Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13C/323/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcov: 1. X. O., A..: XX.XX.XXXX, D. XX, W., N.Ú. E. O., A..: XX.X.XXXX, Š. XXXX/X, XXX XX O., Y. X. U. U., A..: XX.XX.XXXX, W. XXXX Y. I.., I. W., G. XXXXX, J., zastúpená JUDr. Tatianou Gmitterovou, Považská 454/18, 040 11 Košice, proti žalovanej: Q. O., A..: X.X.XXXX, Q. XXXX/XX, XXX XX F., zastúpenej JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, Masarykova 2, 080 01 Prešov, o určenie neplatnosti závetu, takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovia v 1. a v 2. rade s ú p o v i n n í nahradiť žalovanej spoločne a nerozdielne trovy konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou súdu 31.12.2013 sa žalobcovia (pôvodne traja) domáhali, aby súd rozhodol o určení, že závet poručiteľa C. O., ktorý poručiteľ zriadil dňa 21.3.1996 na Notárskom úrade v Prešove, Hlavná 17, pred notárkou U.. P. Š., pod č. N 132/1996, Nz 93/1996, je neplatný, a súčasne, že žalobcovia X. O., A.. XX.XX.XXXX, Y. U. U., H.. O., A.. XX.XX.XXXX, sú z dôvodu neplatnosti vydedenia uvedeného v listine N 132/1996, Nz 93/1996 zo dňa 21.3.1996 dedičmi po poručiteľovi C. O., A.. XX.X.XXXX, N.. X.X.XXXX, naposledy bytom F., Q. XXXX/XX, a priznal im voči žalovanej náhradu trov konania.

2. V zmysle ust. § 220 ods. 2 musí súd v odôvodnení rozsudku okrem iného (najmä čoho sa žalobca domáhal) uviesť aj to, aké podstatné skutočnosti žalobca tvrdil (predtým obdobne podľa § 157 ods. 2 O.s.p. čoho sa domáhal a z akých dôvodov). Skutkové dôvody, ktorými žalobcovia v tomto prípade svoj žalobný návrh vymedzovali, však boli veľmi stručné, a počas konania ich žalobcovia vo svojich prednesoch ďalej postupne nekonkrétne a neurčito dopĺňali a ďalej špecifikovali, čo značne sťažovalo ich uchopenie, a preto súd v odôvodnení rozsudku pri ich hodnotení, i vzhľadom na princíp povinnosti pravdivosti a úplnosti skutkových tvrdení (§ 132 ods. 1 a § 150 ods. 1 CSP, resp. predtým § 79 ods. a § 101 ods. 1 OSP) a s tým súvisiace procesné bremená a ich hodnotenie, stručne poukazuje aj na ich postupnú zmenu. /V súvislosti s úvahami o úplnosti podania má pritom súd za to, že žaloba mala po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, bolo v nej obsiahnuté čoho sa týka a čo sleduje, ako aj uvedenie podľa žalobcov podstatných (rozhodujúcich) skutočností, a jej posúdenie ako aj posúdenie (ne)úplnosti týchto tvrdení tak bolo už len vecou posúdenia a rozhodnutia súdu vo veci samej (v opačnom prípade by žalobu, pre neunesenia bremena tvrdenia, nebolo možné nikdy zamietnuť)/.

3. Žalobcovia žalobu odôvodnili tým, že dňa 4.7.2012 zomrel p. C. O., A.. XX.X.XXXX, A. W. Q. XXXX/ XXX, F.Š.. Uviedli, že žalobcovia (pôvodne traja) sú deťmi poručiteľa z prvého a druhého manželstva, a že v dedičskom konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod č. 26D 833/2012 sa zistilo, že poručiteľ zanechal závet a listinu o vydedení, ktoré zriadil dňa 21.3.1996 pod č. N 132/96, Nz 93/96.

Poručiteľ týmto závetom a listinou o vydedení celý svoj hnuteľný i nehnuteľný majetok odkázal žalovanej, svojej tretej manželke, ktorú ustanovil za univerzálnu dedičku, a zároveň podľa § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka vydedil svojich potomkov, žalobcov, pretože oňho trvalo neprejavujú skutočný záujem, ktorý by ako potomkovia mali prejavovať.

4. Žalobcovia uviedli, že závet ani listina o vydedení, napriek tomu, že sú urobené vo forme notárskej zápisnice, nie sú platné. Tvrdili, že poručiteľ ich neurobil zo slobodnej vôle, ale „pod nátlakom, z dôvodov, ktoré neboli dané“. Uviedli, že už v dedičskom konaní žalobkyňa U. U. dokladovala skutočnú vôľu poručiteľa stretávať sa so svojimi deťmi a komunikovať s nimi aj po uzatvorení tretieho manželstva so žalovanou, ale len tak, aby žalovaná o tom nevedela (pozn. súdu: prejavy záujmu poručiteľa o žalobcov však predmetom konania neboli). Do odchodu žalobkyne U. U. do USA v roku 1995 ju často navštevoval doma, v práci i v práci jej manžela. Rovnako komunikoval aj so žalobcom X. O., hlavne keď tento prichádzal na návštevu do Košíc k rodine z druhého manželstva poručiteľa, i keď bol na vojenskej službe v Sabinove. Je len prirodzené, že osobné kontakty sa dosť obmedzili len na telefonické rozhovory, keď sa žalobca X. O. druhýkrát oženil a presťahoval sa do Bratislavy, žalobkyňa H. W. sa vydala a začala bývať v Prievidzi (pozn. súdu: táto žalobkyňa neskôr zobrala žalobu späť, a konanie o žalobe v časti medzi ňou a žalovanou už bolo medzičasom aj zastavené), a keď žalobkyňa U. U. odišla natrvalo do USA. Aj naďalej však udržiavali kontakt. Naviac H. W. je neopomenuteľným zákonným dedičom, a preto je závet v tejto časti voči nej neplatný (pozn. súdu: v tejto časti by mohlo ísť o tzv. relatívnu neplatnosť, ktorej sa stačí dovolať, a ktorá sa eventuálne, ako právne - nie skutkovo - sporná otázka, posudzuje priamo v dedičskom konaní). Z uvedených dôvodov žalobcovia už v dedičskom konaní nametali neplatnosť závetu a listiny o vydedení. Preto im bolo uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 26.6.2013 č. 26D/833/2012 uložené, aby do 30 dní podali proti žalovanej ako dedičke zo závetu žalobu, aby súd určil neplatnosť závetu a skutočnosť, že žalobcovia sú dedičmi zo zákona. Ďalej žalobcovia v žalobe už len označili dôkazy, a to všeobecne spis OS Prešov 26D/822/20, not. Zápisnicu N 132/96, Nz 93/96, výsluch účastníkov konania a výsluch svedkov (pozn. sudu: ktorých nijako neoznačili), a k žalobe pripojili fotokópiu vianočného blahoželania „2006“, dvoch nijako (časovo a vzťahovo) nešpecifikovaných fotografií osôb, a fotokópiu obálky bližšie nešpecifikovanej neúspešne doručovanej (vrátenej) zásielky adresovanej C. O. od U. U. zasielanej mu prostredníctvom United States Postal Service s nečitateľným dátumom vrátenia a poznámkou „nevyžiadané“.

5. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení so žalobou nesúhlasila. Uviedla, že žaloba je nedôvodná, a závet aj listina o vydedení urobené poručiteľom sú platné. Poručiteľ ich urobil slobodne a dobrovoľne, prejavením svojej osobnej vôle. Závet aj listina o vydedení spĺňajú všetky zákonné náležitosti, ktoré majú obsahovať. Dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka bol v čase spísania listiny o vydedení daný, žalobcovia nemôžu byt dedičmi po poručiteľovi. Žalobu žiadala zamietnuť.

6. Na pojednávaní dňa 4.11.2016, ešte pred jeho otvorením, jeden z pôvodných žalobcov H. W. zobrala žalobu prostredníctvom svojej zástupkyne späť, a súd konanie v časti medzi ňou a žalovanou zastavil. Následne zostávajúci žalobcovia doplnili, že „závet nebol urobený vážne a slobodne, nakoľko inak by nedošlo k následnej komunikácii tak, ako prebiehala medzi poručiteľom a žalobkyňou U. U.“. Majú za to, že nešlo o vážny prejav vôle. Nevedia ako k nemu došlo, avšak mali za to, že tento prejav vôle nezodpovedal skutočnej vôli poručiteľa a tento „bol nejakým spôsobom prinútený“, k čomu sa ale v súčasnosti nevedia vyjadriť. Z rovnakých dôvodov trvali aj na určení za dedičov s poukazom na neplatnosť vydedenia, ktoré nebolo urobené slobodne a vážne, k čomu poukázali (všeobecne) „na písomnú korešpondenciu založenú v súdnom spise“ medzi žalobkyňou U. U. a poručiteľom (pozn. súdu: bez konkretizácie tejto korešpondencie a záverov, ktoré by z nej mali vyplývať. V spise sa pritom v tom čase nachádzala len korešpondencia - listiny priložené k žalobe - uvedené v bode 4. tohto odôvodnenia, a ani neskôr žiadna iná korešpondencia, okrem dodatočne na poslednom pojednávaní predložených listín uvedených v bode 15. tohto odôvodnenia, nachádzajúcich sa na č.l. 70 a 71, v spise založená a ani nikým predložená nebola). Žalobca v 1. rade ďalej prostredníctvom svojej zástupkyne k neplatnosti vydedenia doplnil už len to, že bol v kontakte s poručiteľom, čo vyplýva aj z ich vzájomných návštev počas jeho vojenskej služby v Sabinove s tým, že k stretávaniu došlo aj po vykonaní vojenskej služby, stretávali sa na rodinných oslavách a podobne. Nebohý nikdy nespomenul, že by bol podpísal listinu, ktorou vydedil svoje deti.

7. Žalovaná sa k týmto tvrdeniam na pojednávaní vyjadrila tak, že žalobcovia neuviedli žiadne také skutočnosti, ktoré by spochybňovali platnosť závetu, ktorý bol vyhotovený vo forme notárskej zápisnice, a

že pri všetkých nimi uvádzaných skutočnostiach ich zaťažuje dôkazné bremeno. Vo vzťahu k tvrdeniam, že nebol daný dôvod na vydedenie, teda že neprejavovali dostatočný záujem o poručiteľa, zároveň uviedla, že rozhodné je aký bol stav ku dňu spísania listiny o vydedení, ktorou bol marec 1996, a poprela to, že by žalobcovia prejavovali o poručiteľa opravdivý záujem. Uviedla, že pokiaľ aj žalobcovia tvrdia iné vzťahy s poručiteľom, poukazujú na styky, ktoré boli po tomto období, pričom v tejto súvislosti ale platí, že táto listina zostáva, pretože treba zohľadniť dôvody, ktoré viedli k jej vydaniu, a následné správanie nemá pre túto listinu význam, pokiaľ to poručiteľ nezohľadnil v zmene alebo zrušení tejto listiny. Skutkové tvrdenia žalobcov poprela v celom rozsahu.

8. Splnomocnení zástupcovia žalobcov sa následne znova (všeobecne) vyjadrili tak, že tento závet bol zriadený pod nátlakom (pozn. súdu: ktorý bližšie nešpecifikovali) s tým, že k tejto skutočnosti vie vypovedať jedine žalobkyňa U. U.. Táto je však trvalo v Spojených štátoch amerických. Jediný krát za život letela lietadlom do USA a nie je ochotná sa viac vrátiť, čiže nie je predpoklad jej výsluchu na tomto pojednávaní. Táto dcéra by pritom vypovedala o tom, ako s poručiteľom komunikovala, že sa stretávala s ním v byte, avšak len v neprítomnosti jeho tretej manželky, teda žalovanej, z čoho podľa nich vyplýva, že poručiteľ sa jej natoľko bál, že bol ochotný podpísať čokoľvek (pozn. súdu: žiadne iné konkrétnejšie skutkové tvrdenia k tomu neuviedli). Nespochybňujú dobrú vôľu notárky pri podpísaní notárskej zápisnice, avšak majú za to, že to nebola slobodná vôľa poručiteľa. Iný dôkaz k týmto skutočnostiam nemajú. Vo vzťahu k tomu, že neboli dané dôvody pre vydedenie, poukázali na možnosť účastníckeho výsluchu žalobcu v 1. rade, ktorý vie vypovedať o dobrých vzťahoch s poručiteľom, že sa spoločne navštevovali, a že poručiteľ nikdy pred ním nespomenul listinu o vydedení. Výslovne uviedli, že okrem uvedeného žiadne ďalšie návrhy na dokazovanie v tejto veci nemajú.

9. Pojednávanie bolo odročené za účelom výsluchu žalobcu v 1. rade, a vzhľadom na to, že splnomocnení zástupcovia žalobcov neboli schopní v jeho predchádzajúcom priebehu určite, zrozumiteľne a podrobne predniesť všetky podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia odôvodňujúce neplatnosť vydedenia a neplatnosť závetu, súd ich zároveň výzvou zo dňa 21.11.2016 vyzval, aby v zmysle ust. § 181 ods. 4 v lehote 10 dní oznámili všetky podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia (konkrétne), z ktorých vyvodzujú jednotlivo neplatnosť vydedenia a neplatnosť závetu, a zároveň označili a predložili dôkazy na ich preukázanie. Na túto výzvu doručenú 25.11.2016 reagovala iba splnomocnená zástupkyňa žalobkyne v 2. rade, aj to oneskorene (po stanovenej lehote), ktorá pritom k tomu uviedla iba to, že „na preukázanie nášho tvrdenia o podvodnom získaní podpisu neb. F. O. na listine o vydedení“ (pozn. súdu: ktoré opätovne nijako nešpecifikovala, pričom predtým hovorili o nátlaku, a nie o podvodnom získaní podpisu) navrhuje vypočuť ako svedkov, okrem žalobcu v 1. rade, dve osoby, ktoré označila menom a adresou, avšak žiadne ďalšie konkrétne skutkové tvrdenia (o prejavoch opravdivého záujmu žalobcov o poručiteľa v čase vydedenia) neuviedla. Na následnú výzvu súdu doručenú jej 18.1.2017, aby obratom, najneskôr v lehote 5 dní písomne oznámili prítomnosť ktorých svedkov na pojednávaní zabezpečia, a ktorých svedkov v zmysle ust. § 197 ods. 2 navrhujú predvolať, a aby pri jednotlivých svedkoch zároveň uviedli konkrétne skutočnosti (konkrétne skutkové tvrdenia), ktoré majú byť jednotlivými svedkami preukázané, a súčasne, v prípade ak žiadajú ich predvolanie, prečo nemôžu zabezpečiť ich prítomnosť na pojednávaní s tým, že ak nebudú obratom uvedené konkrétne skutočnosti, ktoré majú byť svedkami preukázané, prípadne nebude zložený preddavok na trovy týchto dôkazov, súd tieto dôkazy nevykoná (s opätovným a zvýrazneným upozornením na sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 , splnomocnená zástupkyňa žalobkyne v 2. rade nijako nereagovala.

10. Na ďalšie (oneskorené) písomné podanie splnomocnenej zástupkyne žalobkyne v 2. rade (č.l. 60), doručené súdu až dňa 22.2.2017 (len 13 dní pred pojednávaním), ktoré bolo navyše nezrozumiteľné a nedostatočne určité /keď uviedla len, že trvá „na absolútnej neplatnosti predmetného závetu z dôvodu, že neb. C. O. ho nepodpísal vlastnoručne ...“ - hoci predtým a aj potom na pojednávaní uviedla, že nespochybňujú podpis poručiteľa, že to bol podpis jeho, a tiež všeobecne, že - „... a ak by sa tak aj stalo, určite tento úkon neurobil slobodne a vážne“ s tým, že tieto tvrdenia nevedia doložiť priamymi dôkazmi, ale sú schopní tak urobiť výpoveďami účastníkov a svedkov, ktorý dosvedčia, že správanie neb. C. O.Y. voči jeho deťom z predchádzajúcich manželstiev bolo vždy ústretové, láskyplné, ním vyhľadávané a zdielne/, a aj právne nevýznamné (keďže uvádzalo iba skutočnosti o vzťahu poručiteľa k deťom - žalobcom, a nie o opravdivom záujme žalobcov k poručiteľovi), súd v zmysle ust. § 181 ods. 4 osobitne neprihliadal.

11. Aj na poslednom pojednávaní napokon žalobcovia prostredníctvom svojich splnomocnencov opäť iba všeobecne uviedli, že poručiteľ miloval svoje deti odkedy sa narodili a s deťmi udržiaval kontakt. Poukázali k tomu na písomné blahoželanie k svadbe od poručiteľa (datované 20. alebo 24.II.1995) s tým, že až „neskôr písomná korešpondencia medzi nimi začala viaznuť“. Nemajú k tomu však žiadne dôkazy a uviedli, že vo vzťahu k tomu iba nepriamo poukazujú na to, že žalovaná a jej dcéra aj po smrti poručiteľa ich neupovedomili o jeho smrti a oni o tom nevedeli, k čomu poukázali na fotokópiu vráteného listu na č.l. 6 spisu. Vo vzťahu k neplatnosti závetu a listiny o vydedení nespochybňujú podpis poručiteľa, teda že ich podpísal, len to, že tieto listiny neboli podľa nich prejavom jeho slobodnej vôle, bol k tomu nejakým spôsobom donútený, avšak v súčasnosti nevedia povedať presne ako. Uviedli len, že poručiteľ pri kontakte viackrát uvádzal, že sa nemôžu stretnúť, alebo nemôže k nim prísť, pretože manželka mu robí nepríjemnosti. Neskôr žalobkyňa v 2. rade zistila, že sa s ním nemôže kontaktovať, ale bolo to už v čase po jeho smrti. Nevedia uviesť presne v čom spočívala tá neslobodná vôľa, resp. ako bol donútený. Poukazovali len nepriamo na to, že zo spôsobu, akým následne komunikoval so svojimi deťmi podľa nich nevyplýva, že by v jeho živote nastala nejaká zmena, že sa cítil byť natoľko dotknutý a ukrivdený, aby urobil tak vážny úkon, ktorým je vydedenie jeho potomkov. Poručiteľ podľa nich nikdy svojim blízkym osobám túto skutočnosť nezmienil. Navštevoval ich v byte splnomocnenej zástupkyne žalovaného v 1. rade a to vždy sám, a zveroval sa im aj so svojimi problémami. Prečo im však poručiteľ v takej situácii túto okolnosť, že bol k tejto listine donútený, nespomenul, žalobcovia uviesť nevedeli.

12. Žalovaná sa k prednesom žalobcov vyjadrila tak, že dokazovanie je potrebné zamerať predovšetkým na obdobie marca 1996, kedy malo dôjsť k listine o vydedení a zamerať to na skutočnosti, že žalobcovia v tom čase neprejavovali o poručiteľa opravdivý záujem. Poukázala pritom na to, že z tvrdení žalobcov a predložených dôkazov podľa nej vyplýva iba záujem poručiteľa o žalobcov, avšak nie opravdivý záujem žalobcov o poručiteľa, a tiež na to, že nestačí len tvrdiť, že vôľa nebola slobodná, pretože žalobcovia nijako nešpecifikovali akým spôsobom mala byť vôľa poručiteľa prejavená v napadnutých listinách neslobodná, resp. v čom je vadná a akým spôsobom mal byť poručiteľ donútený. Tvrdenia žalobcov označila za fabulácie, pretože je podľa nej vysoko nepravdepodobné a žalobcovia žiadnym spôsobom nevysvetlili prečo poručiteľ, pokiaľ by boli ich vzťahy tak skvelé a konal by neslobodne, túto svoju listinu o vydedení a závet za 16 rokov žiadnym spôsobom nezmenil, resp. nezrušil. Na doplnenie k tomu poukázala na dodatok k závetu zo dňa 11.9.2004, ktorý bol predložený v dedičskom konaní, ktorým poručiteľ (bez ohľadu na jeho platnosť) dopĺňal svoj závet a teda ešte v tomto roku trval na listinách, resp. dopĺňal predchádzajúce listiny a mal o nich vedomosť. Žalobu navrhla v celom rozsahu zamietnuť.

13. V zmysle ust. § 183 - pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Pojednávanie môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť (ods. 1). Strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, oznámi súdu dôvod bezodkladne po tom, čo sa o ňom dozvedela alebo mohla dozvedieť, alebo ho s prihliadnutím na všetky okolnosti mohla predpokladať (ods. 2), a je povinná uviesť telefónne číslo alebo elektronickú adresu, na ktorú ju možno upovedomiť o rozhodnutí súdu o jej návrhu na odročenie pojednávania (ods. 3 in fine).

14. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktoré sa žalobca v 1. rade nedostavil, hoci naň bol riadne a včas predvolaný (písomným predvolaním doručeným mu 31.1.2017), a keďže nepožiadal riadne a včas v zmysle ust. § 183 o jeho odročenie a na pojednávaní ho zastupovala jeho splnomocnená zástupkyňa, súd v zmysle ust. § 180 vec prejednal v jeho neprítomnosti.

15. Súd sa oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré strany sporu počas konania uplatnili, vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinnými dôkazmi, ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (a preto ich na pojednávaní osobitne nečítal, viď § 204 , ako aj prečítaním na pojednávaní predloženého písomného blahoželania k svadbe od poručiteľa datovaného 20. alebo 24.II.1995 (č.l. 70), fotokópie predtlačeného písomného blahoželania, na ktorom je rukou dopísané v r. 2010 Tvoj oco + podpis (č.l. 71), a listiny označenej ako dodatek k závěti zo dňa 11.9.2004 (na č.l. 30 dedičského spisu), i výsluchom svedkyne Y. S., a na základe zhodných (resp. nepopretých) tvrdení rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1, § 151 a § 186 ods. 2 a vykonaných dôkazov zistil tento podstatný skutkový stav:

16. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobcovia sú deťmi C. O., A.. XX.X.XXXX, naposledy bytom Q. XXXX/XXX, F. (ďalej len „poručiteľ“), pochádzajúcimi z jeho prvého a druhého manželstva. Poručiteľ zomrel dňa 4.7.2012. V dedičskom konaní po poručiteľovi vedenom na Okresnom súde Prešov pod č. 26D 833/2012 sa zistilo, že poručiteľ zanechal závet a listinu o vydedení, ktoré zriadil dňa 21.3.1996 vo forme notárskej zápisnice spísanej na notárskom úrade U.. P. Š. pod č. N 132/96, Nz 93/96. Poručiteľ týmto závetom a listinou o vydedení celý svoj hnuteľný i nehnuteľný majetok odkázal žalovanej ako svojej (tretej) manželke, ktorú ustanovil za svoju univerzálnu dedičku, a zároveň žalobcov ako svojich potomkov podľa ustanovenia § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka vydedil, pretože oňho trvalo neprejavovali skutočný záujem, ktorý by ako potomkovia mali prejavovať.

17. Podľa predložených listín súd ďalej zistil, že poručiteľ napísal svadobné blahoželanie žalobkyni v 2. rade (č.l. 70) datované dňa 20. alebo 24.II.1995 (prvé číslo bolo prepisované), písomné blahoželanie Veselé vianočné sviatky a šťastný nový rok „2006“ (č.l. 4) s poznámkou „Když niekedy prídete do Košíc ohláste sa mi, aby sme trocha porozprávali“ (z čoho možno usudzovať, že sa vtedy už minimálne nejakú dobu spolu neporozprávali), a písomné blahoželanie k sviatočným okamihom s prianím všetko najlepšie v r. 2010 (č.l. 71). Žiadne iné listiny o korešpondencii s poručiteľom, okrem fotokópie neprevzatej zásielky pochádzajúcej údajne z obdobia, keď už poručiteľ nežil, v konaní predložené neboli.

18. Z výpovede svedkyne Y. S., ktorá je susedou bývalej druhej manželky poručiteľa (a zároveň v tej istej osobe aj splnomocnenej zástupkyne žalobcu v 1. rade, s ktorou si, podľa výpovede tejto svedkyne, pomáhajú, sú veľmi dobré priateľky, ktorej okrem iného zároveň pomáhala koncipovať aj podania v dedičskom konaní po poručiteľovi, a pre ktorú je žalobkyňa v 2. rade zároveň ako dcéra, viď č.l. 68 - čo by inak mohlo mať vplyv aj na hodnotenie vierohodnosti a úplnosti jej výpovede vo vzťahu k žalobcom) v spojení so žalobnými tvrdeniami vyplýva len to, že poručiteľ podľa nej aj po rozvode udržiaval kontakty so svojimi deťmi. Občasne navštevoval svoju bývalú druhú manželku a ich dcéru, ktorú napríklad išiel vyzdvihnúť zo školy, alebo im pomáhal v domácnosti, pokiaľ bolo potrebné niečo drobné opraviť a podobne. Z jej výpovede vyplynulo, že išlo najmä o obdobie, keď bola žalobkyňa v 2. rade maloletá. Uviedla tiež, že keď sa s poručiteľom rozprávala, povedal jej, že na svadbu U. O. (dcéry) nešiel preto, lebo jeho manželka bola na liečení a on sa musel starať o ich dieťa. Neskôr po svadbe vyhľadal zaťa na pracovisku, ktorý jej o tom povedal, pretože bol z toho veľmi prekvapený, a vysvetlil to vraj tak, že otec chcel vedieť koho si vlastne jeho dcéra zobrala (z čoho vo vzťahu k ich údajným kontaktom vyplýva, že predtým s týmito okolnosťami z ich strany celkom oboznámený nebol). Podľa svedkyne aj neskôr potom ešte občas poručiteľ zašiel a navštevoval svoju bývalú druhú manželku. Vie o tom aj z toho, že raz prišiel, zvonil jej, svedkyňa ho stretla, ale E. O., jeho bývalá (druhá) manželka, nebola doma, a vie, že vtedy jej napísal nejaký list. Neskôr bola svedkyňa prítomná pri tom, keď E. O. cez Skype komunikovala s dcérou (žalobkyňou v 2. rade) v Amerike, pričom sa to odohrávalo v jej byte, lebo ona mala počítač a internet. Z ich komunikácie vie, že žalobkyňa v 2. rade údajne telefonovala s otcom alebo ho nejakým spôsobom kontaktovala. Neskôr z tejto komunikácie vedela, že poručiteľ nedostal nejakú zásielku. Bolo to po takých piatich alebo šiestich rokoch potom, čo žalobkyňa v 2. rade odišla do Ameriky. V období jej odchodu do Ameriky totiž svedkyňa Skype nemala, a teda cez Skype spolu nekomunikovali. Doplnila však, že vie o ich komunikácii (bez časovej špecifikácie) z toho, že keď spolu sedeli na káve a poručiteľ prišiel na návštevu bývalej druhej manželky, tak medzi rečou údajne spomenul, že dostal napr. nejakú pohľadnicu ako od turistky, teda že žalobkyňa v 2. rade mu vtedy údajne posielala pohľadnice. O vzťahu poručiteľa so žalobcom v 1. rade svedkyňa vypovedala tak, že toho veľa nevie. Vie, že sa stretávali asi keď bol na vojne. Bolo to ešte pred rozvodom. Videla ho asi jedenkrát. Svedkyňa vyslovila iba domnienku, že keď žalobca v 1. rade navštívil bývalú druhú manželku poručiteľa, dal o tom vedieť zrejme telefonicky aj svojmu otcovi a tam sa stretli. Žalobcu v 1. rade videla jedenkrát, a to u E. O.. Bolo to asi 2 - 3 roky potom čo žalobkyňa v 2. rade odišla do Ameriky. O tom, že sa kontaktovali, vie z toho, že bola u E. O. a tam ich, žalobcu v 1. rade i poručiteľa videla. Bola tam vtedy raz, videla návštevu, tak odišla. Žalobcu v 1. rade nejako zvlášť nepoznala. Potom si uvedomila, že je to asi on, a bolo jej to oznámené aj na tom to stretnutí, asi jej to aj povedali. O tom, ako sa žalobca v 1. rade s poručiteľom vtedy stretli, si len myslí, že si asi zavolali, lebo ako inak sa mohli stretnúť.

19. Ďalšie všeobecné tvrdenia žalobcov o tom, že do obchodu žalobkyne v 2. rade do USA v roku 1995 (bez konkrétnejšieho vymedzenia tohto obdobia) ju poručiteľ často (bez bližšej špecifikácie tohto pojmu) navštevoval doma, v práci i v práci jej manžela, a že rovnako komunikoval aj so žalobcom v 1. rade, hlavne keď tento prichádzal na návštevu do Košíc k rodine z druhého manželstva poručiteľa (svedkyňa S. ako suseda tejto rodiny pritom k tomu uviedla, že ho videla asi jeden krát, a to 2 - 3roky po tom, čo

žalobkyňa v 2. rade odišla do USA, teda až po zriadení závetu), i keď bol na vojenskej službe v Sabinove (ešte pred rozvodom, teda dávnejšie pred obdobím zriadenia závetu a listiny o vydedení) v konaní nijako preukázané, ale napokon ani podstatné neboli.

20. Tvrdenia žalobcov a predložené listiny totiž explicitne vyjadrujú iba záujem poručiteľa o nich, resp. písomné blahoželania poručiteľa adresované zrejme vždy len jednému z nich (k svadbe v r. 1995, k vianočným sviatkom a novému roku 2006 s poznámkou „Když niekedy prídete do Košíc ohláste sa mi, aby sme trocha porozprávali“ - z čoho pritom možno usudzovať aj to, že sa vtedy minimálne už nejakú dobu spolu neporozprávali, a k sviatočným okamihom s prianím všetko najlepšie v r. 2010), avšak konkrétne skutočnosti o tom, že by žalobcovia v období pred zriadením napadnutých listín akýmkoľvek spôsobom sami aktívne vyhľadávali kontakt s poručiteľom, prejavovali vlastný konkrétny záujem sa s ním stýkať a komunikovať a záujem o to ako sa mu darí a čo potrebuje, teda prejavovali oňho skutočný záujem, prípadne (iné) konkrétne skutočnosti o konkrétnych prejavoch opravdivého záujmu žalobcov o poručiteľa alebo o iných skutočnostiach, pre ktoré by mali byť závet a listina o vydedení neplatné, v konaní nijako konkrétne tvrdené a ani inak zistené neboli.

21. V súvislosti so zisteným skutkovým stavom pritom súd pripomína, že v kontradiktórnom konaní dokazovanie slúži na preukazovanie tvrdených skutočností, ktoré sú medzi stranami sporné, a nie na zisťovanie a vyhľadávanie akýchkoľvek skutkových okolností, ktoré strana riadne netvrdí. Strana sporu je preto povinná uviesť celkom konkrétne skutkové tvrdenia, z ktorých vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky (v tomto prípade zrejme o konkrétnych prejavoch svojho opravdivého záujmu o poručiteľa v čase vydedenia), a až potom (a len) v prípade že sú tieto skutočnosti medzi stranami sporné a zároveň sú v konaní aj významné, súd nariadi na ich preukázanie dokazovanie navrhovanými dôkaznými prostriedkami, ktoré sú spôsobilé tieto tvrdenia preukázať. „Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany tvrdili, a nie zisťovať to, čo strany netvrdili. Dokazovanie nemá slúžiť strane sporu na to, aby prostredníctvom neho zistila, či (náhodou) existujú skutočnosti v jej prospech (tzv. fishing expectations)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 571).

22. S prihliadnutím na všetky konkrétne okolnosti, ktoré žalobcovia súdu uviedli, pritom v konaní neboli tvrdené, preukázané a ani inak zistené ani žiadne také obmedzenia, ktoré by žalobcom, v čase ich plnoletosti pred zriadením závetu poručiteľa, vo vzťahu k ich celkovým možnostiam, rozumne a objektívne trvalo bránili prejavovať (hoci aj len obmedzene prostriedkami diaľkovej komunikácie) skutočný záujem o poručiteľa. Žalobcovia pritom v konaní netvrdili a nepreukázali ani žiadne ich neúspešné pokusy o komunikáciu s ním (záujem o poručiteľa) v tom čase. Dokonca aj z výpovede nimi navrhnutej svedkyne P. S. explicitne vyplýva iba záujem poručiteľa o jeho rodinu z druhého manželstva (že ich občas navštevoval a o to, že zaťa vyhľadal na pracovisku, lebo chcel vedieť, koho si vlastne jeho dcéra zobrala - z čoho navyše vyplýva, že predtým s týmito okolnosťami z ich strany celkom oboznámený nebol), avšak to, že by ho žalobcovia sami kontaktovali a z vlastnej iniciatívy s poručiteľom (v čase zriadenia napadnutých listín) aktívne komunikovali (keď poručiteľ ani len nevedel, tak ako to vyplýva z vyjadrenia splnomocnenej zástupkyne žalobcu v 1. rade na pojednávaní na č.l. 66 o jeho lístočku v schránke - s textom „hľadal som ťa“, že v čase, keď ju chcel navštíviť, bola na návšteve u dcéry, žalobkyne v 2. rade, v Amerike) v konaní riadne tvrdené a ani zistené nebolo. Svedkyňa pritom nepotvrdila ani verziu žalobcov o tom, že poručiteľ sa na svadbe dcéry nezúčastnil pre obavy z vážneho narušenia jeho vtedajšieho manželstva (keď podľa výpovede svedkyne jej poručiteľ povedal, že na svadbu nešiel preto, že jeho manželka bola na liečení a on sa musel starať o ich dieťa).

23. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné než vyššie uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami uvedené a ani zákonom stanoveným procesným postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 zistené neboli. V tejto súvislosti, s eventuálnymi úvahami o ďalšom zisťovaní skutkového stavu nad rámec stranami dodaných skutkových tvrdení na vyšetrovacom princípe (v rozpore so zásadou prejednacou), pre zlé skúsenosti s právnym povedomím strán sporu, súd tiež zdôrazňuje, že v konaní je viazaný žalobným návrhom, vrátane tvrdení rozhodujúcich skutočností, ktoré ho vymedzujú, a dôkazov označených na ich preukázanie, a preto iný skutkový stav resp. okolnosti, než tie ktoré strany konania vymedzili včas (§ 153 a 154 uplatnenými prostriedkami procesného útoku a obrany, teda také ktoré žiadna zo strán určite a nezrozumiteľne netvrdila, predmetom konania a posudzovania (a teda ani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť nemohli (§ 216 ods. 1 a § 185 ods. 2 . To samozrejme platí aj na prípadné ďalšie neprípustne

oneskorené dodatočné dopĺňanie ďalších podstatných skutočností (§ 153 ods. 1 , ktoré by v zmysle ust. § 140 ods. 2 bolo zmenou žaloby, možnou len so súhlasom súdu a spravidla len vtedy, ak by sa tým doterajšie výsledky konania (§ 143 ods. 2 podstatne nezmenili (v odvolacom konaní dokonca absolútne neprípustnou, keďže podľa § 371 meniť žalobu - ktorou je v zmysle ust. § 140 ods. 2 i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe - v odvolacom konaní nemožno).

24. Uvedené závery vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ... žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom. Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle § 129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania), za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia v sporovom procese táto literatúra ďalej tiež uvádza, že „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

Právne posúdenie

25. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

26. Podľa § 469a ods. 1 písm. b) poručiteľ môže vydediť potomka, ak o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať.

27. Podľa § 192 zák. č. 161/2015 Z.z. (ďalej len „CMP“) ak niekto pred potvrdením nadobudnutia dedičstva tvrdí, že je dedičom, a popiera dedičské právo iného dediča, ktorý dedičstvo neodmietol, ide o spor o dedičské právo.

28. Podľa § 194 ods. 1 ak rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, odkáže súd uznesením po márnom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby určenie spornej skutočnosti uplatnil žalobou.

29. Podľa § 137 písm. d) žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

30. Podľa § 132 ods. 1 v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností (povinnosť tvrdenia), označenie dôkazov na ich preukázanie (dôkazná povinnosť) a žalobný návrh.

31. V danom prípade sa žalobcovia domáhali určenia neplatnosti závetu a listiny o vydedení v podstate z dvoch dôvodov, a to jednak preto, že žalobca ich údajne neurobil zo slobodnej vôle, ale pod nátlakom, a tiež preto, že boli údajne urobené z dôvodov, ktoré neboli dané. Žalobcovia však okrem takto všeobecne vymedzených dôvodov a niektorých skutočností o vzťahu poručiteľa k nim neuviedli a nepreukázali žiadne také konkrétne skutočnosti, z ktorých by súd objektívne takéto závery urobiť mohol.

32. Vo vzťahu k tomu, že poručiteľ konal údajne neslobodne, žalobcovia (nie len že nepreukázali, ale) ani len neuviedli (okrem svojich subjektívnych pochybností) žiadne konkrétne skutočnosti o tom, že napadnuté právne úkony, ktoré urobil, nezodpovedali jeho (slobodnej) vôli, alebo že by konal pod tlakom bezprávnej vyhrážky. Neuviedli žiadne konkrétne skutočnosti o tom aká bola jeho skutočná vôľa v súvislosti s prechodom jeho majetkových práv pre prípad smrti, a ani o tom ako, čím a v akej intenzite by mal byť k napadnutým právnym úkonom fyzicky alebo bezprávnymi vyhrážkami donútený (a to v takej miere, že by vôľa v nich prejavená nebola jeho skutočná). Pravdivosti ich tvrdení či pochybností pritom nesvedčí ani to, že poručiteľ tento úkon urobil podľa nespochybnených listín dávno pred svojou smrťou, a následne sa so žalobcami podľa ich vlastných vyjadrení sám bez prítomnosti inej osoby stretával, a teda sa im s tým mohol zdôveriť (čo súvisí aj tvrdeniami o ich opravdivom záujme o poručiteľa), a najmä, že tento úkon, ak nezodpovedal jeho skutočnej vôli, mohol počas nasledujúceho dlhého časového obdobia kedykoľvek (aj bez vedomia toho kto naň mohol či mal robiť nátlak) aj odvolať či zrušiť. Podobne ako pre platnosť zriadenia závetu alebo listiny o vydedení, ani pre ich zrušenie sa totiž nevyžaduje, aby osoby, ktorých sa týkajú, boli s ich obsahom oboznámené (ešte za života poručiteľa). Len to, že žalobcovia o vydedení a závete údajne nevedeli, alebo že tomu prípadne nechcú alebo subjektívne nemôžu uveriť a zdá sa im to podľa údajných neskorších vzťahov a prejavov poručiteľa nepravdepodobné neznamená, že tieto úkony nezodpovedali jeho vôli, alebo že v týchto listinách (v čase ich zriadenia) prejavená vôľa poručiteľa nebola daná.

33. Ako ničím nepodložené pritom súd neuznal ani všeobecné tvrdenia žalobcov o tom, že vydedenie bolo urobené z dôvodov, ktoré neboli dané. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jej úspech v spore, a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Základnými normami upravujúcimi bremeno tvrdenia a preukazovania sú ustanovenia § 132 ods. 1 CSP, § 150 ods. 1 a § 167 CSP, podľa ktorých treba v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov na ich preukázanie, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, a vo svojich vzájomných vyjadreniach označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

34. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. ... Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. ... Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo,

že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo17/2010).

35. Vydedenie je jednostranný písomný právny úkon - prejav vôle poručiteľa, ktorým svojho potomka ako neopomenuteľného dediča vylučuje z dedenia na základe niektorého z taxatívne v § 469a uvedených dôvodov. Rozhodná je pritom vždy, podobne ako pri iných právnych úkonoch, situácia v čase vykonania tohto jednostranného právneho úkonu. „Existencia dôvodov vydedenia sa posudzuje vždy za obdobie pred napísaním listiny o vydedení“ (NS SR, 2 Cdo 109/2010). Pri vydedení potom, ak boli splnené zákonné podmienky, nastáva taká situácia, akoby poručiteľov potomok bol v prípade závetu opomenutý a pritom súčasne zbavený práva na dedičstvo aj v rozsahu jeho povinného podielu (§ 479 . Preto nie je rozhodujúce, či dochádza k dedeniu zo závetu alebo zo zákona alebo z oboch týchto dôvodov. Na potomkov vydedenej osoby (osoby uvedené v § 473 ods. 2 sa to však vzťahuje len vtedy, pokiaľ to poručiteľ v listine o vydedení výslovne určí (§ 469a ods. 2 .

36. Vôľu poručiteľa treba rešpektovať, v prípade svojej smrti ju už nemôže vysvetliť a ani upraviť, a preto (ak sa nepreukáže dôvod neplatnosti) treba vychádzať z jej prejavu. Tento prejav vôle je pritom podľa zákona možný (dovolený a platný) len z niektorého z taxatívne stanovených dôvodov. Materiálnou náležitosťou vydedenia (okrem všeobecných požiadaviek pre platnosť právneho úkonu) je preto aj existencia konkrétneho dôvodu vydedenia uvedeného v zákone (ktorý sa posudzuje vždy za obdobie pred napísaním listiny o vydedení). Ak preto (potenciálny) dedičia (žalobcovia) tieto dôvody popierajú a tvrdia, že neboli dané, je dôkazné bremeno o týchto tvrdeniach na nich. Vyplýva to jednak z toho, že pre úspech v spore je to logicky jeho iniciátor (žalobca), ktorý musí tvrdiť a preukázať skutočnosti, z ktorých má jeho tvrdené právo (ktorého ochrany sa domáha) vyplývať, ako aj z toho, že všetky potenciálne dôvody, resp. predpoklady vydedenia (§ 469a sú v zákone vymedzené negatívne - ako nedostatok nejakej kladnej skutočnosti (poskytnutia potrebnej pomoci, prejavu opravdivého záujmu, absencie odsúdenia za úmyselný trestný čin, alebo vedenia usporiadaného života), a preto v prípade sporu nemožno od protistrany žiadať ich preukázanie (v tomto prípade nedostatok prejavu opravdivého záujmu vydedených potomkov o poručiteľa) - teda neexistencie (niečoho) majúcej trvalý charakter.

37. Žalobcovia svoju vecnú legitimáciu v tomto konaní odvodzujú od neplatnosti vydedenia, a rozhodujúcimi skutočnosťami, potrebnými pre ich úspech vo veci, bolo preto tvrdenie a preukázanie dôvodov jeho neplatnosti. Súdna prax dokonca uzavrela, že „vôľa (poručiteľa) nemôže byť zmarená (ani) iba súhlasným prejavom vôle dedičov, stotožňujúcich sa s vydedeným, že zákonné podmienky vydedenia nie sú dané. Notárstvo by v takom prípade malo aspoň vypočuť účastníkov a do zápisnice uviesť skutočnosti, ktoré uvádzajú na podporu svojho tvrdenia, že dôvod vydedenia nie je daný, a neuspokojiť sa s jednoduchým tvrdením, že dôvod vydedenia nie je daný.“ (NS ČR Cpj 51/1984 R 45/1986). Pokiaľ teda žalobcovia tvrdia, že v listine o vydedení uvedený dôvod ich vydedenia - spočívajúci v neprejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa, ktorý by ako potomkovia prejavovať mali

- v čase zriadenia napadnutej listiny nebol daný, musia túto skutočnosť v konaní (vrátane dôvodov, ktoré to odôvodňujú) riadne tvrdiť a aj preukázať (uvedením a preukázaním konkrétnych skutočností, ktoré nedostatok prejavov ich opravdivého záujmu o poručiteľa v čase zriadenia napadnutých listín priamo vyvracajú). Dôkazné bremeno preukázania týchto skutočností zaťažuje ich. Už len na zdôraznenie týchto záverov súd opätovne poukazuje na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu vo vzťahu k žalovanej, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Nie je teda povinnosťou, a obvykle ani primeranou možnosťou žalovanej strany preukázať neexistenciu skutočnosti, ktorú popiera. Už od čias rímskeho práva preto logicky platí všeobecná právna zásada, že dokazuje kto tvrdí, nie kto popiera (ei incumbit probatio qui dicit, non qui negat - Paul. D 22, 3, 2).

38. Žalobcovia teda mali pre svoj úspech v spore tvrdiť a preukázať konkrétne skutočnosti o tom, že o poručiteľa v čase zriadenie listiny o vydedení trvalo prejavovali opravdivý záujem, ktorý by pritom súd zároveň (navyše) s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu z hľadiska jeho kvality mohol hodnotiť ako taký, ktorý v tom čase zodpovedal záujmu, aký by ako potomkovia o poručiteľa prejavovať mali. Žalobcovia však žiadne konkrétne skutočnosti o prejavoch svojho pravdivého záujmu o poručiteľa (okrem záujmu poručiteľa o nich) v čase zriadenie listiny o vydedení (a okrem ich údajných neskorších

- a pre platnosť listiny o vydedení v čase jej zriadenia tak už nepodstatných - kontaktoch s poručiteľom)

ani len netvrdili, a ani procesným postupom súdu zistené neboli, a preto súd ich žalobu ako nedôvodnú zamietol.

39. V súvislosti s významom a predmetom tohto konania (vymedzeným žalobným návrhom a skutočnosťami, ktorého odôvodňovali) a otázkami dedičstva súd pre úplnosť poukazuje na to, že aj keď v danom prípade žalobu o určenie neplatnosti vydedenia zamietol, eventuálne dedičské podiely vydedených žalobcov (ako inak neopomenuteľných dedičov) môžu pripadnúť ich potomkom, nakoľko títo, podľa listín napadnutých v tomto konaní, vydedení neboli (argumentom a contrario podľa § 369a ods. 2 v spojení s ust. § 473 ods. 2 .

40. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods. 1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaná bola v konaní úspešná v plnom rozsahu, a preto jej súd v zmysle ust. § 255 ods. 1 priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré sú žalobcovia vzhľadom na ich procesné spoločenstvo povinní zaplatiť jej spoločne a nerozdielne. Podľa § 262 ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.