštou, keď výzva sa v jej systéme nachádza) pri dodržaní 90 dňovej lehoty omeškania, nemôže nepreukázanie jej doručenia samo o sebe znamenať neplatnosť postúpenia pohľadávky.
9. Odvolací súd sa v danom spore nestotožnil s takýmto právnym posúdením aktívnej legitimácie na strane žalobcu.
10. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. Súdna prax sa už odklonila od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 210/01, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obo 49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu
- zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.
11. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné na tomto mieste citovať § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“): „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku, zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku, postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“
12. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia („...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku... postúpiť“), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie „Ochrana klientov a bankové tajomstvo“. Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky, uvedené v tomto ustanovení, splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon by bol absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné, avšak v danom prípade zaujal nesprávny právny názor.
13. Odvolací súd konštatuje, že bol daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. (od 01.07.2016 odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP). Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, resp. keď na zistený skutkový stav síce aplikuje správny predpis, ale tento nesprávne interpretuje. V prejednávanej veci súd prvej inštancie aplikoval a interpretoval ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nesprávne. Nesprávne vyvodil, že postup právneho predchodcu žalobcu
- banky pred postúpením pohľadávky na žalobcu bol v súlade s citovaným ustanovením, nakoľko nebolo preukázané, že banka pred postúpením pohľadávky písomne vyzvala žalovaných na splnenie ich záväzku a že výzvu im aj doručila, resp. že by aspoň odoslanie výzvy preukázala.
14. Za takejto dôkaznej situácie súd prvej inštancie nesprávne dospel k záveru, že žalobca uniesol dôkazné bremeno o odoslaní výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách zo strany jeho právneho predchodcu, preto postúpenie pohľadávky voči žalovaným na žalobcu nebolo v súlade s citovaným zákonným ustanovením, čoho právnym následkom je neplatnosť postúpenia pre jeho rozpor so zákonom (§ 139 Občianskeho zákonníka). Žalobca teda nepreukázal, že vstúpil do práv pôvodného veriteľa - banky, nakoľko v doterajšom štádiu konania nebolo preukázané doručenie písomnej výzvy pôvodného žalobcu na splnenie záväzku žalovaným, nebola preto preukázaná aktívna vecná legitimácia na uplatnenie jeho práva na plnenie zo záväzkovo-právneho vzťahu založeného zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 27.03.2008, ktorú uzavreli žalovaní so R. - právnym predchodcom žalobcu.
15. Pokiaľ súd prvej inštancie argumentoval názorom doc. JUDr. F. M., PhD., LL.M., je možné uviesť iné názory právnej teórie, ku ktorým sa odvolací súd prikláňa a podľa ktorých o absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky môže ísť pre rozpor s § 525 ods. 4 Občianskeho zákonníka alebo s ustanoveniami osobitných predpisov, vrátane § 92 ods. 8 (pred tým § 92 ods. 7) zákona o bankách (napr. JUDr. C. V., PhD.: Aktívna vecná legitimácia postupníka. In: Bulletin Slovenskej advokácie rok 2007, č. 10).
16. Vzhľadom na tú skutočnosť, že súd prvej inštancie neposudzoval vecnú aktívnu legitimáciu žalobcu z vyššie uvedených aspektov, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
17. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).