Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-300-2015.pdf
PDF · 146.78 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/300/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobkyne M.. C. A., G.. X.XX.XXXX, K. A. XXX/XX, O., zastúpenej JUDr. Jánom Sitarčíkom, advokátom, Lučenec, Dr. Herza 20, proti žalovanému T. Z., G.. X.X.XXXX, K. G.. O. XX/XX, A., o vydanie osobného motorového vozidla a o protinávrhu žalovaného o zaplatenie sumy 8.200,- € s prísl., o odvolaniach žalobkyne a žalovaného proti rozsudku 8C 8/2012-209 z 23.3.2015 Okresného súdu Spišská Nová Ves
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe o vydanie osobného motorového vozidla zn. BMW3 Touring EVČ: PT 340 AP s prísl. vyhovené.
V ostatnej časti z r u š u j e rozsudok a v zrušenom rozsahu vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni osobné motorové vozidlo zn. K. E. N.: O. XXX Q., Z. Č.: H. spoločne s kľúčmi od vozidla a osvedčením o evidencii vozidla - časť I., do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalšími výrokmi (II. a III.) žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 8.200,- € s 5,25 % úrokmi z omeškania ročne od 29.5.2014 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti protinávrh žalovaného zamietol. IV. výrokom vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté osobitným uznesením v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
2. Rozhodol tak o žalobe podanej žalobkyňou, ktorou sa domáhala proti žalovanému uloženia povinnosti vydať jej osobné motorové vozidlo zn. K. E. N.: O. XXX Q., Z. Č.: H. spoločne s kľúčmi od vozidla a osvedčením o evidencii vozidla - časť I., ako aj o protinávrhu (v poradí druhom), ktorým sa žalovaný v tomto spore domáhal uloženia povinnosti žalobkyni zaplatiť mu sumu 8.200,- € s prísl. titulom poskytnutej pôžičky (o protinávrhu žalovaného, ktorým sa v tomto spore domáhal proti žalobkyni určenia, že motorové vozidlo patrí do podielového spoluvlastníctva účastníkov so spoluvlastníckym podielom žalobkyne v 1/3 a žalovaného 2/3 - iny z celku, zrušenia podielového spoluvlastníctva účastníkov a prikázania osobného motorového vozidla do výlučného vlastníctva žalovaného s povinnosťou zaplatiť žalobkyni sumu 4.600,- €, bolo rozhodnuté rozsudkom 8C 8/2012-81 z 5.11.2012, ktorý vo výroku o zamietnutí protinávrhu nadobudol právoplatnosť - pozn. odvolacieho súdu). Súd nárok uplatnený žalobou a v poradí druhý protinávrh žalovaného právne posúdil podľa ustanovení § 126, § 132 ods. 1, § 588, § 628 ods. 1 a § 630 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že žalobkyňa pre úspech v spore by musela preukázať, že sa stala výlučnou vlastníčkou sporného motorového vozidla a tiež, že žalovaný bez právneho dôvodu „jej výlučné vlastníctvo zadržiava a odmieta jej vydať“. Po zistení skutkového stavu doplneným dokazovaním a vyhodnotením vykonaných dôkazov v zmysle pokynov a právneho názoru
vysloveného v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Košiciach č.k. 11Co 30/2013-119 z 30.9.2013 súd mal preukázané, že žalobkyňa na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 5.8.2011 s predávajúcim E. A., sa stala výlučnou vlastníčkou osobného motorového vozidla zn. K. E. N.: O. XXX Q., Z. Č.: H., za ktoré zaplatila predávajúcemu sumu 13.000,- €, je vedená v evidencii dopravného inšpektorátu ako držiteľka motorového vozidla, pričom prejav jej vôle smeroval k nadobudnutiu vlastníctva k motorovému vozidlu, keďže žalobkyňa skutočne mala želanie motorové vozidlo kúpiť jednak pre svoju potreby ako aj svojej maloletej dcéry, čomu nasvedčuje tiež jej komunikácia s predávajúcim formou SMS správ a telefonátov pri dojednávaní zmluvných podmienok, uzavretie kúpnej zmluvy, následne aj uzavretie zmluvy o zákonnom poistení motorového vozidla, zaplatenie poistného, ako aj poplatku za prevod. Spornou skutočnosťou v konaní bolo, či kúpna cena zaplatená za motorové vozidlo bola darom alebo pôžičkou žalovaného, ktorý sa protinávrhom od žalobkyne domáhal jej vrátenia. Keďže žalobkyňa tvrdila, že kúpna cena za predmet kúpy bola zaplatená z finančných prostriedkov, ktoré jej žalovaný daroval, a žalovaný darovanie sumy 13.000,- € žalobkyni popieral, preto podľa názoru súdu prvej inštancie žalobkyňu zaťažovalo dôkazné bremeno v spore nad akúkoľvek pochybnosť preukázať, že skutočne k darovaniu peňazí zo strany žalovaného došlo. Keďže pri údajnom darovaní nebol účastný žiaden svedok, súd sa zaoberal tvrdeniami sporných strán a zisťoval, či došlo k platnému darovaniu (uzavretiu dvojstranného právneho úkonu), teda či darca (v tomto prípade žalovaný) z vlastnej vôle odovzdal predmet dar - finančné prostriedky vo výške 13.000,- € žalobkyni a žalobkyňa ako obdarovaná predmet daru prijala. Súd zdôraznil, že darovanie je veľmi často používaný inštitút vyskytujúci sa hlavne medzi príbuznými či manželmi, avšak v tomto prípade mala žalobkyňa prijať od žalovaného značne hodnotný dar, i keď jej vzťah s žalovaným považovala za priateľský a vo fáze darovania veľké šance na rozvíjanie jej vzťahu so žalovaným nedávala. Mala totiž voči žalovanému výhrady, vytýkala mu, že sa bezplatne u nej stravoval, nocoval, intímne sa s ňou stýkal, preto považovala za prirodzenú vec, aby z vďaky za 2,5 roka trvajúcu známosť jej daroval peniaze na zakúpenie auta. Súd po vyhodnotení vykonaných dôkazov (výpovede žalobkyne, žalovaného a svedeckej výpovede Kataríny Schrammovej, matky žalobkyne) dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania k platnému darovaniu nedošlo, pretože nemožno darovanie vnímať ako druh vyrovnania za poskytnutie stravy, ubytovania, či pohlavného zbližovania. Tiež absentuje vôľa žalovaného peniaze žalobkyni darovať a nebolo v konaní preukázané, aby žalovaný žalobkyni peniaze skutočne odovzdal a žalobkyňa ich od neho prijala. Súd považoval za preukázané, že peniaze, za ktoré bolo žalobkyňou auto zakúpené, patrili žalovanému, ktorý v období kúpy motorového vozidla disponoval značnými finančnými prostriedkami od bývalej manželky, čo mu vyplynulo z dohody uzavretej dňa 2.6.2011 medzi žalovaným a jeho bývalou manželkou a z výpovede svedkyne L. C., Q. G. J. F. A. V. C. J., Ž. A. XX.XXX,- €. Ž. Ž. G., Q. J.. Súd tiež poukázal na rozporné tvrdenie žalobkyne ohľadne jej nesolventnosti, pretože najskôr tvrdila, že nemala finančné prostriedky na kúpu vozidla, neskôr uviedla, že pracovala 6 rokov v P. a tak bola nemenej solventná a finančne zabezpečená ako žalovaný, nakoľko jej príjem ďaleko prevyšoval príjem dobre zarábajúceho človeka v A.. Súd prihliadol tiež na to, že žalobkyňa dňa 26.8.2011 vybrala úver z banky a za tým účelom si dňa 9.8.2011 (teda 4 dni po kúpe vozidla) založila účet, previedla v dvoch splátkach peniaze (dňa 30.8.2011 a 5.9.2011) na účet žalovaného, v októbri 2011 bola ochotná žalovanému vydať splnomocnenie na prihlásenie motorového vozidla na jeho osobu, preto neuveril tvrdeniu žalobkyne, že nemala voči žalovanému žiadny dlh. Tvrdeniu žalovaného o tom, že žalobkyni peniaze na kúpu vozidla požičal (nie daroval) nasvedčuje nielen to, že žalobkyňa previedla postupne (teda nie jednorázovo s úmyslom žalovanému pomôcť, ako to tvrdila) dňa 30.8.2011 na účet žalovaného v banke sumu 3.000,- € a následne dňa 5.9.2011 sumu 1.750,- €, teda spolu mu zaplatila sumu 4.750,- €, ale hlavne to, že štyri dni po uzavretí kúpnej zmluvy vybavovala úver v O. K. A., Q..A.., aby žalovanému podľa jej tvrdení urgentne finančne pomohla. Podľa názoru súdu prvej inštancie je nelogické, aby v takom krátkom časovom intervale bol žalovaný schopný žalobkyňu obdarovať a zároveň sa dostať do finančnej tiesne, ktorú mohol preklenúť len pôžičkou zo strany žalobkyne. Žalovaný podľa súdu uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že v mesiacoch august a september 2011 peňažnú výpomoc nepotreboval, keďže inžinierske siete na svojej nehnuteľnosti zrealizoval až v roku 2013, pričom v júli 2011 (mesiac predtým ako mu žalobkyňa časť finančných prostriedkov z úveru previedla na jeho účet) na svojom účte mal sumu 47.000,- €. Žalobkyňa nepoprela, že napísala žalovanému SMS správu, v ktorej uviedla, že po jeho návrate (zo zahraničia) mu napíše splnomocnenie, aby si mohol prihlásiť vozidlo na svoje meno. Súd uveril tvrdeniu žalovaného, že žalobkyňa nebola schopná uhrádzať pôžičku ním poskytnutú na kúpu vozidla, preto sa dohodli, že auto bude prepísané na neho a on jej vráti sumu 4.600,- €. Žalobkyňa svoj súhlas s prevodom vlastníctva vozidla na žalovaného podmieňovala tým, že žalovaný jej zaplatí sumu 13.000,- €, ktorú jej mal dňa 5.8.2011 darovať, čo podľa názoru súdu bolo zo strany žalobkyne neetické. Pokiaľ sa žalobkyňa stala vlastníčkou motorového vozidla za peniaze darované jej žalobcom
(správne žalovaným - pozn. odvolacieho súdu), nebol by podľa názoru súdu žiadny dôvod vydávať žalovanému splnomocnenie a prepisovať na neho auto. Aktuálne by to bolo iba v prípade, ak skutočne nebola schopná požičané peniaze za kúpnu cenu žalovanému vrátiť a riešením bolo zbaviť sa dlhu vydaním predmetu kúpy žalovanému. Na základe uvedených skutočností súd uzavrel, že žalobkyňa, na rozdiel od žalovaného, dôkazné bremeno neuniesla a nepreukázala tvrdenie, že sumu 4.600,- € poskytla žalovanému z dôvodu, že nemal dostatok finančných prostriedkov na to, aby financoval osamostatnenie energií na nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom vyporiadania BSM s jeho bývalou manželkou, keďže žalovaný v tomto období bol solventný a inžinierske siete realizoval až v roku 2013. Súd dospel k presvedčeniu, že žalobca skutočne zapožičal žalovanej (správne žalovaný skutočne zapožičal žalobkyni
- pozn. odvolacieho súdu) peniaze na kúpu auta, ktoré vybral zo svojho účtu a ktoré mu žalovaná mala vrátiť v splátkach, pričom za menej pravdepodobné považoval, aby žalovaný peniaze vo výške 13.000,- € žalobkyni daroval. Žalovaný ani v korešpondencii so žalobkyňou netvrdil, že išlo o dar, keď uviedol, že požaduje vrátenie daru v tom prípade, ak žalobkyňa (teda nie on) chápe finančné prostriedky, ktoré jej poskytol ako dar. Na základe uvedeného súd rozhodol, že žalovaný je povinný vydať žalobkyni sporné motorové vozidlo a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému časť pôžičky 8.200,- €, za ktorú motorové vozidlo zakúpila, keďže jej žalobca peniaze na kúpu vozidla požičal. Súd zaviazal žalobkyňu zaplatiť sumu 8.200,- € spolu s 5,25 % úrokmi z omeškania ročne počnúc od 29.5.2014 (doručenie protinávrhu žalobkyni) do zaplatenia a v prevyšujúcej časti protinávrh žalovaného ako nedôvodný zamietol. Zároveň uviedol, že o trovách konania bude rozhodnuté osobitným uznesením v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
3. Rozsudok napadli včas podanými odvolaniami žalobkyňa i žalovaný.
4. Žalobkyňa podala odvolanie proti rozsudku vo výroku o povinnosti zaplatiť žalovanému sumu 8.200,- € s prísl., ktoré odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 1 písm. a), b), d), f) a h) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej O.s.p.). V odvolaní uviedla, čoho sa domáhala podanou žalobou a poukázala na listinné doklady, ktoré pripojila k žalobe, osvedčujúce jej nepochybné vlastníctvo k predmetnému motorovému vozidlu, a to osvedčenie o evidencii motorového vozidla vydané Dopravným inšpektorátom PZ, z ktorého vyplývalo, že je vlastníčkou aj držiteľkou motorového vozidla od 24.8.2011, ďalej potvrdenie o poistení motorového vozidla podľa poistnej zmluvy č. 11-931-77141369 poisťovne F. O., Q..A.. s účinnosťou od 25.8.2011 na dobu neurčitú, a písomnú korešpondenciu medzi jej advokátom JUDr. Róbertom Gombalom a advokátom žalovaného JUDr. M. C.. Poukázala na obsah listu advokáta JUDr. M. C. z 9.12.2011 adresovaného jej advokátovi JUDr. P. W., v ktorom žalovaný nespochybnil darovanie finančných prostriedkov v sume 13.000,- €, ale vyzval žalobkyňu na vrátenie daru v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka. Napriek týmto nepopierateľným a nespochybniteľným dôkazom sudkyňa Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi svojím rozsudkom č.k. 8C/8/2012-209 zo dňa 23.3.2015 žalobu zamietla, na základe podaného odvolania Krajský súd v Košiciach svojim uznesením č.k. 11 Co/30/2013-119 z 30.9.2013 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie súdu prvej inštancie. Uviedol, že pred prvým pojednávaním na Okresnom súde v Spišskej Novej Vsi oslovil na chodbe pred pojednávacou miestnosťou advokát žalovaného B.. M. C. advokáta žalobkyne B.. B. A. v prítomnosti žalovaného, žalobkyne a advokátskeho koncipienta JUDr. Z. K. s návrhom na uzavretie zmieru tak, že žalovaný okamžite vydá žalobkyni motorové vozidlo a žalobkyňa mu vyplatí sumu 4.000,- €. S týmto návrhom žalobkyňa nesúhlasila. Po skončení pojednávania opätovne oslovil JUDr. M. C. advokáta JUDr. B. A. s upraveným návrhom na uzavretie zmieru, a to v tom znení, že pri vydaní vozidla vyplatí žalobkyňa žalovanému sumu X.XXX,- €, pričom tento svoj návrh žalovaný odôvodnil tým, že aj keď dostane svoje vozidlo, tak to ešte dlho potrvá a už nebude mať žiadnu hodnotu. Tieto skutočnosti jasne nasvedčujú tomu, že žalovaný si bol vedomý toho, že žalobkyňa je nespochybniteľnou vlastníckou motorového vozidla a že jej finančné prostriedky na jeho kúpu daroval. Žalobkyňa od začiatku sporu, keď žalovaný protiprávne odviezol motorové vozidlo z mesta O., tvrdila a aj tvrdí, že je vlastníčkou uvedeného motorového vozidla, ktoré nadobudla riadne a legitímne kúpnou zmluvou a prevzatím motorového vozidla. Taktiež od začiatku tvrdila a aj tvrdí, že peniaze na kúpu motorového vozidla získala darom od žalovaného. Poukázala na to, že žalovaný býval s ňou v spoločnej domácnosti skoro tri roky a v tejto dobe nebol nikde zamestnaný, že ona v čase ich vzťahu bola zamestnaná a mala vysoko nadštandardný príjem ako zdravotnícka pracovníčka s vysokoškolským vzdelaním v P.. Považovala preto dar od žalovaného za dôvodný a v súlade s morálnymi zásadami. Bola toho názoru, že po vrátení veci na nové konanie a rozhodnutie na Okresný súd v Spišskej Novej Vsi sa zameral na neopodstatnené a neodôvodnené dokazovanie ohľadne poskytnutia údajnej pôžičky a tvrdenia žalovaného o účele vyplatenia sumy 4.600,- €, s cieľom dosiahnuť rovnaký výsledok ako
v konaní pred rozhodnutím odvolacieho súdu. Poukázala na obranu žalovaného v tomto spore, v rámci ktorej sa najskôr domáhal určenia podielového spoluvlastníctva k motorovému vozidlu, potom namietal absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy k motorovému vozidlu a nakoniec pred skončením celého sporu dňa 20.5.2014 podal protinávrh o zaplatenie 8.200,- € s príslušenstvom, ktorý súd prijal a o ňom rozhodol. Žalobkyňa považuje podaný protinávrh za účelový a je toho názoru, že súd ho mal vylúčiť na samostatné konanie, nakoľko priamo nesúvisel s prejednávanou vecou a návrh mal postúpiť vecne a miestne príslušnému Okresnému súdu v Lučenci, s poukazom na bydlisko žalobkyne na tomto podaní. Tvrdila, že žalovaný v tej dobe ju uviedol do omylu, keď tvrdil, že po poskytnutí daru je insolventný a nemá prostriedky na úhradu rozdelenia energií v nehnuteľnostiach, ktoré vlastnil s bývalou manželkou. Dôkazom je aj SMS správa, ktorú poslal žalobkyni po rozpade ich vzťahu a ktorú súdu preukázala žalobkyňa. Zaprotokolovania tejto SMS správy sa domohla žalobkyňa až po opakovaných pokusoch, nakoľko tento dôkaz sa nehodil súdu do jeho koncepcie. Mala za to, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno o tom, že finančné prostriedky žalobkyni na kúpu motorového vozidla požičal. Naopak žalobkyňa preukázala, že motorové vozidlo nadobudla kúpou z prostriedkov, ktoré dostala darom od žalovaného. Riešenie poskytnutia daru nebolo a ani nie je predmetom tohto konania a súd sa nemal ním zaoberať. Podľa žalobkyne súd sa neriadil pokynmi a právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným v zrušujúcom uznesení, ak keď bol nimi viazaný. Navrhla preto, aby Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací napadnutý rozsudok v prvej časti týkajúcej sa vydania motorového vozidla zn. K. E., N.: O. XXX Q. potvrdil a vo výroku o povinnosti žalobkyne zaplatiť žalovanému sumu 8.200,- € s prísl. žalobu zamietol, prípadne rozsudok v tejto časti zrušil a vec vrátil miestne príslušnému Okresnému súdu v Lučenci na nové konanie a rozhodnutie. Súčasne si žalobkyňa uplatnila náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia za podanie odvolania v tomto konaní.
5. V odvolaní, ktoré žalobkyňa doručila súdu 23.4.2015, uviedla, že žalovaný osobné motorové vozidlo zadržal proti jej vôli, že podanej žalobe predchádzala korešpondencia medzi ňou a žalovaným a dňa 8.11.2011 žalovaného písomne vyzvala na vydanie osobného motorového vozidla, žalovaný na túto výzvu reagoval listom z 10.11.2011, ktorým jej oznámil, že vozidlo je v ich podielovom spoluvlastníctve a vydanie vozidla podmienil vyplatením sumy 9.010,- €. Zároveň v liste potvrdil, že vozidlo má vo svojej držbe. Na uvedený list ona reagovala listom z 2.12.2011 a oznámila žalovanému, že jeho tvrdenie o spoluvlastníctve neuznáva a že sumu 13.000,- € jej daroval, na tento list žalovaný reagoval svojim listom prostredníctvom splnomocneného advokáta zo dňa 9.12.2011, v ktorom nespochybnil skutočnosť darovania finančných prostriedkov vo výške 13.000,- € a zároveň ju vyzval na vrátenie týchto peňazí s poukazom na ust. § 630 Občianskeho zákonníka. Na uvedený list odpovedala listom z 12.12.2011, v ktorom oznámila, že nevidí dôvod na vrátenie daru, že ho neuviedla do omylu a ani ho nepodviedla a vyzvala ho k vydaniu motorového vozidla. Poukázala na to, že dňa 20.2.2012 podal žalovaný v tomto spore protinávrh, ktorým žiadal, aby súd určil, že motorové vozidlo je v podielovom vlastníctve a dňa 5.11.2012 Okresný súd SNV rozhodol tak, že jej žalobu zamietol a zamietol aj protinávrh žalovaného o určení podielového vlastníctva, pričom proti tomuto rozsudku žalovaný nepodal odvolanie. Uviedla, že dňa 30.9.2013 bolo vydané uznesenie Krajského súdu v Košiciach, ktorý rozhodol tak, že zrušil rozsudok, okrem výroku o zamietnutí protinávrhu žalovaného a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dňa 23.6.2014 súd prijal ďalší protinávrh žalovaného o zaplatenie kúpnej ceny 8.200,- €, o ktorom rozhodol napadnutým rozsudkom. Uviedla, že súdny spor trvá 3 roky a 76 dní, realizovaných bolo 7 pojednávaní, pričom súd mal k dispozícii listinné dôkazy svedčiace o jej výlučnom vlastníctve už po podaní žaloby zo dňa 9.1.2012, ktoré boli jej súčasťou, tieto dôkazy a tvrdenia boli nemenné až do vynesenia rozsudku 23.3.2015. Vytýkala súdu, že tieto nespochybniteľné dôkazy o jej vlastníctve nebral do úvahy. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to v časti, kde spochybňuje vo svojom rozsudku finančný dar žalovaného vo výške 13.000 €. Poukázala na to, že žalovaný svojim listom prostredníctvom splnomocneného advokáta zo dňa 9.12.2011 nespochybnil skutočnosť darovania finančných prostriedkov vo výške 13.000 € a zároveň ju vyzval na vrátenie týchto peňazí s poukazom na § 630 OZ. Na tento nespochybniteľný dôkaz poukazuje aj uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.9.2013 na str. 7 ods. 1. Uviedla, že uzavretie úverovej zmluvy, ktorou jej bol poskytnutý úver vo výške 5.000 € s 19,53 % ročným úrokom a RPMN 22,81 %, celková suma vráteného úveru je 11.747,20 € bola určená pre potreby žalovaného ako pomoc, nie pôžička. Tvrdenie, že išlo o dve splátky, lebo sa jedná o pôžičku, je nepravdivé a argumentovala, že internet banking neumožňoval v tom období prevod celej sumy, maximum bolo 3.000 €, že žalovaný ju priviedol do omylu, keď tvrdil, že ako vlastník nehnuteľnosti nedisponuje výpisom z katastra nehnuteľností a nemôže preto uzavrieť úverovú zmluvu a vyriešiť si tak inžinierske siete. O tom, že ju priviedol do omylu svedčia všetky dôkazy, ktoré žalovaný súdu predložil a z ktorých vyplýva, že
mal dostatok peňazí (v skutočnosti mal vyplatené v rámci BSM od bývalej manželky sumu 50.000 €) a že skutočne riešil inžinierske siete. Tvrdila, že medzi ňou a žalovaným nebola uzavretá žiadna ústna ani písomná listinná dohoda v zmysle pôžičky, že textová správa o splnomocnení na prepis OMV je vytrhnutá z kontextu. Vytýkala súdu, že neprihliadal ani na to, že protistrana menila stanoviská, že nariadil jej zaplatiť žalovanému sumu 8.200 € a neprihliadol na to, že žalovaný mal vozidlo 3 roky v držbe a na jeho amortizáciu, keďže v súčasnej dobe hodnota predmetného OMV je cca 8.500 €, ďalej je tu ročné havarijné poistenie, ktoré hradila, zaplatené PZP vozidla, čo predstavuje sumu cca 1.340,- €. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhla, aby odvolací súd rozsudok vo výroku o zaplatení sumy 8.200,- € zmenil tak, že jej nevznikne povinnosť zaplatenia žiadnej finančnej čiastky a zároveň jej prizná náhradu trov konania pozostávajúcich z náhrady zaplateného súdneho poplatku 165,50 € a trov právneho zastúpenia vo výške 4.956,42 € vyčíslených v pripojenom podaní.
6. Žalovaný podal v zákonnej lehote odvolanie proti rozsudku vo výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť vydať žalobkyni osobné motorové vozidlo zn. K. E. N.: O. XXX Q., Z. Č.: H., Q. O. výroku v časti príslušenstva, t.j. že žalobkyňa je povinná mu uhradiť 5,25 % úroky z omeškania od 29.5.2014 a s tým súvisiacemu zamietajúcemu výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti jeho protinávrh zamietol. Odvolanie odôvodnil nasledovne: „Na tunajšom súde sa vedie konanie žalobkyne o vydanie veci a zároveň konanie, ktorým žiadal, aby mu žalobkyňa z titulu uplatneného zádržného práva zaplatila neuhradenú istinu v sume 8.200,- Sk s príslušenstvom. Počas celého konania tvrdil a preukázal, že finančné prostriedky v sume 13.000,- € požičal žalobkyni na kúpu motorového vozidla. Zároveň nepoprel vlastníctvo žalobkyne k tomuto motorovému vozidlu. Žalobkyňa neuniesla bremeno dôkazu, keď tvrdila, že jej finančné prostriedky daroval. Nepreukázala, že motorové vozidlo si zakúpila za darované finančné prostriedky, ktoré jej mal pred kúpou darovať. K darovaniu financií nikdy nedošlo, od začiatku žalobkyňa bola uzrozumená s tým, že finančné prostriedky mi musí vráť z titulu pôžičky. Žalobkyňa mi vrátila časť finančných prostriedkov, nakoľko si v O. K. vzala pôžičku, nakoľko nedisponovala vlastnými finančnými prostriedkami. Toto všetko je preukázané dôkazmi, ktoré boli vykonané na pojednávaniach. Súd prvého stupňa sa správne vyporiadal s dôkaznou situáciou, keď v odôvodnení rozsudku uviedol, že k darovaniu finančných prostriedkov nedošlo. Tiež súhlasím so závermi súdu, že finančné prostriedky som požičal žalobkyni na kúpu motorového vozidla, že žalobkyňou vybratý úver nebola priateľská výpomoc, ale splátka za motorové vozidlo. Nesúhlasím však s tým, že súd sa nevyporiadal s uplatneným zádržným právom k motorovému vozidlu. Chcem poukázať na to, že zákonnými podmienkami na vznik zádržného práva sú tieto nasledovné podmienky: a) existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, ktorému je veriteľ povinný vydať vec (v danom prípade povinnosť žalobkyne uhradiť zvyšnú časť požičaných peňazí v sume 8.200,- €) b) pohľadávka musí byť peňažná a splatná. Aj v tomto prípade je splnená táto podmienka, pretože mu svedčí tento peňažný nárok. c) zadržiavaná vec musí mať povahu hnuteľnej veci. Aj táto podmienka bola splnená, nakoľko zadržal iba hnuteľnú vec, t. j. motorové vozidlo, d) veriteľ má hnuteľnú vec vo svojej oprávnenej držbe. Tým, že si zadržal túto vec na základe zákonom stanovených podmienok, má hnuteľnú vec vo svojej oprávnenej držbe. Žalobkyňa bola osobne pri tom, keď ju vyzval na úhradu splatnej sumy 8.200,- €. Žalobkyňa žiadnym spôsobom nenamietala, keď s motorovým vozidlom odišiel z adresy jej bydliska, pretože bolo dohodnuté, že dôjde k zmene vlastníka, keďže nemala na doplatenie sumy, t.j. 8200,- €. Zádržné právo je núdzovým zabezpečovacím inštitútom, ktorý nie je vopred dojednaný v zmluve. Zádržné právo predstavuje taký prostriedok zabezpečenia záväzku, pri ktorom osoba, ktorá je povinná vec vydať, môže vec zadržať na zabezpečenie svojej pohľadávky až do jej uspokojenia. Má za to, že súd sa vôbec nezaoberal zádržným právom, nakoľko ak by vzal do úvahy tento stav, tak by mu ako žalovanému neprikázal vydať motorové vozidlo žalobkyni. Zádržné právo slúži na zabezpečenie splatnej pohľadávky. Má za to, že súd sa so splatnou pohľadávkou musel vyporiadať, ak mu priznal jeho nárok v sume 8.200,- €. V tejto časti súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Čo sa týka príslušenstva k priznanej istine 8.200,- € má za to, že celý čas žiadal, aby súd priznal úrok z omeškania od 3.11.2012 do zaplatenia. Je pravdou, že k splatnosti pohľadávky došlo 17.10.2011, tak ako som to uviedol v protinávrhu a na pojednávaní, ale žiadal som priznať úrok z omeškania od 3.11.2012, nakoľko som nesprávne uviedol rok 2012. Tento stav však nechcem žiadnym spôsobom meniť. Neviem, akým spôsobom súd priznal úrok z omeškania od 29.5.2014 a prečo protinávrh zamietol ako neodôvodnený. Aj v tomto prípade súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.“ Na základe uvedených skutočností žiadal odvolací súd, aby zmenil, resp. zrušil rozsudok v napadnutom I. výroku tak, že žalobu žalobkyne zamietne z titulu ním uplatneného zádržného práva. Zároveň žiadal, aby odvolací súd zmenil príslušenstvo istiny a priznal mu zákonné úroky z omeškania od 3.11.2012 v súlade s protinávrhom zo dňa 20.5.2014, zrušil III. výrok rozsudku ako nadbytočný a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.
7. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného citovala znenie ustanovení § 151a (Záložné právo), § 151b (Zriadenie záložného práva) Občianskeho zákonníka a uviedla, že neexistuje žiadna písomná ani ústna dohoda/zmluva medzi ňou a žalovaným, na základe ktorej by vzniklo záložné právo, že finančné prostriedky na kúpu OMV vo výške 13.000,- € jej žalovaný dobrovoľne daroval, o čom svedčí list splnomocneného advokáta žalovaného zo dňa 9.12.2011, kde nespochybňujú darovanie finančných prostriedkov. Na tento nespochybniteľný fakt poukazuje aj uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 30.9.2013 sp. zn. 11 Co/30/2013-119. Z uvedených dôvodov nemožno hovoriť o pôžičke/pohľadávke, o vzťahu veriteľ - dlžník, ako ani o záložnom práve či zádržnom práve uvedených v odvolaní žalovaného. Záložné právo/odovzdanie veci záložnému veriteľovi/vyznačenie vzniku záložného práva v listine, ktorá osvedčuje vlastníctvo záložcu. Zopakovala, že OMV žalovaný neoprávnene zadržal bez jej súhlasu, dňa 8.11.2011 žalovaného písomne vyzvala na vydanie osobného motorového vozidla, žalovaný na túto výzvu reagoval listom z 10.11.2011, ktorým oznámil, že vozidlo je v podielovom spoluvlastníctve, že vozidlo nadobudli tak, že on na jeho kúpu použil vlastné finančné prostriedky vo výške 13.000,- € a ona mu prispela sumou 4.600,- €, pričom vydanie vozidla podmienil vyplatením sumy 9.010,- €. Na uvedený list reagovala listom z 2.12.2011 a oznámila žalovanému, že jeho tvrdenie o spoluvlastníctve neuznáva a že sumu 13.000 € jej daroval a vyzvala ho opätovne k vydaniu OMV, na tento list žalovaný reagoval listom prostredníctvom splnomocneného advokáta z 9.12.2011, v ktorom nespochybnil skutočnosť darovania finančných prostriedkov vo výške 13.000,- € a zároveň ju vyzval na vrátenie týchto peňazí s poukazom na § 630 OZ. Na uvedený list odpovedala listom z 12.12.2011, v ktorom žalovanému oznámila, že nevidí dôvod na vrátenie daru, že ho neuviedla do omylu a ani ho nepodviedla a vyzvala ho opätovne k vydaniu motorového vozidla. Ďalej uviedla, že neexistuje žiadny listinný dôkaz, ktorý by osvedčoval vlastníctvo záložcu k predmetu zálohu a ktorá je nevyhnutná pre nakladanie s vecou. Mala za to, že odvolanie žalovaného je postavené na špekulatívnych výrokoch, ktoré nie sú podložené žiadnymi listinnými dôkazmi.
8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.
9. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý platí aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP). Z ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP vyplýva, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia tohto zákona, však zostávajú zachované.
10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) v súlade s prechodným ust. § 470 ods. 2 prvá veta CSP posúdil podmienky prípustnosti podaných odvolaní a stranami sporu uplatnené odvolacie dôvody podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol účinný do 30.6.2016, teda v čase rozhodnutia súdu a podania odvolaní žalobkyňou a žalovaným. Prejednal odvolania strán sporu ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [§ 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f) a h) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.] a po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho konania z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti rozsudku vo výroku, ktorým bolo podanej žalobe o vydanie hnuteľnej veci vyhovené, nie je dôvodne podané a odvolanie žalobkyne z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je opodstatnené a ňou uplatnené odvolacie dôvody vo vzťahu k napadnutému výroku, ktorým bolo vyhovené protinávrhu žalovaného a súvisiacemu výroku o zamietnutí protinávrhu v prevyšujúcej časti, v prejednávanej veci sú preukázané. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 1.3.2017 o 12.00 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 215/2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené dňa 23.2.2017 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.
11. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok z hľadísk skutkových a právnych záverov a procesného postupu súdu v konaní a nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie týkajúce sa rozhodnutia o žalobe nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, príp. že by pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Skutkový stav bol objasnený v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie o žalobe, súd aplikoval na vec
relevantné hmotnoprávne predpisy, ktoré aj správne vyložil, aplikoval na zistený skutkový stav a vyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán.
12. Súd prvej inštancie v posudzovanom spore správne posúdil zákonnú podmienku preukázania vlastníckeho práva žalobkyne k osobnému motorovému vozidlu zn. BMW3 Touring EVČ: PT 340 AP spolu s príslušenstvom, a dospel tiež k správnemu záveru, že žalovaný osobné motorové vozidlo vlastnícky patriace žalobkyni neoprávnene zadržiava, a preto je povinný ho žalobkyni vydať a podanou žalobou podľa § 126 Občianskeho zákonníka sa žalobkyňa dôvodne domáha ochrany svojho vlastníckeho práva.
13. Skutočnosti a argumentácia, ktoré žalovaný uvádza v podanom odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku v napadnutom výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, z hľadiska zisteného skutkového stavu, právneho posúdenia prejednávanej veci ani z hľadiska právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie pri posúdení nároku uplatneného žalobou podľa relevantného hmotného práva a dôvodnosti žalobkyňou podanej žaloby proti žalovanému na ochranu vlastníckeho práva vydaním osobného motorového vozidla podľa § 126 OZ. Odvolacie námietky žalovaného neumožňujú prijať ani záver o splnení zákonných podmienok pre dôvodné uplatnenie zádržného práva k cudzej hnuteľnej veci (§ 151s a nasl. Občianskeho zákonníka), keďže žalovaný v spore nepreukazoval (ani netvrdil), že by na zabezpečenie tvrdenej (splatnej) peňažnej pohľadávky riadne uplatnil zádržné právo k spornému motorovému vozidlo, a to jednostranným právnym úkonom voči žalobkyni a v tomto smere nepredložil v konaní ani žiadny dôkaz. Pritom žalobkyňa v spore tvrdila, že motorové vozidlo jej žalovaný odňal svojvoľne, teda proti jej vôli, preto za tohto stavu nemožno ani uvažovať o oprávnenej držbe motorového vozidla žalovaným, ktorá je jedným z predpokladov realizácie záložného práva podľa platnej právnej úpravy v Občianskom zákonníku (§ 151s a nasl. OZ). Neobstojí preto argumentácia žalovaného v odvolaní, že osobné motorové vozidlo z tohto dôvodu (titulom zádržného práva) má v oprávnenej držbe (užívaní) a nie je povinný ho žalobkyni vydať.
14. Odvolanie žalovaného z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené, a rozsudok v napadnutom výroku, ktorým bolo žalobe o vydanie osobného motorového vozidla zn. BMW3 Touring EVČ: PT 340 AP s prísl. vyhovené, je vecne správny, preto bol odvolacím súdom v tejto časti podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdený.
15. Neboli však splnené podmienky pre potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP), ani pre zmenu rozsudku (§ 388 CSP) vo výroku napadnutom odvolaním žalobkyne, ktorým súd vyhovel protinávrhu žalovaného (a v súvisiacom výroku o zamietnutí protinávrhu v prevyšujúcej časti, ktorý bol napadnutý odvolaním žalovaného). Po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, námietok a argumentácie žalobkyne uvedených v odvolaní odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok v časti rozhodnutia o protinávrhu žalovaného nie je zákonný a vecne správny, a odvolacie dôvody uplatnené v odvolaní žalobkyne sú v prejednávanej veci preukázané.
16. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s námietkami a náležitou vecnou argumentáciou žalobkyne, ktoré uviedla v odvolaní, na ktoré odkazuje a konštatuje, že odvolanie žalobkyne proti rozsudku vo výroku, ktorým jej súd uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 8.200,- € s prísl. titulom nevrátenej pôžičky, je dôvodne podané.
17. Súd prvej inštancie rozhodol o protinávrhu žalovaného na základe nesprávnych skutkových zistení a predčasný, a tým aj nesprávny je záver súdu o poskytnutí pôžičky žalovaným žalobkyni v sume 13.000,- € na kúpu osobného motorového vozidla, a napadnutý rozsudok je sčasti nepreskúmateľný pre absenciu právneho posúdenia nároku podľa relevantného hmotného práva (§ 657 a nasl. Občianskeho zákonníka) a nedostatočné a nepresvedčivé dôvody. Súd nesprávne tiež posúdil otázku dôkazného bremena strán sporu, nepostupujúc v súlade s ust. § 101 ods. 1 a § 120 ods. 1 O.s.p. (účinných v čase rozhodnutia súdu) a zásadami ustálenými v súdnej praxi a vykonané dôkazy vo vzťahu k nároku uplatnenému protinávrhom vyhodnotil nesprávne a jednostranne, v rozpore s § 132 a nasl. O.s.p.
18. V ustanoveniach § 101 ods. 1 a § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 bola upravená povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť (v teórii procesného práva pomenované ako tzv. bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno), ktoré sú v sporovom konaní naplnením princípu kontradiktórnosti (prejednacej zásady), stanovujúceho, že je zásadne vecou účastníka konania tvrdiť rozhodujúce
skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení, pričom bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno je medzi účastníkmi konania (stranami sporu) rozdelené v závislosti od toho, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Účastník (strana sporu) je preto povinný (aj podľa novej úpravy v Civilnom sporovom poriadku, § 132 CSP) tvrdiť (pravdivo a úplne) rozhodujúce skutočnosti a navrhnúť dôkazy na preukázanie tých právne významných skutočností, ohľadom ktorých má bremeno tvrdenia (ktoré sú podľa hmotného práva v jej záujme). Pritom posúdenie, ktorá zo strán má dôkazné bremeno na preukázanie určitých skutočností, je možné iba pri znalosti hmotnoprávneho predpisu, ktorý súd aplikuje na zistený skutkový stav. Súdna prax vykladá pojem dôkazného bremena tak, že sa nim rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že počas konania vykonanými dôkazmi neboli preukázané jeho tvrdenia, a preto muselo byť rozhodnuté v jeho neprospech.
19. V posudzovanom prípade súd predovšetkým neodstránil vady podania žalovaného z 20.5.2014 (na č.l. 145 - 147, označeného ako protinávrh), ktorý žalovaný v časti žalobného návrhu (petitu) nesprávne formuloval ako nárok uplatnený v synalagmatickom vzťahu (i keď v danej veci medzi účastníkmi nejde o taký vzťah - nejde o vzájomne podmienené nároky strán vyplývajúce z neplatnej alebo zrušenej zmluvy, resp. o protihodnotu vrátenia osobného motorového vozidla). Súd dokazovanie v spore nezameral na skúmanie obsahu a podstatných náležitostí zmluvy o pôžičke v zmysle ust. § 657 a nasl. OZ (podľa týchto zák. ustanovení nárok uplatnený protinávrhom ani právne neposúdil, neuviedol ich výklad), neskúmal podstatné náležitosti zmluvy podmieňujúcich existenciu daného vzťahu, pričom nesprávne zaťažil žalobkyňu dôkaznou povinnosťou na preukazovanie skutočností, ktoré v spore o protinávrhu nebola povinná preukazovať, lebo ich ani netvrdila (napr. že poskytla žalovanému sumu 4.600,- € ako splátku pôžičky, a pod.). Vykonané dôkazy súd vyhodnotil v rozpore s ust. § 132 a nasl., keď tieto nehodnotil všetky vo vzájomnej súvislosti a neprihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré uviedli strany sporu, nesprávne postupoval, pokiaľ pri hodnotení vykonaných dôkazov nevzal do úvahy napr. skutočnosť, že žalovaný v spore nespochybnil skutočnosť darovania finančných prostriedkov vo výške 13.000,- € žalobkyni a vyzval ju, aby mu dar vrátila v zmysle § 630 OZ, neprihliadol na zmeny v skutkových tvrdeniach žalovaného v priebehu sporu a na to, že v poradí druhým protinávrhom sa žalovaný domáhal plnenia na základe iného skutkového deja (skutku), než aký vymedzil v prvom protinávrhu. Súd nevyhodnotil v spore (ne)pravdivosť tvrdení žalovaného pri porovnaní so skutkovými tvrdeniami (skutkovým základom), ktoré žalovaný uviedol v prvom protinávrhu (o ktorom súd v tomto spore právoplatne rozhodol tak, že protinávrh žalovaného zamietol), a pri aplikácii ust. § 101 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že sporové konanie je ovládané tzv. prejednacím princípom (princíp formálnej pravdy), v súlade s ktorým účastníci sú povinní substancovať svoje skutkové tvrdenia, t.j. pravdivo a úplne predniesť relevantné skutkové okolnosti a označiť dôkazné návrhy v jednotlivých procesných úkonoch. Predmet konania (sporu) pritom nie je vymedzený len žalobným návrhom (petitom), ale tiež skutkovými tvrdeniami (skutkom), ktorými bol nárok uplatnený a odôvodnený, a týmto vymedzením je súd v zásade viazaný. Podstatu skutku (skutkového deja) treba vidieť predovšetkým v spôsobe účasti účastníkov (a to vo všetkých formách jej prejavu) na určitej udalosti a následku, ktorý bol ňou spôsobený a ktorý následok v podobe vzniku (zmeny, či zániku) občianskoprávneho vzťahu umožňuje z prejavov vôle konajúcich osôb vymedziť okolnosti tvoriace skutok. K požiadavkám každej žaloby patrí pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich (relevantných) skutkových okolností zakladajúcich (a preukazujúcich) tvrdený nárok (právo), o ochranu ktorého sa žiada.
20. Je zrejmé, že v posudzovanom prípade rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré boli určujúce pre právnu kvalifikáciu nároku uplatneného protinávrhom, žalovaný netvrdil a nepredniesol jednoznačne a pravdivo vo svojich procesných úkonoch v rámci svojej obrany v tomto spore, či protinávrhmi uplatnených nárokov proti žalobe na vydanie osobného motorového vozidla. Nesplnenie povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti strany je v civilnom procese sankcionované a prejavuje sa procesnou zodpovednosťou účastníka (strany sporu) za výsledok konania určovaný výsledkami vykonaného dokazovania a nepriaznivým rozhodnutím v neprospech toho účastníka, ktorý sa dostal do situácie dôkaznej núdze.
21. Zmluva o pôžičke podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka je neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom) a k jej platnému uzavretiu zákon vyžaduje nielen dohodu strán o predmete pôžičky a o čase
jej vrátenia, ale i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi. Ak teda žalovaný v spore tvrdil, že poskytol žalobkyni (ako dlžníčke) peňažné prostriedky v sume 13.000,- € z titulu pôžičky, dôkazné bremeno vo vzťahu k nim tvrdeným skutočnostiam uzavretia zmluvy o pôžičke a poskytnutiu plnenia podľa nej, k skutočnostiam preukazujúcim podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke podmieňujúcej existenciu daného vzťahu zaťažovalo v konaní žalovaného, a nie žalobkyňu, ako to nesprávne v spore posúdil súd prvej inštancie, a vychádzajúc z nesprávneho názoru potom nesprávne hodnotil i vykonané dôkazy vo vzťahu k nároku uplatnenému protinávrhom žalovaného.
22. Z vyššie uvedených dôvodov musel byť rozsudok v napadnutých výrokoch (II. a III.), ktorými súd rozhodol o protinávrhu žalovaného, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
23. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie odstrániť vytknuté nedostatky doterajšieho rozhodovania, vyhodnotiť vykonané dôkazy a stranami sporu tvrdené rozhodujúce skutočnosti z hľadiska ich pravdivosti, hodnovernosti a dôležitosti pre rozhodnutie v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a právne posúdiť nárok uplatnený protinávrhom žalovaného podľa príslušných ustanovení právnych predpisov, vychádzajúc aj z právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v tomto rozhodnutí, ktorým je súd v ďalšom konaní viazaný (§ 391 ods. 2 CSP). Po vyhodnotení vykonaných dôkazov súd opätovne o protinávrhu žalovaného rozhodne, a nové rozhodnutie riadne odôvodní v súlade s § 220 ods. 2 CSP tak, aby bolo úplné, zrozumiteľné, presvedčivé a preskúmateľné po skutkovej i po právnej stránke, a aby sa súčasne vysporiadalo so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a relevantnými argumentmi sporových strán.
24. Pre ďalší postup v konaní a nové rozhodnutie odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie i veľmi dôležité pravidlo tzv. materiálneho vedenia sporu v novom ponímaní civilného procesu, ktorého podstatou je, že súd starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo (§ 191 CSP). Súd nie je viazaný len skutkovým stavom, ako ho predniesli (substancovali) sporové strany, ale má i vlastné procesné oprávnenia ingerovať do sporu. Súdom zistený skutkový stav má v čo najvyššej možnej miere korešpondovať s reálnym hmotnoprávnym pomerom strán. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. modifikovanom prejednacom princípe, kde je procesná aktivita vo vzťahu k ustáleniu skutkového základu prioritne zverená sporovým stranám, no s „materiálnymi“ korekciami zo strany súdu. Prejavom týchto korekcií súhrnne nazývaných ako materiálne vedenie sporu je najmä tzv. dopytovacie oprávnenie súdu vo vzťahu k procesnému dokazovaniu. Súd podľa nej môže vyhodnotiť celkové vyznenie procesnej obrany alebo procesného útoku sporovej strany ako klamlivé (perfídne) s následkom straty sporu. Inak povedané, sankciou za „procesné klamstvo“ môže byť v koncepte voľného hodnotenia dôkazov a materiálneho vedenia sporu aj prehra v spore. Tým je pomerne razantne obmedzené disponovanie sporových strán so skutkovým stavom, čo v historickom kontexte znamenalo limity príliš liberálneho vnímania civilného procesu, a v dnešnom, modernom civilnom procese ide o výrazný demokratizačný prvok prispievajúci k celkovej spravodlivosti civilného procesu (Doc. JUDr. Marek Števček, PhD. a spol.: Civilný sporový poriadok, Komentár, výklad k ust. § 191, s. 731).
25. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o trovách pôvodného konania, ako aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).