Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_62Cpr-7-2020.pdf
PDF · 107.45 KB
Case nature
Area
Subarea
62Cpr/7/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava III v konaní pred sudcom JUDr. Marošom Maškovičom, v právnom spore žalobcu: G.. D. Q., U.. XX.XX.XXXX, R. C. Č.. XXXX/X, N. M.Ž. - C., zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Kupkom, Hlavná č. 23, Trnava, proti žalovanému: Dopravný podnik Bratislava, akciová spoločnosť so sídlom Olejkárska č. 1, Bratislava, IČO: 00 492 736, o zaplatenie náhrady mzdy za sviatok v sume 3.997,49 € s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 10.02.2020, opravenou a doplnenou dňa 05.08.2020, žalobca sa domáhal voči žalovanému zaplatenia náhrady mzdy za sviatok za obdobie apríl 2014 až máj 2020 v sume 3.997,49 € spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške:
- 5,25 % zo sumy 48,71 € od 12.05.2014 do zaplatenia,
- 5,15 % zo sumy 48,71 € od 12.06.2014 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 120,62 € od 12.10.2014 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 66,74 € od 12.12.2014 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 200,22 € od 12.01.2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 54,36 € od 12.02.2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 49,04 € od 12.05.2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 49,04 € od 12.06.2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 53,72 € od 12.10.2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 54,41 € od 12.12.2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 54,41 € od 12.01.2016 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 59,07 € od 12.02.2016 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 118,14 € od 12.04.2016 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 49,48 € od 12.08.2016 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 49,48 € od 12.09.2016 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 98,96 € od 12.10.2016 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 123,81 € od 12.12.2016 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 61,91 € od 12.01.2017 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 71,35 € od 12.02.2017 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 56,35 € od 12.05.2017 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 112,69 € od 12.06.2017 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 56,73 € od 12.08.2017 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 56,73 € od 12.09.2017 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 113,46 € od 12.10.2017 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 106,95 € od 12.12.2017 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 106,95 € od 12.01.2018 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 128,35 € od 12.02.2018 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 113,82 € od 12.05.2018 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 113,82 € od 12.06.2018 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 70,90 € od 12.09.2018 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 141,79 € od 12.10.2018 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 71,84 € od 12.12.2018 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 215,51 € od 12.01.2019 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 66,27 € od 12.02.2019 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 138,37 € od 12.05.2019 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 138,37 € od 12.06.2019 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 66,88 € od 12.08.2019 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 139,10 € od 12.12.2019 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 208,65 € od 12.01.2020 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 119,30 € od 12.02.2020 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 111,24 € od 12.05.2020 do zaplatenia,
- 5,00 % zo sumy 111,24 € od 12.06.2020 do zaplatenia.
2. Žalobca svoj návrh odôvodnil vecne tým, že v období od apríla 2014 do mája 2020 (vrátane) žalovaný nezaplatil žalobcovi náhradu mzdy za sviatok, hoci žalobca nepracoval pre to, že sviatok pripadol na jeho obvyklý pracovný deň a právne ustanovením § 122 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce s tým, že v uplatnenom období ide o nasledovné dni sviatkov, ktoré pripadli na jeho obvyklý pracovný deň: 21.04.2014, 01.05.2014, 01.09.2014, 15.09.2014, 17.11.2014, 24.12.2014, 25.12.2014, 26.12.2014, 06.01.2015, 03.04.2015, 08.05.2015, 01.09.2015, 17.11.2015, 24.12.2015, 06.01.2016, 25.03.2016, 28.03.2016, 05.07.2016, 29.08.2016, 01.09.2016, 15.09.2016, 01.11.2016, 17.11.2016, 26.12.2016, 06.01.2017, 17.04.2017, 01.05.2017, 08.05.2017, 05.07.2017, 29.08.2017, 01.09.2017, 15.09.2015, 01.11.2017, 17.11.2017, 25.12.2017, 26.12.2017, 01.01.2018, 06.01.2018, 18.04.2018, 21.04.2018, 01.05.2018, 08.05.2018, 29.08.2018, 01.09.2018, 15.09.2018, 17.11.2018, 24.12.2018, 25.12.2018, 26.12.2018, 01.01.2019, 19.04.2019, 22.04.2019, 01.05.2019, 08.05.2019, 05.07.2019, 01.11.2019, 17.11.2019, 24.12.2019, 25.12.2019, 26.12.2019, 01.01.2020, 06.01.2020, 10.04.2020, 13.04.2020, 01.05.2020 a 08.05.2020. Výšku požadovanej náhrady mzdy za sviatky žalobca určil priemerným hodinovým zárobkom za jednotlivé dni sviatkov, ktoré pripadli na obvyklý pracovný deň žalobcu, vynásobeným stanoveným denným pracovným časom (7,5 hodín), výsledkom ktorého prepočtu je náhrada mzdy za rok 2014 v sume 484,99 €, za rok 2015 v sume 314,99 €, za rok 2016 v sume 560,85 €, za rok 2017 v sume 681,21 €, za rok 2018 v sume 856,03 €, za rok 2019 v sume 757,64 € a náhrada mzdy za rok 2020 v sume 341,78 €, čo spolu predstavuje žalovanú sumu 3.997,49 €. 3. Žalovaný sa písomne vyjadril k žalobe, namietajúc premlčanie žalobcom uplatneného nároku na náhradu mzdy za obdobie máj 2014 až február 2017, nakoľko žaloba bola podaná na súd dňa 10.02.2020 a s ohľadom na plynutie všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby je nárok za uvedené obdobie uplatnený po uplynutí premlčacej doby. Žalovaný, požadujúc zamietnuť žalobu v celom rozsahu, neuznal právny dôvod uplatneného nároku na náhradu mzdy za sviatok, nakoľko žalobcovi neušla mzda z dôvodu, že by na jeho obvyklý pracovný deň pripadol sviatok, keďže podľa interného predpisu žalovaného - Smernice o úprave pracovného času (článok I bod 2, 5) je pracovná doba zamestnancov oddelenia prepravnej kontroly - revízorov (medzi ktorých patrí aj žalobca) určená podľa osobitného rozpisu služieb, nadväzne na potreby zabezpečenia mestskej hromadnej dopravy a služieb poskytovaných obyvateľstvu, to znamená, že žalovaný určuje revízorom rozpis pracovných služieb v danom kalendárnom období nadväzne na prevádzkové potreby a nie na výskyt sviatkov. Výkon práce revízorov je vykonávaný v nepretržitej prevádzke a ich pracovný čas je rozvrhnutý nerovnomerne, preto sviatok nie je dôvodom k neodpracovaniu služby stanovenej žalovaným a ak revízor nemá rozpisom služieb určenú pracovnú službu vo sviatok, teda v tento deň nepracuje, v príslušnom kalendárnom štvrťroku má rozpis služieb stanovený tak, aby splnil štvrťročný fond pracovného času. Vzhľadom k tomu, že revízori plnia určené fondy pracovného času (minimálne vo výške ustanoveného týždenného pracovného času, t. j. 37, 5 hodiny) na príslušný kalendárny štvrťrok, možno konštatovať, že žiadnemu revízorovi neušla mzda pre sviatok. Žalovaný preto považoval za podstatné uviesť, že v prípade žalobcu ako revízora nebola splnená zákonná podmienka pre vznik nároku na náhradu mzdy za sviatok, nakoľko dni, na ktoré v požadovanom období pripadol sviatok a zároveň na tieto dni žalobca nemal určené pracovné zmeny,
neboli jeho obvyklými pracovnými dňami z dôvodu systému nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času revízorov v nepretržitej prevádzke v podmienkach žalovaného ako dopravcu.
4. K vyjadreniu žalovaného sa písomne (v replike) vyjadril žalobca, popierajúc a nesúhlasiac s názorom protistrany, že žalobcovi mzda neušla z dôvodu, že by na jeho obvyklý pracovný deň pripadol sviatok, majúc za to, že aj v prípade zamestnancov, ktorí nepracujú v rovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase, môže nastať situácia, že zamestnancovi ujde mzda v dôsledku sviatku, napríklad vodiči mestskej hromadnej dopravy sú odmeňovaní hodinovou mzdou a jazdia podľa turnusových rozpisov striedavo v rôzne dni, ale s pravidelným striedaním liniek, takže každý zamestnanec vie, ktoré linky bude napr. v stredu jazdiť, preto ak na stredu pripadne sviatok a jeho linka v tento deň nepremáva, zamestnanec v stredu nepracoval z dôvodu sviatku. Žalobca však mal za to, že pracovný čas revízorov je rozvrhnutý rovnomerne, podporujúc svoj názor rozpisom služieb ako aj ustanoveným týždenným pracovným časom (37 a 1 hodina) s tým, že ani zo Smernice žalovaného o úprave pracovného času (RS 90/11) nevyplýva, že by u zamestnancov oddelenia prepravnej kontroly (revízorov) bol rozvrhnutý pracovný čas nerovnomerne, považujúc režim o rozvrhnutí pracovného času vodičov za identický s režimom rozvrhnutia pracovného času revízorov, keď týždenný pracovný čas je rozvrhnutý v zásade na päť pracovných dní v týždni a pojem „v zásade“ hovorí o tom, že spravidla pri rovnomernom rozvrhnutí pracovného času sa práca má rozvrhovať na 5 dní v týždni, ale nezakazuje sa postup, kedy zamestnávateľ rozvrhne pracovný čas (napr. vzhľadom na povahu práce/prevádzky) aj na sobotu alebo nedeľu až piatok. Poukazujúc na Protokol Inšpektorátu práce Bratislava č. IBA-203-59-2.2/P-E24-18 zo dňa 07.09.2018, ktorým inšpekcia práce zistila porušenie povinnosti uvedenej v § 122 ods. 3 Zákonníka práce žalovaným vo vzťahu k zamestnancom - profesionálnym vodičom, poznamenal, že žalovaný o svojej povinnosti náhrady mzdy za sviatok vedel a túto si v súlade s citovaným zákonným ustanovením nesplnil. V zmysle judikatúry ústavného súdu žalobca označil žalovaným uplatnenú námietku premlčania za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, keďže od septembra 2018, t. j. od oboznámenia žalovaného s výsledkami inšpekcie práce, do decembra 2019 sa vo veci náhrady mzdy za sviatok uskutočnili viaceré rokovania medzi žalovaným a odborovými organizáciami pôsobiacimi u žalovaného, pričom tieto rokovania boli neúspešné, teda žalovaný svojím konaním, keď dal prísľub na vyplatenie náhrady mzdy za sviatok zamestnancom a potom vyplatenie tejto náhrady vedome oddiaľoval, konal v rozpore s dobrými mravmi a naviac žalobca v postavení slabšej strany má požívať zvýšenú ochranu, nakoľko i podľa nálezu Ústavného súdu ČR zo dňa 16.06.2020, sp. zn. III. ÚS 2552/18, v ktorom rozhodnutí súd posudzoval aj námietku premlčania optikou dobrých mravov, prisvedčil, že v konkrétnom prípade vzhľadom na postavenie sťažovateľky ako slabšej zmluvnej strany je vznesená námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi.
5. V písomnej duplike žalovaný zotrval na svojich doposiaľ písomne deklarovaných argumentoch a považoval za nevyhnutné ozrejmiť, že na rozdiel od vodičov, ktorí pracujú v jednom z dvoch základných služobných zadelení - 4+2 alebo 5+2 (päť dní služba a dva dni voľno), revízori nepracujú v pevne stanovených služobných zadeleniach, ale pracujú podľa rozvrhu pracovného času - osobitného rozpisu služieb, zdôrazňujúc, že porušenie Zákonníka práce alebo nesúlad interných smerníc so Zákonníkom práce ohľadom určenia a rozvrhnutia pracovného času revízorov nebol žalovanému inšpektorátom práce nikdy vytýkaný, pričom rozhodnutie inšpektorátu práce zo dňa 07.09.2018 v znení jeho dodatku č. 1 zo dňa 09.10.2018 je výsledkom kontroly zameranej na vodičov MHD. V reakcii na žalobcom z dôvodu dobrých mravov spochybňovanej námietky premlčania žalovaný uviedol, že podľa ustálenej súdnej praxe dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva, lebo inštitút premlčania je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa zo zákona premlčuje a zdôraznil, že postup súdu podľa ust. § 3 Občianskeho zákonníka, umožňujúci odoprieť požadovanú ochranu, ak výkon subjektívneho práva nie je v súlade s dobrými mravmi, má miesto iba v ojedinelých a výnimočných prípadoch a to vtedy, ak vznesenie námietky premlčania je výrazom zneužitia práva na neprospech toho účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému nepriznanie jeho nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby by bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil.
6. Súd prejednal pracovnoprávny spor podľa ust. § 322 veta prvá zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) s nariadením pojednávania, vykonal dokazovanie stranami predloženými listinnými dôkazmi, prednesom procesných strán, resp. ich zástupcov a zistil nasledovný skutkový stav:
7. Vzhľadom na majetkový charakter žalobcom uplatneného subjektívneho práva a žalovaným vznesenú námietku premlčania súd posudzoval včasnosť uplatneného nároku s tým, že peňažný nárok uplatnený titulom náhrady mzdy za sviatok pripadajúci na deň 06.01.2017 v sume 71,35 €, ktorej splatnosť nastala dňa 12.02.2017 ako aj ďalšie časovo nasledujúce čiastkové nároky na náhradu mzdy nesporne premlčané neboli a berúc zreteľ výlučne na objektívnu veličinu času, nesporným medzi stranami bol tiež fakt, že nárok na náhradu mzdy za obdobie od 21.04.2014 do 26.12.2016 (včítane) v celkovej sume istiny 1.360,83 € premlčaný je, nakoľko splatnosť najneskoršej čiastkovej náhrady mzdy za sviatok pripadajúci na deň 26.12.2016 nastala dňa 12.01.2017 a od 13.01.2017 začala žalobcovi plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba na uplatnenie svojho majetkového práva podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka a táto dňa 13.01.2020 uplynula márne, pretože žalobca podal žalobu na súd až dňa 10.02.2020.
8. Žalobca založil svoju procesnú obranu v súvislosti s protistranou vznesenou námietkou premlčania na svojom slabšom procesnom postavení ako zamestnanca a na vedomom oddiaľovaní povinnosti zamestnávateľa vyplatiť zamestnancom sľúbenú náhradu mzdy za sviatok. Súd uvádza, že v posudzovanom právnom spore je absolútne irelevantné rozhodnutie Inšpektorátu práce zo dňa 07.09.2018, od ktorého mal žalovaný podľa názoru žalobcu nadobudnúť vedomosť a uzrozumenie o svojej povinnosti vyplatiť svojim zamestnancom náhradu mzdy za sviatok, nakoľko uvedené rozhodnutie Inšpektorátu práce sa netýkalo revízorov, na ktorej pracovnej pozícii pracuje i žalobca, ale pojednávalo o iných zamestnancoch žalovaného a to vodičoch mestskej hromadnej dopravy, preto je neopodstatneným poukaz žalobcu na paradoxnú situáciu spočívajúcu v prísľube zamestnávateľa danom svojím zamestnancom a následných neúspešných rokovaniach zamestnávateľa s odborovým organizáciami za účelom vyplatenia náhrady mzdy, keďže ak by sa aj zakladalo na pravde tvrdenie, že žalovaný vedel a napriek tomu nechcel zaplatiť náhradu mzdy za sviatok, neobstojí uvedená argumentácia vo vzťahu k osobe žalobcu, resp. iným revízorom. Vzhľadom na uvedené nemožno hodnotiť omisívne konanie žalovaného, keď od septembra 2018 do decembra 2019 nevyplatil žalobcovi náhradu mzdy za sviatok, ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, pretože žalovaný nedisponoval žiadnym rozhodnutím, individuálnym právnym aktom štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy, ktorým by nadobudol minimálne pochybnosť o svojom zákonnom postupe práve voči zamestnancom na pozícii revízora, pokiaľ ide o ich právo na náhradu mzdy za sviatok a teda bolo výlučne na žalobcovi, prípadne jeho ďalších kolegoch pracujúcich ako revízori domáhať sa svojho domnelého mzdového nároku podľa ust. § 122 ods. 3 Zákonníka práce a znášať i právne následky za predpokladu, že nebude dostatočne bdelým pri ochrane svojich práv a tieto neuplatní včas. Na základe zistených skutočností nie je možné aplikovať na posudzovaný spor judikatúru slovenských a českých ústavných súdov, v zmysle ktorej námietku premlčania možno kvalifikovať ako výraz zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, keďže zodpovednosť za oneskorené podanie žaloby v časti uplatneného peňažného nároku nesie výhradne žalobca a s prihliadnutím na neho ako na jediný zodpovednostný subjekt, nemožno ospravedlniť premlčanie časti jeho nároku ani jeho slabším procesným postavením, ktoré samo o sebe podľa Zákonníka práce ani iného zákona neeliminuje uplatnenie právneho inštitútu premlčania. Iné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o rešpektovaní základných spoločenských, kultúrnych a mravných noriem zo strany žalovaného vo vzťahu k žalobcovi, tento neuviedol a preto procesnú obranu žalobcu smerujúcu k posilneniu jeho zjavne premlčanej časti majetkového práva považoval súd za účelovú a nedôvodnú, o čom svedčí rýdze citovanie právnych viet z jednotlivých rozhodnutí ústavných súdov bez toho, aby v nálezoch deklarované právne závery boli logicky aplikovateľné na konkrétne správanie účastníkov posudzovaného hmotnoprávneho pracovnoprávneho vzťahu.
9. Podľa § 122 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení účinnom od 18.06.2016 do 16.06.2020 (v žalovanom nepremlčanom období), zamestnancovi, ktorý nepracoval preto, že sviatok pripadol na jeho obvyklý pracovný deň, patrí náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku, ak mu mzda ušla pre sviatok. U zamestnanca, ktorý je odmeňovaný mesačnou mzdou, sa sviatok, ktorý pripadne na jeho obvyklý pracovný deň, považuje za odpracovaný deň, za ktorý mu patrí mzda. Tomuto zamestnancovi náhrada mzdy za sviatok nepatrí. V kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve možno dohodnúť, že aj u zamestnanca, ktorý je odmeňovaný mesačnou mzdou, sa bude postupovať podľa prvej vety.
10. Medzi procesnými stranami nebolo sporné, že žalobca nebol odmeňovaný mesačnou mzdou a preto v posudzovanom spore prichádzala do úvahy aplikácia prvej vety citovaného ustanovenia § 122 ods. 3 Zákonníka práce. Z citovanej právnej normy vyplýva, že zamestnancovi prislúcha náhrady ušlej mzdy, ak nepracoval z dôvodu, že na jeho obvyklý pracovný deň pripadol sviatok. Zákonná hypotéza tak v sebe kumuluje nasledovné podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne, aby zamestnancovi patrila náhrada mzdy a to:
- nevykonávanie práce zamestnancom,
- nevykonávanie práce vo sviatok,
- sviatok pripadol na obvyklý pracovný deň zamestnanca,
- zamestnancovi pre sviatok mzda ušla. 11. Žalobca protichodne s argumentáciou žalovaného zastával názor, že pracovný čas revízorov (a teda i žalobcu) je rozvrhnutý rovnomerne rovnako ako u vodičov mestskej hromadnej dopravy, tvrdiac, že pracoval vždy od pondelka do piatku, cez víkend mal voľno, a keď počas pracovného týždňa pripadol sviatok na niektorý deň z tohto týždňa, nepracoval, ale musel si ho v danom mesiaci nadrobiť.
12. Podľa článku 1 bod 2. internej smernice žalovaného - „Úprava pracovného času RS 90/11, číslo vydania: 6“, platnej od 01.01.2014 (ďalej len „interná smernica“), pri rovnomernom a nerovnomernom rozvrhnutí pracovného času sa v akciovej spoločnosti stanovuje začiatok a koniec pracovnej zmeny nasledovne: u vodičov prostriedkov mestskej hromadnej dopravy, zamestnancov oddelenia riadenia kvality, výkonní zamestnanci zabezpečujúci vylepovanie cestovných poriadkov a dopravných informácií, zamestnanci vykonávajúci dopravný prieskum, oddelenia vyšetrovania dopravných nehôd a poistných udalostí, autoškoly a školiaceho strediska, oddelenia prepravnej kontroly a referátu odbytu cestovných lístkov/okrem technicko-hospodárskych zamestnancov u ktorých sa uplatňuje pružný pracovný čas/sa pracovný čas určuje podľa služobného zadelenia alebo rozvrhu pracovného času nadväzne na potreby zabezpečenia MHD a služieb poskytovania obyvateľstvu.
13. V zmysle článku 1 bod. 2. internej smernice určeného pracovného času zamestnancov pracujúcich na jednotlivých úsekoch v spoločnosti žalovaného, na rozdiel od iných zamestnancov žalovaného na obchodnom úseku ako aj ďalších úsekoch, ktorí majú stanovenú určitú časovým intervalom vymedzenú pracovnú dobu, zamestnanci oddelenia prepravnej kontroly - revízori ako jediní pracovníci majú stanovenú pracovnú dobu výhradne podľa osobitného rozpisu služieb.
14. Podľa článku 1 bod 5. písm. b) internej smernice žalovaného, naplnenie ustanoveného týždenného pracovného času v rámci priemerného týždenného pracovného času bude zabezpečené u vodičov prostriedkov mestskej hromadnej dopravy a zamestnancov s nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom v období príslušného kalendárneho štvrťroku.
15. Citované ustanovenie internej smernice žalovaného rozlišuje v rámci fondu pracovného času, t. j. v rámci zabezpečenia naplnenia ustanoveného týždenného pracovného času v príslušnom kalendárnom štvrťroku medzi zamestnancami pracujúcimi ako vodiči mestskej hromadnej dopravy a zamestnancami s nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom a teda na základe uvedenej diferenciácie zamestnancov z hľadiska fondu pracovného času je zrejmé, že za prizmy, podľa ktorej revízori by mali predstavovať zamestnancov s nerovnomerným rozvrhnutím pracovného času, nie je možné nazerať na nich optikou vodičov mestskej hromadnej dopravy, ktorých pracovný čas podľa zhodných tvrdení oboch procesných strán je rozvrhnutý rovnomerne, ergo 5 dní práca a 2 dni voľno.
16. Na základe žalovaným predloženého rozpisu služieb žalobcu za do úvahy prichádzajúce obdobie, do ktorého spadá nepremlčaná časť uplatneného nároku, súd jednak zistil, že žalobca nepracoval konštantne od pondelka do piatku (počas pracovného týždňa), nakoľko napríklad v dňoch 24.02.2017 a 27.02.2017, ktoré dátumy pripadli na piatok a pondelok (pracovné dni), nepracoval a súčasne súd mal preukázané, že žalobca pracoval i vo sviatok 29.08.2019, ktorý pripadol na štvrtok ako aj vo sviatok 01.11.2019, ktorý pripadol na piatok.
17. Z uvedeného rozpisu pracovných služieb vyplýva nepravdivosť tvrdenia žalobcu, že pracoval vždy od pondelka do piatku, nakoľko nie vždy pracoval počas celého pracovného týždňa a nezakladajúcou sa na pravde je tiež skutočnosť, že počas sviatkov pripadajúcich na niektorý z pracovných dní (pondelok až piatok) žalobca vôbec nepracoval, a preto nemožno dospieť k záveru, že ak sviatok pripadol na pracovný deň, žalobcovi ušla mzda z dôvodu, že v jeho obvyklý pracovný deň pre sviatok nepracoval. Žalobca totiž
nemohol nepracovať vo sviatok z dôvodu, že sviatok pripadol na jeho obvyklý pracovný deň, pretože ako revízor spravujúci sa osobitným rozpisom služieb obvyklý pracovný deň nemá, t. j. nepracoval výlučne pre to, že v daný sviatok nemal určenú službu. Vzhľadom na preukazne zistenú skutočnosť, že výkon práce revízorov sa neriadi sviatkami a teda ich práca nie je závislá od sviatkov, keďže službu vykonávajú a svoj fond pracovného času plnia podľa osobitného rozvrhu služieb, nie je možné vo vzťahu k žalobcovi uplatniť ustanovenie § 122 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce, nakoľko dispozícia tejto právnej normy spočívajúca v práve na náhradu mzdy sa viaže na hypotézu spočívajúcu v ušlej mzde pre nevykonávanie práce z dôvodu sviatku, ktorý pripadol na obvyklý pracovný deň zamestnanca, avšak žalobca na rozdiel od vodičov mestskej hromadnej dopravy nemal rovnomerne rozvrhnutý pracovný čas na päť pracovných dní (pondelok - piatok) a zároveň nemal ani iným konštantným spôsobom vymedzené dni, ktoré by svojím označením bolo možné považovať za obvyklé pracovné dni žalobcu. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani procesný útok žalobcu, ktorým sa snažil posilniť svoj procesný nárok pripodobením svojho rozvrhu pracovných služieb k rozvrhu služieb vodičov mestskej hromadnej dopravy, ktorí jazdia s pravidelným striedaním liniek, pretože revízor na rozdiel od vodiča nevie vopred určiť, že napríklad vždy v stredu bude vykonávať kontrolu cestovných lístkov a teda ani zúžením rozsahu pracovných dní nemožno určiť konkrétny pracovný deň žalobcu ako jeho obvyklý pracovný deň.
18. Zároveň je správna tiež argumentácia žalovaného založená na skutočnosti, že nepracovanie žalobcu pre sviatok nemá žiadny vplyv na jeho mzdu a nijako žalobcu na mzde neukracuje, nakoľko vzhľadom k určeným fondom pracovného času na príslušný kalendárny štvrťrok, ktoré revízori plnia, možno konštatovať, že žalobcovi neušla mzda pre sviatok. Ak by totiž v dôsledku sviatku nebol naplnený týždenný fond pracovného času, zamestnávateľ určí v ďalšom období pracovnú zmenu na vyrovnanie rozdielu vo fonde pracovného času, čo potvrdil aj sám žalobca na pojednávaní, keď uviedol, že sviatok pripadajúci na pondelok až piatok, počas ktorého nepracoval, si musel v danom mesiaci nadrobiť a preto pri takomto postupe revízor - žalobca v dôsledku sviatku neprichádza o mzdu a nevznikol mu nárok na jej náhradu podľa ust. § 122 ods. 3 Zákonníka práce.
19. Z vyššie uvedených dôvodov, keď nie je možné deklarovať, že žalobca v ním špecifikovaných dňoch nepracoval pre sviatok, ktorý by pripadal na jeho obvyklý pracovný deň, nakoľko s prihliadnutím na osobitný rozvrh služieb nevykonával svoju pracovnú službu výhradne len od pondelka do piatku, v dôsledku čoho nemožno tieto dni ani niektorý z týchto vo všeobecnosti pracovných dní kvalifikovať ako obvyklý pracovný deň žalobcu a tiež z dôvodu, že žalobcovi vzhľadom na zabezpečenie plnenia jeho stanoveného týždenného pracovného času v príslušnom kalendárnom štvrťroku objektívne nemohla pre sviatok mzda ujsť, súd dospel k záveru, že uplatnený nárok na náhradu mzdy je vecne čo do právneho dôvodu neopodstatnený a naviac v časti nároku uplatneného za obdobie apríl 2014 až december 2016 aj premlčaný, preto nemožno žalobcovi priznať procesný úspech a súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
20. O trovách konania súd rozhodol postupom podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP na základe zásady pomeru úspechu strán v konaní tak, že procesne úspešnému žalovanému priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ust. § 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP). V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).