Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/6/2016

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Feťkovej a sudcov JUDr. Ladislava Duditša a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu EOS KSI Česká republika, s.r.o., so sídlom Novodvorská 994, Praha, Česká republika, IČO: 25 117 483, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5 proti žalovanému G. L., nar. XX.X.XXXX, bytom v W., G. XX, zastúpeného JUDr. Monikou Marjanovič, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Urbánkova 6, o zaplatenie 180.817,03 CZK s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 28C/23/2013-339 z 3.9.2015 takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 132.328,80 CZK a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 131.328,80 CZK v pravidelných splátkach po 5.000,- CZK, splatných vždy do 20-teho dňa v kalendárnom mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku až do úplného zaplatenia pod hrozbou straty výhody splátok v prípade omeškania so zaplatením či i len jednej z takto určených splátok do splatnosti najbližšie splatnej splátky.

2. V prevyšujúcom rozsahu vec o žalobe na začatie konania žalobcu vylúčil na samostatné konanie, v ktorom bude rozhodnuté tiež o trovách celého konania.

3. Rozhodnutie odôvodnil tým, že vo veci rozhodoval Okresný súd Košice II v súlade s ust. § 37 ods. 1 zák. č. 67/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, podľa ktorého, ak ďalej nie je ustanovené inak, právomoc slovenských súdov je daná, ak osoba, proti ktorej smeruje návrh (žaloba), má na území Slovenskej republiky bydlisko alebo sídlo a ak ide o majetkové práva, ak tu má majetok. Rozhodným právom v tejto veci je právny poriadok Českej republiky v zmysle článku 3, II. oddiel, bod 1 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, podľa ktorého Zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia účastníci zmluvy. Voľba musí byť výslovná alebo musí dostatočne spoľahlivo vyplývať z ustanovení zmluvy alebo z okolností prípadu. Účastníci zmluvy si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť. V danom prípade si účastníci zvolili právny poriadok Českej republiky za rozhodné právo, ktorým sa budú riadiť oba ich právne vzťahy v časti 29 Všeobecných obchodných podmienok Českej spořitelny, a.s. (ďalej tiež len „VOP“), na ktoré obe úverové zmluvy, podľa zistenia súdu, zhodne odkazovali vo svojej časti 21.

4. Rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXXX zo dňa 19.03.2007 (čl. 30), uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu, Českou spořitelnou, a.s. v hmotnoprávnom postavení veriteľa a žalovaným ako dlžníkom poskytol veriteľ žalovanému úver vo výške 70.000,- CZK, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v pravidelných 84 mesačných splátkach vo výške 1.221,- CZK vždy k 15. dňu každého mesiaca s tým, že prvá splátka bola splatná dňa 16.04.2007 a posledná, vo výške

1.154,60 eur, splatná dňa 17.03.2014, pri úrokovej sadzbe 11,45 % ročne, ročnej percentuálnej miere nákladov 12,55 %; zároveň bol žalovaný povinný v zmysle tejto zmluvy platiť cenu za správu a vedenie úverového účtu vo výške 49,- CZK za každý začatý kalendárny mesiac a sumu 135,- CZK za udržovanie poistenia za každý začatý kalendárny mesiac. Z výpisu z úverového účtu k úveru poskytnutému na základe úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX (čl. 62) súd zistil, že na vrátenie tohto úveru s úrokmi zaplatil žalovaný veriteľovi spolu sumu 6.105,- CZK. Listom zo dňa 4.1.2008 (čl. 60) Česká spořitelna, a.s., podľa zistenia súdu vyzvala žalovaného na zaplatenie omeškaných splátok v celkovej sume 5.436,- CZK v určenej lehote najneskôr do dňa 10.2.2008 pod hrozbou zosplatnenia celého zostatku úveru v prípade márneho uplynutia takto stanovenej dodatočnej lehoty na plnenie. Nakoľko bol žalovaný podľa zistenia súdu v omeškaní so zaplatením viac ako jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace (podľa bodu 9 úverovej zmluvy), nakoľko podľa tvrdenia žalovaného mu list zo dňa 4.1.2008 bol doručený a nakoľko žalovaný v určenej lehote nezaplatil zameškané úverové splátky dňom 10.2.2008, nastala splatnosť celého záväzku z tejto úverovej zmluvy, ktorý na istine predstavoval 71.224,- CZK (súčet poskytnutého úveru 70.000,- CZK + poplatky za upomienky 315,- CZK + zmluvný úrok vypočítaný ku dňu 10.2.2008 v sume 7.014,- CZK mínus úhrady zaplatené žalovaným na úhradu úverového záväzku po odpočítaní poplatkov v sume 6.105,- CZK). Na úhradu tohto záväzku žalovaný, podľa zistenia súdu, neplnil ani len čiastočne. Na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.04.2007 (čl. 170), uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu, Českou spořitelnou, a.s. v hmotnoprávnom postavení veriteľa a žalovaným ako dlžníkom poskytol veriteľ žalovanému úver vo výške 60.000,- CZK, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v pravidelných 72 mesačných splátkach vo výške 1.211,- CZK vždy k 15. dňu každého mesiaca s tým, že prvá splátka bola splatná dňa 15.05.2007 a posledná, vo výške 1.122,30 eur, splatná dňa 15.04.2014, pri úrokovej sadzbe 13,10 % ročne, ročnej percentuálnej miere nákladov 14,48 %; zároveň bol žalovaný povinný v zmysle tejto zmluvy platiť cenu za správu a vedenie úverového účtu vo výške 49,- CZK za každý začatý kalendárny mesiac a sumu 135,- CZK za udržovanie poistenia za každý začatý kalendárny mesiac. Z výpisu z úverového účtu k úveru poskytnutému na základe úverovej zmluvy č. XXXXXXXXX (čl. 180) súd zistil, že na vrátenie tohto úveru s úrokmi zaplatil žalovaný veriteľovi spolu sumu 4.844,- CZK. Listom zo dňa 4.1.2008 (čl. 164) Česká spořitelna, a.s., podľa zistenia súdu vyzvala žalovaného na zaplatenie omeškaných splátok v celkovej sume 5.398,- CZK v určenej lehote najneskôr do dňa 10.2.2008 pod hrozbou zosplatnenia celého zostatku úveru v prípade márneho uplynutia takto stanovenej dodatočnej lehoty na plnenie. Nakoľko bol žalovaný podľa zistenia súdu v omeškaní so zaplatením viac ako jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace (podľa bodu 9 úverovej zmluvy), nakoľko podľa tvrdenia žalovaného mu list zo dňa 4.1.2008 bol doručený a nakoľko žalovaný v určenej lehote nezaplatil zameškané úverové splátky, dňom 10.2.2008, nastala splatnosť celého záväzku žalovaného z tejto úverovej zmluvy, ktorý na istine predstavoval 61.564,80 CZK (súčet poskytnutého úveru 60.000,- CZK + poplatky za upomienky 315,- CZK + zmluvný úrok vypočítaný ku dňu 10.2.2008 v sume 6.093,80 CZK mínus úhrady zaplatené žalovaným na úhradu úverového záväzku po odpočítaní poplatkov v sume 4.844,- CZK). Na úhradu tohto záväzku žalovaný podľa nesporného tvrdenia žalobcu, zaplatil po postúpení pohľadávky už žalobcovi sumu 1.460,- CZK a nesplneným tak zostal v rozsahu sumy 60.104,80 CZK. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 25.8.2009 (čl. 5) Česká spořitelna, a.s. postúpila na žalobcu, medzi inými (ako je zrejmé zo špecifikácie v prílohách čl. 12 a čl. 24) i pohľadávky z oboch úverových zmlúv voči žalovanému. Vychádzajúc z návrhov na začatie konania (čl. 305 a čl. 321 ) a uznesení Okresného súdu v Mladé Boleslavi sp. zn. 119 EC 30/2012 a 119 EC 31/2012 obe zo dňa 14.6.2012, mal súd za preukázané, že nároky, ktoré sú predmetom tohto konania s návrhmi, podanými na súde dňa 30.1.2012, uplatnil žalobca najskôr na Okresnom súde v Mladé Boleslavi, pričom konania o týchto návrhoch boli na základe späťvzatí právoplatne zastavené dňa 3.7.2012.

5. Po právnom posúdení veci podľa § 261 ods. 1, 2 a 3 písm. d/, § 262 ods. 1, 2 a 4, § 397, § 402, § 405 ods. 1, 2 a § 497 Obchodního zákonníka v znení platnom v Českej republike, § 52, § 55 a § 56 Občanského zákonníka v znení platnom v Českej republike posúdil súd uplatnený nárok žalobcu, smerujúci k zaplateniu peňažnej sumy spolu 131.328,80 CZK, zodpovedajúcej ku dňu 10.2.2008 zosplatneným záväzkom žalovaného z oboch úverových zmlúv v rozsahu nevrátených úverových prostriedkov, úrokov za prenechanie peňazí ku dňu 10.2.2008 a poplatkov za upomienky za dôvodný v celom rozsahu. Vo svojom závere o dôvodnosti tejto časti uplatneného nároku žalobcu okresný súd vychádzal, čo do základu z preukázanej existencie obchodných záväzkových vzťahov účastníkov, založených písomnou Zmluvou o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.03.2007 a Zmluvou o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.04.2007, na základe ktorých právny predchodca žalobcu, Česká spořitelna, a.s., poskytla žalovanému peňažné prostriedky, oproti povinnosti žalovaného tieto peňažné prostriedky spolu s dohodnutými úrokmi a poplatkami vrátiť v pravidelných mesačných splátkach v stanovenej výške

a lehotách splatnosti, z preukázania tiež skutočnosti, že ku dňu 10.2.2008 Česká spořitelna, a.s., dôvodne pristúpila k zosplatneniu celého úverového záväzku z oboch úverových zmlúv, ktorý na istine k tomuto dňu predstavoval sumu 132.788,80 CZK, z ktorej žalovaný uhradil žalobcovi sumu 1.460,- CZK a neuhradeným tak ostal úverový záväzok vo výške 131.328,80 Eur, zaplatenia ktorého preto žalobca domáhal dôvodne. Ani základ a ani výška uplatneného nároku medzi účastníkmi v konaní nebola v konečnom dôsledku sporná a obrana žalovaného spočívala len na namietaní premlčania, ktorú námietku žalovaného však súd neposúdil ako dôvodnú. Záver o nedôvodnosti v konaní vznesenej námietky premlčania vyvodil súd z toho, že úverová zmluva je ako zmluvný typ v právnom poriadku Českej republiky (rovnako ako v podmienkach Slovenskej republiky) upravená výlučne v Obchodnom zákonníku (§ 497 a nasl.), ktorý vo svojom ust. § 261 ods. 6 písm. d) úverovú zmluvu výslovne podriaďuje len jeho úprave (jedná sa teda o tzv. absolútny obchod). Na zaradení úverovej zmluvy medzi absolútne obchody, podliehajúce úprave Obchodného zákonníka nič nemení ani jej prípadný spotrebiteľský charakter, podľa ust. § 262 ods. 4 Obchodného zákonníka je však potrebné na tento právny vzťah použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, osobitné predpisy a iné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, pokiaľ je to na prospech spotrebiteľa. Nakoľko obsahuje vo svojom ust. § 387 a nasl. komplexnú úpravu premlčania, nevyhnutne otáznym z pohľadu ust. § 262 ods. 4 Obchodného zákonníka bolo, či úpravu premlčania v Občianskom zákonníku je možné považovať za ustanovenia na ochranu spotrebiteľa a tiež, či vôbec táto úprava je oproti ustanoveniam o premlčaní v Obchodnom zákonníku pre spotrebiteľa výhodnejšia. Pri riešení týchto dvoch otázok súd vychádzal z právneho názoru, že jednak ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní nie sú ustanoveniami na ochranu spotrebiteľa a jednak, že len z toho, že v prípade konkrétneho nároku uplatneného dodávateľom môže byť trojročná premlčacia doba podľa Občianskeho zákonníka pre spotrebiteľa priaznivejšia ako štvorročná premlčacia doba podľa Obchodného zákonníka, nemožno vyvodiť, že komplexná úprava premlčania podľa Občianskeho zákonníka je oproti obchodnoprávnej úprave pre spotrebiteľa výhodnejšia, pretože účelom predpisov na ochranu spotrebiteľa je vyrovnať disproporciu jeho postavenia vo vzťahu k silnejšiemu dodávateľovi, ktorá v ich zmluvnom vzťahu vytvára priestor pre nerovnovážnu úpravu i realizáciu vzájomných práv a povinností. Zmyslom tejto úpravy je teda dosiahnuť stav primeranej a spravodlivej rovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán, rozhodne nie zvýhodnenie spotrebiteľa do tej miery, aby jeho právo bolo oproti tomu istému právu dodávateľa silnejšie. V tomto zmysle ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní sú rovnako vyváženými pre obe zmluvné strany ako ustanovenia Občianskeho zákonníka a preto pokiaľ právna úprava, bez ohľadu na výhodnosť pre spotrebiteľa použitie ustanovení Obchodného zákonníka pred ustanoveniami Občianskeho zákonníka nevylučuje, tak ako to od 1.4.2015 činí v podmienkach Slovenskej republiky ust. § 52 ods. 4 posledná veta Občianskeho zákonníka (správne § 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka - poznámka odvolacieho súdu), podľa názoru okresného súdu pre aplikáciu ustanovení o premlčaní podľa Občianskeho zákonníka niet zákonného dôvodu a nevyžaduje to ani záujem na ochranu spotrebiteľa. Riadiac sa týmito úvahami v danom prípade, nakoľko sa záväzky z oboch úverových zmlúv stali splatnými dňom 10.2.2008, v tento deň začala plynúť 4 ročná premlčacia doba, ktorá uplynula až v priebehu konaní vedených na základe návrhov navrhovateľa (podaných 30.1.2012) pred Okresným súdom v Mladej Boleslavi pod sp. zn. 119 EC 30/2012 a 119 EC 31/2012 dňa 10.2.2012, keďže tieto konania boli na základe späťvzatí návrhov navrhovateľom zastavené, a teda v týchto konaniach sa vo veci samej nerozhodlo, v súlade s ust. § 405 ods. 2 Obchodného zákonníka došlo k predĺženiu premlčacej doby tak, že by sa inak skončila jeden rok po skončení konania, teda dňa 3.7.2013. Žalobca si svoje nároky na tunajšom súde návrhom uplatnil dňa 12.10.2012, teda ešte pred uplynutím takto predĺženej premlčacej doby a preto námietka premlčania odporcu nebola dôvodná a súd na ňu nemohol prihliadať. Pokiaľ žalovaný v tejto súvislosti argumentoval i tým, že Okresný súd v Mladej Boleslavi nemal právomoc na prejednanie a rozhodnutie tejto veci, argumentujúc, že už od roku 2008 nemal žalovaný v Českej republike evidovaný pobyt a na jej území sa ani nezdržiaval, súd poznamenal, že povaha sporu medzi účastníkmi (stranami sporu) nezakladala výlučnú právomoc súdu niektorého členského štátu (článok 22 nariadenia rady (ES) č. 44/2001) a nebolo povinnosťou súdu v Českej republike vzhľadom na to, že navrhovateľ za bydlisko žalovaného označil posledne mu známu adresu v Českej republike, na ktorej podľa samotného vyjadrenia žalovaného preberal písomnosti (U. XXX/X, T. X.) skúmať svoju právomoc, z pohľadu skutočného bydliska žalovaného skôr, ako v súvislosti s prípadným neúspešným doručovaním písomností. Tento súd vo veci postupoval (vydal platobný rozkaz) a následne rozhodol o zastavení konania bez toho aby v jeho postupe vôbec vznikla potreba skúmať svoju právomoc a nevyhnutne preto bez toho, aby vyhlásil, že na prejednanie veci nemá právomoc. Z tohto dôvodu súd z pohľadu ust. § 405 Obchodného zákonníka, konanie na tomto súde považoval za skutočnosť majúcu vplyv na predĺženie premlčacej doby. Pokiaľ sa žalovaný v konaní bránil tiež tvrdením, že úverové

záväzky mala plniť poisťovňa, u ktorej bola jeho neschopnosť poistná, súd poznamenal, že ani vznik nároku žalovaného na plnenie poisťovňou v prípade neschopnosti splácať úver a to ani pokiaľ by si ho žalovaný u poisťovne riadne uplatnil, nemá vplyv na existenciu a rozsah úverových záväzkov žalovaného, pokiaľ zo strany poisťovne nedošlo k plneniu, čo však ani žalovaný a ani žalobca v konaní netvrdili. Otázky spôsobu uplatnenia nároku u poisťovne žalovaným i dôvody, pre ktoré poisťovňa k plneniu nepristúpila, tak predstavujú spor z poistného vzťahu medzi žalovaným a poisťovňou, riešenie ktorého presahuje rámec tohto konania.

6. V súlade s ust. § 160 ods. 1 veta druhá O.s.p. súd určil žalovanému pre splnenie peňažného plnenia mesačné splátky 5.000,00 CZK majúc za osvedčené, že jednorazové splnenie peňažného plnenia žalovaným nie je v jeho možnostiach. Žalobu v prevyšujúcej časti uplatnenej pohľadávky vylúčil na samostatné konanie vzhľadom na to, že kapitalizované úroky z omeškania a uplatnenie z úrokov z omeškania i výška takto uplatneného príslušenstva si vyžaduje doplniť tvrdenia žalobcu, prípadne ďalšie dokazovanie. Vyslovil, že v samostatnom konaní rozhodne o trovách celého konania.

7. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Navrhol zrušiť rozsudok a vec vrátiť okresnému súdu na nové rozhodnutie alebo zmeniť rozsudok a žalobu zamietnuť a zaviazať žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania. V dôvodoch odvolania poukázal na to, že v danom prípade sa jedná o právnu vec spotrebiteľskej povahy a dopadá na ňu právna ochrana vyplývajúca z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Základ vnútroštátnej právnej úpravy ochrany spotrebiteľa v Českej republike predstavuje ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Použitie nevýhodnejšie podnikateľského práva a nie práva občianskeho na spotrebiteľský právny vzťah vrátane premlčania predstavuje podľa odvolateľa zhoršenie postavenia spotrebiteľa. Žalobca uplatnil svoj nárok z obdivoch zmlúv návrhmi na vydanie elektronických platobných rozkazov dňa 30.1.2012 na Okresný súd Mladá Boleslav a dňa 8.6.2012 vzal žalobné návrhy späť a Okresný súd Mladá Boleslav uzneseniami sp.zn. 119 EC 30/2012-63 a 119 EC 31/2012-63 konania zastavil. Žalobca poukázal v odvolaní na ust. § 405 Českého obchodného zákonníka a odlišnú právnu úpravu spočívania, nespočívania premlčacej doby podľa § 112 Českého občianskeho zákonníka. V danom prípade je podľa odvolateľa náležité aplikovať ust. § 262 ods. 4 Obchodného zákonníka, keďže v dôsledku späťvzatia žalobných návrhov nenastalo spočívanie plynutia premlčacej doby podľa § 112 OZ, žalovaný preto má za to, že vznesená námietka premlčania bola uplatnená oprávnene. Podľa ust. § 262 ods. 4 Obchodného zákonníka je pre spotrebiteľa priaznivejšia úprava podľa Občianskeho zákonníka a nie je možné aplikovať na daný prípad § 405 ods. 2 Obchodného zákonníka. Žalobcom citované judikáty Najvyššieho súdu ČR (32Cdo/337/2010 a 23Cdo/1750/2010) sa podľa odvolateľa vzťahujú na aplikáciu štvorročnej premlčacej doby, nie všeobecne na aplikáciu všetkých ustanovení Obchodného zákonníka na premlčanie, ako to v konaní podsúval žalobca v snahe brániť sa námietke premlčania. V prípade aplikácie predmetného zákonného ustanovenia by mohlo zo strany dodávateľa dochádzať k zneužitiu tohto inštitútu v neprospech spotrebiteľov podávaním žalôb na súdy s následným späťvzatím žalôb, umelo predlžovať a to aj opakovane premlčaciu dobu v snahe dosiahnuť čo najvyššie úroky z omeškania. Takéto konanie môže napĺňať podľa odvolateľa znaky nekalej obchodnej praktiky. Z uvedeného teda vyplýva, že právna úprava plynutia premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka je pre spotrebiteľa priaznivejšia. Splatnosť obidvoch úverov nastala dňa 10.2.2008. Žalobný návrh na Okresný súd Košice II bol zo strany žalobcu podaný dňa 12.10.2012, teda po uplynutí viac ako štyroch rokov. Pri posúdení daného prípadu je podľa žalovaného nutné aplikovať ust. § 55 ods. 2 Občianskeho zákonníka o výklade pochybnostiach v prospech spotrebiteľa, t.j. prospech použitia ust. § 112 Občianskeho zákonníka, teda že k spočívaniu plynutia premlčacej doby nedošlo.

8. Žalobca sa k podanému odvolaniu žalovaného nevyjadril.

9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas, oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 380 ods. 1, 2 CSP, že z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. v spojení s ust. § 470 ods. 2 prvej vety CSP, v odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky ani pre potvrdenie ani pre zmenu rozsudku okresného súdu.

10. Žalovaný podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie dňa 9.11.2015, t.j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku.

11. Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (t.j. 1.7.2016). Podľa ust. § 470 ods. 2 prvá veta právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

12. Keďže odvolanie bolo podané ešte pred 1.7.2016 podmienky jeho prípustnosti, ako aj dôvod odvolania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p. Z obsahu odvolania žalovaného možno vyvodiť odvolací dôvod v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., teda že okresný súd nesprávne právne posúdil žalovaným vznesenú námietku premlčania.

13. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie síce správne posúdil právomoc slovenských súdov, keďže žalovaný má bydlisko na území Slovenskej republiky, avšak nesprávne odkazoval na ust. § 37 ods. 1 zákona č. 77/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, správne mal vychádzať z čl. 2 ods. 1 a 16 ods. 2 Nariadenia Rady č. 44/2001 o právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, keďže vnútroštátny predpis zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom sa v rozsahu pôsobnosti Európskeho parlamentu a Rady neaplikuje. Pri skúmaní rozhodného práva (ktorým právnym poriadkom sa bude upravovať právny vzťah) síce správne vychádzal z Rímskej zmluvy - Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky č. 80/934/EHS vzhľadom k dátumu uzavretia zmlúv (19.3.2007 a 24.4.2007), aplikujúc čl. 3 bodu 1 Dohovoru, podľa ktorého zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia účastníci zmluvy, pričom účastníci si zvolili právny poriadok Českej republiky za rozhodné právo, avšak nebral zreteľ na čl. 5 bod 2 Dohovoru, ktorý ustanovuje: „Bez ohľadu na ustanovenie čl. 3 (voľba rozhodného práva) nemôžu účastníci zmluvy svojou voľbou práva zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú imperatívne normy štátu jeho obvyklého pobytu“. Odvolací súd zároveň poukazuje na ust. § 10 ods. 4 zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení účinnom od 13.6.2014, ktoré ustanovuje, že záväzkové vzťahy súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou sa spravujú slovenským právnym poriadkom, ibaže právo, ktoré by bolo inak rozhodné, poskytuje spotrebiteľovi lepšiu ochranu jeho práv, teda spotrebiteľské normy Slovenskej republiky sa považujú za imperatívne normy.

14. Pretože okresný súd nesprávne aplikoval v spotrebiteľskom spore ustanovenia práva ČR Obchodního a Občanského zákonníka, v znení účinnom v rozhodnom období, neberúc zreteľ na ochranu spotrebiteľa aj normami kolízneho práva, odvolací súd v súlade s ust. § 389 ods. 1 písm. c/ zrušil rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a v súlade s ust. § 391 ods. 1 vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci v súlade s ust. § 396 ods. 2 CSP.

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0. (§ 393 ods. 2 posledná veta .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .