Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/118/2015

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcu: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Bratislava, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, zast. Havel, Holásek & Partners s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Bratislava, Mlynské Nivy 49, IČO: 36 856 584, proti žalovanej: H. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. Z., T. G. T. XX, t. č. na neznámom mieste, zastúpená opatrovníkom JUDr. Imrichom Hlavičkom, vyšším súdnym úradníkom Okresného súdu Komárno, o zaplatenie 2.019,14 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 10. 11. 2014 č. k. 4C/277/2013-84, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.053,60 eura s 8 % ročným úrokom z omeškania od 19. 12. 2012 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 633,99 eura, na účet právneho zástupcu žalobcu vedený v Slovenskej sporiteľni a.s., č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX, VS: XXXXXXXXX, ŠS: XXXXXXXXXX, a to všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa svojou žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 2.019,14 eura s úrokom vo výške 18,40 % ročne zo sumy 1.423,09 eura od 19. 12. 2012 do zaplatenia a s 8% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.490,25 eura od 19. 12. 2012 do zaplatenia z titulu zmluvy o splátkovom úvere, ktorý žalovaná prestala pravidelne splácať, pričom žalovaná suma pozostáva z istiny vo výške 1.423,09 eura, z riadneho úroku vo výške 58,19 eura, z úrokov z omeškania vo výške 528,89 eura a z poplatkov vo výške 8,97 eura. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba bola podaná čiastočne dôvodne. Konštatoval, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu platnej zmluvy o úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej sumu 1.360,95 eura s úrokom vo výške 18,40 % a sankčným úrokom vo výške 26,40 % a žalovaná z dlžnej sumy úveru uhradila 1.167 eur a úver ďalej nesplácala. Opierajúc sa o ust. § 497 a § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka zmluvu o úvere považoval za platnú, obsahujúcu všetky podstatné náležitosti. Mal za preukázané, že žalovaná porušila podmienky úverovej zmluvy a dostala sa do omeškania s platením úveru, ktorého dôvodnosť, ako aj výšku žalobca čiastočne preukázal výpisom z bankových kníh, ktoré dôkazy považoval za nesporné. Na základe týchto skutočností priznal žalobcovi sumu 1.053,60 eura vychádzajúc z toho, že žalovaná z poskytnutého úveru vo výške 1.360,95 eura vyplatila sumu 1.167 eur, aj keď oneskorene. Žalobu žalobcu v časti uplatňovanej sumy 965,54 eura titulom sankčného úroku vo výške 26,40 % ročne z nesplatenej časti úveru zamietol z dôvodu, že tento úrok považoval za neprimerane vysoký s ohľadom na výšku poskytnutého úveru, ktorá činila 1.360,95 eura a žalobca si uplatňoval rovnakú výšku istiny úveru ako sankčný úrok okrem uplatnenej istiny spolu s riadnym úrokom z úveru. V tejto súvislosti tvrdil, že ak by priznal žalobcovi aj sankčný úrok, výška úrokovej sadzby by činila 44,80 %

ročne, čo považoval za neprijateľnú podmienku úverovej zmluvy. Žalobu zamietol aj v časti žalobcom uplatňovaného úroku vo výške 18,40 % ročne zo sumy 1.423,09 eura od 19. 12. 2012 do zaplatenia, pretože aj keď došlo neplnením povinností zo strany žalovanej k porušeniu úverovej zmluvy, žalobca si nemôže uplatňovať úrok z úveru duplicitne, ktorý už mu bol priznaný v žalovanej istine a uplatňovať si úrok zo zmluvy o úvere aj po splatnosti zmluvy. Nepriznanie poplatku vo výške 8,97 eura za vedenie účtu oprel o skutočnosť, že žalobca nevedel ozrejmiť, z akého dôvodu tento poplatok žalovanej účtoval a či sa jednalo o dôvodne vynaložené náklady. Úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.053,60 eura priznal žalobcovi od 19. 12. 2012 do zaplatenia, keď od tohto dňa sa žalovaná dostala do omeškania s plnením peňažného dlhu a to v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Poukázal tiež na Nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z., podľa ktorého nárok na príslušný úrok z omeškania ročne vznikne, ak je dlžník v omeškaní s plnením peňažného dlhu, a to vo výške úrokovej sadzby ECB ku dňu omeškania + 8 percentuálnych bodov. Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu v sume 633,99 eura, pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku za návrh v sume 121 eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 512,99 eura za 4 úkony právnej pomoci po 91,29 eura (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby, písomné vyjadrenie z 27. 12. 2013, účasť na pojednávaní dňa 10. 11. 2014), 1 x štvrtinový úkon vo výške 22,82 eura za účasť na odročenom pojednávaní dňa 29. 09. 2014, 3 x režijný paušál po 7,81 eura a 2 x režijný paušál po 8,04 eura + 20% DPH.

3. Proti tomuto rozsudku len v jeho zamietajúcej časti podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zmeny a priznania mu uplatneného nároku v celom rozsahu, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Pre prípad, že by odvolací súd potvrdil rozsudok v zamietajúcej časti žiadal, aby proti nemu pripustil dovolanie v zmysle ust. § 238 ods. 3 OSP. Dôvodil, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a porušil zásadu kontradiktórnosti konania, čím porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces. V tejto súvislosti argumentoval, že pokiaľ ide o zamietnutie jeho nároku, neumožnil sa mu oboznámiť a vyjadriť k právnym dôvodom, na ktorých založil svoje rozhodnutie, pričom prednesenie predbežného právneho názoru súdu je nástrojom efektívneho a spravodlivého riešenia sporu v súlade s ust. § 100 ods. 1 a § 118 ods. 2 OSP. Súd prvej inštancie tak konal v rozpore so zásadou kontradiktórnosti konania a judikatúrou NS SR. Nesúhlasil so zamietnutím žaloby v časti istiny 965,54 eura a tvrdením súdu, že túto sumu si uplatňoval titulom sankčného úroku vo výške 26,40 % ročne, keď v zmysle prehľadu úrokových sadzieb uvedených vo výpise z účtu bola do dňa 14. 01. 2009 použitá sadzba úroku z omeškania vo výške 26,40 % ročne a odo dňa 15. 01. 2009 sadzba úroku z omeškania vo výške 8 % ročne. Úroky z omeškania za obdobie do 14. 01. 2009 neboli predmetom konania, pretože boli uhradené jednotlivými splátkami žalovanej a tiež dodal, že úroky z omeškania vyčíslené až do dňa 25. 02. 2010 v sume 8,28 eura boli splatené úhradami žalovanej. Uviedol, že spôsob výpočtu dlžnej istiny vo výške 1.423,09 eura je špecifikovaný ako: 1.360,95 (čerpanie) + 992,12 (kapitalizované úroky) + 221,74 eura (kapitalizované poplatky) - 1.158,72 (úhrady započítané na istinu) s tým, že žalovaná suma pozostáva okrem istiny z vyčíslených úrokov vo výške 58.19 eura, poplatkov vo výške 8,97 eura a vyčíslených úrokov z omeškania vo výške 528,89 eura. Zdôraznil, že súd prvej inštancie konštatoval, že zmluva o úvere bola uzavretá platne a zároveň obsahuje všetky podstatné náležitosti, no napriek tomu mu nepriznal časť žalovanej sumy a ani neuviedol, na základe ktorých vykonaných dôkazov dospel k záveru, že suma 965,54 eura je uplatňovaná titulom sankčného úroku z omeškania. Rozsudok súd prvej inštancie považoval za nepreskúmateľný a arbitrárny, pretože sa s týmito skutočnosťami v odôvodnení súd prvej inštancie skutkovo a právne nevysporiadal. Aj zamietnutie žaloby v časti poplatkov za správu úveru vo výške 8,97 eura považoval za nesprávne, keď poplatky za správu úveru boli splatné ku koncu mesiaca a dňom ich splatnosti sa stávali súčasťou istiny. Dôvodil, že výška poplatku za správu úveru bola dohodnutá sumou 1,99 eura mesačne a od 01. 10. 2010 po zmene sadzobníka bola vo výške 2,99 eura mesačne, pričom žalovaná nevyužila svoje právo podľa bodu 16.1.3 Všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP“) od zmluvy o úvere odstúpiť pre nesúhlas so zmenou sadzobníka. Mal za to, že mu vznikol nárok na uplatnené poplatky za mesiace september - november 2011, ktoré v zmysle čl. 5 bod 5.4 obchodných podmienok do 31. 08. 2011 sa stávali súčasťou istiny a následne boli účtované zvlášť až do dňa konečnej splatnosti, t. j. do 20. 11. 2011. Nestotožnil sa s rozhodnutím ani v časti nepriznania úrokov vo výške 18,40 % ročne zo sumy 1.423,09 eura odvolávajúc sa na ust. § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), ako aj na odbornú literatúru, z ktorých vyplýva, že za poskytnuté finančné prostriedky je dlžník povinný zaplatiť úroky až do vrátenia požičaných peňazí.

4. Opatrovník žalovanej sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

5. Prijatím zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) s účinnosťou od 01. 07. 2016 došlo k zrušeniu zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (§ 473 . Podľa prechodného ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Znamená to, že nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, a teda sa použije na všetky konania a to i na konania začaté predo dňom účinnosti Civilného sporového poriadku s výnimkami z tohto základného pravidla ustanovenými v § 470 ods. 2 CSP.

6. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 po zistení, že odvolanie podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

7. Predmetom tohto konania je žaloba žalobcu, ktorou sa voči žalovanej domáha zaplatenia sumy 2.019,14 eura s úrokom vo výške 18,40 % ročne zo sumy 1.423,09 eura od 19. 12. 2012 do zaplatenia a s 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.490,25 eura od 19. 12. 2012 do zaplatenia z titulu nesplateného úveru. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovanou uzavrel Zmluvu o splátkovom úvere č. 0242344156, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 41.000,- Sk (1.360,95 eura), ktorý úver mala zaplatiť v pravidelných mesačných splátkach po 37,01 eura so splatnosťou prvej splátky k 20. 12. 2006 a konečnou splatnosťou dňom 20. 11. 2011, pri úrokovej sadzbe 18,40 % ročne. Podľa žalobcu uplatnená pohľadávka pozostáva z istiny v sume 1.423,09 eura, úrokov v sume 58,19 eura, úrokov z omeškania v sume 528,89 eura a poplatkov vo výške 8,97 eura. Preskúmaným rozsudkom súd prvej inštancie žalobcovi priznal sumu 1.053,60 eura s 8 % úrokom z omeškania ročne od 19. 12. 2012 do zaplatenia. Pre absenciu odvolania strán sporu v tejto vyhovujúcej časti rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a predmetom odvolacieho konania takto zostala len zamietajúca časť rozsudku súdu prvej inštancie a na ňu nadväzujúci výrok o náhrade trov konania.

8. V zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka platného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy, treťou časťou tohto zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho časti (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

9. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

10. Podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa v čase uzatvorenia zmlúv medzi účastníkmi konania upravoval zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31. 12. 2007, ktorý na danú vec dopadá. Tento za spotrebiteľský úver označoval dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme (§ 2 písm. a/ zákona) a za zmluvu o spotrebiteľskom úvere zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom (§ 2 písm. b/ zákona). Veriteľa definoval ako fyzickú osobu alebo právnickú osobu, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania, pričom v závislosti od formy poskytnutého spotrebiteľského úveru ním mohol byť aj predávajúci (§ 3 ods. 1 zákona) a spotrebiteľa ako fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 2 zákona). Zároveň v ust. § 1 ods. 2 písm. a/ až g/ zákona taxatívne vymenoval zmluvy, na ktoré sa zákon nevzťahuje a v ods. 3 zakotvil, že zákon sa nevzťahuje ani na úver formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutý bankou iným spôsobom ako na kreditnú kartu. Súčasne však v tomto ustanovení upravil, že týmto nie je dotknuté ust. § 3 ods. 6 zákona, podľa ktorého pri úveroch formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutých bankou iným spôsobom ako na kreditné karty,

alebo ak nemožno určiť ročnú percentuálnu mieru nákladov, musí byť spotrebiteľ najneskôr v čase uzatvorenia zmluvy písomne informovaný o: a) úverovom limite, ak je stanovený; b) ročnej úrokovej sadzbe a poplatkoch platných od doby, keď bola zmluva uzatvorená a podmienkach, za ktorých môže byť zmenená a doplnená; c) postupe a spôsobe zániku alebo ukončenia zmluvy, pričom ak je na účte prípustné prečerpanie peňažných prostriedkov a toto prečerpanie trvá dlhšie ako 3 mesiace, spotrebiteľ musí byť písomne informovaný o ročnej úrokovej sadzbe, poplatkoch a ďalších dôsledkoch. Zároveň zákonodarca v § 4 zák. č. 258/2001 Z.z. zakotvil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná a taxatívne vymedzil náležitosti, ktoré musí zmluva obsahovať. V zmysle § 4 ods. 5 uvedeného zákona tiež stanovil, že od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

11. Úprava spotrebiteľských zmlúv je obsiahnutá i v Občianskom zákonníku v prvej časti V. hlavy, ktorý v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy za spotrebiteľskú zmluvu označoval kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti zákona a zmluvu podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy (§ 52 ods. 1). Za dodávateľa označoval osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3) a za spotrebiteľa osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4). Zároveň zakotvoval v ust.§ 53 ods. 1 OZ, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“), čo neplatí, ak ide o predmet plnenia a cenu plnenia. V ust. § 53 ods. 3 boli následne uvedené, najmä ktoré ustanovenia sa považujú v spotrebiteľskej zmluve za neprijateľné podmienky a že neprijateľné podmienky sú neplatné (§ 53 ods. 4 . Naviac § 54 ods. 1 zakotvil, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa, ktorý sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv priznaných mu zákonom alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie s tým, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa (§ 54 ods. 2 .

12. Podľa ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

13. Podľa § 52 ods. 2 v platnom znení, ustanovenie o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva.

14. Obe zhora citované zákonné ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia, čo znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.

15. Z hľadiska skutkového stavu bolo v preskúmavenej veci doposiaľ vykonaným dokazovaním preukázané, že strany sporu dňa 24. 11. 2006 uzatvorili Zmluvu o splátkovom úvere č. 0242344156, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 41.000,-Sk (1.360,95 eura), pri dohodnutej premenlivej úrokovej sadzbe 18,40 % ročne a poplatkom za správu úveru 60,-Sk (1,99 eura) mesačne, ktorý sa žalovaná zaviazala zaplatiť v 60-tich mesačných splátkach po 1.115,-Sk (37,01 eura) vždy k 20. dňu kalendárneho mesiaca so splatnosťou prvej splátky dňa 20. 12. 2006 a konečnou splatnosťou úveru dňa 20. 11. 2011 za súčasného určenia ročnej percentuálnej miery nákladov vo výške 23,88 %. Súčasťou zmluvy boli i Všeobecné obchodné podmienky žalobcu účinné od 01. 08. 2002 v znení ich dodatkov (ďalej len „VOP“) a Obchodné podmienky žalobcu pre poskytovanie splátkových a kontokorentných úverov a povolených prečerpaní fyzickým osobám nepodnikateľom účinné od 01. 02. 2006 (ďalej len „OP“). Žalovaná si svoju povinnosť riadne a včas splácať úver neplnila, pričom ku dňu podania

žaloby žalobcovi zaplatila z tohto titulu sumu 1.167 eur. Ani žalobca v tomto konaní nespochybňuje, že ide o zmluvu spotrebiteľskú, charakterizovanú najmä tým, že pre spotrebiteľa boli vopred pripravené jej podmienky a nebol vytvorený priestor na dojednávanie jej obsahu alebo zmeny obsahu pred uzatvorením zmluvy. Bolo preto potrebné na takto založený právny vzťah v danom prípade aplikovať normy spotrebiteľského práva a to najmä ustanovenia § 52 a nasl. o spotrebiteľských zmluvách, ako i osobitné predpisy a to najmä Zákon o ochrane spotrebiteľa a Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z.

16. Právny poriadok platný a účinný v čase podania odvolania (29. 12. 2014) ukladal odvolaciemu súdu, aby aj ex offo posúdil, či v konaní nedošlo k niektorej zo závažných procesných vád vymenovaných v § 221 ods. 1 OSP účinného v čase podania odvolania. Žalobca namietal, že mu v konaní bola znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení, teda odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ OSP a k tejto vade malo podľa jeho názoru dôjsť v dôsledku nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Odvolací súd preto osobitne skúmal, či konanie v predmetnej veci takouto vadou netrpí a či v konaní (ne)došlo k odňatiu možnosti strán sporu konať pred súdom, pod ktorou treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva strany sporu na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

17. Podľa právnej úpravy účinnej do 30. 06. 2016 muselo mať odôvodnenie rozhodnutia súdu náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 OSP. Výkladom tohto ustanovenia obdobne, ako i ust. § 220 ods. 2 teraz platného treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon tiež len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť vyvodené. Právo strany sporu a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Účelom odôvodnenia rozhodnutia je totiž preukázať jeho správnosť, logicky vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť myšlienkový postup súdu vedúci k rozhodnutiu i s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súčasne je prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní súdnych rozhodnutí, ktoré preto musia byť preskúmateľné. V opačnom prípade sa strane sporu odníma možnosť konať pred súdom pre porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v súdnom konaní a teda i porušuje právo na spravodlivé súdne konanie.

18. V prejednávanej veci však napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti tieto požiadavky nespĺňa, pričom jeho najväčším nedostatkom je takmer úplná absencia reakcie na argumenty žalobcu predkladané v priebehu prvoinštančného konania. Súd síce nie je povinný reagovať na akýkoľvek argument strán sporu, avšak z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať limity zákonného rozhodnutia, pričom strane sporu musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Keďže v danom prípade išlo o závažné argumenty žalobcu, týkajúce sa uplatnenej pohľadávky vo vzťahu nielen k istine, ale i k uplatnenému príslušenstvu v nadväznosti na požadovaný úrok a úrok z omeškania, bol súd prvej inštancie povinný vyporiadať sa s nimi racionálne a logickým spôsobom, čo sa však nestalo. V tomto smere súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca si zaplatenie sumy 965,54 eura uplatňoval titulom sankčného úroku vo výške 26,40 % ročne z nesplatenej časti úveru, ktorý označil za neprimerane vysoký s ohľadom na výšku poskytnutého úveru, ktorá činila 1.360,95 eura, pričom žalobca si uplatňoval takú istú výšku istiny úveru ako sankčný úrok ešte okrem uplatnenej istiny spolu s riadnym úrokom z úveru. Mal za to, že pokiaľ by žalobcovi priznal aj sankčný úrok, výška úrokovej sadzby by činila 44,80 % ročne, čo považoval za neprijateľnú podmienku úverovej zmluvy. Preto v tejto časti žalobu zamietol a rovnako tak aj v časti zaplatenia úroku vo výške 18,40 % ročne zo sumy 1.423,09 eura od 19. 12. 2012 do zaplatenia, keď žalobca si nemôže uplatňovať úrok z úveru duplicitne, ktorý už mu bol priznaný v žalovanej istine a uplatňovať si úrok zo zmluvy o úvere aj po splatnosti zmluvy. Takéto odôvodnenie rozhodnutia nespĺňa požiadavku, aby bolo vnútorne konzistentné, presvedčivé, neprotirečiace si a jeho obsah umožňoval uskutočniť odvolací prieskum. Nie je totiž z neho zrejmé, z čoho súd prvej inštancie vyvodil, že žalobca si sumu 965,54 eura uplatňuje z titulu sankčného úroku vo výške 26,40 % ročne

z nesplatenej časti úveru, proti čomu brojí samotný žalobca, čo súd prvej inštancie zahŕňa pod pojem sankčný úrok a ako dospel k záveru, že by výška úrokovej sadzby pri priznaní žalobcom požadovaného úroku činila až 44,80 % ročne. Za situácie, že žalobca použil v konaní právnu argumentáciu, ktorá v prípade jej správnosti by mala podstatný význam pre rozhodnutie vo veci samej, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie dať odpoveď na žalobcom vznesené právne argumenty a skutkové tvrdenia uvedené predovšetkým v špecifikácii žalovanej sumy, ktorú žalobca poskytol súdu prvej inštancie (č.l. 39-41 spisu) a týmito sa dôsledne zaoberať. V prípade, že by ich súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodné a právne významné, v odôvodnení svojho rozhodnutia mal náležitým spôsobom svoje závery v tomto smere vysvetliť. Pokiaľ tak neurobil, dostal sa mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené, ako už bolo vyššie uvedené, nielen čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, v dôsledku čoho bola strane sporu odňatá možnosť konať pred súdom.

19. Nad rámec vysvetlenia dôvodu, ktorý viedol k zrušeniu rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti, odvolací súd dodáva, že v konaní uplatnené nároky žalobcom je predovšetkým potrebné posúdiť z hľadiska zmluvných ujednaní a to aj pokiaľ ide o úroky a úroky z omeškania a to nielen podľa samotnej úverovej zmluvy, ale i podľa jednotlivých článkov VOP a OP, ktoré boli jej súčasťou a na ktoré i žalobca v priebehu konania odkazoval a rovnako tak i z hľadiska ich prijateľnosti, resp. neprijateľnosti s ohľadom na spotrebiteľský charakter sporom dotknutej úverovej zmluvy a na ňu dopadajúce normy spotrebiteľského práva. Až na základe takéhoto posúdenia bude môcť súd prvej inštancie následne dospieť k záveru o dôvodnosti žaloby žalobcu nad už súdom prvej inštancie priznanú sumu.

20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 389 ods. 1 písm. b/ zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 . V ďalšom konaní súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodní, vyporiadajúc sa v ňom i so všetkými námietkami žalobcu uplatnenými v jeho odvolaní. Zároveň rozhodne i o náhrade trov konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 .

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 ; dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 ; povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .