Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Sa-8-2017.pdf
PDF · 141.3 KB
No categories available
10Sa/8/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: U. H., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť H. N. G., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Ú. L.V. Z. L. S. U., X. XX, U., zastúpený Centrom právnej pomoci, Námestie slobody 12, Bratislava, týka sa Kancelárie Košice, Moyzesova 18, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 20.02.2017 proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP- BA6-41-013/2017-AV zo dňa 13.02.2017, takto
rozhodol:
I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava č. PPZ-HCP- BA6-41-013/2017-AV zo dňa 13.02.2017, týkajúce sa žalobcu: U. H., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť H. N. G., bez dokladov totožnosti a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca U. H., narodený XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-41-013/2017-AV zo dňa 13.02.2017, (č.l. 16-20 spisu) zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) na základe skutočnosti, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa ustanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej „Dublinské nariadenie III“). Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 13.06.2017 s tým, že ho umiestnil v Ú.O. L. Z. L. S. U. (ďalej „Ú. U.“).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 11.02.2017 bol účastník konania kontrolovanými spolu s inými štátnymi príslušníkmi Afganskej islamskej republiky hliadkou na X. D. v X., pričom nedisponoval žiadnym dokladom totožnosti. Tento uvádzal, že je mladistvou osobou a ešte nedovŕšil 18 rokov. Preto bol odovzdaný pracovníkovi Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny X., ktorý zabezpečil skúmanie kostného veku, pričom bolo zistené, že jeho kostný vek zodpovedá veku 18 a viac rokov.
3. Dňa 12.02.2017 prostredníctvom Spoločného kontaktného pracoviska Čunovo - Rajka boli kontaktované štátne orgány Maďarska, pričom bolo zistené, že tento je evidovaný na ich území ako žiadateľ o udelenie azylu. Danú skutočnosť správny orgán dňa 13.02.2017 oznámil štátnemu orgánu Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej „Dublinské stredisko“ resp. „DS“) ako dôvod na začatie konania podľa medzinárodného predpisu a rovnako bolo požiadané DS o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa Dublinského nariadenia III. Preto začal dňa 13.02.2017 konanie vo veci jeho zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC, nakoľko v jeho prípade existuje značné riziko úteku.
4. Poznamenal, že v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku zo dňa 13.02.2017 účastník konania uviedol, že na územie Európskeho hospodárskeho priestoru vstúpil do Bulharska z Turecka, potom do Srbska a následne do Maďarska, kde bol umiestnený v tábore, kde aj požiadal o azyl. Z tábora odišiel, nakoľko mal v pláne cestovať do Rakúska, kam sa aj chce dostať a do Maďarska sa už vrátiť nechce.
5. Žalovaný poukazoval na znenie ustanovenia § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a na riziko úteku štátneho príslušníka tretej krajiny. Dodal, že tento ako štátny príslušník tretej krajiny má medzinárodnými dohovormi, ako aj vnútroštátnymi právnymi predpismi, na území členských štátov schengenského priestoru garantované právo na poskytnutie medzinárodnej ochrany pred nebezpečenstvom, ktoré mu v domovskej krajne hrozí. Členské štáty schengenského priestoru majú zároveň právo na ochranu pred protispoločenskou činnosťou štátnych príslušníkov tretej krajiny a prostriedky na zabránenie neoprávneným žiadostiam o poskytnutie medzinárodnej ochrany a tieto prostriedky slúžia, okrem iného, na zabránenie ohrozenia záujmu spoločnosti, ochranu a ďalšieho ekonomického a hospodárskeho rastu členských štátov schengenského priestoru a verejného poriadku. Využívanie týchto prostriedkov v aplikovanej praxi štátnymi orgánmi členských štátov schengenského priestoru je potrebné na zachovanie stabilnej a bezpečnostnej situácie na území schengenského priestoru či už z pohľadu ochrany zdravia a života, ako aj ochrany životnej úrovne spoločnosti, ktorú si spoločnosť svojim svedomitým konaním dlhodobo buduje. Účastník konania má poskytnuté právo na preskúmanie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu členským štátom schengenského priestoru, ktorou je Maďarsko. Napriek tejto skutočnosti nerešpektuje medzinárodné právne predpisy a zmluvy, ktoré upravujú pohyb štátnych príslušníkov tretej krajiny a preto mal správny orgán za to, že v jeho prípade je potrebné preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, o ktorú účastník konania na území schengenského priestoru požiadal na území Maďarska, ktoré je príslušné na preskúmanie jeho žiadosti. V prípade, ak sa zistia dôvody na udelenie medzinárodnej ochrany, je potrebné mu takúto ochranu bezodkladne udeliť a tým mu umožniť zdržiavať sa na území Maďarska, prípadne iných území schengenského priestoru v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
6. Zdôraznil, že účastník konania bol zadržaný počas svojej nelegálnej migrácie z územia Maďarska cez územie Slovenskej republiky a týmto svojim konaním teda neoprávnene opustil Maďarsko. V jeho prípade teda existuje riziko úteku, nakoľko sa chce dostať do Rakúskej republiky. Na území schengenského priestoru nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov a z jeho vyjadrenia jednoznačne vyplýva značné riziko jeho úteku z dôvodu, že aj v zápisnici zo dňa 13.02.2017 uviedol, že jeho cieľovou krajinou je Rakúska republika a do Maďarska sa vrátiť nechce.
7. Vo svojom rozhodnutí sa zaoberal aj možnosťami uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia a konštatoval, že tento nespĺňa podmienky za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC z dôvodu, že prípadným uložením uvedenej povinnosti by mohlo prísť k zmareniu sledovaného cieľa, a to návratu do Maďarska, nakoľko SR je v jeho prípade iba tranzitnou krajinou, na ktorej území nechce zotrvať. Taktiež mal za to, že v prípade účastníka konania a jeho doterajšieho správania je potrebné zabezpečiť jeho prípravu alebo výkon prevozu podľa Dublinského nariadenia III, a to formou zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov.
8. Pokiaľ sa týka stanovenia dĺžky doby zaistenia, ktorú stanovil podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov najviac do 13.04.2017 (správne do 13.06.2017) uviedol, že nejde o hraničný dátum možnosti zaistenia v zmysle ZoPC, pričom bude účastník konania zaistený len na nevyhnutnú dobu a na čo najkratší čas. Počas tejto doby správny orgán vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie do Maďarska, pričom v danom prípade pôjde hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany
maďarský úradov, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie, pričom presná lehota dĺžky zaistenia bude plne dodržaná taktiež s poukazom na Dublinské nariadenie III a počas celej doby zaistenia bude správny orgán skúmať, či trvá účel zaistenia podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov. Doplnil, že presnú dĺžku doby, nutnú k reálnemu výkonu prevozu účastníka konania, nie je možné predbežne presne určiť a je ju možné odhadnúť hlavne z aplikačnej praxe, keďže táto závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a Maďarska, ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú obe krajiny signatármi, prípadne iné nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemožno predbežne určiť.
9. Záverom doplnil, že po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov, ako aj vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu, vedenému Dublinským strediskom o prevoze podľa Dublinského nariadenia III je zaistenie účastníka konania aj v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv slobôd, nakoľko je preukázané, že je v súčasnej dobe žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska. Samotný základ pre začiatok konania o zaistení na účel výkonu jeho prevozu z územia Slovenskej republiky na územie Maďarska je skutočnosť, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska, čo účastník konania potvrdil v zápisnici o podaní vyjadrenia a k výkonu prevozu podľa osobitného predpisu priamo slúži inštitút zaistenia. Konštatoval, že zaistenie účastníka konania je plne v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
10. Správnou žalobou zo dňa 20.02.2017 (č.l. 1-5 spisu) žalobca navrhol rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-41-013/2017-AV zo dňa 13.02.2017 zrušiť a nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Zároveň si uplatnil trovy tohto konania. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasil v celom jeho rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je zároveň nepreskúmateľné z dôvodov uvedených v správnej žalobe.
11. Mal za to, že zaistenie žalobcu je v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pretože je neúčelné a neefektívne, nakoľko žalobcu nie je fakticky možné vrátiť na základe Dublinského nariadenia III na územie Maďarska ako krajiny zodpovednej za jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu. žalovaný pochybil keď sa v konaní, ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu, hoci vzhľadom na jeho prax musel mať vedomosť o neprijímaní žiadateľov o azyl maďarskými štátnymi orgánmi z územia Slovenska (aj iných členských krajín) už po dobu niekoľkých mesiacov v zmysle Dublinského nariadenia III. Dával do pozornosti odpoveď Ministerstva vnútra SR zo dňa 21.07.2016 z ktorej vyplýva, že od 15.06.2016 boli zrušené transfery žiadateľov o azyl do Maďarska na základe rozhodnutia Maďarskej vlády a preto aj v súčasnosti sa neuskutočňujú transfery žiadateľov o azyl do Maďarska. O tejto skutočnosti bolo Ministerstvo vnútra SR informované na základe oficiálneho stanoviska Dublinského strediska Maďarska, pričom posledné odovzdanie žiadateľa o azyl do Maďarska sa uskutočnilo 09.05.2016 a odvtedy sa ku dnešnému dňu neuskutočnil žiaden transfer, čím situácia zostáva nezmenená.
12. V tejto súvislosti a na podporu svojich tvrdení poukazoval na právny názor kasačného súdu vyslovený v skutkovo a právne totožnej veci vedenej pod sp. zn. 1Sazk/19/2016 z 03.01.2017.
13. Rovnako poukazoval na ustálenú súdnu prax a rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR v obdobných veciach a na tú skutočnosť, že medzi zaistením a jeho účelom, t. j. konaním o odsune, vyhostením, Dublinským návratom a podobne je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov, pričom vzhľadom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo povinnosťou žalovaného skúmať reálnu vyhostiteľnosť, ktorá je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Doplnil, že správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca podľa tohto ustanovenia povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe alebo vyšli v konaní najavo. Poukazoval na celú škálu rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS/264/09-81 zo dňa 19.10.2012, sp. zn. II. ÚS/147/2013-50 z 09.10.2013.
14. Ohľadne danej námietky zároveň doplnil, že má za to, že žalobca je zaistený čisto formálne, neúčelne a arbitrárne. V predmetnej veci existujú právne, aj faktické prekážky návratu žalobcu do krajiny zodpovednej za jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu, t. j. do Maďarska, v dôsledku ktorých je držanie žalobcu v zaistení za účelom prípravy alebo výkonu Dublinského transferu v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a postup a rozhodnutie žalovaného je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva.
15. Žalovaný taktiež dôsledne neposúdil a nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Maďarsku a nedostatkom jeho azylového systému, ktoré sú pritom všeobecne známe. Z napadnutého rozhodnutia nie je absolútne zrejmé, aké dôkazy vykonal za účelom zistenia, že by transferom žalobcu na územie Maďarska nedošlo k porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zo strany žalovaného bol nedostatočne navyše aj zistený skutkový stav najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie k prípustnosti vrátenia žalobcu do Maďarska s ohľadom na potrebu dodržiavania článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom žalovanému muselo byť vzhľadom na jeho prax známe, že orgány Maďarska si nezvládajú plniť svoje povinnosti tak, ako to ukladá Dublinské nariadenie III, či medzinárodné dohovory v oblasti ochrany základných ľudských práv a slobôd, žiadateľov o azyl. Maďarsko nemožno v súčasnej dobe považovať automaticky za bezpečnú krajinu, do ktorej je možné vrátiť cudzinca v rámci Dublinského konania bez toho, aby bola individuálne posúdená jeho situácia. Preto žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť z dôvodu nepreskúmateľnosti pre absentujúcu právnu úvahu žalovaného ohľadom viacerých závažných skutkových a právnych okolností v právnej veci žalobcu. Absentuje odôvodnenie efektívnosti, respektíve účelnosti zaistenia žalobcu, a to vzhľadom na nim uvádzané všeobecne známe skutočnosti o situácii v Maďarsku a nedostatkoch jeho azylového systému, ako aj pozastavenie dublinských návratov do Maďarska.
16. Rovnako namietal, že rozhodnutie žalovaného trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia a nedostatočne zisteného skutkového stavu veci v časti skúmania a vyhodnotenia možností uloženia miernejších donucovacích opatrení voči zaisteniu (alternatív zaistenia), nakoľko v napadnutom rozhodnutí žalovaný neodôvodnil náležite a na individuálnom princípe prejednávania veci, prečo žalobca nesplnil konkrétne zákonné podmienky pre tú ktorú formu miernejšieho donucovacieho opatrenia voči zaisteniu a prečo nepristúpil k ich aplikácii. Nemožnosť uloženia miernejšieho opatrenia odôvodnil príliš formalisticky, iba s odkazom na riziko jeho úteku. Takéto odôvodnenie považoval za nedostatočné vzhľadom na to, že v danej veci ide o pozbavenie osobnej slobody jednotlivca, ku ktorej môže v zmysle zákona o pobyte cudzincov, ako aj v zmysle Dublinského nariadenia III dôjsť iba vtedy, ak nie je možné účinne uplatniť iné alternatívne opatrenia.
17. Takisto namietal, že rozhodnutie žalovaného trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenia dĺžky doby zaistenia a to s poukazom na tú skutočnosť, že žalovaný sa nezaoberal reálnosťou a faktickou vykonateľnosťou návratu žalobcu na územie Maďarska, hoci už po dobu niekoľkých mesiacov Maďarsko neakceptuje prijímanie žiadateľov o azyl na ich územie v zmysle Dublinského nariadenia III, nie je vôbec zrejme, na základe akých dôkazov dospel žalovaný k stanoveniu práve tejto dĺžky doby zaistenia, navyše až na dobu 4 mesiacov, ktorá navyše nekorešponduje s čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III stanovujúcim osobitné lehoty na zaistenie cudzincov voči ktorým prebieha tzv. dublinské konanie.
18. Poukazoval na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky a uviedol, že tým, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil náležite a na individuálnom princípe prejednávania veci dĺžku stanovenej doby zaistenia žalobcu, takéto jeho pochybenie je podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Keďže zaistenie žalobcu je bez ohľadu na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neúčelné, navrhol, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu.
19. Žalovaný vo vyjadrení k podanej správnej žalobe zo dňa 24.02.2017 (č.l. 23-26 spisu) navrhol, aby súd zamietol správnu žalobu ako nedôvodnú.
20. K námietke žalobcu, že žalovaný sa nevyjadril k prípustnosti vrátenia žalobcu do Maďarsko ako aj to, že nie je možné automaticky považovať Maďarsko za bezpečnú krajinu, do ktorej je možné
vrátiť cudzinca v zmysle dublinského konania bez toho, aby bola individuálne posúdená jeho situácia uviedol, že už samotným začatím konania o návrate v zmysle nariadenia zo strany orgánov SR je zrejmé, že uskutočnenie tohto návratu sa reálne uskutoční, nakoľko je nemysliteľné, aby štátne orgány umelo vytvárali konania, o ktorých by mali vedomosť, že nie je reálne ich uskutočnenie. Zdôraznil, že Dublinské nariadenie III bolo prijaté Európskym parlamentom a je záväzné všetkými členskými krajinami s výnimkou Dánska. Taktiež je žalovanému známe, že dublinské transfery do Maďarska sú v súčasnosti pozastavené, pričom ale ide iba o rozhodnutie Maďarska a ide iba o pozastavenie na určitú dobu a nie zrušenie, avšak v danom prípade je reálne, že transfery sa v najbližšom čase budú riadne realizovať.
21. Z jeho pohľadu je práve Maďarská republika krajinou, ktorá si svedomito počas celej doby plnila svoje záväzky v súvislosti s ochranou vonkajšej hranice, ako aj následného riešenia cudzincov na jeho území. Takisto na žalobcu treba hľadieť aj v inom kontexte a to, že ide o osobu, ktorá žiadala o medzinárodnú ochranu, čoho dôkazom je žiadosť o takúto ochranu na území Maďarska, pričom žalobca mal na tomto území zotrvať do doby preskúmania a rozhodnutia o tejto žiadosti, čo však nerešpektoval a krajinu svojvoľne opustil. Počas cesty z domovskej krajiny sa nachádzal na území viacero bezpečných krajín, pričom ako človek utekajúci pred ohrozením života by mal byť v pozícii osoby, ktorá je rada, že už jej nehrozí bezprostredné ohrozenie a nie aby si sama určovala krajinu, v ktorej chce žiadať o ochranu. Preto nemožno na neho hľadieť inak ako na ekonomického migranta, nakoľko už počas konania vo veci zaistenia uvádzal, že sa chce za každú cenu dostať do Nemeckej spolkovej republiky a hneď ako bude mať príležitosť, do tejto krajiny odíde čím je odôvodnené aj riziko jeho úteku. Záverom uviedol, že má zato, že napadnuté rozhodnutie o zaistení je vecne správne a v každej časti aj dostatočne odôvodnené.
22. Z odpovede Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 21.07.2016 (č.l. 6 spisu) vo veci žiadosti o sprístupnenie informácií vyplýva, že v súčasnosti sa neuskutočňujú transfery žiadateľov o azyl do Maďarskej republiky z územia Slovenskej republiky, nakoľko z oficiálneho stanoviska Dublinského strediska Maďarskej republiky vyplýva, že ide o rozhodnutie maďarskej vlády. Vzniknutá situácia súvisiaca so zrušením transferov zo strany Maďarska od 15.06.2016 podľa Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov je na ministerstve známa, pričom pozastavenie dublinských transferov sa týka nie len Slovenska, ale aj iných členských štátov Európskej únie a Európska komisia je s danou situáciou, ktorá vznikla k 15.06.2016, uzrozumená a podľa dostupných informácii v tejto veci koná.
23. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
24. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku.
25. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).
26. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
27. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
28. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
29. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
30. Podľa článku 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.
31. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
32. Podľa článku 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
33. Podľa článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
34. Podľa článku 25 ods. 1 Dublinského nariadenia III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.
35. Podľa článku 25 ods. 2 Dublinského nariadenia III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.
36. Podľa článku 28 ods. 1 Dublinského nariadenia III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.
37. Podľa článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.
38. Podľa článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3.
Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.
39. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
40. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
41. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
42. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
43. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.
44. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
45. Pokiaľ sa týka námietok žalobcu voči rozhodnutiu žalovaného súd právne uzatvára:
46. Predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA6-41-013/2017-AV zo dňa 13.02.2017, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC zaistil žalobcu na základe skutočnosti, že tento je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia III a stanovil dĺžku doby zaistenia do 13.06.2017 s tým, že ho umiestil v Ú. L.V. Z. L. S. P. U..
47. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).
48. V prípade žalobcu skutočnosť, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska bola zistená prostredníctvom Spoločného kontaktného pracoviska Čunovo - Rajka, pričom túto skutočnosť oznámil správny orgán dňa 13.02.2017 Dublinskému stredisku ako dôvod na začatie konania podľa Dublinského nariadenia III.
49. V tejto súvislosti súd uvádza, že podstatou Dublinského nariadenia III je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 nariadenia členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom v prípade žalobcu je touto krajinou Maďarsko, kde žalobca požiadal o azyl.
50. Z konania správneho orgánu vyplýva, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území Maďarska, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia III - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013.
51. V správnej žalobe žalobca namietal, že správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci a zaistenie žalobcu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pretože je neúčelné a neefektívne, nakoľko správny orgán sa nezaoberal reálnosťou a faktickou vykonateľnosťou jeho návratu na územie Maďarskej republiky. Danú námietku súd hodnotí ako dôvodnú.
52. Správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojich doterajších rozhodnutiach (sp.zn. 1 Šža/31/2014) zdôraznil nutnosť aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený. Takisto v iných rozhodnutiach (sp.zn. 9 Sža/23/2010, resp. sp.zn. 1 SZa/7/2016) podčiarkol nielen povinnosť preveriť reálnosť vyhostenia cudzinca, ale aj skúmanie naplnenia účelu vyhostenia: „Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel môže byť naplnený, preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný.“
53. Súd poukazuje na čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
54. Pokiaľ sa týka danej problematiky kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti zdôraznil viazanosť členského štátu (zásada lojality) v zmysle čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii v spojení s čl. 7 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky (t.j. aj orgánov výkonnej moci, kam žalovaný nepochybne patrí) právne záväznými aktmi orgánov Európskej únie, pričom z uvedenej viazanosti vyplýva nielen pasívna povinnosť členského štátu akceptovať úniový poriadok ako celok, ale na druhej strane aj jeho aktívna povinnosť vytvoriť podmienky, najmä pre aplikačnú prax, na jeho riadne uplatňovanie. Spomedzi nich pre oblasť azylovej a utečeneckej agendy významné miesto zaujíma Dublinské nariadenie (sp.zn. 10SZa/25/2015), ktoré okrem iného upravuje aj postup členského štátu, ak sa na jeho území nachádza štátny príslušník tretej krajiny bez cestovných dokladov, ktorý podľa získaných informácií už požiadal o medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte (t.j. pre prejednávanú vec Maďarska ako zodpovedný členský štát).
55. V zmysle judikatúry je povinnosťou správneho súdu preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá (§ 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC). Z napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalobca bol zaistený v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC za účelom zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia III, t.j. s logicky očakávanou aplikáciou tohto úniového nariadenia obidvoma členskými štátmi. Teda žalovaný pred vydaním napadnutého rozhodnutia, ale aj v priebehu súdneho konania o prieskume tohto rozhodnutia mal preverovať, či kompetentné orgány proces podľa Dublinského nariadenia III začali a aké úkony sa v tejto veci vykonali, pretože od časovej postupnosti závisel samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť účelu) je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia.
56. Najmä z čl. 25 Dublinského nariadenia III nepochybne vyplýva postup dožiadaného členského štátu po prijatí žiadosti, pričom prípadná pasivita, t.j. aj absencia odpovede zo strany tohto štátu znamená jej akceptáciu. Následne s poukazom na čl. 29 Dublinského nariadenia III je žiadajúci členský štát, po porade s dožiadaným štátom, ako náhle to je prakticky možné a najneskôr v lehote šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania, povinný odovzdať žiadateľa o medzinárodnú ochranu; v opačnom prípade nasleduje postup uvedený v čl. 28 ods. 3 posledný bod Dublinského nariadenia III.
57. Okrem právneho mechanizmu ustanoveného v Dublinskom nariadení III, na základe ktorého, podľa informácií obsiahnutých v spise, je možné očakávať, že Maďarská republika ako zodpovedný členský štát by mala byť povinná žalobcu prijať, avšak tento v správnej žalobe namietal, že žalovaný sa nezaoberal s faktickou otázkou, či je možné dôvodne očakávať, že si Maďarská republika svoju povinnosť ho prijať aj splní.
58. Žalovanému z jeho činnosti malo byť známe, že Maďarská republika od 15.06.2016 zrušila, či pozastavila na základe rozhodnutia svojej vlády tzv. dublinské transfery (čo súd zistil z odpovede Ministerstva vnútra SR na žiadosť o sprístupnenie informácií z 21.07.2016). Keďže teda Maďarská republika len pred niekoľkým mesiacmi prestala prijímať dotknuté osoby, kasačný súd podotkol, že by očakával, že žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia bude nielen poukazovať na právnu úpravu, ale že sa bude zaoberať i dôsledkami uskutočniteľnosti predpokladaného postupu, resp. riešením možných problémov s týmto stavom vyvolaných a možnými dopadmi na žalobcu. S ohľadom na intenzitu zásahu do osobnej slobody žalobcu zaistením je totiž nevyhnutné dôsledné individuálne posúdenie účelnosti zaistenia aj v kontexte skutočnej realizácie Dublinského nariadenia III. v konkrétnom prípade.
59. Navyše s prihliadnutím na čl. 25 Dublinského nariadenia III žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec neobjasnil, či obdŕžal informáciu o začatí komunikácie s kompetentným orgánom Maďarskej republiky ako zodpovedným členským štátom. Ak proces dožiadania o prijatie dotknutej osoby nebol slovenským kompetentným orgánom začatý, potom je povinnosťou žalovaného objasniť zákonné dôvody, ktoré ho za tejto situácie, napriek hrozbe možnosti odmietnutia prijatia žalobcu po uplynutí lehoty stanovenej v Dublinskom nariadení III, viedli nielen k vydaniu preskúmavaného rozhodnutia ale ho neviedli k prehodnoteniu účelu zadržania v zmysle uvedených kritérií o účelnom a efektívnom pozbavení osobnej slobody žalobcu.
60. Pokiaľ sa týka námietky, že rozhodnutie žalovaného trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia a nedostatočne zisteného skutkového stavu veci v časti skúmania a vyhodnotenia možností uloženia miernejších donucovacích opatrení voči zaisteniu (alternatív zaistenia), nakoľko v napadnutom rozhodnutí žalovaný neodôvodnil náležite a na individuálnom princípe prejednávania veci, prečo žalobca nesplnil konkrétne zákonné podmienky pre tú ktorú formu miernejšieho donucovacieho opatrenia voči zaisteniu a prečo nepristúpil k ich aplikácii, súd konštatuje, že daná námietka je dôvodná.
61. Súd má za to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí náležitým spôsobom v zmysle ustanovenia § 89 ZoPC neodôvodnil, prečo v prípade zaistenia žalobcu nemôžu byť na základe individuálneho posúdenia využité iné miernejšie opatrenia, ako je hlásenie pobytu, respektíve zloženie peňažnej záruky, pričom Dublinské nariadenie III v článku 28 ods. 2 priamo uvádza, že zaistenie je možné, len ak nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.
62. Preto napadnuté rozhodnutie žalovaného, týkajúce sa vyporiadania sa s uložením alternatívnych opatrení k inštitútu zaistenia je nepreskúmateľné, nakoľko v danom smere absentuje vzhľadom na vyššie uvedené správna úvaha žalovaného, prečo v prípade žalobcu tieto nemohli byť zohľadnené. Navyše žalovaný v tomto smere nevykonal dostatočné dokazovanie, iba sa obmedzil na konštatáciu, že tieto nemohli byť využité, nakoľko by mohlo dôjsť k zmareniu sledovaného cieľa, ktorým je návrat žalobcu do Maďarska.
63. Ako nedôvodnú súd hodnotí v správnej žalobe vznesenú námietku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia žalobcu. Žalobca namietal, že žalovaný neodôvodnil náležite na individuálnom princípe prejednávania veci dĺžku stanovenej doby zaistenia žalobcu a túto stanovil formalisticky a blankytne, pričom na realizáciu dublinského návratu žalobcu stanovil dobu 4 mesiacov, t.j. do 13.06.2017.
64. S daným konštatovaním súd nemôže súhlasiť. Zo zákonného ustanovenia v zmysle ktorého došlo k zaisteniu žalobcu t.j. § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC vyplýva, že v prípade účastníka konania je potrebné zabezpečiť jeho prípravu alebo výkon prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2012 do krajiny kde účastník konania požiadal o udelenie azylu. Keďže žalobca požiadal o udelenie azylu v Maďarsku, je danou krajinou Maďarsko.
65. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí náležite odôvodnil prečo stanovil dĺžku doby zaistenia do 13.06.2017, pričom počas tejto doby správny orgán vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie do Maďarska a rozvinul, že pôjde hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany maďarských úradov, zabezpečiť samotnú prípravu prevozu, a to najmä jeho technické a materiálne, ako aj personálne zabezpečenie, pričom presná lehota dĺžky zaistenia bude plne dodržaná taktiež s poukazom na Dublinské nariadenie III. Svoju správnu úvahu ohľadne dĺžky doby zaistenia rozvinul aj v tom smere, že jej presné ohraničenie nemožno predbežne presne určiť a dané je možné len odhadnúť, a to hlavne z aplikačnej praxe, nakoľko nevyhnutný čas zaistenia ovplyvňuje najmä komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a Maďarska, ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí nevyhnutných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodného dohody, ktorými sú obe krajiny signatármi, prípadne iné nepredvídateľné okolnosti, ktoré zatiaľ nemožno určiť.
66. Takisto uviedol, že stanovená dĺžka zaistenia podlieha režimu podľa § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC t.j., že počas celej doby zaistenia bude správny orgán skúmať, či trvá účel zaistenia. Z tohto pohľadu súd len dopĺňa, že ak účastník konania bude mať zato, že pominul v jeho prípade účel zaistenia, môže sa domáhať správnou žalobou prepustenia zo zaistenia podľa §221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku.
67. Z napadnutého rozhodnutia teda vyplýva v akom smere žalovaný rozvíjal svoju správnu úvahu, z ktorej následne vyvodil, že pristúpil k stanoveniu dĺžky doby zaistenia žalobcu v zmysle § 88 ods. 4 ZoPC do 13.06.2017.
68. Na tomto mieste však správny súd dáva do pozornosti lehoty ustanovené v článku 28 Dublinského nariadenia III, ktoré sú v prípade zaistenia kratšie a je nutné uplatňovať pravidlo, že zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia, pričom v prípade, ak sa vyskytnú neočakávané zdržania, je možné zaistenie predĺžiť až na celkový čas zaistenia šesť mesiacov. Avšak aj v tomto prípade je nutné v rozhodnutí dĺžku doby zaistenia určiť na základe individuálneho posúdenia a s ohľadom na záväzné lehoty a predpokladanú dĺžku príslušných postupov, to však nevylučuje, že bude napokon využitá maximálna zákonom ustanovená dĺžka doby zaistenia.
69. Po zvážení všetkých odvolacích námietok a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-41-013/2017-AV zo dňa 13.02.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia.
70. Zároveň v súlade s § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku súd nariadil žalovanému, aby žalobca U. H., nar. XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
71. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.