Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_4Co-272-2016.pdf
PDF · 106.41 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/272/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Martinákovej v spore žalobcu D. H. N., s.r.o., so sídlom G., K. 5, G., F.: XXXXXXXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Y. H., s.r.o., so sídlom G., K. 5, , proti žalovaným 1/ S. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., J. H. XXX, X., 3/ V. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., Ľ. I. 9, 4/ V. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných L. zastúpeného Advokátskou kanceláriou M. o zaplatenie 1.504,82 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 10. februára 2016, č. k. 20C/72/2013-148, takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaní 1/, 3/, 4/ a L. n e m a j ú n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu proti žalovaným 1/, 3/, 4/ zamietol. O náhrade trov konania rozhodol vo výrokoch II. a III. tak, že žalovaným 1/, 3/, 4/ a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných náhradu trov konania nepriznal. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že dňa 25.05.2007 bola medzi právnym predchodcom žalobcu N. N., a.s. ako veriteľom a pôvodným žalovaným ako dlžníkom uzavretá zmluva o splátkovom úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Uvedená zmluva je zároveň spotrebiteľskou zmluvou podľa § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že obdobné zmluvy veriteľ uzatváral s dlžníkmi vo viacerých prípadoch, a z textu predmetnej zmluvy a všeobecných podmienok právneho predchodcu žalobcu, ktoré boli vopred pripravené právnym predchodcom žalobcu, nepochybne vyplýva, že spotrebiteľ, teda pôvodný odporca obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Predmetná zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a pôvodným žalovaným ako spotrebiteľom, čo vyplýva aj z označenia pôvodného žalovaného ako zmluvnej strany v texte zmluvy. Zmluva je uzavretá v zákonom stanovenej písomnej forme. Ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi úver, teda dočasne poskytnúť peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere a spotrebiteľ sa zaväzuje tieto vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 20.000,- Sk/ 663,88 Eur, ktorý sa pôvodný žalovaný zaviazal splácať veriteľovi v pravidelných mesačných splátkach po 651 Sk/ 21,61 Eur, zročných vždy do 20. dňa v mesiaci, pričom prvá splátka bola zročná dňa 20.06.2007, posledná splátka bola zročná dňa 20.05.2011. Žalobca uplatnil proti pôvodnému žalovanému neuhradený zostatok tohto úveru. Pôvodný žalovaný v priebehu konania zomrel , a do jeho procesného postavenia vstúpili jeho dedičia žalovaní 1/ až 4/, ktorí podľa § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka zodpovedajú za dlhy poručiteľa podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu. Žaloba žalobcu proti žalovanej 2/ M. I. bola uznesením súdu zo dňa
10.02.2016, sp. zn. 20C/72/2016 vylúčená na samostatné konanie. Pred vyhodnotením oprávnenosti uplatneného práva sa súd musel zaoberať tým, či žalobca je aktívne vecne legitimovaný domáhať sa zaplatenia peňažnej pohľadávky proti žalovaným na základe predmetnej zmluvy o úvere. Súd skúma aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných z úradnej povinnosti. Bolo preukázané, že medzi pôvodným veriteľom ako postupcom a žalobcom ako postupníkom bola dňa 28.06.2011 uzavretá zmluva o postúpení pohľadávok, z prílohy ktorej vyplýva, že predmetom postúpenia mala byť aj pohľadávka voči pôvodnému žalovanému v celkovej výške 1.534,82 Eur na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 25.05.2007. Ustanovenie § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka priznáva veriteľovi právo postúpiť svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka písomnou zmluvou inému subjektu. Postúpením pohľadávky dochádza k zmene v osobe veriteľa, novým veriteľom sa stane postupník, ktorý nadobúda pohľadávku s príslušenstvom a právami s ňou spojenými. Stanovená obligatórna písomná forma zmluvy o postúpení pohľadávok bola v danom prípade splnená. Keďže pôvodný veriteľ je bankou, zákonodarcom sú stanovené ďalšie podmienky, ktoré musia byť splnené, aby mohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky banky na inú osobu. V zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách môže banka postúpiť pohľadávku voči klientovi aj bez súhlasu klienta a aj osobe, ktorá nemusí byť bankou vtedy, ak predtým banka písomne vyzve klienta na úhradu omeškaných splátok pohľadávky a klient, teda dlžník je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke. Tieto predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Písomnú výzvu banky dlžníkovi na splnenie dlhu ako nevyhnutnú podmienku platnosti postúpenia pohľadávky banky na tretiu osobu vyhodnotil aj Krajský súd v Prešove v uznesení č.k. 6Co/119/2013-135 zo dňa 29.05.2014, Krajský súd v Trenčíne v rozsudku č.k. 5Co/460/2015-138 zo dňa 13.01.2016. Žalobca nepredložil súdu písomnú výzvu banky ako pôvodného veriteľa na splnenie dlhu adresovanú pôvodnému žalovanému pred postúpením pohľadávky na žalobcu a ani doklad o doručení, resp. odoslaní tejto výzvy pôvodnému žalovanému. Žalobca bol v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. súdom písomne poučený o dôkaznej povinnosti. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že N. a.s. oznámila žalobcovi, že N., a.s. zasielala právnemu predchodcovi žalovaných v máji 2008 písomnú výzvu na splnenie povinnosti z predmetnej zmluvy o úvere, no toto oznámenie banky a ani písomnú výzvu banky žalobca nepredložil súdu. Tieto listiny nepredložil súdu ani právny predchodca žalobcu, ktorého súd na to písomne vyzval. N., a.s. v oznámení zo dňa 28.01.2016 uviedla, že celú spisovú dokumentáciu vzhľadom na postúpenie pohľadávky odovzdala žalobcovi. Pokiaľ aj je v platobnej histórii úveru zaevidovaná upomienka na splácanie úveru, tým nie je preukázané, že kvalifikovaná výzva bola zo strany banky písomne vyhotovená, odoslaná, a doručená pôvodnému žalovanému. Z dokazovania vyplynulo, že N. N., a.s. listom zo dňa XX.XX.XXXX oznámila pôvodnému žalovanému postúpenie pohľadávky na žalobcu. Súdna prax sa však už odklonila od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 210/01, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo 49/2008 zo dňa 14.5.2008 ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 76/2007 zo dňa 28.1.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo, a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca, a nemožno vyvodiť ani to, že dlžník by mohol namietať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky len vtedy, ak by postupca postúpenie pohľadávky dlžníkovi neoznámil, ale postupník by postúpenie pohľadávky dlžníkovi preukázal; na takéto rozlišovanie v postavení dlžníka nemožno nájsť oporu v ustanovení § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka. K správnosti týchto záverov obsiahnutých v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 76/2007 zo dňa 28.1.2009 sa priklonil aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 3.7.2012. Keďže žalobca nepreukázal, že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval pôvodného žalovaného na splnenie peňažného záväzku titulom poskytnutého úveru, a pôvodný žalovaný ako ani žalovaní 1/, 3/, a 4/ túto rozhodujúcu skutočnosť nepotvrdili, zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 28.06.2011 je v časti postúpenia pohľadávky voči pôvodnému žalovanému absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom , a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Z uvedených dôvodov pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa súd návrh výrokom I. v celom rozsahu zamietol. Právne rozhodnutie ďalej odôvodnil ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 39, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, § 524 ods. 1, 2, § 526 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, §
2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Úspešní žalovaní 1/, 3/ a 4/ majú podľa § 142 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu, vzhľadom na zásadu úspechu. Žalovaní 1/, 3/ a 4/ si v konaní náhradu trov konania neuplatnili, z obsahu spisu im trovy konania nevyplývajú, preto im súd náhradu trov konania nepriznal. Vo vzťahu k náhrade trov konania vedľajšieho účastníka konštatoval, že je rozhodujúce vyčíslenie trov vedľajšieho účastníka, nakoľko tento si bol povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných (nie kalendárnych) dní od vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, pričom je nevyhnutné uviesť, že rozsudok sa vyhlasuje vždy. V zmysle vyššie cit. ustanovení O.s.p. trovy právneho zastúpenia treba vždy v ustanovenej lehote vyčísliť, inak ich náhradu súd nemôže priznať. Účastníkovi, ktorý v lehote troch pracovných dní nevyčísli trovy konania, a zo spisu mu okrem trov právneho zastúpenia iné trovy nevyplývajú, súd náhradu trov konania neprizná. V tomto prípade súd nie je viazaný v zmysle § 151 ods. 2 druhá veta O.s.p. rozhodnutím o priznaní náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Vyčíslenie trov tak musí urobiť účastník bez toho, aby ho súd musel vyzvať na splnenie tejto povinnosti. Súd je povinný vyzvať účastníka, aby vyčíslil trovy konania v zákonnom stanovenej lehote troch pracovných dní od doručenia výzvy iba v prípade, že sa rozhodnutie nevyhlasuje (§ 151 ods. 4 O.s.p.). V danej veci je však vedľajší účastník právne zastúpený, preto trovy právneho zastúpenia bol vedľajší účastník povinný v ustanovenej lehote vyčísliť, pričom iné trovy konania mu zo spisu nevyplývajú. Súd tak nemohol aplikovať ustanovenie § 151 ods. 2 O.s.p. a z úradnej povinnosti priznať len náhradu trov konania, ktoré vyplývajú zo spisu. Na pojednávanie, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, bol vedľajší účastník riadne a včas predvolaný. Nakoľko si vedľajší účastník v zmysle § 151 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. trovy právneho zastúpenia do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia nevyčíslil a iné trovy konania vedľajšieho účastníka zo spisu nevyplývali, súd mu náhradu trov konania nepriznal.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol ho zmeniť tak, že odvolací súd žalobe vyhovie, prípadne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, ak napriek predloženému oznámeniu postupcu o postúpení pohľadávky skúmal platnosť zmluvy o postúpení. Uviedol, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanej o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazujúcim jeho odoslanie, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takom prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ani jej neexistencie. K tomu žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 210/01, uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 8Co/564/2015 a uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 9Co/133/2013. Ďalej žalobca zastáva názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Táto norma nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách, ale nie sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Vzhľadom k dikcii ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách s poukazom na to, že omeškanie žalovanej trvalo viac ako rok, žalobca vyjadril názor, že jeho právny predchodca by konal v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách (a teda by neporušil bankové tajomstvo) aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovanej nezasielal. Napokon žalobca uviedol, že v konaní predložil súdu výzvu svojho právneho predchodcu, ktorou bol pôvodný žalovaný v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách vyzvaný na úhradu omeškaných splátok, čím bolo preukázané, že právny predchodca žalobcu vyzval pôvodného žalovaného na úhradu dlžných splátok, a teda konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách. Na podporu svojej argumentácie žalobca poukázal na názor doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M., ako aj na rozhodnutia Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 8C/67/2013 a sp. zn. 12C/63/2014.
3. Žalovaní 1/ a 4/ sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.
4. Žalovaný 3/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť stotožňujúc sa s jeho dôvodmi.
5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 v spojení § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktorého dôvody sú správne (§ 387 ods. 2 CSP) a odvolací súd k tomu dopĺňa nasledujúce: 6. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolania žalobcom došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval včasnosť a dôvodnosť odvolania podľa ustanovení O.s.p. účinných v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie.
7. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči žalovanej z pôvodného veriteľa - N.a, a.s. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal, že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval pôvodného žalovaného na splnenie peňažného záväzku titulom poskytnutého úveru, preto považoval zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 28.06.2011 v časti postúpenia pohľadávky voči pôvodnému žalovanému za absolútne neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách.
8. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. Správne súd prvej inštancie poukázal v tomto smere na odklon súdnej praxe od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 210/01, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Súd prvej inštancie poukázal na to, že odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obo 49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.
9. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné na tomto mieste citovať § 92 ods. 8 (predtým § 92 ods. 7) zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“): „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“ 10. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia („...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku... postúpiť“), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie „Ochrana klientov a bankové tajomstvo“. Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.
11. Odvolací súd konštatuje, že nebol daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. (od 01.07.2016 odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP). Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, resp. keď na zistený skutkový stav síce aplikuje správny predpis, ale tento nesprávne interpretuje. V prejednávanej veci súd prvej inštancie aplikoval a interpretoval ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách správne. Správne vyvodil, že postup právneho predchodcu žalobcu - banky pred postúpením pohľadávky na pôvodného žalobcu nebol v súlade s citovaným ustanovením (nebolo preukázané, že banka pred postúpením pohľadávky písomne vyzvala pôvodného žalovaného na splnenie jej záväzku a výzvu mu doručila resp. aspoň odoslala).
12. Za takejto dôkaznej situácie súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o odoslaní výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách zo strany jeho právneho predchodcu, a preto postúpenie pohľadávky voči pôvodnému žalovanému na žalobcu nebolo v súlade s citovaným zákonným ustanovením, čoho právnym následkom je neplatnosť postúpenia pre jeho rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Žalobca teda nepreukázal, že vstúpil do práv pôvodného veriteľa - banky, nemá preto aktívnu vecnú legitimáciu uplatňovať v súdnom konaní právo na plnenie zo záväzkovo-právneho vzťahu založeného zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 25.05.2007, ktorú uzavrel pôvodný žalovaný so N., a.s. - právnym predchodcom žalobcu.
13. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovanej trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho právny predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanej nezasielal, odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dovetok v znení „to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok“ je pripojený k druhej vete citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu klienta, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to (t. j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou a omeškaným peňažným záväzkom).
Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami „to neplatí, ak ...“ mala predstavovať výnimku aj z prvej vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by legislatívno-technicky musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam sa (táto výnimka) vzťahuje.
14. Pokiaľ žalobca argumentoval v odvolaní názorom doc. JUDr. H. U., PhD., LL.M., je možné uviesť iné názory právnej teórie, ku ktorým sa odvolací súd prikláňa, a podľa ktorých o absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky môže ísť pre rozpor s § 525 ods. 4 Občianskeho zákonníka alebo s ustanoveniami osobitných predpisov, vrátane § 92 ods. 8 (predtým § 92 ods. 7) zákona o bankách (napr. JUDr. Andrea Tomlainová, PhD.: Aktívna vecná legitimácia postupníka. In: Bulletin slovenskej advokácie, rok 2007, č. 10).
15. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil. 16. V odvolacom konaní mali plný úspech žalovaní 1/, 3/, 4/ a L.. Žalovaným 1/, 3/, 4/ a občianskemu združeniu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, preto im odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (§ 255 v spojení § 396 ods. 1 CSP).
17. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).