Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-58-2016.pdf
PDF · 129.18 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/58/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobkyne: B. Z., nar. XX.XX.XXXX, C. XXX/XX, XXX XX D. nad R., za účasti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Nám. legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778 zast. JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, AK so sídlom ul Sov. Hrdinov 163/66, Svidník proti žalovanému: PROFI CREDIT SLOVAKIA spol. s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpeného: JUDr. Ján Havlát, advokát, AK HAVLÁT & PARTNERS, Rudnayovo nám. 1, 811 01 Bratislava, o neplatnosť revolvingovej zmluvy a ochranu práv spotrebiteľa, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 5C/421/2012-282 zo dňa 16.09.2015 takto
rozhodol:
Po t v r d z u j e rozsudok.
P r i z n á v a žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že rozhodcovská doložka uzavretá v zmluvných dojednaniach Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o. ako súčasť revolvingovej zmluvy č. 8300035968 zo dňa 02.02.2011 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným je neprijateľná. Ďalším výrokom určil, že Zmluva o revolvingovom úvere č. 8300035968 zo dňa 02.02.2011 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným je neplatná. Tretím výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,- Eur a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Posledným výrokom vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením.
2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust.§ 1 ods.52, § 2 písm.a/ a b/, § 9 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ust.§ 52 ods.1 a 2, § 53 ods.1,2,3,4 a 5, § 54 ods.1,2, § 34, § 35, § 37, § 39, § 41 a § 544 ods.1 a 2 Občianskeho zákonníka a ust.§ 3 ods.5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
3. Súd prvej inštancie konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania zistil, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola dňa 02.02.2011 uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere. Z vykonaného dokazovania, no najmä z výpovede žalobkyne je zrejmé, že jej boli poskytnuté finančné prostriedky vo výške 1.500,- Eur a tá zaviazala sa platiť žalovanému splátky v minimálnej výške po 77,05 Eur mesačne. Žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že žalovaný jej poskytol fyzicky len finančné prostriedky vo výške 1.100,- Eur. Uviedol tiež, že rozdiel medzi sumou revolvingového úveru uvedenou v zmluve a sumou pripísanou žalobkyni na účet 367,49 Eur predstavuje odplatu za poskytnutie služby v zmysle bodu 8 zmluvy o
revolvingovom úvere, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi službu spočívajúcu v možnosti odkladu splátok
4. Súd prvej inštancie v danej súvislosti poukázal aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej únie je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej len „smernica“).
5. Súd prvej inštancie mal zato, že v danom prípade sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za porušenie jeho zmluvných povinností a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná.
6. Čo sa týka žaloby o určenie že rozhodcovská zmluva doložka uzavretá v zmluvných dojednaniach Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o. ako súčasť revolvingovej zmluvy č. 8300035968 zo dňa 02.02.2011 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným je neprijateľná, súd žalobe ako dôvodnej v tejto časti vyhovel.
7. Rozhodcovskými doložkami zaoberal sa aj Ústavný súd. Z jeho rozhodnutia vyplýva, že z ústavno- právneho hľadiska je možné dojednanie v podobe rozhodcovskej doložky pripustiť aj pre spotrebiteľské zmluvy, ale iba za predpokladu, že podmienky ustanovenia rozhodcu a dohodnuté podmienky procesného charakteru budú účastníkom konania garantovať rovnaké zaobchádzanie, čo vo vzťahu spotrebiteľ - podnikateľ znamená zvýšenú ochranu slabšej strany, t. j. spotrebiteľa, pričom dohodnuté procesné pravidlá budú garantovať spravodlivý proces (ústnosť, priamosť konania, odvolacia inštancia, absencia iných prekážok pri uplatňovaní spotrebiteľovho práva).
8. Súd prvej inštancie konštatoval, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku ide aj v prípade, ak síce spotrebiteľ podľa rozhodcovskej zmluvy má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu.
9. Podľa obsahu spisu žalovaný ako dodávateľ preukázateľne naviac nevysvetlil spotrebiteľovi význam rozhodcovskej zmluvy, rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, nepredstavil mu pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť súkromný „súdny“ proces a nedal mu po preukázateľnom poučenie na výber rozhodnúť sa.
10. Žalobkyňa namietala neprijateľnosť rozhodcovskej zmluvy. Je potrebné objektívne posúdiť rozhodcovskú doložku a nie je rozhodujúca vôľa účastníka zmluvného vzťahu a v tomto zmysle ani jeho aktivita. Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 OZ) a je povinnosťou nielen súdu, ale aj rozhodcu z tohto právneho posúdenia vyvodiť všetky právne dôsledky a poskytnúť náležitú ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Toto konanie je prejavom nerešpektovania práv spotrebiteľov, resp. reflexiou absencie nestrannosti a nezaujatosti rozhodcu.
11. Akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach sa ponúka napríklad osobitným vyjednaním a nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Arbitráž môže fungovať, ale za transparentných podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu ide.
12. Žalovaný ako dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania. Dodávateľ musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky mu súd nemôže vymôcť.
13. Žalobca nemal možnosť ovplyvniť obsah predmetnej rozhodcovskej zmluvy. Mohol ju buď prijať ako celok alebo odmietnuť. Obsah tejto rozhodcovskej zmluvy bol dodávateľom, žalovaným vopred pripravený a na jej obsahu žalobkyňa nijakým spôsobom neparticipoval a bol predložený na podpis pri podpise úverovej zmluvy.
14. Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom smernice, podľa ktorej sa podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutá, ak bola pripravená vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 3 ods. 2 Smernice).
15. Súd prvej inštancie preskúmal zmluvu o poskytnutí revolvingového úveru, či je v súlade s podmienkami zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), ktorú je nevyhnutné používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv, podľa ktorej je v právomoci súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nekalá, čo znamená vytvoriť vhodné prostriedky na ochranu spotrebiteľa voči neprijateľným zmluvným podmienkam. Smernicu je potrebné aplikovať tiež vtedy, keď bola zmluva spísaná vopred a spotrebiteľ nemohol mať žiadny vplyv alebo dosah na obsah jej jednotlivých ustanovení.
16. Po vykonanom dokazovaní tak ako je to vyššie uvedené dospel súd k záveru, že vzhľadom na množstvo rôznych vyššie uvedených zmluvných podmienok na ktoré žalobkyňa poukázala v žalobe, ktoré sú aj podľa súdu neprijateľné, celá táto úverová zmluva vzhľadom na také množstvo neprijateľných podmienok ako celok odporuje zákonu, zákonu o spotrebiteľských úveroch, obchádza ho a prieči sa tiež dobrým mravom. Ide napríklad o ustanovenia obchodných podmienok uvedené v čl. 1.2, 2.1,2.2, 4.1, 4.2, 9.3, 11.1, 13.2, 14.1, 14.4, 14.6., 8.1.
17. Zmluvu v zmysle návrhu považoval v zmysle ust. § 39 a 41 OZ za neplatnú ako celok a preto žalobe o určenie, že Zmluva o revolvingovom úvere č. 8300035968 zo dňa 02.02.2011 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným je neplatná ako plne dôvodnej vyhovel. Mal tiež za to, že žalobkyňa na určení aj napriek úhrade istiny má právny záujem a tento je daný. Taktiež poukázal na to, že zmluva vzniká v zmysle ust. § 43a , 43b a 43c, § 44 OZ na základe zhodného prejavu vôle zúčastnených osôb. Dvojstranná zmluva, ktorou nepochybne zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania je, vzniká na základe návrhu na uzavretie zmluvy a prijatia návrhu na uzavretie zmluvy. Pokiaľ návrh na uzavretie zmluvy a jej prijatie zodpovedajú náležitostiam vyžadovaným zákonom a zodpovedajú skutočnej vôli konajúcich osôb, dochádza k platnému vzniku zmluvy. Zmluvný konsenzus účastníkov zmluvy má právotvorné účinky. Pokiaľ ide o návrh a jeho prijatie, musí ísť o vzájomné a obsahovo zhodné prejavy vôle dvoch zmluvných strán, inak platná zmluva nevznikne.
18. Zo zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným nepochybne vyplýva, že výška RPMN je iná v návrhu na uzavretie zmluvy (predpokladaná RPMN za úver v % 70,01), ako je v akceptácii (68,77 %), a tiež predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu v % - 64,19 v návrhu na uzavretie zmluvy a 60,19 % v akceptácii návrhu - článok 6. zmluvy. Z hľadiska zmluvného práva je pritom irelevantné, či takáto zmena je pre spotrebiteľa výhodná alebo nevýhodná. Podstatná je skutočnosť, že návrh nebol prijatý bezvýhradne, čo bolo aj v danom prípade. Prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. V danom prípade dojednanie o RPMN nemožno považovať za platné zmluvné dojednanie, keďže chýba bezvýhradná akceptácia návrhu. K zmluvnému konsenzu medzi zmluvnými stranami nedošlo.
19. V konaní bolo preukázané, že žalobkyni mal byť poskytnutý revolvingový úver vo výške 1.500,- Eur no fyzický dostala sumu 1.132,51 Eur, suma 367,49 Eur predstavovala odplatu za poskytnutie služby v zmysle bodu 8 zmluvy o revolvingovom úvere, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi službu spočívajúcu v možnosti dokladu splátok. Žalobkyňa ja napriek tomu, že celý úver vo výške 1.500,- Eur nedostala, reálne splatila finančnú sumu 1.428,55 Eur.
20. V zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
21. Žalobkyni jednoznačne vznikla ujma v nemajetkovej sfére, keďže konanie žalovaného bolo spôsobilé privodiť ujmu vo sfére jej rodinného, súkromného a spoločenského života. Žalobkyňa bola vystavená nedôvodne psychickému vypätiu zo strany žalovaného v dôsledku jeho konania a zavádzania žalobkyne ako spotrebiteľa. Výška priznaného finančného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu a nemožno ju objektívne preukázať.
22. Priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobkyne, ktorá jej vznikla konaním žalovaného, je akousi určitou satisfakciou za stav, ktorý musela v dôsledku konania žalovaného trpieť a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby závadne konal.
23. Čo sa týka trov konania, súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016 ďalej O.s.p.) s tým, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
24. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Napadol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu. Namietal, že na strane žalobcu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom a došlo k nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/147/2001. Tvrdil, že rozsudok je nepreskúmateľný v dôsledku čoho došlo k vade podľa ust.§ 221 ods.1 písm.f/ O.s.p. s ust.§ 205 ods.1 písm.a/ O.s.p. V dôsledku nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti napadnutého rozsudku nie je žalobca schopný z napadnutého rozsudku ani len identifikovať, či sa súd vôbec zoberal žalobcom prezentovanými tvrdeniami a ako sa s nimi vyporiadal a aké skutočnosti považoval za rozhodujúce z pohľadu posúdenia žalobou uplatneného práva. Poukázal na znenie ust.§ 157 ods.2 O.s.p., i rozsudok Najvyššieho súdu SR 4Cdo/171/2005 zo dňa 27.04.2006 a R 11/98. Predovšetkým poukázal na skutočnosť, že napriek tomu, že v odôvodnení napadnutého rozsudku strana 24 súd prvej inštancie konštatuje právny záver, že sú podľa neho zmluvné podmienky neprijateľné, pričom súd príkladmo vypočítava, v odôvodení napadnutého rozsudku absentuje zdôvodnenie a vysvetlenie, prečo je tá ktorá zmluvná podmienka, podľa názoru súdu prvej inštancie je neprijateľná. Z hľadiska právnej istoty a ústavnej konformity napadnutého rozsudku je podľa názoru žalobcu nedostatočné, ak sú vo vzťahu k množstvu neprijateľných podmienok iba všeobecne hodnotí zmluvu, ako zákonu odporujúcu, súčasne ako zákon obchádzajúcu a súčasne ako dobrým mravom sa priečiacu. Predsa je skutkovo aj právne odlišné, ak právny úkon zákonu odporuje alebo zákon obchádza alebo je v rozpore s dobrými mravmi. Obdobne v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje zdôvodnenie prečo súd prvej inštancie vyslovil neplatnosť zmluvy celku, keď samo poukázanie na množstvo neprijateľných podmienok, ktoré zmluva obsahuje je z pohľadu dikcie zákona, ako i aktuálnej judikatúry Súdneho dvora nedostatočné. Žalobca poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora z 15. marca 2015, sp. zn. C 453/10 vo veci Perenič, Pereničová c/a SOS Financ, spol. s r.o., z ktorého vyplýva záver, že cieľom sledovaným normotvorcom Únie v rámci Smernice 93/13 je nastoliť rovnováhu zmluvných strán, pričom sa má v zásade zachovať platnosť zmluvy ako celku a nie vyhlásiť za neplatné všetky zmluvy, ktoré obsahujú nekalé podmienky. Ďalej poukázal na rozsudok Okresného súdu Martin vydaný v skutkovo a právne takmer totožnej veci vedenej pod sp.zn. 11C/52/2010 a uznesenie Krajského súdu v Žiline ako súdu odvolacieho sp.zn. 60/205/2011. Žalobca tvrdil, že hoci súd dovodil absolútnu neplatnosť zmluvy z odôvodnenia napadnutého rozsudku, je neidentifikovateľné aký právny záver ho k tomu viedol. Súd síce uvádza viaceré všeobecné konštatovania v odôvodnení, avšak nikde neuvádza bližšie odôvodnenie takéhoto rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa tiež žiadnym spôsobom nevyporiadal s právnou argumentáciou žalovaného o oddeliteľnosti dojednaní niektorých ustanovení od ostatných časti zmluvy o revolvingovom úvere. Z hľadiska arbitrárnosti je potom identicky možné hodnotiť aj rozhodnutia súdu o priznaní nároku na primerané zadosťučinenie v peniazoch v sume 500,- Eur. Hoci žalobca akceptuje názor, že na priznanie zadosťučinenia postačuje aj hrozba vzniku ujmy, ani to však nezbavuje súd povinnosti skúmať aká konkrétna ujma mohla žalobcovi vzniknúť. Nie je žalobcovi napríklad jasné aká nemateriálna ujma môže vzniknúť účastníkovi právneho vzťahu, v rámci ktorého je mu poskytnuté peňažné plnenie, ktoré síce vráti, ale nezaplatí ani všetko dohodnuté príslušenstvo. Podľa názoru žalobcu neboli splnené podmienky pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
Žalobca poukázal na ust.§ 3 ods.1, 3 a 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa. Čo sa týka primeraného zadosťučinenia, je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že: 1. Ako to vyplýva zo samotného názvu inštitútu finančného zadosťučinenia, ide o zadosťučinenie, 2. Súd môže priznať finančné zadosťučinenie iba v prípadoch úspešného uplatnenia porušenia práv alebo povinnosti ustanovených zákonom. 3. Primerané finančné zadosťučinenie má voči vydaniu bezdôvodného obohatenia subsidiárnu funkciu. 4. Určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je predmetom voľnej úvahy súdu, čo však neznamená, že je jeho ľubovôľou, pretože súd musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu a na základe neho musí založiť svoje rozhodnutie na celkom konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách a relevantných dôkazoch. 5. Konanie o ochrane spotrebiteľa je konanie návrhovým a je na žalobcovi, aby uniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania závažnej vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Nie je úlohou súdu, aby ex offo nahrádzalo procesnú aktivitu žalobcu ohľadne jeho dôkazného bremena. Čo do výšky priznaného finančného zadosťučinenia, poukázal na údaje z roku 2012, keď výška náhrady za bolesť a výška za sťaženie spoločenského uplatnenia za jeden bod predstavovala 15,72 Eur. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, ktorý rozhodoval v skutkovo obdobnej veci vedenej pod sp.zn. 6Co/205/2011 a v plnej miere prisvedčil argumentácii odvolateľa, že z odôvodnenia súdu prvej inštancie nemožno zistiť spôsob akým tento dospel k výške finančného zadosťučinenia ani akú ujmu mohla žalobcovi existencia neprijateľných zmluvných podmienok spôsobiť. Zároveň poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 4 Cdo 171/2005 zo dňa 27.04.2006. Žalobca namietal aj nesprávne skutkové zistenia súdom prvej inštancie a nesprávne právne posúdenie veci. Z dôvodu nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku nie je de facto schopný z jeho odôvodnenia identifikovať relevantné skutkové zistenia, ku ktorým súd na základe ním vykonaných dôkazov dospel. Poukázal na ust.§ 157 ods.2 O.s.p. i na rozhodnutie Ústavného súdu II. ÚS 94/98 Sb. 14. Je absolútne nepochopiteľné a z napadnutého rozhodnutia žiadnym spôsobom nevyplýva na základe čoho a ako mohol súd dospieť k ním prezentovanému záveru, že výška odplaty za poskytnutie úveru a výška zmluvných úrokov prekročila maximálnu určenú hranicu a ako taká bola medzí zmluvnými stranami dohodnutá v rozpore s dobrými mravmi. Arbitrátnosť rozsudku najlepšie ilustruje to, že súd prvej inštancie neuviedol aká je tá maximálna hranica odplaty a úrokov, ktorá bola údajne v tomto konkrétnom prípade prekročená a ktorú by ešte bolo možné považovať za dojednanú v súlade s dobrými mravmi. Všeobecné konštatovanie prijímajúce 12 ustanovení zmluvy a súčasne prijímajúce všetky akejkoľvek ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže súd prvej inštancie ani len neuvádza ani jedno ustanovenie tejto právnej normy, v konečnom dôsledku bráni žalovanému aj v polemike, aby bolo možné učiniť záver o neplatnosti zmluvy ako takej pre rozpor s dobrými mravmi, musela by k vyššie uvedeným dojednaniam ďalšia skutočnosť odôvodňujúca neplatnosť celého právneho úkonu reflektujúca existenciu dôležitého záujmu spoločnosti na takomto následku. Z okolnosti prípadu nie je možné žiadnym spôsobom vyvodiť, že žalovaný pri uzatváraní zmluvy využil tiesne žalobkyne alebo akýmkoľvek iným spôsobom zneužil svoje hospodárske postavenie. Bola to sama žalobkyňa, ktorá vyhľadala žalovaného s úmyslom požičať si peniaze. Žalobkyňa skutočnosť, že konala vo finančnej tiesni síce uviedla v žalobe jednou vetou, ale žiadnym spôsobom toto svoje tvrdenie nevysvetlila a bližším spôsobom neodôvodnila a to ako ani v samotnej žalobe, tak ani následne konania na súde prvej inštancie. V prípade, ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že odplata za poskytnutie revolvingového úveru bola dojednaná ako neprimerane vysoká, mohol a podľa žalobcu a mal prehlásiť čiastočnú neplatnosť právneho úkonu. Poukázal na ust.§ 502 ods.1 Obchodného zákonníka a ust.§ 53 ods.6 Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase, keď bola uzatvorená zmluva. Úmyslom zákonodarcu nikdy nebolo umožniť nastoliť taký právny stav, kedy by boli spotrebiteľom požičiavané peňažné prostriedky úplne bez poplatkov a bezúročne. Súd prvej inštancie v danej veci presne opačne rozhodol o neplatnosti zmluvy ako celku a v dôsledku takéhoto rozhodnutia nastolil de facto nespravodlivý stav, kedy žalovaný napriek tomu, že poskytol riadne a včas peňažné prostriedky žalobkyni, tieto prostriedky by mal poskytnúť bezodplatne. Preto žalobca navrhol rozsudok zmeniť tak, že odvolací súd žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania a to na súde prvej inštancie i na odvolacom súde.
25. Odvolanie žalobcu bolo doručené žalobkyni i právnemu zástupcovi Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS na vyjadrenie. Vyjadrenie z ich strany však zaslané nebolo.
26. Odvolací súd pre zrozumiteľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu najskôr musí konštatovať, že pokiaľ súd prvej inštancie (okresný súd) správne rozhodoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (zák. č. 99/1963 Z. z. v znení zmien a doplnkov účinného do 30. 06. 2016), tak odvolací súd musel postupovať a vec posudzovať už podľa nového civilného procesného kódexu, a to zákona č. 160/2015
Z. z. - Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť dňom 01. 07. 2016, pričom aplikoval ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, s tým, že účinky procesných úkonov súdu prvej inštancie (okresného súdu) ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP).
27. Podľa § 470 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu (ďalej len CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
28. Odvolací súd po zistení, že odvolanie žalobkyne bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods.1,2 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 C.s.p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust.§ 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu i webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 22.02.2017 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
29. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
30. Vo veci už bolo raz rozhodnuté a to rozsudkom č.k. 5C/421/2012-173 zo dňa 25.11.2013. Tento rozsudok bol zrušený odvolacím súdom uznesením č.k. 5Co/37/2014-234 zo dňa 24.02.2015. Odvolací súd v tomto zrušujúcom uznesení vyslovil právny názor, že čo do vyhlásenia rozhodcovskej doložky za neprijateľnú naliehavý právny záujem na určenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy o úvere je vždy daný. Tento vyplýva jednak z ustanovenia § 3 ods.5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ako aj ust.§ 54 ods.1,2 Občianskeho zákonníka. Ide o právny záujem žalobkyne ako spotrebiteľky na určenie neplatnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky), ktorá spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Odvolací súd konštatoval a na tom právnom názore aj zotrváva, že žalobkyňa ako spotrebiteľka má naliehavý právny záujem na určení neprijateľných zmluvných podmienok z dôvodu, aby jej právne postavenie nebolo spochybňované trvajúcou existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky, a to už aj vzhľadom na povahu spotrebiteľskej zmluvy (zmluva o revolvingovom úvere). Je pritom irelevantné, či žalovaný už uplatnil (alebo bol daný dôvod na uplatnenie) právo na plnenie, alebo či sa žalobkyňa ako spotrebiteľka obrátila na súd za účelom zabezpečenia svojej právnej istoty tak, aby nebola potencionálne ohrozená uplatnením nárokov zo strany žalovaného zo zmluvy, vo vzťahu ku ktorej, alebo k jej jednotlivým ustanoveniam, doposiaľ nebola určená neplatnosť.
31. Žalovaný ako spoločnosť a žalobkyňa ako klient uzavreli dňa 02.02.2011 Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8300035968, predmetom ktorej bolo poskytnutie revolvingového úveru žalobkyni. V zmluve žalobkyňa žiadala o poskytnutie úveru. Poskytnutá čiastka predstavovala sumu 1.500,- Eur pričom splatnosť úveru bola nastavená na 48 splátok a na 15-ty deň v mesiaci.
32. Dňa 02.02.2011, v rovnaký deň ako je deň uzavretia úverovej zmluvy, bola medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom uzatvorená rozhodcovská zmluva č. 8300035968. Podľa bodu 5 tejto zmluvy sa strany dohodli, že akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami Zmluvy o revol. úvere, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní pred niektorým zo stálych rozhodcovským súdov podľa rokovacieho poriadku týchto stálych rozhodcovských súdov. Aj keď ide o samostatnú dohodu z predloženého tlačiva vyplýva, že ide o jedno spoločné tlačivo so zmluvou o revolvingovom úvere, spolu boli aj spojené.
33. Odvolací súd súhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie, že ak síce spotrebiteľ podľa rozhodcovskej zmluvy má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, teda výber jednej z alternatív riešenia sporu podľa tejto zmluvy
spočíva na žalovanou. Z výsledkov vykonaného dokazovania aj z obsahu spisu, tak ako tvrdí súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia, vyplýva, že žalovaný ako dodávateľ preukázateľne nevysvetlil spotrebiteľovi, teda žalobkyni význam rozhodcovskej zmluvy, rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, nepredstavil jej pravidlá podľa ktorých sa bude viesť súkromný súdny proces a nedal jej preukázateľne poučenie, aby sa mohla rozhodnúť. I odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že tvrdenie žalovaného o tom, že rozhodcovskú zmluvu si dojednala spotrebiteľka, teda žalobkyňa a pritom nepoznala jej obsah, je z pohľadu vykonaného dokazovania neudržateľné. Pravidlám formálnej logiky zodpovedá aj názor súdu prvej inštancie, že rozhodcovská doložka, zmluva jednoznačne nebola individuálne dojednaná medzi žalobkyňou a žalovaným, a preto je v zmysle zákonných predpisov neprijateľnou zmluvnou podmienkou. I odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie poukazuje na rozhodovaciu prax a na záver uvádza, že praktickým dôsledkom takto upravenej rozhodcovskej doložky, tak ako to uviedol súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozsudku je to, že spotrebiteľovi sa fakticky odopiera možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, čím reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa.
34. Žalobkyňa sa žalobou domáhala aj určenie neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere č. 8300035968 zo dňa 02.02.2011. Odvolací súd súhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie, že zmluva vzniká v zmysle ust.§ 43abc a § 44 Občianskeho zákonníka na základe zhodného prejavu vôle zúčastnených osôb. Skutočne zo zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným nepochybne vyplýva, že výška RPMN je iná v návrhu na uzavretie zmluvy (predpokladaná RPMN za úver v % 70,01) , ako je v akceptácii (68,77 %), a tiež predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu v % - 64,19 v návrhu na uzavretie zmluvy a 60,19 % v akceptácii návrhu - článok 6. zmluvy. Z hľadiska zmluvného práva je pritom irelevantné, či takáto zmena je pre spotrebiteľa výhodná alebo nevýhodná. Podstatná je skutočnosť, že návrh nebol prijatý bezvýhradne, čo bolo aj v danom prípade. Prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. V danom prípade dojednanie o RPMN nemožno považovať za platné zmluvné dojednanie, keďže chýba bezvýhradná akceptácia návrhu. K zmluvnému konsenzu medzi zmluvnými stranami nedošlo.
35. Zmluvný konsenzus účastníkov zmluvy má právotvorné účinky. Pokiaľ ide o návrh a jeho prijatie, musí ísť o vzájomné a obsahovo zhodné prejavy vôle dvoch zmluvných strán, inak platná zmluva nevznikne. Bod 6 zmluvy je v zmysle ust.§ 44 ods.2 Občianskeho zákonníka odmietnutím návrhu, teda bodu 5 zmluvy ako celku a predstavuje preto nový návrh, pretože mení obsah navrhovanej zmluvy, teda bodu 5 zmluvy. Preto je zrejmé, že návrh, teda bod 5 zmluvy nebol prijatý bezvýhradne, čím nedošlo ku koncenzu zmluvných strán a tým aj k platnému a perfektnému uzavretiu zmluvy. Preto je zmluva neplatná, tak ako to konštatoval i súd prvej inštancie. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že dospel k záveru, že vzhľadom na množstvo rôznych zmluvných podmienok, ktoré citoval, ale presne neuviedol prečo sú neprijateľné, je celá úverová zmluva z dôvodu, že odporuje zákonu o spotrebiteľských úveroch, obchádza a prieči a prieči sa aj dobrým mravom neplatná. Skutočne uvedenie príkladu ustanovenia obchodných podmienok, ktoré sú neprijateľné v článku 1.2, 2.1, 2.2., 4.1, 4.2., 5.3. 11.1, 13.2, 14.1, 14.4, 14.4, 14.6 a 8.1 na konštatovanie, že zmluva je absolútne neplatná nepostačuje. Zmluva je však neplatná z dôvodu, že ani platne nevznikla. Tento dôvod sám o sebe na vykonanie žalobe stačí. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust.§ 37 ods.1 Občianskeho zákonníka s tým, že právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatným. Týmto ustanovením sa sankcia neplatnosti právneho úkonu viaže k náležitostiam prejavu vôle, ktorý je v danom prípade neurčitý a je nejasný jeho obsah. V dôsledku neurčitosti a nezrozumiteľnosti právneho úkonu, teda prejavu vôle žalovaného uzavrieť zmluvu o revolvingovom úvere, ide podľa ust.§ 39 Občianskeho zákonníka, tak ako ho správne uzavrel súd prvej inštancie o absolútnu neplatnosť právneho úkonu.
36. Žalovaný namietal aj priznané finančné zadosťučinenie, spôsob úvahy súdu prvej inštancie i výšku tohto finančného zadosťučinenia, teda 500,- Eur. Súd prvej inštancie konštatoval, že účelom inštitútu finančného zadosťučinenia je nahradiť určitú ujmu, ktorá bola neoprávneným zásahom do práva na ochranu spotrebiteľa spôsobená. Predpokladom finančného zadosťučinenia je teda samotný vznik takejto ujmy. Súd sa stotožnil so žalobou a mal za to, že žalobkyňa má nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,- Eur. Ďalej uvažoval, že v konaní bolo preukázané, že žalobkyni mal byť poskytnutý revolvingový úver vo výške 1.500,- Eur, no fyzicky dostala sumu 1.132,51 Eur, teda suma 367,49 Eur predstavovala odplatu za poskytnutie služby v zmysle bodu 8 o revolvingovom úvere, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi službu spočívajúcu v možnosti odkladu splátok, teda že žalobkyňa celý úver vo výške 1.500,- Eur nedostala, reálne splatila finančnú sumu
1.428,55 Eur. I odvolací súd má za to, že žalobkyni vznikla ujma v nemajetkovej sfére, keďže konanie žalovaného bolo spôsobilé privodiť jej túto ujmu do rodinného súkromného a spoločenského života. Úvaha súdu prvej inštancie, že žalobkyňa bola vystavená nedôvodne psychickému výpätiu zo strany žalovaného v dôsledku jeho konania a zavádzania žalobkyne ako spotrebiteľa je správna. Súd prvej inštancie konštatoval, že zobral do úvahy časové trvanie závadného konania, jeho intenzitu a jeho satisfakčnú a sankčnú funkciu. I odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že ide o sankciu postihujúcu žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby závadne konal. Teda žalobkyňa nie je povinná preukazovať ujmu, ktorá jej vznikla, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa jej priznáva právo na finančné zadosťučinenie nie v prípade vzniku ujmy, ale už vtedy, keď jej ujma v nadväznosti na porušenie práv spotrebiteľa vzniknúť mohla, pričom sa úspešne domáhala ochrany svojich práv, ako to bolo v danom prípade. Teda zákonné predpoklady na priznanie finančného zadosťučinenia boli splnené. Sumu 500,- Eur, tak ako uvažoval súd prvej inštancie, do ktorého úvahy ktorého odvolací súd nezasahuje, považuje i odvolací súd za primeranú s ohľadom na intenzitu zásahu žalovaného do práva žalobkyne ako spotrebiteľky.
37. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd postupom podľa ust.§ 387 ods.1,2 C.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.
38. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust.§ 396 ods.1 C.s.p. v spojení s ust.§ 255 ods.1 C.s.p. tak, že úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu.
39. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.