Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2Cob-179-2015.pdf
PDF · 120.37 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/179/2015
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach zloženom z predsedu senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a členov senátu JUDr. Vladimíra Hriba, PhD. a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: O. Z., a.s., J. cesta XX, L., IČO XX XXX XXX zastúpeného R. - Y. s.r.o., Y. XX, L. IČO XX XXX XXX proti žalovanému: K.. G. M., nar. XX.XX.XXXX, R. 2, F. zastúpenému advokátom E.. E. F., D. XX, F. o zaplatenie 25 423,88 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 5.5.2015 č. k. 36Cb/63/2007-491 takto
rozhodol:
Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu v plnom rozsahu zamietol a rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. Rozhodnutie založil na zistení, že predmetom konania je nárok žalobcu proti žalovanému na zaplatenie sumy 25 423,88 eura s prísl. z dôvodu finančného vyúčtovania pri predčasnom ukončení leasingovej zmluvy č. Z., ktorú uzavreli strany sporu dňa 21.12.2001. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a tvrdil, že leasingová zmluva je od počiatku neplatná, pretože predmet leasingu pochádza z krádeže, ku ktorej došlo pred uzavretím leasingovej zmluvy, v dôsledku čoho pri prenajatí kradnutej veci nemohol žalobca previesť na iného viac práv než mal sám. Žalovaný tiež tvrdil, že žalobca nemohol na seba previesť vlastníctvo ku kradnutej veci a následne ho prenajať žalovanému.
3. Súd prvej inštancie rozhodol prvýkrát rozsudkom dňa 2.12.2012, ktorým žalobu zamietol a žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania. Dospel k záveru, že kúpna zmluva o predaji označeného vozidla žalobcovi je neplatná, čo následne spôsobilo neplatnosť aj leasingovej zmluvy, pričom žalovaný sa svojej zodpovednosti za náhradu škody účinne zbavil. Neplatnosť kúpnej zmluvy odôvodnil súd prvej inštancie tým, že spoločnosť J. - M., s.r.o., ktorá odpredala žalobcovi motorové vozidlo, uviedla žalobcu ohľadom predmetu kúpy do omylu, lebo za predmet kúpy označila iné motorové vozidlo ako bolo deklarované a v zmluve dohodnuté, teda nešlo o motorové vozidlo Y. FH XX-XxX T s výrobným číslom karosérie vozidla T ale úplne iné vozidlo, ktoré predávajúca spoločnosť získala z trestnej činnosti. Na základe žalobcom podaného odvolania odvolací súd uznesením sp. zn. 3Cob/62/2010 rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia veci bol nedostatočne zistený skutkový stav, pretože základný predpoklad, z ktorého súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal, a to že predmetné vozidlo bolo odcudzené pôvodnému vlastníkovi, následne predané žalobcovi a neskôr zaistené orgánmi PZSR, nebolo dostatočne preukázané.
4. Druhýkrát rozhodol súd prvej inštancie vo veci rozsudkom zo dňa 19.9.2012, žalobu opätovne zamietol a žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania. Zastával názor, že kúpna zmluva č. XXXXXXX/ KZO zo dňa 21.12.2001 je neplatná. Neplatnosť zmluvy súd prvej inštancie vyvodil zo skutočnosti, že predávajúci (spoločnosť J. - M., s.r.o.) uviedol žalobcu do omylu, lebo za predmet kúpy označil iné motorové vozidlo, ako bolo uvedené v zmluve, teda nešlo o motorové vozidlo Y. FH XX-XxX T
s výrobným číslom karosérie vozidla T ale o iné vozidlo, ktoré predávajúci získal z trestnej činnosti. Bolo zistené, že išlo o motorové vozidlo patriace firme E. O., R.-V. Z. H., ktorej bolo toto vozidlo odcudzené v Dolnom F. dňa 31.3.2001. Pokiaľ žalobca s odkazom na ustanovenie § 446 Obchodného zákonníka tvrdil, že sa stal vlastníkom predmetného vozidla, súd prvej inštancie zastával názor, že toto ustanovenie by bolo možné aplikovať len v prípade, ak by v kúpnej zmluve bolo motorové vozidlo označené správne. V tejto veci však údaje uvádzané v kúpnej zmluve nepatrili predávanému vozidlu, preto sa žalobca nemohol stať vlastníkom motorového vozidla s Y. T a to ani v prípade, ak by bola kúpna zmluva inak platná. Súd prvej inštancie tiež poukázal na to, že v leasingovej zmluve je predmet leasingu označený iba všeobecne, preto je leasingová zmluva neplatná aj podľa § 37 Občianskeho zákonníka v dôsledku neurčitosti vo vymedzení predmetu leasingu. Bližšia špecifikácia predmetu leasingu je uvedená v protokole o prevzatí predmetu leasingu z 25.12.2001, čo však podľa záveru súdu prvej inštancie nemohlo zhojiť neplatnosť úkonu podľa § 37 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie uviedol, že predmetom konania je v prevažnej miere nárok žalobcu na náhradu škody z dôvodu, že žalovaný mu neodovzdal predmet leasingu. Predmet leasingu však žalovaný nemohol odovzdať žalobcovi, pretože bol zadržiavaný orgánmi činnými v trestnom konaní a žalovaný o jeho vydanie opakovane neúspešne žiadal. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že tieto okolnosti vylučujú prípadnú zodpovednosť žalovaného.
5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca. Odvolací súd uznesením zo dňa 10.5.2013 sp. zn. 3Cob/260/2012 rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Konštatoval, že ak sa nepreukáže opak, je potrebné vychádzať z toho, že zmluvné strany boli pri uzatváraní kúpnej zmluvy dobromyseľné a verili v údaj vyplývajúci z evidencie motorových vozidiel, t. j. že spoločnosť J. - M., s.r.o. je vlastníkom motorového vozidla, ktoré bolo predmetom kúpnej zmluvy z 21.12.2001, a teda žalobca podľa § 446 Obchodného zákonníka nadobudol vlastnícke právo k vozidlu Y. FH XX.XxT a bol následne oprávnený na toto vozidlo uzavrieť leasingovú zmluvu. V ďalšom konaní uložil odvolací súd súdu prvej inštancie povinnosť skúmať, či uplatnené nároky sú oprávnené.
6. Súd prvej inštancie z kúpnej zmluvy č. XXXXXXX/KZO zo dňa 21.12.2001 uzavretej medzi žalobcom ako kupujúcim a spoločnosťou J. - M., s.r.o. ako predávajúcim zistil, že predmetom predaja bolo nákladné motorové vozidlo Y. FH XX-XxXT s výrobným číslom karosérie T za kúpnu cenu 1 650 000,- Sk bez DPH (54 769,97 eura). V zmluve bolo uvedené, že žalobca mieni vozidlo použiť ako predmet leasingu pre žalovaného.
7. Strany sporu dňa 21.12.2001 uzavreli leasingovú zmluvu č. LZF/XX/XXXXX, predmetom ktorej bolo nákladné motorové vozidlo Y. FH XX-XxXT od dodávateľa predmetu leasingu spoločnosti J. - M., s.r.o. Leasingová zmluva bola uzavretá na dobu 36 mesiacov a žalovaný zložil ako preddavok na nájomné sumu 710 325,- Sk, t. j. 23 578,47 eura. Žalovaný ako splnomocnenec žalobcu následne vykonal príslušné evidenčné úkony a vozidlo bolo zapísané ako vlastníctvo žalobcu. Neoddeliteľnou súčasťou leasingovej zmluvy boli všeobecné zmluvné podmienky leasingu a Protokol o prevzatí predmetu leasingu, ktorý žalovaný podpísal dňa 25.12.2001, a v ktorom je predmet leasingu špecifikovaný výrobným číslom karosérie T
8. Súd prvej inštancie z predložených listinných dôkazov zistil, že listom zo dňa 11.2.2003 žalobca vypovedal leasingovú zmluvu podľa bodu 4.4.1. všeobecných zmluvných podmienok z dôvodu, že žalovaný ako nájomca meškal so zaplatením splátok nájomného. Následne listom zo dňa 17.9.2003 žalobca vykonal konečné finančné vyúčtovanie leasingového vzťahu so žalovaným a vyzval žalovaného na zaplatenie sumy 25 423,87 eura. Táto suma pozostáva zo súčtu sumy neuhradených splátok leasingu vo výške 3 473,64 eura a nároku na náhradu škody vo výške 37 014,28 eura po odpočítaní sumy 15 064,04 eura, ktorú žalovaný zložil ako preddavok na nájomné. Nárok na náhradu škody vo výške 37 014,28 eura uplatnil žalobca proti žalovanému faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.9.2003, v ktorej špecifikoval tento nárok ako pohľadávku v sume 916,93 eura titulom škody z poistenia, vo výške 35 039,96 eura titulom náhrady škody za neodovzdanie predmetu leasingu, vo výške 1 007,59 eura titulom škody z finančných nákladov, a to podľa bodu 4.4.4 písm. c/, písm. d/ a písm. f/ všeobecných zmluvných podmienok leasingu a pohľadávku v sume 49,79 eura titulom inej škody podľa bodu 5.1 písm. c/ všeobecných zmluvných podmienok leasingu.
9. Na zistenie skutkového stavu súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom svedkov K. L., zamestnanca žalovaného, A.. K. D., zamestnanca žalobcu a zamestnanca polície A.. H. Y.. OR PZ SR
Odbor kriminálnej polície na základe dožiadania súdu prvej inštancie listom zo dňa 13.6.2011 oznámil, že spoločnosť J. - M., s.r.o. dňa 1.7.2001 doviezla zo SRN šasi motorového vozidla Y. FH XX s výrobným číslom karosérie T a toto vozidlo bolo dňa 24.10.2001 prihlásené do evidencie vozidiel, kde mu bolo pridelené evidenčné číslo KE XXXCF. Vrak dovezeného šasi bol políciou zaistený dňa 18.2.2003 v priestoroch spoločnosti J. - M., s.r.o., ktorá žalobcovi predala motorové vozidlo Y. FH XX - XxX T, na ktorom bolo uvedené výrobné číslo karosérie vozidla T pričom toto číslo pochádzalo z iného vozidla. Majiteľom vozidla, ktoré bolo spoločnosťou J. - M., s.r.o. predané žalobcovi, a na ktoré bolo prerazené výrobné číslo T je podľa oznámenia polície firma E. O., R.-V., Z. H. a bolo mu odcudzené dňa 31.3.2001 v G. F..
10. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 409 ods. 1, § 443 ods. 1, § 446, § 489, § 369, § 502 ods. 1, § 373, § 374 ods. 1 a § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka a podľa § 580 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že medzi stranami sporu vznikol obchodnoprávny vzťah podľa § 489 Obchodného zákonníka, t. j. zmluva o kúpe prenajatej veci, ktorej predmetom bol prenájom a následná kúpa motorového vozidla žalobcu VOLVO FH XX-XxX T s výrobným číslom karosérie T Uzavrel, že aj keď predajca J. - M., s.r.o. nebol vlastníkom tohto vozidla, s ohľadom na § 446 Obchodného zákonníka sa žalobca ako dobromyseľný kupujúci stal vlastníkom tohto vozidla. K ukončeniu zmluvného vzťahu strán sporu došlo výpoveďou zo strany žalobcu zo dňa 11.2.2003, pretože žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou dohodnutých splátok nájomného.
11. Súd prvej inštancie uviedol, že ak by v danom vzťahu neexistovali podmienky vylučujúce zodpovednosť žalovaného za škodu, tak nárok žalobcu na zaplatenie sumy 25 423,88 eura by bol opodstatnený, čo nespochybňoval ani žalovaný, a tiež by bol dôvodný nárok na zákonné úroky z omeškania vo výške 11,38% ročne od 1.10.2003, t. j. uplynutím 7-dňovej lehoty určenej žalobcom na zaplatenie vyúčtovania, ktoré bolo žalovanému doručené 23.9.2003. Poukázal na to, že podstatná časť pohľadávky žalobcu vyúčtovanej faktúrou č. XXXXXXXXX vo výške 35 039,96 eura (1 055 614,- Sk) predstavuje nárok na náhradu škody za neodovzdanie predmetu leasingu žalovaným žalobcovi. Súd prvej inštancie uzavrel, že tento nárok žalobcu je v plnom rozsahu neopodstatnený, pretože žalovaný nemohol predmet leasingu žalobcovi vydať, lebo ho nemal v držbe, keďže bol zaistený orgánmi činnými v trestnom konaní a vydania predmetu leasingu sa žalovaný domáhal opakovane neúspešne. Konštatoval, že v tomto prípade došlo k spáchaniu trestného činu podvodu, pretože spoločnosť J. M., s.r.o. predala žalobcovi motorové vozidlo získané krádežou a žalovaný pri uzatváraní leasingovej zmluvy nemohol predpokladať, že na jeho strane vznikne prekážka zabraňujúca splneniu jeho povinnosti vrátiť žalobcovi predmet leasingu pri predčasnom ukončení vzťahu. Tento stav považoval súd prvej inštancie za okolnosť vylučujúcu zodpovednosť žalovaného za škodu, ktorá žalobcovi vznikla, teda žalovaný podľa § 373 v spojení s § 374 ods. 1 Obchodného zákonníka účinne vyvinil spod zodpovednosti za škodu.
12. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že nárok žalobcu v sume 3 473,64 eura uvedený vo vyúčtovaní predčasného ukončenia leasingového vzťahu ako nárok na zaplatenie dlžných splátok leasingu, na ktorú sa vyvinenie spod zodpovednosti za škodu nevzťahuje, podľa záveru súdu prvej inštancie zanikol podľa § 580 Občianskeho zákonníka započítaním zo zostatkom nezúčtovaného preddavku na nájomné (15 064,04 eura), ktorý žalovaný uhradil. Tento zápočet bol vykonaný žalobcom v rámci jeho vyúčtovania zo dňa 17.9.2003.
13. Na základe takto zisteného skutkového stavu a vzhľadom na to, že žiadny z účastníkov ďalšie dokazovanie nenavrhol, rozhodol súd prvej inštancie tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
14. Citujúc ustanovenie § 151 ods. 3 O. s. p. súd prvej inštancie uviedol, že s ohľadom na zložitosť veci rozhodne o trovách konania do 30 dní po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
15. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi 25 423,88 eura s prísl., alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ustanovením § 221 ods. 1, § 205 ods. 2 písm. b/, písm. d/ a písm. f/ a podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a písm. h/ O. s. p. Žalobca predovšetkým namietal nesprávne právne posúdenie zmluvného vzťahu strán sporu súdom prvej inštancie. Uviedol, že strany sporu uzavreli leasingovú zmluvu, predmetom ktorej bol finančný prenájom motorového vozidla. S poukazom na judikatúru súdov (rozsudok NS Českej republiky sp. zn. 31Cdo/4356/2008,
sp. zn. 2033/2002 z 27.11.2003, stanovisko NS Českej republiky z 8.9.2010 sp. zn. Cpjn 204/2007) uviedol, že leasingová zmluva nie je upravená ako zmluvný typ, aj keď obsahuje v sebe niekoľko iných zmluvných typov, nemožno ju podriadiť pod nájomnú zmluvu, ani pod úverovú zmluvu, ani pod zmluvu o kúpe prenajatej veci. Citujúc ustanovenie § 489 Obchodného zákonníka o zmluve o kúpe prenajatej veci žalobca uviedol, že leasingovú zmluvu nemožno podriadiť pod tento zmluvný typ najmä z dôvodu okamihu prechodu nebezpečenstva škody z prenajímateľa na nájomcu. Poukázal na to, že pri kúpe prenajatej veci prechádza nebezpečenstvo škody na nájomcu až momentom vzniku kúpnej zmluvy, pričom pri zmluvách o finančnom leasingu prechádza nebezpečenstvo škody na predmete leasingu už pri podpise leasingovej zmluvy, resp. momentom prevzatia predmetu leasingu nájomcom. Rozdiel je podľa žalobcu aj v prechode vlastníckeho práva, pretože pri zmluve o kúpe prenajatej veci je potrebná na prechod vlastníckeho práva kúpna zmluva, ktorá vzniká doručením výzvy nájomcu, pri leasingových zmluvách zvyčajne prechádza vlastnícke právo po úhrade poslednej splátky nájomcom, ktorá býva obyčajne označená ako kúpna cena predmetu leasingu. Uviedol s poukazom na všeobecné zmluvné podmienky finančného leasingu, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť leasingovej zmluvy, že účelom leasingovej zmluvy je umožniť právnickej alebo fyzickej osobe za úhradu trvalé užívanie predmetu leasingu, pričom žalobca získal predmet leasingu do vlastníctva podľa výberu žalovaného a na jeho žiadosť, a nebezpečenstvo škôd na predmete leasingu a škôd, resp. finančných strát - rozdielov spojených s jeho užívaním a prevádzkou, nesie v celom rozsahu nájomca, t. j. žalovaný, na ktorého prejde vlastníctvo k predmetu leasingu po splatení všetkých záväzkov vyplývajúcich z leasingovej zmluvy.
16. Žalobca v odvolaní uviedol, že so žalovaným dňa 11.2.2003 ukončil leasingovú zmluvu pre trvajúce omeškanie s úhradou leasingových splátok a dňa 17.9.2003 zaslal žalovanému konečné finančné vyúčtovanie predčasne ukončenej leasingovej zmluvy s vyčísleným nárokom žalobcu v sume 765 919,70 Sk, t. j. 25 423,88 eura, ktorú mal zaplatiť do 7 dní od doručenia vyúčtovania, ktoré žalovaný prevzal 28.9.2003. Poukázal na to, že žalovaný vyúčtovanú výšku nároku žalobcu nerozporoval a za spornú nepovažoval výšku nároku žalobcu ani súd prvej inštancie. Pokiaľ podľa zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 10.5.2013 mal súd prvej inštancie posúdiť oprávnenosť nárokov žalobcu a posúdiť aj poistné plnenie spojené so stratou motorového vozidla, žalobca poukázal na list poisťovne C.
- R. poisťovňa, a.s. zo dňa 26.11.2013, v ktorom poisťovňa oznámila, že súčasťou leasingovej zmluvy č. LZF/XX/XXXXX bola havarijná poistka na vozidlo značky Y. FH XX-XxXT, Y.: T platná od 27.12.2001 do 29.6.2003, pričom počas doby platnosti havarijnej poistky nebola nahlásená žiadna poistná udalosť. Žalobca s poukazom na bod 1.3.1 a 3.2.4 všeobecných zmluvných podmienok finančného leasingu uviedol, že nahlásiť poistnú udalosť bol povinný žalovaný, túto povinnosť si však nesplnil.
17. K zamietnutiu žaloby súdom prvej inštancie z dôvodu „vyvinenia“ sa žalovaného spod zodpovednosti za škodu, pretože vozidlo nemohol vydať, lebo bolo zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní, žalobca citujúc z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Odo/579/2004 a s poukazom na ustanovenie § 374 Obchodného zákonníka uviedol, že ak si zmluvné strany dohodli zodpovednosť za škodu v leasingovej zmluve, ktorá predpokladala aj riziká výskytu nedostatkov, zničenia, strát, odcudzenia a predčasného opotrebovania predmetu leasingu, resp. odcudzenie predmetu leasingu so zodpovednosťou na strane leasingového nájomcu, zodpovedá za škodu po celú dobu trvania nájmu leasingový nájomca, aj keď na tom nenesie vinu, a to od okamžiku odovzdania predmetu leasingu. Uviedol, že v prípade finančného leasingu ide o účelné obstaranie predmetu leasingu podľa potrieb nájomcu, ktorý sa k predmetu leasingu chová od okamihu jej predaja ako k veci vlastnej so všetkými rizikami na strane nájomcu, to znamená, že na nájomcu je prenášaná zodpovednosť za predmet leasingu a nebezpečenstvo a riziká spojené s predmetom leasingu, čím sa finančný leasing odlišuje od bežného nájmu. Žalobca poukázal na to, že leasingové spoločnosti nemajú záujem na vrátení predmetu leasingu do ich dispozície, ale ich cieľom je, aby po zaplatení všetkých splátok prešiel predmet leasingu do vlastníctva nájomcu, lebo cieľom leasingových spoločností nie je obstaranie predmetu leasingu do svojho vlastníctva, ale poskytovanie finančných služieb. Tvrdil, že v dôsledku predčasného skončenia leasingovej zmluvy, čím sa nenaplnil jej dojednaný účel, nezaniká povinnosť nájomcu uhradiť doposiaľ nezaplatený zostatok obstarávacej ceny predmetu leasingu, splátky splatné do ukončenia zmluvy a nezaplatené úroky. Keďže tieto položky sú spravidla rozpustené v zostávajúcich leasingových splátkach, leasingové spoločnosti pri predčasnom ukončení zmluvy požadujú aj zaplatenie zostávajúcich leasingových splátok, ktoré sa stali splatnými, ale aj ktoré podľa zmluvy boli splatné až neskôr. Nájomníci sú v takom prípade tiež povinní nahradiť leasingovej spoločnosti náklady spojené s vrátením predmetu leasingu s tým, že v prípade uskutočneného predaja predmetu sa dlh leasingového nájomcu zníži
o výnos z tohto predaja (rozsudok Vrchného súdu v Prahe z 5.12.2006 sp. zn. 2Cmo 380/2005, rozhodnutie NS Českej republiky Cpjn 204/2004, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 16.12.2010 sp. zn. 3Cdo 230/2009).
18. Žalobca na záver s poukazom na ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžo 65/2008, čl. 6 ods. 1 Dohovoru, rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 84/94 a judikatúru Európskeho súdu (Suominen v. Fínsko, § 37, 1.7.2013 a Tatishvili v. Rusko, § 58, 22.2.2007) uviedol, že právo na spravodlivý proces vylučuje ľubovôľu súdov v rozhodovaní, a preto je povinnosťou súdov svoje rozhodnutie odôvodniť, pričom z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, inak ide o tzv. inú vadu konania. Vytýkal súdu prvej inštancie, že odôvodnenie rozsudku opiera v značnej miere o svoje hypotézy, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Zdôraznil, že súd by mal pri svojom rozhodovaní vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a tiež je potrebné, aby v odôvodnení rozsudku presvedčivými argumentmi vyvrátil právne nesprávne námietky účastníkov. Žalobca preto zastával názor, že postupom súdu prvej inštancie mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, tvrdil, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že podľa jeho názoru napadnutý rozsudok je odôvodnený len domnienkami súdu, jeho hypotetickými úvahami či dohadmi, odôvodnenie neobsahuje logickú väzbu právnej argumentácie so zisteným skutkovým stavom, resp. v konaní nebol preukázaný a ani tvrdený tento skutkový stav a napriek tomu ho súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení konštatoval ako preukázaný a na jeho základe vo veci rozhodol.
19. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, odvolanie bolo žalovanému doručené dňa 7.9.2015.
20. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
21. Toto odvolacie konanie začalo podaním odvolania dňa 23.6.2015, teda za účinnosti Zákona č. 99/1963 Zb. - Občianskeho súdneho poriadku.
22. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí Civilný sporový poriadok aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti, teda pred 1.7.2016.
23. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku zostávajú zachované.
24. Keďže odvolanie bolo podané ešte pred 1.7.2016, odvolací súd posúdil vec podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Dôvodom je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty vrátanie naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1, 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).
25. Žalobca v odvolaní proti rozsudku namieta, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konkrétne namieta odvolací dôvod podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p., t.j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, keď tvrdí s odkazom aj na ust. § 157 ods. 2 O.s.p., že odôvodnenie rozsudku súdu je nepresvedčivé a že je odôvodnené len domnienkami súdu, neobsahuje logickú väzbu právnej argumentácie so zisteným skutkovým stavom resp. je žalobca toho názoru, že v konaní nebol
preukázaný ani tvrdený tento skutkový stav, pričom súd ho vo svojom odôvodnení konštatoval ako preukázaný a na jeho základe vo veci rozhodol a že súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Rovnako namieta odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm.b/, d/ a f/ O.s.p., t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
26. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, ak uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
27. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p., odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia.
28. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. (obdobne § 365 ods. 1 písm. f/ CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p. (obdobne § 191 ods. 1 CSP) a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
29. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právny záver a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to znamená, vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenia), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použije iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového zistenia pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).
30. Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom nezodpovedá citovanému ustanoveniu § 132 O.s.p. (obdobne § 191 ods. 1 CSP), pretože vzal do úvahy skutočnosti, ktoré nevyplynuli z vykonaného dokazovania a nevyšli najavo v priebehu dokazovania alebo vtedy, ak súd neprihliadne na rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli inak najavo alebo, že je v hodnotení dôkazov alebo skutočností z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti a pravdivosti logický rozpor.
31. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný vtedy, ak v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 písm. a/-h/ O.s.p., nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov patrí medzi vady konania v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm.f/ O.s.p. (odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom), pretože nepreskúmateľnosť rozhodnutia bráni účastníkovi konania v možnosti brániť
sa proti príslušnému rozhodnutiu. Rozhodnutie je nepreskúmateľné, ak pre jeho nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov v jeho odôvodnení nie je možné zistiť, ako súd dospel k záverom, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ako dospel k samotnému rozhodnutiu v danej veci.
32. Je potrebné prisvedčiť odvolateľovi a to s prihliadnutím na ním uplatnený peňažný nárok ako aj predložené listinné dôkazy a čiastočne aj na výsledky vykonaného dokazovania, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil právny vzťah účastníkov konania a to s odkazom na zákonnú úpravu, ktorú aplikoval, keď uviedol, že medzi účastníkmi konania vznikol obchodnoprávny vzťah podľa § 489 Obchodného zákonníka t.j. zmluvou o kúpe prenajatej veci, ktorej predmetom bol prenájom a následná kúpa motorového vozidla a keď následne zároveň vyvodil, že žalovaný pri uzatváraní príslušnej leasingovej zmluvy nemohol predpokladať, že na jeho strane vznikne prekážka zabraňujúca v plnení jeho povinnosti vrátiť žalobcovi predmet leasingu pri predčasnom ukončení vzťahu a pokiaľ v nadväznosti na vyššie uvedené uzavrel, že žalovaný sa podľa znenia § 373 v spojení s § 374 ods. 1 Obchodného zákonníka svojej zodpovednosti za škodu účinne „vyvinil“, v dôsledku čoho nesprávne a predčasne vo veci rozhodol, a to vzhľadom aj na závery odvolacieho súdu uvedené v jeho predchádzajúcom zrušujúcom uznesení.
33. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania možno vyvodiť, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca ako leasingový prenajímateľ so žalovaným ako leasingovým nájomcom uzavrel dňa 21.12.2001 Leasingovú zmluvu č. LZF/XX/XXXXX, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli Všeobecné zmluvné podmienky finančného leasingu, vrátane špecifikácie poistenia predmetu leasingu a všeobecných poistných podmienok, že predmetom zmluvy bol finančný prenájom Y. FH XX-XxX T od dodávateľa predmetu leasingu spoločnosti J.-M. s.r.o. Rovnako nebolo sporné, že predmet leasingu prevzal žalovaný dňa 25.12.2001 na základe Protokolu o prevzatí predmetu zmluvy ako ani skutočnosť, že listom označeným ako „Ukončenie leasingovej zmluvy zo dňa 11.2.2003“ žalobca v zmysle bodu 4.4.1 Všeobecných zmluvných podmienok leasingovú zmluvu vypovedal s odôvodnením, že žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou dohodnutých splátok nájomného, následne listom zo dňa 17.9.2003 prevzatým žalovaným dňa 23.9.2003 vykonal žalobca konečné vyúčtovanie predmetného leasingového vzťahu so žalovaným a vyzval ho na uhradenie svojej pohľadávky do 7 dní od doručenia tohto listu.
34. V nadväznosti na vyššie uvedené považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že finančný leasing (čo je daný prípad) je záväzkovým vzťahom, ktorého podstatou je záväzok poskytovateľa leasingu (prenajímateľa) odovzdať príjemcovi leasingu (nájomcovi) na určitú dobu do užívania vec (prípadne inú majetkovú hodnotu), ktorú prenajímateľ obvykle za tým účelom nadobudne do svojho vlastníctva a na základe ponuky (dopytu) a podľa výberu nájomcu a záväzku nájomcu uhradiť náklady spojené s obstaraním leasingu prostredníctvom splátok. Počas doby nájmu je vlastníkom predmetu leasingu prenajímateľ, teda leasingová spoločnosť, pričom po ukončení nájmu má nájomca právo na kúpu predmetu leasingu za vopred dohodnutú kúpnu cenu.
35. Je potrebné zdôrazniť, že v prípade finančného leasingu sa záväzky prenajímateľa obmedzujú len na finančné služby, t.j. na zabezpečenie veci, odovzdanie veci do užívania nájomcovi a predaj veci na konci leasingového vzťahu, pričom na nájomcu je už od počiatku leasingového vzťahu prenášaná zodpovednosť za predmet leasingu a všetky povinnosti a riziká (nebezpečenstvo škôd) spojené s vlastníctvom a užívaním predmetu leasingu.
36. Pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku je treba teda vychádzať z obsahu leasingovej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania a všeobecných podmienok, obsahom ktorých sú účastníci viazaní (§ 273 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka).
37. Leasingový prenajímateľ aj keď po celú dobu trvania leasingu zostáva vlastníkom predmetu leasingu, jeho práva a povinnosti súvisiace s vlastníctvom predmetu leasingu prináležia nájomcovi a teda v rámci finančného leasingu je na nájomcu prenášaná zodpovednosť za predmet leasingu i nebezpečenstvo a riziká s ním spojené, čím sa finančný leasing odlišuje od bežného nájmu. Leasingové spoločnosti teda zabezpečujú predmet leasingu do svojho vlastníctva nie s cieľom vyvíjať podnikateľskú činnosť
jeho prevádzkovaním, ale z dôvodu uzavierania leasingovej zmluvy v rámci poskytovaných finančných služieb.
38. Leasingovú zmluvu je preto nutné posudzovať ako tzv. nepomenovanú zmluvu inominátnu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, a preto sa práva a povinnosti účastníkov zmluvy riadia predovšetkým ustanoveniami leasingovej zmluvy, ako aj Všeobecnými zmluvnými podmienkami, na ktoré zmluva odkazuje a ktoré sú jej súčasťou.
39. Je potrebné prisvedčiť odvolateľovi (s poukazom na ust. § 374 Obchodného zákonníka, ktorý obsahuje liberačné dôvody), že pokiaľ si zmluvné strany dohodli zodpovednosť za škodu v leasingovej zmluve, ktorá predpokladala aj riziká výskytu nedostatkov, zničení, strát, odcudzenia a predčasného opotrebovania predmetu leasingu resp. odcudzenie predmetu leasingu so zodpovednosťou na strane leasingového nájomcu, zodpovedá za škodu po celú dobu trvania nájmu leasingový nájomca, aj keď na tom nenesie vinu, a to od okamžiku odovzdania predmetu leasingu.
40. Súd prvej inštancie preto pochybil, pokiaľ pri rozhodovaní o uplatnenom peňažnom nároku z dôvodu predčasného ukončenia leasingovej zmluvy neposudzoval nárok uplatnený žalobcom podľa leasingovej zmluvy a Všeobecných leasingových podmienok, na ktoré zmluva odkazuje. Vzhľadom na toto pochybenie pri právnom posúdení veci sa súd prvej inštancie nezaoberal, resp. nedostatočne zaoberal dôvodmi a výškou žalobcom uplatneného nároku. Pokiaľ by o ne/dôvodnosti výšky žalobcom uplatneného nároku rozhodoval odvolací súd (v prípade zmeny napadnutého rozhodnutia), v konečnom dôsledku by to znamenalo, že strany sporu by nemali možnosť namietať správnosť záverov odvolacieho súdu v riadnom opravnom konaní.
41. Záverom odvolací súd dodáva k tvrdeniu súdu prvej inštancie, že vozidlo, ohľadne ktorého bola uzavretá leasingová zmluva, bolo zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní, že z doteraz vykonaného dokazovania takáto skutočnosť jednoznačne nevyplýva a tento záver nemožno vyvodiť ani z výpovede svedka Ing. H. Y. (viď. zápisnica z pojednávania).
42. V nadväznosti na vyššie uvedené považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že aj pre konanie na súde prvej inštancie platí, že súdne rozhodnutie by malo byť predvídateľné a to vzhľadom na predmet sporu, tvrdenia strán sporu, vykonané dokazovanie, súdnu prax a judikatúru viažucu sa k predmetu sporu.
43. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a v dôsledku toho v zmysle predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie predmetu sporu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP).
44. Úlohou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní posúdiť, či žalobcom uplatnený nárok čo do dôvodu i výšky je opodstatnený v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok (leasingovej zmluvy a všeobecných obchodných podmienok leasingu) a v nadväznosti na to sa vyporiadať aj s ďalšími odvolacími námietkami žalobcu v podanom odvolaní.
45. V novom rozhodnutí o veci samej rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
46. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).