Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_13C-308-2015.pdf
PDF · 147.81 KB
Case nature
Area
Subarea
13C/308/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v Bratislave, v konaní pred sudcom Mgr. Zuzanou Gašpírovou, v sporovej veci žalobkyne: J.. F. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. X, A., zastúpená JUDr. Dominikom Burdom, advokátom, Rudnická 8, Bratislava, proti žalovanému: J.. J. K., nar. X.X.XXXX, bytom S. X, A. zastúpený JUDr. Radkou Paulínyovou, advokátkou, Trhová 4, Trnava, o zaplatenie 102.124,35 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a .
Súd návrh žalovaného na zastavenie konania z a m i e t a .
Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1.Žalobou, doručenou súdu dňa 8.7.2015 sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 102.124,35 Eur s príslušenstvom a náhrady trov konania z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobu odôvodnila tým, že zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 2.4.2015 nadobudla od postupcu SIKO Slovakia, s.r.o. splatnú peňažnú pohľadávku voči žalovanému vo výške 310.000,-Eur. Na základe vykonaného auditu SIKO Slovakia, s.r.o. bolo zistené, že na súkromný účet žalovaného bola z účtu spoločnosti bankovými prevodmi bez právneho dôvodu prevedená dňa 4.4.2012 suma 250.000,-Eur a dňa 11.5.2012 suma 60.000,-Eur. Predmetná pohľadávka sa stala splatnou dňa 2.4.2015 a to na základe výzvy spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o. na úhradu dlžnej sumy, ktorá bola žalovanému doručená dňa 24.3.2015. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č.k. 51C 44/2013-114 zo dňa 7.5.2014, potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co 516/2014-255 zo dňa 28.1.2015 bola žalobkyňa zaviazaná zaplatiť žalobcovi pohľadávku vo výške 155.000,-Eur s príslušenstvom. Celková výška pohľadávky priznanej žalovanému v zmysle citovaných rozhodnutí predstavovala ku dňu 2.4.2015 sumu 207.875,65 Eur ( istina, úroky z omeškania, trovy konania a trovy právneho zastúpenia). Žalobkyňa oznámila žalovanému listom zo dňa 13.4.2015, že využíva svoje právo a započítava svoju pohľadávku voči žalovanému vo výške 310.000,-Eur proti jeho pohľadávke vo výške 207.875,65 Eur. Uvedené pohľadávky zanikli v rozsahu, v ktorom sa vzájomne kryjú, okamihom, kedy sa tieto pohľadávky stretli, t.j. dňom 2.4.2015. Zostatok pohľadávky žalobkyne voči žalobcovi po započítaní vzájomných pohľadávok činí 102.124,53 Eur s príslušenstvom.
2.Žalovaný so žalobou nesúhlasil. V prvom rade mal za to, že rozhodnutiu vo veci bráni prekážka res iudicata. Suma 310.000,-Eur mu bola pripísaná na účet v roku 2012 na základe záväzku spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o., ktorý táto riadne evidovala vo svojom účtovníctve a príslušných výkazoch. Žalobkyňa potom tieto finančné prostriedky previedla z jeho účtu na svoj súkromný účet a táto pohľadávka bola predmetom súdneho konania, vedeného pod sp. zn. 51C 44/2013.V tomto konaní
bolo zistené, že suma bola na účet žalobcu vyplatená oprávnene a na základe riadneho zaúčtovania záväzku. Teraz žalobkyňa neodôvodnene tvrdí, že išlo o plnenie bez právneho dôvodu. Jedná sa o prekážku veci už rozsúdenej. Žalovaný tiež vzniesol námietku premlčania uplatňovaného nároku. Vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčuje za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenie z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky. Prevody na jeho účet sa uskutočnili v dňoch 4.4.2012 a 11.5.2012, žalobkyňa žalobu doručila až dňa 8.7.2015, teda jednoznačne došlo k uplynutiu objektívnej premlčacej dobe. Taktiež došlo k uplynutiu subjektívnej premlčacej lehoty, nakoľko žalobkyňa vedela o prevode finančných prostriedkov, nakoľko tieto ako konateľka spoločnosti aj sama uskutočnila. Považoval žalobu za účelovú, nakoľko žalobkyňa sa chce vyhnúť zaplateniu jeho pohľadávky, judikovanej súdom. Obdobné námietky použila žalobkyňa aj v exekučnom konaní. Z dôvodu neexistencie pohľadávky nemohlo dôjsť ani k zápočtu žalovaného judikovanej pohľadávky voči žalobkyni s jej neexistujúcou pohľadávkou. Dodal, že do 11.3.2015 bola žalobkyňa jedinou spoločníčkou a konateľkou SIKO Slovakia, s.r.o., kedy previedla 100% obchodný podiel spoločnosti na blízku osobu J.. Q. K.. Ten potom previedol údajnú pohľadávku na žalobkyňu.
3.V priebehu konania žalobca, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, predkladal súdu skutkové a právne argumenty. Vznesenú námietku premlčania považoval za nedôvodnú, nakoľko na predmetný právny vzťah nemožno aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalovaný bol od 24.11.2000 do 13.3.2013 konateľom spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o. Vzťah medzi žalovaným a spoločnosťou SIKO Slovakia, s.r.o. z bezdôvodného obohatenia je tzv. absolútnym obchodom a to s poukazom na ustanovenie § 261 ods. 3 písm. a) Obchodného zákonníka a ako taký sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka aj vo vzťahu k dĺžke a počítaniu premlčacej doby. Aj vzhľadom na judikatúru NSSR, ak je vzťah z bezdôvodného obohatenia vzniknutého prijatím plnenia bez právneho dôvodu obchodným záväzkovým vzťahom, je premlčacia doba štvorročná. V tomto prípade sa preto právo nepremlčí skôr ako 4.4.2016 resp. 11.5.2016. Na pojednávaní dňa 12.10.2016 právny zástupca žalobkyne opätovne zdôraznil, že pohľadávka voči žalovanému bola na strane SIKO Slovakia, s.r.o. zistená po vykonaní vnútornej kontroly účtovníctva. Finančné prostriedky boli žalovanému vyplatené ako konateľovi spoločnosti a to bez akéhokoľvek právneho titulu. Namietal existenciu príčinnej súvislosti medzi kúpnymi zmluvami z roku 2007 a vyplatením finančných prostriedkov na účet žalovaného.
4.Právny zástupca žalovaného vyjadril názor, že hoci bol žalovaný konateľom spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o., na posudzovaný právny vzťah to nemá žiadny relevantný dopad. Poskytnutie finančných prostriedkov nesúviselo s výkonom činnosti pre spoločnosť ako konateľa. Žalovaný odpredal ako fyzická osoba nehnuteľnosti zdedené po rodičoch tretím osobám. Kupujúci, pre účely zjednodušenia poukázali peniaze na účet spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o., s tým, že táto ich ďalej prevedie na účet žalovaného. Tento vzťah bol jednoznačne občianskoprávnym vzťahom. Nemožno aplikovať ustanovenie § 261 ods. 3 písm. a) Obchodného zákonníka na tento prípad, nakoľko za absolútne obchody sa považujú vzťahy medzi štatutárnym orgánom a obchodnou spoločnosťou pri zariaďovaní záležitostí spoločnosti. Vo vyjadrení zo dňa 20.10.2016 právna zástupkyňa žalovaného konštatovala, že bolo preukázané, že sporné platby na účet žalovaného boli vyplatené titulom úhrady kúpnej ceny za pozemky, ktoré tento odpredal ako fyzická osoba. Poukázala na vyjadrenie žalobkyne počas daňovej kontroly spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o., kde v zápisnici o ústnom pojednávaní Daňového úradu Bratislava zo dňa 11.12.2009 uviedla na otázku daňového úradu prečo boli sumy vyplácané na jeden účet, že aby to bolo jednoduchšie a aby nemuseli platiť na tri účty. Odkázala tiež na výpoveď svedkyne M. K. v konaní sp. zn. 51C 44/2013, ktorá bola v rozhodnej dobe daňovou poradkyňou. Taktiež upriamila pozornosť na výsluch žalobkyne pred orgánom činným v trestnom konaní, kde uviedla, že vzhľadom na úvahu o likvidácii spoločnosti SIKO sa rozhodla pre vyrovnanie záväzku voči žalovanému, ktorý činil 310.000,- Eur. Opätovne zdôraznila, že nehnuteľnosti žalovaný odpredával ako fyzická osoba, tieto nemal zahrnuté v obchodnom majetku a aplikoval aj daňový režim, ktorý zodpovedá vlastníctvu fyzickej osoby. Ak by platby akokoľvek súviseli s postavením žalovaného ako konateľa spoločnosti, musela by spoločnosť tieto platby takýmto spôsobom evidovať a odviesť zodpovedajúce preddavky, nakoľko v prípade konateľa ide o príjem zo závislej činnosti. Tvrdenie žalobkyne, že z vykonanej kontroly vyplýva, že prostriedky boli vyplatené konateľovi spoločnosti je v logickom rozpore s jej tvrdením, že boli vyplatené bez právneho titulu. Žalovaný nemal iný príjem zo spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o. ako príjem zo závislej činnosti a tento poberal od r. 2002 do roku 2010, čo osvedčujú aj ročné zúčtovania spoločnosti. Uvedené potvrdila aj žalobkyňa v konaní sp. zn. 51C 44/2013, keď uviedla, že žalovaný od roku 2010, keď sa stal zamestnancom spoločnosti nemal žiadny príjem, iba minimálnu mzdu.
5.Na pojednávaní dňa 23.11.2016 právny zástupca žalobkyne tvrdil, že žalovaný si nesprávne vykladá ustanovenie § 261 ods. 3 písm. a) Obchodného zákonníka, keď tvrdí, že vzťah medzi spoločnosťou a konateľom je obchodnoprávnym vzťahom iba vtedy, ak sa jedná o zariaďovanie záležitostí spoločnosti. Z dikcie tohto zákonného ustanovenia to nevyplýva. Je nesprávne rozlišovať medzi žalovaným ako konateľom spoločnosti a ako fyzickou osobou, ide totiž o jeden a ten istý subjekt. Žalobkyňa nikdy netvrdila, že sporné prostriedky boli na účet žalovaného vyplatené ako odmena za výkon jeho funkcie, od začiatku tvrdí, že boli vyplatené bez právneho titulu. Poukázal tiež na to, že od nikoho nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určite právnej skutočnosti. Preto nemožno od žalobkyne žiadať, aby preukázala neexistenciu právneho titulu pre vyplatenie finančných prostriedkov. Namietal, že medzi predloženými kúpnymi zmluvami a vyplatením sumy 310.000,-Eur žalovanému neexistuje žiadna príčinná súvislosť. Na pojednávaní dňa 25.1.2017 právny zástupca žalobkyne tvrdil, že žalovaný si vybral z pokladne spoločnosti SIKO Slovakia hotovosť vo výške 3.000.000,-Sk a tieto použil na kúpu motorového vozidla, čo osvedčuje spôsob vyporiadania záväzkov spoločnosti voči žalovanému. Žalovaný vystupoval aktívne ako konateľ spoločnosti a využíval finančné prostriedky spoločnosti na súkromné účely. V roku 2008 previedol na účet svojho syna 500.000,-Sk.
6.V rámci záverečnej reči právny zástupca žalobkyne namietal neunesenie dôkazného bremena na strane žalovaného vo vzťahu k preukázaniu právneho titulu vyplatenia sumy 310.000,-Eur z účtu spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o. Žalovaný v konaní predložil 4 kúpne zmluvy z roku 2007, od ktorých odvodzuje svoj nárok na zaplatenie 310.000,-Eur, pričom však v odpovedi na položenú otázku uviedol, že suma 310.000,-Eur nie je nárokom z predložených 4 kúpnych zmlúv. Žalovaný nepredložil reálny dôkaz na osvedčenie dôvodnosti vyplatenia 310.000,-Eur, zostal len pri tvrdeniach. Vyplatenie sumy 310.000,- Eur nesúvisí, časovo ani vecne s predloženými kúpnymi zmluvami, nároky žalovaného z týchto zmlúv boli vyporiadané už pred rokom 2012. Zopakoval svoje tvrdenia o subsumcii vzťahu medzi žalovaným a spoločnosťou SIKO Slovakia pod ustanovenia Obchodného zákonníka, kedy teda aj otázka premlčania sa musí skúmať v kontexte tohto právneho predpisu.
7.V rámci záverečnej reči právnej zástupkyne žalovaného táto zdôraznila občianskoprávny charakter skúmaného rozhodného vzťahu medzi žalovaným a spoločnosťou SIKO Slovakia.
8.Podľa § 161 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť ( ďalej len " procesné podmienky"). Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Podľa § 230 Civilného sporového poriadku ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova. 9.Nakoľko žalovaný v konaní vzniesol námietku existencie prekážky veci právoplatne rozhodnutej, súd sa touto musel prvotne zaoberať. Dospel k záveru, že nemožno konštatovať totožnosť sporu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 51C 44/2013 a tomto konaní. Vo všeobecnosti platí, že jednou z neodstrániteľných prekážok postupu v sporovom konaní a rozhodnutia vo veci je prekážka existencie predchádzajúceho právoplatného rozhodnutia, pričom nevyhnutným predpokladom ustálenia existencie tejto prekážky, je totožnosť prejednávanej veci v pôvodnom, právoplatne skončenom konaní a v konaní, ktoré prebieha. Aby súd mohol konštatovať totožnosť veci, musia obe konania vykazovať zhodné indikátory totožnosti veci a to- totožnosť sporových strán, totožnosť predmetu konania a zhodnosť odvodzovania uplatneného práva od rovnakých skutkových okolností. Kedykoľvek súd zistí splnenie zákonných podmienok ustálenia prekážky res iudicata, je zo zákona povinný konanie zastaviť. Tento procesný postup nereflektuje len púhu zákonnú úpravu, ale vychádza zo samotnej logiky konania a rozhodovania súdov, kedy by v dôsledku vydania dvoch rôznych súdnych rozhodnutí v tej istej veci došlo k porušeniu základného účelu súdneho rozhodovania v sporových konaniach a to konečnému a jednoznačnému deklarovaniu alebo konštituovaniu právnych vzťahov medzi stranami sporu tak, aby vznikla právna istota. Preto ak súd právoplatne rozhodne vo veci, je vylúčený taký postup súdu, ktorým by mohol preskúmavať už právoplatné súdne rozhodnutie a rozhodnúť vo veci inak ( samozrejme s výnimkou zákonnej možnosti podania mimoriadnych opravných prostriedkov). 10.V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II sp. zn. 51C 44/2013 sa žalobca J.. J. K. domáhal voči žalovanej J.. F. A. vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 155.000,-Eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že v dňoch 4.2.2012 a 11.5.2012 mu bola zo strany spoločnosti SIKO Slovakia,
s.r.o. poukázaná na účet suma 310.000,-Eur, čím si táto spoločnosť splnila záväzok, ktorý voči nemu mala. Žalovaná vybrala bez jeho súhlasu s jeho účtu sumu 310.000,-Eur. Časť z tejto vybranej sumy vo výške 155,000,-Eur následne žalovaná na účet žalobcu vrátila. Súd v rozsudku č.k. 51C 44/2013-114 zo dňa 7.5.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co 516/2014-255 o dňa 28.1.2015, dňa 1.4.2015, zaviazal žalovanú na zaplatenie istiny 155.000,-Eur spolu s úrokom z omeškania žalobcovi a na náhradu trov konania. V odôvodnení súdneho rozhodnutia súd konštatoval neexistenciu akéhokoľvek záväzkovoprávneho vzťahu medzi sporovými stranami, na základe ktorého by vznikla povinnosť žalobcu plniť žalobkyni. Ponechaním si peňažných prostriedkov, ktoré žalovaná vybrala z účtu žalobcu, došlo na jej strane k bezdôvodnému obohateniu. 11.Porovnaním predmetu oboch sporových konaní ( vedeného pod sp. zn. 51C 44/2013 a pod sp. zn. 13C 308/2015) musí súd konštatovať, že hoci ako sporové strany v konaniach vystupujú totožné subjekty ( aj keď na opačných stranách sporu), a ide podľa názoru súdu o zrejmý pokus žalobkyne ( v konaní sp. zn. 13C 308/2015) zabrániť alebo oddialiť splnenie svojej povinnosti, judikovanej právoplatným súdnym rozhodnutím v konaní sp. zn. 51C 44/2013, nemožno konštatovať totožnosť predmetu sporu a to najmä v otázke skúmania skutkových a právnych okolností uplatňovaného nároku. V konaní vedenom pod sp. zn. 51C 44/2013 sa súd zaoberal vzťahom medzi žalobcom a žalovanou ako dvomi fyzickými osobami, kedy ustálenie dôvodnosti uplatňovaného nároku vyplývalo z neexistencie právneho titulu záväzkového charakteru medzi nimi. V tomto sporovom konaní súd skúmal charakter a existenciu vzťahu medzi spoločnosťou SIKO Slovakia, s.r.o. a žalovaným a najmä to, či možno konštatovať existenciu bezdôvodného obohatenia žalovaného vo vzťahu k tejto spoločnosti. Napriek tomu, že všetky subjekty ( žalobkyňa, žalovaný a spoločnosť SIKO Slovakia, s.r.o.) zainteresované v oboch sporových konania, boli vzájomne prepojené obchodnými a tiež osobnými vzťahmi, predsa len žaloba v tomto súdnom konaní je postavená na odlišných skutkových argumentoch, ktoré v konaní sp. zn. 51C 44/2013 neboli preskúmavané. Z uvedeného je zrejmé, že totožnosť prejednávaných vecí nemožno ustáliť. Návrh žalovaného na zastavenie konania z dôvodu res iudicata súd preto zamietol.
12.Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov založených v spise a obsahom pripojeného súdneho spisu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 51C 44/2013. Zároveň vykonal výsluch žalobkyne, žalovaného a svedkyne C. K..
13.Je nesporné, a túto skutočnosť osvedčujú aj doložené výpisy z účtov, že dňa 4.4.2012 bola z účtu spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o. na účet žalovaného pripísaná suma 250.000,-Eur. Rovnako dňa 11.5.2012 bola z účtu spoločnosti na účet žalovaného pripísaná suma 60.000,-Eur. Z výpisu z Obchodného registra vložka č. XXXXX/B, Y. B. súd zistil, že obchodná spoločnosť SIKO Slovakia, s.r.o. vznikla dňom 24.11.2000. Jeho jedinou spoločníčkou od 24.11.2000 do 11.3.2015 bola žalovaná. Od 12.3.2015 je jej jediným spoločníkom J.. Q. K.. Ako štatutárny zástupca bola od 24.11.2000 do 11.3.2015 zapísaná žalobkyňa spoločne so žalovaným. Od 12.3.2015 figuruje ako konateľ výlučne J.. Q. K..
14.Žalobkyňa založila do spisu výpisy z účtu spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o. Z uvedených je zrejmé, že v rokoch 2005,2006,2008 dochádzalo k viacerým výberom ako aj vkladom a to v pomerne vysokých hodnotách. V tejto súvislosti priložila aj listinné doklady osvedčujúce kúpu motorového vozidla W. E. XXX žalovaným, ako aj prevod sumy 500.000,-Sk na účet V. K. v roku 2008.
15.Žalovaný do spisu založil 4 kúpne zmluvy z rokov 2007 a 2008, uzavreté medzi predávajúcimi SIKO Slovakia, s.r.o. a J.. J. K. na jednej strane a kupujúcimi na strane druhej. Z ich obsahu je zrejmé, že SIKO Slovakia, s.r.o. ako predávajúci I bol vlastníkom nehnuteľností- rodinných domov a žalovaný ako predávajúci II bol výlučným vlastníkom pozemkov. Tieto nehnuteľnosti tvorili predmet kúpnych zmlúv, kedy predávajúci k týmto previedli vlastnícke právo na kupujúcich. Kupujúci sa zaviazali uhradiť kúpnu cenu, pričom je zrejmé, že táto bola prevádzaná na jeden účet, vedený v Slovenskej sporiteľni, a.s. , bez toho aby v zmluvách bolo špecifikované, ktorá časť kúpnej ceny predstavovala cenu za prevádzaný dom a ktorá za pozemok.
16.V spise figurujú ako listinné dôkazy aj ročné zúčtovania preddavkov na daň z príjmov fyzickej osoby zo závislej činnosti a daňový bonus za roky 2007, 2008, 2009 a to pre zamestnanca J. K., vyhotovené spoločnosťou SIKO Slovakia, s.r.o. ako zamestnávateľom. Z nich bola zrejmá výška zúčtovaných a vyplatených príjmov zo závislej činnosti. V maily zo dňa 14.3.2012 J.. F. W. konštatuje, že J. K. bol zamestnancom SIKO od 1.8.2002 do 30.4.2010, iné príjmy, podliehajúce sociálnemu poisteniu, ako z toho pracovného pomeru, neeviduje. Z listu zo dňa 25.10.2016 poskytla daňová poradkyňa odpovede
na predložené otázky, kde konštatovala, že žalovaný jej predložil kúpne zmluvy, na základe ktorých previedol svoje pozemky na tretie osoby. Úhrady kupujúci uskutočňovali na účet spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o., žalovaný nehnuteľnosti predával ako občan- nepodnikateľ ( to znamená, že ich nemal zaradené v obchodnom majetku, nakoľko podľa dostupných informácií nevykonával podnikateľskú činnosť ako fyzická osoba). Vo všeobecnosti uviedla, že pokiaľ by konateľ spoločnosti dostal od spoločnosti odmenu v rámci svojho obchodno-právneho vzťahu so spoločnosťou, je spoločnosť povinná splniť viacero povinností voči správcovi dane, Sociálnej a zdravotnej poisťovni.
17.Listom zo dňa 18.3.2015 vyzvala spoločnosť SIKO Slovakia, s.r.o. ( konajúca prostredníctvom konateľa J.. Q. K.) žalovaného na vrátenie dlžnej sumy 310.000,-Eur a to v lehote 7 dní od doručenia výzvy z dôvodu, že po vykonaná auditu bolo zistené, že na súkromný účet žalovaného bola v dňoch 4.4.2012 a 1.5.2012 prevedená celkovo suma 310.000,-Eur. V liste zo dňa 26.3.2015 žalovaný informoval spoločnosť SIKO Slovakia, že predmetnú výzvu považuje za bezpredmetnú.
18.V liste zo dňa 9.4.2015 oznámila spoločnosť SIKO Slovakia, s.r.o. ( konajúca prostredníctvom konateľa J.. Q. K.) žalovanému, že pohľadávka spoločnosti voči nemu vo výške 310.000,-Eur z titulu bezdôvodného obohatenia, bola zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 2.4.2015 postúpená na postupníka J.. F. A.. Do spisu bola založená aj zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 2.4.2015, uzavretá medzi postupcom SIKO Slovakia, s.r.o. s postupníkom J.. F. A., ktorej predmetom bolo postúpenie pohľadávky voči žalovanému vo výške 310.000,-Eur, ktorá vznikla z titulu bezdôvodného obohatenia, nakoľko z účtu postupcu na jeho súkromný účet bola prevedená suma 250.000,-Eur a 60.000,-Eur. V zmysle čl. III bodu 1 zmluvy postupca pohľadávku postúpil postupníkovi za odplatu 1,-Euro. Podľa bodu 2 tohto článku sa strany zmluvy dohodli, že v prípade reálneho vymoženia pohľadávky alebo jej časti má postupca nárok na odplatu vo výške 20% zo sumy reálne vymoženej postupníkom.
19.V liste zo dňa 3.4.2015 žalobkyňa realizovala jednostranný zápočet vzájomných pohľadávok. Vyhlásila, že nadobudla pohľadávku voči žalovanému vo výške 310.000,-Eur a to na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 2.4.2015 z titulu bezdôvodného obohatenia. Konštatovala, že na základe právoplatných súdnych rozhodnutí bola ako žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 155.000,-Eur s príslušenstvom a nahradiť trovy konania, pričom celková výška tejto pohľadávky činí ku dňu 2.4.2015 sumu 207.875,65 Eur. Listom oznámila žalovanému, že špecifikované pohľadávky v zmysle § 580 Občianskeho zákonníka započítava a tieto zanikli v rozsahu, v ktorom sa vzájomne kryjú, okamihom, kedy sa stretli, t.j. dňa 2.4.2015. Do spisu žalobkyňa nezaložila dôkaz, osvedčujúci doručenie tohto listu žalovanému.
20.Z obsahu priloženého súdneho spisu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 51C 44/2013 je zrejmé, že súd zaviazal rozsudkom č.k. 51C 44/2013-114 zo dňa 7.5.2014 žalovanú J.. F. A. na zaplatenie istiny 155.000,-Eur s príslušenstvom žalobcovi J.. J. K.. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia je zrejmé, že J.. A. aj v tomto konaní tvrdila, že J.. K. nemal žiadny právny, záväzkový, či akýkoľvek iný dôvod na plnenie zo strany SIKO Slovakia, s.r.o., teda došlo k jeho bezdôvodnému obohateniu. Súd v konaní vypočul svedkyňu J.. M. K., ktorá uviedla, že pracovala ako daňová poradkyňa spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o. a poskytovala daňové poradenstvo aj pánovi K. ako fyzickej osobe. Mala vedomosť o existencii záväzku spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o. voči pánovi K., tento vznikol v súvislosti s pozemkami, ktoré boli v jeho vlastníctve, avšak ich predaj bol v zmysle zmluvy faktúrovaný spoločnosťou SIKO Slovakia, s.r.o. P. K. si tieto peniaze nevyberal hneď, nakoľko tieto slúžili spoločnosti na financovanie ďalšej výstavby, teda akoby boli požičané. Jednalo sa približne o čiastku 800.000,-Eur. Tieto pozemky sa predávali v rokoch 2007, najviac v roku 2008. Svedkyňa ďalej uviedla, že bola požiadaná spoločnosťou o poradenstvo, nakoľko táto už nemala ďalšie plány pokračovať v činnosti. Ona uviedla, že spoločnosť možno dať do likvidácie, ak si vysporiada všetky svoje záväzky. Urobila sa inventúra účtov, z čoho vyplynulo, že záväzky voči tretím osobám boli viac menej vyporiadané. Pri záväzku pána K. sa v prvom kroku robil zápočet a po zápočte zostal záväzok vo výške asi 300.000,-Eur v prospech p. K.. Svedkyňa odmietla tvrdenie, že by poradila p. A. urobiť transakciu- previesť prostriedky spoločnosti na iný účet, pretože vysvetľovala, že právne účinne možno odpísať záväzok len keď sa uhradí k rukám a na účet toho, komu sa dlhuje. Súd v odôvodnení vyššie uvedeného súdneho rozhodnutia konštatoval neexistenciu záväzkovo-právneho vzťahu sporových strán, ktorý by zakladal povinnosť jedného plniť druhému. Uviedol, že ak spoločnosť SIKO Slovakia, s.r.o. mala za to, že p. K. si peňažné prostriedky ňou zaslané ponechal bez právneho dôvodu, nič jej nebránilo, aby si ich vrátenie vymáhala. P. A. však v tomto konaní neuniesla dôkazné bremeno v otázke osvedčenia existencie záväzku pána K. voči nej.
Súd konštatoval, že ponechanie si prostriedkov, ktoré vybrala z účtu p. K., tvorí na jej strane bezdôvodné obohatenie a vybratú sumu je povinná mu vrátiť. Rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil aj odvolací súd v rozhodnutí č.k. 4Co 516/2014-255 zo dňa 28.1.2015. Uznesením Okresného súdu Bratislava II č.k. 39Er 1738/2015-69, EX 383/2015 zo dňa 26.8.2015 tento zamietol námietky povinnej J.. F. A. proti exekúcii a trovám exekúcie. Z odôvodnenia je zrejmé, že dňa 21.4.2015 súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie na vymoženie povinnosti na podklade vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II č.k. 51C 44/2013-114 zo dňa 4.5.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co 516/2014-255 zo dňa 28.1.2015.
21.Z odôvodnenia uznesenia Okresnej prokuratúry Bratislava II č.k. 1 Pn 659/13/1102-21 zo dňa 26.5.2014, ktorým bola zamietnutá sťažnosť oznamovateľa J. K. proti uzneseniu vyšetrovateľa, ktorým podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odmietol vec podozrenia zo spáchania obzvlášť závažného zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona, súd zistil, že pred orgánom činným v trestnom konaní vypovedala ako podozrivá aj žalobkyňa. Uviedla, že so žalovaným žila v spoločnej domácnosti do augusta 2012. Spoločnosť SIKO Slovakia, s.r.o. založila ako výlučný zakladateľ, pričom konateľmi boli ona a žalovaný, každý mohol konať samostatne vo vlastnom mene. Vzhľadom k tomu, že žalovaný od roku 2007 nevykonával v spoločnosti žiadnu činnosť, v januári 2013 sa rozhodla, že prestane byť konateľom. Vzhľadom na úvahu o likvidácii spoločnosti sa rozhodla pre vyrovnanie záväzku voči žalovanému, ktorý činil 310.000,-Eur. Tento záväzok bol plnený v dvoch čiastkach 250.000,-Eur a 60.000,-Eur na účet žalovaného. Finančné prostriedky následne vybrala z účtu, nútili ju k tomu podmienky pre uvažovanú likvidáciu. Následne v máji 2012 opäť vložila na účet žalovaného sumu 155.000,-Eur, má za to, že zvyšnú časť prostriedkov 155.000,-Eur spotreboval žalovaný v predchádzajúcom období, keď spolu žili, preto popiera, že by mu bola dlžná akékoľvek finančné prostriedky.
22.Žalobkyňa v rámci svojho výsluchu uviedla, že v roku 2012 prebiehala kontrola vo firme SIKO Slovakia, s.r.o. Účtovníctvo bolo vedené zmätočne, na účte boli vedené tak súkromné ako aj firemné náklady. Na základe rady p. K. a dcéry žalovaného došlo k prevodu peňazí z účtu spoločnosti na účet žalovaného vo výške 310.000,-Eur. Dôvodom bolo, aby na účte spoločnosti nezostali finančné prostriedky, nakoľko malo dôjsť k jej likvidácii. V roku 2012 bola jej jediným spoločníkom, konatelia boli dvaja- žalobkyňa a žalovaný. Potom si uvedomila, že celý postup na ňu bol našitý. Potvrdila, že z účtu žalovaného následne vyberala sporné prostriedky. Potvrdila tiež, že mala vedomosť o tom, že žalovaný predáva pozemky po svojich rodičoch. Kúpna cena za tieto pozemky bola vyplácaná na účet spoločnosti SIKO Slovakia a ona následne prevádzala túto na účet žalovaného. Kúpne ceny boli žalovanému vyplávané priebežne, nevedela však uviesť konkrétne dátumy týchto prevodov. Dôvodom prvotného prevodu kúpnych cien na účet spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o. bolo zjednodušenie celej transakcie. Záväzok spoločnosti voči žalovanému z titulu vyplatenia kúpnej ceny za pozemky bol evidovaný. Suma 310.000,-Eur nebola prevedená na účet žalovaného z titulu vyplatenia kúpnej ceny za pozemky, táto suma bola prevedená z dôvodu, aby firma mohla ísť do likvidácie. Žalovaným predložené kúpne zmluvy nesúvisia s vyplatením sumy 310.000,-Eur.
23.Súd pristúpil aj k výsluchu žalovaného. Ten uviedol, že suma 310.000,-Eur bola prevedená na jeho účet z titulu existencie záväzku spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o. voči jeho osobe a to z titulu vyplatenia kúpnej ceny za predaj pozemkov v jeho vlastníctve. Uviedol, že kúpne zmluvy na pozemky začali byť uzatvárané už v roku 2006, podstatná časť však v rokoch 2007 a 2008. Kúpne ceny boli kupujúcimi vyplácané na účet spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o. Jemu boli následne kúpne ceny vyplácané v troch etapách. Na otázku právneho zástupcu žalobkyne, či existuje medzi ním a spoločnosťou SIKO Slovakia zmluva upravujúca spôsob vyrovnania medzi ním a spoločnosťou, žalovaný uviedol, že áno, existuje zmluva o spolupráci. Suma 310.000,-Eur sa nerovná nárokom vyplývajúcim z kúpnych zmlúv, predložených v konaní. Bolo celkovo uzavretých asi 13 kúpnych zmlúv.
24.Svedkyňa C. K., dcéra žalovaného, v konaní vypovedala na pojednávaní dňa 25.1.2017. Potvrdila, že sporové strany realizovali spolu obchodné aktivity a ona im poskytovala konzultácie na rodinnej báze. Potvrdila, že v roku 2012 boli na účet žalovaného prevedené platby zo spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o., ktoré súviseli s predajom pozemkov. Žalovaný zdedil pozemky po rodičoch a tieto odpredával v rokoch 2007 a 2008 tretím osobám. Na týchto pozemkov stavala spoločnosť SIKO Slovakia, s.r.o. domy, ktoré boli rovnako odpredávané tretím subjektom. V jednotlivých kúpnych zmluvách bolo dohodnuté, že kúpna cena za domy i pozemky sa uhrádzala na účet spoločnosti. Práve platby v roku 2012 vo výške 310.000,-
Eur boli uhrádzané spoločnosťou na účet žalovaného ako odplata za predaj jeho pozemkov. Presne si už obsah kúpnych zmlúv nepamätala, potvrdila však, že povinnosť spoločnosti SIKO Slovakia vyrovnať sa so žalovaným tam určite existovala. Uviedla, že medzi spoločnosťou SIKO Slovakia a žalovaným boli uzatvárané skôr ústne dohody o spôsobe a rozsahu ich vyrovnania, bola uzavretá nejaká dohoda o spolupráci. Žalovanému boli vyplácané kúpne ceny za pozemky aj v minulosti, nakoľko celková odplata za predaj pozemkov činila okolo 800.000,-Eur. Nevedela uviesť, akým spôsobom bola celá kúpna cena žalovanému vyplácaná. Tvrdila, že posledná vyplácaná suma 310.000,-Eur figurovala v účtovníctve firmy ako zostávajúci záväzok voči žalovanému. Celkovo bolo uzavretých približne 12-13 kúpnych zmlúv. Podľa svedkyne žalovanému od roku 2010 neboli vyplácané zo spoločnosti SIKO Slovakia žiadne sumy ako konateľovi za jeho činnosť, keď zisťovali podklady pre stanovenie starobného dôchodku žalovaného, bolo verifikované, že jeho jediný príjem mu bol vyplácaný ako zamestnancovi vo výške minimálnej mzdy. Jednoznačne potvrdila, že suma 310.000,-Eur vyplácaná žalovanému bola cenou za predaj pozemkov, iný vzťah tam nebol. Potvrdila, že v roku 2006 si žalovaný kúpil W., nevedela však z akých prostriedkov.
25.Podľa § 261 ods. 3 písm. a) Obchodného zákonníka, v znení účinnom v čase prevodu sporných súm na účet žalovaného ( ďalej len " ObZ"), touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy medzi zakladateľmi obchodných spoločností, medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou, ako aj medzi spoločníkmi navzájom, pokiaľ ide o vzťahy týkajúce sa účasti na spoločnosti, ako aj vzťahy zo zmlúv, ktorými sa prevádza podiel spoločníka, medzi štatutárnym orgánom alebo členom štatutárnych a dozorných orgánov spoločnosti a obchodnou spoločnosťou, ako aj vzťahy medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou pri zariaďovaní záležitostí spoločnosti a záväzkové vzťahy medzi prokuristom a spoločnosťou pri výkone jeho poverenia.
Podľa § 1 ods. 1 a 2 ObZ tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.
Podľa § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v čase prevodu sporných súm na účet žalovaného ( ďalej len "OZ") občiansky zákonník upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práca na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony.
Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Podľa § 107 ods. 1 a 2 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Podľa § 111 OZ zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka nemá vplyv na plynutie premlčacej doby.
Podľa § 580 OZ ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.
26.Nakoľko žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania uplatňovaného nároku, súd, skôr než pristúpil k preskúmavaniu jeho vecnej dôvodnosti a vyhodnocovaniu jednotlivých skutkových tvrdení, musel sa zaoberať práve otázkou kvalifikovaného plynutia premlčacej doby. Na to, aby súd mohol subsumovať právny vzťah medzi sporovými stranami pod konkrétny právny predpis, musel tento podrobiť skúmaniu z hľadiska jeho charakteru. Sporným momentom bolo nepochybne vyhodnotenie vzťahu medzi spoločnosťou SIKO Slovakia, s.r.o. s žalovaným, kedy žalobkyňa tvrdila, že sa jednalo o vzťah medzi konateľom- teda štatutárnym zástupcom obchodnej spoločnosti a samotnou spoločnosťou a na jeho posúdenie, rovnako ako na posúdenie otázky premlčania, treba aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Naopak žalovaný tvrdil, že otázka plnenia sporných súm nesúvisela s jeho postavením ako konateľa spoločnosti, ale dôvodom plnenia bol záväzok spoločnosti voči nemu ako fyzickej osobe a mal teda za to, že aplikácia ustanovení Obchodného zákonníka je vylúčená vzhľadom na občianskoprávny charakter skúmaného vzťahu.
27.Je nepochybné, že tak Obchodný zákonník ako aj Občiansky zákonník, obsahujú osobitné ustanovenia o premlčaní, kedy nároky vyplývajúce z obchodnoprávnych vzťahov sa premlčujú vo všeobecnej 4 ročnej premlčacej dobe. Naopak Občianky zákonník stanovuje všeobecnú premlčaciu dobu v dĺžke 3 roky, a v prípade vydania plnenia z bezdôvodného obohatenia rozlišuje medzi 2 ročnou subjektívnou a 3 ročnou objektívnou premlčacou dobou.
28.Žalobkyňa v konaní tvrdila, že sporné sumy v roku 2012 boli z účtu SIKO Slovakia, s.r.o. na účet žalovaného prevedené bez právneho dôvodu, čím sa žalovaný voči obchodnej spoločnosti bezdôvodne obohatil. Tvrdila, že medzi ním a spoločnosťou išlo o vzťah štatutára a spoločnosti, teda jednoznačne o vzťah obchodnoprávny. Naopak žalovaný tvrdil, že plnenie zo strany obchodnej spoločnosti bolo poskytnuté v súvislosti s existenciou jej záväzku doplatiť mu zvyšnú časť kúpnej ceny za pozemky, ktoré odpredával ako fyzická osoba.
29.Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobkyňa postavila svoju skutkovú argumentáciu len na neosvedčených tvrdeniach. Nepredložila súdu žiadny dôkaz, ktorý by čo i len v náznakoch potvrdzoval, že prevod sporných súm na účet žalovaného súvisel s jeho postavením ako konateľa spoločnosti. Sama tvrdila, že bezdôvodné obohatenie na jeho strane bolo zistené a vyplývalo z výsledkov vykonaného auditu. Listinné dôkazy osvedčujúce jeho priebeh a výsledky, však do spisu nezaložila. Tvrdila, že finančné prostriedky na účet žalovaného boli poskytnuté z dôvodu, aby mohla ísť spoločnosť do likvidácie. Toto tvrdenie sa javí súdu ako nelogické, nakoľko v ňom nenachádza praktický význam. Likvidácia spoločnosti predstavuje postup, predchádzajúci zániku spoločnosti, ak jej celé imanie neprechádza na právneho nástupcu. Výsledkom likvidácie má byť vyporiadanie všetkých dlhov, prípadne vymoženie existujúcich pohľadávok s tým, že ak ku dňu jej skončenia existuje majetkový zostatok, tento sa ako tzv. likvidačný zostatok delí medzi spoločníkov. Súd preto považuje tvrdenie žalobkyne, že k prevodu finančných prostriedkov došlo pre účely likvidácie spoločnosti za účelové. Okrem toho má súd za to, že žalobkyňa prispôsobuje svoje tvrdenia v závislosti od charakteru konania, kedy súd poukazuje na obsah jej výpovede pred orgánom činným v trestnom konaní, kde uviedla, že vzhľadom na úvahu o likvidácii spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o. sa rozhodla pre vyrovnanie záväzku voči p. K. vo výške 310.000,-Eur.
30.Hoci je pravdivé tvrdenie právneho zástupcu žalobkyne, že od sporovej strany nemožno spravodlivo požadovať, aby osvedčila neexistenciu určitej skutkovej okolnosti, súd uvádza, že pri ustáľovaní skutkového stavu musí vychádzať z kontextu a obsahu všetkých listinných dôkazov, tieto podrobiť skúmaniu a analýze každý samostatne a aj vo vzájomných súvislostiach. Preto nemohol neprihliadnuť na výsledky dokazovania, ktoré vyplynuli z obsahu listinných dôkazov predkladaných žalovaným ako aj zo záverov výsluchov sporových strán a svedkyne. Bol to práve žalovaný, ktorý v tomto konaní vyvrátil pravdivosť tvrdení žalobkyne o tom, že peňažné prostriedky pripisované na účet žalovaného v roku 2012, boli poskytované bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Naopak súdu osvedčil, že tieto boli vyplácané v súvislosti s existujúcim záväzkom spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o. voči žalovanému ako fyzickej osobe, ktorý vznikol v súvislosti so spoločným predajom nehnuteľností- a to tak pozemkov vo výlučnom vlastníctve žalovaného ako aj domov vo vlastníctve obchodnej spoločnosti. Súd v prvom rade vychádzal z tvrdenia samotného žalovaného, ktoré v niektorých bodoch kooperovalo aj s tvrdením žalobkyne. Obaja potvrdili, že v rokoch 2007,2008 došlo k predaju nehnuteľností ( domov vo vlastníctve obchodnej spoločnosti a pozemkov vo vlastníctve žalovaného), pričom v rámci kúpnych zmlúv bolo dohodnuté platenie kúpnej ceny na jeden účet, ktorý patril obchodnej spoločnosti. Dôvodom bolo
zjednodušenie postupu, čo potvrdila vo svojej výpovedi aj samotná žalobkyňa. Súd tieto tvrdenia mal osvedčené aj z obsahu predložených kúpnych zmlúv. Podľa tvrdenia žalovaného ako aj svedkyne K., pozemky žalovaný zdedil ( čo nerozporovala ani žalobkyňa). Znamená to, že ako jediný vlastník- fyzická osoba sa s týmito pozemkami rozhodol ďalej disponovať a previesť vlastnícke právo k nim na iné osoby a to za odplatu. Skutočnosť, že kúpna cena za pozemky bola žalovanému následne vyplácaná spoločnosťou SIKO Slovakia, s.r.o. bola v konaní tiež preukázaná ( výpoveď žalobkyne, žalovaného, svedkyne K., ale aj svedkyne K. v konaní sp. zn. 51 C 44/2013). Súd mal za preukázané, že aj úhrada súm 250.000,-Eur a 60.000,-Eur predstavovala realizáciu záväzku spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o. vyplatiť časť kúpnej ceny za pozemky, žalovanému. V konaní to tvrdil tak žalovaný, svedkyňa K., a možno to dedukovať jednoznačne aj z výpovede svedkyne K. v konaní sp. zn. 51C 44/2013. Toto plnenie zo strany spoločnosti SIKO Slovakia žalovanému, s.r.o. nemožno za žiadnych okolností charakterizovať ako plnenie z obchodnoprávneho vzťahu. Nárok žalovaného na plnenie vyplýval prvotne z uzavretých kúpnych zmlúv, kedy z ich obsahu je zrejmé, že došlo konkludentne k splnomocneniu obchodnej spoločnosti na prevzatie kúpnej ceny. V rámci týchto kúpnych zmlúv žalovaný nevystupoval ako konateľ- štatutár obchodnej spoločnosti, ale ako fyzická osoba, disponujúca majetkovými právami, ktoré však v žiadnom prípadne nesúviseli s výkonom jej činnosti ako konateľa pre obchodnú spoločnosť. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalobkyne, že nemožno v tomto prípade rozlišovať medzi žalovaným ako fyzickou osobou a žalovaným ako konateľom a že sa vždy jedná o jednu a tú istú osobu. Každá fyzická osoba môže vystupovať v občianskoprávnych vzťahoch a to aj vtedy ak sama, v rozhodnej dobe, je štatutárnym zástupcom obchodnej spoločnosti. Bolo by absurdné, keby len jej postavenie konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, spôsobovalo, že vo všetkých právnych vzťahoch by sa na ňu viazali výlučne ustanovenia Obchodného zákonníka. Ak takáto fyzická osoba koná sama za seba, bez toho, aby konala za spoločnosť, alebo vo vzťahu k obchodnej spoločnosti, v ktorej figuruje ako štatutár, jej práva a povinnosti z takto vzniknutého záväzkového vzťahu je nutné subsumovať pod ustanovenia Občianskeho zákonníka. Takto tomu je aj v tomto prípade, kedy vzťah medzi právnickou osobou SIKO Slovakia, s.r.o. a žalovaným je vzťahom občianskoprávnym, netýkajúcim sa zariaďovania záležitostí spoločnosti.
31.V súvislosti s vyššie uvedeným záverom súd len dodáva, že civilné sporové konanie je ovládané princípom prísnej kontradiktórnosti, kedy je kladený dôraz na aktivitu a iniciatívu sporových strán v otázke unesenia dôkazného bremena. Žalovanému sa v konaní podarilo osvedčiť existenciu príčinnej súvislosti medzi vyplácaním kúpnej ceny z kúpnych zmlúv a prevedením sporných súm. Argument žalobkyne, že žalovaná suma, resp. jej výška nekorešponduje s výškou kúpnej ceny za pozemky, z konkrétnych predložených zmlúv, nie je relevatný. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že bolo uzavretých viacero zmlúv, kedy celková výška kúpnej ceny za pozemky činila až 800.000,-Eur. Suma 310.000,-Eur predstavovala len časť kúpnej ceny, vrátenej žalovanému ( výpoveď svedkyne K., výpoveď svedkyne K. v konaní sp. zn. 51 C 44/2013). Žalobkyňa poukázala aj na to, že v priebehu spolužitia so žalovaným ( a zároveň v priebehu trvania jeho účasti na podnikaní spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o.), si tento vyberal peniaze z účtu spoločnosti a kúpil si drahý automobil. Uvedené konanie nesúvisí s prejednávanou vecou a tento skutkový záver nemožno za žiadnych okolností reflektovať pri ustáľovaní charakteru vzťahu medzi žalovaným a spoločnosťou SIKO Slovakia, s.r.o. v súvislosti s pripísaným sporných finančných čiastok na jeho účet.
32.Po ustálení charakteru vzťahu medzi žalovaným a spoločnosťou SIKO Slovakia, s.r.o., sa súd zaoberal otázkou premlčania uplatňovaného nároku. Na daný vzťah aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pri aplikácii ustanovenia o premlčaní § 107 OZ, je zrejmé, že tak subjektívna ako aj objektívna premlčacia doba uplynuli skôr, ako bola podaná žaloba na súde. Je nesporné, že v rozhodnej dobe ( rok 2012) bola žalobkyňa jedinou spoločníčkou a jednou z k konateľov spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o. Z kontextu jej výpovede je zrejmé, že mala vedomosť o pripísaní sporných súm na účet žalovaného v dňoch 4.4.2012 a 11.5.2012. Teda dňom nasledujúcim ( po týchto dátumoch) začala plynúť subjektívna premlčacia doba ( spoločnosť SIKO Slovakia, s.r.o. mala nespornú vedomosť o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto sa na jej úrok obohatil). Rovnakým okamihom začala plynúť aj objektívna premlčacia doba, ktorá uplynula dňom 4.4.2015 resp. 11.5.2015. Vzhľadom na dátum podania žaloby súd musí konštatovať premlčanie uplatňovaného nároku. Žalobu z tohto dôvodu zamietol v plnom rozsahu.
33.Ako už bolo vyššie naznačené, súd, po oboznámení sa s obsahom pripojeného súdneho spisu tunajšieho súdu sp. zn. 51C 44/2013, rozhodnutia súdu v exekučnom konaní, a v kontexte vzťahov medzi sporovými stranami, musí konštatovať účelovosť postupu žalobkyne ako aj celej žaloby. Je zrejmé, že po
tom ako zanikli medzi sporovými stranami blízke partnerské vzťahy, dochádza medzi nimi k uplatňovaniu a vyrovnávaniu údajných záväzkov aj v rovine obchodnoprávnej, kedy obaja vykonávali podnikateľskú činnosť prostredníctvom jednej obchodnej spoločnosti. Medzi sporovými stranami zjavne dochádzalo k prelínaniu súkromných a podnikateľských vzťahov, a v dôsledku rozpadu partnerského vzťahu, si obe strany uplatňujú svoje skutočné alebo domnelé záväzky voči druhej strane. Právoplatným rozhodnutím súdu v konaní sp. zn. 51C 44/2013 súd zaviazal žalobkyňu na plnenie žalovanému, čomu sa ona snažila predísť prevodom údajného záväzku spoločnosti SIKO Slovakia zmluvou o postúpení pohľadávok a započítaním vzájomných pohľadávok. Hoci, ako už bolo uvedené, súd v tomto konaní skúmal vzťah medzi inými subjektmi ( ako súd v konaní sp. zn. 51C 44/2013), predsa len pohľadávka uplatňovaná v tomto konaní, predstavuje vo svojej skutkovej podstate len transformované plnenie, ktorého dôvodnosť sa pokúšala žalobkyňa osvedčiť už v konaní sp. zn. 51C 44/2013.
34. Čo sa týka nároku na náhradu trov konania, súd v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku vychádzal z pomeru úspechu sporových strán. Nakoľko bolo možné konštatovať plný úspech žalovaného v konaní, vznikol mu voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhradu trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením, vydaným vyšším súdnym úradníkom v zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh) ( § 363 Civilného sporového poriadku).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 364 Civilného sporového poriadku).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 Civilného sporového poriadku).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( § 366 Civilného sporového poriadku).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.