Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/377/2016

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Kataríny Beniačovej, v právnej veci žalobcu: B. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. G. XXX, prechodne M. G. XXX, právne zastúpený Advokátska kancelária SLAMKA & Partners s.r.o., so sídlom 026 01 Dolný Kubín, Radlinského 1735/29, proti žalovanému: Stanislav Šturek, bytom Oravská Polhora 838, IČO: 47 718 137, právne zastúpený JUDr.JURKOVEC ADVOKAT DK, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 1822, Dolný Kubín, IČO: 36 832 103, o zaplatenie 10.834,00 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu i žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 5C/220/2015-66 zo dňa 26. apríla 2016, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch, ktorými vyhovel žalobe, vo zvyšku zamietol žalobu a o trovách konania z r u š u j e a v tomto rozsahu mu vec v r a c i a na ďalšie konanie.

Vo výroku, ktorým bolo konanie čiastočne zastavené, zostáva rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti zaplatenia istiny 4.700 Eur. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi istinu 4.378,50 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% zo sumy 6.134 Eur od 01.07.2015 do 16.02.2016 a zo sumy 4.378,50 Eur od 17.02.2016 do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania si vyhradil, že bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Vychádzal zo zistenia, že sporné strany medzi sebou uzatvorili dohodu, na základe ktorej pristúpili k výstavbe mäsovýroby, po spustení prevádzky ktorej si mali rozdeliť zisk (k dohode o jeho rozdelení napokon nedošlo). Na dosiahnutie tohto účelu - výstavby mäsovýroby a jej prevádzky obe strany poskytli finančné prostriedky (žalobca vlastné a žalovaný požičané), výkony svojej práce, pracovnú činnosť a iné veci (stravu, pracovné oblečenie, pracovné náradie). Každý z nich vyvíjal činnosť, ktorá k dohodnutému účelu mala smerovať. V danom prípade nemožno hovoriť o založení pracovného pomeru, keďže sa nejednalo o závislú prácu, v rámci ktorej by mal žalovaný postavenie zamestnávateľa a žalobca postavenie zamestnanca, a to aj z dôvodu, že neboli dohodnuté ani všetky základné náležitosti pracovnej zmluvy. Nemožno hovoriť ani o obchodno-právnom vzťahu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, hoci žalovaný ako tvrdil mal v tom období založenú živnosť, avšak žalobca ako sám tvrdil skončil prácu v zahraničí, skončil živnosť a bol evidovaný v evidencii nezamestnaných. Je teda zrejmé, že z takto uskutočnených konaní žalobcu a žalovaného možno dospieť k záveru, že medzi nimi bola uzavretá tzv. inominátna zmluva nesúca znaky zmluvy o združení podľa § 829 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len a v nadväznosti na čo posudzoval opodstatnenosť nároku a v súlade s § 841 aj spôsob jeho vyporiadania formou nároku na vrátenie hodnôt poskytnutých na nimi dohodnutý účel.

3. Bolo preukázané, že žalobca poskytol v prospech dohodnutého účelu - výstavby mäsovýroby pracovné výkony, ktorých rozsah v počte odpracovaných hodín je zaznamenaný v evidencii, a ktorej súčet zodpovedá rozsahu odpracovaných hodín spísaných na zázname zo dňa 28.01.2015. Takto žalobca v roku 2013 odpracoval 474 hodín. Za rok 2014 a za rok 2015 odpracoval 1.759 hodín, čo predstavuje spolu 2.233 hodín x dohodnutá cena práce 5 Eur = 11.165 Eur. Od uvedeného je potrebné odpočítať počet hodín, v rámci ktorého nedošlo k poskytovaniu žiadnych výkonov formou pracovnej činnosti, išlo o prestávky na raňajky, obed a večeru, ktoré ustálil (raňajky 30 minút, obed 45 minút a večera 45 minút) v rozsahu 120 minút, t.j. 2 hodiny denne, vychádzajúc jednak z tvrdenia účastníkov a tiež z objektívne predpokladaného rozsahu času stráveného pre zabezpečenie stravy. Pri zaznamenanom počte 238 dní (2013 65 dní, 2014 163 dní, 2015 10 dní) x 2 hodiny denne rozsah hodín, počas ktorého neboli poskytnuté žiadne výkony predstavuje 476 hodín, preto prislúcha žalobcovi suma 8.785 Eur titulom vrátenia hodnoty pracovnej činnosti (2.233 - 476 hodín x 5 Eur = 1.757 x 5 = 8.785). Následne od tejto sumy je potrebné odpočítať rozsah hodín od obdobia tzv. „otvorenia firmy/ predajne dňa 17.12.2014 do začatia práce žalobcu v pracovnom pomere, čo sa malo stať 09.01.2015, za ktoré obdobie žalobca poskytol výkon v rozsahu 188,6 hodín a nie 228 hodín, za ktoré si uplatnil nárok na odmenu 3 Eur x 188,6 = 565,80 Eur. Tiež bolo nesporne preukázané, že žalobca vniesol finančné prostriedky 2.700 Eur, keďže ich mal poskytnúť žalovanému za účelom ich použitia na výstavbu mäsovýroby.

4. Žalovaný naproti tomu za účelom dosiahnutia dojednaného účelu pri výkone pracovnej činnosti poskytol stravu, ktorú skutočnosť nepopieral žalobca, hoc poukazoval na to, že aj on prispel stravou, ktorú nosil z domu, pričom túto si žalovaný v rámci obrany uplatnil v rozsahu 1.335 Eur + 100,50 Eur = 1.435,5 Eur, pri hodnote jedného jedla 3 Eur, z ktorej sumy vychádzal. Inak pri odpracovaní 238 dní x 3 jedlá pri cene 3 Eur (suma zodpovedá približne hodnote/jednotke stravného, čo je skutočnosť známa súdu z úradnej činnosti) by hodnota stravného predstavovala 2.142 Eur.

5. V neposlednom rade bolo potrebné prihliadnuť na už žalovaným poskytnuté vrátené hodnoty spolu v sume 320 Eur (100 Eur + 50 Eur + 170 Eur) a tiež na hodnotu 4.700 Eur, o ktorú žalobca čiastočne späťvzatím žaloby ponížil svoj nárok. Z takto uzavretého skutkového stavu mal za to, že žalobca pre dosiahnutie mäsovýroby vniesol hodnoty v sume 10.919,20 Eur, pričom bol však viazaný žalobným návrhom, keď žalobca sa domáhal zaplatenia 10.834 Eur, ktoré následne ponížil o už žalovaným vynaložené a žalobcom spotrebované hodnoty (stravné) 1.435,5 Eur a tiež o žalovaným poskytnuté hodnoty 320 Eur + 4.700 Eur. Takto vznikol nárok žalobcovi na zaplatenie sumy 4.378,5 Eur (10.834

- 4.700 - 320 - 1.435,5). Zároveň zaviazal žalovaného v zmysle ust. § 517 ods. 2 v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. počnúc dňom 01.07.2015, t.j. po uplynutí lehoty určenej žalobcom na dodatočné splnenie povinnosti - uznanie záväzku prihliadnuc na čiastočné plnenie žalovaného 4.700 Eur v priebehu konania. O zastavení konania v časti zaplatenia istiny 4.700 Eur rozhodol v zmysle ust. § 96 ods. 1 a 2 OSP účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, na základe písomného späťvzatia žaloby.

6. Námietku strany žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú s prihliadnutím na právnu kvalifikáciu uplatneného nároku, na ktorého vrátenie sa vyžaduje všeobecná trojročná premlčacia lehota vychádzajúc z ust. § 841 OZ, že až pri rozpustení združenia vzniká nárok na vrátenie hodnôt poskytnutých na jeho účel. Podľa jeho názoru zmluva bola ukončená v januári 2015, kedy došlo k dohode ohľadom rozdelenia zisku a svedčia o tom aj záznamy, z ktorých posledné sú práve z obdobia január 2015.

7. O trovách konania si vyhradil v zmysle ust. § 151 ods. 3 OSP účinného v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie, že bude o nich rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

8. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podali odvolanie tak žalobca ako i žalovaný.

9. Žalobca podal odvolanie voči výroku III., ktorým súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol. Mal za to, že súd prvej inštancie v napadnutej časti dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s podstatnou skutočnosťou, ktorá bola titulom pre uplatnenie jeho oprávneného nároku, keď sa jednalo o uznanie záväzku, ktorým žalovaný uznal rozsah jeho nároku v celom rozsahu čo do dôvodu aj výšky. Z dokazovania bolo zrejmé, že uznanie záväzku žalovaným

bolo v súlade s dohodnutými podmienkami medzi ním a žalovaným a uznanie záväzku spĺňalo taktiež všetky zákonné podmienky. Preto sa súd mal vysporiadať s uznaním záväzku ako dokladom, na základe ktorého si uplatňoval svoj nárok voči žalovanému. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/100/2011, v ktorom sa konštatuje, že ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený, čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Preto nie je potrebné dokazovať vznik záväzku ani jeho trvanie v čase uznania. Domnienka existencie dlhu, ktorá je založená uznaním, je vyvrátiteľná, to znamená, že dlžník, ktorý svoj dlh uzná, môže namietať, že dlh nevznikol, alebo že v čase uznania netrval, resp. namietať, že dlh je neplatný alebo stratil platnosť. Len všeobecne popretie záväzku nie je dôvodom pre preskúmanie uznania nároku súdom. Dňa 18.03.2015 žalovaným došlo k uznaniu dlhu, ktoré má požadované náležitosti, a preto súd prvej inštancie mal správne zaviazať žalovaného k zaplateniu celej uznanej sumy vo výške 10.834 Eur, resp. rozdielu, ktorý bol z tejto sumy žalovaným zaplatený vo výške 4.700 Eur. Je presvedčený, že žalovaný nepreukázal náklady tak, aby zodpovedali jeho nároku na náhradu jeho potencionálnych výdavkov, tieto náklady žalobca neuznal a spochybnil ich reálnosť. Bolo na žalovanom, aby preukázal, t.j. vyvrátil právnu domnienku o existencii dlhu vo vzťahu k nemu. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie bezdôvodne odrátal z uznania nároku, a to z hodín, ktoré boli rátané a uznané ako odpracované, čas, ktorý mal mať na prestávku, ďalej bezdôvodne odrátal stravu, keď dohoda medzi nimi nebola daná a suroviny na stravu si pomerne zabezpečoval aj sám. A okrem toho žalobca ako kompenzáciu za poskytnutie časti stravy poskytol žalovanému pracovné prostriedky, ako napr. traktor, vlečku a pod. Vzhľadom na uvedené navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi aj sumu 1.755,50 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z tejto sumy od 17.02.2016 do zaplatenia.

10. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný s tým, že podľa jeho názoru uznanie záväzku nespĺňa zákonom požadované náležitosti, aby toto mohlo byť akceptované v zmysle § 558 OZ. Čo do dôvodu právneho vzniku záväzku tento je vymedzený ako „vykonával u neho pomocné práce“ a čo do výšky záväzku tak ako sa preukázalo v samotnom konaní bola v uznaní stanovená rámcovo odhadom a súčasne podpísaná žalovaným bez náležitého oboznámenia sa s dokumentom v advokátskej kancelárii právneho zástupcu žalobcu a v záujme pokračovania spolupráce so žalobcom. Ako súd ustálil nejednalo sa o pracovnú zmluvu ani o pracovno-právny vzťah, ktorému právnemu dôvodu by text uznania záväzku nasvedčoval. Preto nemožno hovoriť o nesprávnom právnom posúdení, či nesprávnym skutkovým zisteniam vo vzťahu k uznaniu záväzku.

11. K tomuto vyjadreniu sa vyjadril žalobca, ktorý nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že výška záväzku bola stanovená len rámcovo odhadom, nakoľko k uznaniu došlo až potom, čo si žalovaný tento záväzok odkontroloval s písomnými dokladmi, ktoré mal k dispozícii a pri kontrole výšky záväzku mu pomáhal jeho syn, ktorý bol vo veci zainteresovaný, čo potvrdil aj vo svojej svedeckej výpovedi. Preto sa nejednalo o nejaký odhad výšky záväzku, ale o konkrétne a presne vypočítanú výšku záväzku.

12. Žalovaný podal odvolanie voči výrokovej časti II., ktorou bol zaviazaný k plneniu povinnosti voči žalobcovi. Namietal, že súd prvej inštancie prekročil svoje oprávnenie a v rozsudku rozhodol i o časti nároku, ktorý nebol predmetom žalobného návrhu, nakoľko žalobca nežaloval v uplatnenej čiastke sumu pôžičky v súhrnnej sume 2.700 Eur, ktorú žalobca poskytol žalovanému. Aj na poslednom pojednávaní právny zástupca žalovaného (pozn. odvolacieho súdu - správne malo byť žalobcu) jednoznačne v prednese uviedol, že suma pôžičky nie je predmetom konania. Taktiež súd nezhodnotil skutočnosť, že žalovaný si na výstavbu mäsovýroby požičal sumu 20.000 Eur, pokiaľ vykonával vysporiadanie podľa § 829 ods. 1 a 2 OZ. Ak sa jedná o inominátnu zmluvu so znakmi zmluvy o združení fyzických osôb je potrebné potom k danej problematike pristupovať tak, že je potrebné zisťovať všetky dlhy a následne zvažovať kompletné vyporiadanie. O tejto skutočnosti mal súd sporové strany primerane procesne upovedomiť. Logicky nejednoznačná sa javí varianta tvrdená žalobcom, že bol s ním dohodnutý na spoločnom podnikaní od jari 2013, koncom roka 2013 sa ústne s ním dohodol na sume za práce na hodinovej sadzbe 5 Eur a po výstavbe sa „ústne dohodli na rozdelení zisku, a to pre mňa 30% a žalovaného 70%“. Preto je otázne, kedy a aká zmluva medzi nimi bola uzavretá, ako sa táto zmluva v priebehu spolupráce menila a ako bolo dohodnuté delenie sa so stratou a dlhmi. Je logické, že ak sa zmluva o spoločnom podnikaní menila, tak tieto nároky neboli účastníkmi odsúhlasené v relevantnej forme pre dosiahnutie definitívnej dohody. Táto nejednoznačnosť by mala v rovnakej miere zaťažovať obidve sporové strany, ktoré z nedbanlivosti spôsobili predmetný spor. Priznanie hodinovej sadzby 5 Eur za hodinu tvrdenej jednou stranou sa javí ako nespravodlivé pre druhú stranu, ktorá tvrdí, že s touto sadzbou nesúhlasila. Za daného stavu bolo možné rozsudok opierať o morálnosť záväzku a prehlásenia

žalovaného, o vykonanú úhradu časti žalovanej sumy žalovaným a priznanie sadzby 3 Eur za hodinu za roky 2014 a 2015 by bolo predstavovalo spravodlivé usporiadanie sporu, ktoré by nevyžadovalo vykonávať časovo náročné vysporiadanie združenia fyzických osôb, ktorého sa v podstate ani účastníci sporu nedomáhali. Pokiaľ súd ustálil, že žalobca má nárok na hodinovú sadzbu 5 Eur za 474 hodín v roku 2013 podľa jeho názoru tento nárok nebol preukázaný a nevyplýva zo žiadnych vyjadrení sporových strán. Pri spisovaní záznamu z roku 2015 nebol žalovaný prítomný a bol vyhotovený a podpísaný jeho maloletým synom, ktorý nemal oprávnenie na vykonanie predmetného úkonu. Nedôveryhodnosť záznamu, jeho jednostrannosť zároveň preukazuje okrem iného aj suma pôžičky, ktorá tam nie je uvedená presne (okolo 3.000 Eur) hoci ju v danom čase bolo možné presne kvantifikovať. Z tohto dôvodu nemožno považovať skutočnosti uvedené v danom prehlásení za právne relevantné, a to najmä za rok 2013, za ktorý nebol predložený žiaden rozpis prác a ich trvania, samotný žalobca na pojednávaní 18.02.2016 sa vyjadril, že k dohode ohľadom sumy 5 Eur za hodinu malo dôjsť na konci roka 2013, a to všetko za situácie skutkového tvrdenia, kedy žalovaný popieral existenciu dohody na predmetnej sume. Uviedol len, že v prípade úspešného podnikania sa dohodlo na rozdelení zisku a v prípade úspechu v podnikaní cíti záväzok vyrovnať sa so žalobcom a tento záväzok považuje za morálny aj v súčasnosti, kedy nedošlo k úspešnému zavŕšeniu ich dovtedajšej spolupráce v podnikaní, ktorý morálnym vyrovnaním považuje vyplatenie žalobcu sumou 3 Eur za hodinu za roky 2014 a 2015. Zároveň nie je zrejmé, akou úvahou sa súd spravoval v situácii, kedy priznal iba prestávky v práci denne 2 hodiny, a nie tak ako to uvádzal žalovaný v rozsahu 3 x 45 minút, ktorý rozsah žalobca nespochybňoval. Preto navrhuje napadnutý výrok II. rozsudku zmeniť tak, že ho poníži o sumu vykonaných prác za rok 2013, ktoré neboli preukázané, a to o sumu 1.720 Eur (vychádzajúc z celkového rozsahu vypočítaného sudom 474 hodín - 130 hodín prestávok v sadzbe 5 Eur) alebo ju ponížiť o sumu vykonaných prác za rok 2013, ktoré neboli preukázané a roky 2014 a 2015 prepočíta sadzbou 3 Eur za hodinu. Napadnutý výrok zmení tak, že žalobný návrh v danej časti zamieta alebo prípadne navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť v tejto časti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

13. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Poukázal na to, že pokiaľ namietal, že bola započítaná suma pôžičky 2.700 Eur. Z odôvodnenia rozsudku na strane 7 ods. 1 posledná veta je úplne jasne a zrozumiteľné z akých nárokov súd vychádzal, pričom je zrejmé, že sa pridŕžal žalovaných nárokov a v jeho rozhodovaní nebola zarátaná suma vo výške 2.700 Eur. Táto suma bude predmetom osobitného konania, pokiaľ nebude žalobcovi dobrovoľne vrátená. Ostatné tvrdenia v odvolaní považuje za účelové a subjektívne vykladanie predstáv žalovanej strany. V prípade úspechu si uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní.

14. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril s tým, že priamo z tohto vyplýva, že nežaloval predmetný nárok, pokiaľ ide o pôžičku 2.700 Eur, o ktorom nároku súd rozhodol. Zároveň uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní.

15. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním odvolania sporových strán (10.05.2016, 11.05.2016) krajský súd v odvolacom konaní bol povinný postupovať a konať od 01.07.2016 podľa zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len , a to v zmysle § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, v spojení s § 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

16. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd (§ 34 , po zistení, že odvolanie podali včas sporové strany proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 378 ods. 1, § 1177 ods. 2 písm. c) preskúmal napadnuté rozhodnutie v intenciách ust. § 379 a § 380 ods. 1 a rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. napadnutých odvolaním sporovými stranami podľa § 389 ods. 1 písm. c) zrušil a v tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie.

17. V preskúmavanej veci je potrebné priznať pravdivosť tvrdenia tak strany žalobcu ako aj strany žalovaného vo svojich odvolaniach, nakoľko súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď vychádzal z inominátnej zmluvy, ktorá má podobné znaky zmluvy o združení fyzických osôb v zmysle ust. § 829 ods. 1 a 2 OZ. Žalobca vo svojom žalobnom návrhu a ako aj v odvolaní poukázal na to, že svoj nárok uplatňoval z uznania záväzku žalovaným zo dňa 18.03.2015. Z tohto dôvodu je odvolacia

námietka žalobcu na mieste, že súd sa mal vysporiadať s týmto listinným dôkazom, teda písomným uznaním záväzku a na základe toho ustáliť domnienku existencie dlhu, ktorá je vyvrátiteľná a z tohto dôvodu dlžník, ktorý svoj dlh uzná (v danom prípade žalovaný) môže namietať, že dlh nevznikol alebo že v čase uznania netrval, alebo že dlh je neplatný, alebo stratil platnosť a v takomto rozsahu preukázať svoje tvrdenia. Avšak súd prvej inštancie sa predmetným uplatneným nárokom na základe titulu uznania záväzku nezaoberal.

18. Súd prvej inštancie ustálil, že sa jedná o inominátnu zmluvu nesúcu znaky zmluvy o združení. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na vyjadrenie sa žalobcu na pojednávaní konanom dňa 18.02.2016 (č.l. 27), kde sa na otázku právneho zástupcu žalovaného vyjadril, že sa chceli dohodnúť koľko percent na zisku bude mať žalobca a koľko bude mať žalovaný v období september 2014 až október 2014 (keď bola dostavaná mäsovýroba - poznámka odvolacieho súdu), avšak sa nedohodli. Ďalej sa vyjadril, že žalovaný mu chcel za odpracované hodiny zaplatiť, z ktorého dôvodu sa viedla i evidencia dochádzky. Z takéhoto vyjadrenia žalobcu nie je možné konštatovať, že uzavreli inominátnu zmluvu nesúcu znaky zmluvy o združení fyzických osôb v zmysle OZ, nebolo preukázané, že sa sporové strany dohodli na spoločnom podnikaní. Odvolací súd sa stotožňuje, že medzi sporovými stranami sa nejednalo o pracovno-právny vzťah. Podľa názoru odvolacieho súdu dohoda medzi žalobcom a žalovaným je inominátnou zmluvou nesúcou znaky zmluvy o dielo. Podstatou zmluvy o dielo je konanie, resp. činnosť smerujúca k určitému výsledku. Dielom sa rozumie výsledok pracovnej činnosti zhotoviteľa, ktoré má materiálnu podobu, teda má charakter veci alebo jej zmeny, pričom môže ísť o vznik celkom novej veci alebo len o nové súčasti veci alebo zmenu ich vlastností. Zmluva o dielo sa líši od príkaznej zmluvy tým, že výsledok vykonania diela vyúšťuje do hmotného výsledku (v danom prípade výstavba budovy mäsovýroby).

19. Tak isto žalobca popieral uplatnené a priznané náklady za stravu počas výstavby mäsovýroby, nakoľko tak isto si nosil stravu sám a nemali dohodu o preplácaní tejto stravy. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, z akých dôkazov okresný súd vychádzal, keď uznal obranu žalovaného ohľadne nákladov na stravu pre žalobcu. Kedy a koľko skutočne mu poskytol stravy, akú mali dohodu ohľadne uhrádzania tejto stravy, ako sa vysporiadal s argumentáciou žalobcu, že i sám si zabezpečoval stravu. Napokon z odôvodnenia rozsudku a priloženého rozpisu odpracovaných hodín vyplýva, že okresný súd mylne vychádzal z poskytovania stravy 3-krát denne aj vtedy, keď mal žalobca odpracovať iba 2hodiny v konkrétny deň.

20. V neposlednej rade je potrebné poukázať na to, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že niektoré nároky vyporiadaval v zmysle ust. § 841 formou nároku na vrátenie hodnôt poskytnutých sporovými stranami na údajný dohodnutý účel, a naopak niektoré nároky uplatnené žalovaným vyporiadaval v rámci obrany žalovaného (strava poskytovaná žalovaným žalobcovi). Z tohto hľadiska je napadnuté rozhodnutie zmätočné a nepreskúmateľné.

21. Odvolací súd taktiež musí konštatovať, že skutočne súd prvej inštancie vyporiadaval i finančnú pôžičku 2.700 Eur aj keď vo vyjadrení k odvolaniu žalobca tvrdí, že z odôvodnenia rozhodnutia to nevyplýva. K tomuto odvolací súd poukazuje na str. 7 prvý odsek odôvodnenia, z ktorého vyplýva, že na predmetnú pôžičku prihliadal a vyporiadával ju v zmysle ust. § 841 OZ, keď na predchádzajúcej strane súd prvej inštancie uzavrel, že v zmysle odpracovaných hodín 2.233 hodín by prislúchala žalobcovi istina 11.165 Eur a od tejto však odpočítal 476 hodín ako prestávky v práci a tiež odpočítal istinu 565,80 Eur ako nárokovanú mzdu od 17.12.2014 do 009.01.2015 a takto by istina predstavovala 8.219,20 Eur. Keď pripočítal k tejto sume pôžičku 2.700 Eur v poslednom odseku poukázal na to, že žalobca mal vniesť do mäsovýroby hodnoty v sume 10.919,20 Eur, čo zodpovedá tomu, že bola do vyporiadania zahrnutá i zmluva pôžičke.

22. Vzhľadom na pochybenie súdu prvej inštancie pri právnom posúdení danej veci, strany nemohli uplatňovať svoje procesné práva a došlo tým k porušeniu práva na spravodlivý proces (strany nemohli v odvolaní argumentovať na vyhodnotenie súdom pravej inštancie žalobcom uplatneného nároku titulom uznania záväzku). Odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie vo výrokoch II. a III. a súd prvej inštancie v novom rozhodnutí sa náležite vysporiada s uplatneným nárokom žalobcu, a to s poukazom na titul, ktorý v žalobe uplatňuje - písomné uznanie záväzku (kedy platí právna domnienka, že dlh existuje a je na žalovanom preukázať opak). Následne rozhodnutie odôvodní v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP.

23. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430