Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_19Co-75-2016.pdf
PDF · 128.07 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/75/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členov senátu JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobkýň 1. R. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, 2. I. I., nar. 12.XX.XXXX, bytom D. X., obe právne zastúpené JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. hrdinov 163/66, Svidník, proti žalovanému INVEST - KAPITAL a.s., Hattalova 12/C, Bratislava, IČO: 35 871 334, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 12C 424/2014 - 114 zo dňa 08.12.2015 takto
rozhodol:
O d m i e t a odvolanie voči výroku o vylúčení žaloby žalobkyne v 1. rade na samostatné konanie.
Vo zvyšku rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
P r i z n á v a žalobkyni v 2. rade voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zrušil vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., Sienkiewiczova 4, Bratislava 81109, IČO: 35 862 882 zo dňa 07.11.2014 sp. zn. AHC/1113/0005, návrh na odklad vykonateľnosti vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade zamietol a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni v 2. rade trovy konania vo výške 271,36 eura na účet jej právneho zástupcu, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu žalobkyne v 1. rade vylúčil na samostatné konanie. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že právny predchodca žalovaného a žalobkyne uzatvorili dňa 01.06.2011 zmluvu o úvere - konsolidácia - pôžička na bývanie č. 5769660788, na základe ktorej bol žalobkyniam poskytnutý úver vo výške 15 400 eur, ktorý sa žalobkyne zaviazali splácať v splátkach vo výške 231,30 eura mesačne spolu s poplatkom za správu a vedenie úverového účtu 1,66 eura, pri výške úrokovej sadzby 10,9 % ročne, ročnej percentuálnej miere nákladov 12,2 %, priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov 12,52 %, celkovej výške nákladov 10 638,15 eura, spolu s komplexným súborom poistenia, dátumom prvej splátky 25.07.2011, dátumom konečnej splatnosti úveru 25.06.2021, vždy k 25. dňu v mesiaci a pri počte splátok 120. V dolnej časti zmluvy o úvere bolo v bode 4.10 uvedené, že zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vznikli z tejto úverovej zmluvy vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad budú rozhodované v súlade zo rozhodcovskou doložkou uvedenou v článku 10. II. časti všeobecných obchodných podmienok. Zmluvné strany zároveň vyhlasujú, že sa oboznámili s obsahom rozhodcovskej doložky a dôsledkami jej uzatvorenia. Zmluvné strany berú na vedomie, že rozhodnutie Rozhodcovského súdu je konečné a záväzné a jeho zrušenia žalobou na súde sa môže domáhať len z dôvodov vymedzených v zákone č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“). Vo všeobecných obchodných podmienkach bolo upravené riešenie sporov a rozhodcovská doložka s tým,
že podľa bodu 10.2.2 banka a klient sa dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú v právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní služieb, bankových produktov alebo vykonávaní bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej zmluvy a to nasledovnom znení: a/ pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania; b/ pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu. V bode 10.2.3 je uvedené, ak klient, najneskôr pri uzatvorení bankového obchodu alebo prvého obchodu nedoručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že dňa 20.11.2013 podal žalovaný na Stálom rozhodcovskom súde žalobu, ktorou sa domáhal voči žalobkyniam zaplatenia 14 849,11 eura spolu s príslušenstvom. Stály rozhodcovský súd rozhodcovským rozsudkom sp. zn. AHC/1113/0005 zo dňa 07.11.2014 vyhovel žalobe žalovaného a zaviazal žalobkyne na zaplatenie istiny 14 849,11 eura a úroku vo výške 10,9 % ročne zo sumy 14 849,11 eura od 02.08.2013 do zaplatenia istiny, úroku z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 14,849,11 eura od 02.08.2013 do zaplatenia istiny, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených ku dňu predčasnej splatnosti celého úveru vo výške 1 901,65 eura, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú odo dňa nasledujúceho po dni predčasnej splatnosti celého úveru do dňa 01.08.2013 vo výške 460,31 eura, sumu dlžných poplatkov vo výške 210,20 eura a náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 1 132,39 eura. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. 40 ods. 1 písm. c), g), j), ods. 2, § 41 ods. 1 veta prvá zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. r), ods. 5 Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku bola podaná dôvodne. Je nesporné, že vydaniu rozhodcovského rozsudku predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere zo dňa 01.06.2011 medzi Poštovou bankou a.s. ako veriteľom a žalobkyňami ako žiadateľkou a spoludlžníčkou, pričom medzi účastníkmi tejto zmluvy išlo o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské právo, keďže úver poskytnutý žalobkyniam je úverom spotrebiteľským. Na základe zmluvy o úvere vznikla pohľadávka proti žalobkyniam, ktorá bola postúpená žalovanému a tento si ju uplatnil v konaní na rozhodcovskom súde, pričom právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor bola vyvodená z rozhodcovskej doložky vyplývajúcej zo Všeobecných obchodných podmienok úverovej zmluvy. Uvedenú rozhodcovskú doložku, ktorá bola súčasťou formulárovej zmluvy, je však potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá je neplatná, pretože znemožňuje žalobkyniam ako spotrebiteľom dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak podá žalobu dodávateľ. Rozhodcovská zmluva síce poskytuje žalobkyniam možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, ale v prípade, že rozhodcovské konanie iniciuje dodávateľ, tak spotrebiteľ sa musí podrobiť rozhodcovskému konaniu, a teda možnosť spotrebiteľa obrátiť sa na všeobecný súd je iba iluzórna, keďže trvá len do podania návrhu na začatie rozhodcovského konania dodávateľom. Z rozhodovacej praxe súdov je zrejmé, že v prípade sporov medzi dodávateľmi a spotrebiteľmi je to výlučne dodávateľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie. Žalobkyne si rozhodcovskú doložku v zmluve o úvere osobitne nevyjednali a táto bola veriteľom vopred pripravená v rámci obchodných podmienok, a teda žalobkyne nemali možnosť zmeniť alebo ovplyvniť jej obsah (mohli zmluvu len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam). Vyjadrenie žalobkýň svedčí o tom, že nemohli si byť vedomé všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie a ich cieľom bolo uzavretím zmluvy získať peniaze. Vzhľadom k tomu, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná, táto skutočnosť spôsobuje nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobkýň, a preto je potrebné konštatovať neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky. Z tohto dôvodu súd žalobe vyhovel. Vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku súd prvej inštancie poukázal na prechodné ustanovenia § 243d Exekučného poriadku a uviedol, že napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok je stále právoplatný, tento nie je vykonateľný, lebo exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozsudku vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (zákon č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní) vydaného pred 01.01.2015 sa mohlo začať iba do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vydanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; ak rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.
Žalobu vo vzťahu k žalovanej v 1.rade súd vylúčil na samostatné konanie z dôvodu, že na majetok žalobkyne v 1.rade bolo začaté konkurzné konanie dňa 06.03.2015, zverejnením uznesenia o začatí konkurzného konania v obchodnom vestníku č. 45/2015 pod sp. zn. 1K 7/2015 pričom rozhodnutím zo dňa 09.09.2015 bol návrh na vyhlásenie konkurzu zamietnutý, vo vzťahu k tomuto však bolo podané odvolanie, o ktorom do toho času nebolo rozhodnuté. Následne po právoplatnom vyriešení otázky začatia konkurzného konania vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade bude možné rozhodnúť aj o jej žalobe. O náhrade trov konania medzi žalobkyňou v 2. rade a žalovaným súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p a úspešnej žalobkyni v 2. rade priznal náhradu trov konania v plnej výške súdom zistených preukázane a účelne vynaložených trov, ktoré špecifikoval v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný. Uviedol, že súd prvej inštancie zrušil rozhodcovský rozsudok len voči jednému z viacerých aktívne legitimovaných subjektov tohto konania, aj keď rozhodcovský rozsudok znel na spoločnú povinnosť oboch žalobkýň, ktoré vystupovali v konaní totožne a koordinovane (totožný nárok, totožné vyjadrenia, spoločný právny zástupca). Len z dôvodu vedenia konkurzného konania na majetok jednej zo žalobkýň súd usúdil, že je možné zrušiť účinky rozhodcovského rozsudku len voči jednej zo žalobkýň. Súd žalobu žalobkyne v 1. rade vylúčil na samostatné konanie a vôbec nereflektoval na platnú právnu úpravu a procesné povinnosti súdu. Povinnosťou súdu v konaní bolo posúdiť proces rozhodovania Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle Zákona o rozhodcovskom konaní a v prípade zistenia nedostatkov bolo povinnosťou súdu zrušiť rozhodcovský rozsudok a „pokračovať v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.“ Obsahom pokračovania konania bude preto určenie nároku žalovaného voči žalobkyniam zo zmluvy o úvere č. 5769660788. Žalovaný zároveň namietal neuvedenie konkrétnych dôvodov pre zrušenie rozhodcovského rozsudku, čo má za následok nemožnosť určiť ďalší postup súdu, keď je v určitých prípadoch možný aj postup, aby bol spor vrátený späť Stálemu rozhodcovskému súdu. Žalovaný ďalej poukázal na to, že na základe novely Exekučného poriadku účinnej od 01.01.2015 došlo k zániku účinkov záväznosti rozhodcovských rozsudkov voči stranám sporu, pri ktorých nedošlo k podaniu návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle ust. § 243d ods. 1 Exekučného poriadku. Žalovaný ani jeho právny predchodca nepodali návrh na vykonanie exekúcie proti žalobkyniam na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. AHC/1113/005 zo dňa 07.11.2014, preto by sa súd nemal meritórne zaoberať tvrdeniami žalobkýň, pokiaľ nebude v konaní jednoznačne preukázaný naliehavý právny záujem na zrušení rozhodcovského rozsudku, ktorý podľa názoru žalovaného už v súčasnosti neexistuje. Vo vzťahu k procesnému spoločenstvu na strane žalobkýň poukázal na ust. § 91 ods. 2 O.s.p. a uviedol, že v tomto konaní ide o povinnosť zaplatiť záväzok zo zmluvy o úvere, ktorý sú povinné uhradiť žalobkyne spoločne a nerozdielne v zmysle Občianskeho zákonníka, ktorý ich pre tento procesný postup považuje za procesné spoločenstvo nerozlučné a nie je možné určovať, priznávať alebo vylučovať účinky rozhodcovského rozsudku len voči niektorým subjektom nerozlučného procesného spoločenstva. Pokiaľ ide o samotnú rozhodcovskú doložku, poukázal na to, že za neprijateľné podmienky nemajú byť považované všetky a akékoľvek ustanovenia obsiahnuté v rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve, ale len také, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Je nepochybné, že ak by zákonodarca chcel, aby akákoľvek rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve bola ako celok považovaná za neprijateľnú podmienku, bol by to jasne uviedol v § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Podľa žalovaného ustanovenie v rámci rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve, ktoré dáva spotrebiteľovi možnosť sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom súde alebo dojednanom rozhodcovskom súde, nie je neprijateľnou podmienkou. Zároveň poukázal na ust. § 93b Zákona o bankách, v zmysle ktorého sú banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Uvedené znamená, že zákonodarca výslovne predpokladá, že banky budú v zmluvách so svojimi klientmi dojednávať rozhodcovské doložky. Ani podľa Smernice Rady 93/13/ EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“) nie je považovaná za nekalú akákoľvek rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ale len rozhodcovská doložka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby predkladal spory výlučne rozhodcovskému súdu, na ktorý sa nevzťahujú právne predpisy. Žalovaný ďalej zdôraznil, že v danom prípade nešlo o situáciu, kedy by žalobca mohol buď prijať zmluvu o úvere (vrátane všeobecných obchodných podmienok) ako celok alebo zmluvu o úvere (vrátane všeobecných obchodných podmienok) ako celok odmietnuť. Ak by žalobkyne nesúhlasili s rozhodcovskou doložkou, malo by to za následok, že žiadna rozhodcovská
doložka nebola dojednaná, ale nemalo by to vplyv na ostatné ustanovenia zmluvy o úvere. Základným predpokladom na to, aby určité ustanovenie v spotrebiteľskej zmluve mohlo byť považované za neprijateľné, je, že ide o podmienku, ktorá nebola individuálne dojednaná. V danom prípade ide o individuálne dojednanú podmienku pretože žalobkyne mali možnosť oboznámiť sa s rozhodcovskou doložkou pred uzavretím zmluvy o úvere a žalobkyne mali možnosť pri uzavretí zmluvy o úvere nesúhlasiť s rozhodcovskou doložkou. Rozhodcovskú doložku by bolo možné považovať za neprijateľnú len, ak by išlo o rozhodcovskú doložku, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní a ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Žalovaný namietal tiež výrok o trovách konania, lebo rozsudok o zrušení rozhodcovského rozsudku nie je možné považovať za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí a súd je povinný pokračovať v konaní. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a konanie zastaviť, resp. rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Žalobkyne sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadrili.
4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016 (ďalej len „CSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania, s nariadeným termínom verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako aj internetovej stránke dňa 02.03.2017 (§ 219 ods. 1, 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
5. Podľa § 470 ods. 1, 2 prvá veta CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Podľa čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1 CSP, právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené. Vo vzťahu k veci samej napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd poukazuje na to, že vzhľadom na zmenu právnej úpravy zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, odvolací súd posudzoval rozsah a dôvody podaného odvolania podľa Civilného sporového poriadku, lebo v zmysle citovaného ust. § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostali zachované, avšak Civilný sporový poriadok platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, pokiaľ nie je ustanovené inak.
6. Odvolací súd s poukazom na zistené skutkové závery, ako aj právne posúdenie uplatneného nároku sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie, s posudzovaním rozhodcovskej doložky ako neplatne dojednanej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vzhľadom na nemožnosť spotrebiteľa ovplyvniť znenie i samotnú existenciu rozhodcovskej doložky, ktorá bola veriteľom vopred naformulovaná ako súčasť úverovej zmluvy i všeobecných obchodných podmienok. Uplatnenú námietku nesprávneho právneho posúdenia a nedostatočne zisteného skutkového stavu odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Odvolací súd si osvojuje náležité a presvedčivé odôvodnenie zo strany súdu prvej inštancie, na ktoré poukazuje a na zdôraznenie správnosti rozsudku a v súvislosti s odvolacími dôvodmi dopĺňa:
7. Odvolací súd nemá žiadne pochybnosti o tom, že zmluva o úvere - konsolidácia - pôžička na bývanie č. 5769660788, ktorú uzatvorili žalobkyne a právny predchodca žalovaného dňa 01.06.2011 je zmluvou spotrebiteľskou. Uvedená zmluva bola uzatvorená v podobe štandardnej formulárovej zmluvy, pre ktorú je typické to, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú predtlač vrátane všeobecných obchodných podmienok. Spotrebiteľ teda buď príjme zmluvu, ktorú dodávateľ dopredu pripravil a predformuloval zvyčajne vo svoj prospech,
alebo zmluvný vzťah nevznikne. V takomto prípade je spotrebiteľ - žalobkyne slabšou zmluvnou stranou, a to z hľadiska informovanosti i vyjednávacej pozície. Základnou črtou spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka je to, že je pre spotrebiteľa vopred pripravená a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Zmluva uzatvorená medzi žalobkyňami a právnym predchodcom žalovaného (Poštová banka, a.s.) túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy bola tiež rozhodcovská doložka (bod 4.10), ktorú bez akýchkoľvek pochybností žalobkyne ovplyvniť nemohli, nakoľko bola pripravená už vopred dodávateľom pre veľký počet spotrebiteľov. Rozhodcovská doložka bola tiež súčasťou Všeobecných obchodných podmienok (bod 10.2.2). Podľa „dohodnutej“ rozhodcovskej doložky sa banka a klient dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú v právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní služieb, bankových produktov alebo vykonávaní bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej zmluvy a to nasledovnom znení: a/ pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania; b/ pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu. V konaní bolo nepochybne preukázané, že rozhodcovská doložka tak, ako bola uvedená v úverovej zmluve i všeobecných obchodných podmienkach je neplatná, pretože nedošlo k jej individuálnemu dojednaniu. Je evidentné, že žalobkyne sa nemohli podieľať na tvorbe rozhodcovskej doložky, pretože zmluva o úvere vrátane všeobecných obchodných podmienok boli vopred žalobkyniam predložené bez reálnej možnosti ovplyvniť znenie zmluvných podmienok.
8. Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami považuje za dôležité reagovať práve na tie, ktoré obhajujú platnosť rozhodcovskej doložky, pretože práve dôvod uvedený v § 40 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní bol tým, ktorý viedol k zrušeniu rozhodcovského rozsudku. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak nemá spotrebiteľ žiadnu možnosť v procese uzatvárania rozhodcovskej zmluvy, či doložky podieľať sa určitým spôsobom na tvorbe jej obsahu, potom možno mať za to, že za takejto situácie sú naplnené podmienky na ochranu spotrebiteľa. V skutočnosti sa totiž jednalo o podnikateľom vopred nastavené kritériá voči spotrebiteľovi, a to bez akejkoľvek možnosti spotrebiteľa spolupodieľať sa na obsahu dojednania takejto rozhodcovskej doložky. Čo do dôsledkov by sa teda jednalo o stav obdobný pre spotrebiteľa neprípustným formulárovým zmluvám. Súd v takejto situácii preto musí starostlivo posudzovať, či takéto rozhodcovské doložky nie sú neplatné pre konanie priečiace sa dobrým mravom. Odvolací súd zdôrazňuje, že v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania zakladajúce znevýhodňujúce ustanovenia, akým je napríklad aj dojednanie rozhodcovskej doložky bez toho, aby spotrebiteľ mal možnosť sa podieľať na tvorbe jej obsahu, nemôže byť zásadne súčasťou Všeobecných obchodných podmienok. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že v bode 10.2.3 všeobecných obchodných podmienok je uvedené, že ak klient, najneskôr pri uzatvorení bankového obchodu alebo prvého obchodu nedoručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. Takéto ustanovenie vyžadujúce od spotrebiteľa najneskôr pri uzatvorení bankového obchodu alebo prvého obchodu povinnosť zaslať banke písomné oznámenie o nesúhlase s rozhodcovskou doložkou, ktorá nebola individuálne dojednaná, je len dôkazom o tom, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná a veriteľ sa spoliehal na nečinnosť spotrebiteľa, ktorý takéto oznámenie neurobí.
9. V súvislosti s akoukoľvek rozhodcovskou doložkou, resp. rozhodcovskou zmluvou je potrebné dodať, že jej cieľom je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Častokrát sa rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je predsa len význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože pri vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak stane v súkromnom právnom procese požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva rozhodcom vrátane princípu dobrých mravov je plne opodstatnená. Ak rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná alebo vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, sú obavy, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces nedokáže náležite naplánovať, plne na mieste. Rozhodcovskú doložku v predmetnej veci si žalobkyne osobitne nedojednali, nakoľko táto splývala s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohli len zmluvu ako celok odmietnuť alebo
sa podrobiť všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom.
10. Rozhodcovská doložka, ktorá nebola individuálne dojednaná so spotrebiteľom, pričom v prípade sporu núti spotrebiteľa podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, vychádzajúc z § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka i zo smernice nesporne bez ďalšieho spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takouto neprijateľnou podmienkou spôsobujúcou značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 ods. 5 spája sankciu neplatnosti.
11. Keďže ust. § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a Občianskeho zákonníka), išlo o neplatnosť absolútnu pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Ak teda dojednaná podmienka ukladajúca spotrebiteľovi podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom je pre jej neprijateľnosť neplatná v rozhodcovskom konaní uplatnený nárok rozhodcovským súdom vôbec nemal byť prejednávaný a rozhodnutý. Rozhodcovský súd môže totiž vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ust. § 3 Zákona o rozhodcovskom konaní uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní) rozhodcovskému súdu chýba základný predpoklad pre rozhodnutie sporu v rozhodcovskom konaní.
12. Rozhodcovská zmluva uzatvorená so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Z uzatvorenej rozhodcovskej doloýžky žiadne informácie o rozdieloch medzi riešením sporu pred rozhodcovským súdom a všeobecným súdom nevyplývajú. Žalovaný sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemohol zbaviť ani poukazom na princíp „ ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalobkýň. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite praktického života a teda aj zdravému rozumu odporuje požiadavka na podrobné znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. Žalovaný ničím právne významným nepreukázal, aby žalobcovi poskytol jasné a zrozumiteľné informácie o tom, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní.
13. Ani odvolaciu námietku žalovaného, že napadnutý rozsudok je nepredvídateľný, nepovažuje odvolací súd za dôvodnú, lebo dôvody, pre ktoré žalovaný rozsudok za takýto považuje, nemôžu objektívne založiť následok nepredvídateľnosti rozhodnutia. Napadnutý rozsudok vychádza z náležitého právneho aj skutkového posúdenia veci a odvolací súd konštatuje, že jeho odôvodnenie zodpovedá požiadavke náležitého odôvodnenia.
14. Konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je konaním podľa § 80 písm. c) O.s.p., resp. s účinnosťou od 01.07.2016 konaním podľa § 137 písm. c) CSP teda sa nevyžaduje preukázanie naliehavého právneho záujmu. V predmetnom konaní sa vyhodnocuje existencia splnenia zákonných podmienok pre vyhlásenie rozhodcovského rozsudku, a to podľa právnej úpravy účinnej v čase jeho vyhlásenia. Rozhodcovský rozsudok ustanovením § 243d Exekučného poriadku, ani žiadnym iným ustanovením všeobecne záväzného právneho predpisu nebol formálne zrušený. Zákonodarca nepristúpil normatívnou cestou k zrušeniu rozhodcovských rozsudkov, legislatívna úprava smerovala k strate ich záväznosti. Rozsudok teda nie je zrušený a neexistuje žiadna zákonná prekážka na to, aby v sporovom konaní na základe riadne podanej žaloby súd preskúmal existenciu zákonných podmienok na jeho vyhlásenie. Denegatio iustitiae (odopretiu spravodlivosti) by sa rovnal stav, ak by sa na základe riadne a včas podanej žaloby podľa 3. časti O.s.p. súd vecou nezaoberal. Neexistuje žiadny zákonný dôvod, aby konanie bolo zastavené. Odvolací súd poznamenáva, že dotknutou právnou úpravou (§ 243d
Exekučného poriadku) nedošlo uplynutím trojmesačnej doby k zániku vecnej legitimácie, ktorá tu v čase začatia konania bola. Niet pochýb o tom, že rozhodujúci je stav v čase vyhlásenia rozhodnutia, ale ak existujú podmienky pre prieskum zákonnosti rozhodcovského rozsudku na základe včas podanej žaloby, bolo by neprípustné odmietnuť poskytnúť spravodlivosť len z dôvodu, že zákonodarca zákonom sprísnil podmienky vykonania rozhodcovských rozsudkov. Ak teda stratí záväznosť rozhodcovský rozsudok, nemali by byť pochybnosti, že exekúcia na jeho základe nemôže prebehnúť. Uvedené opatrenie však nijako neblokuje iný ochranný mechanizmus proti nezákonnosti rozhodcovského rozsudku, ktorým je konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku v sporovom konaní. Tento ochranný mechanizmus je najštandardnejší. Dokončenie konania začatého na základe procesne korektne začatého návrhu vrátane meritórneho rozhodnutia je aj v súlade s princípom právnej istoty. Spotrebiteľ po späťvzatí žaloby z dôvodu straty záväznosti rozhodcovského rozsudku by bol nútený čeliť náhrade trov konania, pretože procesne zavinil zastavenie konania.
15. Vo vzťahu k námietke žalovaného týkajúcej sa neuvedenia vo výroku napadnutého rozhodnutia výrok o pokračovaní v konaní, odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle ust. § 43 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, súd pokračuje v konaní vo veci rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe, ak zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov uvedených podľa § 40 písm. a), c) Zákona o rozhodcovskom konaní. Zákonným dôsledkom úspešného popretia platnosti rozhodcovskej zmluvy je pokračovanie v konaní vo veci, a preto o tejto povinnosti priamo vyplývajúcej z právneho predpisu nie je potrebné rozhodovať osobitným výrokom. Ani túto námietku preto odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú.
16. So žalovaným nie je možné súhlasiť ani v tom smere, že išlo zo strany právneho predchodcu žalobcu o naplnenie povinnosti vyplývajúcej z ust. § 93b Zákona o bankách, lebo v danom prípade nedošlo k individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej doložky, ktorá bola vopred pripravená na formulárovom tlačive právneho predchodcu oprávneného. Možnosť voľby spotrebiteľa neprijať návrh na uzatvorenie rozhodcovskej doložky je len iluzórna, keďže rozhodcovská doložka bola vopred pripravená pre neurčitý počet klientov. Pokiaľ žalobkyne chceli uzatvoriť zmluvu o úvere, museli bezpodmienečne súhlasiť aj s rozhodcovskou doložkou, ktorá bola vopred naformulovaná. Odvolacia námietka, ktorou žalovaný poukazoval na plnenie si zákonnej povinnosti svojho právneho predchodcu v zmysle § 93b Zákona o bankách, nebola preto dôvodná.
17. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že medzi žalobkyňou v 1. rade a žalobkyňou v 2. rade ide o nerozlučné spoločenstvo a z tohto dôvodu súd prvej inštancie nemohol okrem iného vylúčiť žalobu žalobkyne v 1. rade na samostatné konanie, odvolací súd poukazuje na to, že skutočnosť, že obe žalobkyne boli účastníčkami zmluvy o úvere na strane dlžníka a bola im uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu spoločne a nerozdielne, a rovnako ani skutočnosť, že podali spoločnú žalobu a sú zastúpené tým istým advokátom, nezakladá medzi nimi nerozlučné spoločenstvo. O nerozlučné spoločenstvo ide vtedy, ak ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane. V zmysle judikatúry (napr. R 1/1975) dôvodom pre nerozlučné spoločenstvo môžu byť len také spoločné práva a povinnosti, ktoré sú nedeliteľnej povahy. V ostatných prípadoch má subjektívna kumulácia povahu samostatného spoločenstva. Solidárnosť záväzku sama o sebe ešte nezakladá nerozlučné spoločenstvo. Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn. 29Cdo 2934/2000 uviedol, že pri pasívnej solidarite sa nejedná o nerozlučné spoločenstvo žalovaných, lebo solidárne zaviazaní dlžníci zostávajú samostatnými spoločníkmi, pričom každý z nich koná v konaní sám za seba. Medzi žalobkyňou v 1. rade a žalobkyňou v 2. rade síce existuje procesné spoločenstvo, ale samostatné, ktoré sa vyznačuje okrem iného tým, že veriteľ sa mohol domáhať splnenia povinnosti tak voči žalobkyni v 1. rade ako aj voči žalobkyni v 2. rade samostatne, ako aj žalovať obe. Mohol podať dve samostatné žaloby, alebo spojiť svoje nároky do jednej žaloby. Okrem iného o samostatnom spoločenstve žalobkýň svedčí napr. aj to, že každá z nich sa v konaní mohla brániť inými námietkami (napr. vznesením námietky premlčania), čo by mohlo mať za následok, že výsledok konania by mohol byť rôzny vo vzťahu k žalobkyniam. Zo samostatného spoločenstva solidárnych dlžníkov, resp. veriteľov vyplýva, že každý z účastníkov koná sám za seba a procesné úkony, ktoré urobili, zaväzujú ich samotných. V tomto prípade zo žiadneho hmotnoprávneho ustanovenia nevyplýva nerozlučné spoločenstvo na strane žalobkýň. Ani táto odvolacia námietka žalovaného nebola preto dôvodná.
18. Z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie okrem výroku o vylúčení žaloby žalobkyne v 1. rade na samostatné konanie ako správny v súlade s ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.
19. Odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 386 písm. c) CSP odmietol odvolanie žalovaného proti výroku, ktorým súd prvej inštancie vylúčil žalobu žalobkyne v 1. rade na samostatné konanie, lebo rozhodnutie o vylúčení žaloby na samostatné konanie je procesným rozhodnutím, proti ktorému zákon (§ 202 ods. 3 písm. a) O.s.p. a ani § 357 a contrario CSP) odvolanie nepripúšťa.
20. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni v 2. rade priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške voči žalovanému, lebo žalobkyňa v 2. rade bola v odvolacom konaní úspešná v plnom rozsahu.
21.Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.