Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Cob/511/2014

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tótha, členiek senátu JUDr. Ivice Čelkovej a Mgr. Ivany Šlesarovej v právnej veci žalobkyne: H.. L. H., rod. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., J. XXX, právne zastúpenej: E.. B. L., advokátkou so sídlom K., H. X proti žalovanému: LICITOR factoring, s.r.o. so sídlom Sládkovičova 6, Žilina, IČO: 36 435 601 právne zastúpenému: KUBINEC & PARTNERS advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Tajovského 3, Banská Bystrica, IČO: 36 851 574, o návrhu na obnovu konania vedeného na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 4Cb/7/2008, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 6Cb/2/2014-51 zo dňa 10. septembra 2014, takto

rozhodol:

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v časti výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .

Odvolací súd p r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením, vydaným za účinnosti O.s.p., súd návrh na obnovu konania zamietol, zamietol návrh na odklad vykonateľnosti rozudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 14.05.2010, č.k. 4Cb/7/2008-78 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Treníčne zo dňa 11.12.2012 č. k. 16Cob/214/2010-202 a žalobkyňu zaviazal k povinnosti nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že návrhom doručeným súdu dňa 03.02.2014 sa žalobkyňa (v pôvodnom konaní žalovaná1/) domáhala obnovy konania vedeného na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 4Cb/7/2008. Návrh odôvodila tým, že v pôvodnom konaní súd rozhodol rozsudkom tak, že žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi 5.337,38 Eur a žalovaný 2/ je povinný zaplatiť žalobcovi 17.817,39 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 12,49 % ročne zo sumy 17.290,80 Eur od 01.11.2007 do zaplatenia a obidvaja žalovaní sú povinní nahradiť trovy konania vo výške 2.898,70 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. Rozhodnutím odvolacieho súdu bol tento rozsudok potvrdený a žalovaný 1/ bol zaviazaný na trovy odvolacieho konania. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 28.12.2012. Pôvodným žalobcom v konaní bola J. R. R., ktorá pohľadávku postúpila na žalobcu a súd vychádzal z ustanovenia § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka, že dedičstvo bolo potvrdené jedinej zákonnej dedičke - žalobkyni. Osvedčenie o dedičstve vydané v dedičskom konaní sp. zn. 14D/68/2008 nebolo zapísané do katastra nehnuteľností z dôvodu, že zápis sa nedal vykonať, nakoľko by vzniklo duplicitné vlastníctvo k tej istej nehnuteľnosti (rodinný dom súpis. číslo XX), ku ktorej je zapísané vlastnícke právo na liste vlastníctva č. XXX v katastrálnom území V.. Opodstatnenosť návrhu na obnovu konania žalobkyňa videla v tej skutočnosti, že

v pôvodnom konaní nemohla predložiť bez svojej viny dôkaz a to oznámenie Okresného úradu Ružomberok, Katastrálneho odboru, že Osvedčenie o dedičstve nezapíše z dôvodu duplicitného vlastníctva. Žalobkyňa preto tvrdila, že žiadne dedičstvo po svojom otcovi nenadobudla, hoci existuje rozhodnutie v dedičskom konaní, ktoré ale nie je zapísateľné do katastra nehnuteľností, teda ani nemôže byť vlastníčkou nehnuteľnosti, a následne ani zodpovedať za dlhy svojho otca (poručiteľa). O tejto skutočnosti sa žalobkyňa dozvedela až z uvedeného oznámenia zo dňa 15.01.2014, ktoré jej bolo doručené dňa 21.01.2014, teda má za preukázané dodržanie subjektívnej trojmesačnej lehoty, počítanej odo dňa, keď sa žalobkyňa dozvedela o dôvode obnovy konania. Zároveň rozhodnutie súdu prvej inštancie nadobudlo právoplatnosť podľa vyznačenej doložky právoplatnosti dňa 28.12.2012 a vykonateľnosť dňa 01.01.2013, teda bola splnená aj objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania. Podľa žalobkyne bol naplnený dôvod obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p.. Zároveň si uplatnila trovy konania. Súd prvej inštancie na skutkový stav aplikoval ust. § 228 ods. 1 O.s.p. a § 234 ods. 1 O.s.p. a z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh žalobkyne na obnovu konania nesmeruje proti rozhodnutiam vypočítaným v § 229 O.s.p. a preto je prípustný. Návrh podala žalobkyňa, ktorá bola v pôvodnom konaní žalovanou 1/ voči žalobcovi ako právnemu nástupcovi pôvodného žalobcu. Následne súd prvej inštancie skúmal, či je žaloba podaná v zákonom stanovenej trojmesačnej subjektívnej lehote v rámci trojročnej objektívnej lehoty (§ 230 ods. 1 a 2 O.s.p.). Žalobkyňa sa o dôvode obnovy konania (novom dôkaze) dozvedela doručením Oznámenia zo dňa 15.01.2014, teda dňa 21.01.2014, pričom napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.12.2012. Návrh na obnovu konania bol podaný v subjektívnej trojmesačnej lehote odo dňa, keď sa žalobkyňa dozvedela o dôvode obnovy. Súd prvej inštancie konštatoval, že návrhu na obnovu konania možno vyhovieť len vtedy, ak je splnená niektorá z podmienok obnovy konania vyplývajúca z § 228 ods. 1 O.s.p.. Žalobkyňa dôvod obnovy konania videla v tom, že je tu nový dôkaz a to oznámenie Okresného úradu Ružomberok, Katastrálneho odboru, že Osvedčenie o dedičstve nezapíše z dôvodu duplicitného vlastníctva. Na základe toho oznámenia má žalobkyňa za to, že žiadne dedičstvo po svojom otcovi nenadobudla, hoci existuje rozhodnutie v dedičskom konaní, ktoré však je do katastra nehnuteľností nezapísateľné, a teda ani nemôže byť vlastníčkou nehnuteľnosti, a následne ani zodpovedať za dlhy poručiteľa. Žalobkyňa sa domáhala povolenia obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p., preto súd preskúmal navrhovaný dôvod obnovy konania. Dôkaz predložený žalobkyňou, oznámenie Okresného úradu Ružomberok zo dňa 15.01.2014, ktoré bolo vypracované po nadobudnutí právoplatnosti obnovou konania napadnutého rozhodnutia, nemožno považovať za pre potreby povolenia obnovy konania nový dôkaz podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p. Nejde totiž o dôkaz, ktorý žalobkyňa bez svojej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní, keďže do právoplatného skončenia pôvodného konania tento dôkaz ani neexistoval. Súčasne však nebola splnená podmienka, aby nová skutočnosť alebo dôkaz privodila pre žalobkyňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Pokiaľ by žalobkyňa aj predložila označený dôkaz v pôvodnom konaní, súd by nedospel k rozhodnutiu pre ňu priaznivejšiemu. Za nesprávny právny názor považoval súd prvej inštancie názor žalobkyne, že predložením dôkazu o nezapísaní verejnej listiny (Osvedčenia o dedičstve), ktoré podľa jej právneho názoru má za následok nenadobudnutie dedičstva po poručiteľovi žalobkyňou, teda nenadobudnutie vlastníckeho práva k nezapísaným nehnuteľnostiam a konečne nezodpovednosť za dlhy poručiteľa, možno privodiť v pôvodnom konaní priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Právoplatným osvedčením o dedičstve sa potvrdilo nadobudnutie dedičstva žalobkyňou a postup správneho orgánu (bez ohľadu na správnosť tohto postupu), ktorým sa nevykonal zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, by nemal vplyv na iné rozhodnutie v pôvodnom konaní. Právoplatné osvedčenie o dedičstve má potvrdzujúci charakter, teda len potvrdzuje nadobudnutie alebo nenadobudnutie dedičstva dedičom so spätnými účinkami ku dňu smrti poručiteľa. Preto aj v prípade predloženia tohto dôkazu, by súd vo vzťahu k žalobkyni, a teda jej uloženej povinnosti plniť žalovanému, vychádzal z právoplatného osvedčenia o dedičstve bez ohľadu na zapísanie alebo nezapísanie vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe verejnej listiny (záznamom). Vzhľadom k tomu, že neboli splnené zákonné podmienky pre obnovu konania vyplývajúce z § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p., návrh na povolenie obnovy konania považoval súd prvej inštancie za nedôvodný a preto ho podľa § 234 ods. 1 O.s.p. zamietol. Z rovnakého dôvodu súčasne zamietol aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí podľa § 233 O.s.p. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., pričom zamietnutie návrhu žalobkyne znamená úspech žalovaného v konaní. Tejto procesnej situácií zodpovedá rozhodnutie o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Keďže neboli splnené podmienky pre vyčíslenie trov konania podľa § 151 ods. 1 posledná veta O.s.p., súd prvej inštancie rozhodol podľa § 151 ods. 7 prvá veta O.s.p. len o základe nároku na náhradu trov konania, tak, že v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal

náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 151 ods. 7 posledná veta O.s.p. po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

2. Proti tomuto uzneseniu v časti výroku o trovách konania podala v zákonnej lehote, za účinnosti O.s.p., prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla odvolaciemu súdu napadnutý výrok uznesenia o trovách konania zmneiť tak, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva, resp. navrhla zrušenie uvedeného rozhodnutia a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Mala za to, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala, že sa vôbec nezaobral možnosťou aplikácie ust. § 150 ods. 1 O.s.p., pričom mala za to, že aplikácia tohto ustanovenia bola, najmä vzhľadom na predmet konania, dôvodná. V návrhu na povolenie obnovy uviedla všetky rozhodujúce skutočnosti a dôkazy a hoci po svojom otcovi nezdedila žiadne aktívum musela doplatiť žalovanému sumu 5.700 Eur, ktorú si bola nútená požičať, nakoľko takouto hotovosťou nedisponuje. Zdôraznila, že predmetný spoluvlastnícky podiel nemôže ani predať, pretože nie je vlastníčkou zapísanou na LV. Žalobkyňa je na materskej dovolenke s maloletými deťmi. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácie. Môžu sa týkať sociálnej situácie strán sporu o ktorých súd prvej inštancie mal vedomosť, nakoľko žalobkyňa súčasne požiadala o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Preto mal súd prvej inštancie pri rozhodovaní prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán sporu. Poukázala na to, že jej otec bol bezdomovcom, ktorý sa o žalobkyňu nikdy nestaral a v prípade ak by bola riadne poučená konajúcou notárkou, bola by dedičstvo odmietla. Odvolaciemu súdu dala do pozornosti, že súd prvej inštancie mal v čase rozhodovania o trovách konania tieto vyčíslené.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že uznesenie súdu prvej inštancie považuje v celom rozsahu, a teda aj v napadnutej časti výroku o náhrade trov konania za správne a zákonné. Navrhol odvolaciemu súdu uznesenie v napadnutej časti potvrdiť ako vecne správne. Nestotožnil sa s názormi žalobkyne, mal za to, že nie je dôvod na aplikáciu ust. § 150 O.s.p. a opätovne zdôraznil, že žalobkyňa sa nedomáhala určenia svojho vlastníckeho práva na súde žalobou. Pokiaľ žalobkyňa argumentuje, že priznanie trov by bolo voči nej krajne nespravodlivé, zdôraznil, že zjavne prehliada skutočnosť, že v prejednávanej veci bola tou osobu, ktorá spôsobila trovy konania žalovanému. Situáciu v ktorej sa žalobkyňa ocitla, síce nie svojim zavianením, ale z dôvodu neznalosti práva a nevyužitia možnosti poradiť sa s kvalifikovaným odbborníkom, sa snažil žalovaný vyriešiť ešte pred podaním návrhu na obnovu konania a to návrhom dohody o urovnaní. V nej ponúkol možnosť urovnania jej záväzku voči nemu uhradením nižšej sumy, než ku ktorej bola zaviazaná. Dňa 31.03.2014 žalobkyňa dobrovoľne k tejto Dohode o urovnaní pristúpila, túto podpísala a uhradila žalovanému dohodnutú sumu 5.700 Eur. Žalovaný sa po doručení návrhu na obnovu konania skontaktoval s právnou zástupkyňou žalobkyne s tým, že by bolo vhodné z ich strany vziať návrh na povolenie obnovy späť, keďže uzavretím generálnej dohody o urovnaní a splnením záväzku zo strany žalobkyne došlo k zániku všetkých práv a povinností týkajúcich sa pohľadávky a s ňou súvisiacich právnych vzťahov, pričom upozornil aj na možnosť vzniku ďalších trov. Na toto žalobkyňa nepristúpila. Preto žalovaný svojim konaním nezavinil trovy konania a vzniknutá situácia žalobkyne nemôže byť jemu na ťarchu.

4. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok („CSP“), ktorým sa zrušil zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p..

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.

6. Podľa § 470 ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

7. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti o trovách konania je potrebné ako

vecne správne podľa § 387 ods. 1 a 2 potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

8. Preskúmaním obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že žalobkyňa sa návrhom, doručeným súdu prvej inštancie dňa 31.07.2012 domáhala povolenia obnovy konania vedenom na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 4Cb/7/2008. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením návrh na obnovu konania zamietol. Zároveň zamietol návrh na odklad vykonateľnosti rozsudku č.k. 4Cb/7/2008-78 zo dňa 14.5.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 11.12.2012, č.k. 16 Cob/214/2010-202 a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil aplikáciou ust. § 142 ods. 1 O.s.p., tak, že zamietnutie návrhu žalobkyne znamená úspech žalovaného v konaní. Tejto procesnej situácií zodpovedá rozhodnutie o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. 9. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p.,(účinného do 30.06.2016, t.j. v čase kedy súd prvej inštancie o trovách rozhodoval) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

10. Podľa § 257 ( účinného od 01.07.2016 ) výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

11. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal súd prvej inštancie (podľa ustanovení O.s.p. , účinných do 30.06.2016, v tom čase platných) zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) alebo zo zásady zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu. Zásada zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu), sa uplatňuje pri rozhodovaní o náhrade trov sporového konania. Len v sporovom konaní sa totiž dá hovoriť o úspechu, resp. neúspechu účastníka konania. Kritériom pre priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej. Podľa miery úspechu môže súd o náhrade trov konania rozhodnúť tak, že náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný. Ak je v jednom návrhu na začatie ukonania uplatnených niekoľko samostatných nárokov, postupuje sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa uvedených zásad, pri každom nároku samostatne. Nemôže teda úspech žalobcu v spore ohľadne iba niektorého nároku založiť právo na náhradu trov konania ohľadne všetkých nárokov. V prípade, že je pomer úspechu alebo neúspechu účastníkov približne rovnaký, môže súd rozhodnúť o trovách konania tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov. Pre takéto rozhodnutie súdu je rozhodujúci len pomer úspechu a neúspechu účastníkov, nie je rozhodujúce, či je výška vynaložených trov u jednotlivých účastníkov približne rovnaká alebo či je diametrálne odlišná.

12. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania, resp. neuložiť povinnosť neúspešnému účastníkovi nahradiť trovy konania úspešnému účastníkovi. Môže tak urobiť podľa § 257 (pôvodne ekvivalent § 150 O.s.p., účinný do 30.06.2016) a rozhodnúť, že výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Ide o ustanovenie výnimočné, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na toho účastníka, ktorý by inak mal právo na náhradu trov konania. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci a rozhodnutie musí byť náležite odôvodnené.

13. Odvolací súd v preskúmavanej veci nevzhliadol dôvod pre použitie § 257 (§ 150 ods. 1 O.s.p., účinný do 30.06.2016), pretože aplikácia tohto ustanovenia prichádzala do úvahy v prípadoch, keď boli naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje

k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, kde výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Je akceptovateľné, aby išlo tak o skutočnosti súvisiace s priebehom konania, ako aj o skutočnosti existujúce mimo konania (najčastejšie pomery účastníkov). Rovnako nič nebráni súdu zohľadniť aj také okolnosti, ktoré bezprostredne pri rozhodnutí vo veci samej nemali význam, ale v otázke trov konania, osobitne dôvodov, pre ktoré je namieste nepriznať ich náhradu, tento význam nadobúdajú.

14. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je významným z hľadiska aplikácie § 257 (pôvodne § 150 O.s.p., účinný do 30.06.2016) nielen charakter konania alebo charakter procesnej situácie, ale i okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj účastníkov v konaní, pričom je potrebné prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov. Je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávnenej strany sporu. Vo všeobecnosti teda možno povedať, že vždy treba zvažovať okolnosti konkrétneho prípadu, a to nielen okolnosti spočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane účastníkov, a to nielen toho, v koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na strane toho, komu inak patriaci nárok nie je priznaný, či možno od neho spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášal bez nároku na ich náhradu, keď mal v konaní úspech.

15. Posúdením obsahu odvolania považoval odvolací súd za podstatnú odvolaciu námietku žalobkyne, že pri rozhodovaní o trovách konania mal súd prvej inštancie aplikovať ustanovenie § 150 O.s.p., platného v čase rozhodovania súdom prvej inštancie, pretože boli splnené podmienky pre jeho aplikáciu. Tie žalobkyňa vzhliadala v skutočnosti, že sa nikdy nestala vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti a teda nemohla byť zodpovedná za dlhy poručiteľa, ako aj v skutočnosti, že je na materskej dovolenke s maloletými deťmi. O jej zlej sociálnej situácii malo svedčiť i to, že požiadala o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Po dôslednom preskúmaní spisu odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobkyne za dôvodné. Ustanovenie § 150 O.s.p., platného v čase rozhodovania súdom prvej inštancie, rovnako ako ust. § 257 CSP, platného v čase rozhodovania odvolacieho súdu, zhodne predpokladajú pre aplikáciu tohto ustanovenia pri rozhodovaní o trovách konania kumulatívne splnenie dvoch podmienok a to: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Aplikácia tohto ustanovenia má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade nie je dôvodné použitie ustanovenia § 257 CSP. Žalobkyňa nemala úspech v konaní, keď súd jej návrh na povolenie obnovy zamietol. Nemožnosť uhradiť trovy konania pre jej finančnú situáciu v konaní pred súdom prvej inštancie a ani v odvolacom konaní nijakým relevantným spôsobom nepreukázala, napriek tomu, že bola právne zástúpená. Táto skutočnosť sa rozhodne nedala vyvodiť ani z faktu, že požiadala o odklad vykonateľnosti návrhom na povolenie obnovy napadnutého rozhodnutia. Rovnako odvolací súd nevzhliadol dôvody pre aplikáciu § 257 CSP, z dôvodu, že je skutočne pravdou, ako tvrdí žalovaný, že žalobkyňa sa vôbec nedomáhala žalobou určenia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, pričom nie je relevantné, že by jej tým vznikali ďalšie trovy. Nezanedbateľnou skutočnosťou vyplývajúcou zo spisového materiálu je rovnako aj fakt, že so žalovaným spísala dňa 31.03.2014 Dohodu o urovnaní v zmysle § 585 Obč.zák., ktorú aj splnila.

16. Odvolací súd preskúmaním uznesenia (v napadnutej časti výroku o trovách konania), ako aj spisového materiálu, dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne uložil žalobkyni podľa v tom čase platných ustanovení O.s.p., účinného do 30.06.2016, povinnosť nahradiť trovy konania žalovanému, ktorý mal úspech v konaní (pre zamietnutie povolenia obnovy). Súd prvej inštancie tak dôvodne priznal žalovanému trovy konania, v rozsahu 100% , pričom v čase rozhodovania súdu prvej inštancie mu zákon takýto spôsob rozhodnutia umožňoval.

17. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku o trovách konania ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP, účinného od 01.07.2016 potvrdil.

18. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 a § 262 ods. 1 a žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu dvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 :

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 . Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .