Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/290/2016

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková v právnej veci žalobcu: CRIF - Slovak Credit Bureau, s.r.o., IČO: 35 886 013, so sídlom Malý trh 2/A, Bratislava, zastúpený splnomocnencom: Havel, Holásek & Partners s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 36 856 584, so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, proti žalovanej: P. M., nar. XX.X.XXXX, bytom X. T. XX/XX, M., o zaplatenie 373,42 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 7C/440/2015-121 zo dňa 24.11.2015 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 7C/440/2015-137 zo dňa 19.7.2016 v zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie rozsudkom v spojení s opravným uznesením označenými v záhlaví odporcovi (žalovanej) uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi (žalobcovi) sumu 257,30 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 297,30 eur od 28.3.2014 do 26.9.2014, s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 257,30 eur od 27.9.2014 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok), vo zvyšku návrh (žalobu) zamietol (druhý výrok) a odporcovi (žalovanej) uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi (žalobcovi) trovy konania vo výške 41,66 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (tretí výrok).

2. Rozsudok v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 879l, § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, § 2 písm. a), § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1, ods. 2 písm. i), j) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, § 224 Civilného sporového poriadku.

3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že zmluva o kontokorentnom úvere zo dňa 19.9.2003 uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je zmluvou o úvere upravenou v § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Táto zmluva patrí v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Keďže však žalovaná mala uzavrieť predmetnú zmluvu ako spotrebiteľ (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka), na daný právny vzťah sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, tiež aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže právny predchodca žalobcu je podnikateľ a úvery poskytuje opakovane

(dodávateľ), žalovaná je fyzická osoba, ktorá preukázateľne nekonala v tomto vzťahu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (spotrebiteľ). Súd prvej inštancie poukázal na to, že zmluva o úvere neobsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, a to najmä náležitosti zmluvy podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, t. j. zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ďalej neobsahuje priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a preto sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov z poukazom na ust. § 4 ods. 3 citovaného zákona. Žalovaná celkovo vyčerpala sumu 861,58 eur a celkovo uhradila sumu 604,28 eur (dňa 26.9.2014 uhradila sumu 40 eur), teda na istine úveru dlhuje žalobcovi rozdiel v sume 257,30 eur, preto súd prvej inštancie žalobe čo do sumy 257,30 eur vyhovel. Čo sa týka úrokov vo výške 54,02 eur a poplatkov vo výške 61,10 eur, tieto súd prvej inštancie zamietol poukazujúc na ust. 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov a ďalej priznal žalobcovi v zmysle ust, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka úroky z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 297,30 eur od 28.3.2014 do 26.9.2014 a úroky z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 257,30 eur od 27.9.2014 do zaplatenia. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal náhradu trov konania v pomere 37,92 %, keď od úspechu žalobcu 68,69 % odrátal úspech žalovanej 31,04 %, pričom náhrada trov v sume 109,86 eur predstavuje súdny poplatok 8,34 eur (37,92 % zo sumy 22 eur) a trovy právneho zastúpenia 33,32 eur (37,92 % zo sumy 87,86 eur).

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v zamietajúcom výroku a výroku o náhrade trov konania podal písomne odvolanie žalobca prostredníctvom jeho splnomocnenca odôvodnené: § 205 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. h) súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, § 205 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, § 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní žalobca uviedol, že poukazuje na znenie zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, konkrétne na § 1 ods. 3 v ktorom je uvedené: Zákon sa ďalej nevzťahuje na úver formou preddavku na bežný účet poskytnutý iným spôsobom ako na kreditné karty. Žalobca má za to, že v zákone účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, sa zákon o spotrebiteľských úveroch na daný úverový vzťah neaplikoval. Z tohto dôvodu nie je možné sankcionovať žalobcu za absenciu náležitostí, ktoré by inak zmluva podľa toho zákona musela obsahovať. Vzhľadom na túto skutočnosť je nárok žalobcu dôvodný v plnom rozsahu Navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, žalobe v celom rozsahu vyhovie.

5. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa nevyjadrila.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h), § 205 ods. 2 písm. b), h) v čase podania odvolania

účinného Občianskeho súdneho poriadku, ktoré majú ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. a), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutých výrokoch v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b), c) Civilného sporového poriadku) a vec mu v zrušenom rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

8. Už právoplatnou časťou preskúmavaného rozsudku v spojení s opravným uznesením (§ 367 ods. 2 veta prvá Civilného sporového poriadku) súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 257,30 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 297,30 eur od 28.3.2014 do 26.9.2014, s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 257,30 eur od 27.9.2014 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vzhľadom na to, že žalovaná proti preskúmavanému rozsudku v spojení s opravným uznesením vo vyhovujúcej časti odvolanie nepodala, v tejto vyhovujúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením nadobudol právoplatnosť. Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostal zamietajúci výrok a výrok o náhrade trov konania rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením súdu prvej inštancie. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie právne správne posúdil jeho nárok.

9. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, ako aj celého obsahu spisu, dospel k záveru, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe doposiaľ vykonaných dôkazov dospel k nie celkom správnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a čiastočne odôvodnenie napadnutého rozsudku vykazuje znaky nepreskúmateľnosti.

10. Podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu 373,42 eur s príslušenstvom a trovy konania. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel v časti o zaplatenie sumy 257,30 eur s príslušenstvom a vo zvyšku žalobu zamietol z dôvodu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, s poukazom na čo považoval poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Keďže žalovaná celkovo vyčerpala sumu 861,58 eur a celkovo uhradila sumu 604,28 eur, súd prvej inštancie vyhovel žalobe čo do sumy 257,30 eur s príslušenstvom. Žalobca nesúhlasil s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie a namietal, že zákon č. 258/2001 Z. z. účinný v čase uzatvorenia zmluvy o kontokorentnom úvere zo dňa 19.9.2003 sa na kontokorentný úver poskytnutý žalovanej nevzťahuje a z tohto dôvodu nie je možné žalobcu sankcionovať za absenciu náležitostí, ktoré by mala zmluva o kontokorentnom úvere zo dňa 19.9.2003 obsahovať podľa tohto zákona.

11. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 19.9.2003 bola medzi právnym predchodcom žalobcu ako bankou a žalovanou ako majiteľom účtu uzatvorená zmluva o kontokorentnom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úverového rámca vo výške 464,71 eur (14.000,-Sk) s dohodnutou premenlivou úrokovou sadzbou 10,85 % ročne, s dohodnutým úrokom z omeškania vo výške 26,40 % ročne, s konečnou splatnosťou úveru dňa 18.9.2004, pričom doba trvania zmluvy sa predlžuje vždy o dobu jedného roka, ak dlžník neoznámi veriteľovi najneskôr v lehote 1 mesiaca pred uplynutím doby trvania zmluvy, že nemá záujem o predĺženie doby trvania zmluvy, maximálne do dosiahnutia 62. roku veku dlžníka. Listom zo dňa 8.10.2013 právny predchodca žalobcu odstúpil od zmluvy, na základe ktorej bolo žalovanej poskytnuté povolené prečerpanie k bežnému účtu a vyzval žalovanú na zaplatenie pohľadávky vo výške 413,36 eur v lehote 7 dní od doručenia tohto oznámenia. Listom zo dňa 1.4.2014 oznámil právny predchodca žalobcu žalovanej, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0346/2014/CE zo dňa 27.3.2014 postúpil pohľadávku z nepovoleného prečerpania na účte na žalobcu.

12. Súd prvej inštancie vyhodnotil právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou za spotrebiteľský aplikujúc naň ustanovenia § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, § 2 písm. a), § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1, ods. 2 písm. i), j) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov.

13. Odvolací súd je toho názoru, že právny vzťah, ktorý vznikol medzi bankou a žalovanou, je potrebné posúdiť prvotne podľa relevantných ustanovení Obchodného zákonníka (708 ods. 1, 2, § 710, § 497), keďže právny predchodca žalobca na základe zmluvy o kontokorentnom úvere umožnil žalovanej ako majiteľovi účtu čerpať peňažné prostriedky právneho predchodcu žalobcu ako banky v prípade vyčerpania jej vlastných peňažných prostriedkov. Uzavretie zmluvy o bežnom účte je možné podľa § 708 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka tak, že zmluvou o bežnom účte sa zaväzuje banka zriadiť do určitej doby na určité meno bežný účet pre jeho majiteľa. Na uzavretie zmluvy sa vyžaduje písomná forma. Banka je povinná prijímať na bežný účet v mene, na ktorý znie, peňažné vklady alebo platby uskutočnené v prospech majiteľa účtu a z peňažných prostriedkov na bežnom účte podľa výstavného príkazu majiteľa účtu alebo pri splnení podmienok v zmluve vyplatiť mu požadovanú sumu alebo uskutočniť v jeho mene platby ním určeným osobám. Banka je ďalej povinná prijímať platby na bežný účet, vykonávať platby z bežného účtu a vykonávať zúčtovania alebo uskutočniť platby v súlade so zmluvou o bežnom účte a v lehotách a za ďalších zákonom ustanovených podmienok pre poskytovanie platobných služieb. Pokiaľ to umožní dohoda s bankou, je možné účet používať ako debetný účet (§ 710 Obchodného zákonníka), t. j. v prípade vyčerpania peňažných prostriedkov má majiteľ účtu možnosť čerpať peňažné prostriedky banky tak, ako by si vzal úver (§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka).

14. Súd prvej inštancie súčasne konštatoval, že v danom prípade sa na právny vzťah strán vzťahuje aj zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov. V zmysle ustanovenia § 1 ods. 3 uvedeného zákona v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o kontokorentnom úvere sa tento zákon nevzťahuje na úver formou preddavku na bežný účet poskytnutý bankou iným spôsobom ako na kreditné karty. V danom prípade ide o nárok z prečerpania peňažných prostriedkov na účte, tzv. kontokorent, preto sa na právny vzťah strán tento zákon nevzťahuje, preto záver súdu prvej inštancie v tomto smere nie možné považovať za vecne správny.

15. Ďalej súd prvej inštancie aplikoval na právny vzťah strán ustanovenia § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.2008, hoci zmluva o kontokorentnom úvere bola uzatvorená dňa 19.9.2003, teda pred účinnosťou prvej časti, piatej hlavy Občianskeho zákonníka s názvom Spotrebiteľské zmluvy. Novelou Občianskeho zákonníka boli s účinnosťou od 1.4.2004 implementované do Občianskeho zákonníka tri smernice ES: Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých obchodných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, Smernica Európskeho parlamentu a rady č. 94/47/ES o kúpe práva na sezónne užívanie nehnuteľností, Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 1999/44/ES o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a súvisiacich zárukách. Systém ochrany spotrebiteľa zavedený Smernicou Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa nachádza v nerovnomernom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi z hľadiska jeho vyjednávacej sily, tak úrovne informovanosti, čo vedie k tomu, že pristúpi k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník, teda "profesionálne znalý podnikateľ", dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.

16. I ten, kto ako spotrebiteľ uzavrel zmluvu o bežnom účte a o jeho povolenom prečerpaní v rámci stanoveného limitu, má právo na ochranu formou zákonných ustanovení prijatých na ochranu spotrebiteľa. Zmluvný vzťah účastníkov bol uzavretý s právnym predchodcom žalobcu, ktorým bola Slovenská sporiteľňa, a.s. a na druhej strane vystupovala žalovaná ako fyzická osoba. Na strane dodávateľa tu vystupovala Slovenská sporiteľňa, a.s. zameraná na poskytovanie bankových, investičných a iných služieb, ktoré dodávala i fyzickým osobám (porovnaj výpis z obchodného registra

na internete) a žalovaná vystupovala ako fyzická osoba, teda ako subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, predmetný bežný účet bol pre jeho osobnú potrebu, pričom žalobca iný účel zriadenia a vedenia tohto bežného účtu nepreukázal. Hoci Občiansky zákonník v čase uzatvorenia zmluvy o kontokorentnom úvere neobsahoval ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv neznamená to, že zmluva o kontokorentnom úvere nie je spotrebiteľskou (typovou) zmluvou podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o kontokorentnom úvere, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Nesprávne preto súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.2008 a vôbec neaplikoval správny právny predpis zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o kontokorentnom úvere (§ 23a).

17. Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34) je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 uvedenej smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje teda spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Povinnosťou vnútroštátneho súdu je reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy, keďže žalobca sa domáha svojho nároku voči žalovanému, ktorý je spotrebiteľom.

18. Nielenže súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, ale opomenul sa vysporiadať aj s otázkou odstúpenia od zmluvy o kontokorentnom úvere. Z obsahu spisu vyplynulo, že právny predchodca žalobcu odstúpil od zmluvy o kontokorentnom úvere listom zo dňa 8.10.2013 a ku dňu 16.10.2013 zrušil bežný účet žalovanej. Nepochybne v danom prípade ide o spotrebiteľský vzťah s ohľadom na charakter uzavretej zmluvy o kontokorentnom úvere a povahu strán tejto zmluvy. Zmluva o úvere je upravená v ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom sa jedná o absolútny obchod, a teda na zmluvný vzťah medzi stranami by sa mali použiť v prvom rade ustanovenia Obchodného zákonníka a len podporne ustanovenia Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to, že účastníkom záväzkového vzťahu je spotrebiteľ, je však dôvodné na predmetný právny vzťah prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného zákonníka. Uvedený záver bol okrem iného pretransformovaný i do znenia Občianskeho zákonníka jeho ostatnou novelou (§ 52 ods. 2 veta posledná Občianskeho zákonníka). Naviac vyššie uvedený výklad je i eurokomformný, keď Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vo veci C-243/08 Pannon GSM a vo veci C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones) uzavrel, že systém ochrany zavedený Smernicou Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, na základe čoho je mu poskytovaná zvýšená ochrana. Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

19. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi stranami založený predmetnou zmluvou o kontokorentnom úvere je nevyhnutné posudzovať podľa občianskoprávnej úpravy, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon č. 634/1992 Zb. č. 634/1992 Zb. o

ochrane spotrebiteľa, ako i Občiansky zákonník, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je . S prihliadnutím na prednostnú aplikáciu Občianskeho zákonníka je potrebné odstúpenie, ako aj jeho účinky, posudzovať v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa odstúpením od zmluvy zmluva od začiatku zrušuje. Na tomto závere nič nemení ani špecifická úprava obsiahnutá v ustanovení § 506 Obchodného zákonníka, keď ako už bolo uvedené vyššie, je na daný vzťah potrebné prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka s prihliadnutím na spotrebiteľský charakter záväzkovo-právneho vzťahu. Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke odstúpenia od zmluvy, ktorá je na prospech spotrebiteľa (zmluva sa ruší od samotného počiatku t.j. s účinkami „ex tunc“) na rozdiel od právnej úpravy odstúpenia od zmluvy v Obchodnom zákonníku (s účinkami „ex nunc“). Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

20. Činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná, je právnym posúdením veci. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciu práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že neaplikoval náležitú právnu normu (§ 708 ods. 1, 2, § 710, § 497 Obchodného zákonníka, § 23a zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 48 ods. 2, § 457 a nasl. Občianskeho zákonníka) a vec podľa týchto hľadísk ani právne nevyhodnotil.

21. Okrem toho, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, keď neaplikoval náležitú právnu normu a vec podľa týchto hľadísk ani právne nevyhodnotil, nadväzne na čo potom i nedostatočne zistil skutkový stav, keď nevykonal dokazovanie i oboznámením sa s Odstúpením od zmluvy o kontokorentnom úvere zo dňa 8.10.2013, ako navrhoval žalobca.

22. Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

23. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

24. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

25. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia

(§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie), pričom účastníkovi konania / strane musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka / strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenia sa totiž chápu aj z hľadiska práv účastníka konania / strany na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a tieto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania / strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998- I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

26. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa príslušenstva s vyššie uvedenými kritériami je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu nie sú zrejmé pre rozhodnutie súdu v časti týkajúcej sa príslušenstva relevantné myšlienkové postupy a úvahy, ktoré viedli súd prvej inštancie k neakceptovaniu argumentácie žalobcu čo do právneho nároku na zaplatenie príslušenstva. Pokiaľ nie je zrejmé, aký právny záver o skutkovom stave veci urobil súd prvej inštancie v rozsúdenej veci vo vzťahu k príslušenstvu (zmluvný úrok, úrok z omeškania), teda akú tzv. skutkovú vetu podrobil právnej kvalifikácii, keď odôvodnenie jeho rozsudku obsahuje iba zoznam čiastkových skutkových zistení a úvahu súdu, že „čo sa týka úrokov vo výške 54,02 eur a poplatkov vo výške 61,10 eur, tieto súd zamietol poukazujúc na ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z.“, a to dokonca bez akéhokoľvek odôvodnenia čiastočného zamietnutia žaloby v časti príslušenstva, bez odôvodnenia vzťahu medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, je potrebné prijať záver, že takéto rozhodnutie je zaťažené vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

27. Žalobca odvolaním napadol aj výrok o náhrade trov konania, ktoré odvolanie v tejto časti však žiadnym spôsobom nezdôvodnil.

28. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že neaplikoval náležitú právnu normu (§ 708 ods. 1, 2, § 710, § 497 Obchodného zákonníka, § 23a zák. č. 634/1992 Zb., § 48 ods. 2, § 457 a nasl. Občianskeho zákonníka) a vec podľa týchto hľadísk ani právne nevyhodnotil. Rovnako je rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku z časti nepreskúmateľný, nakoľko jeho odôvodnenie nezodpovedalo požiadavkám zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (majúce

ekvivalent v ustanovení § 220 ods. 2 aktuálne účinného Civilného sporového poriadku). Napokon súd prvej inštancie nevykonal ani navrhnutý dôkaz, a to oboznámenie sa s odstúpením od zmluvy. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutej zamietajúcej časti vrátane závislého výroku o náhrade trov konania zrušil a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b), c) a § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

29. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania, čo vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou.

30. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok v zrušenej časti vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania (vrátane doplnenia dokazovania i oboznámením sa s odstúpením od zmluvy), ktoré je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 Civilného sporého poriadku a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty odvolateľa, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť.

31. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

32. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .