Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_24Co-10-2016.pdf
PDF · 110.86 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/10/2016
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a sudcov: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, zastúpeného advokátskou kanceláriou: JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o., Piešťany, Sad A. Kmeťa 24, IČO: 36 866 598, proti žalovaným: 1. Y. D., nar. XX.XX.XXXX a 2. U. D., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom I., Z. XXX/XX, o zaplatenie 5.277,64 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 12C/528/2014-74 zo dňa 05.08.2015, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovaným 1 a 2 náhradu trov konania nepriznal. Rozsudok odôvodnil s použitím § 52 ods. 1, § 54 ods. 1, § 879j, § 10, § 101 Občianskeho zákonníka, § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. a vecne argumentoval tým, že žalobou zo dňa 06.11.2014 sa žalobca domáhal rozhodnutia súdu, ktorým by boli žalovaní zaviazaní k zaplateniu sumy 5.277,64 Eur s príslušenstvom - 12,15% úrokom a 5% úrokom z omeškania a náhradou trov konania titulom nesplateného úveru. Nárok odôvodnil tým, že so žalovanými žalobca uzavrel zmluvu o splátkovom úvere dňa 16.03.2005, ktorou im poskytol bezúčelový úver 100.000,- Sk (3.319,39 Eur). Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá dňom 20.03.2015. Splátky 1.446,- Sk (47,99 Eur) boli inkasované z účtu žalovaných. Žalovaní úver splácali riadne do októbra 2005, občas s niekoľkodňovým omeškaním, v novembri na splátke zaplatili 13,- Sk. Následne dlh splácali nepravidelne, často s omeškaním, v nižších sumách alebo vôbec, následnými vyššími sumami sa snažili omeškaný dlh doplatiť. Žalobca vyhlásil dňom 13.11.2013 mimoriadnu splatnosť úveru so zostatkom 4.585,86 Eur. Ku dňu 02.10.2014 splatný dlh žalovaných predstavoval sumu 5.277,64 Eur, z toho istinu 4.083,85 Eur, úroky 942,95 Eur (za obdobie od 27.11.2012 do 02.10.2014) a úrok z omeškania 250,84 Eur. Dohodou o spôsobe úhrady záväzku z 05.05.2011 sa žalobca so žalovaným 1 dohodol na splátkach po 61,- Eur od mája 2011. Nárok odôvodnil poukazom na právnu úpravu podľa Obchodného zákonníka. Žalovaným bola žaloba doručená dňa 31.03.2015, k žalobe sa nevyjadrili, na pojednávanie sa nedostavili, svoju neúčasť neospravedlnili, v konaní boli nečinní.
2. Zmluva o úvere, z ktorej žalobca svoj nárok vyvodzuje, je zmluvou o úvere upravenou v § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Táto zmluva patrí v zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obch. zák. medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Keďže však žalovaní uzavreli predmetnú zmluvu ako spotrebitelia (§ 52 ods. 4 Obč. zák.), na daný právny vzťah sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ZSÚ), tiež aj ustanovenia § 52 a nasl. Obč. zák. (zákon č. 40/1964 Zb.), keďže žalobca je podnikateľ a úvery poskytuje opakovane (dodávateľ), žalovaní sú fyzické osoby, ktorá preukázateľne nekonali v tomto vzťahu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (spotrebitelia).
3. S použitím § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ust. § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, a vyhodnotením vykonaného dokazovania súd tak dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne, v danom prípade súd posúdil nárok za premlčaný, úver žalovaní čerpali jednorazovo dňa 16.03.2005, úver od novembra 2005 nesplácali riadne a včas, žalobca bol oprávnený dlh žalovaných riešiť mimoriadnou splatnosťou úveru, k čomu však z neznámych dôvodov pristúpil až po 8 rokoch navyšovania dlhu žalovaných o príslušenstvo - úroky z omeškania, poplatky, ...? Žalobca nenakladal so svojou pohľadávkou hospodárne a odborne, k výkonu práva mohol pristúpiť prvýkrát po 10 dňoch od omeškania žalovaných už v roku 2005, trojročná premlčacia lehota tak už uplynula. Preto súd žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., avšak žalovaným, ako úspešnému účastníkovi konania nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si ju neuplatnili.
4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu a namietal, že rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba zamietnutá vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Súd nepostupoval správne, keď s poukazom na ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 52 ods. 2 vety tretej Občianskeho zákonníka znenia platného od 01.04.2015 a § 100, § 101 Občianskeho zákonníka podaný žalobný návrh žalobcu zamietol. Poukázal na znenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 879j Občianskeho zákonníka s tým, že z uvedeného vyplýva, že na uvedený zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovanými by bolo možné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách iba v prípade, pokiaľ by úverový vzťah medzi žalobcom a žalovanými bol uzavretý po 01.01.2008, čo však nebolo. Zo znenia § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka znenia platného v čase uzavretia zmluvy účastníkov zákonodarca uvádzal taxatívny výpočet zmluvných typov, medzi nimi aj zmluvu o úvere, pri ktorých potom niet pochýb o tom, že majú povahu tzv. absolútnych obchodov. Právne vzťahy vzniknuté z týchto zmlúv, zmluvných typov, budú vždy podliehať Obchodnému zákonníku, pričom aplikáciu Obchodného zákonníka v týchto prípadoch nie je možné vylúčiť ani dohodu zmluvných strán. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Obo 12/2010, 5 Cdo 120/2010 zo dňa 29.03.2012 ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Cob/176/2011. Z odôvodnenia rozsudku nie je zistené prečo vzhľadom na citáciu právnych predpisov súd prvého stupňa aplikoval na daný spor § 52 ods. 2 vety tretej Občianskeho zákonníka. Keďže zmluvný vzťah podlieha režimu Obchodného zákonníka použitie ustanovenia Občianskeho zákonníka v danom prípade prichádza do úvahy iba vtedy, ak by určitú otázku zákonodarca v ustanoveniach Obchodného zákonníka výslovne neupravil. Ako vyplýva z príslušných ustanovení Obchodného zákonníka právna úprava premlčania záväzku ako aj právna úprava uznania záväzku v zmysle ust. § 323 Obchodného zákonníka odstúpenia od zmluvy pri omeškaní dlžníka podľa § 506 Obchodného zákonníka je v Obchodnom zákonníku komplexne upravená. V súvislosti s dĺžkou trvania premlčacej doby poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 138/2012 zo dňa 12.07.2012 a rozhodnutie Krajského súdu v Nitre rozsudok 6Co/152/2012-184 zo dňa 28.11.2012. Zdôraznil, že z uvedenej argumentácie je nepochybné, že aplikácia ust. § 52 ods. 2 vety tretej Občianskeho zákonníka znenia platného od 01.04.2015 na zmluvný vzťah ako aj aplikácia ust. § 100 a § 101 Občianskeho zákonníka na žalobným návrhom uplatnený finančný nárok žalobcu je nesprávna a nezákonná. Žalobcovi nie je jasné na základe akého vyhodnotenia vykonaných dôkazov súd dospel k záveru, že celá pohľadávka žalobcu voči žalovaným sa stala splatnou už v priebehu mesiaca november 2015. V tomto mesiaci totiž ani neboli splnené zákonné podmienky na možnosť žalobcu odstúpiť od zmluvy podľa § 506 Obchodného zákonníka eventuálne na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru podľa bodu 7.6.1 písm. a) Všeobecných obchodných podmienok, ktoré boli súčasťou zmluvy o úvere. K uvedenému mesiacu totiž mali mať žalovaní zaplatených celkom 8 splátok po 1.446,- Sk, t.j. celkovo sumu 11.568,- Sk, pričom za uvedené obdobie zaplatili žalobcovi v 11 splátkach celkom sumu 10.135,- Sk, t.j. sumu iba o 1.433,- Sk menšiu ako mali. Pritom uvedená suma nepredstavovala ani jednu zmluvne dohodnutú splátku úveru a nie to ešte dve ako vyžaduje zákon a zmluva o úvere. Podľa uvedeného potom riadnym nesplácaním zmluvne dohodnutých splátok poskytnutého úveru zo strany žalovaných žalobcovi nevznikla povinnosť ako sa súd nesprávne domnieva na odstúpenie od zmluvy, prípadne na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Ani stanovisko súdu obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutia, podľa ktorého žalobca nenakladal so svojou pohľadávkou hospodárne a odborne, keď k výkonu práva mohol pristúpiť prvýkrát po 10 dňoch (?) od omeškania žalovaného už v roku 2005, nie je správne. Záverom poukázal na to, že z odôvodnenia rozsudku vôbec nevyplýva, či sa súd vysporiadal a ak áno, ako s jednostranným uznaním záväzku žalovanými zo dňa 05.05.2011 v zmysle ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré je obsiahnuté v dohode o spôsobe úhrady záväzku formou splátkového kalendára zo dňa 05.05.2011. Na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, v dôsledku ktorého
súd podanú žalobu zamietol, súd nesprávne rozhodol aj o náhrade trov konania, keď žalobcovi uplatnenú náhradu trov konania nepriznal. Vzhľadom na odvolacie argumenty potom navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnuté výroky súdu prvého stupňa zmenil tak, že podanému odvolaniu žalobcu vyhovie v celom rozsahu a žalovaných zaviaže k plnej náhrade trov prvostupňového aj druhostupňového konania, eventuálne, aby v zmysle § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. odvolaním napadnuté výroky rozsudku súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
5. Žalovaní odvolanie nepodali, k doručenému odvolaniu nepodali ani písomné vyjadrenie.
6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou - účastníkom (§ 201 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d), písm. f), písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h), písm. f) Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, ktoré majú ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f), h), b) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. a), b) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
8. Predmetom konania na plnenie, t.j. na zaplatenie sumy 5.277,64 Eur s príslušenstvom - 12,15% úrokom a 5% úrokom z omeškania titulom nesplateného úveru.
9. Podľa súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu zmluvou o splátkovom úvere č. 0192282718 zo dňa 16.03.2005 žalobca žalovaným poskytol bezúčelový úver 100.000,- Sk/3.319,39 Eur s úrokom 11,1% ročne. Žalovaní sa zaviazali úver splatiť mesačne v splátkach po 1.446,- Sk/48,- Eur od 20.04.2005 do 20.03.2015. Ročná percentuálna miera nákladov bola vyčíslená na 5,77%. Podľa bodu 7.6 VOP mal žalobca oprávnenie v prípade omeškania klienta so splatením splátky dlhšieho ako 10 dní vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru.
10. Z výpisov z úverového účtu vyplýva, že v období od poskytnutia úveru do 31.12.2008 žalovaní na úvere zaplatili sumu 57.500,- Sk (1.908,65 Eur), pričom pri riadnej platobnej disciplíne mali mať uhradené splátky vo výške celkom 65.070,- Sk (2.159,93 Eur), za ďalšie obdobie do 06.08.2011 zaplatili celkom 583,43 Eur, pričom mali splatiť 1.488,- Eur.
11. Žalobca v zastúpení uzavrel so žalovaným 1 dňa 05.05.2011 dohodu o spôsobe úhrady záväzku, ktorou žalovaný 1 uznal dlh zo zmluvy č. 0192282718 v sume 1.470,20 Eur na neuhradenej pohľadávke a zaviazal sa ho splácať po 61,- Eur mesačne.
12. Žalobca listami zo dňa 23.10.2013 vyzval žalovaných na úhradu omeškaných platieb pod hrozbou zosplatnenia úveru, listami zo dňa 14.11.2013 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru so zostatkom 4.585,86 Eur.
13. Podľa ustálenia súdom prvej inštancie zmluva o úvere, z ktorej žalobca svoj nárok vyvodzuje, je zmluvou o úvere upravenou v § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Táto zmluva patrí v zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obch. zák. medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Keďže však žalovaní uzavreli predmetnú zmluvu ako spotrebitelia (§ 52 ods. 4 Obč. zák.), na daný právny vzťah sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ZSÚ), tiež aj ustanovenia § 52 a nasl. Obč. zák. (zákon č. 40/1964 Zb.), keďže žalobca je podnikateľ a úvery poskytuje opakovane (dodávateľ), žalovaní sú fyzické osoby, ktorá preukázateľne nekonali v tomto vzťahu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (spotrebitelia).
14. Podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa Čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
16. Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
17. Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
18. Podľa § 389 ods. 1 písm. a), b) Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
19. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze sp. zn. III. ÚS 119/03-30 zo dňa 16.09.2003. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (nález sp. zn. IV. ÚS 115/03-14 zo dňa 03.07.2003).
20. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že rozsudok je nepreskúmateľný, nakoľko z jeho obsahu nemožno jednoznačne vyvodiť, akými úvahami sa súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov riadil, z ktorých dôkazov vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie a ako vec právne posúdil, ako to vyžadovalo ustanovenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (majúce ekvivalent v ustanovení § 220 ods. 2 aktuálne účinného Civilného sporového poriadku).
21. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strán, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (aktuálne ustanovenie § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku), pričom strane musí dať odpoveď na podstatne zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo strany a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je podstatnou náležitosťou každého rozhodnutia súdu. Citované zákonné ustanovenie treba chápať aj z hľadiska práv strany na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Georgiadis v. Grécko z 29.05.1997, Hikgins v. Francúzsko z 19.02.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a Čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny stav (uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 209/04-9 zo dňa 23.06.2004).
22. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie s vyššie uvedenými kritériami je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu nie sú zrejmé pre rozhodnutie súdu relevantné myšlienkové postupy a úvahy, ktoré viedli súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby bez akceptácie argumentov žalobcu. Pokiaľ nie je zrejmé aký právny záver o skutkovom stave veci urobil súd prvej inštancie v súdenej veci, teda aký tzv. skutkový stav podrobil právnej kvalifikácii, keď odôvodnenie jeho rozsudku obsahuje iba čiastkové skutkové zistenie týkajúce sa zmluvy o spotrebiteľskom úvere s nedostatočným odkazom na príslušné zákonné ustanovenie, bez odôvodnenia vzťahu medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, je potrebné prijať záver, že takéto rozhodnutie je zaťažené vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
23. Rozsudok všeobecného súdu musí obsahovať odôvodnenie preukázateľne vychádzajúce z objektívneho postupu súdu pri zisťovaní skutkového stavu pre rozhodnutie. Ak sa všeobecný súd v odôvodnení rozsudku patrične nezaoberá zásadnou argumentáciou strany (tu žalobcu zhrnutého i v odvolaní) a ústavne akceptovateľným spôsobom sa s ňou nevysporiada, treba absenciu argumentácie súdu v tomto smere považovať za prejav arbitrárnosti a porušenia základného práva podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
24. Súd prvej inštancie mal povinnosť vysporiadať sa aspoň so zásadnou argumentáciou predostretou žalobcom v jeho žalobe, v písomnom vyjadrení a vyhodnotiť obsah listinných dôkazov. Jeho záver o premlčaní nároku je z hľadiska preskúmania odvolacím súdom nedostatočne odôvodnený a námietka žalobcu, že sa vôbec nevysporiadal s jednostranným uznaním záväzku žalovanými zo dňa 05.05.2011 je dôvodná.
25. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, seria A č. 254-B, s. 49).
26. Uvedené nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý vyvodil premlčanie dlhu možným, ale nepoužitým postupom zo strany žalobcu, má za následok, že napádané rozhodnutie nespĺňalo požiadavky obsiahnuté v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. (účinného do 30. júna 2016, t.j. v čase rozhodovania súdu prvej inštancie), na riadne odôvodnenie rozsudku, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.
27. Podstatným je, že súd prvej inštancie že svoje rozhodnutie neodôvodnil vo vzťahu k preukázanému skutkovému stavu, nedal odpoveď na opodstatnenie svojho postupu, na základe ktorého kvalifikoval celý dlh uplatňovaný žalobcom ako premlčaný.
28. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
29. Premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Týmto dňom je zásadne deň, keď právo bolo možné odôvodnene vykonať podaním žaloby na súde, teda keď je actio nata. Uvedený moment nastáva vo väčšine prípadov splatnosťou (zročnosťou) dlhu, t.j. dňom, keď má dlžník prvýkrát splniť dlh, resp. začať s jeho plnením. Preto až na základe náležitého posúdenia splatnosti uplatňovaného dlhu žalobcom, bude daný dôvod zaoberať sa premlčaním dlhu žalobcu, podľa ustanovenia § 5b ZoOS (ak k premlčaniu nedošlo, bude nevyhnutné dôsledne sa zaoberať uplatňovaným nárokom z hľadiska aplikácie dotknutých právnych noriem spotrebiteľského práva).
30. V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvej inštancie vykonať dokazovanie za účelom zistenia splatnosti dlhu uplatňovaného žalobcom v konaní, pričom predpokladom je rozlíšenie splatnosti nezaplatených splátok, u ktorých premlčacia doba plynula odo dňa ich zročnosti (posúdením splatnosti každej jednotlivej splátky samostatne, podľa dohodnutého dátumu zročnosti). Ak sa však pre nesplnenie niektorej zo splátok stal zročným celý dlh, vo vzťahu k týmto nasledujúcim splátkam by začala plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky (za predpokladu naplnenia všetkých kumulatívnych zákonom stanovených predpokladov splatnosti celého dlhu, vrátane posúdenia relevantného prejavu vôle veriteľa a konania žalovaných).
31. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a s akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil a tak splniť povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie, ktoré je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami účastníkov. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie sa má vzťahovať aj na príslušenstvo uplatňovanej pohľadávky.
32. Povinnosťou súdu prvej inštancie, ktorý je pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku), bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 Civilného sporého poriadku a potom vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku náležite v zmysle vyššie uvedeného odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku), pričom prihliadne aj na dôvody odvolania v tejto časti rozsudku.
33. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov, súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
34. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).