Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/73/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a sudcov JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu: Stavoprojekt, s.r.o., so sídlom Jarkova 31, 080 01 Prešov, IČO: 31 705 286, právne zastúpený PUCHALLA, SLAVÍK & partners s.r.o., advokátska kancelária, Kmeťova 24, Košice, IČO: 36860930 proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, IČO 00151866, v konaní o zaplatenie 16.545,90 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 12C/180/2013-97 zo dňa 18.02.2014, takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 16.545,90 Eur spolu s 9,5 % ročným úrokom z omeškania z uvedenej sumy od 24.06.2013 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému zároveň uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania titulom trov právneho zastúpenia vo výške 1.255,78 Eur a titulom zaplateného súdneho poplatku sumu 992,50 Eur, všetko na účet jeho právneho zástupcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 137 ods. 1, 2, § 139 ods. 1 až 3, § 451 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, 2, § 101 ods. 1, § 107, ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 24 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 16.545,90 Eur s príslušenstvom dôvodniac, že je od 18.02.2009 podielovým spoluvlastníkom administratívnej budovy súp. č. 3087, nachádzajúcej sa na parc. č. 190, v kat. úz. Prešov, v meste Prešov a to spolu so žalovaným. V zmysle znaleckého posudku Ing. Matrina Fedorjaka č. 6/2012 správny podiel spoluvlastníkov na predmetnej administratívnej budove je na strane žalobcu v rozsahu 1051/2447 a na strane žalovaného 1396/2447. Tento výpočet bol zrealizovaný v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. a po porovnaním s podielmi podľa listu vlastníctva bolo zistené, že žalovaný nad rozsah spoluvlastníckeho podielu užíva predmetnú nehnuteľnosť o výmere 78,79 m2 viac. Žalobca tak žiadal za takéto užívanie 70,- Eur za 1 m2 ročne (70,- Eur x 78,79 m2), čo je 5.515,30 Eur za rok a za 3 roky 16.545,90 Eur.

4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní konštatoval, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že rozdiel podlahovej plochy celkovo 78,79 m2 žalovaný užíva vo väčšom rozsahu, ako zodpovedá veľkosti jeho spoluvlastníckeho podielu. Žalovaný taktiež nerozporoval vyčíslenú výšku bežného nájomného s porovnaním v obdobných objektoch, ako bola vyčíslená žalovaným, teda vo

výške 70,- eur za 1m2 ročne. Žalovaný však vzniesol námietku premlčania na vydanie bezdôvodného obohatenia a to za obdobie presahujúce 24 mesiacov spätne od podania žaloby poukazujúc na ustanovenie § 107 Občianskeho zákonníka. Z výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobca, ako aj žalovaný sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností stavby súp. č. 3087 postavenej na parc. č. 190 vedenej na LV č. 9852 k. ú. Prešov s uvedením spoluvlastníckeho podielu žalobcu v rozsahu 1307/2831 a žalovaného 1524/2831. Práva a povinností spoluvlastníkov vecí sú upravené v ust. § 137 až § 142 Občianskeho zákonníka. V zmysle ust. §137 ods. 1 Občianskeho zákonníka podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva spoločnej veci. Spoluvlastnícky podiel sa tak prejavuje v dvoch rovinách, jednak vyjadruje vlastnícky vzťah k spoločnej veci a zároveň vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka na vlastníckom vzťahu k spoločnej veci. Spoluvlastnícky podiel má charakter ideálneho podielu, t.j., že spoluvlastník nie je výlučným vlastníkom určitej hmotnej časti spoločnej veci a preto ani nemôže previesť na iný subjekt reálnu časť spoločnej veci. Výška spoluvlastníckeho podielu vyplýva buď z právneho úkonu, z právneho predpisu alebo z rozhodnutia súdu. Za zásadne významným pre rozhodnutie o veci považoval ust. § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Pod pojmom hospodárenie so spoločnou vecou sa zaraďuje aj užívanie spoločnej veci jej spoluvlastníkmi. Úprava užívania môže byť realizovaná tak, že jednotliví spoluvlastníci užívajú niektoré vydelené časti spoločnej veci, alebo že jeden zo spoluvlastníkov užíva výlučne celú vec a podľa dohody s ostatnými spoluvlastníkmi im vypláca náhradu za ich neužívanie spoločnej veci alebo jednotliví spoluvlastníci užívajú vec striedavo.

5. Poukázal na to, že vo vzťahu k užívaniu veci spoluvlastníkom nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu sa vyslovila judikatúra už v rozsahu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.09.1979 pod sp. zn. 2Cz54/79, podľa ktorého ak jeden zo spoluvlastníkov v rozpore s dohodou a proti vôli ostatných spoluvlastníkov sám užíva predmet spoluvlastníctva, musí ostatným spoluvlastníkom poskytnúť náhradu, avšak právnu kvalifikáciu tejto náhrady nevymedzil. Ústavný súd Českej republiky v náleze pod sp. zn. II. ÚS 471/05 zaujal stanovisko k otázke plnenia za užívanie predmetu podielového spoluvlastníctva podielovým spoluvlastníkom nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu na spoločnej veci a to v tom zmysle, že nejde o bezdôvodné obohatenie. V právnej vete tohto nálezu je uviedené, že bezdôvodné obohatenie má subsidiárnu povahu a prichádza do úvahy len tam, kde nárok nie je možné odvodiť z iného právneho titulu. Pokiaľ sa podielový spoluvlastník domáha náhrady voči druhému podielovému spoluvlastníkovi z toho dôvodu, že užíva spoločnú vec nad rámec svojho podielu na spoločnej veci bez dohody s ním, ide o nárok, ktorý sa opiera o zákonné ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, v akom rozsahu sa ten ktorý spoluvlastník podieľa na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Nárok, ktorý sa opiera o zákonné ustanovenie nemôže byť nárokom bez právneho dôvodu v zmysle ustanovenia Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení, nakoľko ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú kogentnú povahu a nie je možné ich preto neprípustným spôsobom vykladať extenzívne.

6. Ďalším nálezom Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 383/2005 sa tiež prihlásil k inštitútu bezdôvodného obohatenia, a Ústavný súd Českej republiky nálezom II. ÚS 2919/10 zo dňa 10.03.2011 sa vyjadroval k obsahu nálezu Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 383/05 s poukazom na rôznu interpretáciu záverov vyplývajúcich z nálezu pod sp. zn. IIÚS 471/05. Poukázal na to, že v citovanom náleze I. ÚS 383/05 bolo vyslovené, že spoluvlastník, ktorý užíva vec nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, musí poskytnúť druhému spoluvlastníkovi peňažnú náhradu ako ekonomickú protihodnotu toho, čo nemôže byť vydané a to podľa ustanovenia o bezdôvodnom obohatení. Tento názor vyplýva z odlišnej situácie v danej veci - išlo o neplatnosť nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi nájomcom a menšinovým spoluvlastníkom a jej dôsledky pre účastníka zmluvy z hľadiska vecnej legitimácie. Podľa citovaného nálezu je vo vzťahu medzi účastníkmi neplatnej zmluvy, pokiaľ je jedným z účastníkov zmluvy menšinový spoluvlastník, ktorý ju uzatvoril bez súhlasu väčšinového spoluvlastníka, potrebné uvažovať o vyrovnaní podľa pravidiel o bezdôvodnom obohatení, to ovšem nič nemení na tom, že vo vzťahu medzi spoluvlastníkmi navzájom sa i naďalej uplatňujú princípy vzájomného vyporiadania podľa § 137 Občianskeho zákonníka. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie mal za to, že účastníci konania sú podielovými spoluvlastníkmi stavby súp. č. 3087 vedenej na LV č. 9852, k. ú. Prešov, a to žalobca v podiele 1307/2831 na základe zmluvy o prevode spoluvlastníckych podielov uzatvorenej s Východoslovenskou vodárenskou spoločnosťou dňa 31.12.2008 a žalovaný v podiele 1524/2831 na základe zmluvy o bezodplatnom prevode správy majetku štátu č. 171/1-98 uzatvorenej

s Východoslovenskými vodárňami a kanalizáciami š. p. Košice dňa 16.07.1998 v zmysle dodatku č. 1 uzatvoreného dňa 26.10.1998. Ako vyplýva zo znaleckého posudku vypracovaného Ing. Martinom Fedorjakom č. 6/2012 spoluvlastnícke podiely účastníkov konania uvedené na liste vlastníctva sú určené v rozpore s ust. § 24 a § 5 ods. 1 písm. b) zák. č. 182/1993 Z. z. s tým, že správna výška ich spoluvlastníckych podielov je na strane žalobcu 1051/2447 a na strane žalovaného 1396/2447. Tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že na strane žalobcu je dôvodný nárok voči žalovanému na náhradu za užívanie predmetnej nehnuteľnosti stavby súp. č. 3087 vedenej na LV č. 9852 k. ú. Prešov nad rozsah spoluvlastníckeho podielu určeného znaleckým posudkom Ing. Martina Fedorjaka v rozsahu 78,79 m2. Vzhľadom na vyššie citované nálezy Ústavného súdu Českej republiky mal súd za to, že náhrada za užívanie predmetu podielového spoluvlastníctva podielovým spoluvlastníkom nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu nie je bezdôvodným obohatením, ale ide o nárok, ktorý sa opiera o zákonné ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, v akom rozsahu sa ten ktorý podielový spoluvlastník podieľa na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci a preto nárok, ktorý sa opiera o zákonné ustanovenie, nemôže byť nárokom vyplývajúcim z bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka a preto súd aplikoval všeobecnú premlčaciu dobu t.j. 3 roky a vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného nad rozsah 2 rokov posúdil ako nedôvodnú. Celkom nárok žalobcu predstavuje sumu - za 3 roky výpočtom - 70 x 78,79 Eur = 5.515,30 Eur x 3 = 16.545,90 Eur.

7. K priznanej sume bol priznaný aj úrok z omeškania od 24.06.2013, lebo žalovaný bol vyzvaný žalobcom výzvou zo dňa 13.06.2013 na úhradu žalovanej sumy.

8. Výrok o trovách konania bol odôvodnený ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému žalobcovi bola priznaná plná náhrada trov konania proti neúspešnému žalovanému. Trovy pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku z návrhu vo výške 992,50 Eur a z trov právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby, účasť na pojednávaní dňa 18.02.2014), t.j 3 x po 320,34 Eur + 20 % DPH + režijný paušál, a to 2 x 7,81 Eur + 1 x 8,04 Eur, spolu 28,39 Eur. Na cestovných náhradách za cestu Košice - Prešov - Košice bola priznaná suma celkom vo výške 102,56 Eur. Takto bola priznaná odmena v zmysle Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení zmien a doplnkov o odmenách a náhradách advokátov.

9. Proti uvedenému rozsudku bolo žalovaným podané odvolanie, o ktorom bolo pôvodne rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Prešove, č. k. 19Co/114/2014-118 zo dňa 20.11.2014, ktoré však bolo uznesením Najvyššieho súdu SR, č. k. 2Cdo/389/2015-138 zo dňa 29.02.2016 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

10. Žalovaný odvolanie odôvodnil ust. § 205 ods. 2 písm. b), f) O.s.p. tým, že konanie má inú vadu, majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. S poukazom na to, že súd je viazaný predmetom konania vymedzeným v žalobnom návrhu, a nemôže prekročiť návrhy účastníkov a priznať viac, než sa domáhajú namietal, že v prejednávanej veci bolo žalobcovi priznané iné plnenie, ako požadoval. Žalobca totiž žiadal peňažné plnenie titulom bezdôvodného obohatenia, no bolo mu priznané plnenie titulom ust. § 137 ods. 1 OZ. Podľa odvolateľa súd nesprávne vec právne posúdil. V ďalšom namietal aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. Poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo/2625/2003, podľa ktorého užívanie spoluvlastníka veci nad rozsah spoluvlastníckeho podielu považuje za bezdôvodné obohatenie, no na strane druhej nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS/471/05 takéto užívanie nepovažuje za bezdôvodné obohatenie. Vyslovil svoj nesúhlas s vyhodnotením námietky premlčania v 3-ročnej všeobecnej premlčacej doby a nie 2-ročnej premlčacej doby, ako to navrhoval žalovaný. Trval na tom, že nárok žalobcu je nad rozsah 2 rokov premlčaný. Navrhol preto napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žalobu zamietne.

11. K odvolaniu sa vyjadril žalobca tak, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, a to s poukazom na ustálenú judikatúru ÚS ČR, keď poukázal na nález sp. zn. II. 471/05 v spojitosti s nálezom ÚS sp. zn. II. 2919/10 z 10.03.2011. Plne sa stotožnil s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie s tým, že bezdôvodné obohatenie má subsidiárnu povahu a prichádza do úvahy len tam, kde nárok nie je možné odvodiť z iného právneho titulu. S poukazom na ust. § 137 ods. 1 správne súd prvej inštancie vyhodnotil premlčanie vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe v súlade s § 101 s vyjadrením žalovaného, že vec bola nesprávne právne posúdená a že rozhodnutie je nepreskúmateľné nie je možné

súhlasiť. Nesprávne je aj tvrdenie žalovaného, že súd prvej inštancie sa odklonil od petitu, pokiaľ priznal plnenie s poukazom na § 137 ods. 1 OZ. Poznamenal, že skutkový stav nebol medzi účastníkmi konania sporný. Uviedol, že právny dôvod žaloby nie je povinnosť uvádzať. Navrhol preto napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu trovy odvolacieho konania, ktoré vyčíslil sumou 394,06 Eur.

12. V ďalšom podaní, doručenom súdu po uplynutí odvolacej lehoty, žalovaný navyše namietal, že po zmene pôvodných vlastníkov predmetnej nehnuteľnosti v obsahu užívania nehnuteľnosti nenastala žiadna zmena. Žalovaný užíva budovu v súlade so zmluvou z roku 1998. Tvrdil, že od roku 1998 budova prešla viacerými stavebnými rekonštrukciami a došlo k zmene viacerých priestorov. V roku 2001 bolo vybudované vykurovanie pre každého spoluvlastníka zvlášť. Poukázal aj na to, že v časti budovy, ktorú užíva, sa nachádza nebytový priestor o výmere 94,44 m2 - zariadenie civilnej obrany. Ide o priestor, ktorý žalovaný reálne nemôže využívať na svoje účely. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/184/2010. Z uvedeného vyvodil záver, že tento priestor by mal rovnakým spôsobom po prepočte užívanej plochy byť započítaný do užívania oboch spoluvlastníkov. Tým by plocha o výmere 40,56 m2 mala pripadnúť žalobcovi a na žalovaného 53,88 m2, čo pri percentuálnom výpočte by znamenalo, že žalobca využíva budovu v rozsahu 44,61 % a žalovaný v rozsahu 55,39 %. Žalobca by tak využíval o 1,66 % výmery viac ako je jeho spoluvlastnícky podiel. K výške odplaty, ktorú súd prvej inštancie ustálil sumou 70,- Eur za 1 m2 ročne uviedol, že táto odplata sa pohybuje od sumy cca 35,- Eur ročne za m2 až po sumu 120,- Eur ročne za m2, a to podľa lokality, kvality priestorov a ďalších faktorov. Podľa neho žalobcom stanovená výška odplaty nie je opodstatnená a odôvodnená žiadnym spôsobom, je určená iba voľnou úvahou bez ohľadu na cenu nájmu porovnateľných nehnuteľností.

13. K uvedenému podaniu sa vyjadril žalobca tak, že na rozšírenie dôvodov odvolanie zo dňa 18.02.2014 vyjadrením zo dňa 08.02.2017 nie je možné prihliadať. Skutočnosti a okolnosti, ktoré neboli uvádzané v konaní pred súdom prvej inštancie a ktoré vtedy neboli sporné nie je možné kvalifikovať ako novoty v odvolacom konaní. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 364 CSP. K užívaniu priestoru o výmere 94,44 m2 - zariadenie civilnej obrany poukázal na zákon č. 42/1994 Z.z o civilnej obrane obyvateľstva s tým, že je povinnosťou žalovaného, ako subjektu verejného sektora, na úseku civilnej obrany obyvateľstva. Ide o verejný záujem civilnej ochrany obyvateľstva, ktorú úlohu má zabezpečovať a financovať žalovaný z rozpočtu Slovenskej republiky. K tvrdeným stavebným rekonštrukciám budovy uviedol, že ide o hypotetické tvrdenie žalovaného, nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní. Vo vzťahu k výpočtu podielov a plochy budovy pri započítaní zariadenia civilnej obrany do podielu žalobcu tvrdil, že je v príkrom rozpore s účelom, ktorý zariadenie civilnej obrany plní a s úlohami a povinnosťami žalovaného. K namietanej výške odplaty poukázal na to, že žalovaný nepredložil žiadne ukážky cien z realitných portálov. Odplata vo výške 70,- Eur za 1 m2 ročne bola stanovená na základe ním predloženej zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 01.07.2009.

14. Odvolací súd pre zrozumiteľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu konštatuje, že pokiaľ súd prvej inštancie (Okresný súd) správne rozhodoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (zákona č. 99/1963 Z.z. v znení zmien a doplnkov, účinného do 30.06.2016), tak odvolací súd musí už postupovať a vec posudzovať podľa nového Civilného procesného kódexu, ktorým je zákon č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok (ďalej len , ktorý nadobudol účinnosť dňom 01.07.2016aplikujúc ust. § 470 ods. 1, 2 s tým, že účinky procesných úkonov pred súdom prvej inštancie zrealizované pred 01.07.2016, ostávajú zachované.

15. Krajský súd v Prešove, ako odvolací (§ 34 preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 v spojení s § 470 ods. 1, 2 a bez nariadenia pojednávania (v zmysle § 385 a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a súdu a jeho webovej stránke dňa 02.03.2017 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

16. Podiel vyjadruje mieru, ako sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci (§ 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ďalej len .

17. O hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov (§ 139 ods. 2 prvá veta .

18. Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva (§ 100 ods. 1, 2 prvá veta .

19. Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je 3-ročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 .

20. Spoluvlastníci pri uplatňovaní práv a povinností pri hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú na základe väčšinového princípu počítaného podľa veľkosti podielov. Za hospodárenie so spoločnou vecou je treba považovať aj užívanie spoločnej veci, údržbu, opravu, úpravu veci, jej zmenu a pod.

21. Podľa platnej právnej úpravy, pre podielové spoluvlastníctvo je charakteristické, že práva a povinnosti podielových spoluvlastníkov k spoločnej veci zodpovedajú veľkosťou ich podielov, pritom miera práv a povinností spoluvlastníka k spoločnej veci je daná jeho podielom. Charakteristická črta podielového spoluvlastníctva, podľa ktorej práva a povinnosti k spoločnej veci zodpvedajú veľkosti ich podielov, sa premieta aj do užívania spoločnej veci. Spoluvlastník, ktorý neužíva spoločnú vec má právo na náhradu za to, že ju neužíva vôbec alebo v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu proti spoluvlastníkovi, ktorý užíva vec nad rámec spoluvlastníckeho podielu, v prípade, že absentuje dohoda spoluvlastníkov.

22. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne sa riadil vyššie uvedeným, preto správne zistil skutkový stav veci a správne vec právne posúdil. Na týchto záveroch sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom a poukazuje na správne, presvedčivé a náležité odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP. Iba na zdôraznenie správnosti rozhodnutia, ako aj k odvolacím dôvodom uvádza nasledovné. Keďže v odvolaní bolo vytýkané nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanom prípade však takáto situácia nenastala. Súd prvej inštancie správne posúdil právny nárok žalobcu ako nárok vyplývajúci z ust. § 137 a § 139 Občianskeho zákonníka upravujúcich otázky spoluvlastníctva. Nie je možné preto súhlasiť s tvrdením žalovaného, že nárok mal byť posúdený ako bezdôvodné obohatenie, aj keď judikatúra na uvedený právny problém sa rozchádza. Senát odvolacieho súdu, prejadnávajúci predmetnú vec sa jednoznačne prikláňa k názoru, že ide o nároky vyplývajúce z ust. § 137 a § 139 tak, ako je to vyššie uvedené, a nie o nároky podľa ust. § 451 a nasl. OZ. Rovnako nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie prekročil žalobný návrh, ktorý bol právne odôvodnený ustanoveniami o bezdôvodnom obohatení a napriek tomu priznal nárok žalobcu titulom plnenia podľa § 137 a nasl. OZ. Súd totiž nie je viazaný právnou kvalifikáciou žaloby. Keďže iba súd pozná právo, teda „iura novit curia“, nie je povinnosťou strán sporu správne právne kvalifikovať nárok. Ich povinnosťou je preukázanie skutkového stavu, ktorý súd vyhodnotí a subsumuje pod príslušnú právnu normu. Je preto nedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že nárok bol uplatnený ako bezdôvodné obohatenie a bol priznaný ako nárok vyplývajúci zo spoluvlastníctva a hospodárenia so spoločnou vecou.

23. Rovnako nie je dôvodné ani tvrdenie odvolateľa, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, aký skutkový stav veci bol preukázaný a zistený, aké právne ustanovenia súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval. Rovnako nie je dôvodná ani námietka týkajúca sa nesprávneho vyhodnotenia premlčania v predmetnom prípade. Keďže možno vychádzať z toho, že nárok žalobcu je nárokom vyplývajúcim z hospodárenia so spoločnou vecou, nie nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia, nie je možné aplikovať na premlčanie lehotu, ktorá je lex specialis vo vzťahu k nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale je treba v danom prípade aplikovať všeobecnú 3-ročnú premlčaciu dobu. Správne preto súd prvej inštancie námietku premlčania vyhodnotil ako nedôvodnú.

24. Aj keď je správne tvrdenie žalobcu, že odvolacie dôvody je možné rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolací súd uvádza, že ani tvrdenia žalovaného v jeho podaní zo dňa 08.02.2017

neboli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol riadne poučený v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p. (vtedy platného procesného predpisu, a to aj na pojednávaní dňa 18.02.2014), kedy jednoznačne uviedol, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, preto v štádiu odvolacieho konania už nemôže navrhovať ďalšie dôkazy, ktoré nenavrhoval vykonať pred súdom prvej inštancie. Ak preto až v odvolacom konaní tvrdí, že na predmetnej budove boli zrealizované viaceré stavebné rekonštrukcie a došlo aj k zmene priestorov, nemôže to na veci nič zmeniť. Rovnako ani poukaz na to, že do jeho podielu bol započítaný nebytový priestor o výmere 94,44 m2 ako zariadenie civilnej ochrany, čo by malo byť započítané ako plocha pre oboch podielových spoluvlastníkoch nie je možné vyhodnotiť tak, aby to malo za následok zmenu napadnutého rozsduku. Opätovne je treba zdôrazniť, že ani takúto námietku žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nevzniesol. Nie je preto možné brať na uvedené zreteľ v rámci odvolacieho konania, a to za situácie, keď táto námietka bola vznesená až po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Odvolací súd však iba okrajovo poznamenáva, že úlohy plnené na základe Zákona civilnej ochrany obyvateľstva môže zabezpečovať štát prostredníctvom svojho rozpočtu a ním tvorených inštitúcií. Vzhľadom na vyššie uvedené preto nebolo možné zohľadniť odvolaciu námietku rozporujúcu výšku a rozsah podielov a plochy užívanej účastníkmi sporu. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie rovnako nenamietal ani výšku uplatnenej odplaty v hodnote 70,- Eur za m2 ročne, preto ani tieto jeho dôvody odvolania, uplatnené po lehote na podanie odvolania nemôžu byť zohľadnené.

25. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie sa priklonil k judikatúre tykajúcej sa náhrady za užívanie spoločnej veci nad rámec spoluvlastníckeho podielu k názoru, že ide o nárok súvisiaci s hospodárením spoločnej veci, a nie nárok o vydanie bezdôvodného obohatenia. Spoluvlastník užívajúci vec nad rámec svojho podielu totiž neužíva vec bez právneho dôvodu, a preto jej užívaním nemôže získať bezdôvodné obohatenie, lebo žiadna skutková podstata uvedená v § 451 Občianskeho zákonníka na tento prípad nedopadá. Právo spoluvlastníka na náhrady za to, že neužíva vec v rozsahu zodpovedajúcom k jeho spoluvlastníckemu podielu je dané zákonom a vyplýva z práva spoluvlastníka podieľať sa na užívaní spoločnej veci v miere zodpovedajúcej jeho podielu. Ide o náhradu za obmedzenie jeho spoluvlastníckeho práva. Preto možno odkázať na judikatúru, podľa ktorej aj v prípade, že zákon výslovne nezakladá právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, vyplýva toto právo priamo z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (porovnaj napr. nález pléna Ústavného súdu zo dňa 11.03.1998, sp. zn. Pl. ÚS 41/97 a rozhodnutie NS ČR, sp. zn. Cdo/503/2011).

26. Judikatúra súdov vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj uznesenie Ústavného súdu SR z 23.06.2004, sp. zn. III. ÚS/209/04). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami.

27. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 CSP. Rozsudok bol potvrdený aj v súvisiacom výroku o trovách konania.

28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodované podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolacom konaní neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 .