Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoP/28/2017

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a členov senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci starostlivosti súdu o maloletú P. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako otec, dieťa matky Q. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX/B, F., právne zastúpenej JUDr. Vladimírom Grznárom, advokátom so sídlom Pri starej prachárni 13, Bratislava, o otca J. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XX, F., právne zastúpeného JUDr. Milošom Chrenkom, advokátom so sídlom Hlavná 25, Trnava, o návrhu otca na nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní matky proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 06. decembra 2016, č.k. 21P/17/2016-85, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

odôvodnenie:

1. Uznesením, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie dočasne ponechal maloletú P. v osobnej starostlivosti otca a matke uložil povinnosť platiť výživné na maloletú vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa podľa osobitného zákona, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám otca do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 2 ods. 1, § 360 ods. 1, § 366 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len , § 324 ods. 1, § 325 ods. 1, § 326 ods. 1, ods. 2, § 328 ods. 1, ods. 2, § 329 ods. 1, § 332 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len , § 36 ods. 1 a § 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine. Vecne súd dôvodil, že boli dostatočne osvedčené zákonné podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia, keď mal preukázané, že rodičia maloletej P. nežijú v spoločnej domácnosti od začiatku roka 2014, kedy matka odišla a odvtedy osobnú starostlivosť o dieťa zabezpečuje otec a matka na výživu maloletej neprispieva žiadnou sumou. Rodičia sa na úprave ich rodičovských práv a povinností nedohodli, a v konaní vo veci samej žiadajú obaja zveriť maloletú do svojej výlučnej starostlivosti. Na základe návrhu matky zo dňa 22.02.2016, ktorým sa táto domáhala nariadenia neodkladného opatrenia o úprave jej styku s maloletou, Okresný súd Trnava uznesením č.k. 21P/17/2016-7 zo dňa 24.03.2016 v spojení uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 24CoP/17/2016-20 zo dňa 08.06.2016 rozhodol, že matka je oprávnená stýkať sa s maloletou každý párny víkend od piatku 15.00 hod. do nedele 18.00 hod. s tým, že otec je povinný maloletú na styk s matkou riadne pripraviť a v určenom čase v mieste jeho bydliska matke odovzdať a v určenom čase mieste jeho bydliska maloletú od matky prevziať, matka je povinná maloletú v určenom čase v mieste bydliska otca od otca prevziať a v určenom čase v mieste bydliska otca maloletú odovzdať otcovi.

3. Následne sa otec návrhom zo dňa 08.11.2016 domáhal vydania neodkladného opatrenia, ktorým by súd zveril maloletú do jeho osobnej starostlivosti do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej a zároveň žiadal uložiť matke povinnosť platiť výživné na maloletú v sume 30 eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci s odôvodnením, že posledné pojednávanie vo veci samej konané dňa 19.10.2016 bolo za účelom vykonania dokazovania (konzultácie na referáte poradensko-psychologických služieb)

odročené na 11. januára 2017, pričom matka maloletej sa na poslednom pojednávaní prostredníctvom svojho zástupcu vyjadrila, že takéto dokazovanie považuje za nedostatočné a bude navrhovať vykonanie znaleckého dokazovania, možno teda očakávať, že do rozhodnutia vo veci uplynie dlhšia doba. Od odchodu matky z domácnosti je maloletá v osobnej starostlivosti otca, avšak tento faktický status quo nie je ničím garantovaný a matka ho neakceptuje a ani do budúcna nehodlá rešpektovať. Opakovane sa vyjadrila, že otec nemá žiadne právo mať dcéru u seba a za prirodzené považuje, že dieťa má byť u matky. S poukazom na absenciu akéhokoľvek súdneho rozhodnutia, ktoré by maloletú zverilo čo len dočasne do otcovej osobnej starostlivosti, sa matka v poslednom období viackrát vyjadrila, že ona si môže maloletú kedykoľvek vziať a mať ju u seba, napr. môže ju vyzdvihnúť zo škôlky, alebo jednoducho mu ju nevrátiť po skončení jej priznaného styku, v tomto zmysle sa aj vyjadrila pred súdom na poslednom pojednávaní prostredníctvom svojho zástupcu (toto síce nie je v zápisnici zaznamenané, je však zachytené na zvukovom zázname z pojednávania dňa 19.10.2016). Preto má otec dôvodnú obavu, že matka svoj verbalizovaný úmysel skutočne uskutoční a maloletú si vezme resp. po ukončení styku mu ju nevráti zvlášť, keď zo spolužitia s matkou otec vie, že táto, najmä v dôsledku svojho nízkeho veku koná spontánne, neuvážene, pod vplyvnom emócií a bez zvažovania dôsledkov. Matka pritom aktuálne nemá vytvorené vhodné podmienky na starostlivosť o maloletú, nemá zabezpečené stabilné bývanie, navyše je vyťažená starostlivosťou o čerstvo narodené dieťa, a je aj existenčne závislá od svojho druha, preto otec považuje v súčasnosti za rizikové, aby sa maloletá ocitla v jej dlhodobej osobnej starostlivosti. Zároveň považoval za nutné upraviť aj výživné, keďže matka od začiatku roka 2014 na výživu maloletej neprispieva.

4. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností súd za účelom stabilizácie pomerov medzi účastníkmi ponechal maloletú až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v osobnej starostlivosti otca, v ktorého starostlivosti neboli doposiaľ zistené žiadne nedostatky a súčasne matke uložil povinnosť platiť na maloletú minimálne výživné podľa Zákona o rodine, keďže k jej majetkovým pomerom mal zistené iba to, že naposledy bola zamestnaná u G. M. od 01.01.2016 do 31.01.2016 s vymeriavacím základom 195,72 eur, a že jej dňa XX.XX.XXXX pribudla vyživovacia povinnosť k synovi O. R.. Neodkladným opatrením tak matke nariadil platiť výživné len v nevyhnutnej miere vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa.

5. Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie matka s návrhom, aby odvolací súd návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol. Dôvodila, že tvrdenia otca maloletej sú nepravdivé a vytrhnuté z kontextu, pojednávanie bolo odročené z jediného dôvodu a síce, že otec nerešpektoval uznesenie súdu, ktorým mu tento uložil dohodnúť si termín na Referáte poradensko-psychologických služieb ohľadom vhodnosti zverenia maloletej do osobnej starostlivosti matky alebo otca, čím spôsobil prieťahy v konaní, pričom matka sa domnieva, že tak urobil úmyselne, aby predĺžil obdobie, počas ktorého sa o maloletú stará. Matka uviedla, že otec bez rozhodnutia súdu alebo dohody s matkou rozhodol, že maloletá bude v jeho starostlivosti po tom, ako matku vyhodil z obecného nájomného bytu. Otec nikdy nepodal návrh na zverenie maloletej do jeho starostlivosti, návrh podala až matka po vytvorení si podmienok na vykonávanie starostlivosti o dieťa. Matka nikdy neuviedla ani prostredníctvom svojho právneho zástupcu, že maloletú reálne zo škôlky zoberie, alebo po stretnutí nevráti otcovi. Jej právny zástupca sa len vyjadril, že otec vystupuje ako jediný možný nositeľ rodičovských oprávnení bez ohľadu na to, že matke tieto nikdy odňaté neboli, nerešpektoval ani jej právo na styk s dieťaťom (čo ju prinútilo aj podať návrh na nariadenie neodkladného opatrenia) a matka by si teoreticky mohla dieťa nechať vo svojej starostlivosti až do rozhodnutia súdu vo veci samej takisto ako to urobil otec, ale je si vedomá, že tým by spôsobila automatickú reakciu zo strany otca a v konečnom dôsledku by na takéto naťahovanie doplatila len maloletá. Preto to matka nikdy neurobila ani urobiť neplánuje, rešpektuje momentálny stav do rozhodnutia vo veci samej. Tvrdenia otca, že má dôvodnú obavu, že matka si dcéru skutočne vezme, sa nezakladajú na žiadnom reálnom skutkovom základe a sú účelové. Matka nikdy neporušila čas odovzdania maloletej a toto ani otec v návrhu nedeklaruje, odvoláva sa len na minulú skúsenosť zo spolužitia s ňou, čo je absolútne irelevantné. Otec tvrdí, že matka maloletej nemá vytvorené vhodné podmienky na starostlivosť, že nemá platne uzavretú nájomnú zmluvu, pričom súdu zamlčuje, že to je len z dôvodov na jeho strane, keďže v čase pridelenia obecného bytu nebola matka plnoletá a preto nájomná zmluva musela byť uzavretá s otcom. Otec pritom nie je kompetentný posúdiť skutočnosť, či si matka vytvorila dostatočné podmienky na výkon osobnej starostlivosti o maloletú. Aj pokiaľ ide o vyživovaciu povinnosť, matka je toho názoru, že išlo len o účelový návrh otca, keďže tento nikdy nežiadal od matky výživné. Otec matke neumožňoval styk s maloletou, nekomunikoval s ňou, takže na výživu dieťaťa neprispievala a otec počas obdobia dvoch rokov nežiadal o určenie výživného návrhom na súde

a matka vzhľadom k tomu, že otec ju vyhodil na ulicu z ich nájomného bytu bez prostriedkov a bez príjmu, nemohla si svoju vyživovaciu povinnosť plniť. V čase keď už pracovala a mohla si vyživovaciu povinnosť začať plniť otec jej v styku s dieťaťom bránil a kládol jej prekážky v nadviazaní kontaktu s dieťaťom, preto nedošlo medzi nimi ani k dohode o výške výživného. Matka bola toho názoru, že v uvedenom prípade niet žiadnej potreby neodkladnej úpravy pomerov medzi účastníkmi, pretože matka rešpektuje súčasný stav a starostlivosť o maloletú zo strany otca, nikdy neučinila žiadny pokus o násilné odvedenie maloletej zo škôlky, nikdy neporušila predbežné opatrenie o styku s maloletou.

6. K podanému odvolaniu sa vyjadril otec maloletej, ktorý považoval napadnuté uznesenie za vecne správne a navrhol ho odvolacím súdom potvrdiť. Mal za to, že matka dodatočne zľahčuje slová ktoré boli skutočne vyslovené, tvrdiac, že aktuálny stav plne rešpektuje, avšak jej konania preukazujú opak. Ak by totiž status quo skutočne rešpektovala až do doby rozhodnutia vo veci samej, nemala by ani výhrady k tomu, aby tento stav súd potvrdil uznesením.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - matka dieťaťa (§ 359 a § 362 ods. 1 a § 7 ods. 1 proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 2 a § 357 písm. d) , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 65 a § 66 a dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné.

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý formou neodkladného opatrenia ponechal na návrh otca maloletú v jeho osobnej starostlivosti a matke určil povinnosť platiť na dieťa minimálne výživné do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na rozhodnutie o návrhu otca na nariadenie neodkladného opatrenia, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a poukazuje na správnosť tam uvedených dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 . Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, preto nemôže dať za pravdu odvolateľke, ktorá v odvolaní neuviedla žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu odvolaním napadnutého uznesenia.

10. Po preskúmaní obsahu spisu aj odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie a síce, že otec osvedčil dôvodnosť nariadenia neodkladného opatrenia. Z dokazovania vyplýva, že rodičia nie sú schopní dohodnúť sa o výkone ich práv a povinností k maloletej a obaja sa domáhajú zverenia dieťaťa do svojej výlučnej osobnej starostlivosti. Predbežne bola upravená neodkladným opatrením zatiaľ iba otázka styku matky s maloletou, avšak vzhľadom na prebiehajúce dokazovanie vo veci samej, ktoré môže trvať dlhšiu dobu, je namieste právne ošetriť aj ostatné základné práva a povinnosti rodičov k maloletej v záujme stabilizovania situácie do právoplatného skončenia konania, teda aj otázku osobnej starostlivosti a to z dôvodu, ktorý správne označila matka prostredníctvom právneho zástupcu, (ktorým je absencia súdneho rozhodnutia, či dohody rodičov o zverení dieťaťa), a ktorý tak poskytuje priestor pre prípadné konflikty medzi rodičmi v tejto otázke. Rovnako bolo povinnosťou súdu upraviť v nevyhnutnom rozsahu aj vyživovaciu povinnosť matky, pretože je nesporné, že na výžive dieťaťa sa dobrovoľne nepodieľa. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, keď ponechal zatiaľ maloletú v otcovej starostlivosti, teda v prostredí, na ktoré je maloletá zvyknutá a zároveň matke určil výživné a to iba v minimálnej výške podľa § 62 ods. 3 Zákona o rodine vzhľadom na neznalosť jej majetkových pomerov.

11. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie a preto napadnuté uznesenie ako vecne správne v súlade s ustanovením § 387 ods. 1, 2 potvrdil.

12. Senát krajského súdu uvedené uznesenie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zák.č. 233/1995 Z.z., alebo ak ide o rozhodnutie o starostlivosti o maloletého, styk s maloletým alebo inú ako peňažnú povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia podľa štvrtej časti CMP.