Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_21Cob-134-2015.pdf
PDF · 142.22 KB
Case nature
Area
Subarea
21Cob/134/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov JUDr. Pavla Lacza a JUDr. Ľuboslavy Vankovej v právnej veci žalobcu: DAMIN s.r.o., Košická 9, Levoča, IČO: 36 595 900, právne zastúpený: JUDr. Mária Stahovcová, advokátka, Ulica ČSA 18, Brezno, proti žalovanému: Euro MAX Slovakia, a.s., Ferka Urbánka 9, Trnava, IČO: 36 265 187, právne zastúpený: JUDr. Peter Sopko, advokát, Paulínska 24, Trnava, o zaplatenie 104.669,11 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 07. augusta 2015 č.k. 23Cb/36/2014-112, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdzuje a v časti trov konania zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 07.08.2015 č.k. 23Cb/36/2014-112 rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 104.669,11 eur s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 30.547,32 eur od 28.12.2009 do zaplatenia, zo sumy 69.765,15 eur od 28.12.2009 do zaplatenia a náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok v sume 6.280,- eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 7.406,58 eur.
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovenia § 666 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 261 ods. 9, § 323 ods. 1, § 407 ods. 1, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 142 ods. 1 O.s.p. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol záväzkovo právny vzťah a to uzatvorením zmlúv o podnájme zo dňa 31.03.2006 a 30.09.2008, na základe ktorých prenechal žalobca žalovanému do užívania nehnuteľnosti špecifikované v uvedených zmluvách. Súd mal z výpovede svedkov JUDr. F. a Ing. F. ako členov štatutárneho orgánu zaniknutej spoločnosti PALIVÁ Bratislava a.s. a členov štatutárneho orgánu spoločnosti Peris a.s. a Asset real a.s. za preukázané, že so žalobcom uzavreli zmluvu o nájme predmetných nehnuteľností, ktorých súčasťou bolo aj oprávnenie žalobcu prenechať predmetné pozemky do podnájmu tretej osobe. Podľa § 666 Občianskeho zákonníka je nájomca oprávnený dať prenajatú vec do podnájmu, ak zmluva neurčuje inak, keď zákon nestanovuje písomný súhlas prenajímateľa s prenechaním veci do podnájmu. I v prípade, že by bola prenechaná vec do prenájmu tretej osobe bez súhlasu prenajímateľa, to nemá za následok neplatnosť zmluvy o podnájme, avšak je to dôvod na odstúpenie od nájomnej zmluvy. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania nemohol prijať záver o nemožnosti užívania predmetných pozemkov ako to tvrdil žalovaný, keď z výpovede svedkov vyplýva, že tieto pozemky neboli uzamknuté, bol na ne prístup z Tučkovej a Prievozskej ulice, ku ktorému viedla spevnená asfaltová komunikácia, keď žalovaný mal neobmedzený prístup k pozemkom a k ich užívaniu nebola potrebná súčinnosť zo strany žalobcu. Žalovaný na predmetných pozemkoch vykonával prípravné práce v súvislosti s výstavbou
a tvrdenia štatutárneho zástupcu žalovaného Ing. Pavla Adamca, že žalovanému nebolo umožnené riadne užívať predmetné nehnuteľnosti, nakoľko žalovaný nemal prístup na pozemok, keď žalobca mu neposkytol potrebnú súčinnosť, súd vzhľadom na svedecké výpovede nemohol považovať takéto tvrdenia za dostatočne vierohodné. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že je absurdné, aby žalovaný v prípade, že mu bolo znemožnené predmetné nehnuteľnosti užívať v dohode o ukončení podnájomných zmlúv uznal dlh predstavujúci nezaplatené nájomné argumentujúc, že uznanie bolo podmienkou podpisu dohody o ukončení zmluvy o podnájme, a preto súd nemohol prijať záver o pravdivosti tvrdení žalovaného o tom, že nemohol pozemky užívať. Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalovaný si nesplnil svoje zmluvné povinnosti vyplývajúce mu z uvedených zmlúv a to zaplatiť nájomné, keď žalovaný neuhradil v lehote splatnosti faktúry, ktoré žalobca žalovanému vystavil.
3. Súd prvej inštancie sa zaoberal dôvodnosťou žalovaným vznesenej námietky premlčania nároku žalobcu, ktorý sa podľa žalovaného stal premlčaný dňom 15.10.2013, keď návrh bol podaný na súd až 30.12.2013, t.j. po uplynutí premlčacej doby. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v dôsledku uznania záväzku žalovaným dňa 31.12.2009 začala plynúť nová štvorročná lehota na uplatnenie si nároku na úhradu uznaného záväzku súdnou cestou. Vzhľadom na to, že návrh na začatie konania podal žalobca dňa 30.12.2013, bol podaný pred uplynutím štvorročnej premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť uznaním záväzku, pričom v konaní riadne pokračoval a teda k premlčaniu jeho nároku nedošlo. Pokiaľ ide o namietanú neplatnosť uznania záväzku v dohode o ukončení zmluvy o podnájme zo dňa 31.12.2009 z dôvodu jej neurčitosti podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie uviedol, že pre platné uznanie záväzku je dôležité to, či v čase uznania záväzku je tento vyjadriteľný určite spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, čo bolo predmetom uznania. Záväzok žalovaného vyjadrený v uznaní je možné považovať za dostatočne identifikovateľný s tým, že v predmetnej dohode sa uvádzajú zmluvy, z ktorých záväzok vznikol, pričom z uznania je zrejmá aj konkrétne suma, teda aj výška záväzku, dôvod a k akému dátumu bol záväzok uznaný. Tvrdenia žalovaného, že v čase uznania záväzku namietal, že mu nebolo umožnené predmetné pozemky užívať a k uznaniu dlhu v dohode o ukončení podnájmu došlo len z dôvodu, že podpis zmluvy týmto podmieňoval žalobca, pričom žalovaný mal len snahu tento vzťah ukončiť, súd považoval za účelové a ničím nepreukázané, a preto súd vyhovel žalobe v časti istiny v celom rozsahu. Medzi žalobcom a žalovaným bola v zmysle článku III bod 3.6 zmluvy o podnájme zo dňa 31.03.2006 a 30.09.2008 zmluvne dohodnutá sadzba úrokov z omeškania vo výške 0,05 % denne z dlžnej čiastky za každý deň omeškania. Nakoľko žalovaný sa dostal do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku, ktorý má voči žalobcovi, žalobca ako veriteľ má právo na úroky z omeškania, keď žalobcom požadovaná výška úroku z omeškania bola v súlade so zmluvou o podnájme, a preto súd vyhovel nároku žalobcu aj pokiaľ ide o úroky z omeškania.
4. Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a žalobcovi ako procesne úspešnému účastníkovi konania priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov konania za zaplatený súdny poplatok v sume 6.280,- eur a trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby a to 1. prevzatie a príprava zastupovania á 632,37 eur, 2. písomné podanie na súd- žaloba á 632,37 eur, 3. vyjadrenie k odporu á 632,37 eur, 4. porada s klientom 15.09.2014 á 632,37 eur, 5. účasť na pojednávaní dňa 12.11.2014 á 632,37 eur, 6. porada s klientom 26.11.2014 á 632,37 eur, 7. účasť na pojednávaní dňa 04.03.2015 á 632,37 eur, 8. účasť na pojednávaní dňa 22.05.2015 á 632,37 eur, 9. porada s klientom 27.07.2015 á 632,37 eur, 10. účasť na pojednávaní dňa 07.08.2015, náhradu výdavkov za 2 úkony právnej služby v roku 2013 á15,62 eur, náhradu výdavkov za 4 úkony právnej služby v roku 2014 á 32,16 eur, náhradu výdavkov za 4 úkony právnej služby v roku 2015 á 33,56 eur. Náhradu preukázaných cestovných výdavkov a náhradu za stratu času Brezno- Trnava a späť dňa 12.11.2014, spotreba PHM 0,07 l/km x vzdialenosť (420)km x cena PHM 1,291 €/l + zákl. náhradu za použitie motorového vozidla v km (420)x náhrada/km 0,183 € 114,66 eur, náhradu za stratu času 10 x 1 hod. 134 eur. Náhradu preukázaných cestovných výdavkov a náhradu za stratu času Brezno- Trnava a späť dňa 04.03.2015, spotreba PHM 0,07 l/km x vzdialenosť (420)km x cena PHM 1,144 €/l + zákl. náhradu za použitie motorového vozidla v km (420)x náhrada/km 0,183 € 110,46 eur, náhradu za stratu času 10 x 1 hod. 139,80 eur. Náhradu preukázaných cestovných výdavkov a náhradu za stratu času Brezno- Trnava a späť dňa 22.05.2015, spotreba PHM 0,07 l/km x vzdialenosť (420)km x cena PHM 1,213 €/l + zákl. náhradu za použitie motorového vozidla v km (420)x náhrada/km 0,183 € 112,56 eur, náhradu za stratu času 10 x 1 hod. 139,80 eur. Náhradu preukázaných cestovných výdavkov a náhradu za stratu času Brezno- Trnava a späť dňa 07.08.2015, spotreba PHM 0,07 l/km x vzdialenosť (420)km x cena PHM 1,138 €/l + zákl. náhradu za použitie motorového vozidla v km (420)x náhrada/km 0,183 € 110,46 eur, náhradu za stratu času 10 x 1 hod. 139,80 eur.
5. Žalovaný podal proti rozsudku v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo aby rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania. Žalovaný nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie o určitosti uznania záväzku. Žalovaný uviedol, že podľa § 1 ods. 2 veta druhá Obchodného zákonníka, ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. To znamená, že z uznania záväzku musí byť zrejmé, aká je výška záväzku z každej zmluvy, keď v zmysle § 3 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento trvá v čase uznania. Uznanie záväzku obsiahnuté v bode 3.1 dohody o ukončení podnájomných zmlúv z 31.12.2009 má byť jednou sumou vyčíslený súčet záväzkov z dvoch rôznych podnájomných zmlúv. Z uznania záväzku nie je žiadnym výkladom možné ustáliť výšku záväzku z konkrétnej podnájomnej zmluvy a teda z úkonu uznania záväzku nie je zrejmé, aký záväzok a z akej zmluvy má byť predmetom uznania, čo robí právny úkon uznania záväzku neurčitým a teda neplatným. Žalovaný sa nestotožňuje ani s názorom súdu prvej inštancie, že v konaní nepreukázal nemožnosť riadneho užívania predmetu podnájmu. Žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu SR I.ÚS 243/07, I.ÚS 154/05, III.ÚS 13/2012, II.ÚS 122/2009 a I.ÚS 109/2009, v ktorých sa konštatuje, že súd musí pri odôvodňovaní rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, musí rozhodnutie zdôvodniť zo všetkých hľadísk, ktoré prichádzajú do úvahy a jeho závery nesmú byť v nesúlade so skutkovými zisteniami. Právny názor súdu, ktorý je v nesúlade so skutkovými zisteniami, a ktorý súčasne nie je zdôvodnený zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy, robí takýto právny záver právne neudržateľným, svojvoľným a arbitrárnym. Žalovaný zastáva názor, že napadnutý rozsudok tieto atribúty odôvodnenia nespĺňa a vzhľadom na vykonané dokazovanie sa odôvodnenie súdu prvej inštancie javí byť svojvoľným a arbitrárnym. Súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neodôvodnil, na základe akých skutočností a akými úvahami ustálil, že je absurdné, aby odporca v prípade, že mu bolo znemožnené predmetné nehnuteľnosti užívať, uznal dlh argumentujúc, že uznanie bolo podmienkou podpisu dohody zo strany žalobcu, keď zo žiadnych vykonaných dôkazov a výsluchov účastníkov takáto súdom tvrdená absurdita nevyplýva. Ak odporca mal záujem na ukončení podnájomných zmlúv, nemal inú možnosť, ako pod týmto tlakom uznať všetky žalobcom tvrdené a vyčíslené sumy, pretože inak by došlo k ďalšiemu zvyšovaniu sporného dlhu, keďže podnájomné zmluvy boli dohodnuté na dobu určitú a pred jej uplynutím bolo možné ich ukončiť len vzájomnou dohodou a preto argumentácia žalovaného nie je absurdná, ale naopak dôvodná. Z výpovede Ing. arch. Pavla Adamca, ako aj výpovede Ing. E. O. je zrejmé, že prístup na predmet podnájmu nebol žalovanému vždy umožnený, t.j. nebol neobmedzený a v obmedzenom rozsahu bolo možné vykonávať len úkony smerujúce k prieskumu predmetu podnájmu ako budúceho staveniska a k odstraňovaniu porastov. Riadny vstup do areálu bol uzamknutý a strážený vrátnicou. Ako vyplýva z výpovede svedka Ing. E. F. zo dňa 07.08.2015, že tá Tučková ulica je v tretej časti areálu, tam časti plotov chýbali, takže prístupné to bolo, čo znamená, že podľa vyjadrenia svedka Ing. E. F. mal byť prístup na predmet podnájmu zabezpečený už tým, že naň bolo možné vstúpiť cez chýbajúce časti plotu. Žalovaný však takýto vstup pre všetky vozidlá potrebné pre výstavbu na predmete podnájmu považoval za nedostatočný. Samotný svedok Ing. E. F. na pojednávaní dňa 07.08.2015 napriek viacerým otázkam právneho zástupcu žalovaného jednoznačným spôsobom nezodpovedal, ako bolo zabezpečené prepojenie asfaltovej komunikácie Tučkovej ulice na predmet podnájmu, pričom vždy sa odpovedi vyhol tým, že Tučková ulica bola asfaltová, avšak nezodpovedal na otázku, akým spôsobom bolo zabezpečené prepojenie Tučkovej ulice s predmetom podnájmu. Ako vyplýva aj z výpovede zo dňa 22.05.2015, či ktokoľvek mohol vstúpiť na pozemky, JUDr. K. F. uviedol, áno tam cez miesta, kde nebolo oplotenie alebo cez brány, ktoré sa nezamykali, čo znamená, že aj svedok K. F. uviedol, že prístup na predmet podnájmu mal byť zabezpečený predovšetkým cez chýbajúce oplotenie bez poskytnutia informácie o tom, či a aké motorové vozidlá reálne mohli tieto chýbajúce časti oplotenia použiť na vstup na predmet podnájmu. t.j. či bol prístup na predmet podnájmu skutočne neobmedzený. V konaní nebol odstránený rozpor medzi tvrdeniami Ing. arch. Pavla Adamca a Ing. E. O. o uzamknutí prístupových brán a tvrdením JUDr. K. F. o tom, že brány sa nezamykali. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože dokazovaním nebolo skutkovo jednoznačne preukázané, aký charakter mal vstup na predmet podnájmu z Tučkovej ulice a či boli vstupné brány uzamknuté alebo neuzamknuté a teda či užívanie predmetu podnájmu a vjazd potrebných motorových vozidiel bol alebo nebol obmedzený.
6. Pokiaľ ide o náhradu trov právneho zastúpenia žalobcu, žalovaný namietal, že nebolo preukázané vykonanie úkonov, za ktoré si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie odmeny a to konkrétne za poradu s klientom dňa 15.09.2014 vo výške 632,37 eur, dňa 26.11.2014 vo výške 632,37 eur a dňa 27.07.2015 vo výške 632,37 eur. Žalobca počas súdneho konania netvrdil, ani nepreukazoval, či sa takéto porady uskutočnili a ak áno, či boli dlhšie ako 1 hodina. Súd sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania uspokojil s vyčíslením trov právneho zastúpenia žalobcom po vyhlásení rozsudku vo veci samej, t.j. s tvrdeniami žalobcu, ktoré neboli žiadnym spôsobom podložené alebo preukázané a teda rozhodol bez náležitého zistenia skutkového stavu. Rovnako nebola preukázaná ani uplatňovaná náhrada výdavkov za 2 úkony právnej služby v roku 2014 v sume 16,08 eur a náhrada výdavkov za 1 úkon právnej služby v roku 2015 v sume 8,39 eur.
7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súd prvej inštancie vec správne vecne a právne posúdil, a preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca zdôraznil, že žalovaný uznal svoj dlh na nájomnom v dohode o ukončení zmluvy o podnájme zo dňa 31.12.2009 podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, keď uznanie záväzku v obchodnoprávnych vzťahoch sa riadi výlučne právnou úpravou obsiahnutou v Obchodnom zákonníku. Z hľadiska obsahu úkonu uznania, na rozdiel od občianskoprávnej úpravy uznania dlhu, nevyžaduje ustanovenie § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka ani určenie výšky, ani právneho dôvodu dlhu, ktorý sa uznáva. Stačí, ak z obsahu úkonu uznania je záväzok, ktorý sa uznáva identifikovateľný, napr. odkazom na zmluvu, z ktorej záväzok vznikol, dokonca pokiaľ by uznanie dlhu neobsahovalo žiadne spresnenie ohľadne rozsahu, v akom sa záväzok uznáva, má sa za to, že sa uznáva celý záväzok. V danom prípade by pre platnosť uznania záväzku postačovalo, keby žalovaný uznal svoj záväzok s odkazom na obidve podnájomné zmluvy aj bez stanovenia výšky tohto záväzku. Po skončení nájomných zmlúv žalovaný uznal svoj dlh za nezaplatené nájomné, ktoré ku dňu 31.12.2009 predstavovalo sumu 447,152,38 eur. Z obsahu úkonu je jasne identifikované, že sa jedná o dlh na nájomnom, ktorý vyplýva zo zmlúv o podnájme za podnájom pozemkov. Uznanie záväzku žalovaným je jasným a určitým právnym úkonom, keďže jednoznačne identifikuje ako aj výšku a právny dôvod uznania záväzku, keď navyše s poukazom na § 104, § 107 ods. 3 Obchodného zákonníka, žalovaný platil svoj dlh čiastočne v rokoch 2010 a 2011, o čom svedčia výpisy z účtu žalovaného, ako aj inventarizácia zostávajúceho dlhu zo strany žalovaného. Uznaním dlhu prechádza prenesenie dôkazného bremena na dlžníka, ktorý by sa svojho záväzku plniť zbavil len v prípade, ak by preukázal, že daný záväzok, ktorý uznal v čase uznania netrval. V danom prípade žalovaný taký dôkaz nepredložil, práve naopak, po uznaní dlhu časť uznaného dlhu uhradil, svoj záväzok nikdy nenamietal.
8. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného, že nemohol riadne prenajaté pozemky užívať, čo podľa neho má zrejme za následok zánik jeho povinnosti zaplatiť nájomné, žalovaný neuvádza žiadne zákonné dôvody, prečo by mal záväzok platiť nájomné zaniknúť, a preto nerozumie argumentácii žalovaného v tomto smere. Pokiaľ by mal žalovaný na mysli ustanovenie § 675 vo väzbe na § 673 a 674 Občianskeho zákonníka, žalobca poukazuje na skutočnosť, že žalovaný nikdy svoje právo na zľavu na nájomnom, prípadne na neplatenie nájomného neuplatnil. Žalovaný začal vznášať námietky o akejsi obmedzenej možnosti užívať prenajaté pozemky až počas súdneho konania. Nikdy počas trvania podnájomných zmlúv nenamietal, že má obmedzený prístup k nehnuteľnostiam, resp. že jeho právo užívať prenajaté nehnuteľnosti je obmedzené na základe údajného vyžadovania súhlasu s prístupom k prenajatým pozemkom, o čom svedčí aj uznanie dlhu na nájomnom k dohode o ukončení zmlúv o podnájme. Tvrdenie žalovaného, že nemohol prenajaté pozemky užívať nevyplýva z celého vykonaného dokazovania pred súdom. Žalovaný mal k nehnuteľnostiam voľný prístup, mal ich v užívaní, klčoval ich a pripravoval na výstavbu. Mal viaceré zákonné možnosti, pokiaľ sa domnieval, že jeho právo užívať prenajaté pozemky je obmedzené, ktoré však nikdy nevyužil, čo svedčí o účelovosti jeho tvrdení. Od začiatku zmluvného vzťahu si žalovaný svoje povinnosti platiť nájomné riadne plnil, až neskôr prestal čiastočne plniť svoje záväzky, čo odôvodňoval prechodnou platobnou neschopnosťou. Účelovosť tvrdení žalovaného o obmedzenom užívaní pozemkov vyplýva aj z odôvodnenia neplnenia jeho záväzkov, ktoré písomne zdôvodňoval jeho platobnou neschopnosťou. Logicky vyplýva, že pokiaľ by bol žalovaný akýmkoľvek spôsobom obmedzovaný v užívaní, bol by tento dôvod aj písomne uviedol a neuvádzal by len ako dôvod neplatenia nájomného platobnú neschopnosť a nežiadal by o splátkový kalendár a neprosil by o odpustenie úrokov. Navyše v zmluvách si žalovaný jasne dohodol možnosť výpovede z dôvodu ustanoveného v článku V ods. 5.1.4 zmlúv o podnájme, kde sa uvádza, že podnájomník má právo vypovedať zmluvu z dôvodu, že predmet podnájmu nie je spôsobilý na riadne užívanie v súvislosti s účelom podnájmu, tiež z dôvodu neschválenia stavby v rámci územného konania. Túto výpoveď
však nepodal. Žalobca nikdy netvrdil, že by sa predmet podnájmu stal nespôsobilým na dohodnuté užívanie a k zániku zmlúv došlo až na základe dohody ku dňu 31.12.2009. Súd prvej inštancie v tomto smere vykonal rozsiahle dokazovanie, avšak žalobca má za to, že aj keby žalovaný nejakým spôsobom preukázal, že bol nejakým spôsobom obmedzovaný v užívaní pozemku, nemohlo to mať žiadny vplyv na existenciu záväzku žalovaného na nájomnom. Výpoveď žalovaného je zavádzajúca, nedôveryhodná, nakoľko sám tvrdil, že mal na pozemky prístup, obmedzovaný bol len niekedy, avšak nevedel sa presne vyjadriť kedy. Žalovaný žiadnym dôveryhodným spôsobom nevysvetlil, prečo písomne odôvodňoval svoje neplnenie záväzku platobnou neschopnosťou a nie obmedzeným užívaním, keď dňa 31.12.2009 uznal dlh a ukončil podnájomný vzťah, ak by bola skutočne pravda, čo tvrdí žalovaný, mohol dať žalobcovi výpoveď a využiť zákonné možnosti na uplatnenie práva na zľavu na nájomnom. Žalobca nerozumie argumentom žalovaného o tom, že svedok neodpovedal na otázku, akým spôsobom bola Tučková ulica prepojená s prenajatým areálom, keď z jeho výpovede je zrejmé, že z Tučkovej ulice bol vjazd priamo do areálu, pričom na danom mieste videl v čase prenájmu aj nákladné autá a vŕtaciu súpravu. Čo sa týka trov právneho zastúpenia boli uplatnené v zmysle O.s.p. a vyčíslené v súlade s vyhláškou 655/2004 Z.z.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolateľ používal zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a contrario a dospel k záveru, že odolanie žalovaného proti rozhodnutiu vo veci samej nie je dôvodné, v dôsledku čoho je na mieste rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správny s použitím 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdiť.
10. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie podľa príslušných ustanovení O.s.p., keď v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. (od 1.7.2016 § 132 ods.1 C.s.p.) účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
11. Citované ustanovenie zakotvuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
12. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté vadou spočívajúcou v nesprávnom právnom posúdení veci.
13. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
14. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý dostatočne, presvedčivo, objektívne odôvodnil svoje rozhodnutie vo veci samej, k čomu by v zásade postačovalo len konštatovať správnosť dôvodov rozhodnutia a odvolať sa na ne. Odvolací súd ani vzhľadom na odvolacie argumenty nemá dôvod odchýliť sa od právnych záverov súdu prvej inštancie. Vzhľadom na potrebu vyporiadať sa s námietkami žalovaného, dopĺňa na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej ďalšie dôvody.
15. Z ustanovenia § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Z ustanovenia § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1, 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona a sú upravené ako zmluvy typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom. Judikatúrou Najvyššieho súdu je ustálený záver, že obchodným záväzkovým vzťahom môže byť aj záväzkový vzťah upravený Občianskym zákonníkom, ako ide o príklady nájomných a podnájomných vzťahoch, keď podstatné je, či ide o vzťah založený u tzv. relatívnych obchodov za podmienok podpísaných v § 261 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že záväzkový vzťah strán sporu, ktorý vznikol na základe predmetných podnájomných zmlúv, sa týka ich podnikateľskej činnosti, čo nebolo v konaní sporné a teda ide o obchodný záväzkový vzťah, a preto aj uznanie záväzku obsiahnuté v Dohode o ukončení podnájomných zmlúv sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Z ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že uznanie záväzku je jednostranný právny úkon urobený dlžníkom adresovaný veriteľovi, keď zákon vymedzuje formálne aj obsahové náležitosti tohto jednostranného právneho úkonu. Obchodný zákonník na rozdiel od Občianskeho zákonníka nevyžaduje určenie dlhu čo do dôvodu aj výšky, ale vyžaduje len uznanie určitého záväzku a to bez špeciálnych požiadaviek na jeho určitosť. V každom konkrétnom prípade bude rozhodujúca jednoznačnosť spôsobu vymedzenia uznaného záväzku a nie spôsob tohto vymedzenia. V praxi sa často vymedzenie uznaného záväzku, prípadne jeho výška realizuje odkazom na konkrétnu zmluvu, na základe ktorej záväzok vznikol, prípadne na faktúru. Ak by rozsah uznania záväzku nebol určený, má sa za to, že sa uznáva záväzok v celom rozsahu.
16. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie sa nestotožňuje s právnym názorom žalovaného, že uznanie záväzku obsiahnuté v bode 3.1 dohody o ukončení podnájomných zmlúv zo dňa 31.12.2009 je neplatné v zmysle ust. § 37 ods.1 Občianskeho zákonníka, lebo ide o neurčitý právny úkon z dôvodu, že nie je možné podľa žalovaného žiadnym výkladom ustáliť výšku záväzku z konkrétnej podnájomnej zmluvy. Odvolací sú sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že z obsahu uznania záväzku zo dňa 31.12.2009 jednoznačne vyplýva, že ide o záväzok vyplývajúci zo zmluvy o podnájme uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 31.3.2006 a zo zmluvy o podnájme uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 30.9.2008 a to nezaplatené nájomné ku dňu 31.12.2009, čo je v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka postačujúce určenie záväzku, aj keby nebola určená výška záväzku, lebo ak by výška záväzku nebola určená, čo nie je ani daný prípad, má sa za to, že sa uznáva záväzok v plnej výške.
17. Pod podnájmom sa rozumie prenechanie predmetu nájmu do užívania inej osobe za odplatu. Samotná zmluva o podnájme nevyžaduje žiadnu osobitnú formu jej uzavretia. Ustanovenie § 666 ods. 2 Občianskeho zákonníka dáva prenajímateľovi právo od zmluvy o podnájme uzavretej v rozpore s nájomnou zmluvou odstúpiť, z čoho nepriamo vyplýva, že uzavretie podnájomnej zmluvy nemá bez ďalšieho za následok neplatnosť zmluvy. Ak bola vec prenechaná nájomnou zmluvou nájomcovi, aby ju v dohodnutej dobe užíval, má prenajímateľ právo na nájomné podľa zmluvy, inak nájomné obvykle v čase uzavretia zmluvy s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsoby užívania. Podnájmom prenajatej veci vzniká právny vzťah nájomcom a podnájomníkom, ktorý je povinný platiť dohodnutú odplatu za podnájom nie prenajímateľovi, ale nájomcovi. Podnájomný vzťah je svojou podstatou zvláštnym prípadom nájomného vzťahu, na základe ktorého nájomca prenecháva prenajatú vec, ktorú má sám v nájme, do užívania inej osobe - podnájomcovi. Pre vzťah nájomcu a podnájomcu platia obdobné práva a povinnosti prenajímateľa a nájomcu. Nájomca je oprávnený dať prenajatú vec do podnájmu
bez výslovného súhlasu prenajímateľa. Ani v prípade, že by nájomná zmluva nájomcovi podnájom veci výslovne zakazovala, nespôsobuje jej porušenie neplatnosť podnájomnej zmluvy, jediným dôsledkom je vznik práva prenajímateľa od nájomnej zmluva odstúpiť.
18. Odvolací súd sa nestotožňuje s právnym názorom odvolateľa, že z vykonaného dokazovania nevyplýva súdom tvrdená absurdita, aby v prípade, ak žalovanému nebolo umožnené riadne užívať predmet podnájmu, aby uznal dlh argumentujúc, že uznanie záväzku bolo podmienkou podpisu dohody o ukončení zmluvy o podnájme, pretože z vykonaného dokazovania a to zo zmluvy o podnájme zo dňa 31.3.2006 a zmluvy o podnájme zo dňa 30.9.2008 vyplýva, že žalobca a žalovaný sa v článku V. ods. 5.1.4. dohodli, že zmluva zanikne výpoveďou zo strany žalovaného ako podnájomníka z dôvodu, že predmet nájmu nie je spôsobilý na riadne užívanie v súvislosti s účelom podnájmu z dôvodov zavinených žalobcom ako nájomcom, keď účelom podnájmu podľa článku II. ods. 2.5. zmluvy o podnájme zo dňa 31.3.2006 bola prevádzka organizačnej jednotky podnájomníka zaoberajúca sa obchodom a službami, vrátane výstavby obchodného centra podľa čl. VI. ods.6.1 zmluvy a účelom podnájmu podľa článku II. ods. 2.5. zmluvy o podnájme zo dňa 30.9.2008 bolo vybudovanie zriadenie staveniska a dočasnej staveniskovej obslužnej komunikácie pri výstavbe obchodného centra. Z uvedeného teda vyplýva, že ak by žalovaný mohol len obmedzene užívať predmet zmluvy v súlade s účelom zmluvy ako to tvrdil v rámci svojej obrany, mohol vypovedať obidve zmluvy v zmysle článku V. ods.5.1.4. , čo však neurobil a ani netvrdil, čo je v rozpore s tvrdeniami žalovaného, že nakoľko zmluvy o podnájme boli uzavreté na dobu určitú, nebolo možné ich ukončiť pred uplynutím doby inak, ako len vzájomnou dohodou, a preto žalovaný bolo nútený podpísať uznanie záväzku voči žalobcovi. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie považoval tvrdenia žalovaného o obmedzenom užívaní predmetu zmlúv o podnájme, ktorými sa žalovaný bránil až v konaní pred súdom prvej inštancie v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 20.3.2014, teda viac ako tri roky od ukončenia zmluvného vzťahu strán sporu dohodou, za účelové.
19. Námietka žalovaného, že v konaní nebol odstránený rozpor medzi tvrdeniami Ing. arch. Pavla Adamca a Ing. E. O. o uzamknutí prístupových brán a tvrdením JUDr. K. F. o tom, že brány sa nezamykali, je nedôvodná, nakoľko Ing. E. O. nebol vo veci vypočutý, keď právni zástupcovia strán sporu na pojednávaní dňa 22.5.2015 uviedli, že netrvajú na jeho vypočutí a štatutárny zástupca žalovaného Ing. Arch. Pavol Adamec na pojednávaní uviedol, že na predmetných prenajatých pozemkoch nebol ani raz, teda z vlastnej skúsenosti ani nemohol vedieť, či sa prístupové brány zamykali.
20. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že z výpovede Ing. E. O. je zrejmé, že prístup na predmet podnájmu nebol žalovanému vždy umožnený, je nedôvodná, nakoľko Ing. E. O. nebol vo veci vypočutý.
21. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že z výpovede Ing. Arch. Pavla Adamca je zrejmé, že prístup na predmet podnájmu nebol žalovanému vždy umožnený, pretože výpoveďou Ing. Arch. Pavla Adamca táto žalobcom tvrdená skutočnosť nebola preukázaná, nakoľko Ing. Arch. Pavol Adamec na pojednávaní uviedol, že na predmetných prenajatých pozemkoch nebol ani raz, nevedel uviesť, kedy konkrétne žalovanému nemal byť umožnený prístup na predmet podnájmu a nevedel, u koho mala byť namietaná nemožnosť užívať pozemky.
22. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že aj svedok K. F. uviedol, že prístup na predmet podnájmu mal byť zabezpečený predovšetkým cez chýbajúce oplotenie, takýto záver nevyplýva z jeho výpovede, pretože svedok na pojednávaní dňa 4.3.2015 uviedol, že celý areál bol otvorený, voľne prístupný 24 hodín denne komukoľvek bez súčinnosti spoločnosti DAMIN, s.r.o. a pozemky boli len čiastočne oplotené.
23. Odvolací súd považoval námietku žalovaného, že z výpovede svedka Ing. E. F. jednoznačne nevyplýva, ako bolo prepojenie asfaltovej komunikácie z Tučkovej ulice na predmet podnájmu, za nedôvodnú, nakoľko svedok na pojednávaní dňa 7.8.2015 jednoznačne uviedol, že Tučkova ulica bola asfaltová komunikácia, o ktorú sa starali, z ktorej bol zjazd na predmetný pozemok a zjazd z cestnej komunikácie mal charakter spevnenej cesty, cez ktorú prechádzali nákladné autá. Na prenajaté pozemky sa neprechádzalo cez vrátnicu, lebo vrátnica bola súčasťou administratívnej budovy.
24. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, že predmet podnájmu mohol užívať len obmedzene, keď dôkazné bremeno v tomto smere bolo na žalovanom.
25. Odvolací súd v tejto súvislosti na podporu právneho názoru súdu prvej inštancie uvádza, že nájomca nie je povinný platiť nájomné, pokiaľ nemohol prenajatú vec užívať dohodnutým spôsobom (§ 673 Občianskeho zákonníka) a ak nájomca môže užívať prenajatú vec z dôvodov uvedených v § 673 iba obmedzene, má nárok na primeranú zľavu z nájomného (§ 674 Občianskeho zákonníka). Tvrdenia žalovaného, že mohol užívať prenajatú vec v súlade s účelom zmluvy iba obmedzene, čo nebolo v konaní preukázané, ani žiadnym spôsobom nemohli ovplyvniť rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej, lebo aj keby boli tieto tvrdenia pravdivé, automaticky by to nemalo za následok zánik povinnosti platiť nájomné, keď žalovaný ako nájomca si mohol z tohto dôvodu uplatniť u žalobcu zľavu z nájomného, čo neurobil a ani to v konaní netvrdil, keď takéto právo zanikne, ak sa neuplatní do šiestich mesiacov odo dňa, keď došlo ku skutočnosti zakladajúcej toto právo (§ 675 Občianskeho zákonníka).
26. Vzhľadom na uvedené, nárok na zaplatenie dlžnej čiastky na nájomnom vrátane príslušenstva bolo treba považovať za oprávnene žalobcom uplatnené.
27. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je aj správnosť postupu súdu prvej inštancie pri aplikácii ust. § 142 ods. 1 O.s.p. účinného v čase jeho rozhodovania.
28. Podľa § 137 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa O.s.p. sa účelnosť trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva stotožňuje s nevyhnutnosťou alebo s právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s uplatňovaním ústavne zaručeného práva na právnu pomoc ( čl. 47 ods. 2 ústavy). Nevyhnutné sú tie trovy, ktoré sa musia vynaložiť na procesné úkony nariadené súdom, potrebné na zaujatie procesného stanoviska k žalobe, k meritórnemu vyjadreniu účastníka konania, k vykonanému dôkazu, na použitie opravných prostriedkov, na zaplatenie súdnych poplatkov, na hotové výdavky a napokon aj trovy právneho zástupcu (advokáta). Podľa § 15 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, advokát má popri nároku na odmenu aj nárok a) na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy, b) na náhradu za stratu času (§ 17).
29. Žalovaný v odvolaní namietal dôvodnosť priznania trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby a to konkrétne porady s klientom dňa 15.09.2014, dňa 26.11.2014 a dňa 27.07.2015, keď žalobca počas súdneho konania netvrdil, ani nepreukazoval, či sa takéto porady uskutočnili a či trvali dlhšie ako jednu hodinu, keď súd prvej inštancie sa len uspokojil s vyčíslením trov právneho zastúpenia žalobcom po vyhlásení rozsudku vo veci samej. Podľa žalovaného neboli preukázané ani žalobcom uplatňované náhrady výdavkov za 2 úkony právnej služby v roku 2014 v sume 16,08 eur a náhrada výdavkov za 1 úkon právnej služby v roku 2015 v sume 8,39 eur.
30. Odvolací súd sa stotožňuje s námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania priznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby a to porady s klientom a s tým spojené náhrady hotových výdavkov bez akéhokoľvek zdôvodnenia ich účelnosti a zisťovania, či reálne boli tieto úkony vykonané. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že súd prvej inštancie ani nedoručoval žalovanému prílohy k vyúčtovaniu trov konania čl. 109 - 111, s ktorými žalovaný nemal možnosť oboznámiť sa, keď takýmto nesprávnym postupom bolo žalovanému znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom
31. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti o trovách konania je vzhľadom na vyššie uvedené nepreskúmateľné a nevyplýva z neho vzťah medzi skutkovými zisteniami, úvahami pri hodnotení dôkazov a jeho právnymi závermi.
32. Vzhľadom na uvedené, je napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti o trovách konania z hľadiska práva nepreskúmateľné a teda zjavne neodôvodnené. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd.
33. Podľa nálezu Ústavného súdu I. US 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v článku 46 odsek 1 Ústavy, nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
34. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie ust. § 157 ods. 2 O.s.p. účinného v čase vydania napadnutého rozhodnutia ako aj znenie ust. § 220 ods. 2 C.s.p. účinného od 1.7.2016.
35. Porovnaním odôvodnenia preskúmaného rozhodnutia súdu prvej inštancie s uvedenými kritériami, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil, keďže nedostatočným odôvodnením rozhodnutia o trovách konania podľa uvedených kritérií došlo k porušeniu zákonného procesného postupu, v dôsledku čoho bola znemožnená účastníkom konania realizácia ich procesných práv, priznaných im zákonom v občianskom súdnom konaní, čím došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom.
36. Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozsudok v časti o trovách konania zrušil podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p, nakoľko súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Odvolací súd v zmysle ust. § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec v časti trov konania súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
37. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude o náhrade trov konania opätovne rozhodnúť, pričom musí postupovať spôsobom uvedeným v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle ust. § 391 ods. 3 C.s.p. s tým, že v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
38. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).
39. Senát krajského súdu uvedené uznesenie prijal pomerom hlasov 3 : 0 ( Čl.I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).