Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Co-767-2015.pdf
PDF · 110.11 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/767/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja, v právnej veci žalobcu: C. L., nar. XX. B. XXXX, trvalo bytom V. C. XXX, podnikajúceho pod obchodným menom Karol Levánszky, s miestom podnikania Dunajský Klátov 20, IČO: 41 394 810, zastúpeného advokátom: JUDr. Marián Zányi, Dunajská Streda, Alžbetínska námestie 2, proti žalovanej: U. O., nar. X. Q. XXXX, trvalo bytom C., K. XX, zastúpenej advokátom: JUDr. Zsolt Hodosi, Dunajská Streda, Veľkoblahovská 6750, o 57.210,67 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 22. júna 2015 č.k. 12C/472/2014-108, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.
II. Žalovaná má právo na náhradu účelne vynaložených trov odvolacieho konania v plnej výške.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol a II. žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v sume 3.977,14 eur k rukám právneho zástupcu žalovanej. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, § 451 ods. 1, § 631 a § 644 O.z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení jeho zmien a doplnení) a vecne považujúc nároky žalobcu uplatnené v tomto konaní voči žalovanej za nedôvodné, pre nemožnosť ich priznania súdom z dôvodu ich premlčania márnym uplynutím premlčacej doby (subjektívna 2 ročná premlčacia doba uplynula dňom 27. októbra 2013 a žaloba bola podaná na súde až dňa 7. októbra 2014) a vznesením námietky premlčania žalovanou v tomto konaní, vyhodnotiac právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou ako vzťah z bezdôvodného obohatenia, ktorý medzi sporovými stranami vznikol plnením žalobcu žalovanej bez právneho dôvodu (nakoľko z vykonaného dokazovania nemal za preukázané skutkové tvrdenia žalobcu a to že by medzi žalobcom a žalovanou vznikla ústna zmluva o zhotovením veci na zákazku (prípadne zmluva o dielo), predmetom ktorej mali byť stavebné práce vykonané žalobcom na stavbe - nocľahárne - bytu číslo 1 a bytu číslo 2, vlastnícky patriacej žalovanej za dohodnutú cenu 60.000 eur) s tým, že žalobca sa dozvedel o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu sa žalovanej na jeho úkor najneskôr v októbri 2011, keď žalovanej vystavil faktúru (číslo fa. 17/2011 z 11. októbra 2011, znejúcu na sumu 57.210,67 eur) za stavebné a iné práce vykonané na predmetnom nehnuteľnom majetku žalovanej. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne plným úspechom žalovanej v spore, ktorej vzniklo právo na náhradu trov právneho zastúpenia, vyčíslených splnomocnencom žalovanej v zmysle vyhlášky MS SR číslo 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za vyskytovanie právnych služieb účinnej v čase vykonania jednotlivých úkonov za 8 úkonov právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, písomné vyjadrenie k žalobe a účasť na pojednávaniach dňa 12. januára 2015 - ako za odročené pojednávanie a ďalej za účasti na pojednávaniach dňa 2. februára 2015, 23. februára 2015, 30. marca 2015, 11. mája 2015 a
22. júna 2015) a to 7 x 539,41 eur a 1 x 134,85 eur (1/4 tarifnej odmeny), paušálne výdavky 2 x 8,04 eur (za úkony právnej služby vykonané v roku 2014), 6 x 8,39 eur (za úkony právnej služby vykonané v roku 2015).
2. Proti uvedenému rozsudku podal riadne a včas odvolanie žalobca s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe, alternatívne s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodu, že súd prvej inštancie sa a v odôvodnení svojho rozsudku nedostatočne vyporiadal s vyhodnotením vykonaných dôkazov a to konkrétne výpoveďami svedkov, nakoľko z ich výpovedí bolo potrebné dospieť k záveru, že žalovaná mala vedomosť o prebiehajúcej rekonštrukcii na predmetnej stavbe a teda mala vedomosť aj o prípadnom právnom vzťahu medzi ňou a žalobcom. Z vykonaného dokazovania súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že medzi žalobcom a žalovanou nebola uzatvorená zmluva o dielo a to najmä ak žalobca preukázateľne vykonal na nehnuteľnom majetku žalovanej rozsiahle stavebné práce a to prostredníctvom iných osôb - živnostníkov, kedy nie je pravdepodobné, že by si žalovaná (prípadne jej matka) takéto rozsiahle úpravy počas celého procesu ich vykonávania nevšimli a v prípade, že by sa realizovali proti ich vôli, že by žiadnym spôsobom proti žalobcovi nezasiahli. Zároveň žalobca vyjadril svoj nesúhlas so záverom súdu prvej inštancie o premlčaní jeho nárokov uplatnených voči žalovanej, nakoľko podľa jeho názoru, v prejednávanej veci išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie sa žalovanej voči žalobcovi, v ktorom prípade potom platí 10 ročná objektívna premlčacia lehota a nie 3 ročná, ako to uviedol súd prvej inštancie. Pokiaľ ide o začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty bol toho názoru, že z vykonaného dokazovania nie je možné jednoznačne určiť začiatok plynutia subjektívnej 2 ročnej premlčacej lehoty a súd o námietke premlčania rozhodol predčasne - za situácie, keď skutkový stav ešte nebol spoľahlivo zistený. Zo samotného vrátenia vystavenej faktúry číslo 17/2001 žalovanou žalobcovi sa v žiadnom prípade nedá vyvodiť záver, že práve touto skutočnosťou sa žalobca dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu sa a kto sa na jeho úkor obohatil. Tieto skutočnosti boli preukázateľne žalobcom podľa jeho názoru zistené až neskôr. V tejto súvislosti ďalej dôvodil, že pre rozhodnutie vo veci samej je potrebné doplniť dokazovanie za účelom presného určenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty.
3. Žalovaná odvolací návrh nepodala a vo svojom vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť dôvodiac, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a v konaní nepreukázal, že medzi žalobcom a žalovanou vznikla zmluva o dielo, prípadne iná dohoda, na základe ktorej by vznikla žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu fakturovanú žalobcom faktúrou číslo 17/2011 z 11. októbra 2011. Podľa jeho názoru, tvrdenie žalobcu o úmyselnom bezdôvodnom obohatení sa žalovanej voči žalobcovi je len všeobecné, nekonkrétne, nepreukázateľné a tak nie je spôsobilé zásadným spôsobom ovplyvniť meritórne rozhodnutie vo veci. Na rozdiel od záveru súdu prvej inštancie bol toho názoru, že objektívna premlčacia doba práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa žalovanej voči žalobcovi uplynula dňa 7. júna 2014. Subjektívna premlčacia doba uplynula dňa 11. októbra 2013 a to z dôvodu, že žalobca sa dozvedel o svojom nároku dňom vystavenia faktúry, ktorej zaplatenia sa v tomto konaní domáha - dôvodila ďalej žalovaná.
4. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej C.s.p.), ktorý nahradil a zrušil do 30. júna 2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej O.s.p.). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa C.s.p.. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C.s.p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 C.s.p.), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 C.s.p.).
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p., účinného v čase jeho podania, aktuálne § 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom
- stranou (predtým účastníkom konania), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O.s.p., akt. § 359 C.s.p.), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 201 a 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p., aj
§ 127 a § 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., akt. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 212 ods. 1 O.s.p., akt. § 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok treba navzdory námietkam žalobcu považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.
6. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľa) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 C.s.p.), až na jeho záver o začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby práva žalobcu uplatneného v tomto konaní a pravdaže aj o jej konci (ktorá podľa názoru odvolacieho súdu začala plynúť najneskôr už dňa 11. októbra 2011, teda v deň vystavenia faktúry žalobcu č. 17/2011 a uplynula dňa 11.10.2013 (§ 122 ods.2 O.z.) ako to správne namietala aj žalovaná), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 C.s.p. in fine) nasledovné:
7. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že žalovaná mala vedomosť o prípadnom právnom vzťahu medzi ňou a žalobcom, nakoľko žalobca preukázateľne s jej vedomím, prípadne s vedomím jej matky, vykonal na hnuteľnosti rozsiahle stavebné práce odvolací súd uvádza: Podľa § 34 O.z. právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že jadrom pojmu "právny úkon" je prejav vôle. Jeho vlastnosťou je, že smeruje k vzniku, zmene alebo zániku práv či povinností. Vôľa ako subjektívna a prejav ako objektívna zložka právneho úkonu predstavujú konštitutívny základ každého právneho úkonu. Vôľa je javom psychického vnútra človeka, a preto nie je sama osebe navonok zrejmá. Môže mať význam len vtedy, ak je vyjadrená navonok prostredníctvom jej prejavu tak, aby bola z poznateľná iným subjektom, t. j. spravidla tými fyzickými a právnickými osobami, ktorým je adresovaná. Prejav je prezentáciou vôle navonok. Bez toho, aby sa vôľa stala poznateľná vo vonkajšom svete, nemožno hovoriť o vôli. Ak sa teda vôľa takýmto spôsobom neprejavila, nejde vôbec o právny úkon.
Podľa § 631 O.z. zmluvou o dielo zaväzuje sa objednávateľovi ten, komu bolo dielo zadané (zhotoviteľ diela), že ho za dojednanú cenu vykoná na svoje nebezpečenstvo. Zmluva o dielo je teda zmluvou, ktorou sa jedna strana (zhotoviteľ) zaväzuje druhej strane (objednávateľovi), že vykoná pre neho dielo na svoje nebezpečenstvo a za odmenu. Ide o dvojstrannú odplatnú zmluvu, v ktorej vystupuje zhotoviteľ diela a objednávateľ diela. Zmluva o dielo vznikne v momente jej uzatvorenia, teda v momente zhody vôle strán o predmete zmluvy (diele) a odmene zhotoviteľa. Na platnosť zmluvy o dielo nie je zákonom predpísaná osobitná forma, a to ani v prípade, keď jej predmetom je nehnuteľnosť. Vzhľadom na vyššie uvedené, ak si žalobca žalobou uplatnil voči žalovanej nárok na zaplatenie ceny diela, musel v konaní preukázať, že žalovaná prejavila voči žalobcovi konkrétnu určitú a zrozumiteľnú vôľu objednať si u neho zhotovenie konkrétneho diela ( prípadné vykonanie konkrétnych a určitých prác ) za konkrétnu odplatu a žalovaný prejavil vôľu voči žalobkyni takúto jej objednávku bezvýhradne prijať.
Podľa § 644 O.z. ak ide o zhotovenie veci na zákazku, vznikne objednávateľovi právo, aby mu zhotoviteľ podľa jeho objednávky vec zhotovil, a povinnosť zaplatiť zhotoviteľovi cenu za zhotovenie veci. Zmluva o zhotovení veci na zákazku je vzhľadom na ustanovenie § 44 O.z. uzatvorená, len čo sa účastníci dohodnú na jej obsahu. Nevyhnutným predpokladom vzniku zmluvy je dohoda účastníkov o podstatných náležitostiach, ktorými sú predmet dohody a cena. Pokiaľ sa účastníci na niektorej z týchto podstatných náležitostí nedohodnúť, zmluva tu vôbec nevznikne. Podstatou zmluvy o zhotovení veci na zákazku je zhotovenie novej veci podľa individuálnych požiadaviek objednávateľa (napríklad výroba
kľúčov, odevov na mieru, bytového zariadenia, stavba domu a podobne). Zhotovením veci je teda výroba nového hmotného predmetu určeného objednávkou, ktorá vyjadruje individuálny charakter novej veci. Z toto dôvodu za zmluvu o zhotovení veci na zákazku nemožno považovať poskytovanie výkonov, ktorých výsledok sa neprejavuje novým výrobkom. Na rozdiel od zmluvy o dielo môže byť jej predmetom len hmotný predmet, pričom predmetom zmluvy o dielo môže byť aj výkon prác alebo výkony bez toho, aby bol ich výsledkom hmotný predmet. Kritériom pre rozlíšenie zhotovenia veci na zákazku a opravy a úpravy veci je skutočnosť, či ide o nový alebo už existujúci predmet. Pre posúdenie či v konkrétnom prípade ide o novú vec bude rozhodujúce, či zostáva zachované funkčné určenie veci a jej základné tvarové vlastnosti. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie odvolací súd zistil, že žalobca v žalobe zo 6. októbra 2014 doručenej súdu prvej inštancie dňa 7. októbra 2014 tvrdil, že so žalovanou uzatvoril ústnu zmluvu o zhotovení veci na zákazku, predmetom ktorej boli bližšie nešpecifikované stavebné práce na stavbe v obci Tomášikovo
- nocľaháreň - byt číslo X a byt číslo X na parcele číslo 2/23 za dohodnutú cenu vykonania diela v sume 60.000 eur. Na preukázanie týchto svojich tvrdení nepredložil žiaden dôkaz. Na pojednávaní súdu konanom dňa 2. februára 2015 uviedol, že o podmienkach zmluvy so žalovanou vôbec nejednal. V presvedčení, že budova patrí matke žalovanej o podmienkach jej úpravy - prestavby jednal len s matkou žalovanej, s ktorou sa zároveň dohodol, že táto zaplatí dohodnutú cenu prestavby. Najskôr bola (opäť len s matkou žalovanej) dohodnutá cena prestavby v rozsahu 35.000 až 45.000 eur. V tejto súvislosti ďalej na pojednávaní uviedol, že so žalovanou, keď chodila na stavbu vôbec nerozprával (teda ani neskôr nedohadoval žiadne podmienky - práva a povinnosti strán akejkoľvek dohody). Vzhľadom na tieto skutočnosti zohľadniac vyššie uvedené úvahy o podmienkach vzniku zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu (bezpodmienečne vyžadujúceho zhodu vôle strán - žalobcu a žalovanej
- o podstatných náležitostiach zmluvy) potom súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobca nepreukázal svoje skutkové tvrdenia uvedené v žalobe a to, že medzi ním a žalovanou vznikol právny vzťah (zo zmluvy o zhotovení na zákazku, prípadne zo zmluvy o dielo) na základe ktorého by vznikla žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 57.210,67 eur fakturovanú žalobcom žalovanej faktúrou číslo 17/2011 z 11. októbra 2011 splatnou dňa 26. októbra 2011. Pokiaľ teda samotný žalobca ani len netvrdil, že by mu žalovaná prejavila vôľu uzavrieť s ním akúkoľvek konkrétnu zmluvu, bolo potrebné jeho námietky o nesprávnom vyhodnotení svedeckých výpovedí v konaní vypočutých svedkov o vedomosti žalovanej o prebiehajúcej rekonštrukcii na stavbe považovať za právne irelevantné pre rozhodnutie vo veci. Samotná vedomosť žalovanej o realizovaní investícií do jej nehnuteľnosti totiž sama osebe nemohla založiť zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovanou. Nakoľko však v konaní nebolo sporné, že žalovaný svojimi investíciami zhodnotil majetok žalobkyne, súd prvej inštancie správne takýto právny vzťah posúdil ako právny vzťah z bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu v zmysle § 451 ods. 2 O.z..
8. Pokiaľ ide o námietku žalobcu o nesprávnom určení začiatku plynutia subjektívnej 2 ročnej premlčacej doby žalobcom uplatneného práva odvolací súd uvádza: Podľa § 107 O.z. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (1). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo (2). V prípade plnenia bez právneho dôvodu, čo aj bol prípad aj práve prejednávanej veci, je začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby viazaný na moment, kedy sa oprávnený dozvedel, že právny dôvod na plnenie nebol od začiatku daný, teda moment, kedy oprávnený zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia na strane zodpovedného subjektu a orientačne aj jeho rozsah tak, aby bolo možné približne určiť výšku náhrady v peniazoch. Nie je rozhodujúce, že oprávnený má možnosť sa potrebné skutočnosti dozvedieť už skôr. Nie je teda podstatná a rozhodujúca okolnosť, kedy sa oprávnený subjekt pri náležitej starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť, že na jeho úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia. Rozhodujúci je vždy to, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedel. Bezdôvodné obohatenie získané plnením bezprávneho dôvodu vzniká už samotným prijatím tohto plnenia; týmto okamihom začína plynúť objektívna premlčacia doba podľa § 107 ods. 2 O.z. Zo spisu súdu prvej inštancie odvolací súd zistil, že žalobca dňa 11. októbra 2011 vystavil žalovanej faktúru za stavebné práce vykonané na stavbe v obci Tomášikovo - nocľaháreň - byt číslo X a byt číslo X na parcele číslo 2/23 podľa priloženého súpisu vykonaných prác. Za presne špecifikované stavebné práce, ako aj stráženie objektu, jej fakturoval odplatu vo výške 57.210,67 eur. V čase vystavenia faktúry, teda podľa názoru odvolacieho súdu, žalovaný poznal skutkové okolnosti, z ktorých mohol vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej - vedel, že je to práve žalovaná, ktorá sa na jeho úkor
obohatila ako vlastníčka zhodnotených nehnuteľností, že v prípade žalovanej ide o osobu s ktorou o investíciách do tejto nehnuteľnosti neuzatvoril žiadnu zmluvu, a bola mu známa aj výška náhrady v peniazoch, ktorú do nehnuteľností investoval, teda bol mu orientačne známy aj rozsah obohatenia sa žalovanej na úkor žalobcu (orientačne v tom zmysle, že hodnota vykonaných prác nemusí byť totožná s rozsahom obohatenia sa žalovanej). Z tohto dôvodu potom odvolací súd dospel k záveru, že subjektívna premlčacia doba na vydania majetkového prospechu získaného žalovanou na úkor žalobcu plnením bez právneho dôvodu začala plynúť najneskôr dňom 11. októbra 2011 a nie ako to uzavrel súd prvej inštancie dňom 27. októbra 2011. Takýto záver odvolacieho súdu však nemení nič na správnom závere súdu prvej inštancie o nemožnosti priznania žalobcom uplatneného nároku pre riadne a včas vznesenú námietku premlčania žalovanou. Pre poriadok potrebné ešte dodať, že za neopodstatnenú a pre rozhodnutie vo veci samej za právne irelevantnú bolo potrebné považovať námietku žalobcu o údajnej 10 ročnej objektívnej premlčacej dobe, žalobkyňou uplatneného práva (ako to správne uviedla aj žalovaná vo svojom vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu), nakoľko súd prvej inštancie dospel k záveru, že právo žalobkyne sa premlčalo uplynutím subjektívnej 2 ročnej premlčacej doby, ktorá uplynula skôr, ako uplynula 3 ročná objektívna doba, a nie po uplynutí objektívnej 3 ročnej premlčacej lehoty. Takáto námietka by mala zmysel len v prípade, ak by súd zamietol žalobu žalobcu pre uplynutie objektívnej 3 ročnej premlčacej doby.
9. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nedostatočne vysporiadal s vyhodnotením vykonaných dôkazov, odvolací uvádza nasledovné: Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016). Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Odvolacia námietka žalobcu, týkajúca sa nedostatku obsahových náležitostí napadnutého rozhodnutia, ako i jeho arbitrárnosti, preto nemohla obstáť.
10. Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúc si aj dôvody súdu prvej inštancie preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil, vrátane vecne správneho rozhodnutia o trovách konania pred súdom prvej inštancie.
11. Podľa § 396 ods. 1 C.s.p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. tak, že procesne plne úspešnej žalovanej priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala.
12. K prijatiu tohto rozhodnutia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení; § 393 ods. 2 veta druhá C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).