Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Sa-7-2017.pdf
PDF · 128.92 KB
Case nature
Area
Subarea
5Sa/7/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom, v právnej veci žalobcu: A. Y. H., R. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť C. I. W., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly policajného zboru Košice - letisko, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Košice - letisko, o správnej žalobe vo veci preskúmania rozhodnutia žalovaného o predĺžení lehoty zaistenia zo dňa 27.01.2017 č. PPZ-HCP-PO9-1-010/2017- AV, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-PO9-1-010/2017-AV zo dňa 27.01.2017 o predĺžení lehoty zaistenia žalobcu A. Y. H., R. XX.XX.XXXX, bez cestovného dokladu, trvale bytom C. I. W., štátny príslušník Vietnamskej socialistickej republiky a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca A. Y. H., R. XX.XX.XXXX, bez cestovného dokladu, trvale bytom C. I. W., štátny príslušník Vietnamskej socialistickej republiky, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému plnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 27.01.2017 č. s.: PPZ-HCP-PO9-1-010/2017-AV ako správny orgán príslušný podľa § 125 ods. 2 zákona č. 404/2011 o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej v texte aj: „zákon o pobyte cudzincov“) žalobcovi, ktorý bol zaistený dňom 27.07.2016 o 15:00 hod. podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia predĺžil lehotu zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov o šesť mesiacov, t. j. odo dňa 27.01.2017 do 27.07.2017, na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Vo výroku rozhodnutia ďalej konštatoval, že predĺženie lehoty zaistenia účastníka konania je potrebné z dôvodu, že i napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny, sa tento výkon predĺži, pretože štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje. Lehota predĺženého zaistenia začína plynúť dňom nasledujúcim po poslednom dni pôvodnej lehoty zaistenia a rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia je vykonateľné jeho doručením. V zmysle ustanovenia § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov žalovaný rozhodol, že účastníka konania dňom 27.01.2017 umiestňuje v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (v ďalšom texte aj: „ÚPZC Sečovce“).
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca bol dňa 27.07.2016 rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9- AV-8-012/2016 zaistený a umiestnený v ÚPZC Sečovce na dobu 5 mesiacov, t. j. do 27.12.2016, a to podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Konštatoval, že v pôvodne určenej lehote zaistenia sa nepodarilo zabezpečiť výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky, pretože účastník konania dostatočne nespolupracuje. Následne dňa 27.12.2016 rozhodnutím správneho orgánu, vydaným pod č. PPZ-HCP-PO9-AV-8-038/2016 bolo predĺžené zaistenie cudzinca podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov o jeden mesiac, t. j. odo dňa 27.12.2016 do 27.01.2017, čo bolo odôvodnené tým, že účastník konania nespolupracuje.
3. Ďalej z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu vyplýva, že lustráciou v informačných systémoch Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bolo v evidencii MIGRA zistené, že žalobca bol dňa 16.10.2014 v čase o 08:15 hod. kontrolovaný hliadkou MZJ PZ RHCP Sobrance, ÚHCP Prezídia Policajného zboru v katastri obce Veľké Revištia, časť Gajdoš. Účastník konania nevedel preukázať svoju totožnosť, preto bol predvedený za účelom zistenia totožnosti na OCP PZ Michalovce. Šetrením bolo zistené, že žalobca nedovolene vstúpil na územie Slovenskej republiky z Ukrajiny a vonkajšiu hranicu členských štátov schengenského priestoru prekročil mimo hraničný priechod a bez platného cestovného dokladu. Účastník konania svojim konaním porušil ustanovenie článku 19 ods. 1 a článku 21 ods. 1, 2 Schengenského dohovoru. Dňa 16.10.2014 žalobca požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a následne dňa 12.11.2014 bol presunutý do Pobytového táboru Opatovská Nová Ves. Dňa 18.11.2014 bol zaznamenaný jeho svojvoľný odchod z pobytového tábora, a to bez udelenej krátkodobej priepustky. Podľa ďalších zistení účastník konania odcestoval do Nemecka, Švédska a neskôr do Nórska. Konanie o žiadosti o udelenie azylu bolo vedené Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pod č. MU-309/PO-Ž-2014, a bolo zastavené dňa 28.11.2014 ( podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení). Na územie Slovenskej republiky bol žalobca transferovaný z Nórska dňa 26.04.2016 podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Dňa 24.06.2016 Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vydal rozhodnutie č.: MU-PO-89-15/2016-Ž, ktorým rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky ako zjavne neopodstatnenej z dôvodu, že účastník konania opustil svoju domovskú krajinu z čisto ekonomických pohnútok, teda sa nejedná o utečenca, ale o ekonomického prisťahovalca. Toto rozhodnutie bolo účastníkovi konania vyhlásené dňa 27.07.2016 a vykonateľnosť nadobudlo toho istého dňa. Správny orgán konštatoval, že od uvedeného okamihu sa účastník konania neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru, pretože nemá pri sebe doklady, ktoré by ho oprávňovali vstúpiť alebo zdržiavať sa na území tohto priestoru. Účastník konania svojim neoprávneným pobytom spáchal priestupok v zmysle § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a zároveň týmto konaním naplnil dôvody administratívneho vyhostenia v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Z uvedených dôvodov bolo dňa 27.07.2016 Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu pod č. PPZ-HCP-PO9-AV-8-011/2016, v ktorom bol účastníkovi konania určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu troch rokov. Správny orgán ďalej uviedol, že na zabezpečenie výkonu administratívneho vycestovania štátneho príslušníka tretej krajiny priamo slúži inštitút zaistenia cudzinca podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Totožnosť účastníka konania, t. j. žalobcu, nie je dôveryhodne preukázaná, pretože nemá cestovný doklad, a nie je možné, aby legálnym spôsobom vycestoval z územia Slovenskej republiky do krajiny pôvodu alebo krajiny, ktorá ho príjme.
4. Potrebu predĺženia lehoty zaistenia do dňa 27.07.2017 (podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov) správny orgán odôvodnil tým, že počas tejto lehoty budú vykonané všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia Slovenskej republiky. Predpokladanými úkonmi, nutnými na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia žalobcu, je potvrdenie jeho totožnosti, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je účastník štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a samotná realizácia administratívneho vyhostenia. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne určiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov, hlavne na spolupráci cudzinca pri vybavovaní cestovného dokladu, potrebného k reálnemu vyhosteniu. Predĺženie lehoty zaistenia sa taktiež bude odvíjať od dĺžky vybavenia potrebných náležitostí, nutných k vystaveniu náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania. Z pohľadu
správneho orgánu je doba zaistenia priamo úmerná dobe vystavenia cestovného dokladu, ako aj vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu účastníka konania do domovskej krajiny. Počas celej doby zaistenia bude správny orgán postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov. Ďalej uviedol, že predpokladmi predĺženia doby zaistenia podľa ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov je skutočnosť, že výkon administratívneho vyhostenia sa predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad. Správny orgán pri stanovení doby zaistenia vychádzal aj z informácie Prezídia Policajného zboru Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce vydanej pod č. PPZ-HCP-SE-126-023/2016 zo dňa 22.09.2016 vo veci dĺžky návratovej procedúry - C., v ktorej je uvedené, že všetky žiadosti o vybavenie náhradného cestovného dokladu zasiela ÚPZC Medveďov, ktorý plní úlohy s celoslovenskou pôsobnosťou na úseku náhradných cestovných dokladov. Vydaniu náhradného cestovného dokladu predchádza žiadosť o readmisiu, ktorá je zasielaná do C. I. republiky a vykonanie osobného pohovoru na zastupiteľskom úrade. Až po doručení kladnej odpovede z C. zastupiteľský úrad pristúpi k vydaniu náhradného cestovného dokladu. Ak štátny príslušník C. spolupracuje, vypíše žiadosť o náhradný cestovný doklad a z domovskej krajiny zabezpečí kópiu podporného dokladu, a jej kladná odpoveď z readmisie, doba vystavenia náhradného cestovného dokladu trvá približne štyri mesiace. Ak štátny príslušník C. nespolupracuje, je potrebné čakať na výsledky lustrácií, ktoré sú postupne dopĺňané k žiadosti o náhradný cestovný doklad, v takom prípade doba vystavenia náhradného cestovného dokladu môže byť dlhšia ako šesť mesiacov. Aj z informácií Prezídia Policajného zboru Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov vydanej pod č. PPZ-HCP-ME-2016/0064278-005 zo dňa 14.09.2016 vo veci dĺžky návratovej procedúry štátnych príslušníkov C. I. republiky je uvedené, že ak štátny príslušník C. I. republiky nedisponuje platným cestovným dokladom, ale už pred vydaním rozhodnutia o zaistení prejaví ochotu spolupracovať v procese zabezpečovania náhradného cestovného dokladu, napríklad pri zadovažovaní kópií dokladov potvrdzujúcich jeho totožnosť, e odporúčaná doba zaistenia troch mesiacov. V prípade nespolupráce je odporúčaná doba zaistenia šesť mesiacov. Správny orgán ďalej konštatoval, že počas celej doby zaistenia bude skúmať účel zaistenia u žalobcu. V súvislosti s ustanovením § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov správny orgán prihliadal na skutočnosť, že žalobca už v minulosti svojvoľne opustil pobytový tábor a prerušil tak azylovú procedúru. Prihliadal aj na tú skutočnosť, že žalobca v konaní o jeho administratívnom vyhostení nespolupracuje a správny orgán musel pristúpiť k predĺženiu jeho zaistenia. Z pohľadu správneho orgánu je preto žalobca hodnotený ako nedôveryhodná osoba. Po dôkladnom vyhodnotení podmienok uvedených v § 89 ods. 1 písm. a) a b) dospel k dôvodnému záveru, že žalobcovi nemôže uložiť povinnosť v zmysle označeného ustanovenia zákona, pretože tento by svoju povinnosť, uloženú správnym orgánom, nevedel reálne splniť, resp. vykonať. V závere odôvodnenia rozhodnutia správny orgán konštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie účastníka konania aj v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, pretože zaistenie účastníka konania podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením osobnej slobody účastníka konania.
5. Správnou žalobou zo dňa 06.02.2017 žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 27.01.2017 zrušiť. Zároveň uplatnil nárok na náhradu trov konania. Z jej odôvodnenia vyplýva, že žalobca považuje rozhodnutie žalovaného za nezákonné z dôvodov uvedených v ustanovení § 191 ods. 1 písm. c/ Správneho súdneho poriadku (SSP) (rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) a písm. f/ SSP (skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu). Namietal, že z napadnutého rozhodnutia žalovaného síce vyplýva chronológia konania o zaistení a o predĺžení lehoty zaistenia žalobcu, pre posúdenie správnosti a zákonnosti napadnutého rozhodnutia je však podstatné posúdiť, či z odôvodnenia rozhodnutia vyplývajú aj skutočnosti svedčiace nespochybniteľne v prospech záveru, že žalobca dostatočne nespolupracuje a že táto jeho nespolupráca je dôvodom, pre ktorý sa i napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny, tento výkon predĺži. Namietal, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by predĺženie výkonu administratívneho vyhostenia malo byť v príčinnej súvislosti s údajnou nespoluprácou žalobcu. Aj napriek tomu, že žalovaný uvádza, že zo zaslaných materiálov útvarov hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru a ÚPZC Sečovce vyplýva, že žalobca nespolupracuje, z obsahu odôvodnenia vyplývajú okolnosti poukazujúce na to, že predĺženie výkonu administratívneho vyhostenia nie je v príčinnej súvislosti s postupom žalobcu. Potvrdil, že dňa 27.07.2016 bol zaistený a umiestnený v
Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach, kde s nim bol vykonaný vstupný dotazník, potrebný pre vystavenie náhradného cestovného dokladu. Uviedol, že dotazník vyplnil iba čiastočne, z tejto skutočnosti však nemožno vyvodiť, že takto postupoval z dôvodu svojej neochoty spolupracovať. Nedokáže poskytnúť žiadané ďalšie osobné údaje, pretože o týchto údajoch nemá vedomosť. Nikdy nemal a ani nemá vydaný rodný list a údaje o svojom veku získal len od starých rodičov, ktorí ho vychovávali. Nemôže preto poskytnúť žalovanému, ani inej organizačnej zložke ministerstva vnútra údaje, ktorými nedisponuje. Poukázal aj na tú skutočnosť, že podľa informácie poskytnutej konzulom Vietnamskej socialistickej republiky na žiadosť ÚPZC Medveďov zo dňa 10.08.2016 vyplýva, že predpoklad vystavenia náhradného cestovného dokladu je veľmi nízky, pretože u neho nebola predĺžená žiadna kópia dokladu vystaveného príslušnými orgánmi domovskej krajiny. Skutočnosť, že aj 22.11.2016 pri vykonanom pohovore v priestoroch ÚPZC Sečovce nevyplnil žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu, je preto potrebné dať do súvislosti s vyššie uvedenými skutočnosťami a to, že žalobca inými osobnými údajmi, ako tými, ktoré uviedol už pri vstupnom pohovore, nedisponuje. Previerka totožnosti žalobcu je preto náročná a veľmi zdĺhavá, skrátenie tejto lehoty by bolo možné iba v prípade, ak by žalobca zabezpečil z domovskej krajiny kópiu alebo originál osobného dokladu. Žalobca však nedokáže zabezpečiť žiaden osobný a ani iný doklad potvrdzujúci jeho totožnosť z domovskej krajiny, ani uviesť žiadne ďalšie údaje okrem tých, ktoré už poskytol o svojej identite, pretože iné údaje nepozná. Takéto správanie preto nemožno v žiadnom prípade interpretovať ako neochotu žalobcu spolupracovať. Nesprávny skutkový záver žalovaného sa stal základom aj nesprávneho a nezákonného rozhodnutia, pretože kladie žalobcovi za vinu skutočnosti, ktoré žalobca bez svojej viny nemôže nijakým spôsobom ovplyvniť. V ďalšej časti správnej žaloby žalobca poukázal na tú skutočnosť, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí skonštatoval, že v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach je zamedzená protiprávna činnosť žalobcu, ako aj to, že žalobca z pobytového zariadenia Opatovská Nová Ves, kde bol umiestnený počas konania o udelený azylu svojvoľne odišiel a odcestoval do Nemecka, Švédska a Nórska. Z rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Saz/4/2016 zo dňa 16.11.2016 však vyplýva, že tieto skutočnosti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože orgán rozhodujúci o žiadosti žalobcu o azyl nespochybnil skutočnosť, že žalobca neodišiel z pobytového tábora dobrovoľne, ale bol z neho násilne unesený a zavlečený do inej krajiny a súčasťou administratívneho spisu je aj dôkaz o zaradení žalobcu do programu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky na podporu obetí obchodovania s ľuďmi. Tieto súvislosti boli žalovanému známe, pretože sám žalovaný poukazuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na rozhodnutie o žiadosti žalobcu o azyl zo dňa 24.06.2016.
6. Žalovaný v písomnom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 14.02.2017 navrhol správnemu súdu správnu žalobu žalobcu zamietnuť ako nedôvodnú. Tvrdenia žalobcu prostredníctvom jeho právnej zástupkyne považoval za tendenčné a účelové, všetky striktne odmietol a v plnom rozsahu s nimi nesúhlasil. Namietané skutočnosti považoval za nespôsobilé vyvolať zrušenie napadnutého rozhodnutia. Zdôraznil, že dňa 03.01.2017 mu ako správnemu orgánu boli zaslané podklady zo strany ÚPZC Sečovce pod č. PPZ-HCP-SE1-1-043/2017, v ktorých správny orgán upovedomuje o tom, že žalobca, ako účastník konania, dostatočne nespolupracuje. Vyplynulo to z toho, že dňa 03.01.2017 so žalobcom, po jeho umiestnení do ubytovacích priestorov, bol vykonaný vstupný pohovor, pri ktorom bol žalobcovi predložený dotazník potrebný k vystaveniu náhradného cestovného dokladu. Tento dotazník žalobca vyplnil len čiastočne, lebo vo Vietname nemá žiadnych príbuzných a domov sa nechce vrátiť. Ďalší pohovor so žalobcom bol vykonaný dňa 22.11.2016, pri ktorom mu bola opätovne predložená žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu na doplnenie údajov potrebných k jeho vybaveniu, ktorú znova odmietol vyplniť z dôvodu, že sa nechce vrátiť domov. Tvrdenie právnej zástupkyne žalobcu, že žalobca spolupracuje a štátnym orgánom uviedol všetky jemu známe skutočnosti ohľadom jeho identity a osobných údajov sa preto nezakladá na pravde. Nie je pravdivé ani tvrdenie, že žalobca uviedol všetky svoje identifikačné údaje a viac v procese administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky už nemôže urobiť. Žalobca opakovane odmietol vypísať a vyplniť žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu a to z dôvodu, že sa do krajiny pôvodu sa nechce vrátiť a nemá v nej žiadnych príbuzných. Poukázal aj na správu ÚPZC Medveďov zo dňa 03.01.2017, že v súčasnosti stále prebieha previerka v evidenciách krajiny pôvodu za účelom potvrdenia totožnosti žalobcu, ktorá je však veľmi náročná a zdĺhavá. Prepustením žalobcu zo zaistenia by sa tak zmaril účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky a všetky doposiaľ vykonané úkony v tomto konaní by sa stali nulitnými. Žalovaný zhodnotil, že celé doterajšie konanie žalobcu potvrdzuje jeho neochotu spolupracovať so štátnymi orgánmi v procese výkonu jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. K ďalšej časti správnej žaloby, a to tvrdeniu zástupkyne žalobcu, že žalobca bol zaradený do programu ministerstva vnútra na podporu obetí obchodovania s ľuďmi uviedol,
že toto tvrdenie je irelevantné, pretože z obsahu rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 16.11.2016 sp. zn. 5Saz/4/2016-30 sa na strane 7 uvádza, že Informačné centrum na boj proti obchodovaniu s ľuďmi po vydaní rozhodnutia informovalo, že žalobca bol vyradený z programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi, nakoľko neboli zistené skutočnosti oprávňujúce začatie trestného stíhania pre trestný čin obchodovania s ľuďmi. Žalovaný skutočnosti ohľadom jeho únosu inou osobou nikdy v žiadnom konaní dôveryhodne nepreukázal, pričom predmetné skutočnosti ohľadom únosu žalobcu boli predmetom v konaní pred Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a nie pred žalovaným. V závere vyjadrenia žalovaný namietal aj voči formálnym nedostatkom správnej žaloby vo vzťahu k jej označeniu, ako aj vo vzťahu k navrhovanému výroku rozhodnutia súdu.
7. Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
8. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
9. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
10. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
11. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
12. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a/ hlásenia pobytu alebo b/ zložiť peňažnú záruku.
13. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
14. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
15. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
16. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.
17. Podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa,
má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.
18. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
19. Podľa § 21 ods. 2 Správneho poriadku, na ústne pojednávanie správny orgán prizve všetkých účastníkov konania a požiada ich, aby pri ústnom pojednávaní uplatnili svoje pripomienky a námety. Osobitné zákony ustanovia, v ktorých prípadoch sa na neskôr uplatnené pripomienky a námietky neprihliada; na túto skutočnosť musia byť účastníci konania výslovne upozornení.
20. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
21. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.
22. Podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku, účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.
23. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
24. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
25. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.
26. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
27. Podľa § 206 ods. 4 Správneho súdneho poriadku, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
28. Podľa § 206 ods. 5 Správneho súdneho poriadku, správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci.
29. Predmetom konania je preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- PO9-1-010/2017-AV zo dňa 27.01.2017, ktorým žalovaný rozhodol o predĺžení lehoty zaistenia žalobcu s poukazom na to, že na základe právoplatného rozhodnutia o zaistení účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov vedeného pod č. PPZ-HCP-PO9-AV-8-012/2016 zo dňa 27.07.2016 predlžuje lehotu zaistenia účastníka konania podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov dňom 27.01.2017 a ponecháva ho umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce s tým, že stanovil dĺžku zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky, najviac do 27.07.2017.
30. Z obsahu správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že zaistenie žalobcu bolo predĺžené rozhodnutím žalovaného č. PPZ- HCP-PO9-AV-8-038/2016 ( podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov) o jeden mesiac, t.j. odo dňa 27.12.2016 do 27.01.2017 , z dôvodu, že účastník konania nespolupracuje.
31. Označené rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu, ako aj rozhodnutie o predĺžení zaistenia žalobcu neboli predmetom súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu pri ich vydávaní.
32. Správnou žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného dochádza k stavu, keď žalovaný žalobcovi, ktorý už bol zaistený od 27.07.2016 do 27.07.2016, t.j. po dobu 6 mesiacov predlžuje lehotu zaistenia o ďalších šesť mesiacov, t.j. do 27.07.2017, teda celková doba zaistenia by mala predstavovať dĺžku 12 mesiacov.
33. Súd poukazuje na článok 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo o vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Žalovaný preto musí pri rozhodovaní o zaistení ( a teda aj pri rozhodovaní o predĺžení lehoty zaistenia) s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny, pretože aj cudzinec nie je vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne a ani účelné.
34. Práve v týchto súvislostiach správny súd posudzoval zákonnosť rozhodnutia ako aj postupu žalovaného pri rozhodovaní o predĺžení lehoty zaistenia, pretože ak efektívnosť a účelnosť zaistenia žalobcu nebola predmetom súdneho prieskumu pri rozhodovaní o zaistení žalobcu a ani pri následnom rozhodovaní o predĺžení zaistenia, podľa názoru súdu je nutné, aby tieto podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne, boli predmetom súdneho prieskumu pri posudzovaní dôvodnosti tejto správnej žaloby, pretože rozhodnutím o predĺžení lehoty zaistenia sa pozbavuje osobná sloboda žalobcu na pomerne dlhý čas a to za situácie, keď jeho osobná sloboda už bola obmedzená predchádzajúcimi rozhodnutiami žalovaného.
35. Ústavný súd Slovenskej republiky už viackrát vo svojich rozhodnutiach zdôraznil, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune, vyhostení, dublinským návratom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí s dôsledkov ( napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09 - 81 zo dňa 19.10.2010, z ktorého vyplynulo, že : „ konania o zaistení a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované ...... Podľa ústavného súdu obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením e jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam nerozlíšenie , previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore“ ).
36. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, napr. sp. zn. 9Sža/23/2010, resp. sp. zn. 1Sza/7/2016 podčiarkol nielen povinnosť preveriť reálnosť vyhostenia cudzinca, ale aj skúmanie naplnenia účelu vyhostenia: „ logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel môže byť naplnený, preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potencionálne možný“.
37. Je potrebné zdôrazniť, že v administratívnom spise žalovaného, ktorý bol predložený správnemu súdu sa nenachádza rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu č. : PPZ-HCP-PO9-
AV-8-011/2016 zo dňa 27.07.2016 a toto nebola predložené žalovaným ani na pojednávaní, ktoré sa pred súdom uskutočnilo dňa 23.02.2017. Z obsahu odôvodnenia správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného (str. 7 rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia zo dňa 27.01.2017) vyplýva, že takéto rozhodnutie žalovaným bolo vydané a toto aj nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť. V súvislosti s týmto rozhodnutím žalovaný konštatuje, že žalobcovi bol týmto rozhodnutím uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu troch rokov, žalovaný však neuvádza, kam by mal byť žalobca vyhostený ( krajina pôvodu, alebo tretia krajina - § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov). Tento údaj rovnako chýba aj v rozhodnutí o zaistení žalobcu a rozhodnutí o predĺžení zaistenia, a nie je obsiahnutý ani v iných dokladoch nachádzajúcich sa v administratívnom spise žalovaného a ani v samotnom rozhodnutí o predĺžení lehoty zaistenia.
38. Za takejto situácie, keď správny súd nemal k dispozícii pri svojom rozhodovaní rozhodnutie žalovaného o administratívnom vyhostení žalobcu, z ktorého by vyplývalo, kam, do ktorej krajiny má byť žalobca vyhostený, v priebehu súdneho prieskumu zákonnosti správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného nebolo ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia žalobcu, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj ďalšie relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia a to nielen vo vzťahu k vydaniu náhradného cestovného dokladu pre žalobcu, ale aj k opatreniam technického a organizačného charakteru pre zabezpečenie samotného vyhostenia žalobcu. Z uvedeného pohľadu je preto rozhodnutie žalovaného nedostatočne odôvodnené a teda aj nepreskúmateľné.
39. Z uvedeného možno preto uzavrieť, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok jeho odôvodnenia, čo odôvodňuje jeho zrušenie aj bez prihliadnutia na ďalšie odvolacie námietky uvedené v opravnom prostriedku. Z týchto podstatných dôvodov sa správny súd nezaoberal ostatnými odvolacími námietkami žalobcu uvedenými v správnej žalobe, pretože bez náležitého odôvodnia a preskúmania označených skutočností rozhodnutie žalovaného nezodpovedá zákonným požiadavkám správneho rozhodnutia v zmysle ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku, teda existuje závažný dôvod odôvodňujúci zrušenie nezákonného rozhodnutia žalovaného.
40. Po zvážení všetkých vyššie uvedených skutočností správny súd vzhľadom na pochybenia (na ktoré správny súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal), ktorých sa dopustil správny orgán pri vydaní napadnutého rozhodnutia v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a/ Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. d/ , e/ a g/ Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-PO9-1-010/2017-AV zo dňa 27.01.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu vyvarovať sa pochybení, na ktoré súd podrobne poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia a rešpektovať právny názor správneho súdu.
41. Zároveň v súlade s ustanovením § 230 ods. 1 písm. a/ Správneho súdneho poriadku súd nariadil žalovanému, aby žalobca bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
42. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči neúspešnému žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 Správneho súdneho poriadku).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.