Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Co/183/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcu: N.. P. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. XX, XXX XX, zastúpený JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Pohotovosť, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 12C 16/2015-80 zo dňa 19.04.2016 takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

Predmet konania

1. Žalobca sa uplatnenou žalobou domáhal určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky v zmluve uzavretej medzi stranami sporu.

2. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

Obsah napadnutého rozhodnutia

3. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej len ,,súd“) rozhodol, že cit.: „u r č u j e, že na prejednanie je miestne príslušný Okresný súd Prešov, u r č u j e, že úver zo zmluvy úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 19.12.2013, uzavretý medzi účastníkmi konania, je bezúročný a bez poplatkov, u r č u j e , že zmluvná podmienka v úverovej zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 19.12.2013, číslo zmluvy: XXXXXXXXX, a to v bode 10, od tej časti poplatku, ktoré zodpovedajú 2/3 zahŕňajúce náklady na vypracovanie, uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, p r e d s t a v u j e neprijateľnú zmluvnú podmienku, žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia 609,14 eur na účet jeho právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.“

4. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané, že účastníci konania dňa 19.12.2013 uzatvorili v zmysle ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka zmluvu o úvere, na základe, ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 1.000 eur, ktorý sa zaviazal splatiť vo výške 1.520 euro v štyroch splátkach po 380 eur, počnúc dňom 25.01.2014. Zároveň uvedená zmluva obsahovala vyznačenie účelu poskytovaných finančných prostriedkov na výkon povolania. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že pri uzatváraní úverovej zmluvy obchodná zástupkyňa žalovaného sa informovala akým spôsobom vie preukázať svoj príjem, na čo oznámil, že podniká a na dokladovanie mesačného príjmu ponúkol doklady preukazujúce obrat z pokladne potravín, ktoré prevádzkoval s tým, že týmto mienil poukázať na to, že má stabilný príjem. Výpisy z pokladne poskytol obchodnej zástupkyni a táto sa mala informovať u žalovaného s tým, že následne telefonicky mu oznámila, že úver bol schválený. Následne bol podpísať úverovú zmluvu. Sám nepovažoval úver za podnikateľský, aj keď v danom čase mal povolenie na vykonávanie živnostenskej činnosti. Pokiaľ ide o uvedenie identifikačného čísla, uvedené pravdepodobne bolo k dispozícii pre žalobcu práve z pokladničných dokladov. Finančné prostriedky získané z predmetného úveru použil na vrátenie pôžičky, ktorú mal vo vzťahu k tretej osobe.

5. Na zistený skutkový stav prijal právny záver, podľa ktorého Okresný súd v Prešove je miestne príslušným na konanie a prejednanie veci. V danom prípade je nesporné, a to vzhľadom na povahu účastníkov tejto zmluvy, že predmetný zmluvný vzťah je vzťahom spotrebiteľským, keďže žalovaný ako dodávateľ, pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalobca predmetnú zmluvu uzatváral ako fyzická osoba - nepodnikateľ, nakoľko v úverovej zmluve bol označený identifikačnými znakmi typickými pre fyzické osoby nepodnikateľov, t.j. menom, priezviskom, bydliskom. Žalobca súdu predložil zoznam zápisov od 01.12.2013 do 31.12.2013 z účtovnej evidencie, kde do pokladne alebo inak ako príjem suma vo výške úveru poskytnutého žalovaným zaevidovaná nebola. Žalobca vo svojej výpovedi jednoznačne uviedol, že finančné prostriedky boli použité jeho osobou na súkromné účely, a to na vrátenie pôžičky inej tretej osobe, zapožičané na dokončenie rodinného domu. Pokiaľ ide o vyznačenie účelu poskytnutého úveru formou vyhlásenia klienta, za akým účelom poskytnuté peňažné prostriedky použije, v zmluve o úvere ide podľa názoru súdu o nekalú obchodnú praktiku žalovaného, konštatovanú už vo viacerých rozhodnutiach všeobecných súdov SR, ktorým žalovaný účelovo obchádza ustanovenia chrániace spotrebiteľov, aby sa tým vyhol posúdeniu predmetného zmluvného vzťahu podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Aj z výpovede žalobcu vyplynulo, že peňažné prostriedky predmetného úveru žalobca chcel použiť na osobnú spotrebu, preto je nelogické, aby ako účel úveru uviedol výkon podnikania, pokiaľ by označenie tohto konkrétneho účelu nebolo podmienkou poskytnutia peňažných prostriedkov. V zmysle uvedeného je preto nevyhnutné spotrebiteľovi garantovať ochranu i v režime spotrebiteľských úveroch, a to s prihliadnutím na ustanovenie § 54 ods.2 OZ. Keďže zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX je vzťahom spotrebiteľským, potom pokiaľ ide o miestnu príslušnosť, táto je daná v súlade s ust § 87 písm. f) O.s.p. na výber a žalobca ako spotrebiteľ mohol podať žalobu i na súde, v obvode ktorého má bydlisko, t.j. na Okresný súd v Prešove. Na základe uvedeného preto námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu v Prešove považoval za nedôvodnú a určil, že ide o súd miestne príslušný na prejednanie veci. Pokiaľ ide o naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c) O.s.p.), tu súd vo veci poukazuje na to, že aktuálne má žalobca naliehavý právny záujem, a to z dôvodu právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným. Úver totiž nie je uhradený a žalovaný mohol na žalobcovi žiadať úhradu sumy, na ktoré právo nemá. Súčasne určovacia žaloba má preventívny charakter a možno ňou predísť prípadným súdnym sporom medzi účastníkmi konania. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti mal súd za to, že predmetná zmluva o úvere je svojou povahou zmluvou spotrebiteľskou a zároveň spĺňa charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V danom prípade podľa bodu 11. všeobecných obchodných podmienok žalovaného, 1/3 poplatku predstavuje dohodnutý úrok a 2/3 náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, vrátane s tým spojenej administratívy. V prípade žalobcu teda poplatok predstavoval 520 eur za 4 mesiace, čo predstavuje 52 % z poskytnutého úveru, RPMN (podľa <http://ekonomika.sme.sk/kalkulacky/spotrebitelsky-uver-rpmn>) 715,33 %, ročné úročenie 289,93 %. Keď aj úrok predstavuje jednu tretinu z uvedených hodnôt a 2/3 náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, uvedené hodnoty sa pohybujú nad akýkoľvek rámec „bežne požadovaných“. Úroky dohodnuté pri poskytnutí úveru predstavujú odmenu za užívanie takto poskytnutej istiny. V danom prípade v zmysle ust. § 53 ods.6 Občianskeho zákonníka aj v prípade, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov a nejde o spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských úverov, odplata nesmie podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v mieste bydliska spotrebiteľa a v čase uzatvorenia zmluvy. Je nepochybné, že neprimerane vysoké úroky dojednané v zmluve o spotrebiteľskom úvere sú všeobecne považované za odporujúce uznávaným pravidlám správania sa a vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku, a teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podľa názoru súdu podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovanými najmä bankami pri poskytovaní úverov. V prejednávanej veci mal súd za preukázané, že úroky dojednané v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, túto obvyklú mieru podstatným spôsobom prevyšujú, keďže dosahujú cca dvojnásobok priemernej úrokovej sadzby pri úveroch poskytovaných bankami v čase jej uzatvorenia (rozsudok KS PO zo dňa 10.12.2008 pod sp.zn. 3 Co 67/2008). Zo zmluvy nevyplýva za čo spotrebiteľ tento poplatok platí, pričom výška administratívneho poplatku je pre žalovaného nosnou časťou právneho úkonu zmluvy o úvere z dôvodu, že mu zabezpečuje dosiahnutie rozhodujúcej časti zisku z úverového obchodu, ktorý uzaviera, čo je jeho základným cieľom. Uvedený poplatok značne navyšuje odplatu veriteľa bez toho, aby bolo zrejmé, za čo spotrebiteľ uvedený administratívny poplatok platí. Aj keď zo všeobecných obchodných podmienok vyplýva, že ide o poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, vrátane administratívnych úkonov, zo žiadneho zo zmluvných dojednaní medzi účastníkmi konania nevyplýva, aké konkrétne služby, či protiplnenia žalovaný žalobcovi poskytne. Neprimeranosť takéhoto poplatku je zrejmá aj z toho, že banky za správu úveru inkasujú cca 3 až 5 eur mesačne a za poskytnutie úveru 1 - 2 % z výšky poskytnutého úveru. Z uvedeného dôvodu preto súd dospel k jednoznačnému záveru o neprijateľnosti zmluvného dojednania v časti administratívneho poplatku na vypracovanie, uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou a žalobe v súlade s ust. § 153 O.s.p. vyhovel. Pokiaľ ide o určenie, že predmetný úrok je bezúročný a bezodplatný, v predmetnej úverovej zmluve nebolo uvedené RPMN, pričom ide o obligatórnu náležitosť, podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch podľa § 9 ods. 2 písm. j), v dôsledku čoho spotrebiteľský úver sa podľa § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov.

6. Aplikoval ustanovenia § 84, § 87 písm. f/ , § 105 ods. 1 O.s.p., § 52 ods. 1,3,4 OZ, § 2, § 3, § 7, § 9§ 11 zák. č. 129/2010 Z.z.

7. O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 Os.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania.

Obsah odvolania

8. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že dňa 19.12.2013 uzatvoril žalovaný ako veriteľ s dlžníkom, ako fyzickou osobou - podnikateľom pod IČOm XX XXX XXX Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX. Nie je preto možné aplikovať na zmluvu o úvere ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, keďže o spotrebiteľa v tomto prípade nejde. Zmluvy sa posudzujú podľa Obchodného zákonníka, nakoľko boli uzatvorené medzi dvomi podnikateľskými subjektmi. Okrem iného zmluva bola uzatvorená medzi dvomi podnikateľskými subjektmi, keďže dlžník vystupoval na pozícii fyzickej osoby - podnikateľa uvedeného pod iČOm XX XXX XXX a úver si vzal za účelom podnikania. Nakoľko ide o vzťah medzi dvomi podnikateľskými subjektmi nie je možné aplikovať iný zákon ako . Podľa judikatúry ESD dokonca nie je spotrebiteľom ani podnikateľ konajúci mimo rámca svojho podnikania (Rozhodnutie ESD zo dňa 14.03.1991, vo veci 361/89 (Di Pinto). Žalovaný nie je povinný preukázať na čo v skutočnosti navrhovateľ použil peniaze alebo na aký účel mu boli poskytnuté. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie opiera LEN o tvrdenie, že žalobca použil financie na spotrebný účel. Nakoľko dlžník nemienil použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, nie je spotrebiteľom. Vzájomný právny vzťah účastníkov konania je teda obchodnoprávny a uplatnenie právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je vôbec na mieste. Úver si dlžník vzal za účelom podnikania, čím bol vyňatý spod pozitívneho vymedzenia pojmu spotrebiteľ. O spotrebiteľa ide jedine v tom prípade, ak si vzal úver na osobnú potrebu, a teda nie na účely podnikania, povolania či zamestnania. Žalobcom predložená Zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ani spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobca vstúpil do právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon podnikania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Dôležitá je zmluva o úvere, a teda účel uvedený v zmluve o úvere a nie žiadosti. Zákon nehovorí o účele v žiadosti o úver. Je potrebné ďalej zdôrazniť skutočnosť, že v čase uzavretia Zmluvy neexistoval a nebol účinným žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Dôkazné bremeno pritom v otázke primeranosti odplaty znáša žalobca a nie žalovaný. Žalobca teda musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia Zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov (tak ako žalovaný). Pokiaľ sa žalobca dovoláva údajov bánk, koná tak v priamom rozpore s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je ako merítko považovaná odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu, t.j. nie len bankami, ale aj inými účastníkmi finančného trhu. Navyše žalobca sa opiera o úrokovú sadzbu stanovenú pre banky, ktorá je samozrejme nižšia. Správne by mal prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú pre nebankové, leasingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj žalovaný. Naviac je možné prevýšenie takejto odplaty a zákon zakazuje len také prevýšenie, ktoré má charakter prevýšenia podstatného. K uvedenému je potrebné poukázať na záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Žalovaný s odbornou starostlivosťou s prihliadnutím na dobu, výšku úveru, príjem spotrebiteľa a účel poskytnutého úveru uzatvoril zmluvu o úvere a oboznámil žalobcu s jej jednotlivými ustanoveniami. V čase uzavretia zmluvy medzi žalobcom a žalovaným neexistovalo žiadne zákonné obmedzenie zakazujúce poskytovať úver či už spotrebiteľom alebo osobám, ktoré nie sú spotrebiteľmi. Veriteľ, teda žalovaný môže požadovať v súvislosti s poskytnutím úveru okrem úroku z úveru aj poplatok za jeho poskytnutie, rovnako má právo na zabezpečení svojej pohľadávky či už zmluvnou pokutou alebo zmenkou. Všeobecné určenie neplatnosti zmluvy, tak ako určil prvostupňový súd, je v hrubom rozpore s právami veriteľa, ktoré mu priznáva platná legislatíva. Žalovaný poukazuje na nedostatočné odôvodnenie predmetného rozsudku a jeho následnú nepreskúmateľnosť. Z odôvodnenia predmetného rozsudku nie je vôbec zrejmé, prečo súd rozhodol o neprijateľnosti vyššie uvedených zmluvných podmienok, z čoho vyvodil neplatnosť celej zmluvy. Podľa názoru odbornej praxe v sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou a princípom kontradiktórnosti, súd spravidla vykoná dôkazy navrhnuté účastníkmi a len vo výnimočných prípadoch, s ktorými sa musí v odôvodnení vyrovnať, môže tieto dôkazy nevykonať. Súd len konštatuje, že má za to, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, a to bez toho, aby to akokoľvek odôvodnil. Žalobca nepredložil jediný dôkaz o tom, že by sa malo jednať o spotrebiteľský úver. Žalovaný má za to, že v časti kde by sa malo nachádzať odôvodnenie, táto časť absentuje. Žiadal, aby súd prvého stupňa poukázal na dôkazy, o ktoré oprel svoje tvrdenia.

Hodnotenie odvolacieho súdu.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v ust. § 470 ods. 1, 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. bez nariadenia pojednávania (§ 385 a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

10. Odvolací súd konštatuje, že vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a v súvislosti s odvolacími námietkami uvádza:

11. Žalovaný namieta, že žalobca si vzal úver za účelom podnikania, preto je možné na predmetný právny vzťah aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý žalovaným žalobcovi túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré žalobca ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred, a to pre väčší počet spotrebiteľov. Naviac žalovaný má v predmete svojej podnikateľskej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo žalovaným preukázané, aby úver poskytoval žalobcovi za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. Samotná okolnosť, že žalobca v čase uzavretia úverovej zmluvy bol držiteľom živnostenského oprávnenia nepreukazuje, že zmluvu o úvere uzavrel ako podnikateľ na účel podnikania. Táto okolnosť bola potvrdená aj svedeckou výpoveďou Z. G., ktorá v mene žalovaného zmluvu uzatvorila. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 3. septembra 2015 Vo veci C-110/14, Horatiu Ovidiu Costea proti SC Volksbank România SA, podľa ktorého „pojem „spotrebiteľ“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13 má objektívnu povahu a nezávisí od konkrétnych vedomostí, ktoré môže dotknutá osoba mať alebo od informácií, ktoré táto osoba skutočne má k dispozícii. Článok 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že fyzickú osobu vykonávajúcu povolanie advokáta, ktorá uzatvorila s bankou zmluvu o úvere bez toho, aby v nej bol špecifikovaný účel tohto úveru, možno považovať v zmysle uvedeného ustanovenia za „spotrebiteľa“, ak táto zmluva nie je spojená s obchodmi, podnikaním alebo povolaním tohto advokáta.

12. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v zmluve o úvere chýba údaj o RPMN v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. S jeho neuvedeným sa nespája neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zákon č. 258/2001 Z. z., v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy však v ust. § 11 ods. 1, písm. b/ poskytuje spotrebiteľovi zvýšenú ochranu, a to v tom, že v prípade, ak nie je táto obligatórna náležitosť v zmluve uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

13. Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov, a teda bolo jeho povinnosťou poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Žalovaný dňa 30.04.2013 uzatvoril so žalobcom Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pričom v zmluve neuviedol údaj o RPMN. Takéto dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti žalovaného uvádzať RPMN v zmluvách o úvere sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Nemožno preto akceptovať argumentáciu žalovaného uvedenú v jeho odvolaní spočívajúcu v tom, že predmetný právny vzťah by sa mal posudzovať len ako vzťah obchodnoprávnej povahy založený zmluvou o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.

14. Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (článok 6 bod 1Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

15. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 27.02.2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod 41, v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalosúťažné podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“.

16. Je potrebné súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie s tým, že zo zmluvy nevyplýva, za čo spotrebiteľ poplatok platí. Za úver dojednaný na dobu 4 mesiacov vo výške 1.000 eur mal spotrebiteľ zaplatiť 1.520 eur, čo je navýšenie o 156 %, čo je ďaleko za hranicou primeranosti a znamená úžeru. Preto rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne, pokiaľ takúto podmienku v úverovej zmluve o platení poplatku považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku v úverovej zmluve so spotrebiteľom, pretože nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, oprávňuje dodávateľa na neprimerane vysoké plnenie a taktiež takáto zmluvná podmienka je v neposlednom rade v rozpore s princípom dobrých mravov (§ 39 Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie mohol takúto zmluvnú podmienku posudzovať ako neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 Občianskeho zákonníka v spojení s § 153 ods. 3 O.s.p..

17. Naliehavý právny záujem žalobcu - spotrebiteľa na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vyplýva priamo zo zákona (§ 53a Občianskeho zákonníka). Takýmto určením sa napĺňa cieľ Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zabrániť neustálemu používaniu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Naliehavý právny záujem je daný aj z dôvodu právnej istoty v otázke skutočnej výšky dlhu. Preto ho spotrebiteľ nemusí preukazovať.

18. Z uvedeného vyplýva, že tak z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky upravenej v úverovej zmluve o tej časti poplatku, ako aj pre rozpor z dobrými mravmi je predmetný poplatok v celosti neakceptovateľný, absolútne neplatný a predstavuje bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, tak ako to konštatuje správne aj súd prvej inštancie.

19. Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné. Je potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07).

20. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Súd jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobcu, ktorým sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia a určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky vyhovel. Náležite sa vysporiadal so súdnou judikatúrou týkajúcou sa preskúmavanej veci a rozhodnutie odôvodnil presvedčivo a zrozumiteľne. 21. Keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 a 2 rozsudok ako vecne správny potvrdil.

22. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).