Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_9Co-177-2016.pdf
PDF · 134.18 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/177/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej- Polákovej, v právnej veci žalobkyne: O. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. L. č. XXXX/X, V., zastúpená JUDr. Jana Závodská, advokátka, so sídlom Alžbetina č. 3, Košice, proti žalovanému: Rapid life životná poisťovňa, a. s., so sídlom Košice, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, zastúpený MST PARTNERS, s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Bratislava, Laurinská 3, IČO: 36 861 545, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 10. novembra 2015 č. k. 16C/186/2013-292 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobkyni sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, so sídlom Alžbetina 41, Košice, pod sp. zn. 3C/712/2012 z 19. 01. 2012. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 1658,15 eura, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia, k rukám právneho zástupcu žalobkyne, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Posledným výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Nové Zámky súdny poplatok za žalobu vo výške 331,50 eura, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 52, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, 5 Občianskeho zákonníka, § 45 ods. 1 písm. i/ zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Uviedol, že žalobkyňa dňa 25. 09. 2007 podpísala návrh na uzatvorenie poistnej zmluvy so žalovaným pod č. 4449700005, so začiatkom poistenia 26. 09. 2007, s koncom poistenia 26. 09. 2017. Poistenie bolo dohodnuté na poistnú dobu 10 rokov s dohodnutým poistným vo výške 19,15 eura mesačne. Zo všeobecných poistných podmienok k poistnej zmluve súd zistil, že v čl. XV. sa účastníci tejto zmluvy dohodli, že všetky spory medzi nimi vzniknuté z tohto poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom, ktoré konanie sa bude riadiť zákonom č. 244/2002 Z. z. Podstata rozhodcovského konania upravená zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Podľa § 1 ods. 1 predmetom úpravy citovaného zákona je rozhodovanie majetkových sporov vzniknutých z tuzemských a medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov, ak je miesto rozhodcovského konania v SR, ako i uznanie a výkon tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v SR. Odsek 2 a 3 tohto ustanovenia stanovujú predmet rozhodcovského konania tak, že to môžu byť len spory, o ktorých môžu účastníci uzavrieť zmier a vylučuje spory statusové, týkajúce sa nehnuteľností, spory súvisiace s núteným výkonom rozhodnutí a spory, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a vyrovnacieho konania. Jedným z predpokladov založenia právomoci rozhodcovského súdu je jeho zmluvný základ (§ 3 zákona o rozhodcovskom konaní). Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní
rozhodcovskú zmluvu charakterizuje ako dohodu medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. V súlade s § 40 zákona č. 244/2002 Z. z. možno tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov. Ide o prípady uvedené v § 40 ods. 1 písm. a) až j) zákona o rozhodcovskom konaní. Od 01. 01. 2015 bol prijatý zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v § 73 ods. 1, 3 stanovil, že ak nie je ustanovené inak, ustanovenia tohto zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sa použijú aj na rozhodcovské konania, ktorých predmetom je spotrebiteľský spor začatý pred 1. januárom 2015. Z uvedeného vyplýva, že konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku neskončené do 31. 12. 2014 sa nedokončia podľa zákona č. 244/2002 Z. z, ale sa dokončia podľa nového špeciálneho zákona č. 335/2014 Z. z. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba žalobkyne je dôvodná. Súd mal jednoznačne preukázané, že žalobkyňa uzavrela so žalovaným poistnú zmluvu dňa 25. 09. 2007, na dobu 10 rokov do 26. 09. 2017, so začiatkom poistenia 26. 09. 2007. Dohodnuté mesačné poistné platila vo výške 19,15 eura, kým nezačala mať finančné problémy. Zmluvu uzatvárala so svojou známou, pani Pavelkovou, ktorá pracovala ako sprostredkovateľ žalovaného podľa udania žalobkyne len krátku dobu, pretože predtým bola nezamestnaná. Žalobkyni nebolo riadne vysvetlené, akým spôsobom sa bude postupovať v prípade porušenia zmluvných povinností, kto bude rozhodovať prípadné spory a nebola upozornená na rozhodcovskú doložku. V danom prípade je nepochybné, že sa jedná vo vzťahu k žalobkyni o spotrebiteľku, ktorej bol predložený návrh poistnej zmluvy spolu so všeobecnými podmienkami a nijakým spôsobom nebola upozornená na rozhodcovskú doložku. Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka) a je povinnosťou súdu vyvodiť všetky právne dôsledky a poskytnúť náležitú ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach je treba zvoliť osobitným vyjednaním, a nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Na individuálne dojednanie je však potrebné rešpektovať a zachovať proces zmluvy ustanovený v Občianskom zákonníku. Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti formuláru sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov. Je neakceptovateľné, aby porušovateľ práva presúval zodpovednosť na slabšieho a aby súd za takýchto okolností akceptoval rozhodcovskú doložku, ktorá je vopred dodávateľom naformulovaná a spotrebiteľ takúto formulárovú doložku zmeniť nemôže. Na strane žalovaného je dôkazné bremeno preukázať, že spotrebiteľ - žalobkyňa si individuálne vyjednal rozhodcovské konanie. V tomto smere neboli doložené žiadne relevantné listinné dôkazy podporujúce záver o individuálnom dojednaní rozhodcovskej doložky. Žalobkyňa vo svojej výpovedi upresnila, že nebola upozornená na rozhodcovskú doložku a rovnako zdôraznila, že nijakým spôsobom nemala možnosť sa oboznámiť s dodatkom č. 2, na ktorý poukazoval žalovaný k všeobecným zmluvným podmienkam, pretože nemala možnosť sa dostať k internetu a nie je počítačovo zdatná. Skutočnosti uvádzané žalobkyňou potvrdila i vypočutá svedkyňa, jej dcéra L. F., ktorá uviedla, že jej matka riadne platila poistné, kým nemala finančné prostriedky. Následne došiel papier, keď poisťovňa zrušila zmluvu spolu so šekom, ktorý vyplatili a domnievali sa, že tým je vec skončená. Súd zároveň zdôraznil, že žalobkyňa uviedla, že zmluva zanikla dňa 26. 01. 2008 a dodatok č. 2 vstúpil do platnosti 15. 12. 2008. Súd mal za to, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný v rozpore s ustanoveniami všeobecných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, t. j. ustanoveniami Občianskeho zákonníka. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a priznal ich strane, ktorá mala vo veci úspech, t. j. žalobkyni vo výške 1658,15 eura, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia. Súd priznal právnemu zástupcovi žalobkyne trovy právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení noviel, podľa § 11 písm. b, § 13a, § 16 ods. 3, § 17 ods. 1, § 18 ods. 3, kde jeden úkon právnej pomoci v roku 2013 je 60,07 eura (prevzatie veci, podanie žaloby, písomné podanie týkajúce sa veci samej zo dňa 23. 09. 2013), 3x režijný paušál 7,81 eura, hodnota úkonu v roku 2014 je 61,84 eura (písomné podanie vo veci samej zo dňa 05. 08. 2014, účasť na pojednávaní dňa 28. 07. 2014), 2x režijný paušál 8,04 eura, hodnota úkonu v roku 2015 je 64,53 eura (písomné podanie vo veci samej zo dňa 04. 09. 2015, účasť na pojednávaní dňa 20. 10. 2015), 2x režijný paušál 8,39 eura. Súd priznal právnej zástupkyni žalobkyne náhradu za stratu času, a to za účasť na pojednávaniach dňa 28. 07. 2014 a 20. 10. 2015 vo výške 536 eur (20 polhodín x 13,40 eura) a cestovné vo výške 185,07 eura za účasť na pojednávaní dňa 28. 07. 2014 (náhrada PHM 660 km, 7,2 l: 100 km x 660 km x 1,353 eura = 64,29 eura, opotrebenie 0,183 eur x 660 km = 120,78 eura), cestovné vo výške 171,48 eura za účasť na pojednávaní dňa 20. 10. 2015 (náhrada PHM 660 km, 7,2 l: 100 km x 660 km x 1,067 eura = 50,70 eura, opotrebenie 0,183 eura x 660 km = 120,78
eura). Súd zaviazal žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení, ktorý bol v konaní neúspešný, podľa položky 3c sadzobníka súdnych poplatkov, pretože žalobkyňa je od poplatku oslobodená podľa § 4 ods. 2 písm. za) zákona o súdnych poplatkoch.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, odôvodniac ho tým, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec aj nesprávne právne kvalifikoval a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 OSP, čím súd porušil základné právo žalovaného na súdnu a inú právnu ochranu garantované v Ústave SR. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Ústavný súd Slovenskej republiky tiež vyslovil názor, podľa ktorého má strana sporu právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Ďalej uviedol, že žalobkyňa podpisom na konci všeobecných poistných podmienok potvrdila, že si všeobecné poistné podmienky prečítala, vyslovila s nimi súhlas a následne obdržala jedno vyhotovenie. Zo strany žalobkyne bola podpísaná nielen poistná zmluva, ale osobitne aj Všeobecné poistné podmienky a rovnako aj osobitné zmluvné dojednania k poistnej zmluve č. 01/2007, pričom tieto žalobkyňa podpísať nemusela, a to bez toho, aby to malo vplyv na jej práva a povinnosti vyplývajúce z poistnej zmluvy, resp. zo všeobecných poistných podmienok. Dodatok č. 2 k všeobecným poistným podmienkam z 21. 05. 2007 sa zmenila a doplnila XV. časť všeobecných poistných podmienok o bod 9. o odmietnutí rozhodcovského konania písomným prejavom vôle poistníka najneskôr 30 dní od podpisu poistnej zmluvy poistníkom, ako i o ods. 11b o odmietnutí XV. časti všeobecných poistných podmienok v lehote 30 dní od vydania dodatku č. 2. Dodatok č. 2 nadobudol účinnosť dňom 15. 12. 2008. Záver súdu o nedostatku individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky je tak absolútne nepreskúmateľný a arbitrárny. Súd sa v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nevyjadril k 19. odseku smernice 93/13/EHS, k chybnému prekladu Smernice 93/13/EHS pri jej transpozícii do Občianskeho zákonníka, k judikatúre, ktorou žalovaný argumentoval v konaní a ktorá bola dôležitá pre toto konanie, k otázke individuálnosti dojednania rozhodcovskej doložky v danom prípade s prihliadnutím na dôkazy predložené žalovaným. Z rozsudku súdu prvej inštancie taktiež nevyplýva, či jeho záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky má nejaký vplyv na jej platnosť. Naďalej zastáva názor, že rozhodcovská doložka medzi ním a žalobkyňou bola dojednaná individuálne. Žalobkyňa svojim podpisom na konci všeobecných poistných podmienok potvrdila, že si všeobecné poistné podmienky prečítala, vyslovila s nimi súhlas. Žalovaný pritom zvýraznil, že zo strany žalobkyne bola podpísaná nielen poistná zmluva, ale osobitne aj všeobecné poistné podmienky a rovnako aj osobitné zmluvné dojednania k poistnej zmluve. Osobitné zmluvné dojednania pritom žalobkyňa podpísať nemusela a to bez toho, aby to malo vplyv na jej práva a povinnosti vyplývajúce z poistnej zmluvy, resp. zo všeobecných poistných podmienok. V prípade nepodpísania týchto osobitných zmluvných dojednaní žalobkyňou by rozhodcovská doložka nebola vôbec vnikla. Rozhodujúce je, že žalobkyňa mala možnosť vylúčiť aplikáciu danej zmluvnej podmienky, a tým sa dosiahla podstata individuálnosti tohto dojednania smerujúca k ochrane spotrebiteľa. Osobitné dojednania môže poistník prijať alebo aj neprijať, má teda dve alternatívy. Neprijatie osobitných dojednaní nemá za následok to, že by poistný vzťah nevznikol. V prípade, že by poistník osobitné zmluvné dojednania neprijal, potom by sa časť XV. VPP ako individuálne nedojednaná nestala platne obsahom konkrétneho poistného vzťahu. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa podpísala aj Záznam o požiadavkách a potrebách klienta, ktorý rovnako potvrdzuje, že tretia osoba, odlišná od poisťovne pri osobnom stretnutí pred uzatvorením poistenia vyčerpávajúco informovala žalobkyňu o všetkých okolnostiach súvisiacich s poistením, pričom na zázname o požiadavkách a potrebách klienta žalobkyňa uviedla, že nič ďalšie už nepožaduje vysvetliť a ani nič ďalšie dojednať. Dojednanie rozhodcovskej doložky v danom prípade bolo jednoznačne výsledkom slobodného rozhodnutia žalobkyne, nešlo o neprijateľnú podmienku, keďže žalobkyňa mohla túto podmienku individuálne ovplyvniť bez toho, aby tým bol ovplyvnený zvyšok poistného vzťahu. Súd v rozpore so zásadou „iura novit curia“ nekonal eurokonformne pri konštruovaní svojich právnych záverov. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, na základe čoho súd dospel k záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Tento záver je v priamom rozpore s judikatúrou ESD C-478/99. Súd je podľa nespočetnej
judikatúry ESD povinný takto indikovanú podmienku dôsledne preskúmať najmä testom primeranosti podľa čl. 4 Smernice 93/13/EHS a až na základe takto zistených skutkových a právnych záverov môže podmienku vyhlásiť za neprijateľnú. Za vadu konania teda žalovaný považoval aj opomenutie aplikovať správnu právnu normu na zistený skutkový stav v podobe eurokonformného aplikovania judikátu ESD C-478/99 na ustanovenia vnútroštátneho právneho poriadku. Taktiež poukázal na rozhodnutie ESD C-342/13 z 03. 04. 2014, z ktorého vyplýva, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve nie je ipso facto neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Posudzovaná rozhodcovská doložka nie je vo svetle výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13 a bod 1 písm. q/ prílohy Smernice Súdnym dvorom neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Na túto interpretáciu majú prihliadať aj súdy v rámci posudzovania otázky platnosti dotknutej rozhodcovskej doložky. Ďalej uviedol, že súd aplikoval na daný prípad ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z., ktoré nebolo možné aplikovať na daný prípad, nakoľko od 01. 01. 2015 nadobudla účinnosť novela zákona č. 244/2002 Z. z., pričom podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. sa ustanovenia zákona použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku bol dôvod uvedený v § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom pred 01. 01. 2015. Ustanovenie § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2015 však písm. c/ neobsahuje. Z uvedeného je tak zrejmé, že súd vec nesprávne právne posúdil. Žalovaný ďalej uviedol, že súd tiež opomenul vykonať procesnú povinnosť predpísanú v ustanovení § 118 ods. 2 OSP, a to uviesť stranám, ktoré právne významné tvrdenia považuje za zhodné, ktoré právne významné okolnosti považuje za sporné, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy nevykoná. Týmto ustanovením má byť stranám sporu vytvorená možnosť vo zvýšenej miere reagovať na tie neujasnené, resp. sporné otázky, ktoré súd pokladá za najvýznamnejšie. Namietal, že súd nevykonal výsluch svedka ním navrhnutého, zamestnanca žalovaného, ktorý by vysvetlil spôsob uzatvárania poistnej zmluvy, predkladania ponuky na uzatvorenie zmluvy a dojednanie osobitných zmluvných dojednaní. Súd tak nevykonal ohľadne okolnosti uzatvárania poistnej zmluvy dostatočné dokazovanie, preto súd neúplne zistil skutkový stav veci. Poukázal tiež na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 499/2012. Uviedol, že z 19. bodu odôvodnenia smernice 93/13/EHS vyplýva, že zámerom je, aby zmluvné podmienky v poistných zmluvách nepodliehali tejto smernici, ak spĺňajú tam vymedzené kritéria. Porušenie takto vymedzeného logického postupu je ústavne neprípustné a je v rozpore s výslovným zámerom smernice. Zámerom smernice nie je posudzovať podľa uvedenej smernice podmienky obsiahnuté v poistných zmluvách, pokiaľ tieto vchádzajú do kalkulácie poistného. Opačný postup súdov v danej veci bol teda nesprávny, a preto spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Keďže ide o poistnú zmluvu, z pohľadu ochrany spotrebiteľa majú platiť odlišné pravidlá, ktorým súdy nepriznávajú žiaden význam. Ak teda všeobecné súdy aplikujú vnútroštátne normy zamerané na ochranu spotrebiteľa, ktorých východiskom je smernica 93/13/EHS, sú povinné interpretovať a aplikovať právne normy v súvislostiach s prihliadnutím na zámer tejto smernice obsiahnutý v jej 19. odôvodnení, ktoré sa poistných zmlúv vyslovene dotýka. K zohľadneniu novely Exekučného zákona uviedol, že rozhodcovský rozsudok, ktorého zrušenia sa v tomto konaní žalobkyňa domáha, spĺňa kumulatívne predpoklady obsiahnuté v § 243d a v dôsledku tejto právnej normy sa právne postavenie strán sporu obnovilo do stavu pred vydaním rozhodcovského rozsudku, teda žalobkyňa nie je viazaná povinnosťou založenou jej rozhodcovským rozsudkom a žalovaný nemôže uplatňovať nárok mu rozhodcovským rozsudkom priznaný. V dôsledku aplikácie § 234d Exekučného poriadku prestáva tento rozsudok účastníkov zaväzovať. Tento záver potvrdzuje aj rozhodovacia prax súdov. Rozhodcovský rozsudok, ktorý je predmetom konania tým, že prestal byť záväzný, prestal byť právoplatný a nemá vo vzťahu k stranám sporu žiadne právne účinky, nezakladá právo a ani nezaväzuje k povinnosti. Podstatu konfliktu, ktorý priviedol žalobkyňu pred súd, vyriešil zákon. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť a žalovanému priznať nárok na náhradu trov prvostupňového, aj odvolacieho konania.
3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že skutočnosť, že poistník podpíše všeobecné poistné podmienky na viacerých miestach, resp. pri niektorých ustanoveniach samostatne, neznamená, že konkrétnu zmluvnú podmienku si dojednal individuálne. Poistník nemá možnosť svojim konaním zmeniť obsah vopred pripravených ustanovení v poistnej zmluve a ani vo všeobecných poistných podmienkach. Rozhodcovská doložka bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť ju ovplyvniť, a teda ju nie je možné označiť za individuálne dojednanú. Vopred naformulovaná rozhodcovská doložka dosahuje intenzitu hrubého nepomeru práv a povinností v neprospech spotrebiteľa a je v rozpore so Smernicou rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993, ako aj s § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Poukázala na to, že pri uzatváraní poistnej zmluvy nebola upozornená na to, ako má postupovať, ak má nejaké výhrady a ani teraz nevie vysvetliť, čo je rozhodcovská doložka a
nebola na ňu upozornená ani v čase podpísania zmluvy. Ďalej uviedla, že Dodatok č. 2 VPP nadobudol platnosť a účinnosť dňom 15. 12. 2008, pričom poistná zmluva zanikla dňom 26. 01. 2008, teda pred platnosťou a účinnosťou Dodatku č. 2, preto považuje za irelevantné akékoľvek vyjadrenia ohľadne Dodatku č. 2 VPP. K ustanoveniu § 243d ods. 2 Exekučného poriadku uviedla, že nemá žiadnu právnu istotu, že návrh na vykonanie exekúcie nebol podaný ešte v čase, keď vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku nebola odložená, a preto žiadala, aby v tejto veci s konečnou platnosťou rozhodol súd a nenechal priestor na žiadne špekulatívne konanie a poskytol jej právnu ochranu. Záverom uviedla, že odvolanie žalovaného proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie považuje za účelové, s cieľom odoprieť spravodlivosť a neúmerne predlžovať pomerne jasný spor.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
5. Predmetom konania je žaloba žalobkyne na zrušenie rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice, so sídlom Alžbetina 41, Košice, sp. zn. 3C/712/2012 zo dňa 19. 01. 2012. Z odôvodnenia žaloby vyplýva, že právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným vznikol na základe Poistnej zmluvy č. 4449700005 uzatvorenej dňa 25. 09. 2007, ku ktorej zániku došlo dňa 26. 01. 2008. Arbitrážny súd Košice odvodil svoju právomoc na konanie vo veci samej, ktorého výsledkom je rozhodcovský rozsudok z XV. časti Všeobecných poistných podmienok, ako aj Osobitného zmluvného dojednania č. 01/2007, ktoré je súčasťou Všeobecných poistných podmienok. Rozhodcovskú doložku uvedenú vo Všeobecných poistných podmienkach považuje za neplatnú, a teda rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky je nezákonný. Rozhodcovskú doložku žalobkyňa považuje za neplatnú z dôvodu, že táto nebola individuálne dojednaná, nakoľko je súčasťou Všeobecných poistných podmienok a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jej neprospech ako spotrebiteľky, a teda ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, a preto je neplatnou podmienkou podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Taktiež uviedla, že ide o neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. r/, a preto neplatnú podmienku podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Rovnako je rozhodcovská doložka neplatná z dôvodu jej rozporu s § 4 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní, ako i pre jej rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka. Nakoľko je rozhodcovský rozsudok bez platnej rozhodcovskej doložky ničotným aktom, nie je spôsobilý vyvolať žiadne právne účinky, navrhla, aby súd prvej inštancie podanej žalobe vyhovel.
6. Z hľadiska skutkového stavu v súdenej veci bolo nesporné, že strany sporu dňa 25. 09. 2007 uzatvorili poistnú zmluvu, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli i všeobecné poistné podmienky, ako i osobitné zmluvné dojednania k poistnej zmluve č. 01/2007. XV. časť všeobecných poistných podmienok obsahuje úpravu riešenia sporov medzi žalobkyňou a žalovaným v rozhodcovskom konaní. Podľa bodu 2 osobitných zmluvných dojednaní vyjadrili poistník (poistená) a poisťovňa svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že sa namiesto súdneho konania podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle XV. časti všeobecných poistných podmienok, a že toto ustanovenie chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku. Na základe takto koncipovanej rozhodcovskej doložky bol vydaný rozsudok Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 3C/712/2012 zo dňa 19. 01. 2012, ktorého zrušenia sa žalobkyňa podanou žalobou domáha.
7. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
9. Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý zrušil dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok. Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je ustanovené inak), je potrebné na danú právnu vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 160/2015 Z. z.
10. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
11. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
12. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
13. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania ( okrem prípadov uvedených v ustanovení § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.
14. Podľa § 157 ods. 2 OSP, účinného do 30. 06. 2016, v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
15. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 16. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP (do 30. 06. 2016 ustanovenie § 157 ods. 2 OSP) sa totiž chápe aj z hľadiska práv strany sporu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
17. Prihliadajúc na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP (predtým § 157 ods. 2 OSP), a preto ho možno považovať za preskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie predovšetkým zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (čoho sa žalobkyňa domáha a z akých dôvodov, aké je stanovisko žalovaného k žalobe, aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom zistený, aké právne normy na vec aplikoval, ako tieto normy vyložil, ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, aké právne závery vyplývajú vo vzťahu k podanej žalobe), súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia, ale aj ich obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritéria určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti a presvedčivosti rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie tak nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo strán sporu na spravodlivý súdny proces.
18. K námietkam žalovaného uvedeným v odvolaní a na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie k dôvodom odvolania žalovaného odvolací súd dodáva, že rozhodcovská doložka, tak, ako bola
koncipovaná, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Napriek tomu, že táto bola v danom prípade uzavretá na konci všeobecných poistných podmienok, v rámci zvlášť vyčlenených osobitných zmluvných dojednaní a podpísaná zmluvnými stranami, a teda na prvý pohľad sa táto môže javiť ako individuálne dojednaná, podľa názoru odvolacieho súdu táto nielenže nebola dojednaná individuálne, ale bola uzavretá v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa, ktorého motiváciou bolo uzavrieť poistnú zmluvu, čo mohlo mať za následok, že jeho vôľa uzavrieť súčasne aj rozhodcovskú doložku mohla byť podstatne ovplyvnená. Skutočnosť, že osobitné zmluvné dojednania boli zo Všeobecných poistných podmienok zvlášť vyčlenené, neznamená, že obsah tejto rozhodcovskej doložky môže spotrebiteľ aj reálne ovplyvniť. Zároveň odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ by žalobkyňa ako spotrebiteľ podpísala len všeobecné poistné podmienky alebo všeobecné poistné podmienky spolu s osobitnými zmluvnými dojednaniami, nič by to nemenilo na obsahu rozhodcovskej doložky, teda nemožno vôbec konštatovať skutočnosť, že predmetná rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná. Žalobkyňa podpisovala v rámci osobitných zmluvných dojednaní iba súhlas s mimosúdnym riešením sporov, avšak samotná úprava rozhodcovského konania je obsiahnutá v časti XV. všeobecných poistných podmienok, ktorej obsah však žalobkyňa ako spotrebiteľ nemala možnosť nijakým spôsobom ovplyvniť. Problematickou sa zdá byť tiež skutočnosť, že predmetná doložka ako podmienka fakticky vylučuje uplatnenie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Vzhľadom na podstatu a postavenie oprávneného (veriteľa - dodávateľa), je viac ako pravdepodobné, že subjektom, ktorý bude uplatňovať svoje nároky pred povolaným orgánom, bude práve oprávnený a povolaným orgánom pre možné efektívnejšie dovolanie sa svojho nároku bude rozhodcovský orgán podľa výberu určeného subjektu. Predmetná rozhodcovská doložka citovaná v čl. XV. všeobecných poistných podmienok obsahuje neprijateľné dojednanie z dôvodu, že táto nepripúšťa ani formálne rozhodovanie sporu pred všeobecným súdom. Takéto dojednanie, vzhľadom na rozhodovaciu prax odvolacieho súdu, z ktorého je zrejmé, že práve dodávateľ - žalovaný je ten, ktorý si uplatňuje nároky z poistných zmlúv podaním žaloby na rozhodcovskom súde v dôsledku takto dojednanej rozhodcovskej doložky, fakticky odníma právo spotrebiteľovi - žalobkyni domáhať sa svojich práv zaručených článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na všeobecnom súde. V danej veci je rozhodcovská doložka, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, obsah ktorej nemala žalobkyňa ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť, pričom jej dojednanie v spotrebiteľskom právnom vzťahu je neprijateľnou podmienkou a je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Netreba podceňovať ani skutočnosť, že žalobkyňa vyjadrila svoj súhlas s mimosúdnym riešením sporov podpísaním osobitných zmluvných dojednaní, ktoré aj napriek ich vyčleneniu zo všeobecných poistných podmienok, sú písané drobným a ťažko čitateľným písmom. Na základe takto koncipovanej doložky je potrebné konštatovať, že rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, predstavuje neprijateľnú podmienku v zmysle Občianskeho zákonníka a jej začlenenie do všeobecných poistných podmienok nemožno považovať za individuálne dojednanie, prieči sa zákonu, a preto je neplatná. K takémuto záveru dospel aj NS SR v rozhodnutiach sp. zn. 5Cdo 338/2010, sp. zn. 3 Cdo 122/2011, sp. zn. 3 Cdo 167/2011, sp. zn. 5 Cdo 100/2012, sp. zn. 6 Cdo 228/2011, týkajúcich sa vzťahov uzatváraných tým istým účastníkom na jednej strane, a to Rapid life životná poisťovňa, a. s. Najvyšší súd už vo svojich rozhodnutiach vyslovil záver, že súd môže pristúpiť k riešeniu otázky platnosti rozhodcovskej doložky alebo zmluvy nielen v exekučnom konaní (napríklad v súvislosti s posudzovaním, či rozhodcovský rozsudok je alebo nie je vykonateľný exekučný titul), ale aj v iných konaniach (viď uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 27/2011).
19. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 <. zákona č. 244/2002 Z. z. <.. Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 <. zákona č. 244/2002 Z. z. <.. Ak v určitej veci nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemôže spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemôže vydať rozhodcovský rozsudok (obdobne v rozhodnutiach NS SR sp. zn. 3 Cdo 122/2011, sp. zn. 3 Cdo 146/2011). Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky rozhodcovský súd nemohol vydať rozhodcovský rozsudok, preto bol dôvod na zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku. K argumentácii žalovaného, že k zmene a doplneniu XV. časti všeobecných poistných podmienok došlo Dodatkom č. 2 odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že Dodatok č. 2 všeobecných poistných podmienok nadobudol platnosť a účinnosť dňa 15. 12. 2008 (čo napokon konštatoval i žalovaný v podanom odvolaní), pričom k
zániku zmluvného vzťahu medzi stranami sporu došlo pred týmto dátumom, dňa 26. 01. 2008, z dôvodu zrušenia poistnej zmluvy (č. l. 122 spisu). Na uvedenú skutočnosť správne poukázal i súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. Rovnako nemožno súhlasiť s názorom žalovaného, že súd prvej inštancie rozhodol prepäto formalisticky bez eurokonformného výkladu práva s ohľadom na znenie a účel smernice 93/13/EHS. Vnútroštátny zákonodarca môže upraviť právne predpisy odlišne od znenia smerníc - môže upraviť danú problematiku prísnejšie ako tomu je v smernici. Nárok žalobkyne bol posudzovaný normami slovenského vnútroštátneho práva, s použitím smernice ako interpretačného pravidla. V tejto súvislosti, vo vzťahu k námietke žalovaného týkajúcej sa vyňatia poistných zmlúv spod posudzovania, či ide o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, odvolací súd udáva, že podľa „devätnásteho odôvodnenia“ smernice 93/13/EHS z posudzovania neprijateľnosti zmluvných podmienok je vyňatý len hlavný predmet zmluvy (v okolnostiach posudzovanej veci hlavným predmetom poistnej zmluvy je poistné krytie poskytnuté dodávateľom) a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby. Zároveň však platí, že aj hlavný predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok. Z citovaného odôvodnenia smernice nevyplýva preto vyňatie poistných zmlúv z vecného rozsahu smernice en bloc a rovnako ani nemožnosť posúdenia nekalého charakteru podmienky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci z poistnej zmluvy. 20. K žalovaným namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v súvislosti s aplikáciou zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a jeho novelou účinnou od 01. 01. 2015 odvolací súd udáva, že právne účinky úkonov, ktoré boli urobené v rozhodcovskom konaní začatom pred 01. 01. 2015 zostávajú zachované, t.j. posúdenie dojednania rozhodcovskej doložky pred 01. 01. 2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej dojednania, pričom konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku neskončené do 31. 12. 2014 sa dokončí podľa zákona č. 335/2015 Z. z., tak ako správne postupoval i súd prvej inštancie. Rovnako argumentácia žalovaného v súvislosti s novelizáciou zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch ustanovením § 243d ods. 1, účinným od 01. 01. 2015, že novela Exekučného poriadku anuluje právoplatnosť rozhodcovského rozsudku a právne postavenie strán sporu sa obnovilo do stavu pred vydaním rozhodcovského rozsudku, nie je správna. Rozhodcovský rozsudok ustanovením § 243d Exekučného poriadku, ani žiadnym iným ustanovením všeobecne záväzného právneho predpisu nebol formálne zrušený. Zákonodarca nepristúpil normatívnou cestou k zrušeniu rozhodcovských rozsudkov, legislatívna úprava smerovala k strate ich záväznosti. Rozsudok teda nie je zrušený a neexistuje žiadna zákonná prekážka na to, aby v sporovom konaní na základe riadne podanej žaloby súd preskúmal existenciu zákonných podmienok na jeho vyhlásenie. Denegatio iustitiae (odopretiu spravodlivosti) by sa rovnal stav, ak by sa na základe riadne včas podanej žaloby súd vecou nezaoberal. Niet pochýb o tom, že rozhodujúci je stav v čase vyhlásenia rozhodnutia, ale ak existujú podmienky pre prieskum zákonnosti rozhodcovského rozsudku na základe včas podanej žaloby, bolo by neprípustné odmietnuť poskytnúť spravodlivosť len z dôvodu, že zákonodarca zákonom sprísnil podmienky vykonania rozhodcovských rozsudkov. Ak teda stratí záväznosť rozhodcovský rozsudok, nemali by byť pochybnosti, že exekúcia na jeho základe nemôže prebehnúť. Uvedené opatrenie však nijako neblokuje iný ochranný mechanizmus proti nezákonnosti rozhodcovského rozsudku, ktorým je konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku v sporovom konaní, v rámci ktorého konania sa nevyžaduje preukazovanie naliehavého právneho záujmu na danom určení, ale sa vyhodnocuje existencia splnenia zákonných podmienok pre vyhlásenie rozhodcovského rozsudku. Tento ochranný mechanizmus je najštandardnejší. Dokončenie konania začatého na základe procesne korektne podanej žaloby vrátane meritórneho rozhodnutia je aj v súlade s princípom právnej istoty. Je tiež potrebné podotknúť, že rozhodnutie o zrušení rozhodcovského rozsudku nie je konečné a súd musí pokračovať v konaní o návrhu uplatnenom na rozhodcovskom súde. Okrem toho, právna úprava uvedená v § 243d ods. 1 Exekučného poriadku neodstránila medzi stranami sporu neistotu, či žalovaný má voči žalobkyni pohľadávku vyplývajúcu zo sporného rozhodcovského rozsudku. 21. Žalovaný napokon namietal, že súd prvej inštancie nedodržal zákonný postup v zmysle ustanovenia § 118 ods. 2 OSP (účinného do 30. 06. 2016), keď na pojednávaní neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia strán je možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné tak, aby prípadne strany sporu mohli upraviť ďalší procesný postup v konaní s tým, že toto pochybenie prispelo k nepredvídateľnosti rozhodnutia. K uvedenému odvolací súd udáva, že cieľom ustanovenia § 118 ods. 2 OSP bolo zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho, cieľom bolo zjednodušiť a zrýchliť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré podľa názoru súdu sú buď nesporné, alebo právne bezvýznamné. Uvedené ustanovenie nezakotvovalo povinnosť súdu,
aby naznačil svoj predbežný právny názor na vec. Upravovalo len postup súdu pri vedení pojednávania. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (IV.ÚS 16/2012) právny názor a hodnotiace úsudky sú vlastné až samotnému rozhodnutiu vo veci, nie však postupu súdu v zmysle § 118 ods. 2 OSP. Porušenie citovaného ustanovenia žiadnym spôsobom nelimituje stranu pri realizácii jej procesných práv napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod. Preto ani samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania. Žalovaný preto neopodstatnene namietal, že nedodržaním procesného postupu súdu v zmysle ustanovenia § 118 ods. 2 OSP bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces.
22. S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže súd prvej inštancie v danej veci vykonal dostatočné dokazovanie, na základe ktorého vyvodil správne skutkové závery a vec aj správne právne posúdil, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
23. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 262 ods. 1 CSP), pričom o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).