Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-880-2015.pdf
PDF · 183.34 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/880/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča, v právnej veci žalobkyne: CD Consulting s.r.o., so sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: J. V., nar. XX. C. XXXX, trvalo bytom R., o 210 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo 17. septembra 2015 č. k. 5C/68/2013-128 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd p r i p ú š ť a späťvzatie žaloby v časti zmenkového úroku vo výške 0,19% denne zo sumy 210 eur od 24.5.2010 do zaplatenia a v tejto časti napadnutej zamietajúcej časti veci samej rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a konanie z a s t a v u j e.
II. V zostávajúcej napadnutej zamietajúcej časti veci samej a v časti trov konania rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
III. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 105 eur, spolu so 6 % ročným úrokom zo sumy 105 eur od 9.8.2010 až do zaplatenia, a to všetko v pravidelných mesačných splátkach po 50 eur mesačne splatných vždy do posledného dňa v mesiaci počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia; II. vo zvyšku žalobu zamietol; o trovách konania rozhodol tak, že III. žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. čl. 2 ods. 1, čl. 4 ods. 1, čl. 5 ods. 1 až 4, čl. 7 ods. 1 písm. c/, čl. 11, čl. 19, čl. 25 ods. 1 písm. a/ nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) 861/2007 z 11.7.2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej aj „Nariadenie“); čl. I § 5, §11 ods. 1, čl. 48 a § 75 zmenkového a šekového zákona č. 191/1950 Zb. (ďalej aj „ZŠZ“); § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 5, § 54 ods. 1 a 2 a § 517 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere); § 4 ods. 1 až 3 a ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov; § 1 ods. 2, § 17 zák. č. 129/2010 Zb. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách; § 5a ods. 1 písm. b/ a § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014; § 101 ods. 2, § 115 a nasl., § 119 ods. 1 a 2, § 160 ods. 1 O.s.p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 262 ods. 1 a § 497 Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); poukazom na čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 5, čl. 6 ods. 1
Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5.4.1993, čl. 4, 9 a 14 Smernice Rady 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru; na bod 31 a čl. 8 Smernice EP a Rady 2008/48/ES, a poukazom na judikatúrou SD vo veciach týkajúcich sa výkladu Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (rozsudky SD v jeho veciach zn. C - 473/00 a C - 243/08), rozhodnutie ESD sp. zn. C-419/2011 zo 14.3.2013 a C-76/10, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 68/98 z 13.1.1999, judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnený pod R 41/2002 a jeho rozsudok sp. zn. 1Obdo V 43/2006, rozsudok Vrchního soudu v Olomouci sp. zn. 4Cmo 214/2002, a uznesenie Krajského súdu v Trnave z 23.2.2010 sp. zn. 10CoE/5/2010. Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou proti žalovanej domáhala zaplatenia zmenkovej sumy 210 eur, zmenkového úroku 0,25% denne zo sumy 210 eur od 24.5.2010 do zaplatenia, 6% ročného úroku zo zmenkovej sumy 210 eur od 9.8.2010 do zaplatenia, zmenkovej odmeny vo výške 1/3% zmenkovej sumy, teda 0,70 eur, ktorú žalobu žalobkyňa podala na tlačive A - Návrh na uplatnenie pohľadávky podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Súd prvej inštancie prostredníctvom tlačiva B ,,Žiadosť súdu alebo tribunálu o doplnenie alebo opravu tlačiva návrhu na uplatnenie pohľadávky“ vyzval žalobkyňu, aby súdu oznámila, na základe akého zmluvného vzťahu došlo k vystaveniu zmenky, či sa jednalo o zabezpečenie záväzku a nech doloží zmluvu resp. listinu, ktorá bola podkladom na vystavenie zmenky. Žalobkyňa v odpovedi uviedla, že poskytla súdu dostatočne jasné a primerané informácie o uplatnenej pohľadávke, ktorá je založená na zmenkových nárokoch vyplývajúcich z platnej zmenky, zmenkové informácie preniesla presne do návrhu na uplatnenie pohľadávky, a preto neostáva z jej strany čo doplniť alebo opraviť, žalobkyňa uplatňuje majetkové práva zo zmenky a nie z pohľadávky, disponuje len indosovanou zmenkou a nemé k dispozícii iné primerané a presné údaje alebo listiny, ktoré súd vyžaduje. V ďalšom podaní uviedla, že hodnotí procesný postup súdu, ktorý nariadil pojednávanie za nesprávny, nakoľko konanie iniciovala podľa čl. 4 nariadenia č. 861/2007 a očakáva, že súd v ňom bude postupovať podľa zásad definovaných v tomto nariadení, podľa ktorého je konanie písomné. Vzhľadom na možnosť iného právneho posúdenia veci ako je uvedené v podanej žalobe, súd považoval za potrebné nariadiť ústne pojednávanie, postupoval v zmysle § 115 a nasl. O.s.p. a nevydával osobitné rozhodnutie o nariadení pojednávania, keďže toto O.s.p. nevyžaduje a aj v zmysle Nariadenia súd rozhodnutie vydáva iba vtedy, ak o nariadenie ústneho pojednávania požiada niektorá zo strán a súd takúto žiadosť odmieta, iba vtedy dôvody odmietnutia uvedie písomne. Z predloženej zmenky zistil, že bola vystavená v Senici 18.2.2010 s tým, že žalovaná ako vystaviteľ zmenky svojim podpisom potvrdila, že zaplatí za túto zmenku pri predložení na rad: pre POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I., oddiel Sro, vložka č. 23636/B zmenkovú sumu 210 eur a zmenkový úrok 0,25 % denne“ od 24.5.2010. Zmenka bola vystavená s doložkou „bez protestu“ a „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Na zmenke je uvedený aj údaj - číslo zmluvy 204700190. Na druhej strane zmenky bola obsiahnutá doložka: Namiesto nás na rad CD Consulting s.r.o., K červenému dvoru 3269/25a, 130 00 Praha, ČESKÁ REPUBLIKA, IČO: 264 29 705 a podpis konateľa spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. Jaroslava Fuchsa. Ďalej zistil, že 18.2.2010 spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o. Bratislava ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzatvorili v písomnej forme Zmluvu o úvere č. 204700190 na predtlačenom formulári, podľa ktorej veriteľ je oprávnený poskytnúť dlžníkovi úver v sume 200 eur a dlžník sa zaväzuje veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok 85 eur (t. j. celkovo čiastku 285 eur) zaplatiť v 3 mesačných splátkach po 95 eur počnúc dňom 19.2.2010 na účet veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných obchodných podmienkach, v ďalšej časti dlžník prehlásil, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania, zmluva obsahuje predtlačený text o tom, že dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom tejto zmluvy o úvere, ako aj s obsahom plnomocenstiev v nej uvedených a súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru (ďalej aj „VPPÚ“), ktoré sú na zadnej strane zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať a súčasne potvrdzuje prevzatie zmluvy vrátane všeobecných podmienok na zadnej strane zmluvy. Článok 14 obsahoval Dohodu o vyplnení zmenky tak, že na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúce z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t. j. keď dlžník neuhradí včas 4 po sebe idúce splátky, prípade uhradí len časti splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo časť poslednej splátky, s tým, že zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň,
kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh. Žalovaná potvrdila uzavretie zmluvy, jej podpísanie, rovnako zmenky. Uviedla, že jej bol poskytnutý úver 200 eur, ktorý mala uhrádzať v splátkach. Nepamätala si, že mala vrátiť - zaplatiť aj poplatok vo výške 85 eur, VPPÚ nečítala, nevedela z akého dôvodu podpísala aj zmenku. V tom období živnostníkom nebola. Z úveru uhradila len jednu splátku. Žalobkyňa uviedla, že žalovaná mala predpísané 3 splátky po 95 eur, ktoré mala splácať vždy k 19. dňu príslušnému mesiacu, prvá splátka mala byť uhradená 19.2.2010, posledná splátka 19.4.2010, celkom mala žalovaná uhradiť sumu 285 eur. Dňa 23.7.2010 bol žalovanej účtovaný poplatok za upomienku 20 eur, žalovaná uhradila 1 splátku v sume 95 eur. Z rozhodcovského spisu Stáleho rozhodcovského súdu, Bratislava sp. zn. SR 11988/10 súd prvej inštancie o. i. zistil, že podľa pokusu o zmier z 2.8.2010 spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. oznámila žalovanej, že zmenka bola 2.8.2010 vyplnená a je k dispozícii na preplatenie v sídle spoločnosti POHOVOSŤ s.r.o. dňa 9.8.2010. Rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu, Bratislava, sp. zn. sp. zn. SR 11988/10 zo 14.12.2010, rozhodcovský súd uložil žalovanej povinnosť zaplatil spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. sumu 210 eur so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 210 eur od 24.5.2010 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 210 eur od 9.8.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 128,45 eur, t.j. pohľadávku, ktorá je uplatnená aj v tomto súdnom konaní. V predmetnom konaní bol súd povinný z úradnej moci skúmať, či sa nejedná o spotrebiteľský vzťah a to bez ohľadu na to, že sa v danom konaní uplatňuje právo zo zmenky. Predmetom konania je nárok žalobkyne vyplývajúci z vlastnej zmenky, pôvodne vystavenej vo forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov žalobkyne zo zmluvy o úvere č. 204700190 (číslo zmluvy sa nachádza aj na zmenke) z 18.2.2010. Na predmetnej zmluve bola žalovaná označená ako občan - fyzická osoba. Súd považoval za preukázané, že zmluva bola uzatváraná na formulári veriteľa, teda mala predtlačený text, a to vrátane označenia veriteľa ako zmluvnej strany a do zmluvy sa dopisovali len údaje, ktoré vzhľadom na charakter nemohli byť vopred dané, a to osobné údaje dlžníka, resp. údaje o obchodnom mene dlžníka, výška poskytnutého úveru, výška poplatku, spôsob splatnosti. Rubovú stranu zmluvy tvorili predtlačené VPPÚ, vrátane predtlačeného čl. 14 o Dohode o vyplnení zmenky a predtlačeného čl. 17 o tom, že zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obch.z., že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obch. z.. V deň podpisu Zmluvy o úvere bola vystavená zmenka, v ktorej s poukazom na čl. 13 VPPÚ, ktoré tvorili zadnú stranu Zmluvy, nebola vyplnená zmenková suma a dátum úročenia. Rovnako za nespornú súd považoval aj skutočnosť, že zmenka, od ktorej si žalobkyňa uplatňuje nárok v tomto súdnom konaní, má povahu zabezpečovacej zmenky, tak ako to bolo priamo konštatované v čl. 13 VPPÚ. Zároveň zistil, že práva vyplývajúce z predmetnej zmenky boli spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. prevedené rubopisom na žalobkyňu. Z úradnej činnosti je súdu známe, že pôvodný remitent - spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., v prospech ktorého bola žalovanou zmenka vystavená a ktorý predmetnú zmenku od žalovanej prijal, vykonáva svoju činnosť prevažne poskytovaním spotrebiteľských úverov a tento je taktiež vedený v registri veriteľov a podregistri iných veriteľov (ktorý vedie Národná banka Slovenska) ako iná spoločnosť poskytujúca spotrebiteľské/iné úvery. Dôvodom vzniku zmenky je zmluva o úvere č. 204700190 z 18.2.2010. Uvedená zmluva je nepochybne spotrebiteľskou keďže napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy predvídané v § 52 a nasl. O.z., ide o predtlačenú formulárovú (typovú) zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah, bez ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela. Zmluvnými stranami sú POHOTOVOSŤ s.r.o. (dodávateľ), ktorý pri uzatváraní zmluvy koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti a spotrebiteľom je tu fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. V danom prípade je síce v zmluve vyznačené, že úver bol žalovanej poskytnutý na výkon zamestnania, avšak možno konštatovať, že účel úveru uvedený v zmluve je zo strany veriteľa (dodávateľa) špekulatívny v snahe vyhnúť sa právnemu režimu spotrebiteľských úverov. Ani samotná žalovaná neuviedla, že by uvedený úver použila na svoju podnikateľskú činnosť. Je vecou veriteľa (dodávateľa), aby preukázal skutočný účel použitia poskytnutého úveru, a preto v prípade pochybností, či ide alebo nejde o spotrebiteľský vzťah, dôkazné bremeno spočíva práve na ňom. Zároveň ide aj o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa vzťahuje právna úprava zákona č. 129/2010 Z. z.. Súd prvej inštancie sa napriek abstraktnosti zmenkových vzťahov zaoberal aj kauzou, t. j. dôvodom vzniku zmenky, pričom vychádzal aj z písomných pripomienok Európskej komisie z 12.2.2014, vo veci návrhu na prejudiciálne konanie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, podaného rozhodnutím Krajského súdu v Prešove z 29.10.2013 súvisiaci s konaním CD Consulting s.r.o. proti Marián Vasko ktorá sa týka výkladu článku 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS a článku 4 smernice rady 87/102/EHS. Podľa vyjadrenie Európskej komisie Smernica 87/102/EHS nezakazuje používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia článku 9 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa v takýchto situáciách. Podľa názoru komisie
je potrebné pojem ,,vhodnej ochrany spotrebiteľa“ v zmysle čl. 9 smernice vykladať so zreteľom na článok 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard spotrebiteľa. Vhodnou ochranou spotrebiteľa je preto chápať celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa ako vyplýva z predpisov práva Únie a judikatúry súdneho dvora a zahŕňa preto aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvkom z pohľadu ochrany spotrebiteľa je abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu pôvodného právneho vzťahu t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal či táto obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi zmenky. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky by bolo neprijateľné vo svetle judikatúry Súdneho dvora, ktorý vyslovil všeobecnú zásahu, v zmysle ktorej špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu, ktorá podľa ustanovení smernice 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje aj článok 14 smernice 87/102/EHS. Ak pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť ovplyvniť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je potom nemožné alebo minimálne neprimerane ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhanie pohľadávky nie je možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Podobnými zámermi sa riadil aj zákonodarca Slovenskej republiky, keď § 17 zákona č. 129/2010 s účinnosťou od 1.1.2011 zakázal veriteľom zabezpečiť spotrebiteľské úvery zmenkou. Abstraktný charakter zmenky bol spochybnený už v predchádzajúcej úprave spotrebiteľských úverov v zákone č. 258/2001 Z.z. ktorý stanovil, že veriteľ smel prijať od dlžníka zmenku na zabezpečenie svojich nárokov, len ak zmenková suma v čase vyplnenia zmenky bola maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru s príslušenstvom vo výške max. 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Ak by však došlo k súdnemu sporu je potrebné aby príslušný súd mal možnosť hodnotiť pôvodnú zmluvu, aby mohol posúdiť, či ide vôbec o spotrebiteľskú zmluvu a či zmenková suma rešpektuje limity uvedené v príslušnom právnom predpise. Ak však vnútroštátna úprava dotknutá vo veci samej neumožňuje, aby súd ex offo zamietol návrh zo zmenky, potom vnútroštátna úprava nie je v súlade so zásadou efektivity, keďže spotrebiteľom znemožňuje alebo nadmerne sťažuje uplatnenie ochrany spotrebiteľa. Taktiež v súčasnosti je s účinnosťou od 1.5.2014 platné ustanovenie 5a zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré zakazuje zabezpečiť nárok zo spotrebiteľskej zmluvy zmenkou alebo šekom. Súd prvej inštancie preto pristúpil k preskúmaniu kauzy zmenky, teda toho na základe akej zmluvy zmenka vznikla, či táto zmluva je platná a obsahuje všetky náležitosti, či táto zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky a či suma na zmenke, ktorú vyplnila žalobkyňa zodpovedá nároku žalobkyne z predloženej úverovej zmluvy. Je to hlavne z dôvodu, že v danom prípade samotným podpisom zmenky (listiny ako takej), za súčasného uplatnenia nárokov zo zmenky spôsobom ako ich uplatnila žalobkyňa, by sa vylúčila možnosť použiť na daný spotrebiteľský úver právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských úverov. Podpisom zmenky by sa vylúčila možnosť súdu skúmať, či zmluva o úvere obsahuje náležitosti, ktoré vyžaduje právna úprava týkajúca sa spotrebiteľských zmlúv a to najmä zákona č. 129/2010 Z.z. a v súvislosti s tým, či suma, ktorú spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. doplnila do zmenky ako dlžnú sumu, zodpovedá skutočnému dlhu žalovanej. Zmluvu medzi účastníkmi bola podľa súdu prvej inštancie platne uzavretá, na základe nej žalobkyňa poskytla žalovanej úver 200 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť zvýšený o sumu poplatku 85 eur (z ktorého podľa bodu 12. VPPÚ predstavuje úrok 1/3 poplatku, a zvyšné 2/3 náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy so všetkou administratívou). Poplatok za spracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere a administratívne náklady s tým spojené, ktoré v danom prípade tvoria 42 % z celkového objemu poskytnutého úveru (splatnosť úveru 3 mesiacov), súd považoval za neprimerane vysoký s ohľadom na to, že ide o zmluvu, ktorá pozostáva len z jedného listu, v ktorom sa do predtlačených rámčekov dopĺňajú len údaje týkajúce sa identifikácie dlžníka, výška úveru s poplatkom a dĺžka splácania + suma splátok) a nie je zrejmé, že by s uzatvorením a spracovaním zmluvy o jednom liste boli spojené tak vysoké administratívne náklady. Po preskúmaní zmluvy mal za to, že zmluva je koncipovaná tak, že je hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to najmä, ale nielen, v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch (zmluvná pokuta, blankozmenka a pod.) a zároveň je celá zmluva koncipovaná výlučne len na prospech veriteľa bez toho, aby sa mohol dlžník aspoň minimálne zákonnými prostriedkami brániť. Rovnosť a vyváženosť práv a povinností zmluvných strán nie je zmluvou zabezpečená, práve naopak, zmluva obsahuje samé povinnosti dlžníka, sankcie za porušenie povinností v neprimeraných výškach - napr. zmluvná pokuta bez ohľadu na výšku poskytnutého úveru a pod., ale žiadne práva dlžníka a samé práva a výhody veriteľa a žiadne povinnosti veriteľa. Súd preskúmal zmluvu o poskytnutí
spotrebiteľského úveru aj z pohľadu náležitostí, ktoré má zmluva obsahovať podľa § 4 ods. 2 Zák. č. 258/2001 Z.z. a zistil, že zmluva neobsahuje RPMN (§ 4 ods. 2 písm. j/), ani výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. i/). Zmluva obsahuje len údaj o počet splátok 3, výšku splátky 85 eur a to, že prvá splátka má byť uhradená 19.2.2010. Z toho ale potom nie je zrejmé aká časť splátky je určená na splátku istiny, aká časť na splátku úroku, prípadne aká časť pripadá na splátku poplatkov. Tieto údaje neobsahujú ani VOP, ktoré patria k zmluve ani splátkový kalendár. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana) potom zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. k/, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie výšky splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (u každej takejto čiastkovej položky), čo je práve dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (ktorý by takto nemal byť pri rozhodovaní sa, či zmluvu uzavrie, zavádzaný ani problematickým údajom o úrokoch a poplatkoch, z ktorého nebude schopný vyvodiť, aké bude skutočné navýšenie sumy reálne mu poskytnutej a teda i celková cena, za ktorú si požičiava a ktorú takto bude povinný veriteľovi vrátiť). Termín a výšku splátky úroku a istiny neobsahoval ani splátkový kalendár. Zmluva ďalej neobsahovala ani konečnú splatnosť úveru ako náležitosť zmluvy podľa § 4 ods. 2 písm. g/ z. č. 258/2001 Z. z.. Vzhľadom na tieto chýbajúce náležitosti zmluvy súd považoval zmluvu o spotrebiteľskom úvere za platnú, ak však neobsahuje uvedené náležitosti a v zmysle § 4 ods. 3 zák. č.258/2001 Z.z. daný poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalovanej bol poskytnutý úver 200 eur, ktorý je bezúročný a bez poplatkov. Len za zaplatenie tejto sumy vznikol žalobkyni resp. jej právnemu predchodcovi nárok a len suma 105 eur mohla byť na zmenke vyplnená, keďže ku dňu vyplnenia zmenky žalovaná z poskytnutého úveru uhradila jednu splátku vo výške 95 eur, čo bolo preukázané oznámením spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. o uhradených splátkach. Pôvodný záväzkový vzťah strán je upravený zákonom č. 258/2001 Z. z., ktorý v čase vzniku zmenky výslovne nezakazoval zabezpečenie spotrebiteľského úveru ako aj plnenie záväzku zo spotrebiteľského úveru zmenkou. Súd prvej inštancie však dospel k záveru, že Dohoda o vyplnení zmenky je v rozpore so zákonom a nebola so žalovanou individuálne dohodnutá. Bežný spotrebiteľ nemá predstavu o fungovaní a právnych dôsledkoch zmenkových záväzkov, nie je schopný posúdiť právne dôsledky uzavretej dohody o zabezpečení záväzkového vzťahu zmenkou, ako aj dohody o vyplnení bianco zmenky, a to posilnenie práva a jeho vymožiteľnosti na strane dodávateľa na jeho úkor. Bežný spotrebiteľ bez akéhokoľvek právnického vzdelania nevie vyhodnotiť aké riziko pre neho znamená podpísanie zmenky a ako tým „uľahčí“ vymožiteľnosť pohľadávky veriteľa. Neplatnosť zmenkovej zmluvy sama o sebe nie je dôvodom neplatnosti zmenky. Neplatnosť zmenkovej zmluvy však znamená neexistenciu kauzálneho vzťahu medzi konkrétnou pohľadávkou a zmenkou, ktorá ju mala zabezpečovať tzn. v uvedenom prípade nedošlo k platnému vzniku zmenkového záväzkového vzťahu. Predložená zmenka je po formálnej stránke platná, avšak záväzok ktorý vznikol medzi žalobkyňou a žalovanou pri poskytnutí spotrebiteľského nemohol byť platne zabezpečený zmenkovou zmluvou a následne zmenkou. Podľa predloženej zmenky zmenková suma bola vyplnená vo výške 210 eur. Z toho vyplýva, že veriteľ si na zmenke mohol vyplniť ľubovoľnú sumu teda aj takú ktorá by predstavovala neprijateľné poplatky alebo zmluvné pokuty. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16CoE/164/2011-24 z 29.2.2012, v ktorom sa súd už zaoberal dohodou o vyplnení zmenky uvedenou vo VPPÚ zmlúv o úvere remitenta POHOTOVOSŤ, s.r.o., a v ktorom vyslovil, že táto dohoda je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. k/ a o/ O. z., ktorá stavia spotrebiteľa (žalovaného) do výrazne nevýhodného postavenia a sleduje cieľ obísť právne predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Predmetná dohoda je súčasťou VPPÚ, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, pričom poskytuje veriteľovi neprimeranú výhodu v tom, že hoci je limitovaný vo výške zmenkovej sumy, je len na ňom, aby určil, aká je výška jeho nárokov voči dlžníkovi ku dňu vyplnenia zmenky. Takýmto spôsobom môže veriteľ v podstate jednostranne určiť výšku dlhu dlžníka bez toho, aby bola táto výška preskúmateľná, keďže zmenka je abstraktný právny úkon, čo súd považoval jednoznačne za bezdôvodné zvýhodnenie veriteľa na úkor dlžníka a obchádzanie predpisov chrániacich spotrebiteľa v spotrebiteľských právnych vzťahoch. Vzhľadom k tomu súd považuje dohodu o zabezpečení zmluvy zmenkou za neprijateľnú podmienku a z toho dôvodu neplatnú, keď táto dohoda je jednoznačne v neprospech spotrebiteľa. Z toho dôvodu súd na vystavenú zmenku v danom prípade ani neprihliadal. Takáto dohoda o zabezpečení všetkých pohľadávok vrátane pokút zmenkou je nielen z dôvodu jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti neprijateľnou zmluvnou podmienkou, opäť neprimerane zhoršujúcou postavenie spotrebiteľa, ale je aj v priamom rozpore so zákonom. Zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch výslovne limituje
možnosť zabezpečenia spotrebiteľského úveru zmenkou s vyplnenou zmenkovou sumou a to do výšky nesplatnej istiny a príslušenstva maximálne do výšky 30 % pôvodnej istiny. Inú dohodu prekračujúcu uvedené zákonné ustanovenie možno považovať či už za neprijateľnú zmluvnú podmienku, alebo za obchádzanie zákona, ktoré majú rovnaký právny dôsledok a to neplatnosť takéhoto dojednania. V zmysle predmetného zákonného ustanovenia teda veriteľ POHOTOVOSŤ, s.r.o. mohol vyplniť zmenku nanajvýš na sumu 136,50 eur (105 eur ako nesplatená istina plus 30%). To, že vyplnil zmenku na sumu 210 eur (teda o 10 eur viac, než poskytol žalovanej a o 73,50 eur viac, než mohol podľa citovaného zákona) znamená porušenie § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. . Zmenku takto vyplnenú veriteľ nesmel prijať a už vôbec ju nesmel ďalej postupovať. Vzhľadom k tomu považoval dohodu o zabezpečení zmluvy zmenkou za neprijateľnú podmienku a z toho dôvodu neplatnú, keď táto dohoda je jednoznačne v neprospech spotrebiteľa. Z toho dôvodu súd na vystavenú zmenku v danom prípade ani neprihliadal. Keďže suma na zmenke nebola vyplnená v správnej výške a prevyšuje sumu na ktorú vznikol žalobkyni nárok, súd na sumu uvedenú v zmenke neprihliadal a v konaní sa zameral na dokazovanie koľko zo sumy poskytnutých peňažných prostriedkov je žalovaná povinná ešte žalobkyni uhradiť na základe zmluvy o úvere. Z tvrdenia žalobkyne v návrhu na začatie konania a zo splátkového kalendára vyplýva, že žalovaná uhradila sumu 95 eur, preto jej súd uložil povinnosť uhradiť žalobkyni sumu 105 eur, ktorá predstavuje poskytnutý úver bez úrokov a poplatkov vo výške 200 eur po zohľadnení čiastočnej úhrady a vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Priznal žalobkyni úrok 6 % ročne zo sumy 105 eur od 9.8.2010 do zaplatenia, nakoľko takto žiadaný úrok neprevyšuje zákonný úrok z omeškania podľa § 517 O. z. a podľa nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Žalobu zamietol v časti zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 210 eur od 24.5.2010 do zaplatenia, keďže tento úrok je v rozpore so zákonom. Podľa čl. I § 48 ZŠZ je zákonom stanovená výška zmenkového úroku a to na 6 % ročne. Pokiaľ mal oprávnený zo zmenky na mysli úrokovú doložku podľa čl. I § 5 ZŠZ, muselo by to byť zo zmenky jednoznačne zrejmé, keďže zmenka ako cenný papier je prísne formálna a teda nemôže pripúšťať rôzne dohady/úvahy o tom, čo sa má daným údajom na zmenke na mysli. Preto ak uvedený úrok označil ako „zmenkový úrok“ , jedná sa o zmenkový úrok upravený v čl. I § 48, ktorého výška je v rozpore so zákonom. Pokiaľ by súd akceptoval uvedenie zmenkového úroku 0,25% denne ako úrokovú doložku podľa čl. I § 5, musel by skonštatovať neurčitosť toho údaja, keďže zo zmenky nevyplýva, z akej sumy sa má tento úrok počítať ani dokedy (pričom v žalobe žiada priznať tieto úroky do zaplatenia). Aj keď v zmenkovom zákone nie je výslovne uvedené dokedy je možné požadovať úroky vyplývajúce zo zmenky, výkladom ust. čl. I § 48 ZŠZ možno dôjsť k záveru, že úroky uvedené na zmenke (podľa čl. I § 5) je možné požadovať iba do splatnosti zmenky a od splatnosti pri nezaplatení zmenky, kedy pôvodný zmenkový záväzok je nahradený záväzkom postižným, potom je možné požadovať už zmenkové úroky uvedené v čl. I § 48 v zákonnej výške. Prijatím opačného názoru, teda že po splatnosti zmenky možno požadovať úroky uvedené na zmenkovej listine ako aj zmenkové úroky, by zmenky obsahujúce úrokovú doložku boli zcela bezdôvodne privilegované oproti ostatným zmenkám, pretože by oprávnený zo zmenky mohol žiadať viac, než umožňuje ust. čl. I § 48 ZŠZ. Navyše už konštatoval, že vystavená zmenka je neplatná. V časti sumy 0,70 eur žalobu zamietol z dôvodu, že žalobkyni nepriznal sumu uvedenú na zmenke a z toho dôvodu žalobkyni nevznikol nárok na zmenkovú odmenu, ktorej výška je závislá od sumy uvedenej na zmenke. Navyše už konštatoval, že vystavená zmenka je neplatná. V časti o trovách konania rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a vecne rovnakým úspechom strán. Povolil žalovanej zaplatenie priznanej sumy v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určil, z dôvodu, že mal za to, že nie je v schopnostiach žalovanej splatiť celý dlh naraz, keď je síce zamestnaná s príjmom 550 eur, avšak platí nájom vo výške 300 eur. Výšku určených splátok považoval za primeranú k výške priznanej pohľadávky a pomerom žalovanej a zároveň mal za to, že povolením splácania dlhu v splátkach nebudú ohrozené práva žalobkyne, a to vzhľadom na osobu žalobkyne a výšku priznanej sumy.
2. Proti tomu rozsudku súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti veci samej a v časti trov konania podala včas odvolanie iba žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe aj v takejto časti. Dôvodila, že a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.); b) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.); c) rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Podľa ust. § 120 O. s. p. dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených stranami a vykonáva len tie dôkazy, ktoré navrhli. Žalobkyňa predložila súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne
a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Sb. (Zákon zmenkový a šekový) dokázala jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky zo strany žalovanej žiadnych námietok nebolo a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania (z doterajších prednesov strán a vykonaných dôkazov). V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia) a vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov sporových strán, nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy a súd svoj postup vôbec neodôvodnil. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v listine ako takej samo právo žalobkyne. Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak však neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovanej a bez legitímneho podnetu na ťarchu žalobkyne vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaná sa tejto obrany žiadnym spôsobom nedovolávala, uplatnenú pohľadávku nerozporovala, svojim konaním ju prakticky uznala. Súd nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhovaných dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky, teda neobjektívne podporil žalovanú v tomto konaní. Navyše žalovaná o túto podporu nepreukázala žiadny záujem, súd jej túto ochranu prakticky nanútil, bez jej vôle. Uvedené správanie súdu je neprijateľné v právnom štáte, predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Za nesporné súd považoval to, že žalovaná so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o., uzatvorila zmluvu o úvere, ďalej že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania je zabezpečovacou zmenkou, že žalovaná uzatvorila zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Uvedené údajne nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jednej zo strán. Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Také skutočnosti jednoznačne nemožno považovať za nesporné. Žalovaná a ani žalobkyňa sa k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili, preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností a ak na nich založil svoje rozhodnutie, toto rozhodnutie je nepochybne postihnuté vadou, ktorá má za následok jeho nesprávnosť. Súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. V súvislosti s tvrdením súdu, že pre rozpor so zákonom spočívajúci v jeho obchádzaní je v zmysle § 39 O. z. neplatná dohoda o vyplnení zmenky, na základe ktorej spotrebiteľ podpísal v prospech podnikateľa zmenku, poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28.11.2013 sp. zn. 43 CoZm/18/2013. Žalobkyňa je majiteľom zmenky, na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu. Zmenka je bez vád, ktoré by ju činili neplatnou, teda ide o platnú zmenku. Zmenka je samostatným abstraktným záväzkom, neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. Žalobkyňa v konaní uplatňuje bezpodmienečný záväzok žalovanej, že za zmenku zaplatí, súd však vec posudzoval, akoby išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. S poukazom na § 17 ZŠZ dôvodila, že žalovaná vo všeobecnosti nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky, tým menej tak môže učiniť súd, poukázala na rozhodnutie NS SR z 22.10.2008 sp. zn. 5Obo 3/2008. V danom prípade následkom bolo nesprávne rozhodnutie vo veci - súd porušil poučovaciu povinnosť súdu prekročením ust. § 5 ods. 1 O. s. p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. Žalobkyňa považovala za potrebné obiter dictum vyjadriť sa aj k záveru súdu o tom, že dohoda o vyplňovacom práve blanko zmenky by mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku pri poskytovaní spotrebných úverov. Poukázala na to, že samotný zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. pripúšťal, aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Zmenka preto aj v prostredí spotrebiteľských úverov mohla byť používaná. Prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blanko zmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Súčasne z formulácie ust. § 4 ods. 6 a použitia spojenia „v čase vyplnenia“ ako aj zo slov „vyplnenú veriteľom“, je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po vystavení, pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil
vyplňovanie znenie zo strany veriteľa. Dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Odvolateľka argumentovala, že v rozhodnutí C-419/11 je riešená celkom odlišná prejudiciálne otázka, než by sa mohla týkať v predmetnej veci. Súd dospel k záveru, že dohodnutý zmenkový úrok vo výške 0,25% denne je v rozpore s dobrými mravmi, v ktorej súvislosti žalobkyňa uviedla, že zmenku vystavila žalovaná, dobrovoľne ju podpísala, išlo o prejav jej slobodnej vôle, sadzba zmenkového úroku je napísaná na zmenke a bola jej známa v čase vystavenia zmenky, s takouto sadzbou súhlasila. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok NS SR sp. zn. 5Obo 3/2008 z 22.10.2008. Poukázala tiež na rozsudok Nejvyššího soudu ČR z 22.8.2002 sp. zn. 25 Cdo 1839/2000 (uverejnený v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisk č. 59/2004). Nespornosť záväzku žalovanej zaplatiť za zmenku sa nepochybne vzťahuje na celý záväzok obsiahnutý na zmenke, zmenkový úrok nevynímajúc. Záväzok žalovanej zaplatiť aj zmenkový úrok je teda platný a má byť priznaný v súdnom konaní, o to viac, ak žalovaný žiadne námietky voči uplatnenej zmenke neformuloval. Poukázala a viaceré rozhodnutia súdov prvej inštancie, rozsudok Krajského súdu v Nitre z 3.2.2010 sp. zn. 5C/16/2010, uznesenie KS v Prešove č. k. 10Co/79/2013-37 z 5.9.2013 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013, predložila aj rozsudok NS SR sp. zn. 5Obo 3/2008 z 22.10.2008.
3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že nesúhlasí s jej odvolaním a súhlasí s rozhodnutím súdu prvej inštancie.
4. Počas odvolacieho konania zobrala žalobkyňa podaním z 21.12.2015 (doručeným súdu prvej inštancie 28.12.2015 a odvolaciemu súdu 22.1.2016) čiastočne späť žalobu v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19% denne z pôvodne uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25% denne (teda naďalej uplatňovala už len zmenkový úrok vo výške 0,06% denne). Uviedla, že tým zosúladila svoj postup s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v jeho zjednocujúcom stanovisku z 20.10.2015 č. 93. Odvolací súd doručil uvedené čiastočné späťvzatie žaloby žalovanej dňa 7.3.2016 spolu s výzvou odvolacieho súdu z 26.2.2016, aby sa do 10 dní písomne vyjadrila či súhlasí s čiastočným späťvzatím žaloby, bola tiež poučená v zmysle § 208 O. s. p.. Žalovaná sa vyjadrila v stanovenej lehote tak, že s čiastočným späťvzatím žaloby nesúhlasí a súhlasí s rozhodnutím súdu prvej inštancie.
5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj O. s. p.), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O. s. p., účinného v čase jeho podania, akt. § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou (predtým účastníkom konania), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O. s. p., akt. § 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 201 a 202 O. s. p., akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p., aj § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, b/ a f/ O. s. p., akt. § 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 212 ods. 1 O. s. p., akt. § 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti veci samej treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.
6. Podľa § 370 ods. 1 CSP ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia; podľa ods. 2 rovnakého ustanovenia súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie
zastaví; podľa ods. 3 rovnakého ustanovenia ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane. Ak v prejednávanej veci žalobkyňa vzala žalobu čiastočne späť po doručení jej písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvej inštancie, avšak ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu, teda v čase, kedy na to súd prvej inštancie už nemal príležitosť akokoľvek zareagovať, šlo tu o prípad čiastočného späťvzatia žaloby pred právoplatnosťou rozhodnutia v jeho zamietajúcej časti veci samej, majúceho inak skončiť konanie. Čiastočným späťvzatím žaloby žalobkyňa privodila stav potreby zaoberania sa (odvolacím súdom) aj otázkou prípustnosti späťvzatia žaloby. Jedinou zákonom ustanovenou prekážkou postupu podľa § 370 ods. 1, 3 CSP by teda bol nesúhlas žalovanej z vážnych dôvodov. Žalovaná síce s čiastočným späťvzatím žaloby nesúhlasila, avšak neuviedla žiadne dôvody nesúhlasu okrem toho, že súhlasí s rozhodnutím súdu prvej inštancie, čo odvolací súdu nepovažoval za vážne dôvody v zmysle § 370 ods. 2 CSP. Boli preto naplnené zákonom stanovené podmienky pre rozhodnutie odvolacieho súdu o pripustení čiastočného späťvzatia žaloby, zrušení rozsudku súdu prvej inštancie v časti (zmenkového úroku vo výške 0,19% denne zo sumy 210 eur od 24.5.2010 do zaplatenia) a zastavení konania v uvedenej časti tak ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku odvolacieho súdu. Žalobkyňa, ktorej prislúchalo právo disponovať so žalobou až do právoplatného rozhodnutia súdu, svoje právo využila a privodila rozhodnutie o čiastočnom zastavení konania.
7. Nariadenie, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízku hodnotou sporu, má za cieľ zjednodušiť a zrýchliť konanie v cezhraničných sporoch, ako aj náklady s tým spojené (bod 8). Ide o alternatívny nástroj sledujúci zjednodušenie prístupu k spravodlivosti, ako i zníženie nákladov, preferujúc tak zásadu písomnosti európskeho konania vo veciach s nízku hodnotou sporu. Nariadenie, ako prameň komunitárneho práva, nemožno však zneužívať na obchádzanie celého komplexu európskych právnych noriem, vrátane vnútroštátnych právnych noriem, zameraných na ochranu spotrebiteľa. Národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a musí ich skúmať ex offo (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-240-244/98, Océano Grupo Editorial, C-243/08, Pannon GSM). To platí aj v právnych veciach podľa Nariadenia, v ktorých je žalovaný spotrebiteľ. Súdna kontrola dopadá aj na zmenkových dlžníkov ako spotrebiteľov, ktorí z nej nemôžu byť vylúčení v dôsledku zmeny zmluvného vzťahu na vzťah zo zmenky, ktorý nie je zásadne kauzálny a oprávňuje veriteľa rozhodnúť, že ním požadované plnenie je v celom rozsahu oprávnené. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporov rozlišuje dve procesné štádia, a to začatie konania (čl. 4) a priebeh konania (čl. 5), ktorým má zodpovedať normovaný postup súdu (tribunálu). V prvom štádiu konania, ak pohľadávka patrí do rozsahu pôsobnosti Nariadenia a súd sa domnieva, že informácie, ktoré poskytla žalobkyňa, nie sú dostatočné (jasné alebo primerané), pokiaľ sa pohľadávka nezdá byť zjavne neopodstatnená alebo návrh neprípustný, poskytne žalobkyni možnosť tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky doplniť (o požadované informácie a dokumenty) v určenej lehote (aplikujúc vzorové tlačivo B). Súčasne Nariadenie upravuje procesný postup súdu v prípade, ak žalobkyňa tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky nedoplní v rámci určenej lehoty, a to tak, že súd návrh zamietne.
8. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu. Jednou z odlišností spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia, čo platí aj vo veciach podľa Nariadenia, v ktorých je spotrebiteľ žalovanou stranou (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/61/2015). Už Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, v konaní sp. zn. 6Co/61/2015 konštatoval, že pôvodný veriteľ POHOTOVOSŤ, s.r.o. v početných prípadoch urobil predmetom súdnych konaní plnenia z neprijateľných zmluvných podmienok. Pôvodne uplatnil práva z úverových zmlúv na rozhodcovskom súde, ktorý jeho návrhom vyhovel, ale exekučný súd exekúciu nepovolil, z dôvodu neprijateľných zmluvných podmienok. Následne indosoval zmenku (podpísanú pri dojednávaní úveru) na žalobkyňu, ktorá pri tisícoch postúpení si musela byť dobre vedomá, že ide o zmenkových dlžníkov ako spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. O. z.) a ktorých postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje O. z. (§ 54 ods. 1). Žalobkyňou predložené zmenky majú priamy odkaz na úverové zmluvy (v hornom rohu obsahujú číslo, ktoré je číslom príslušnej úverovej zmluvy) a osobné prepojenie prostredníctvom rovnakého právneho zástupcu (Fridrich Paľko, s.r.o. zastupovala žalobkyňu a POHOTOVOSŤ, s.r.o.). Žalobkyni preto postačovalo vynaložiť minimálne úsilie, aby zistila spotrebiteľskú povahu úverovej zmluvy a jej zabezpečenie zmenkou, ako aj na to, aby zmluvu predložila.
Odvolací súd poukazuje na publikované stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 8/2015 Zbierky Stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, podľa ktorého ak žalobca ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu procesného nástroja, ktorý použil, že pokiaľ z akýchkoľvek okolností v prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou, či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ. Za nekalú obchodnú praktiku sa považuje aj konanie dodávateľa vrátane zmenkového nástupcu, ktorý vyžaduje od spotrebiteľa, aby vykonal plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky. Žalobkyňa predložila spolu s návrhom na uplatnenie pohľadávky zmenku, z ktorej vyplýva použitie zmenky ako inštitútu sledujúceho zabezpečenie splnenia záväzku žalovanej ako dlžníka zo spotrebiteľskej zmluvy. Čiastočným zamietnutím návrhu žalobkyne v prejednávanej veci bola preto odmietnutá akceptácia jej formalistického prístupu, odvodzujúceho nárok výlučne z povahy inštitútu uvedeného v návrhu (zmenky), pretože takýmto postupom by došlo k neprípustnému odčleneniu zmenkového abstraktného vzťahu od spotrebiteľského vzťahu.
9. Zmluva o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii má charakter medzinárodnej zmluvy a má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. V rámci takto vymedzeného legislatívneho priestoru sú vnútroštátne súdy povinné aplikovať pramene komunitárneho práva, vrátane výkladových princípov, ako aj judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Ak inak použiteľná norma pripúšťa výklad pre spotrebiteľa menej priaznivý, eurokonformným výkladom môže byť len výklad pre spotrebiteľa výhodnejší, sledujúc tak zabezpečenie vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov a podpory ich záujmov (podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli pre spotrebiteľa záväzné, ktorý sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k prístupu na podmienky pripravené vopred predajcom, bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah). Nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť potom kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším, vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-240-244/98, Océano Grupo Editorial, C-168/05, Mostaza Claro). Ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov ukladá orgánu rozhodujúcemu o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy (teda i súdu) prihliadať aj bez návrhu a námietok spotrebiteľa na zákonné prekážky alebo zákonné dôvody, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie voči spotrebiteľovi. Preto skutočnosť, či spotrebiteľ v procesnej pozícii žalovaného namieta alebo nenamieta zmenkoprávny vzťah je bez právneho významu. V súvislosti s ex offo súdnou kontrolou zmluvných podmienok je potrebné poukázať aj na Uznesenie Súdneho dvora Európskej únie C-76/10, POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti Iveta Korčkovská, obsahujúce jednoznačnú požiadavku na ochranu spotrebiteľa pred nečestnými klauzulami, a to vždy a za každých okolností. Súdny dvor Európskej únie judikoval, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky (C-40/08, Asturcom Telecomunicaciones). Táto možnosť priznaná súdu sa považuje za nevyhnutnú na zabezpečenie účinnej ochrany spotrebiteľa, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením (C-168/05 Mostaza Claro, C-473/00 Cofidis). V kontexte vyššie uvedeného bolo povinnosťou súdu postupovať aj v konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu v súlade s komunitárnym právom, keďže proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ani z obligatórnej súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok. Abstraktný charakter zmenky v súdnom konaní je právne nezávislý len dovtedy, pokiaľ nie je spojený s konkrétnym kauzálnym vzťahom (rozhodnutie NS SR sp. zn. 1MObdoV 9/2007). Kauzálny vzťah sa potom premieta aj do charakteru zmenky. Primárne tak bolo nevyhnutné doplniť zo strany žalobkyne požadované tvrdenia a dokumenty, aby bolo možné posudzovať prijateľnosť plnenia zo zmenky ako zabezpečovacieho inštitútu, čo žalobkyňa jednoznačne odmietala, neprípustne sledujúc vytvorenie prekážky pre vykonanie ex offo súdnej kontroly zmluvných podmienok, aplikáciou ustanovení Nariadenia. Základným účelom konania pred súdom je poskytnutie spravodlivej ochrany. Súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky
a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho-ktorého záujmu chráneného príslušnou normou (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 222/07). Odčlenenie zmenkového abstraktného vzťahu od spotrebiteľského vzťahu nebolo možné aj z dôvodu, že použitie zmenky v spotrebiteľských zmluvách bolo vnútroštátnym právom regulované a obmedzené (§ 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov), dokonca zmenku v spotrebiteľských úveroch právna úprava zakázala (§ 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách v znení do 30. apríla 2014 a § 5a ods. 1 písm. b/ zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov). V prípade nemožnosti aplikácie ustanovení právnych noriem na ochranu spotrebiteľa, by spotrebiteľovi bolo odopreté právo na súdnu ochranu. Hoci komunitárne právo nezakazuje používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ich používanie je podmienené zabezpečením vhodnej ochrany spotrebiteľa, pod ktorou je potrebné chápať celkový rámec ochrany spotrebiteľa, zahŕňajúceho aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Nebolo preto možné prijať odvolací argument žalobkyne, že v danej veci súd prvej inštancie mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len na základe predloženej zmenky, keďže úlohou súdu je ex offo (z úradnej povinnosti) skúmať možnú existenciu neprijateľných zmluvných podmienok, zakomponovaných do zmluvy uzavretej so žalovanou, ako pôvodného kauzálneho vzťahu. Odmietnutie (žalobkyňou) skúmania kauzy pôvodného právneho vzťahu, ku ktorému predstavuje predmetná zmenka zabezpečenie, bránila súdu pokračovať v ďalšom priebehu konania podľa čl. 5 Nariadenia (bez skúmania možného postavenia žalovanej ako spotrebiteľa v danej veci a posudzovania prijateľnosti zmluvných podmienok spotrebiteľskej zmluvy). K argumentácii žalobkyne týkajúcej sa nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie pri vykonávaní dokazovania (aplikácia ustanovenia § 120 ods. 1 O. s. p., účinnom do 30. júna 2016), je potrebné uviesť, že vykonanie aj iných než účastníkmi navrhnutých dôkazov je legitímne v konaniach s ochranou slabšej strany (vrátane spotrebiteľských sporov). Snaha žalobkyne neuvádzať tvrdenia a predkladať listiny (v konaní preferujúcom písomnú formu), na účely možnej obligatórnej súdnej kontroly v spotrebiteľských veciach, bránila súdu pokračovať v konaní (podľa Nariadenia). Odmietnutie dostatočných tvrdení kauzy úveru, týkajúcich sa zabezpečovacej zmenky, obmedzilo predmet sporu a preto v zmysle zásady rovnosti strán v konaní, nebolo prípustné nad návrh a proti vôli žalobkyne skúmať jej možné peňažné nároky v konaní (bez obligatórneho prieskumu zmluvných podmienok). Žaloba bola preto dôvodne v časti zamietnutá. Odvolací súd už nemohol podrobiť prieskumu vyhovujúcu časť veci samej, nakoľko táto časť nebola napadnutá odvolaním. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie dospel k správnemu názoru, podľa ktorého je potrebné považovať dohodu o vyplňovacom práve zmenky na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka (obsiahnutú v bode 14 VPPÚ, tvoriacich súčasť zmluvy o úvere), ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa z dôvodu, že umožňuje vymáhať plnenia uplatňované v rozpore so zákonom, bez zohľadnenia práv spotrebiteľa, pričom neprijateľné zmluvné podmienky sú zo zákona považované za neplatné (§ 53 ods. 5 O. z.). Neplatnosť dohody o vyplňovacom práve zmenky zneplatňuje aj samotnú zmenku.
10. Pre spotrebiteľské zmluvy platí zákaz neprijateľných zmluvných podmienok. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť a to formou obmedzenia autonómie vôle. Tá predstavuje elementárnu podmienku fungovania materiálneho právneho štátu, nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov je limitovaná princípom ochrany slabšej strany, teda spotrebiteľa, ktorý koná s dôverou v druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/127/2015). Prioritne bolo potrebné vychádzať zo základnej požiadavky, že každá spotrebiteľská zmluva má vyjadrovať rešpekt k dodržiavaniu všeobecných zásad spotrebiteľského práva, a to náležitou obsahovou aj formálnou úpravou zmluvných podmienok, ktoré jednotlivo i vo svojom súhrne nenarušujú zmluvnú
rovnováhu strán v neprospech spotrebiteľa. Práve jednoznačnosť a určitosť zmluvných podmienok má zásadne vyvážiť silnejšie postavenie dodávateľa pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy. Zmluvné podmienky, ktoré majú zásadný dopad na práva a povinnosti spotrebiteľa (žalovanej) nemôžu byť skryté v rozsiahlom, neprehľadnom, zložito formulovanom, ako i malým písmom písanej forme textu, ako tomu bolo v danom prípade všeobecných podmienok poskytnutia úveru (obsahujúcich v bode 14 dohodu o vyplnení zmenky). Pokiaľ tak veriteľ, ktorý pripravuje zmluvu vo formulárovej podobe, učinil, spreneveril sa princípu dôvery a takémuto jeho konaniu nie je možné priznať právnu ochranu, pre značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd nahradil zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah, vrátane výberu zmluvného typu, rozsah a spôsob formulácie textu (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-240/98 až C 244/98, Océano Grupo Editorial, C-168/05, Mostaza Claro). Zmluvná sloboda spotrebiteľa pri určovaní, ktoré ustanovenia budú uvedené v zmluve a ktoré vo všeobecných podmienkach (prílohách) je iluzórna, keďže listiny vo formulárovej podobe pripravuje veriteľ. Argument, že spotrebiteľ je slobodný v tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, nie je namieste vzhľadom na to, že v jednotlivých odboroch podnikania postupujú spravidla zmluvní partneri spotrebiteľov obdobne a preto spotrebiteľ, ktorý by sa rozhodol nepristúpiť na vopred pripravené zmluvné podmienky, odsúdil by sám seba k životu mimo bežnú spoločnosť, bez využívania služieb. Nič také po spotrebiteľovi spravodlivo požadovať nemožno. Od jeho zmluvných partnerov však naopak požadovať možno, aby sa vo svojej činnosti správali voči spotrebiteľovi poctivo (uvedené už odznelo v rozsudku Okresného súdu Chebe sp. zn. 15C/410/2009). Súd prvej inštancie preto správne posúdil neplatnosť zmluvného dojednania o zabezpečení peňažného záväzku (vyplývajúceho z predmetnej úverovej zmluvy) žalovanej ako dlžníka zmenkou. Princíp optimalizácie, v zmysle ústavnokonformnej interpretácie, znamenal v danom prípade vyrovnanie nerovného postavenia dlžníka (žalovanej ako spotrebiteľa) v dôsledku favorizácie práv veriteľa (zmluvné dojednania vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru žalovaná nemala možnosť odmietnuť), rešpektujúc tak zásadu rovnosti subjektov súkromnoprávnych vzťahov podľa § 2 ods. 2 O. z.. V prípade platnosti dohody o vyplnení zmenky zabezpečením predmetného peňažného záväzku žalovanej, by od žalovanej ako spotrebiteľa bolo vyžadované, aby vykonala plnenie aj z neprijateľnej zmluvnej podmienky (vzhľadom na vyplnenie zmenkovej sumy jednostranne, ktoré konanie je považované tiež za nekalú obchodnú praktiku). Žalobkyňa napriek výzve súdu prvej inštancie, odmietala skúmanie kauzy pôvodného právneho vzťahu, ku ktorému predstavuje predmetná zmenka zabezpečenie spoliehajúc sa, že práve na základe dohody o vyplňovacom práve zmenky budú bez ďalšieho uznané jej nároky (ktoré boli v skoršom období odmietnuté). S poukazom na uvedené žalobe nebolo možné vyhovieť z titulu plnenia zo zmenky, na zabezpečenie peňažného záväzku spotrebiteľa, ako ani na základe kauzálneho vzťahu.
11. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v zostávajúcej napadnutej zamietajúcej časti veci samej (v ktorej časti nebola žaloba vzatá späť) podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie sa týkalo aj vecne správneho a odvolacími dôvodmi nenapadnutého rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania.
12. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalovanej priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci (žalovaná), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalobkyňa).
13. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 <. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)