Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-702-2015.pdf
PDF · 131.65 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/702/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: Mgr. H. K., nar. XX. Z. XXXX, trvalo bytom I., C. XXXX/X, proti žalovanému: C. Y., nar. XX. G. XXXX, trvalo bytom D. B. XX, o zaplatenie 15.638,31 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 13. júna 2014 č. k. 3C/188/2009-104 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti veci samej a v časti trov konania p o t v r d z u j e .
II. Žalobkyňa má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 13.299,72 eur s 8,5% úrokom z omeškania ročne od 23.12.2007 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; II. vo zvyšku žalobu zamietol a III. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu iných trov konania v sume 656,60 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 49a, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1 a 3, § 517 ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 135 ods. 1 vety tretej O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, účinného do 30.6.2016). Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou domáhala na žalovanom zaplatenia sumy 15.638,31 eur z titulu vrátenia pôžičiek ňou poskytnutých žalovanému v období od 19.10.2006 do 14.6.2007 v celkovej sume 13.299,72 eur (pôvodne 400.667,50 Sk) ako aj vrátenia zvyšnej časti žalovanej sumy, nakoľko túto sumu uhradila v súvislosti s úvermi z bánk, aby mohla časť sumy požičať žalovanému, pričom ide o sumy úrokov z úverov a rôznych poplatkov. Žalobca so žalobou nesúhlasil a trestné stíhanie voči jeho osobe považoval za nedôvodné. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa žalovanému v období od 19.10.2006 do 14.6.2007, kedy bola jeho priateľkou, postupne požičala sumu 400.667,50 Sk z dôvodu, že žalovaný potrebuje peniaze na vyplatenie pôvodnej priateľky, ktorá do jeho rodinného domu, ktorý zdedil, investovala, a keďže už má hypotekárny úver, banky mu už úver neposkytnú. Žalovaný žalobkyni sľúbil, že budú v dome spolu bývať, resp. sa tam môžu stretávať. Sumu 400.667,50 Sk mu poskytla formou hotovostných vkladov na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, a to dňa 19.10.2006 v sume 25.000 Sk, dňa 10.11.2006 v sume 15.000 Sk, dňa 14.12.2006 v sume 5.400 Sk, dňa 26.1.2007 v sume 7.000 Sk, dňa 9.2.2007 v sume 16.900 Sk, dňa 13.2.2007 v sume 4.000 Sk, dňa 19.2.2007 v sume 20.000 Sk, dňa 14.3.2007 v sume 1.000 Sk, dňa 14,3,2007 v sume 7.000 Sk, dňa 19.4.2007 v sume 5.000 Sk, dňa 11.5.2007 v sume 15.000 Sk, dňa 17.5.2007 v sume 143.500 Sk a dňa 21.5.2007 v sume 117.000 Sk, a taktiež inak ako hotovostným vkladom na účet, a to dňa 4.1.2007 v sume 3.367,50 Sk formou zaplatenia faktúry Orange Slovensko a.s. za žalovaného, dňa 1.6.2007 v sume 5.000 Sk formou bezhotovostného prevodu na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX a
dňa 14.6.2007 v sume 10.500 Sk formou odovzdania hotovosti do rúk žalovaného vo Vrútkach. Na požičanie žalovanému vyšších čiastok dňa 17.5.2007 a 21.5.2007 si žalobkyňa vybavila spotrebný úver od D. G. a.s. vo výške 150.000 Sk na základe zmluvy o spotrebnom úvere č. 306093 zo 17.5.2007 a spotrebný úver od D. A. H. a.s. vo výške 150.000 Sk na základe zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru č. 000863211160507 z 21.5.2007, tieto úvery si vybavila na základe prísľubu žalovaného, že jej uhradí všetky úroky a náklady súvisiace s uvedenými úvermi, žalovaný zároveň prisľúbil, že bude každý mesiac posielať sumu splátok, z ktorých bude žalobkyňa úvery splácať, ale žiadnu sumu žalobkyni neposlal, preto ho listom zo 16.12.2007 vyzvala na zaplatenie dlhu v lehote do 22.12.2007 a tento mu odoslala doporučene 17.12.2007. Žalobkyňa na úroku 14,9% ročne z úveru poskytnutého vo D. G. a.s. zaplatila do augusta 2008 sumu 24.533,13 Sk a na úroku 16,9 % ročne z úveru poskytnutého vo D. A. H. a.s. zaplatila do augusta 2008 sumu 30.545,84 Sk, na nákladoch z úveru poskytnutého vo D. G. a.s. zaplatila celkom sumu 9.881,34 Sk, a to sumu 3.000 Sk ako poplatok za poskytnutie úveru, sumu 1.340 Sk ako poistenie úveru, sumu 825 Sk ako poplatok za vedenie účtu (55 Sk mesačne od mája 2007 do júla 2008), sumu 840 Sk ako poplatok za vedenie úverového účtu (60 Sk mesačne od mája 2007 do júna 2008), sumu 65 Sk ako poplatok za transakcie 31.5.2007, sumu 3 Sk ako poplatok za transakcie 30.9.2007, sumu 30 Sk ako poplatok za parkovné pri vybavovaní úveru a sumu 3.778,34 Sk ako poplatok za zmenu zmluvných podmienok (predčasné splatenie úveru), na nákladoch z úveru poskytnutého vo D.D. H. a.s. zaplatila celkom sumu 3.838 Sk, a to sumu 3.000 Sk ako poplatok za poskytnutie úveru, sumu 240 Sk ako poplatok za vedenie účtu (40 Sk mesačne od júna 2007 do novembra 2007), sumu 495 Sk ako poplatok za vedenie účtu po zmene cenníka banky (55 Sk mesačne od decembra 2007 do augusta 2008), sumu 35 Sk ako poplatok za výber dňa 21.5.2007, sumu 35 Sk ako poplatok za výber dňa 12.6.2007 a sumu 30 Sk ako poplatok za prevod v júni 2007, okrem toho zaplatila v súvislosti v úverom vo D. G. a.s. dva poplatky za omeškanie po 200 Sk, teda sumu 400 Sk. Z dôvodu, že žalovaný jej neposielal splátky úveru, musela si na jej účte v C. H. zriadiť povolené prečerpanie, kde zaplatila sumu 1.184,12 Sk na úrokoch z povoleného prečerpania a sumu 70 Sk za poplatok za čerpanie povoleného prečerpania. Celkovo sa domáhala zaplatenia sumy 15.638,32 eur (pôvodne 471.119,93 Sk, pozostávajúcej z pôžičiek v sume 400.667,50 Sk, z úrokov z úveru vo D. G. a.s. v sume 24.533,13 Sk, z úrokov z úveru vo D.D. H. a.s. v sume 30.545,84 Sk, z poplatkov vo D. G. a.s. v sume 9.881,34 Sk, z poplatkov vo D.D. H. a.s. v sume 3.838 Sk, z poplatkov za omeškanie vo D. G. a.s. v sume 400 Sk a z úrokov a poplatkov za povolené prečerpanie na účte žalobkyne v C. H. a.s. v sume 1.254,12 Sk). Žalovaný žalobkyni zo žalovanej sumy nevrátil žiadnu čiastku, popieral tvrdenia žalobkyne, tvrdil, že si nikdy od žalobkyne nepožičiaval peniaze a ani ju o pôžičku nežiadal, žalobkyňa podľa neho posielala na jeho účet peniaze za účelom stretnutia sa s ním, vedela, že by si od nej peniaze nezobral, preto mu ich posielala na účet, číslo jeho účtu získala z dokladu o výbere z účtu, ktorý u nej zahodil do koša, ďalej tvrdil, že pri osobnom stretnutí žalobkyni peniaze vrátil, čo mu písomne potvrdila, pričom písomné potvrdenie predložil aj v trestnom konaní. Uviedol, že žalobkyňa mu poslala viacero listov a výhražných sms správ, povedala mu keď ju odmietol a dal jej najavo, že ho obťažuje, že sa mu za všetko pomstí, potom si zisťovala o ňom údaje a kontaktovala aj jeho manželku, peniaze, ktoré jej vrátil, mu poslala opätovne na účet. Žalovaný tvrdil, že žalobkyni peniaze vrátil, predložil doklad z 24.6.2007, rovnako ako v trestnom konaní, uviedol, že iné peniaze okrem týchto už žalobkyni nevrátil. S odsúdením za prečin nesúhlasil, nepamätal si, že by mu od žalobkyne prišla nejaká žiadosť o vrátenie dlhu. Predložil kópiu potvrdenia o vrátení peňazí z 24.6.2007, z ktorej vyplýva, že žalobkyňa potvrdila, že jej boli žalovaným odovzdané peniaze, a to 15.11.2006 suma 25.000 Sk a 15.000 Sk, 29.1.2007 suma 7.000 Sk, 21.2.2007 suma 16.900 Sk a 24.000 Sk, 19.3.2007 suma 7.000 Sk, 13.5.2007 suma 5.000 Sk a 15.000 Sk, 19.5.2007 suma 143.500 Sk, 24.6.2007 suma 117.000 Sk, išlo o potvrdenie vytlačené na počítači a podpísané priezviskom žalobkyne. Z rozsudku Okresného súdu Martin (ďalej len „OS Martin“) č. k. 3T 205/2010-385 z 28.10.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť 4.2.2014 vo výroku o vine a treste v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 1To/4/2014-412 zo 4.2.2014, mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný bol uznaný za vinného na tom skutkovom základe, že po nadviazaní intímnej známosti so žalobkyňou na jeseň roku 2006, tejto nepravdivo predstieral, že je slobodný, že s ňou chce mať spoločnú budúcnosť, takto si získal jej dôveru a postupne v období od 19.10.2006 do 14.6.2007 pod zámienkou pravidelného splácania od nej vylákal celkovo sumu 400.667,50 Sk, ktorú žalobkyňa z časti priamo vkladala na jeho účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, z časti bezhotovostným prevodom vložila na jeho účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, či zaplatila za neho faktúru spoločnosti Orange Slovensko a.s. vo výške 3.367,50 Sk dňa 4.1.2007 alebo osobne mu dňa 14.6.2007 požičala 10.500 Sk, pričom počas tejto doby ju opakovane zavádzal, že poskytnutú sumu použije na vrátenie peňazí bývalej priateľke, ktorá mala investovať peniaze do jeho rodinného domu, na čo si žalobkyňa zobrala aj dva úvery z banky, aby mohla žalovanému túto sumu poskytnúť, pričom žalovaný sumu požičaných peňazí žalobkyni nevrátil, v rozhodnom čase poberal
invalidný dôchodok, a neurobil tak ani po tom, čo ho žalobkyňa na vrátenie peňazí vyzvala, čím jej spôsobil škodu vo výške najmenej 13.299,72 eur, čím spáchal prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Trestného zákona, za čo bol odsúdený k trestu odňatia slobody vo výmere 24 mesiacov, ktorý mu bol podmienečne odložený a bola mu určená skúšobná doba v trvaní 4 roky. Žalovanému bolo uložené nahradiť žalobkyni škodu vo výške 13.299,72 eur a so zvyškom nároku bola odkázaná na občianskoprávne konanie. Z odôvodnenia citovaného rozsudku OS Martin vyplýva, že žalovaný sa v trestnom konaní bránil tým, že žalobkyňa mu sama posielala peniaze na účet, chcela si získať jeho priazeň a potvrdila mu doklad o vrátení týchto peňazí, pričom podpis žalobkyne je oskenovaný, ale tento sama oskenovala. Takúto obranu žalovaného súd vyhodnotil ako nelogickú, nakoľko ak by mu žalobkyňa chcela potvrdiť vrátenie peňazí, mohla text vytlačiť a vlastnoručne podpísať, alebo vlastnoručne napísať celé potvrdenie, určite by nezvolila tak nelogický postup, aby sama skenovala svoj podpis s najväčšou pravdepodobnosťou z potvrdenia o vklade zo G. G. z 19.4.2007, ktorý žalovaný získal ako prílohy k návrhu vo veci Okresného súdu Piešťany (ďalej len „OS Piešťany“) sp. zn. 3C/188/2009 pri doručení platobného rozkazu 19.1.2011. Žalovaný z účtu po vložení peňazí žalobkyňou tieto nevyberal naraz, ale vykonal viacero operácií - výbery kartou, hotovostné výbery, či platby kartou. V obrane žalovaného ako obžalovaného súd zistil viacero rozporov, pričom žalobkyňa ako poškodená zotrvala na svojich tvrdeniach a aj súhrn ďalších dôkazov usvedčoval žalovaného zo spáchania skutku a vyvracal jeho obranu. Z uznesenia Krajského súdu v Žiline (ďalej len „KS Žilina“) č.k. 1To/4/2014-412 zo 4.2.2014, mal súd prvej inštancie preukázané, že rozsudok OS Martin č. k. 3T/205/2010 z 28.10.2013 bol zrušený len vo výroku o náhrade škody, a to z dôvodu, že žalobkyňa sa svojho nároku domáha aj v konaní vedenom na OS Piešťany pod sp. zn. 3C/188/2009 (teda v predmetnom konaní), kde bude o jej nároku rozhodnuté, preto bolo potrebné výrok o náhrade škody bez ďalšieho zrušiť. Keďže žalovaný sa odvolal aj voči výroku o vine a treste odvolací súd rozhodoval aj o odvolaní v tejto časti, hoci toto vo výroku v časti nezamietal s poukazom na ustálenú judikatúru. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd v časti uznania viny a uloženia trestu vyhodnotil ako správne. Odvolací súd poukázal aj na skutočnosť, že žalovaný z vložených peňazí vyberal postupne nižšie čiastky ako boli vložené a rôznymi finančnými operáciami, preto sa aj ním predložené potvrdenie z 24.6.2007 javí ako nevierohodné prihliadnuc aj na ďalšie argumenty súdu prvého stupňa. Súd prvej inštancie žalovaný nárok žalobkyne posúdil ako nárok z titulu zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú prečinom podvodu, za ktorý bol právoplatne uznaný za vinného. Zmluvy o pôžičke uzavreté ústne medzi stranami v období od 19.10.2006 do 14.6.2007 v celkovej sume 400.667,50 Sk sú s poukazom na § 49a O. z. neplatné, keďže ich žalobkyňa urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočností, ktoré boli pre ich uskutočnenie rozhodujúce, a žalovaný, ktorému boli právne úkony určené, tento omyl vyvolal, a to úmyselne, vzhľadom k tomu, že bol za tento skutok právoplatne uznaný za vinného z prečinu podvodu rozsudkom OS Martin. Vo vzťahu k základným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu mal súd s poukazom na § 135 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého je viazaný rozsudkom OS Martin č.k. 3T/205/2010-385 z 28.10.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť vo výroku o vine a treste dňa 4.2.2013, o tom, že žalovaný spáchal prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Trestného zákona, preukázané, že žalovaný sa dopustil protiprávneho konania, a to vo forme prečinu podvodu, kedy na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol žalobkyňu do omylu a takýmto činnom spôsobil väčšiu škodu. Z právoplatného rozsudku v trestnom konaní mal preukázané nie len porušenie právnej povinnosti žalovaným, ale i existenciu škody spôsobenej žalovaným, nakoľko bez tejto existencie by nemohol byť právoplatne odsúdený za prečin podvodu. Príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou mal taktiež preukázanú na základe právoplatného rozsudku súdu v trestnom konaní, nakoľko práve protiprávnym konaním žalovaného vo forme podvodu, bola žalobkyni priamo spôsobená škoda, keďže sa na škodu jej majetku obohatil, čím vlastne žalovaný svojím konaním naplnil skutkovú podstatu prečinu podvodu. Čo sa týka preukázania zavinenia žalovaného, súd rovnako s poukazom na ustanovenie § 135 ods. 1 O.s.p. vychádzal z právoplatného rozsudku súdu v trestnom konaní o tom, že bol spáchaný prečin a kto ho spáchal, a teda mal preukázané žalovaného úmyselné zavinenie jeho protiprávneho konania, ktorým v príčinnej súvislosti vznikla škoda, nakoľko pre odsúdenie za prečin podvodu sa vyžaduje úmyselné zavinenie. Všetky základné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu mal teda súd jednoznačne preukázané rozsudkom OS Martin č.k. 3T/205/2010-385 z 28.10.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť vo výroku o vine a treste dňa 4.2.2013, nakoľko týmto právoplatným rozhodnutím je v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p. viazaný o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal. S ohľadom k týmto skutočnostiam súd obranu žalovaného, že s odsúdením nesúhlasí vyhodnotil ako účelovú, ktorú použil i v trestnom konaní, avšak v konečnom dôsledku bol za daný skutok právoplatne uznaný vinným a odsúdený. Vo vzťahu k výške spôsobenej škody súd
vychádzal nie len z právoplatného rozsudku OS Martin, v ktorom sa v opise spáchaného skutku uvádza aj konkrétna výška škody spôsobená daným prečinom žalobkyni ako poškodenej, nakoľko týmto výrokom s poukazom na ustálenú judikatúru súd nie je v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p. viazaný, ale vychádzal predovšetkým z výpovede žalobkyne, z dokladov ňou predložených a vyjadrení žalovaného. Potvrdením o vrátení peňazí z 24.6.2007 sa zaoberal aj súd v trestnom konaní, kde sám žalovaný potvrdil, že podpis na potvrdení je oskenovaný, hoci tvrdil, že ho oskenovala sama žalobkyňa, pričom táto obrana žalovaného bola vyhodnotená už v trestnom konaní ako účelová a nelogická, keďže žalobkyňa nemala dôvod skenovať vlastný podpis, ako aj s tým, že k žiadnemu vráteniu finančných prostriedkov neprišlo, nakoľko žalovaný z vložených peňazí vyberal postupne nižšie čiastky ako boli vložené a rôznymi finančnými operáciami, preto uvedený doklad nemožno považovať za vierohodný a preukazujúci vrátenie peňazí. Žalovaný iný doklad preukazujúci vrátenie peňazí žalobkyni nemal a ani v konaní netvrdil, že by jej neskôr nejaké peniaze vrátil. Žalobkyňa uviedla, že jej žalovaný doposiaľ z požičaných peňazí žiadne nevrátil a neuhradil jej ani ďalšie náklady, ktoré jej v tej súvislosti vznikli. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázanú skutočnú výšku škody, ktorá navrhovateľke vznikla v súvislosti s prečinom podvodu žalovaného vo výške 400.667,50 Sk, teda 13.299,72 eur, keďže o túto sumu sa žalovaný jednoznačne obohatil na úkor majetku žalobkyne a z uvedenej sumy žiadnu čiastku nevrátil, preto súd zaviazal žalovaného na zaplatenie tejto sumy žalobkyni spolu so žalovaným zákonným úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne, a to od 23.12.2007, teda odo dňa nasledujúceho po lehote na dobrovoľné plnenie, ktorú lehotu poskytla žalobkyňa žalovanému vo výzve na zaplatenie škody, ktorá bola žalovanému odoslaná doporučene 17.12.2007. Vo vzťahu k nároku žalobkyne na zaplatenie sumy 2.338,60 eur (rozdielu medzi žalovanou sumou 15.638,32 eur a sumou poskytnutých pôžičiek 13.299,72 eur) nemal súd z vykonaného dokazovania preukázané, vo vzťahu k porušeniu ktorej konkrétnej právnej povinnosti žalovaného by sa zakladala zodpovednosť žalovaného za takto spôsobenú škodu. Suma 2.338,60 eur pozostáva z úrokov z úveru vo D. G. a.s. a vo D.D. H. a.s., z poplatkov vo D. G. a.s. a vo D.D. H. a.s., z poplatkov za omeškanie vo D. G. a.s. a z úrokov a poplatkov za povolené prečerpanie na účte žalobkyne v C. H. a.s., pričom vo vzťahu k tejto sume žalobkyňa nepreukázala akú právnu povinnosť žalovaný porušil, že v dôsledku toho vznikla žalobkyni takáto škoda. Obe zmluvy o úvere uzatvárala žalobkyňa vo svojom mene, a teda jej vyplývala povinnosť tieto úvery splácať aj vo vzťahu k úrokom, či poplatkom. Okolnosť, že žalovaný žalobkyni prisľúbil, že jej bude splátky úverov postupne posielať, žalobkyňa nijako nepreukázala ani neuviedla kedy a kde, či za akých okolností prišlo k ústnej dohode a s akými konkrétnymi podmienkami, teda súd nemal v konaní ani preukázané, že by táto povinnosť žalovanému vyplývala z ich zmluvného vzťahu. Rovnako úroky, či poplatky z prečerpania vlastného účtu žalobkyňou, nezakladajú žalovanému povinnosť tieto platby žalobkyni vrátiť. Vzhľadom na uvedené žalobu žalobkyne v časti istiny v sume 2.338,60 eur ako nedôvodný zamietol. Súčasne súd žalobu zamietol aj v časti uplatnených úrokov z omeškania za obdobie od 20.12.2007 do 22.12.2007, nakoľko vo výzve na vrátenie dlhu z 16.12.2007 žalobkyňa poskytla žalovanému lehotu na vrátenie do 22.12.2007, teda do omeškania sa mohol žalovaný dostať až 23.12.2007. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 142 ods. 2 O.s.p., vecne čistým úspechom žalobkyne v konaní 70 % (zo žalovanej sumy 15.638,32 eur jej bola priznaná suma 13.299,72 eur, teda 85%, od ktorého po odrátaní 15 % neúspechu v konaní, predstavuje jej čistý úspech 70%), z ktorého dôvodu uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni, ktorá mala v konaní čiastočný úspech, náhradu trov konania v sume 656,60 eur, pozostávajúcej z časti zaplateného súdneho poplatku z návrhu vo výške 938 eur.
2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie iba žalovaný, podľa obsahu odvolania zjavne iba v jeho vyhovujúcej časti veci samej, so zrejmým návrhom na jeho zrušenie v napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvej inštancie na nové konanie. Uviedol, že nesúhlasí s rozsudkom z dôvodu, že mu nebol uznaný ani jeden dôkaz, súd v Piešťanoch len prečítal rozsudok zo súdu z Martina a jeho dôkazmi, ako list, ktorý napísala žalobkyňa jeho manželke, kde sa vysmieva a tvrdí, že jej žalovaný bude platiť a že súd jej dá za pravdu vždy ... celý súd v Martine bol len o tom, čo povedala žalobkyňa. Nikdy so žalobkyňou nemali intímny vzťah, ich stretnutia boli len obchodné a o vrátení peňazí. Súd v Martine to však bral tak, aby to vyznelo, ako keby žalobkyni sľuboval manželstvo, on keď ponúkal súdu dôkaz, tak automaticky súd tento dôkaz nepovažoval za potrebný ... mobilný telefón ponúkol súdu, kde boli fotky a sms ako dôkaz trikrát to súd nepovažoval za potrebné, ale akonáhle povedal, že mobilný telefón predal, súd v Martine žiadal priniesť ako dôkaz mobilný telefón. Priniesol ho a sudca, keď sa dozvedel, že ho má so sebou, tak nepotreboval dôkaz, zrazu bol nepotrebný. Žiadal súd, aby bral do úvahy aj jeho dôkazy a neriadil sa slovom od žalobkyne, ktoré je založené na klamstve a vedomí, že je štátny zamestnanec. To
čo mu vložila žalobkyňa na účet dostala vrátené a nevidí dôvod prečo pre jej pomstu má platiť dvakrát. Všade v každom uznesení, rozsudku sa spomína doklad o vrátení peňazí, kde je podpis žalobkyne, no doteraz tento dôkaz všetci prehliadajú a hlavne pán sudca z Martina sa snaží o jeho nedôveryhodnosť. Uznesením z 25.9.2014 pod č. k. 3C/188/2009-117 súd prvej inštancie vyzval žalovaného, aby v lehote 10 dní odo dňa doručenia uznesenia svoje neúplné a nejasné podanie z 23.9.2014 doplnil tak, že uvedie, proti ktorému rozhodnutiu, resp. proti ktorému výroku rozhodnutia podanie smeruje, uvedie, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, uvedie, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a uvedie čoho sa domáha, inak súd prvej inštancie odvolanie, ktoré nemá náležitosti podľa § 205 ods. 1 a 2 O. s. p. predloží na rozhodnutie odvolaciemu súdu a odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré nemá náležitosti podľa § 205 ods. 1 a 2 O. s. p., ak boli dodržané podmienky podľa § 209 ods. 1 O. s. p. a § 211 ods. 1 O. s. p.. V uvedenom uznesení citoval ust. § 42 ods. 3, § 43 ods. 1 až 3, § 205 ods. 1 až 3, § 209 ods. 1, § 218 ods. 1 písm. d/ O. s. p.. Uvedené uznesenie bolo žalovanému doručené 15.10.2014 a dňa 23.10.2014 žalovaný doručil súdu podanie z 23.10.2014 označené ako Doplnenie podania 3C/188/2009-117 na odvolanie sa na rozsudok. Uviedol, že podanie smeruje voči celému rozsudku, kde nesúhlasí s rozsudkom z dôvodu, že súd v Piešťanoch len prečítal rozsudok, ktorý bol vydaný Okresným súdom v Martine, kde nemohol predložiť žiaden dôkaz a celý súd bol na strane pani žalobkyne, kde ona rozprávala a súd sa riadil podľa nej. Ako dôkaz chcel doložiť dôkaz list napísaný žalobkyňou, kde sa jeho osobe vyhráža a píše, že súd dá za pravdu iba jej. Rozhodnutie napáda v plnom rozsahu z dôvodu dokazovania, čo mu nebolo umožnené. Rozhodnutie bolo nesprávne vo všetkých vyjadreniach, nikdy nemal intímny vzťah so žalobkyňou, peniaze vrátil, čo mu sama podpisom potvrdila. Domáha sa spravodlivého súdu, kde budú uznané všetky dôkazy, ktoré mu boli odmietnuté súdom v Martine, kde očividne bolo vidieť, že súd napomáha žalobkyni.
3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného vyjadrila tak, že dôkazy neboli uznané žalovanému preto, lebo súdy uznali, že boli zavádzajúce a klamlivé. Na OR PZ Martin ju už predvolali ako svedkyňu vypovedať vo veci krivej výpovede pred súdom žalovaným. Žiadny list manželke žalovaného nenapísala, lebo jej celý čas tvrdil, že je slobodný a má len bývalú priateľku. Intímny vzťah so žalovaným mali, dokazuje to množstvo i sms od neho v jej mobile. Keďže sú tam i jeho vulgarizmy, nebude to prezentovať. Jej svedectvo je založené na pravde a vôbec nie na vedomí, že je štátny zamestnanec. Nikdy nič nedostala od žalovaného vrátené a nevie, prečo by sa mu mala pomstiť, nemá za čo, to skôr on na ňu útočí. Doklad o vrátení peňazí bol sfalšovaný, oskenoval na neho jej podpis z jej súdneho návrhu, kde sa nachádzalo i potvrdenie o vklade na jeho účet asi z apríla 2007. Žalobkyňa sa nedokáže podpísať dvakrát rovnako. Treba si pozrieť ostatné ňou podpísané dokumenty. Takisto nevie o žiadnom liste, v ktorom by sa vyhrážala žalovanému. To on sa vyhrážal jej, že zverejní zábery z ich intímneho života, ak ho dá na súd. Toto všetko je zaprotokolované a podložené i dôkaznými sms od neho v jej mobile. Rátal s tým, že sa žalobkyňa zľakne a teraz je v šoku, že musí vrátiť o čo ju okradol. Ak sa žalovaný domnieva, že sudca je zaujatý, mal vzniesť námietku voči zaujatosti, čo neurobil. Všetky jeho dôkazy boli podvrh, čo i dokázal súd. Nemá sa čoho chytiť, treba len preštudovať spisy. Vie, že je toho veľa, no povedané a dokázané, či vyvrátené bolo už všetko, čo malo byť, viac nie je čo dodať.
4. V podaní z 25.11.2015, doručenom odvolaciemu súdu 30.11.2015, žalovaný k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že všetko čo tvrdí žalobkyňa je klamstvo a nič sa nezakladá na pravde, k čomu je dopomáhal aj Okresný súd v Martine. Žalovaný žiadny podpis nesfalšoval, na to, aby sa to dalo oskenovať treba mať originál a to on nikdy nemal. Na Okresnom súde v Martine jeho dôkazy súd neuznal a viditeľne napomáhal žalobkyni, aj na jeho žiadosť o porovnanie doloženým potvrdením o vrátení peňazí, kde je podpis žalobkyne s originálom, z ktorého podľa vyjadrenia žalobkyne mal oskenovať podpis, neurobili žiadne porovnanie. Má za to, že podpisy nie sú na 100% totožné, originál s podpisom, ktorý on predložil ako dôkaz a je jasné, že oskenovaný podpis je zrkadlom originálu, aspoň tak to je všade, okrem Okresného súdu v Martine, preto mu ich odmietli ukázať a porovnať. Dôkazov z jeho strany bolo a je veľa, ktoré Okresný súd v Martine nemal chuť uznať a nechcel ani vidieť napr. mobilný telefón, z ktorého boli sms vytiahnuté, list s vyhrážkami, ktorý zaslala žalobkyňa jeho žene, kde je adresa napísaná jej vlastnou rukou a určite tam nepísala blahoželanie, listy, ktoré žalobkyňa písala a vydávala sa za právnika z Bratislavy, kde falšovala podpis na Okresnom súde v Martine tvrdila, že má právnika v rodine a ten to údajne písal, ale hneď na to tvrdila, že preto tak neskoro podala žalobu na jeho osobu, lebo nemohla nájsť právnika na spísanie obžaloby. Jeho názor je taký, že jej to preto tak dlho trvalo, lebo zisťovala jeho majetkové pomery, čo sa aj sama priznala na Okresnom súde v Martine, je toho veľa a dôvera žalovaného v súd je nulová a preto to píše ako píše a posledná vec je, že Okresný súd Martin začal brať aj sms vážne, ktoré doložil ako dôkaz až potom, keď firma, ktorá mu ich zhotovila, ukončila svoju činnosť,
ale ozvala sa iná firma, ktorá samozrejme sa od toho dištancovala. On osobne pod názvom spoločnosti MTS pozná aspoň tri prevádzky, ktoré majú len spoločný názov, podobné zameranie, ale sú rozdielne v majiteľoch. Je mu známe aj to, že žalobkyňa sa chváli so svojím otcom, generálom na dôchodku a jeho známosťami. Ďalej chcel dodať len toľko, že to čo tu píše, je čistá pravda a ďakuje aspoň za prečítanie.
5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj O. s. p.), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O. s. p., účinného v čase jeho podania, akt. § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou (predtým účastníkom konania), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O. s. p., akt. § 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 201 a 202 O. s. p., akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p., aj § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O. s. p., akt. § 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 212 ods. 1 O. s. p., akt. § 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutej časti treba navzdory námietkam žalovaného považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľa) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:
6. Podľa § 135 ods. 1 vety tretej O. s. p., ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní. Podľa § 193 vety tretej CSP, ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. Súd v civilnom konaní je viazaný o.i. rozhodnutím príslušným orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov a kto ho spáchal; viazanosť sa vzťahuje iba na výrok, nie na odôvodnenie rozhodnutia. Z výroku o vine je potom nutné vychádzať ako z celku a brať do úvahy jeho právnu a skutkovú časť s tým, že rieši naplnenie skutkovej podstaty trestného činu (priestupku, správneho deliktu) konkrétnym konaním páchateľa. Rozsah viazanosti rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin (priestupok, správny delikt) a kto ho spáchal, je daný tým do akej miery sú znaky skutkovej podstaty trestného činu zároveň významnými okolnosťami pre rozhodnutie o uplatnenom nároku. Tvrdenia odvolateľa uvedené v odvolaní spočívali takmer výlučne v jeho výhradách k postupu Okresného súdu Martin v jeho konaní sp. zn. 3T 205/2010 a voči jeho rozhodnutiu v uvedenej veci - rozsudku Okresného súdu Martin z 28.10.2013 č. k. 3T 205/2010-385, ktorý už v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline zo 4.2.2014 č. k. 1To/4/2014-412 vo výroku o vine a treste nadobudol právoplatnosť 4.2.2014, a ktorým výrokom je súd s poukazom na vyššie uvedené v civilnom konaní viazaný. Svoje výhrady voči vykonaniu a vyhodnoteniu dokazovania v trestnom konaní mohol odvolateľ uplatniť v príslušných opravných prostriedkoch v trestnom konaní a nie v predmetnom civilnom konaní.
K ďalšiemu tvrdeniu odvolateľa, že mu nebol uznaný ani jeden dôkaz a jeho dôkaz Potvrdenie o vrátení peňazí z 24.6.2007 je prehliadaný, odvolací súd uvádza, že so žalovaným navrhovaným dôkazom - Potvrdením o vrátení peňazí z 24.6.2007 sa súd prvej inštancie podrobne zaoberal, riadne ho vyhodnotil jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi, čo vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, preto odvolacia námietka o prehliadaní tohto dôkazu neobstojí. Podľa § 120 ods. 4 O. s. p., súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. K tvrdeniu žalovaného, že mu nebol uznaný ani jeden dôkaz, odvolací súd udáva, že poučenie podľa § 120 ods. 4 O. s. p. (obsiahnuté v uznesení súdu prvej inštancie z 30.4.2014 č. k. 3C/188/2009-64) bolo žalovanému doručené 12.5.2014 do vlastných rúk a opätovne bol poučený podľa § 120 ods. 4 O. s. p. aj na pojednávaní dňa 13.6.2014, na uvedenom pojednávaní po uvedenom poučení žalovaný uviedol, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, následne po prednesení záverečných rečí súd prvej inštancie vyhlásil dokazovanie za skončené a vyhlásil napadnutý rozsudok. Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Súd prvej inštancie postačujúco odôvodnil svoje rozhodnutie; jeho zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku, je v ňom totiž dostatočne vysvetlené z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzal aj ako vec - zistený skutkový stav - právne posúdil. Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalovaného z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. 7. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti veci samej ako vecne správny potvrdil, týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania žalobkyne. Súd prvej inštancie dôvodne a správne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 2 O. s. p. (účinného do 30. júna 2016), v zmysle ktorého žalobkyni s čistým úspechom v konaní 70% priznal náhradu trov konania proti žalovanému, a to 70% zo žalobkyňou zaplateného súdneho poplatku z návrhu na začatie konania. 8. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalobkyni priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci (žalobkyňa), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalovaný).
9. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)