Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20Co-61-2016.pdf
PDF · 108.53 KB
Case nature
Area
Subarea
20Co/61/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcu : E. A., nar. XX.X.XXXX, bytom H., Q. X, zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov 163/66 proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35807598, o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11C/261/2015-77 zo dňa 09.12.2015 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje sa rozsudok.
II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
Predmet konania
1. Žalobca sa uplatnenou žalobou domáhal určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky v zmluve uzavretej medzi stranami sporu.
2. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.
Obsah napadnutého rozhodnutia
3. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej len ,,súd“) rozhodol, že cit.: „Súd u r č u j e , že úver zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 30.4.2013 uzavretej medzi účastníkmi konania j e b e z ú r o č n ý a b e z p o p l a t k o v. Určuje, že zmluvná podmienka v zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 30.4.2013 č. zmluvy XXXXXXXXX uvedená vo všeobecných obchodných podmienkach pod bodom 10 o tej časti poplatku, v ktorej zodpovedajú 2/3 zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou predstavuje n e p r i j a t e ľ n ú z m l u v n ú p o d m i e n k u. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 611,94 Eur na účet jeho právneho zástupcu v lehote 3 dní od právoplatnosti.“
4. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané, že účastníci uzavreli dňa 30.4.2013 formulárovú úverovú zmluvu pod č. XXXXXXXXX. V zmluve je uvedený ako veriteľ žalovaný a žalobca ako dlžník v jej úvodnej časti je označený IČOm. V ďalšej časti zmluvy je už identifikovaný svojim rodným číslom a číslom občianskeho preukazu. Uvedenou zmluvou bol poskytnutý úver 2.000 eur za poplatok 1.732 eur. Úver mal žalovaný splatiť 12 mesačnými splátkami po 311 eur, celkovo mal zaplatiť 3.732 eur, počnúc dňom 9.6.2013. Vo formulári zmluvy je vytlačená nasledovná veta: „dlžník
prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytované na výkon podnikania“. Pod touto vetou je podpis žalovaného. Na druhej strane formulára zmluvy sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru. V bode 10 je uvedené, že dlžník uznáva dlžnú sumu vrátane poplatku v celej výške na základe tejto zmluvy ako svoj dlh voči veriteľovi čo do dôvodu aj výšky tak, ako je uvedené v tejto zmluve a zaväzuje sa ju uhradiť v mesačných splátkach tak, ako je uvedené na prvej strane tejto zmluvy. Tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné 2/3 zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že je síce živnostníkom a aj ním bol v čase uzavretia zmluvy, ale úver bral pre svoju osobnú spotrebu. Dostal sa totiž do finančných problémov, preto ešte v roku 2012 bral od žalovaného úver 1.000 eur, ktorý mal uhradiť taktiež 12 mesačnými splátkami po 311 eur, ktoré však nevládal splácať. Ostali mu asi 4 splátky. Aj tento úver bral do domácnosti. V roku 2013 sám vyhľadal sprostredkovateľku p. S., ktorú požiadal o ďalší úver, a ktorej uviedol, že úver potrebuje pre osobnú spotrebu. Na jej otázku či je zamestnaný alebo podniká odpovedal, že je živnostník. Menovaná sama následne vypísala údaje v úverovej zmluve, ktoré následne podpísal a tomu, čo bolo v zmluve uvedené neprikladal význam. Svedkyňa W. S., ktorá na základe živnostenského oprávnenia vykonáva činnosť pre žalovaného a v jeho mene uzatvára úverové zmluvy potvrdila túto výpoveď žalobcu. Predložila súdu jeho žiadosť o úver zo dňa 30.4.2013. V jej záverečnej časti je vyhlásenie žiadateľa o tom, že finančné prostriedky žiada na iný účel ako na výkon zamestnania, povolenia alebo podnikania. Napriek tejto skutočnosti svedkyňa nespísala so žalobcom zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ale spísala s ním úverovú zmluvu ako s podnikateľom, a to podľa inštrukcií žalovaného. Pokiaľ žiadateľ bol podnikateľ, bez ohľadu na účel úveru, spisovala úverovú zmluvu s klientom ako s podnikateľom. Z uznesenia Krajského súdu v Prešove 6Co 84/2011 zo dňa 26.5.2011 vyplýva, že Okresný súd v Prešove uznesením č.k. 17C 45/2011-35 zo dňa 11.3.2011 nariadil predbežné opatrenie voči žalovanému, ktorým mu uložil povinnosť zdržať sa takého konania, ktorým presviedča, navádza alebo inak pôsobí na spotrebiteľov, s cieľom dosiahnuť, aby sa ako účel úveru vyznačil účel na zamestnanie, povolanie alebo podnikanie. Vyššie uvedené rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sa spomína aj v rozhodnutí Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave č. SK/XXXX/XX/XXXX a SK/XXXX/XX/XXXX zo dňa 27.5.2013, ktorým bola žalovanému uložená pokuta vo výške 30.000 eur pre porušenie zákazu nekalých obchodných praktík, a to práve v súvislosti s označovaním účelu úveru, ktorý nemal opodstatnený a reálny základ.
5. Na zistený skutkový stav prijal právny záver, podľa ktorého rozhodujúcou skutočnosťou pre prijatie záveru o tom, či žalobca uzatváral predmetnú úverovú zmluvu ako spotrebiteľ, je účel poskytnutia úveru. V danom prípade bolo preukázané, že úver mal byť použitý na iný účel ako podnikanie, ako to bolo uvedené v úverovej zmluve. Výslovne skutočný účel úveru totiž žalobca uviedol vo svojej žiadosti o úver, čo potvrdila aj svedkyňa S.. Označenie žalobcu ako podnikateľského subjektu v úverovej zmluve bolo realizované na základe pokynu žalovaného a len v dôsledku tej skutočnosti, že žalobca bol podnikateľom. Žalovaný teda rozhodne nemohol byť v dobrej viere, že ide o podnikateľský úver, práve opačne, aj v tomto prípade sa len potvrdila jeho nekalá obchodná praktika, na ktorú už v minulosti poukázala aj Európska komisia a ktorá viedla k nutnosti vydania spomínaného predbežného opatrenia tunajším súdom uznesením č.k. 17C/45/2011-35 zo dňa 11.3.2011, ktoré bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Prešove 6Co/84/2011 zo dňa 26.5.2011. Porušenie tohto zákazu bolo konštatované aj vo vyššie citovanom rozhodnutí Slovenskej obchodnej inšpekcie. Žalovaný poukázal vo svojom vyjadrení ohľadom jeho „dobrej viery“ na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-464/01 zo dňa 20.1.2005. Ide o rozsudok vo veci D. proti T.. Uvedený rozsudok sa však týkal celkom iného prípadu a to posúdenia charakteru zmluvy (či ide o spotrebiteľskú alebo nie) uzavretú na podnikateľský a zároveň aj na nepodnikateľský účel. Podľa citovaného rozsudku však druhý účastník zmluvy pri uzatvorení kúpnej zmluvy mohol byť v dobrej viere, že uzatvára zmluvu s podnikateľom na podnikateľské účely v prípade, ak by si dotyčný objednal tovar na výkon podnikateľskej činnosti na listovom papieri s obchodnou hlavičkou, nechal si dodať tovar na adresu podnikania alebo sa zmienil o možnosti vrátenia DPH (bod 52 rozsudku). V tomto spore však úvaha o dobrej viere žalovaného je absolútne vylúčená predovšetkým na údaj v žiadosti o úver. Žalobca má teda postavenie spotrebiteľa a úverovú zmluvu je potrebné posúdiť podľa už citovaného zákona č. 129/2010 Z.z. Súd dospel k záveru, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýbajú obligatórne náležitosti, a preto je potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žaloba v tomto smere je teda dôvodná, nakoľko naliehavosť právneho záujmu na tomto určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. je daná skutočnosťou, že žalobca dohodnutú sumu v úverovej zmluve nesplatil a má záujem na určení skutočnej výšky dlhu. Súd v danom prípade neskúmal sporný administratívny poplatok z pohľadu primeranosti jeho výšky, ale skúmal jeho charakter v intenciách posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, teda či spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zo zmluvy ani z VOP pritom nevyplýva, za čo vlastne sa tento poplatok platí, preto absentuje požiadavka jeho určitosti. Spotrebiteľ tak platí za niečo, čo po materiálnej stránke mu nie je dodané. Pri spotrebiteľských úveroch je pritom nevyhnutné, aby dohodnutými poplatkami sa platilo za skutočné plnenie spotrebiteľa a v jeho záujme. Poukázal aj na aktuálnu právnu úpravu Občianskeho zákonníka v znení jeho novely účinnej od 13.6.2014, a to novelou č. 102/2014 Z. z. Vyššie citovanou novelou totiž bol § 53 ods. 4 doplnený o ďalšie neprijateľné zmluvné podmienky a konkrétne pod písm. t/ bola uvedená zmluvná podmienka, ktorá požaduje od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa. Podľa prechodného ustanovenia v tejto úprave § 879p ustanoveniami § 53 ods. 4 písm. s/ a t/, § 53 ods. 7 a § 614a sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 13.6.2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 13.6.2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 12.6.2014, ak nie je ustanovené inak. Súd preto považoval za dôvodné vyhovieť žalobe aj o vyslovenie neprijateľnej zmluvnej podmienky.
6. Aplikoval ustanovenia § 52 ods. 1,3,4, § 53 ods. 1,2,3,5, § 53a OZ, § 2, písm. a/, písm. d/, i/, j/, k/, y/, § 11 ods. 1, písm. b/ zák. č. 129/2010 Z.z., § 3 ods. 3,5 zíkona č. 250/2007 Z.z., § 153 ods. 3 O.s.p..
7. O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 Os.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania.
Obsah odvolania
8. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch (zákon č. 129/2010 Z.z. v znení neskorších predpisov a v znení platnom v čase uzavretia Zmlúv o úvere, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon povolania alebo podnikania. Podľa judikatúry ESD dokonca nie je spotrebiteľom ani podnikateľ konajúci mimo rámca svojho podnikania (Rozhodnutie ESD zo dňa 14.03.1991, vo veci 361/89.Žalovaný nie je povinný preukázať na čo v skutočnosti žalobca použil peniaze, ale na aký účel mu boli poskytnuté. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie opiera LEN o tvrdenie, že žalobca použil financie na splatenie iných úverov, a to bez akejkoľvek podpory v dôkazoch. Nakoľko dlžník nemienil použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, nie je spotrebiteľom. Vzájomný právny vzťah účastníkov konania je teda obchodnoprávny a uplatnenie právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je vôbec na mieste. Úver si dlžník vzal za účelom podnikania, čím bol vyňatý spod pozitív jeho vymedzenia Dojmu spotrebiteľ. O spotrebiteľa ide jedine v tom prípade, ak si vzal úver na osobnú potrebu, a teda nie na účely podnikania, povolania či zamestnania. Žalobcom predložená Zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ani spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobca vstúpil do právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon podnikania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Dôležitá je zmluva o úvere, a teda účel uvedený v zmluve o úvere a nie žiadosti. Zákon nehovorí o účele v žiadosti o úver. Je potrebné ďalej zdôrazniť skutočnosť, že v čase uzavretia Zmluvy neexistoval a nebol účinným žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Dôkazné bremeno pritom v otázke primeranosti odplaty znáša žalobca a nie žalovaný. Žalobca teda musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia Zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov (tak ako žalovaný). Pokiaľ sa žalobca dovoláva údajov bánk, koná tak v priamom rozpore s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je ako merítko považovaná odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu, t.j. nie len bankami, ale aj inými účastníkmi finančného trhu. Navyše žalobca sa opiera o úrokovú sadzbu stanovenú pre banky, ktorá je samozrejme nižšia. Správne by mal prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú pre nebankové, leasingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj žalovaný. Naviac je možné prevýšenie takejto odplaty a zákon zakazuje len také prevýšenie, ktoré má charakter prevýšenia podstatného. K uvedenému je potrebné poukázať na záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov
nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Podľa Vrchného súdu v H. je u nebankových subjektov potrebné postupovať inak. V týchto prípadoch sú kedykoľvek poskytované pôžičky alebo úvery osobám, ktoré by pôžičku či úver od banky nedostali pre isté riziko spojené s osobou dlžníka. Je nutné vziať do úvahy, že v prípade týchto peňažných prostriedkov je požadované v porovnaní s bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú vybavované omnoho pružnejšie, ako tomu býva u konzervatívnejších bánk, čo je ale vzhľadom na ich zameranie pochopiteľné. Preto je logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi tiež vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektmi v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období (Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 12 Cmo 95/2005 publikované v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § I až 459. Komentár. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 67-68; pričom treba zdôrazniť, že ide o najuznávanejší komentár v ČR, ktorého autormi sú sudcovia NS ČR).
Hodnotenie odvolacieho súdu.
9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v ust. § 470 ods. 1, 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
10. Odvolací súd konštatuje, že vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a v súvislosti s odvolacími námietkami uvádza:
11. Žalovaný namieta, že žalobca si vzal úver za účelom podnikania, preto je možné na predmetný právny vzťah aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý žalovaným žalobcovi túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré žalobca ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred, a to pre väčší počet spotrebiteľov. Naviac žalovaný má v predmete svojej podnikateľskej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo žalovaným preukázané, aby úver poskytoval žalobcovi za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. Samotná okolnosť, že žalobca v čase uzavretia úverovej zmluvy bol držiteľom živnostenského oprávnenia nepreukazuje, že zmluvu o úvere uzavrel ako podnikateľ na účel podnikania. Táto okolnosť bola potvrdená aj svedeckou výpoveďou W. S., ktorá v mene žalovaného zmluvu uzatvorila. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 3. septembra 2015 Vo veci C-110/14, Horatiu Ovidiu Costea proti SC Volksbank România SA, podľa ktorého „pojem „spotrebiteľ“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13 má objektívnu povahu a nezávisí od konkrétnych vedomostí, ktoré môže dotknutá osoba mať alebo od informácií, ktoré táto osoba skutočne má k dispozícii. Článok 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že fyzickú osobu vykonávajúcu povolanie advokáta, ktorá uzatvorila s bankou zmluvu o úvere bez toho, aby v nej bol špecifikovaný účel tohto úveru, možno považovať v zmysle uvedeného ustanovenia za „spotrebiteľa“, ak táto zmluva nie je spojená s obchodmi, podnikaním alebo povolaním tohto advokáta.
12. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v zmluve o úvere chýbajú obligatórne náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. i/, j/, k/, y/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. S ich neuvedeným sa nespája neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zákon č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy však v ust. § 11 ods. 1, písm. b/ poskytuje spotrebiteľovi zvýšenú ochranu, a to v tom, že v prípade, ak nie sú tieto obligatórne náležitosti v zmluve uvedené, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
13. Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov, a teda bolo jeho povinnosťou poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Žalovaný dňa 30.4.2013 uzatvoril so žalobcom Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pričom v zmluve neuviedol údaj o RPMN, úrokovej sadzbe, o výške, počte a termíne splátok, ako aj o priemernej RPMN. Takéto dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti žalovaného uvádzať RPMN v zmluvách o úvere sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Nemožno preto akceptovať argumentáciu žalovaného uvedenú v jeho odvolaní spočívajúcu v tom, že predmetný právny vzťah by sa mal posudzovať len ako vzťah obchodnoprávnej povahy založený zmluvou o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.
14. Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (článok 6 bod 1Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).
15. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 27.02.2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod 41, v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalosúťažné podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“.
16. Je potrebné súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie s tým, že zmluvné dojednanie poplatku je vágne neurčité ustanovenie, ktoré vôbec nešpecifikuje, za čo sa tento poplatok platí. Za úver dojednaný na dobu 12 mesiacov vo výške 2.000 eur mal spotrebiteľ zaplatiť 3.732 eur, čo je navýšenie o 86,60 %, čo je ďaleko za hranicou primeranosti a znamená úžeru. Preto rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne, pokiaľ takúto podmienku v úverovej zmluve o platení poplatku považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku v úverovej zmluve so spotrebiteľom, pretože nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, oprávňuje dodávateľa na neprimerane vysoké plnenie a taktiež takáto zmluvná podmienka je v neposlednom rade v rozpore s princípom dobrých mravov (§ 39 Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie mohol takúto zmluvnú podmienku posudzovať ako neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 Občianskeho zákonníka v spojení s § 153 ods. 3 O.s.p..
17. Naliehavý právny záujem žalobcu - spotrebiteľa na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vyplýva priamo zo zákona (§ 53a Občianskeho zákonníka). Takýmto určením sa napĺňa cieľ Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zabrániť neustálemu používaniu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Naliehavý právny záujem je daný aj z dôvodu právnej istoty v otázke skutočnej výšky dlhu. Preto ho spotrebiteľ nemusí preukazovať. 18. Z uvedeného vyplýva, že tak z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky upravenej v úverovej zmluve o tej časti poplatku, ako aj pre rozpor s dobrými mravmi je predmetný poplatok v celosti neakceptovateľný, absolútne neplatný a predstavuje bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, tak ako to konštatuje správne aj súd prvej inštancie.
19. Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné. Je potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07).
20. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Súd jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobcu, ktorým sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia a určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky vyhovel. Náležite sa vysporiadal so súdnou judikatúrou týkajúcou sa preskúmavanej veci a rozhodnutie odôvodnil presvedčivo a zrozumiteľne.
21. Keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok ako vecne správny potvrdil.
22. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100 %. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).