Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_16CoE-318-2016.pdf
PDF · 99.37 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoE/318/2016
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v exekučnej veci oprávneného: Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave, pobočka Prievidza, so sídlom Prievidza, Matice slovenskej 10, IČO: 30 807 484, proti povinnému: Ing. Eduard Hagara - HEVITAL, nar. XX.XX.XXXX, s miestom podnikania Nováky, Pribinova 135/26, IČO: 37 507 851 (podnikateľský subjekt má pozastavenú činnosť), o vymoženie 429,80 Eur s príslušenstvom, o odvolaní povinného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 10. februára 2015, č.k. 9Er/2497/2014-26, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku II. p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. zamietol námietky povinného proti exekúcii z dôvodu, že povinný vo svojich námietkach nenamietal okolnosti, pre ktoré by bola exekúcia neprípustná, resp. by bránili vymáhateľnosti nároku alebo, že by vymáhaná pohľadávka zanikla. Uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie, doručeným súdnej exekútorke dňa 25.06.2014 domáhal proti povinnému vykonania exekúcie pre vymoženie pohľadávky vo výške 429,80 Eur s príslušenstvom, na základe rozhodnutí Sociálnej poisťovne, pobočky Prievidza zo dňa 07.08.2013, č. 700-1011292913- GC04/13, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 29.08.2013 a zo dňa 02.08.2012, č. 700-0811989812-GC04/12, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 25.08.2012. Výrokom II. súd zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie. Svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil § 58 ods. 1 a § 57 ods. 1, 2 Ex. por. Vychádzajúc z obsahu návrhu povinného na zastavenie exekúcie a citovaných ustanovení Ex. por., súd prvej inštancie posúdil návrh povinného na zastavenie exekúcie, ako nedôvodný. Súd nezistil žiadne skutočnosti, pre ktoré by bola predmetná exekúcia neprípustná, resp. pre ktoré by bolo potrebné exekúciu zastaviť, a ani povinný ničím nepreukázal existenciu takýchto skutočností. Výrokom III. súd zamietol návrh povinného na odklad exekúcie. Uviedol, že povolenie odkladu exekúcie z tzv. sociálneho dôvodu prichádza do úvahy len vtedy, ak tento dôvod má prechodný charakter a možno opodstatnene očakávať, že v exekúcii sa po určitom čase bude môcť pokračovať. Trvalý stav sociálneho postavenia, ktoré bráni vo vykonávaní exekúcie, vylučuje povolenie odkladu a neboli by splnené zákonné podmienky na povolenie odkladu. Povinný neuviedol, dokedy žiada povoliť odklad exekúcie, a ani ako sa v priebehu daného obdobia zmení situácia povinného, teda vznikajú pochybnosti, že tento nepriaznivý stav je prechodného charakteru. Tento je predpokladom pre povolenie odkladu exekúcie. Proti povinnému sa od roku 2012 vedie ďalších 5 exekúcií. Vzhľadom na povinným uvádzanú zlú finančnú situáciu, súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 56 ods. 9 Ex. por., v zmysle ktorého môže súdny exekútor s písomným súhlasom oprávneného uzavrieť písomnú dohodu s povinným o postupnom splatení vymáhanej pohľadávky. Počas plnenia takejto písomnej dohody o postupnom splácaní vymáhanej pohľadávky exekútor v exekúcii iným spôsobom nepokračuje.
2. Proti tomuto uzneseniu vo výroku II. podal v zákonnej lehote odvolanie povinný s tvrdením, že je naplnený § 57 ods. 1 písm. g), exekúciu súd vyhlási za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý
exekúciu nemožno vykonať. Tými inými dôvodmi je porušovanie ľudských práv Listiny - ú.z. 23/1991, čl. 9, čl. 26 ods. 3. Listina (ú. z. 23/1991) je fundamentálnym, ústavným zákonom, na ktorom je založená existencia samotného štátu SR. Preto jej porušovanie verejnými inštitúciami, vrátane ignorancie ich ochrany a napĺňania a rozhodovania o ich porušení súdom je trestným činom proti základom republiky, v zmysle § 315 Trestného zákona. O úmysle poškodzovať základy republiky svedčia všetky konania úradov aj súdov vo všetkých exekúciách voči povinnému (cca 10 exekúcií), a rovnako pri všetkých občanoch, voči ktorým sú porušované ich ľudské práva rovnakým postupom, ako proti povinnému, pričom sa súdy ani okrajovo nezmieňujú o dodržiavaní, alebo porušovaní ľudských práv citovaných v námietkach, ale úplne ich ignorujú, akoby vôbec neexistovali, čím absolútne obchádzajú fundamentálnu zákonnosť SR, teda úmyselne znefunkčňujú a úmyselne poškodzujú ústavné zriadenie SR. Povinný sa svojich práv dovolával na príslušnom ministerstve aj na Ústredí sociálnej poisťovne, kde vysvetľoval ekonomickú neobjektívnosť zákonom definovanej povinnosti sociálneho poistenia stanovenej z príjmu, v zmysle salda celkového obratu, a to vo vzťahu ku fiktívnemu minimálnemu vymeriavaciemu základu, ktorý vôbec nesúvisí so skutočne dosiahnutými reálnymi príjmami (SZČO) povinného, ako profitu z práce. Podmienkou povinného poistenia je obrat povinného porovnávaný so mzdou zamestnanca, a samotný dôvod nie je stanovený z príjmov povinného, ale z čisto fiktívnej, nezmyselnej sumy - minimálny vymeriavací základ, čím mu úradne majú právo zobrať toľko zarobených peňazí, že mu nezostáva ani životné minimum. Povinnému je znemožňované uplatnenie jeho Listinného práva, čl. 26 ods. 3 a zároveň je povinný vystavený nútenej službe voči SP - v rozpore s Listinným právom čl. 9. Zdôraznil súdu, že namieta voči skutočnostiam, ktoré uvádza oprávnený v listoch, kde tvrdí, že celé vymáhanie aj jeho forma a celá agenda prešla na G.F., a povinný sa má obracať len na nich. Aj G.F. uvádza vo svojom liste, že pristúpi k exekúcii. Na tieto fakty sa mal súd zamerať, teda na klamstvo oboch subjektov, lebo následne oprávnený vysvetlil súdu, že podľa súdom citovaného zákona neodstúpil pohľadávku, ale len previedol. Ale tieto fakty úrad vo svojom liste povinnému vôbec neuvádza. Prečo to nepovie rovno aj povinnému, že právo vymáhať exekúciu má len oprávnený, aj keď postúpil pohľadávku na GF, ale píše, že všetky práva prešli na GF. Úrad teda zavádza občanov, klame vo svojich oficiálnych listoch. GF teda nemá žiadne právo navrhovať exekúciu majetku povinného, ani pristúpiť k exekúcii. A samotný súd už zo stanoviska SP zistil, že oprávnený na podanie exekúcie je len SP, takže si už súd overil, že obaja - SP aj GF sú obyčajní podvodníci, pričom SP zneužíva právomoc verejného činiteľa. Aj preto mal súd pristúpiť k tomuto faktu, ako ku oprávnenej námietke voči exekúcii, lebo listy úradu majú jasný charakter podvodu, klamstva, zavádzania - teda iný dôvod, pre ktorý je exekúcia neprípustná. Úrad má písať jasné listy, v ktorých sú informácie a zdôvodnenia v súlade so zákonom, a nie v rozpore s ním. Povinný opätovne zdôraznil aj ďalší súvisiaci ekonomicko - existenčný dôvod. Podľa § 38 ods. 2 Ex. por. môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie. Ale keďže si povinný reálne na odvody nezarobil, ako si vôbec môžu myslieť, že keď sa bude na povinného robiť nátlak akýsi obchodný subjekt - vymáhač, tak sa povinnému tie peniaze zjavia samé, a zrazu ich bude mať. Keď ich nemôže odviesť, nakoľko ich nemá zarobené, tak ich nemôže odviesť ani pod nátlakom. A práve nátlakové konanie SP v spolupráci s GF vytvára zadlžovací nátlak na povinného, aj na ostatných, ktorí sa pod ich nátlakom zaviažu pôžičkami kadejakým podvodníkom - pôžičkárňam, len aby mohli zaplatiť tie povinné, neľudskoprávne odvody. Súčasné zákonné nastavenie povinných odvodov je genocídne, je neľudskoprávne, a preto musí súd exekúciu vyhlásiť za neprípustnú, nakoľko je tu iný dôvod, pre ktorý je exekúcia neprípustná, v zmysle § 57 ods. 1 písm. g). A taktiež v zmysle § 57 ods. 2 Ex. por., exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona, nakoľko to vyplýva z ú. z. 23/1991, čl. 9, čl. 26 ods. 3, čl. 3, čl. 4, čl. 5, čl. 6.
3. Oprávnený k odvolaniu povinného uviedol, že trvá na skutočnostiach uvedených vo svojom vyjadrení zo dňa 04.11.2014, a preto žiada, aby odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie.
4. Povinný k vyjadreniu oprávneného uviedol, že oprávnený vo svojom stanovisku neuviedol žiaden ekonomický a matematický argument, ktorým by vyvracal tvrdenie o neľudskoprávnosti vymáhania nedoplatku voči povinnému. Nijako nedokážu vyvrátiť tvrdenia, že ich výpočet nárokov voči povinnému je vypočítaný spôsobom, ktorým úplne znemožňujú vlastnú výživu povinného i výživu maloletého dieťaťa, čím sa dopúšťajú konania, ktoré je v rozpore s článkom Listiny, čl. 26 ods. 3, dopúšťajú sa vykorisťovania a povinného fyzickej likvidácie vyhladovaním. A to len za to, že povinný si sám, bez dotácií a podpôr nezarobil viac, nezarobil toľko, aby mohol zaplatiť ich vykorisťovateľské odvody, a aj vlastnú obživu. Ako môžu nútiť odviesť poistné, keď ho nemá z čoho odviesť, ak sa
sám kvôli ním nemá priviesť ku smrti vyhladovaním, a ani ho ako odvedené nevykázal. Trval na svojich, logických dôvodoch, vyplývajúcich z jeho ekonomickej reality, že nároky oprávneného voči povinnému a postup vymáhania ňou vykalkulovaných pohľadávok je nezákonný, porušuje jeho ľudské práva, porušuje samotné nariadenie SP, a tým napĺňa trestné činy konané voči nemu. A to, vydieranie, hrubý nátlak, ekonomickými nástrojmi ohrozujúcimi holú existenciu povinného i existenciu jemu zvereného syna, a taktiež mu znemožňuje platiť súdom určené výživné na druhé dieťa. Dôvod, prečo je postup oprávneného nezákonný a trestný, je ten, že jeho výpočty povinných odvodov, ktoré mu má povinný uhradiť, sú vypočítané tak, že povinnému neponechávajú ani sumu životného minima, ktoré on sám určuje, ako prostriedky nevyhnutne potrebné na samotnú existenciu človeka a vyživovaných osôb. Dokonca mu oprávnený neponecháva ani sumu stanovenú jej vlastným nariadením (nariadenie vlády SR č. 268/2006 Z. z., ktorú musí rešpektovať exekučný výkon podľa Ex. por. - § 70). Ale toto nariadenie bolo takisto dôkazom ekonomického teroru, lebo umožňuje človeka zdierať tak, že mu ponechalo 60 % životného minima. A najzávažnejšie na tom celom je, že oprávnený považuje svoj postup, nároky i samotný zákon, ktorým sa vypočítava povinnosť povinného zaplatiť povinné odvody v takej sume, že povinnému reálne nezostáva ani suma 60 % životného minima (dnes 100 %), za zákonný, oprávnený, správny, ľudskoprávny, humánny, a ešte aj vykonávaný v osobnom záujme povinného, na jeho zabezpečenie dôchodku. Nariadenie vlády (268/2006) hovorí len o rozsahu zrážok zo mzdy, napriek tomu, že Ex. por. hovorí v § 70 aj o iných príjmoch, z ktorých sa nesmie zraziť suma životného minima. Vláda úplne ignoruje iné príjmy, a akceptuje len mzdu. Príjem povinného nie je suma porovnateľná so mzdou zamestnanca, a preto povinnému na porovnaní týchto parametrov nemôže byť ukladaná povinnosť platiť odvody bez zohľadnenia faktu, či mu ostávajú aspoň minimálne prostriedky na existenciu, resp. zákonom určené prostriedky životného minima. Keďže v stanovisku oprávneného nie je uvedený vôbec žiadny argument, ktorý by vyvracal tvrdenia povinného, a stanovisko je nemenné aj po viacerých upozorneniach povinného a matematicko-ekonomických vysvetleniach, je potrebné považovať konanie oprávneného za zámerné konanie trestných skutkov, porušovaní zákonov a práv Listiny. Povinný poukázal na čl. 9, čl. 26, čl. 28 Listiny ľudských práv - ú. z. 23/1991, § 418, § 190 Trestného zákona, § 21 a § 138 zákona č. 461/2003 Z. z. Uviedol, že jeho reálne príjmy boli 3.977 Eur, po zdanení § 3.898 Eur, čiže reálne nedosiahol ani sumu požadovanú zákonom, napriek tomu, že jeho celkové príjmy bez nákladov na ich získanie boli 8.766 Eur. Tých 8.766 Eur vôbec nemôže použiť pre svoju potrebu, ako zamestnanec svoju mzdu, pre svoju potrebu môže využiť len rozdiel medzi jeho príjmami a výdajmi, t. j. hospodársky výsledok. Oprávnené, a aj morálne nároky oprávneného, ktoré by boli aj v súlade s ľudskými právami Listiny, by boli, keby z reálnych príjmov 3.898 Eur odrátali právoplatné a neodňateľné potreby na život = 327,81 Eur x 12 = 3.934 Eur, a z tohto zvyšku vypočítavali povinnosť povinného odvádzať povinné sociálne odvody. V prípade povinného by bol vymeriavaci základ 3.898 - 3.934 = 36 Eur, teda záporná hodnota. Z 325 Eur by ostalo 325 - 130 = cca 195 Eur, a po zdravotných odvodoch len cca 145 Eur. Povinný potrebuje, a má právo na 194,48 + 88,82 + 88,2/2 = 327,21 Eur. Ako teda môžu považovať ich nárok na povinné odvádzanie sumy 130 Eur/ mesiac za zákonný, ak to nemá byť v rozpore s minimálnymi potrebami na existenciu, ktorú sami určujú. Nároky oprávneného sú nemorálne a nezákonné, lebo sú neľudskoprávne a odporujú samotnému opatreniu ministerstva, ktorým sa stanovuje životné minimum definované v zákona č. 601/2003 Z. z., ktoré je v čl. 1 § 1 definované ako spoločensky uznaná minimálna hranicu príjmov fyzickej osoby, pod ktorou nastáva stav jej hmotnej núdze. Štát, vláda, ani žiadne verejné inštitúcie nemôžu mať právo vystavovať človeka takým povinnostiam, ktorým ho privádzajú do stavu hmotnej núdze. Inak sa jedná o vykorisťovanie a genocídium, a práve toho sa dopúšťa vláda, ministerstvo, oprávnený.
5. Oprávnený sa k vyjadreniu povinného písomne nevyjadril.
6. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej len „CSP“) a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné vo výroku II. ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
7. Podľa § 473 CSP v znení účinnom od 01.07.2016, zrušuje sa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.
8. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
9. Preskúmaním obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že súd prvej inštancie poverením č. 5307 127664 zo dňa 04.09.2014 poveril súdnu exekútorku JUDr. Máriu Krasňanovú vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 429,80 Eur s príslušenstvom, a to na podklade rozhodnutí Sociálnej poisťovne, pobočky Prievidza, č. 700-1011292913-GC04/13 zo dňa 07.08.2013. ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 29.08.2013 a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Trenčín, č. 700-0811989812-GC04/12 zo dňa 02.08.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 25.08.2012, pričom exekučné konanie začalo dňa 25.06.2014, kedy bol návrh na vykonanie exekúcie doručený súdnej exekútorke (ustanovenie vety prvej § 36 ods. 2 Ex. por.). Povinný vo svojom podaní (doručenom súdu prvej inštancie súdnou exekútorkou dňa 27.10.2014) si uplatnil právo na námietky podľa § 50 Ex. por., žiadal zastaviť exekúciu a odklad exekúcie podľa § 56 Ex. por. Súd prvej inštancie výrokom I. zamietol námietky povinného proti exekúcii, výrokom II. zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie a výrokom III. zamietol návrh povinného na odklad exekúcie. Napadnutý výrok II. súd prvej inštancie odôvodnil tým, že návrh povinného na zastavenie exekúcie, je nedôvodný. Súd nezistil žiadne skutočnosti, pre ktoré by bola predmetná exekúcia neprípustná, resp. pre ktoré by bolo potrebné exekúciu zastaviť, a ani povinný ničím nepreukázal existenciu takýchto skutočností.
10. Podľa § 41 ods. 1 Ex. por., exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
11. Podľa § 57 ods. 1 Ex. por., exekúciu súd zastaví, ak a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným, b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným, c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie, d) exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona, e) bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo nepripúšťajúce exekúciu (§ 55), f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané, g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, h) majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, i) oprávnený nezaplatí súdny poplatok za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, j) pri exekúcii predajom zálohu zaniklo záložné právo a oprávnený bol záložným veriteľom, k) rozhodol, že majetok štátu podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu alebo na plnenie verejnoprospešného účelu alebo že majetok Exportno-importnej banky Slovenskej republiky podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na vykonávanie jej činností a plnenie jej úloh, l) je výkon exekučného titulu v rozpore s verejným poriadkom, m) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na 1. neprijateľné zmluvné podmienky, 2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo 3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.
12. Podľa § 57 ods. 2 Ex. por., exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
13. Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul. Exekučným titulom môže byť rozhodnutie súdu (§ 41 ods. 1 Ex. por.) alebo rozhodnutie iných orgánov alebo iná verejná listina v zmysle § 41 ods. 2 Ex. por. Je ním teda vykonateľné rozhodnutie, ktoré priznáva právo na peňažné plnenie, ukladá povinnosť na nepeňažné plnenie alebo postihuje majetok, prípadne obmedzuje vlastnícke právo v dôsledku predovšetkým vecných práv k cudzím veciam. Je zrejmé, že súd prvej inštancie v predmetnej exekučnej veci po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie.
14. Účelom exekučného konania je nútená realizácia exekučného titulu vykonaná zásahom do absolútnych majetkových práv povinného. Uskutočňuje sa za podmienok a predpokladov vymedzených procesnými predpismi s cieľom uspokojiť pohľadávku oprávneného, ktorá mu bola
priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, prípadne vo verejnej listine (notárska zápisnica) a dobrovoľne sa nesplnila. Exekučný súd musí preto postupovať v súlade s príslušnými ustanoveniami Ex. por. a umožniť pokračovanie v exekúcii ak zistí, že povinný dobrovoľne nesplnil svoju povinnosť z exekučného titulu neplnením judikovanej povinnosti, alebo sa nezistí iný dôvod na to, aby sa v exekúcii dočasne alebo trvalo nepokračovalo (odklad alebo zastavenie exekúcie). Opačným postupom by exekučný súd odoprel základné právo na súdnu ochranu oprávnenej osobe.
15. Zastavenie exekúcie predstavuje jeden zo spôsobov skončenia exekučného konania, kedy sa exekúcia končí vydaním rozhodnutia exekučného súdu. Vyššie citovaného ustanovenie § 57 ods. 1 Ex. por. upravuje dôvody, pri existencii ktorých vzniká súdu povinnosť zastaviť exekúciu. Môže tak urobiť na návrh alebo aj bez návrhu, keď sa o dôvode na zastavenie exekúcie alebo čiastočné zastavenie exekúcie dozvie. Konanie o zastavenie exekúcie je v zmysle uvedeného relatívne samostatným sporom medzi oprávneným a povinným vedeným v rámci exekučného konania, predmetom ktorého je zistenie, či sú dôvody, pre ktoré nemožno v exekúcii pokračovať. Exekučný súd nesmie zostať pasívny pri skúmaní existencie dôvodov tvrdených v návrhu na zastavenie exekúcie, môže si vyžiadať listiny, spisy a pod. Ak však povinný tvrdí existenciu niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie, je povinný svoje tvrdenie dôkazne podložiť.
16. Návrh na zastavenie exekúcie predstavuje jeden z prostriedkov nápravy namietaného porušenia základného práva povinného na súdnu ochranu. Účel tohto právneho prostriedku obrany povinného v exekučnom konaní spočíva v tom, že v absolútne alebo relatívne neprípustnej exekúcii sa nesmie pokračovať a musí sa zastaviť, a prípadne pred rozhodnutím o zastavení sa musí exekúcia aj odložiť.
17. Odvolací súd uvádza, že exekúcia sa vedie na základe spôsobilého exekučného titulu (exekučných titulov), je spravovaná dispozičnou zásadou, v zmysle ktorej oprávnený podáva návrh na vykonanie exekúcie, ako aj návrh na zastavenie exekúcie, súdna exekútorka podnet na zastavenie exekúcie nepodala a povinný nepreukázal, že by v danej exekučnej veci bol dôvod pre zastavenie exekúcie, a preto je potrebné uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku II. potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, ako vecne správne.
18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).