Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2To-98-2016.pdf
PDF · 110.5 KB
Case nature
Area
Subarea
2To/98/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Patrika Príbelského PhD. a členov senátu JUDr. Dušana Krč - Šeberu a JUDr. Jozefa Janíka, v trestnej veci proti obžalovanému O. S., nar. XX.XX.XXXX v G., trvale bytom G., W. XXXX/XX, okres G., obžalovanému M. R., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom G. XXX, okres A. a spol., vedenej pre zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods.3 Tr. zák. formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. d) Tr. zákona, o odvolaní prokurátora Krajskej prokuratúry Trenčín proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 2T/224/2015 zo dňa 14.06.2016, na verejnom zasadnutí konanom dňa 07. marca 2017, takto
rozhodol:
Podľa § 321 odsek 1 písmeno d), písm. e), ods.2 Trestného poriadku z r u š u j e s a vo vzťahu k obžalovaným O. S. a M. R. napadnutý rozsudok vo výrokoch o treste a spôsobe jeho výkonu.
Na podklade § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa :
- obžalovaný O. S. , nar. XX.XX.XXXX v G., trvale bytom G., W. XXXX/XX, okres G.
o d s u d z u j e :
Podľa § 276 ods.3 Tr. zákona, § 41 ods.1, ods.2 Tr. zákona, § 38 ods.2, ods.3 Tr. zákona, § 36 písm. l), n) Tr. zákona na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyri) roky.
Podľa § 48 ods.2 písm. a) Tr. zákona súd obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
- obžalovaný M. R. , nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom G. XXX, okres A.
o d s u d z u j e :
Podľa § 276 ods.3 Tr. zákona s použitím § 39 ods.1, ods.3 písm. e) Tr. zákona, § 38 ods.2, ods.3 Tr. zákona, § 36 písm. l), n) Tr. zákona na trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky.
Podľa § 48 ods.2 písm. a) Tr. zákona súd obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Považská Bystrica (ďalej len súd I. stupňa) uznal obžalovaných O. S. za vinného zo spáchania v bode 1/
- zločinu skrátenia dane a poistného formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. d) Tr. zákona k § 276 ods. 1, 3 Tr. zákona, v bode 2/
- zločinu skrátenia dane a poistného formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. d) Tr. zákona k § 276 ods. 1, 3 Tr. zákona, v bode 3/
- prečinu daňového podvodu formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. d) Tr. zákona k § 277a ods. 1 Tr. zákona,
M. R. za vinného zo spáchania v bode 5/
- zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, 3 Tr. zákona.
Spolu s nimi bol uznaný za vinného i F. P.. Trestnej činnosti sa dopustili na tom skutkovom základe, že
obžalovaný 1/ O. S. v období rokov 2010 až 2013 vystavoval v mieste prechodného pobytu v G. v byte na sídlisku G. X fiktívne daňové doklady za neuskutočnené zdaniteľné plnenia (nákup tovaru a služieb), v mene rôznych dodávateľských firiem ako STAVMIX, s.r.o., Bratislava, ERPOS, s.r.o., Žilina, CŠO-stav, s.r.o., Poprad, BAUMEKO, s.r.o., Humenné, ENTE, s.r.o., Košice a HOBBY PLUS STAVEBNINY Prešov, BAU land, s.r.o. Poprad a DomSTAV, s.r.o., Ružomberok, tieto potom následne predával za poplatok minimálne vo výške 1 % zo sumy vystavených daňových dokladov rôznym podnikateľským subjektom v rámci celého územia Slovenskej republiky, ktorí si uvedené falošné doklady od obžalovaného O. S. objednávali telefonicky, osobne, prostredníctvom emailu, na dobierku za účelom zníženia daňovej povinnosti týchto subjektov a to ako na dani z príjmu fyzických a právnických osôb, tak aj na dani z pridanej hodnoty, pričom vo väčšine prípadov pri komunikácii s objednávateľmi fiktívnych dokladov vystupoval obžalovaný O. S. pod menami Basar alebo Varga a u stálych zákazníkov pod svojim menom, pričom poskytovaním fiktívnych daňových dokladov za odmenu jednotlivým zástupcom daňových subjektov umožnil týmto skrátiť daň z príjmov fyzických a právnických osôb, daň z pridanej hodnoty a tiež neoprávnene si uplatniť nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty a to:
1/ obžalovanému L.. H. M., ako zodpovednej osobe, konajúcej za daňový subjekt JUMAR-STAV, s.r.o., Púchov, Obrancov mieru 1155/6, IČO: 44 046 243, ktorého trestné stíhanie bolo z dôvodu jeho úmrtia uznesením prokurátora Krajskej prokuratúry Trenčín, sp. zn. 1Kv/29/14/3300-50, zo dňa 16.10.2015, právoplatného dňom 27.10.2015, podľa § 215 ods. 1 písm. d), s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 1 písm. d) Tr. por. zastavené, umožnil takto skrátiť daň z príjmu právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2012 v rozsahu 34.347,85 Eur a súčasne daň z pridanej hodnoty v roku 2012 v rozsahu 36.155,73 Eur a daň z pridanej hodnoty v roku 2013 v rozsahu 15.712,14 Eur, teda v celkovom rozsahu vo výške 86.215,72 Eur,
2/ obžalovanému 3/ M. R., podnikajúcemu na základe živnostenského oprávnenia pod obchodným menom M. R. - ZAJSTAV, so sídlom G. XXX, IČO: 40 425 550, umožnil takto skrátiť daň z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2009 v rozsahu 16.073,16 Eur, daň z príjmu fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2010 v rozsahu 19.472,08 Eur, daň z príjmu fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2011 v rozsahu 21.788,97 Eur, daň z príjmu fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2012 v rozsahu 6.581,49 Eur a súčasne daň z pridanej hodnoty v roku 2009 v rozsahu 15.402,72 Eur, daň z pridanej hodnoty v roku 2010 v rozsahu 18.303,94 Eur, daň z pridanej hodnoty v roku 2011 v rozsahu 22.223,98 Eur a ostatne daň z pridanej hodnoty v roku 2012 v rozsahu 6.085,28 Eur, teda v celkovom rozsahu 125.931,62 Eur,
3/ obžalovanému 2/ F. P., podnikajúcemu na základe živnostenského oprávnenia pod obchodným menom F. P. - PASÁŽ so sídlom A., D. slobody XXX/XX, IČO: 36 892 025, umožnil takto neoprávnene
si uplatniť nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. kvartálu roku 2012 vo výške 6.059,84 Eur,
4/ obžalovaný 2/ F. P., ako osoba podnikajúca na základe živnostenského oprávnenia pod obchodným menom F. P. - PASÁŽ, so sídlom D. slobody XXX/XX, A., IČO: 36 892 025, zahrnul do evidencie na odpočet dane z pridanej hodnoty vyššie uvedeného daňového subjektu fiktívne daňové doklady z fiktívnych zdaniteľných plnení, ktorých podrobný rozpis je uvedený v prílohe odborného vyjadrenia č. 60/2013, znalkyne Ing. Magdalény Rimarčíkovej, u ktorých nedošlo k zdaniteľnému plneniu, a to za nákup tovarov v celkovej sume 86.849,78 Eur, za obdobie: júl, august, september, október 2012, od dodávateľov: ENTE, spol. s r.o., Košice, IČO: 31 646 030; HOBBY PLUS STAVEBNINY, Prešov, IČO: 44 367 309; STAVMIX, s.r.o., Bratislava, IČO: 31 335 187; ERPOS, spol. s r.o., Žilina, IČO: 31 588 506, ktoré si obstaral od obžalovaného 1/ O. S. a takto si neoprávnene uplatnili nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. kvartálu roku 2012 vo výške 6.059,84 Eur,
5/ obžalovaný 3/ M. R., ako osoba podnikajúca na základe živnostenského oprávnenia pod obchodným menom M. R. - ZAJSTAV, so sídlom G. XXX, IČO: 40 425 550, zahrnul do daňových výdavkov vyššie uvedeného daňového subjektu fiktívne daňové doklady, ktorých podrobný rozpis je uvedený v prílohe odborného vyjadrenia č. 104/2013, znalkyne Ing. Magdalény Rimarčíkovej, u ktorých nedošlo k zdaniteľnému plneniu, a to za nákup tovarov v celkovej sume 381.647,65 Eur, za obdobia: január, február, marec, apríl, máj, jún, august, september, október, november, december 2009; za január, február, marec, apríl, máj, jún, júl, august, september, október, november, december 2010; za január, február, marec, apríl, máj, jún, júl, august, september, október, november, december 2011; za január, február, marec, apríl, máj, jún 2012, od dodávateľov: ENTE, spol. s r.o., Košice, IČO: 31 646 030; ERPOS, spol. s r.o., Žilina, IČO: 31 588 506; BAU land, spol. s r.o., Poprad, IČO: 31 687 539; STAVMIX, s.r.o., Bratislava, IČO: 31 335 187; Baumeko, s.r.o., Humenné, IČO: 36 451 037; DomSTAV, spol. s r.o., Ružomberok, IČO: 31 623 531; CŠO - stav, s.r.o., Poprad, IČO: 36 450 235, ktoré si obstaral od obžalovaného 1/ O. S., v dôsledku čoho takýmto neoprávneným započítaním fiktívnych daňových dokladov skrátil daň z príjmu fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2009 v rozsahu 16.073,16 Eur, daň z príjmu fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2010 v rozsahu 19.472,08 Eur, daň z príjmu fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2011 v rozsahu 21.788,97 Eur, daň z príjmu fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2012 v rozsahu 6.581,49 Eur a súčasne daň z pridanej hodnoty v roku 2009 v rozsahu 15.402,72 Eur, daň z pridanej hodnoty v roku 2010 v rozsahu 18.303,94 Eur, daň z pridanej hodnoty v roku 2011 v rozsahu 22.223,98 Eur a ostatne daň z pridanej hodnoty v roku 2012 v rozsahu 6.085,28 Eur, čím skrátil daň v celkovom rozsahu 125.931,62 Eur.
Za to bol obžalovanému O. S. podľa § 276 ods. 3 Tr. zák., za použitia § 41 ods. 1, 2 Tr. zák., § 39 ods. 1, 3 písm. e) Tr. zák., § 38 ods. 2, 3 Tr. zák., § 36 písm. l), n) Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák. uložený úhrnný trest 3 roky odňatia slobody, ktorý mu bol za použitia § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., § 51 ods. 1, 2 Tr. zák. podmienečne odložený na skúšobnú dobu 4 roky, za súčasného uloženia probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 3 písm. g) Tr. zák. bola obžalovanému uložená aj povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo iného výchovného programu.
Obžalovanému M. R. bol podľa § 276 ods. 3 Tr. zák., za použitia § 39a ods. 1, 3 písm. e) Tr. zák., § 38 ods. 2, 3 Tr. zák., § 36 písm. l), n) Tr. zák. uložený trest odňatia slobody v trvaní 2 roky, výkon ktorého mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a § 50 ods.1 Tr. zák. odložený na skúšobnú dobu v trvaní 3 roky.
Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním prokurátor a to vo výroku o treste vo vzťahu k obžalovaným O. S. a M. R. a to v neprospech oboch obžalovaných.
V písomných dôvodoch odvolania prokurátor uviedol, že rozsudok nepovažuje vo výrokoch o trestoch uložených O. S. a M. R. za zákonný a to z dôvodu neodôvodneného použitia moderačného oprávnenia v zmysle § 39 Tr. zákona a neuloženia trestu odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby. Použitie § 39 Tr. zákona odôvodnil súd prvého stupňa predovšetkým tým, že obžalovaní vykonali na hlavnom pojednávaní vyhlásenie o uznaní viny, pričom poukázal i na existenciu poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. l), n) Tr. zákona. Obžalovaní sa však dopustili závažnej trestnej činnosti, na potláčaní ktorej je momentálne prvoradý celospoločenský záujem. Práve obžalovaný S. bol tou osobou, tým hnacím
motorom, ktorý za účelom obohatenia sa v období rokov 2010 až 2013 vyhotovoval v byte na sídlisku G. 1 v Košiciach fiktívne daňové doklady, faktúry. Na základe týchto dokladov došlo k skráteniu dane, resp. uplatneniu neoprávnených nárokov na vrátenie dane zo strany ostatných páchateľov. Rozsah trestnej činnosti O. S. bol značný. Prvostupňový súd nesprávne priznal obžalovanému S. poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Tr. zákona, pretože obžalovaný počas prípravného konania s orgánmi činnými v trestnom konaní nespolupracoval a až v konaní pred súdom účelovo urobil vyhlásenie o vine.
Tak isto trest uložený M. R. za aplikácie § 39 Tr. zákona je podľa prokurátora nedostatočný a nevyhovujúci podmienkam upraveným v § 34 Tr. zákona a to predovšetkým s poukazom na dĺžku obdobia, počas ktorého páchal trestnú činnosť. Súd tiež nesprávne použil ustanovenie § 39a Tr. zákona, ktoré nie je v Trestnom zákone obsiahnuté - zrejme šlo o pisársku chybu. Priznanie sa a oľutovanie obžalovaných nepredstavuje žiadnu mimoriadnu okolnosť odôvodňujúcu uloženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby podľa § 39 Tr. zákona. Preto navrhol, aby krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil vo výroku o treste vo vzťahu k obžalovanému S. a R. a uložil im nepodmienečné tresty odňatia slobody bez aplikácie § 39 Tr. zákona a u obžalovaného S. i bez aplikácie § 36 písm. n) Tr. zákona.
Verejné zasadnutie na rozhodnutie o odvolaní prokurátora sa uskutočnilo v neprítomnosti obžalovaného O. S., ktorý bol o termíne jeho konania riadne upovedomený, avšak sa ospravedlnil a požiadal o jeho vykonanie vo svojej neprítomnosti. Tak isto bolo verejné zasadnutie vykonané v neprítomnosti zástupcu Daňového úradu Trenčín, ktorý bol o termíne riadne upovedomený, avšak bez ospravedlnenia sa nedostavil.
Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zástupca krajského prokurátora navrhol odvolaniu vyhovieť v plnej miere a po zrušení výroku o treste vo vzťahu k obžalovaným O. S. a M. R. v napadnutom rozsudku, uložiť obom obžalovaným nepodmienečné tresty odňatia slobody bez aplikácie § 39 Tr. zákona.
Obhajca obžalovaného O. S. navrhol odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietnuť, poukázal na správnosť a zákonnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Obžalovaný M. R. navrhol odvolanie prokurátora zamietnuť ako nedôvodné.
Krajský súd ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania prokurátorom - podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Neopomenul pritom skúmať, či vec neobsahuje chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odsek 1 Trestného poriadku a dospel k záveru, že odvolanie prokurátora je dôvodné a sú naplnené odvolacie dôvody uvedené v § 321 ods.1 písm. d), e) Trestného poriadku, pretože bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona vo vzťahu k ukladaniu trestov a uložené tresty vo vzťahu k obom obžalovaným sú neprimerané.
Pokiaľ ide o skutkový stav krajský súd uvádza, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdených trestných činov je napadnutý rozsudok výsledkom konania, pri ktorom súd prvého stupňa postupoval podľa ustanovení Trestného poriadku, pričom v konaní nezistil také chyby, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, tak ako je uvedený v rozsudku okresného súdu a zistenie, že skutok spáchali obžalovaní. Na základe vykonaného dokazovania prvostupňový súd vyvodil správne skutkové závery, pričom sa podrobne zaoberal dôkazmi, tak jednotlivo ako aj v súhrne a svoje závery riadne vysvetlil v odôvodnení rozhodnutia, ktoré je v intenciách ustanovenia § 168 ods.1 Tr.por. Keďže však odvolanie smerovalo len do výroku o treste, nepovažuje krajský súd za potrebné bližšie sa zaoberať skutkovými zisteniami a na ne nadväzujúcim výrokom o vine.
Vo vzťahu k výroku o treste vo vzťahu k obžalovaným O. S. a M. R. musí krajský súd uviesť, že súd prvého stupňa pri ukladaní trestu nedostatočne prihliadol na všetky skutočnosti a zásady dôležité z hľadiska jeho ukladania, najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy.
V tomto smere treba prisvedčiť odvolacím námietkam prokurátora, že pri ukladaní trestu bolo vo vzťahu k obžalovanému O. S. neodôvodnene použité moderačné oprávnenie podľa § 39 Tr. zákona a neuloženie
trestu odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby. Použitie § 39 Tr. zákona odôvodnil súd prvého stupňa vo vzťahu k obžalovanému O. S. predovšetkým tým, že vykonal na hlavnom pojednávaní vyhlásenie o uznaní viny, pričom poukázal i na existenciu poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. l), n) Tr. zákona. Obžalovaný sa však dopustil závažnej trestnej činnosti, na potláčaní ktorej je, z dôvodu jej značného rozšírenia, aktuálne silný celospoločenský záujem. Prokurátor správne poukázal na skutočnosť, že práve obžalovaný O. S. bol tou osobou, tým hnacím motorom, ktorý za účelom obohatenia sa vyhotovoval fiktívne daňové doklady, faktúry, ktoré distribuoval aj iným osobám. Len na základe týchto dokladov došlo k skráteniu dane, resp. uplatneniu neoprávnených nárokov na vrátenie dane zo strany ostatných páchateľov. Rozsah trestnej činnosti bol značný. Vo vzťahu k obžalovanému M. R. prokurátor správne poukázal na to, že súd prvého stupňa tiež nesprávne použil ustanovenie § 39a Tr. zákona, ktoré nie je v Trestnom zákone obsiahnuté - zrejme šlo o pisársku chybu. Priznanie sa a oľutovanie obžalovaných nepredstavuje žiadnu mimoriadnu okolnosť odôvodňujúcu uloženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby podľa § 39 Tr. zákona.
Krajský súd pripomína, že uložiť trest pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby s poukazom na § 39 Tr. zákona je možné, ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.
V danom prípade vo vzťahu k obžalovanému O. S. neboli zistené žiadne okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu § 39 Tr. zákona. Obžalovaný bol skutočne tou osobou, ktorá spáchanie celej trestnej činnosti umožnila a „logisticky“ koordinovala. Práve vďaka jeho aktívnemu konaniu bolo možné spáchať trestnú činnosť v značnom rozsahu. Len samotné priznanie sa a oľutovanie trestnej činnosti nemôže byť vo svojom súhrne zároveň považované za okolnosti prípadu či pomery páchateľa, ktoré odôvodňujú uloženie trestu pod dolnú hranicu zákonnej trestnej sadzby. Navyše, priznanie sa i vyhlásenie viny boli obžalovanému riadne zohľadnené ako poľahčujúce okolnosti a na tom základe bola znižovaná horná hranica trestnej sadzby. Súd prvého stupňa napokon aplikáciu § 39 Tr. zákona u tohto obžalovaného ani bližšie neodôvodnil, len paušálne poukázal na údajnú existenciu okolností prípadu oprávňujúcich takýto postup.
Vo vzťahu k námietke prokurátora, že obžalovanému O. S. bola nedôvodne priznaná poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. n) Tr. zákona, pretože urobil vyhlásenie o vine až pred súdom je však potrebné uviesť, že táto námietka prokurátora nie je dôvodná. Ako vyplýva zo súdnej judikatúry, „poľahčujúca okolnosť v podobe napomáhania pri objasňovaní trestnej činnosti vyžaduje, aby páchateľ pomáhal tým orgánom, ktoré sú na to určené, teda orgánom činným v trestnom konaní (v rámci prípravného konania) a súdu, to však neznamená, že páchateľ takto musí bezpodmienečne napomáhať všetkým týmto orgánom, ktoré sú príslušné na vykonávanie jednotlivých štádií trestného stíhania. Najmä od 1. januára 2006, kedy nadobudli účinnosť nové trestnoprávne normy, došlo aj k zmene v posudzovaní obsahu jednotlivých poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Za situácie, kedy došlo k významnému posilneniu kontradiktórnosti konania pred súdom, keď prakticky ťažisko dokazovania prešlo na konanie pred súdom, má postoj obžalovaného k tomuto dokazovaniu dôležitý význam. Podľa § 257 ods. 7 Tr. por., ak súd rozhodol, že vyhlásenie obžalovaného prijíma, súčasne vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná. Obžalovaný takýmto postupom umožní prevziať výsledky dokazovania z prípravného konania bez toho, aby tieto boli konfrontované s výsledkami dokazovania na hlavnom pojednávaní. V rámci súdneho konania podľa § 257 ods. 5 Tr. por., po priznaní viny páchateľom (obžalovaným) sa postupuje primerane podľa § 333 ods. 3 aj písm. h/ Tr. por., t. j. že súd pred rozhodovaním o prijatí alebo neprijatí vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 Tr. por. formou otázok zisťuje, či sa obžalovaný „dobrovoľne priznáva a uznáva vinu za spáchaný skutok, ktorý sa v obžalobe kvalifikuje ako trestný čin“, čím pri kladnej odpovedi napĺňa podmienku uvedenú v § 36 písm. n/ Tr. zák. Krajský súd preto poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n/ Tr. zák. správne obvinenému J. R. priznal. V danej súvislosti treba tiež zdôrazniť, že prípadné využitie práva obvineného v prípravnom konaní (alebo v určitom štádiu prípravného konania) poprieť trestnú činnosť, resp. nevypovedať, nemôže byť hodnotené v jeho neprospech. .........Poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. l/ a § 36 písm. n/ Tr. zák. môžu byť obžalovanému priznané a zohľadnené aj kumulatívne. Poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l/ Tr. por. spočíva v priznaní sa páchateľa k trestnej činnosti a zároveň jej úprimnom oľutovaní. Poľahčujúcu
okolnosť podľa § 36 písm. n/ Tr. zák., ktorá je zohľadnená po postupe v zmysle § 257 ods. 7 Tr. por. sa stáva v určitom zmysle kvalifikovanou okolnosťou majúcou za následok možnosť nevykonania dokazovania v určitom rozsahu na hlavnom pojednávaní. Umožnenie takéhoto zjednodušeného postupu v konaní súdu je potrebné potom nepochybne treba považovať za napomáhanie súdu pri objasňovaní trestnej činnosti. Inými slovami, pri uznaní poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n/ Tr. por. v štádiu súdneho konania nedochádza automaticky k negácii (resp. nepoužiteľnosti) poľahčujúcej okolnosti priznania sa a oľutovania trestnej činnosti podľa § 36 písm. l/ Tr. por. Nie je vylúčená ani situácia, kedy sa obžalovaný v priebehu trestného konania ku spáchaniu trestného činu prizná a úprimne ho oľutuje a následne v štádiu súdneho konania nebude súhlasiť s postupom podľa § 257 Tr. por. a nesplní podmienky pre zjednodušený postup, napr. z dôvodu, že bude trvať na vykonaní celého dokazovania v rozsahu v akom bolo vykonané v prípravnom konaní, resp. aj väčšom. V takom prípade by mala byť obžalovanému uznaná poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l/ Tr. zák., ale nie už podľa § 36 písm. n/ Tr. zák. Poľahčujúce okolnosti podľa citovaných ustanovení Trestného zákona môžu byť súdom posudzované samostatne, ale aj kumulatívne“ (pozri napr. uznesenie NS SR sp. zn.: X Tdo 63/2016).
Súd prvého stupňa preto pochybil, keď ukladal obžalovanému O. S. trest odňatia slobody ako trest podmienečný za aplikácie § 39 Tr. zákona, čím nedostatočne zohľadnil požiadavky na ukladanie trestov upravené predovšetkým v ustanovení § 34 Tr. zákona.
Vo vzťahu k obžalovanému M. R. potom krajský súd vzhliadol odvolacie námietky prokurátora dôvodné jednak vo vzťahu k použitiu § 39a Tr. zákona (ktorý v Trestnom zákone obsiahnutý nie je) a jednak vo vzťahu k uloženiu podmienečného trestu. Vo vzťahu k tomuto obžalovanému je potrebné poukázať na skutočnosť, že trestnú činnosť páchal v priebehu 4 rokov, pričom ju tiež spáchal v značnom rozsahu. Ukladanie podmienečného trestu v tejto situácii by potom bolo neprimerane miernym postupom, ktorý nezohľadňuje základné požiadavky individuálnej i generálne prevencie a je v rozpore s účelom trestu definovaným v ustanovení § 34 Tr. zákona.
Na rozdiel od obžalovaného O. S., však krajský súd pri obžalovanom M. R. vzhliadol existenciu okolností prípadu, ktoré odôvodňujú použitie § 39 Tr. zákona a teda ukladanie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby. V osobe obžalovaného R. išlo len „o koliesko v súkolí,“ ktorý využil na páchanie trestnej činnosti a teda vo svoj prospech podklady pripravené a zabezpečené iným obžalovaným. Od počiatku trestného stíhania aktívne napomáhal orgánom činným v trestnom konaní pri objasňovaní trestnej činnosti svojej, i ako celku. Z týchto dôvodov by potom vzhľadom na okolnosti použitie trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom bolo pre neho neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania. Na druhej strane by však trest ukladaný síce za aplikácie ustanovenia § 39, ale ako trest podmienečný, nebol ani v jeho prípade dostatočný na zabezpečenie požiadaviek individuálnej a generálnej prevencie a bol by v rozpore s účelom trestu definovaným v ustanovení § 34 Tr. zákona.
Sumarizujúc a zvážiac uvedené skutočnosti potom dospel krajský súd k záveru, že trest uložený súdom prvého stupňa obom obžalovaným je neprimerane mierny a svoj účel najlepšie splní trest odňatia slobody ukladaný ako trest nepodmienečný, u obžalovaného M. R. však pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Preto krajský súd vo vzťahu k obom obžalovaným zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o trestoch a v tejto časti nanovo sám postupom podľa § 322 ods.3 Tr. poriadku o trestoch rozhodol. U oboch obžalovaných boli zistené dve poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. l), n) Trestného zákona a žiadna priťažujúca okolnosť. Obžalovaný O. S. síce spáchal viacero trestných činov, avšak s poukazom na aplikáciu tzv. asperačnej zásady mu už nemohla byť pripočítaná priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h) Tr. zákona. Prevažoval pomer poľahčujúcich okolností. Preto postupom podľa § 38 ods.3 Trestného zákona bola u obžalovaného M. R. horná hranica trestnej sadzby znížená o jednu tretinu a trest bol ukladaný v takto upravenej sadzbe. U obžalovaného O. S. bola trestná sadzba s poukazom na aplikáciu asperačnej zásady upravená postupom podľa § 41 ods.2 Tr. zákona tak, že bola zvýšená horná hranica trestnej sadzby za delikt najprísnejšie trestný o jednu tretinu a následne bola postupom podľa § 38 ods.3 Tr. zákona znížená o jednu tretinu a trest bol ako úhrnný ukladaný v takto upravenej trestnej sadzbe.
U obžalovaného O. S. bol následne trest individualizovaný na samej spodnej hranici trestnej sadzby vo výmere 4 roky, ako trest úhrnný a nepodmienečný a to s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti.
U obžalovaného M. R. bol s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti zistený dôvod na uloženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom a preto bol trest individualizovaný vo výmere 2 roky, ako trest nepodmienečný.
Na výkon trestu boli obaja obžalovaní zaradení do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, pretože v posledných 10 rokoch pred spáchaním aktuálnej trestnej činnosti neboli vo výkone trestu pre úmyselný trestný čin.
Takto uložený trest u oboch obžalovaných považuje krajský súd za plne súladný s potrebami individuálnej i generálnej prevencie.
Na základe vyššie uvedených skutočností preto odvolací súd rozhodol tak, že zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a sám rozhodol tak, že obom obžalovaným uložil trest odňatia slobody ako trest nepodmienečný.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.