Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_17C-190-2015.pdf
PDF · 151.41 KB
Case nature
Area
Subarea
17C/190/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Patríciou Lučanskou v právnom spore žalobkyne: R. R., V.. XX.X.XXXX, P. J. V.. X, Q., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35807598, v konaní o zaplatenie 3.224,86 eur s prísl. takto
rozhodol:
I. Žalovaná j e p o v i n n á žalobkyni zaplatiť 3.031,45 eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 3.031,45 eur od 30.5.2014 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Vo zvyšnej časti súd žalobu z a m i e t a.
III. Žalobkyni p r i z n á v a náhradu trov konania vo výške 88%.
odôvodnenie:
Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 28.7.2014 domáhala zaplatenia sumy 3.224,86 eur s úrokmi z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 3.224,86 eur od 30.5.2014 do zaplatenia.
2. Žalobu odôvodnila tým, že uzavrela so žalovanou dňa 22.02.2006 Zmluvu o úvere č. 9070683, na základe ktorej jej bol zo strany žalovanej poskytnutý úver vo výške 464,71 eur (14.000 Sk). Poukázala na § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na neuvedenie podstatných náležitostí, ktorých absencia je ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch sankcionovaná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru mala žalovaná právo len na vrátenie ním poskytnutej istiny vo výške 464,71 eur bez úrokov a poplatkov. Tiež poukázala na ust. § 53 ods. 1 a 4, § 54 ods. 1 a 2, § 37 ods. 1, § 39 OZ. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje väčšie množstvo ustanovení, ktoré možno kvalifikovať ako neprijateľné zmluvné podmienky a ustanovení, ktoré sú v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Najrozpornejšími ustanoveniami, ktoré sú v zrejmom a hrubom rozpore s dobrými mravmi sú ustanovenia týkajúce sa odplaty za poskytnutý úver. Tá predstavuje 64,57 %-né navýšenie úveru za obdobie 8 mesiacov, čo niekoľkonásobne prevyšovalo odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v danom období a v obdobných prípadoch, čo je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Vychádzajúc z ustálenej praxe súdov je potrebné považovať dohodu o výške ročnej odplaty v miere 96,86 % ročne z poskytnutých finančných prostriedkov za dohodu, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, a ktorá je ustanovením, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to aj napriek tomu, že nie sú stanové limity na výšku úrokov pri úveroch a finančných pôžičkách a ich hodnota je ponechaná na dohodu zmluvných strán, ich konečná výška nie je neobmedzená. Uvedené potvrdzuje napr. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 28. septembra 2011 č. k. 3Co 3/2011, rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne z 9. novembra 2010 č. k. 17Co/313/2010-99, rozhodnutie Okresného súdu Nové Mesto na Váhom zo dňa 29. júna 2010 č. k. 10C/20/2010-83. Pre absenciu obligatórnych náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pre rozpor dohody o odplate so zákonom a s dobrými mravmi, mala teda žalovaná nárok len na vrátenie ňou poskytnutej istiny predmetného úveru vo výške 464,71 eur. Žalobkyňa zaplatila na účet žalovanej prostredníctvom zrážok vykonávaných v rámci nezákonne vedenej exekúcie (exekúcie vedenej Okresným súdom Košice I, sp. zn.: 40 Er/1150/2007) sumu 3.593,97 eur a zároveň uhradila na účet žalovanej sumu vo výške 95,60 eur (t.j. 2.880 Sk). Z uvedeného je zrejmé, že len na základe exekučných zrážok zaplatila žalobkyňa na účet žalovanej o 3.129,26 eur (rozdiel medzi výškou istiny 464,71 eur a sumou poukázanou na účet žalovanej v exekúcii 3.593,97 eur) viac, než mala žalovaná nárok. V rozsahu sumy 3224,86 eur tak došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovanej. Na základe vyššie uvedeného a ust. § 451 ods. 1 a 2, § 456 OZ si žalobkyňa uplatňuje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3224,86 eur. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa žalovanú vyzvala na dobrovoľné vydanie bezdôvodného obohatenia, avšak žalovaná ho doposiaľ nevydala, je žalovaná v omeškaní so splnením peňažného záväzku. Z uvedeného dôvodu si žalobkyňa uplatňuje podľa § 517 ods. 2 OZ a § 3 a 10c nar.vl. SR č. 87/1995 Z.z. aj zákonný úrok z omeškania o 8 percentuálnych bodov vyšší ako je základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Základná úroková sadzba ECB bola dňa 30.5.2014 vo výške 0,25 %.
3. Žalovaná žiadala žalobu v celom rozsahu ako neopodstatnenú a premlčanú zamietnuť. Uviedla, že poskytla žalobkyni úver na základe zmluvy o úvere č. 9070683 uzatvorenej dňa 22.2.2006 v zmysle ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, teda má povahu absolútneho obchodno - záväzkového vzťahu a záväzkové vzťahy, ktoré vznikajú medzi účastníkmi sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka v zmysle ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d). Uvedenú zmluvu nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase jej uzatvorenia. V obchodných prípadoch rovnaký právny názor zaujal napríklad aj Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 43Cob/271/09 a sp. zn. 43Cob/224/08 ako aj Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 20/Cob 406/06. Spotrebiteľským úverom sa v zmysle ustanovenia § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch rozumie „dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme“. Žalovaná poskytla žalobkyni peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok. Klientom v tom období poskytoval úvery v rozpätí od 100 do 3 500 eur, na obdobie od 4 do 48 týždňov, pričom klient si mohol vybrať z podmienok, za ktorých spoločnosť poskytuje úvery, a to či bude splácať v pravidelných mesačných alebo v pravidelných štrnásťdňových splátkach a v tomto intervale si určil i deň splatnosti splátky. Výber možnosti splácania úveru v pravidelných intervaloch nie je možné považovať za odloženie splátky, ale za určenie konkrétne dohodnutých termínov splátok. Ak by žalovaný mal postupovať v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. v platnom znení, musel by určiť rôzne podmienky pre rôznych klientov a takýto postup žalovaného by mohol byť považovaný za diskrimináciu alebo na druhej strane za zvýhodňovanie niektorých klientov. V zmysle ustanovenia § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch „zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom“. Žalobkyňa neuhrádzala celkové náklady spojené s úverom, ale iba časť týchto nákladov (a to náklady spojené s vypracovaním a uzatvorením zmluvy o úvere /tzv. príslušný poplatok/). Nakoľko predmetnom zmluvy o úvere boli peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluva o úvere nemohla obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere (opis tovaru alebo služby, cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom). Vzhľadom na vyššie uvedené je jednoznačným, že zmluva o úvere č. 9070683 nemôže byť klasifikovaná ako zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. a teda táto zmluva nemusela obsahovať ani ročnú percentuálnu mieru nákladov. Je notorietou, že do 31.12.2007 tento zákon obsahoval chybný vzorec na výpočet RPMN, čo povinnosť uvádzať tento údaj veľmi relativizuje. Okrem toho, do RPMN sa nezahŕňali zmluvné sankcie (ani úrok z omeškania) a z poplatkov prichádzal do úvahy poplatok platba, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť veriteľovi v súvislosti s poskytnutím úveru (§ 2 písm. e). Poplatok dojednaný v predmetnej zmluve o úvere takúto povahu nemá a nárok na jeho zaplatenie je prípadným neuvedením RPMN nedotknutý. Okrem toho, Zákon o spotrebiteľských úveroch sa vzťahoval na zmluvy o úvere až na základe jeho novelizácie účinnej od 1.1.2008 (§ 2 písm. a). Žalovaná mala nárok nie len na vrátenie poskytnutého úveru, ale aj na vrátenie príslušného poplatku, ktorý v zmysle bodu 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
predstavoval v 1/3-ine dohodnutý úrok a vo zvyšných 2/3-inách náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobkyňa plnila na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie zo zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získala žalovaná z poctivých zdrojov. Finančné prostriedky pripísané k danej zmluve o úvere predstavujú zrážky poukazované súdny exekútorom, ktoré vymohol v exekučnom konaní. Podľa ust. § 61 zákona č. 233/1995 Z.z. navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené. Žalobkyňa sa teda vrátenia zrazených súm titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nemôže domáhať.
4. Vzhľadom na námietku žalovanej ohľadne miestne príslušnosti súdu Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 29.12.2014 sp.zn. 5NcC 127/2014-47 rozhodol, že miestne príslušným je Okresný súd Košice I. V odôvodnení súd konštatoval, že v danej veci ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy.
5. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovanej uviedla, že právne predpisy určené na ochranu spotrebiteľa je nevyhnutné aplikovať vždy vtedy, ak ide o zmluvný vzťah uzavretý medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ak to samotný predpis nevylučuje, a to bez ohľadu na to, či ide zmluvný vzťah založený zmluvou, ktorá je zmluvným typom podľa OZ alebo ObZ resp. iného právneho predpisu alebo ide o zmluvu nepomenovanú. Na predmetný vzťah je teda nevyhnutné uplatniť práve ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka. Podľa ust. § 52 ods. 1 OZ platného a účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Napriek skutočnosti, že Občiansky zákonník reálne obsahoval zúžené vymedzenie spotrebiteľských zmlúv bola táto nesprávnosť zákonodarcom odstránená a judikatúra všeobecných súdov jednoznačne potvrdila, že aj v čase takéhoto znenia pod režim ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami spadali všetky zmluvy uzatvárané medzi dodávateľmi a spotrebiteľmi. Podľa § 3 ods. 1 vtedy platného zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; ods. 2 - spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Takmer každý odsek predmetnej zmluvy je nápadne, až krajne nevyvážený, postavený v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa, ktorá zmluvu nemohla ovplyvniť, nijako zmeniť ani upraviť nakoľko bola vopred predformulovaná a v takomto znení bez možnosti pripomienkovania predložená na podpis spotrebiteľovi. Vzhľadom na znenie zmluvy o úvere, znenie Všeobecných podmienok poskytnutia úvere a z dôvodu neprehľadnosti a nedodržania zákonom stanovených náležitostí zmluvy o úvere, žalobkyňa ustanoveniam zmluvy o úvere, bez príslušného vzdelania, poprípade skúseností nemohla rozumieť a vyčítať z nej všetky pre ňuo plynúce následky. Zákon o spotrebiteľských úver v ustanovení § 2 písm. a) jasne stanovoval, že spotrebiteľským úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. Pod pojem iná právna forma je nevyhnutné a jednoznačne potrebné zaradiť práve formu úverovej zmluvy. O uvedenom svedčí aj samotné doplnenie formy úveru v neskoršom znení daného ustanovenia. Žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla účelové tvrdenia o rozdelení príslušného poplatku na 1/3 predstavujúcu úrok (čo by pri rešpektovaní tvrdenia žalovaného znamenalo viac ako 30% navýšenie úveru ročne, ktoré by taktiež prevyšovalo odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu) a 2/3 predstavujúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere. Takéto rozdelenie poplatku zo zmluvy o úvere nevyplýva a nie je nikde uvedené. Údaje o úroku a poplatkoch musia byť uvedené priamo v zmluve o úvere, nestačí ak sú súčasťou VOP (všeobecných obchodných podmienok). Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa platného a účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy o úvere je teda okrem iného daný taktiež tým, že predmetná zmluva jednoznačne bola a je spotrebiteľskou zmluvou aj podľa ustanovenia § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Súd predmetnú exekúciu na návrh žalobkyne zastavil z toho dôvodu, že samotná exekúcia bola vedená na podklade rozhodcovského rozsudku, ktorý nebol spôsobilý byť exekučným titulom. Rozhodcovskú doložku v znení v akom bola formulovaná vo „Všeobecných
obchodných podmienkach" poskytnutia predmetného úveru je potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, tým pádom rozhodcovský rozsudok, vydaný na podklade takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky znevýhodňujúcej spotrebiteľa, je potrebné posúdiť ako ničotný akt, resp. paakt, preto nemôže byť exekučným titulom, a teda na základe neho vedená exekúcia je nezákonná, čo v konečnom dôsledku vyplýva aj z rozhodnutia príslušného súdu, ktorý ju zastavil. V uzneseniach Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/6/2012, 6MCdo/9/2012, 6MCdo/14/2012, 6Cdo 31/2013 najvyšší súd zaujal stanovisko: „....V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotní (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata." Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 6 ECdo 199/2013 konštatoval: „Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku v zmysle jeho nezáväznosti." V uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 85/2013 zaujal Najvyšší súd nasledovný názor: „ Skutková podstata bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol (otázka naplnenia ktorej skutkovej podstaty podľa odvolacieho súdu rezonovala v preskúmavanej veci), dopadá na tie prípady, kedy v čase poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorý však následne, v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti odpadol, stratil svoje právne účinky. Majúc ale na zreteli, že bezdôvodné obohatenie vzniká za splnenia určitých zákonom stanovených podmienok, a teda na jeho vznik stačí, že k obohateniu došlo bez právom uznaného dôvodu, alebo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva, súdu rozhodujúcemu o žalobe na splnenie povinnosti na jeho vydanie naisto nepostačuje zistenie, že rozhodnutie na základe ktorého bolo plnené (nie je rozhodujúce, či plnenie bolo dobrovoľné alebo bolo vymožené v exekučnom konaní), bolo následne zrušené, resp. došlo podľa procesných predpisov k strate jeho účinnosti. Ak sa totiž domáha vrátenia plnenia ten, kto plnil povinnosť uloženú mu súdom, závisí dôvodnosť jeho návrhu na splnenie povinnosti vrátiť plnenie od toho, či právny dôvod jeho plnenia spočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Ak právny dôvod plnenia podľa hmotného práva tu bol, tak potom trvá naďalej, bez ohľadu na to, či právoplatný a vykonateľný rozsudok (ktorý toto právo deklaroval) bol či nebol zrušený. Otázka, či tu bola povinnosť plniť podľa hmotného práva a rozsah tejto povinnosti rieši súd v konaní o návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia ako predbežnú. Zrušením rozhodnutia, na základe ktorého bolo plnené, by došlo k bezdôvodnému obohateniu toho, komu bolo plnené len vtedy, ak by právny dôvod plnenia reálne nespočíval v hmotnom práve." Ústavný súd sa v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 25/2014-11 zaoberal aj otázkou prekážky rozsúdenej veci a stotožnil sa s argumentáciou krajského súdu ktorý uvádza: „Žalovanému treba uznať aj tvrdenie, že právoplatný rozhodcovský rozsudok na plnenie predstavuje prekážku rozsúdenej veci v konaní o určenie. Nie však rozsudok založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke.“
6. Predmetné konanie bolo prerušené uznesením tunajšieho súdu zo dňa 22.6.2015 do právoplatného rozhodnutia právnej veci v konaní vedenom pred tunajším súdom pod sp.zn. 40Er/1150/2007. Uznesením zo dňa 22.12.2016 súd rozhodol o pokračovaní v konaní.
7. Podľa § 497 ObZ zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
8. Podľa § 502 ods. 1 ObZ od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.
9. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) a b) zákona 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení platnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb, najmä pre seba a pre príslušníkov svojej domácnosti a predávajúcim podnikateľ, ktorý spotrebiteľovi predáva výrobky alebo poskytuje služby.
10. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
11. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
12. Podľa ust. § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme, b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, c) celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru, s výnimkou 1. sankcií uplatnených veriteľom voči spotrebiteľovi za nesplnenie záväzku uvedeného v zmluve o spotrebiteľskom úvere, 2. poplatkov, ktoré je spotrebiteľ povinný zaplatiť pri kúpe tovaru alebo služby okrem kúpnej ceny tovaru alebo kúpnej ceny služieb, 3. poplatkov za prevod peňažných prostriedkov a za udržiavanie účtu určeného na získanie platieb na úhradu spotrebiteľského úveru, platenia úroku a iných poplatkov s výnimkou prípadov, keď spotrebiteľ nemá možnosť výberu veriteľa a tieto poplatky sú neprimerane vysoké v porovnaní s obvyklými poplatkami za obdobné úvery. To sa nevzťahuje na poplatky za vyberanie takýchto úhrad alebo platieb bez ohľadu na to, či sa vykonávajú v hotovosti alebo inak, 4. členských príspevkov pre profesijné a záujmové združenia alebo skupiny, 5. poplatkov za poistenie alebo záruky okrem tých poplatkov, ktoré sú určené na zabezpečenie platby veriteľovi v prípade smrti, invalidity, choroby alebo nezamestnanosti spotrebiteľa v sume rovnakej alebo menšej, ako je celková výška spotrebiteľského úveru, úroku a poplatkov, ktoré musia byť určené veriteľom ako podmienka poskytnutia spotrebiteľského úveru, d) ročnou percentuálnou mierou nákladov sadzba, ktorá sa aplikuje na výpočet podľa prílohy tohto zákona z hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru, e) poplatkami akákoľvek platba, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť veriteľovi pri poskytnutí úveru, okrem úrokov.
13. Podľa ust. § 3 ods. 1 a 2 cit. zákona veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania (odkaz na § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka); v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci (odkaz na pozn. - § 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov). Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
14. Podľa § 4 ods. 2 cit. zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť, b) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje,
c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby, d) identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom, e) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, f) meno a adresu spotrebiteľa, g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná percentuálna miera nákladov, i) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie sa výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad.
15. Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
16. Podľa § 456 OZ predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
17. Podľa § 457 ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
18. Podľa § 563 OZ ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
19. Podľa ust. § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 OZ dlžník, ktorý svoj dlh nesplní riadne a včas je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
20. Podľa ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2008 výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
21. Podľa ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 1.2.2013 výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
22. Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
23. Podľa § 107 ods. 1 a 2 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
24. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom predložených listinných dôkazov a s obsahom spisu tunajšieho súdu sp.zn. 40Er/1150/2007.
25. Zo spisu tunajšieho súdu sp.zn. 40Er/1150/2007 vo veci vykonania exekúcie oprávnenej POHOTOVOSŤ s.r.o. proti povinnej R. R. o vymoženie 30.460 Sk s prísl. vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Petrom Cirbesom pod sp.zn. EX 137/2007 bol exekučným titulom rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. SR 5348/06, ktorým bola žalovaná R. R. zaviazaná zaplatiť žalobcovi 20.460 Sk s 0,25% úrokom z omeškania denne zo sumy 20.160 Sk od 25.5.2006 do zaplatenia a
nahradiť trovy konania v sume 6.317 Sk. Podľa doručenky rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zaslaný povinnej bol vrátený s poznámkou, že si adresát neprevzal zásielku v odbernej lehote.
26. Podľa prehľadu oprávnenej práv, povinností a záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o úvere 9070683 je zaevidovaná platba 31.3.2006 vo výške 2.880 Sk. Podľa zmluvy o úvere č. 9070683 túto uzavreli strany sporu dňa 22.2.2006 a POHOTOVOSŤ sa zaviazala poskytnúť úver vo výške 14.000 Sk a R. R. sa zaviazala zaplatiť uvedenú sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 9.040 Sk v 8 mesačných splátkach po 2.880 Sk počnúc 20.3.2006. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, kde sa v bode 17 nachádza rozhodcovská doložka v znení, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu s tým, že strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
27. V uznesení Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 16CoE/271/2013-64 sa na strane 4 konštatuje, že 11.10.2013 bola súdu doručená písomná odpoveď oprávneného, v ktorej opätovne uviedol, že jeho pohľadávka bola uhradená v celom rozsahu platbou zo dňa 13.11.2012. Uznesením Okresného súdu Košice I sp.zn. 40Er/1150/2007-72 zo dňa 22.10.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.5.2016 sp.zn. 16CoE/218/2015-97 bola exekúcia zastavená z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok nebol povinnej riadne doručený, teda nenadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, preto nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého možno viesť exekúciu proti povinnej.
28. Podľa výtlačku z webstránky obchodného registra ohľadne žalovanej, žalovaná má od 14.3.2001 v predmete činnosti poskytovanie úverov z vlastných zdrojov.
29. Kópiou poštového ústrižku mal súd za preukázané zaplatenie sumy 2.880 Sk (95,60 eur) dňa 31.3.2006 na účet žalovanej 20198990/6500.
30. Podľa výtlačku elektronickej komunikácie zo dňa 14.5.2014 súdny exekútor Cirbes odpovedal na žiadosť právneho zástupcu žalobcu, že v právnej veci EX 137/2007 povinnej R. R. bolo vymožených pre oprávnenéo 3.593,97 eur
31. Podľa výtlačku elektronickej komunikácie zo dňa 22.5.2014 právny zástupca žalobkyne vyzval žalovanú na vrátenie plnenia prijatého bez právneho dôvodu vo výške 3.129,26 eur do 29.5.2014.
32. V prvom rade musel súd v konaní skúmať, či konaniu nebráni neodstrániteľná prekážka začatej veci alebo právoplatne rozhodnutej veci, keďže skutočnosť, či žalobkyňa mala uhradiť okrem istiny aj poplatok, už skúmal Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave a vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 9.11.2006 č.k. SR 5348/06. Súd však dospel k záveru, že Stály rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci rozhodnúť, nakoľko rozhodoval na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Súd musel v konaní zistiť, či táto rozhodcovská doložka je podmienkou individuálne dojednanou a v negatívnom prípade, či zakladá hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Žalovaná súdu nepreukázala, že rozhodcovská doložka bola medzi účastníkmi individuálne osobitne dojednaná, keďže nepreukázala, že žalobkyňa vedela a rozumela, čo je jej obsahom. Vzhľadom na obsah a formu predložených Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré boli žalovanou vopred vypracované, je zrejmé, že žalobkyňa nemohla meniť ich obsah. Rozhodcovská zmluva musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán a slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo v obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom
individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, a to pred rozhodcovským súdom zvoleným dodávateľom - v sídle dodávateľa, nie v mieste bydliska spotrebiteľa. Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom: „Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ (Štandardné zmluvy, str. 214 ,Vydavateľ Aleš Čeněk). V rámci podmienok uvedených v tzv. čiernom zozname (§ 53 ods. 4 OZ) teda najviac problémovej doložke zodpovedá podmienka pod písm. r/ ,,...vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní“. Uvedené ustanovenie sa má vykladať z pohľadu spotrebiteľa a jeho ochrany a nie z pohľadu dodávateľa. V dôvodovej správe sa píše inter alia, že ,,spotrebiteľ môže svoje práva uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, aj v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú“. A to je presne to, na čo poukazuje Kristian Csach, že doložku nie je možné akceptovať, ak vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. Teda ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ nie je len o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale o dôsledkoch, či doložka nenúti podrobiť sa arbitráži. Súd z vlastnej činnosti doposiaľ nezaregistroval, že by nejaký spotrebiteľ vyvolal konanie pred rozhodcom a pokiaľ sa tak predsa len niekde stalo, ide s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou o výnimočný prípad. Možnosť voľby pre spotrebiteľa je teda len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia. Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva štátny súd. Súd pritom nepochybuje, že ak by si spotrebiteľ osobitne vyjednal rozhodcovskú zmluvu, tak by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho sólo vyjednávanie nedávalo zmysel. Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre spotrebiteľov za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie. Vzhľadom na uvedené súd uzavrel, že rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. zo dňa 9.11.2006 č.k. SR 5348/06 je nulitný, keďže ho vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc a takýto rozsudok nezakladá prekážku litis pendentia ani res iudicata.
33. Záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone (§ 489 Občianskeho zákonníka). Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám (§ 454 Občianskeho zákonníka). Záväzok vydať bezdôvodné obohatenie vo všeobecnosti nevzniká v dôsledku protiprávnosti, ale vzniká mimozmluvne za splnenia určitých zákonom stanovených podmienok. Povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie nie je viazaný na splnenie subjektívnych predpokladov a má ju každý, kto sa na úkor iného obohatí; stačí, že k obohateniu došlo bez právom uznaného dôvodu, alebo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva (pravda, v niektorých prípadoch bude tvoriť právnu skutočnosť zakladajúcu bezdôvodné obohatenie protiprávne, prípadne aj zavinené protiprávne správanie obohateného). Znak „bezdôvodnosti“ obohatenia nie je výlučne otázkou výkladu; ustanovenia § 451 a § 454 Občianskeho zákonníka vymedzujú prípady bezdôvodného obohatenia taxatívne spôsobom, ktorý výkladu neponecháva veľký priestor. Jeho právna úprava neplní sankčnú (a tým ani preventívnu) funkciu a jeho pôsobenie je čisto reparačné a sledujúce morálnu zásadu spravodlivosti, aby sa nikto neobohatil na úkor iného (porovnaj ustanovenie § 456 Občianskeho zákonníka, ktoré neumožňuje ponechať si neprislúchajúci prospech dokonca ani v prípade, že ten, komu prináleží nie je známy). Skutková podstata bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, dopadá na tie prípady, kedy v čase poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorý však následne, v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti odpadol, stratil svoje právne účinky. Majúc ale na zreteli, že bezdôvodné obohatenie vzniká za splnenia určitých zákonom stanovených podmienok, a teda na jeho vznik stačí, že k obohateniu došlo bez právom uznaného dôvodu, alebo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva, súdu rozhodujúcemu o žalobe na splnenie povinnosti na jeho vydanie naisto nepostačuje zistenie, že
rozhodnutie, na základe ktorého bolo plnené (nie je rozhodujúce, či plnenie bolo dobrovoľné alebo bolo vymožené v exekučnom konaní), bolo následne zrušené, resp. došlo podľa procesných predpisov k strate jeho účinnosti. Ak sa totiž domáha vrátenia plnenia ten, kto plnil povinnosť uloženú mu súdom, závisí dôvodnosť jeho návrhu na splnenie povinnosti vrátiť plnenie od toho, či právny dôvod jeho plnenia spočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Ak právny dôvod plnenia podľa hmotného práva tu bol, tak potom trvá naďalej, bez ohľadu na to, či právoplatný a vykonateľný rozsudok (ktorý toto právo iba deklaroval) bol či nebol zrušený. Otázku, či tu bola povinnosť plniť podľa hmotného práva a rozsah tejto povinnosti rieši súd v konaní o návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia ako predbežnú. Zrušením rozhodnutia, na základe ktorého bolo plnené, by došlo k bezdôvodnému obohateniu toho, komu bolo plnené, len vtedy, ak by právny dôvod plnenia reálne nespočíval v hmotnom práve (porovnaj aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. novembra 2011, sp. zn. 5 MCdo 17/2009). …Vyššie uvedenému posúdeniu práv a povinností účastníkov nebráni ustanovenie § 61 Exekučného poriadku, ktoré svojou úpravou zákazu restitutio in integrum v exekučnom konaní sleduje iný účel a priorizuje zásadne ochranu dobromyseľnosti tretej osoby, napr. vydražiteľa a nemôže sa dotýkať hmotnoprávnych vzťahov vzniknutých z bezdôvodného obohatenia, pre vznik ktorého je bez významu, či bolo plnené dobrovoľne alebo na základe núteného výkonu rozhodnutia (citované z uznesenia NS SR sp.zn. 7 Cdo 85/2013).
34. V súlade s vyššie uvedeným súd vo veci ďalej zisťoval, či právny dôvod plnenia žalobkyne v rozsahu 3.593,97 eur (prostredníctvom zrážok v rámci exekúcie vedenej Okresným súdom Košice I sp. zn.: 40 Er/1150/2007) a vo výške 95,60 eur (dobrovoľnou úhradou na účet žalovanej) spočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Súd je toho názoru, že uvedená zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania je typickou spotrebiteľskou zmluvou vzhľadom na právnu povahu účastníkov konania, kde žalovaný vystupuje ako spotrebiteľ vo vzťahu ku službe t. j. úveru, ktorý využíva na uspokojovanie svojich osobných potrieb, a žalobca vystupuje ako podnikateľ poskytujúci uvedenú službu, teda v zmysle zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Aj keď podrobnejšia právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola uvedená do Občianskeho zákonníka až úpravou účinnou od 1.4.2004 (zákonom č. 150/2004 Z. z.) a to so spätnou účinnosťou na spotrebiteľské vzťahy skôr uzatvorené (čo vyplýva z ust. § 879f OZ), jej cieľom bolo zabezpečiť harmonizáciu slovenského zmluvného práva s Európskym spotrebiteľským právom resp. s aquis communautaire dosiahnutého v tejto oblasti, a to hlavne z dôvodu zosúladenia s nepriamymi účinkami Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Túto smernicu je nevyhnutné podľa názoru súdu využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Súd v súlade s nepriamymi účinkami smerníc európskeho spoločenstva týkajúce sa spotrebiteľských vzťahov dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy - zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z. vzhľadom na jej predmet a povahu (a bez ohľadu na určenie typov zmlúv, ktoré podľa § 52 Obč. zák. v znení zák. č.150/2004 Z.z. majú povahu spotrebiteľských zmlúv, ktoré vymedzenie nebolo v súlade s nepriamymi účinkami smerníc európskeho spoločenstva týkajúce sa spotrebiteľských vzťahov, pričom až následnou zmenou ust. § 52 Obč. zák., že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, účinnou od 1.1.2008, došlo v súlade s nadnárodnou právnou úpravou k vymedzeniu spotrebiteľských zmlúv bez ohľadu na právnu formu, ak sa uzatvárajú medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Z ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva jednoznačne záver o tom, že práva a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej zmluvy sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Aj vzhľadom na to bol novelou č. 102/2014 Z.z., účinnou od 13.6.2014, § 52 ods. 2 OZ doplnený vetou: „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“ Na vzťahy založené spotrebiteľskou zmluvou sú normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Medzi troma zákonmi prichádzajúcimi tu do úvahy (1. ZoSÚ, 2. OZ a 3. Obch.Z) tak panuje ten pomer, že primárne sa použije predpis špeciálny (ZoSÚ) a ak tento určitú otázku neupravuje, resp. tak nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe OZ nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného (čo v praxi znamená, že Obch.Z sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku a vo vykonávacích predpisoch k nemu. K tvrdeniu žalovanej, že predmetné zmluva nebola zmluvou o spotrebiteľskom úvere, keďže nešlo o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby ani o tovar či službu a keďže žalobkyňa neuhrádzala celkové náklady spojené s úverom, ale iba časť týchto nákladov, súd dodáva, že spotrebiteľským úverom sa v zmysle ustanovenia § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch rozumie aj dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere v inej právnej forme, pričom zákon výslovne uvádza, že zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver (to je tá iná právna forma) a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Z predmetnej zmluvy nevyplýva, že dlžník neuhrádza celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Nič na tom nemení skutočnosť, že úver nebol poskytnutý na nákup konkrétneho tovaru alebo služby, teda tieto nemohli byť v zmluve špecifikované spolu s identifikáciou u predávajúceho a vlastníka. Súd má však za to, že bez ohľadu na tvrdenie žalobcu ohľadne chybného vzorca na výpočet RPMN v zákone ročná percentuálna miera nákladov mala byť v zmluve uvedená, ak veriteľ požadoval od dlžníka úver či poplatky. A keďže v predmetnej zmluve RPMN chýba, podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy sa považuje predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov, preto mala žalobkyňa žalovanej povinnosť vrátiť iba poskytnutú istinu úveru, t.j. 464,71 eur. Navyše dojednaný poplatok je vzhľadom na jeho výšku v rozpore s dobrými mravmi, keďže podľa výpočtov súdu by RPMN vychádzala okolo 316,48%, čiže podstatnou mierou prekračovala obvyklé priemerné úrokové miery z nových spotrebiteľských úverov obchodných bánk pre domácnosti (13,77%), teda výška poplatku je v rozpore s dobrými mravmi. Aj z tohto dôvodu je predmetná zmluva v časti týkajúcej sa poplatku absolútne neplatná (§ 3 ods. 1 a § 39 OZ). Z uvedeného je zrejmé, že právny dôvod plnenia žalobkyne spočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe pokiaľ ide o úhradu istiny 464,71 eur, ale aj prislúchajúcich zákonných úrokov z omeškania v celkovej výške 193,41 eur (dvojnásobku diskontnej sadzby NBS platnej k prvému dňu omeškania s tou-ktorou splátkou až do úplného splatenia istiny, t.j. 7% z 58,09 eur od 21.3.2006 do 31.3.2006, kedy žalobkyňa uhradila 95,60 eur 7% z 20,58 eur od 21.4.2006 do 13.11.2012, kedy žalobkyňa podľa tvrdenia oprávnenej v exekučnom konaní uhradila jej pohľadávku v celom rozsahu, 7% z 58,09 eur od 21.5.2006 do 13.11.2012, 8% z 58,09 eur od 21.6.2006 do 13.11.2012, 8% z 58,09 eur od 21.7.2006 do 13.11.2012, 9% z 58,09 eur od 21.8.2006 do 13.11.2012, 9% z 58,09 eur od 21.9.2006 do 13.11.2012, 9,5% z 58,09 eur od 21.10.2006 do 13.11.2012), keďže žalobkyňa bola v omeškaní s úhradou istiny, ktorú podľa predmetnej zmluvy mala uhrádzať v dojednaných splátkach. Preto pokiaľ žalobkyňa uhradila žalovanej celkovo 3.689,57 eur, sumu 3.031,45 eur uhradila žalovanej bez právneho dôvodu, preto je povinná ju žalobkyni vydať.
35. K tvrdeniu žalovanej že „žaloba je premlčaná“, súd uvádza, že nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia nemôže byť premlčaný, keďže podľa tvrdenia žalovanej v exekučnom konaní jej pohľadávka bola uhradená platbou zo dňa 13.11.2012 a žaloba bola podaná dňa 28.7.2014, z čoho je zrejmé, že pred podaním žaloby neuplynula ani 2-ročná subjektívna ani 3-ročná objektívna premlčacia lehota.
36. Žalobkyňa vyzvala žalovanú na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3.593,97 eur výzvou z 22.5.2014 do 29.5.2014. V danej veci teda nejde o nárok zo záväzkového vzťahu strán sporu založeného zmluvou o úvere zo dňa 22.2.2006, ale o nárok na vydanie majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu. Nakoľko žalovaná doposiaľ žalobkyni sumu 3.031,45 eur nevrátila, dňom 30.5.2014 sa dostala do omeškania s jej vydaním a žalobkyni vznikol nárok aj na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššej ako bola základná úroková sadzba ECB k 30.5.2014, t.j. 0,25% ročne, preto súd zaviazal žalovanú aj na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 3.031,45 eur od 30.5.2014 do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.
37. Podľa § 255 ods. 1 a 2 C.s.p, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
38. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 C.s.p. a priznal žalobkyni ako viac úspešnej strane sporu náhradu trov konania vo výške 88 %. Plný úspech žalobcu v konaní by predstavovala suma 3.224,86 eur s prísl., skutočný úspech žalobcu v konaní predstavuje suma 3.031,45 eur s prísl., teda percento úspechu žalobkyne vo veci je 94 % a neúspechu 6 % (úspech žalovanej), čo v konečnom dôsledku znamená právo žalobkyne na náhradu svojich účelne vynaložených trov vo výške 88 % vychádzajúc z odčítania neúspechu žalobkyne od jej úspechu (94 - 6%).
39. Podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v dvoch písomných vyhotoveniach.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde (ust. § 362 ods. 1 a 2 C.s.p.).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (ust. § 363 C.s.p.).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (ust. § 365 C.s.p.).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (ust. § 366 C.s.p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.