Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Co-506-2015.pdf
PDF · 120.07 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/506/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu F., zastúpený F. proti žalovanému H., do 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného B., obaja zastúpení E., o zaplatenie 8.677,65 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 19. marca 2015, č.k. 8C/32/2013-130, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .
Žalovaný a B. m a j ú n á r o k proti žalobcovi na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 8.677,65 eur s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 06.06.2013 do zaplatenia, a to v splátkach vo výške 350 Eur mesačne, splatných vždy do konca kalendárneho mesiaca, pričom prvá splátka bude splatná do konca mesiaca, v ktorom tento rozsudok nadobudne právoplatnosť a omeškanie čo i len s jednou splátkou má za následok zročnosť celého plnenia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 915,55 Eur a iné trovy vo výške 520,50 Eur, ktoré je povinný zaplatiť advokátovi žalobcu, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že právny predchodca žalobcu R. M. O., a.s. ako veriteľ (pohľadávku proti žalovanému previedol na základe zmluvy o postúpení pohľadávok na žalobcu) a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 14.07.2008 zmluvu, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 320.000,- Sk, pri úrokovej sadzbe 14,50 % ročne, ktorý sa žalovaný spolu s úrokom zaviazal vrátiť v mesačných splátkach vo výške 7.529,38 Sk. Okrem toho sa v každej splátke zaväzoval platiť poplatok za spracovanie úveru vo výške 741,33 Sk, havarijné poistenie vo výške 1.193,64 Sk a poistenie schopnosti splácať úverové splátky vo výške 94,65 Sk. Celkom splátka predstavovala čiastku 317,30 Eur. Počet splátok bol určený na 60, pričom v zmluve bolo dojednané, že prvá splátka bude splatná mesiac po prevzatí predmetu kúpy (k tomu došlo 14.07.2008) a dátum splatnosti všetkých ďalších splátok je zhodný s uvedeným poradovým dňom mesiaca. Ročná percentuálna miera nákladov bola určená na 21,16 % a priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na 12,50 %. Žalovaný úver riadne nesplácal, zaplatil len 25 z dohodnutých 60 splátok, a to v celkovej výške 7.932,50 Eur. Pôvodný veriteľ ho 13.06.2010, 13.10.2010 a 01.11.2010 vyzýval na úhradu dlhu, a to 22. 26. a 27. splátky, no žalovaný mu zaplatil len 25 splátok. Preto pôvodný veriteľ dňa 15.12.2010 od zmluvy podľa dojednania vo všeobecných zmluvných podmienkach odstúpil, a to z dôvodu, že žalovaný sa dostal do omeškania so splácaním jednej splátky za časové obdobie dlhšie ako tri mesiace, pričom v odstúpení uviedol, že si proti žalovanému bude uplatňovať zaplatenie celej pohľadávky, ktorú tvoria doteraz nezaplatené a splatné
dlžné čiastky a peňažná čiastka až do výšky súčtu budúcich splátok úveru s dohodnutými zmluvným pokutami. Odstúpenie bolo žalovanému doručené dňa 31.01.2011. Pre prípad odstúpenia od zmluvy zo strany veriteľa bolo vo všeobecných zmluvných podmienkach dohodnuté, že veriteľ môže požadovať zaplatenie dlžnej istiny a úroku do odstúpenia, poplatku za spracovanie úveru a poplatok vo výške 4 % z predčasne splatnej čiastky úveru. Okrem toho bolo vo všeobecných zmluvných podmienkach dohodnuté, že dlžník je povinný zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 150,- Sk v prípade porušenia svojej povinnosti riadne platiť splátky a vo výške 1.000,- Sk v prípade porušenia svojej povinnosti riadne platiť splátky po dobu dlhšiu ako 60 dní. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný sa v zmluve zaviazal, že úver právnemu predchodcovi žalobcu vráti v 60 pravidelných mesačných splátkach, pričom prvá splátka bude splatná mesiac po prevzatí predmetu kúpy (k tomu došlo 14.07.2008) a dátum splatnosti všetkých ďalších mesačných splátok je zhodný s uvedeným poradovým dňom mesiaca. Takéto dojednanie je v súlade s § 2 ods. 2 zákona písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru. Zákon bližšie neustanovuje, čo treba rozumieť pod pojmom konečná splatnosť úveru, pričom zo žalovaným a vedľajším účastníkom podsúvaného rozhodnutia je zrejmé, že táto obsahová náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere je splnená vtedy, ak je zo zmluvy zrejmá časová (dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru (týmito sú: dátum poskytnutia úveru, splatnosť prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok). Dojednanie v zmluve medzi stranami sporu tieto požiadavky spĺňa, keďže je zrejmé, že splatnosť prvej splátky mala byť mesiac po prevzatí predmetu kúpy (k tomu došlo 14.07.2008, čo bol údaj známy obom účastníkom zmluvy), teda prvá splátka bola splatná 14.08.2008. Z dojednaní je jasné, že frekvencia splátok je mesačná, a to vždy k 14. dňu mesiaca, výška splátok je po celé obdobie rovnaká a splátok je 60. Takéto vyjadrenie je jasné a zrozumiteľné, keďže nielen priemernému, ale aj intelektovo podpriemernému spotrebiteľovi muselo pri uzavretí zmluvy byť jasné, že prvá splátka je splatná 14.08.2008, a keďže je mesačných splátok 60, tak posledná splátka bude splatnou v deň uplynutia piatich rokov od prevzatia predmetu kúpy, teda 14.07.2008. Z argumentácie žalovaného a vedľajšieho účastníka sa javí, že podľa ich názoru mala byť konečná splatnosť úveru vyjadrená dátumom „14.07.2013“. Takáto požiadavka však z textu zákona nevyplýva, keďže zákon nevyžaduje vyjadrenie dátumu konečnej splatnosti, ale vyjadrenie konečnej splatnosti. Táto je dostatočne vyjadrená uvedenými údajmi a požadovanie akýchkoľvek ďalších špecifikácií by bolo bezúčelným formalizmom, keďže spotrebiteľ, ktorý nechápe to, že bude platiť 60 mesačných splátok počítaných od konkrétneho dátumu (dátum prevzatia predmetu kúpy) nemôže chápať ani tomu, čo je myslené číselným spojeným 14.07.2013. Inak povedané, žalovaný a vedľajší účastník svojím výkladom podsúvajú súdu taký názor, že za spotrebiteľa treba považovať osobu, ktorá nevie, čo je rok a mesiac, a že rok má dvanásť mesiacov, resp. nevie vydeliť číslo 60 (počet splátok) číslom 12 (počet mesiacov v roku). Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že údaj o konečnej splatnosti úveru tak, ako je uvedený v zmluve, nespôsobuje to, že by bolo možné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov.
2. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 10.622,05 Eur a úver mal splácať 60 mesiacov, pričom žalovaný mal na vrátenie úveru, zaplatenie úroku a poplatkoch za celé obdobie trvania úveru žalobcovi zaplatiť 16.472,40 Eur. Vzorec pre výpočet RPMN predstavuje nelineárnu funkciu a aj po dosadení konkrétnych údajov zo zmluvy nie je možné jednoduchým výpočtom dopracovať sa k presnej hodnote RPMN, ale len reťazcom výpočtov spresňovať zistenú hodnotu RPMN. Žalovaný a vedľajší účastník na jeho strane spochybnili správnosť RPMN, pričom vôbec neuviedli, v čom je právnym predchodcom žalobcu uvedená RPMN vo výške 21,16 % nesprávna a na svoje tvrdenie súdu nepredložili ani žiaden dôkaz. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že takto uvedená RPMN sa vôbec nejaví ako zavádzajúca, keďže dohodnutá úroková sadzba predstavovala 14,50 % ročne, teda pri uvedenej RPMN vo výške 21,16 % je zrejmé navýšenie úrokovej sadzby o mesačne účtovaný poplatok za spracovanie úveru vo výške 24,61 Eur a poistné splátok vo výške 3,14 Eur. Napriek nejasnosti námietky žalovaného k výške RPMN súd prvej inštancie zistil, že pri dosadení údajov o úvere do verejne prístupných webových aplikácií <http://ekonomika.sme.sk/> kalkulacky/spotrebitelsky- uver- rpmn-rpsn.php, <http://ako-investovat.sk>, na správnosť ktorých sa spoľahnúť síce nemožno, no presný výpočet by si vyžiadal znalecké dokazovanie z matematiky, predstavuje výška RPMN 21,18 %. Z uvedeného je zrejmé, že údaj o RPMN, uvedený v zmluve, nemožno v žiadnom prípade považovať za zavádzajúci v takom zmysle, že by spotrebiteľovi sprostredkúval nesprávnu informáciu a vyvolával klamlivú predstavu o výhodnosti úveru, keďže komparatívna nevýhodnosť úveru s inými úvermi primárne vyplýva z porovnávania RPMN s priemernou hodnotou RPMN vo výške 12,50 %, ktorá je výsledkom
ešte komplikovanejšieho matematického vzorca, do ktorého sú dosadzované omnoho menej spoľahlivé údaje ako pri vzorci pre výpočet RPMN. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že údaj o RPMN tak, ako je uvedený v zmluve, je súlade s § 2 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch a nespôsobuje to, že by bolo možné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, keďže uvedenie bagateľne nesprávnej, zásadne však neskresľujúcej informácie o výške RPMN, keď rozdiel predstavuje 0,02 %, čo je pravdepodobne výsledkom zaokrúhľovania pri prepočtoch slovenských korún na eurá, resp. iných zaokrúhľovacích procesov, nie je spôsobilé vyvolať u spotrebiteľa klamlivú predstavu, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jeho rozhodnutie uzavrieť alebo neuzavrieť úverovú zmluvu. V zmluve bolo dohodnuté, že žalovaný sa zaväzuje vrátiť poskytnuté peniaze spolu s úrokom v mesačných splátkach vo výške 7.529,38 Sk. Okrem toho sa v každej splátke zaväzoval platiť poplatok za spracovanie úveru vo výške 741,33 Sk, havarijné poistenie vo výške 1.193,64 Sk a poistenie schopnosti splácať úverové splátky vo výške 94,65 Sk. Spolu splátka úveru s poistným predstavovala čiastku 317,30 Eur. Takéto dojednanie je v súlade s § 2 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Žalovaný a vedľajší účastník uvedenému dojednaniu vytýkali to, že z neho nie je zrejmé, aká časť splátky je určená na splatenie istiny a aká na splatenie úroku. Takáto požiadavka však z citovaného ustanovenia nevyplýva, keďže zákon vyžaduje uvedenie výšky, počtu a termínov splátok a nie výšku istiny a úroku v splátkach. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný žalobcovi nezaplatil 26. až 30. dohodnutú splátku, pričom splatnosť týchto splátok nastala od septembra 2010 do januára 2011, a to vždy v 14. deň týchto mesiacov. V týchto splátkach vo výške 317,30 eur mal žalovaný zaplatiť istinu a úrok vo výške 249,92 Eur, časť poplatku za spracovanie úveru 24,61 Eur a zvyšok splátky na dohodnuté poistné. Žalovaný takto dohodnuté splátky úveru a poistné nezaplatil. Preto je žaloba v časti o zaplatenie 1.586,50 Eur (5 x 317,30 Eur) dôvodná. Okrem toho bol po započítaní úhrad žalovaného a započítaní splátok úveru k 31.01.2011 dlh na istine bez úrokov vo výške 6.083,36 Eur, pričom túto istinu mal žalovaný zaplatiť v ďalších splátkach. Žalovaný mal v 30 splátkach mesačne zaplatiť pri každej splátke istiny a úroku aj časť poplatku za spracovanie úveru vždy v dohodnutej čiastke 24,61 Eur. Žalovaný zaplatil 25 splátok a v ďalších splátkach bolo započítaných ďalších 5 splátok tohto poplatku. Preto bola žaloba dôvodná i v tej časti, v ktorej sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia poplatku za spracovanie úveru vo výške 738,30 Eur (30 x 24,61 Eur). Právny predchodca žalobcu dôvodne podľa dojednania v zmluve v dôsledku porušenia zmluvných povinností žalovaným odstúpil od zmluvy, pričom následkom tohto odstúpenia bolo to, že žalovanému bolo dôvodne vyúčtovaných 243,33 Eur ako 4 % zo zostatku istiny úveru vo výške 6.083,36 Eur, a to na základe dojednania zmluvy, podľa ktorého pre prípad odstúpenia od zmluvy zo strany veriteľa môže veriteľ požadovať zaplatenie dlžnej istiny a úroku do odstúpenia, poplatku za spracovanie úveru a poplatku vo výške 4 % z predčasne splatnej čiastky úveru. Uvedené plnenia vo výške 8.651,49 Eur boli žalovanému vyúčtované dôvodne, keďže ich základom boli platné zmluvné dojednania účastníkov zmluvného vzťahu. Okrem toho bolo vo všeobecných zmluvných podmienkach dohodnuté, že dlžník je povinný zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 150,- Sk v prípade porušenia svojej povinnosti riadne platiť splátky a vo výške 1.000,- Sk v prípade porušenia svojej povinnosti riadne platiť splátky po dobu dlhšiu ako 60 dní. Táto zmluvná pokuta bola dohodnutá písomne, a preto bola žaloba v tejto časti o zaplatenie 38,17 Eur dôvodná, a to podľa § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z uvedeného žalovanému bolo dôvodne vyúčtovaných 8.689,66 Eur, pričom žalobca si uplatnil len čiastku 8.677,65 Eur. Preto súd prvej inštancie takto vyčíslenému nároku žalobcu vyhovel, vrátane úrokov z omeškania z priznanej sumy vo výške 8,5 % ročne od 06.06.2013 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu na zaplatenie úrokov z omeškania za obdobie od 01.02.2011 do 05.06.2013 zamietol, keďže z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalobca, resp. jeho právny predchodca žalovaného na zaplatenie takto vyúčtovaného dlhu vyzval pred podaním žaloby, ktorá bola žalovanému doručená až dňa 04.06.2013. Za rozhodné pre posúdenie omeškania žalovaného nemožno považovať odstúpenie od zmluvy zo dňa 26.01.2011, ktoré bolo žalovanému doručené dňa 31.01.2011, keďže v tomto jednostrannom právnom úkone právny predchodca žalobcu dlžnú čiastku nevyčíslil a len skonštatoval, že si bude uplatňovať zaplatenie výškou bližšie nešpecifikovanej pohľadávky zloženej z nezaplatených dlžných splátok až do výšky súčtu budúcich splátok spolu s dohodnutými zmluvným pokutami a prípadnými nákladmi na vymáhanie. Vychádzajú z uvedeného súd prvej inštancie žalobe v časti o zaplatenie 8.677,65 Eur s úrokom z omeškania z tejto sumy vo výške 8,5 % ročne od 06.06.2013 do zaplatenia vyhovel, pričom žalovanému podľa § 160 ods. 1 umožnil dlh splatiť v splátkach vo výške 350 Eur mesačne, splatných vždy do konca kalendárneho mesiaca, pričom prvá splátka bude splatná do konca mesiaca, v ktorom tento rozsudok nadobudne právoplatnosť a omeškanie čo i len s
jednou splátkou má za následok zročnosť celého plnenia, a to s prihliadnutím na majetkové pomery žalovaného. Súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodné námietky žalovaného a vedľajšieho účastníka, postavené na tvrdeniach o tom, že právny predchodca žalobcu od zmluvy odstúpil, toto odstúpenie treba posúdiť podľa Občianskeho zákonníka, a preto je žalovaný žalobcovi povinný zaplatiť len to, čo ako úver od jeho právneho predchodcu prijal, keďže zmluva sa od počiatku zrušila, a že v dôsledku odstúpenia od zmluvy začala plynúť dvojročná premlčacia doba podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vyslovil názor, že na vzťah strán sporu sa vzťahuje Obchodný zákonník, preto následkom odstúpenia od zmluvy bolo podľa § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka to, že zmluva zanikla, teda zanikla povinnosť žalovaného platiť právnemu predchodcovi žalobcu dohodnuté splátky, pričom podľa § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého odstúpenie od zmluvy sa však nedotýka iných ustanovení, ktoré podľa prejavenej vôle strán, alebo vzhľadom na svoju povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy, sa na vzťah strán sporu aplikujú dojednania vo všeobecných zmluvných podmienkach, podľa ktorých veriteľ môže požadovať zaplatenie dlžnej istiny a úroku do odstúpenia, poplatku za spracovanie úveru a poplatku vo výške 4 % z predčasne splatnej čiastky úveru a zmluvnej pokuty vo výške 150,- Sk v prípade porušenia svojej povinnosti riadne platiť splátky a vo výške 1.000,- Sk v prípade porušenie svojej povinnosti riadne platiť splátky po dobu dlhšiu ako 60 dní. Žalobca voči žalovanému postupoval podľa týchto dojednaní a žalobou si uplatnil včas zaplatenie čiastok podľa týchto zmluvných dojednaní a jeho nárok nie je premlčaný, keďže návrh bol súdu doručený dňa 04.04.2013, pričom odstúpenie od zmluvy bolo odporcovi doručené dňa 31.01.2011, a teda právny predchodca žalobcu žalobu mohol na súde podať dňa 01.02.2011, kedy aj začala plynúť premlčacia doba podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka v trvaní štyroch rokov podľa § 397 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou, aké by boli následky jednostranného právneho úkonu žalobcu zo dňa 26.01.2011, označeného ako odstúpenie od zmluvy, ak by sa na vzťah účastníkov podľa vyššie opísanej nesprávnej právnej úvahy mal vzťahovať Občiansky zákonník, keď je zrejmé, že právny predchodca žalobcu vychádzal z toho, že na vzťah účastníkov treba použiť Obchodný zákonník a ustanovenia z všeobecných zmluvných podmienok, teda je zrejmé, že právny predchodca žalobcu nepochybne nechcel týmto svojím jednostranným právnym úkonom spôsobiť to, čo súdu podsúva žalovaný a vedľajší účastník, teda to, aby spôsobil začatie plynutie dvojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka a pre neho zjavne nevýhodné následky odstúpenia podľa Občianskeho zákonníka, pri aplikácii ktorého by nemal mať nárok na zaplatenie ničoho iného ako toho, čo žalovanému poskytol ako úver. Pri takomto skutkovom stave a pri správnej aplikácii nesprávne aplikovaného Občianskeho zákonníka nemožno dospieť k žiadnemu inému právnemu záveru, ako tomu, že toto odstúpenie od zmluvy treba považovať za neplatné podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre nedostatok vážnosti takéhoto úkonu, keďže z okolností tohto prípadu je zrejmé, že konajúci právny predchodca žalobcu týmto svojím prejavom vôle nechcel spôsobiť právne následky, ktoré z jeho úkonom spája nesprávnou aplikáciou Občianskeho zákonníka žalovaný a vedľajší účastník na jeho strane. To by znamenalo, že na odstúpenie od zmluvy prihliadať nemožno, teda zostávajú zachované povinnosti zmluvných strán podľa zmluvy, teda žalovaný je povinný naďalej platiť splátky a žalobcovi zaplatiť 35 dohodnutých splátok úveru a poistného vo výške 317,30 Eur za obdobie mesiacov september 2010 až júl 2013, čo je spolu 11.105,50 Eur, pričom ani jednu zo splátok by nebolo možné považovať za premlčanú, keďže na premlčanie by sa vzťahovala trojročná premlčacia doba. Z uvedeného je zrejmé, že dôsledná aplikácia „spotrebiteľského“ Občianskeho zákonníka by bola pre žalovaného nevýhodnejšia ako aplikácia „podnikateľského“ Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie na právny vzťah strán sporu aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka, zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 a § 54 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, keď vychádzal zo skutočnosti, že obsah zmluvy, uzavretej medzi stranami sporu, sa netýka podnikateľskej činnosti žalovaného, a preto okrem ustanovení Obchodného zákonníka je nutné použiť i ustanovenia uvedených právnych predpisov. Pokiaľ žalovaný a vedľajší účastník boli toho názoru, že na vzťah strán sporu sa vzťahuje výlučne Občiansky zákonník, pričom sa javí, že aplikáciu Obchodného zákonníka považovali za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 Občianskeho zákonníka, s týmto názorom sa súd prvej inštancie nestotožnil. Mal za to, že Obchodný zákonník konštruuje výslovne spotrebiteľské vzťahy, a to nielen zmluvu o úvere, ale aj zmluvu o bežnom a vkladovom účte, resp. vzťahy cestovného šeku ako absolútne obchody, preto uzavrel, že aj z novelizácie znenia § 369 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, vyplýva, že možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky stanovenej podľa predpisov občianskeho práva, zákonodarca jednoznačne akceptuje vznik spotrebiteľských vzťahov i v rámci Obchodného zákonníka, preto na danú vec ustanovenia Obchodného zákonníka aplikoval. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 261 ods. 3 písm. d), § 497, § 344, § 349, § 351 ods. 1, § 391 ods.
1, § 397, § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 544, § 107, § 52 až § 53 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 2, ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.
3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, a to proti výroku, ktorým bolo v časti žalobe vyhovené a výroku o trovách konania a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci s tým, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a skutkový stav zistil neúplne. Súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s námietkou premlčania nároku žalobcu, vznesenou žalovaným, ktorá skutočnosť založila jeho nesprávne rozhodnutie v danej veci. Mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval úpravu Obchodného zákonníka vo vzťahu k odstúpeniu od zmluvy právnym predchodcom žalobcu a k premlčaniu, keď predmetom sporu je spotrebiteľský úverový vzťah, na ktorý dopadajú ustanovenia Občianskeho zákonníka. V danej veci je nepochybné, že právnym úkonom zo dňa 26.01.2011 právny predchodca žalobcu sledoval odstúpenie od úverovej zmluvy, keď uvedené nadobudlo účinnosť dňa 31.01.2011, v ktorom dôsledku začala dňa 01.02.2011 plynúť 2- ročná premlčacia doba. Posudzovanie účinkov odstúpenia od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka je len zákonným dôsledkom spotrebiteľskej právnej úpravy. Poznamenal, že právnemu predchodcovi žalobcu nič nebránilo využiť aj iný spôsob ukončenia zmluvného vzťahu v dôsledku porušenia zmluvných povinností, napríklad zosplatenenie pohľadávky (§ 565 Občianskeho zákonníka). Poukázal na zmenu Občianskeho zákonníka vykonanú zákonom č. 102/2014 Z. z. doplnením § 52 ods. 2 o ďalšiu vetu, ktorá zakotvila, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z dôvodovej správy k zákonu vyplýva, že cieľom jej prijatia je odstrániť výkladové pochybnosti v otázke použitia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka na spotrebiteľské vzťahy a s tým súvisiace vzťahy a osobitne vzťahy tzv. akcesorického charakteru. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až od 01.04.2015, predmetné ustanovenie zachytáva výkladovú prax a jeho cieľom je iba výslovne zakotviť až doposiaľ platnú a aplikovanú zásadu prednosti použitia Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. Na základe uvedeného je potrebné nárok žalobcu ako právo na vydanie bezdôvodného obohatenia považovať v danej veci za jednoznačne právo premlčané, nakoľko žalobca podal žalobu na súd až po uplynutí 2-ročnej premlčacej doby, stanovenej v § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá začala plynúť odo dňa účinnosti odstúpenia od zmluvy, čo je dôvodom na zamietnutie žaloby v celom rozsahu. Poukázal tiež na znenie § 3 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (účinného od 01.07.2007), z ktorého vyplýva, že na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, použijú sa primerane ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré znenie vedie za použitia výkladového pravidla „argumentum a contrario“ podporne k záveru, že na spotrebiteľské zmluvy, ktoré boli uzavreté podľa Obchodného zákonníka, sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, nie Obchodného zákonníka. Teória absolútneho obchodu pri posudzovaní úverových vzťahov musí ustúpiť špeciálnej záväznej spotrebiteľskej právnej úprave, ktorá má svoj základ v Smernici Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorej výklad vo svojich rozhodnutiach upresňuje Európsky súdny dvor. Dňom 01.05.2004, t. j. dňom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, sa stali na území Slovenskej republiky záväznými právne akty EÚ, vrátane uvedenej smernice. Dogmatickú teóriu absolútneho obchodu považuje v kontexte kogentnej a špeciálnej spotrebiteľskej úpravy za dnešného stavu spoločenského vývoja za prekonanú. Pokiaľ by sa pripustil opak, vytvorila by sa dvojkoľajnosť pri posudzovaní spotrebiteľských vzťahov, čo by neodôvodnene poškodzovalo spotrebiteľov v prípade kontraktov, ktoré sú označované ako absolútne obchody, nakoľko v určitých prípadoch by sa spotrebiteľský úver podporne spravoval Občianskym zákonníkom a v iných prípadoch Obchodným zákonníkom. Použitie Obchodného zákonníka, ako podpornej právnej úpravy pri spotrebiteľských vzťahoch, je jednoznačne pre spotrebiteľa znevýhodňujúce a naopak, dodávateľa dostáva do výhodnejšieho postavenia. Pokiaľ by mal zákonodarca v úmysle vylúčiť z pôsobnosti Smernice 93/13/EHS iba spotrebiteľské úvery, alebo poskytovanie všetkých ostatných úverov, ktoré nespĺňajú charakter spotrebiteľských úverov, bol by tak výslovne urobil. Poukázal tiež na znenie ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie na danú vec je potrebné aplikovať a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Zastával jednoznačný názor, že každá zmluva o spotrebiteľskom úvere, bez ohľadu na formu a typ spotrebiteľského úveru, sa vždy spravuje špeciálnymi ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách a podporne Občianskym zákonníkom. Uplatnil si náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.
4. Žalobca sa k podanému odvolaniu, ktoré mu bolo doručené dňa 19.05.2015, písomne nevyjadril.
5. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a po podaní odvolania žalovaným došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď od 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), ktorým sa spravovalo konanie na súde prvej inštancie. Podľa prechodných ustanovení § 470 ods. 1 CSP, ak CSP neustanovuje inak, platí CSP aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd rozhodol vo veci odvolania žalovaného podľa príslušných ustanovení CSP, avšak s prihliadnutím na právne účinky úkonov, ktoré nastali pred nadobudnutím účinnosti CSP (§ 470 ods. 2 CSP).
6. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti (vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené) zmeniť podľa § 388 CSP.
7. Rozsudok súdu prvej inštancie nebol stranami sporu spochybnený vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, uvedeného výroku sa odvolací súd nedotýkal, nakoľko nadobudol právoplatnosť.
8. Zo žaloby v danej veci vyplýva, že žalobca sa proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 8.677,65 Eur s príslušenstvom titulom plnenia z úverovej zmluvy č. XXXXXXXXX, ktorú dňa 14.07.2008 uzavrel právny predchodca žalobcu so žalovaným, a na základe ktorej žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 10.622,06 Eur na kúpu motorového vozidla, ktorý sa žalovaný zaviazal zaplatiť v 60-tich splátkach po 317,30 Eur, splatných vždy k 14. dňu toho ktorého mesiaca (mesačná splátka pozostávala z istiny, úroku v zmysle dohodnutej ročnej úrokovej sadzby vo výške 14,5 %, splátky poplatku za spravovanie úveru vo výške 24,61 Eur a nákladov na poistenie vo výške 39,62 Eur). Konečná výška úveru predstavovala 19.038 Eur, z ktorej žalovaný uhradil 28 splátok. Žalovaný následne riadne a včas svoje povinnosti neplnil, a preto právny predchodca žalobcu využil svoje právo a od zmluvy odstúpil, pričom odstúpenie od zmluvy sa stalo účinným dňa 31.01.2011. Tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporu sporné.
9. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel v časti o zaplatenie 8.677,65 Eur s 8,5 % úrokom z omeškania od 06.06.2013 do zaplatenia (žalobu v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania zamietol), keď na právny vzťah strán sporu aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka, vrátane premlčacej doby, keď žalovaný v priebehu súdneho konania vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu.
10. Zásadná námietka žalovaného v podanom odvolaní sa potom týkala aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka súdom prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti vznesenej námietky premlčania nároku žalobcu, keď podľa názoru odvolateľa mal súd prvej inštancie na danú veci aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to 2-ročnú premlčaciu dobu, stanovenú v § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nie ustanovenie § 397 Obchodného zákonníka (4-ročná premlčacia doba).
11. Odvolací súd považuje za nesporné, že dlhšiu dobu bola súdna prax pri posudzovaní právnych vzťahov, vyplývajúcich z úverových a podobných zmlúv uzavretých medzi právnickou osobou a spotrebiteľom podľa Obchodného zákonníka nejednotná pri posudzovaní týchto právnych vzťahov v otázke premlčania. Novela Občianskeho zákonníka, vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. v znení zákona č. 151/2014 Z. z. v bode 1. v § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pripojila vetu: „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva“. Uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť 01.05.2014 a právny predpis, ktorého je súčasťou, nemá prechodné ustanovenia. To znamená, že od jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.
12. Citovaná právna úprava dáva odpoveď na zjednotenie súdnej praxe v otázke premlčania pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré boli uzavreté podľa Obchodného zákonníka aj pred účinnosťou tejto novely. Z dôvodovej správy k zákonu č. 102/2014 Z. z. vyplýva, „že na zmluvy uzatvárané spotrebiteľmi, t. j. spotrebiteľské aj obchodné zmluvy, sa použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka. Znamená to, že ak si zmluvné strany písomne dohodli v zmysle § 262 Obchodného zákonníka, že sa ich vzťah bude riadiť Obchodným zákonníkom, pre spotrebiteľské zmluvy to bude inak. Rovnako to bude platiť aj pre tzv. absolútne obchody, upravené v § 261 ods. 6 Obchodného
zákonníka. Ak sa uzavrie spotrebiteľská zmluva podľa Obchodného zákonníka, keďže v Občianskom zákonníku nie je upravená, tak okrem vymedzenia zmluvného typu a jeho podstatných náležitostí sa na všetko ostatné bude vzťahovať Občiansky zákonník“. Uvedené znamená, že na premlčaciu dobu v spotrebiteľských zmluvách treba aplikovať úpravu v Občianskom zákonníku.
13. Odvolací súd konštatuje, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným na základe zmluvy o úvere je spotrebiteľským vzťahom, ktorá skutočnosť nie je sporná, a preto bolo potrebné v danej veci, vzhľadom na odstúpenie od zmluvy právnym predchodcom žalobcu, posúdiť otázku premlčania podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak ako správne dôvodil žalovaný.
14. V danej veci nebolo pochybností o tom, že právny predchodca žalobcu odstúpil od zmluvy o úvere uzavretej so žalovaným, pričom sám dôvodí od začiatku tohto súdneho konania (žaloba), že odstúpenie od zmluvy sa stalo účinným dňa 31.01.2011, ktorá skutočnosť nebola žalovaným spochybnená. Premlčacia doba na uplatnenie nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 457 Občianskeho zákonníka) začala plynúť dňa 01.02.2011 a uplynula s poukazom na ust. § 107 ods. l Občianskeho zákonníka dňa 31.01.2013. Pokiaľ žalobca podal žalobu na súd dňa 04.04.2013, učinil tak po uplynutí premlčacej doby stanovenej Občianskym zákonníkom, ktorý na danú vec dopadá. Námietka premlčania bola žalovaným vznesená dôvodne.
15. Odvolací súd považuje za významné poukázať i na aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v súvislosti s novelou zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa vykonanú zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou od 01.05.2014 v čl. VIII., podľa ktorej v zmysle § 5b orgán, rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy, prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť, alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Ide o ustanovenie, ktoré ukladá povinnosť najmä súdom (ex offo) skúmať, či v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami nedošlo k premlčaniu. Vzhľadom k tomu, že táto novela zákona o ochrane spotrebiteľa nemá prechodné ustanovenia, má súd povinnosť prihliadnuť k premlčaniu ex offo pri všetkých sporoch vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv v čase svojho rozhodovania (napr. 3 MCdo 14/2014).
16. Z tohto dôvodu odvolací súd považoval odvolanie žalovaného za dôvodné a výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobe vyhovel (za nezmeneného skutkového stavu danej veci), zmenil tak, že žalobu i v tejto odvolaním napadnutej časti zamietol.
17. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP a plne úspešnému žalovanému a B. priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania.
18. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).