Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (14)Rozsudok_8CoPr-9-2016.pdf
PDF · 106.34 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoPr/9/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Potockého a členov senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcu : I. T., nar. XX.XX.D., bytom XXX XX C. XX, proti žalovanému: QUEHENBERG Logistics SVK, a.s., so sídlom Mostová 34, Ružomberok, IČO: 36 384 551, zastúpený Mgr. Marcelom Drgonom, advokátom so sídlom R. X, XXX XX F., o zaplatenie 3.346,41 Eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. 7Cpr/1/2012-728 zo dňa 10. septembra 2015, takto
rozhodol:
rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Žiadna zo strán sporu n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 300,- Eur spolu s 9,25 % ročným úrokom z omeškania z označenej istiny od 09.11.2011 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (v poradí I. výrok). Vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol ( v poradí II. výrok), o trovách konania si vymienil rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej ( v poradí III. výrok). V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 22.02.2012 domáhal proti žalovanému zaplatenia istiny 3.949,- Eur s 9,25 % ročným úrokom z omeškania od 09.11.2011 do zaplatenia. Po skutkovej stránke odôvodnil žalobu tým, že žalovaný (zamestnávateľ) mu nevyplatil z titulu mzdy za prácu nadčas sumu 2.749,- Eur, ani paušálne náhrady za cestovné pri použití vlastného motorového vozidla za mesiace február, apríl až október 2011 v celkovej výške 1.200,- Eur ( 150 x 8 mesiacov). Úpravou žaloby zo dňa 28.11.2012 upravil nárok na vyplatenie paušálnych náhrad za cestovné pri použití vlastného motorového vozidla na sumu 1.350,- Eur s odôvodnením, že žalovaný mu nevyplatil náhradu vo výške 150,- Eur ani za mesiac november 2011, tiež zmenil nárok z titulu mzdy za prácu nadčas na sumu 1.478,38 Eur a zároveň uplatnil 2 ďalšie nároky - nárok na náhradu za nevyčerpanú dovolenku za 8,5 dňa v sume 168,03 Eur a peňažný nárok 350,- Eur z dôvodu, že zamestnávateľ bez jeho súhlasu mu do doby náhradného voľna vsunul dovolenku. Okresný súd po takejto úprave žaloby uznesením č.k. 7Cpr/1/2012-382 zo dňa 31.01.2013 konanie v časti o zaplatenie sumy 602,59 Eur zastavil s poukazom na skutočnosť, že žalobca úpravou žaloby zo dňa 28.11.2012 vzal návrh čiastočne späť o vyššie označenú sumu. V ďalšom konaní sa okresný súd zaoberal jednotlivými peňažnými nárokmi uplatnenými žalobcom v celkovej výške 3.346,41 Eur. Vo vzťahu k nároku na náhradu dohodnutých paušálnych náhrad za cestovné pri použití vlastného motorového vozidla uplatnených žalobcom za mesiace február, apríl až november 2011 vo výške 1.350,- Eur v odôvodnení rozsudku uviedol, že podľa skutkových zistení išlo o ústnu dohodu medzi viacerými zamestnancami (aj žalobcom) a právnym predchodcom žalovaného (AUGUSTIN Freight Slovakia, s.r.o.) v zastúpení C. V., prokuristom označenej spoločnosti, na základe ktorej sa zamestnancom
mala pravidelne každý mesiac vyplácať paušálna náhrada cestovného vo výške 150,- Eur pri použití vlastného motorového vozidla, ktorým sa zamestnanci (vodiči kamiónov) mali prepravovať z územia Slovenskej republiky do miesta výkonu práce (Rakúsko). Podľa svedeckej výpovede prokuristu V. išlo o časovo neobmedzenú dohodu. Z výsluchu vyššie označeného svedka ako i ďalších svedkov (V., H., R., Q., Y. T.) zamestnávateľ (ešte právny predchodca žalovaného - pozn. odvolacieho súdu) mal zaslať zamestnancom formou SMS oznámenie, že paušálne náhrady sa už vyplácať nebudú, nakoľko na prepravu zamestnancov z územia Slovenskej republiky do Rakúska poskytuje mikrobus 8 + 1. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že právny predchodca žalovaného po zaslaní SMS skutočne zabezpečil zamestnancom cestovanie do miesta výkonu (nástupu) práce mikrobus 8 + 1, žalobca však o to neprejavil záujem a naďalej cestoval vlastným motorovým vozidlom. Okresný súd uznal za platné odstúpenie žalovaného od takejto ústnej dohody formou SMS s poukazom na skutočnosť, že dohoda o paušálnych náhradách za cestovné pri použití vlastného motorového vozidla nebola písomná, keď za účinné odstúpenie od dohody považoval dátum 01.05.2011. Vzhľadom na uvedené závery potom okresný súd priznal žalobcovi z tohto uplatneného nároku len sumu 300,- Eur ako paušálne náhrady za mesiace február a apríl 2011 (2 x 150,- Eur), ktoré zamestnávateľ žalobcovi preukázateľne nevyplatil. Pokiaľ žalobca uplatnil proti žalovanému peňažný nárok 168,00 Eur z titulu náhrad za nevyčerpanú dovolenku, ktorú skutkovo odôvodnil tým, že mu z tohto dôvodu vznikol nárok konkrétne za 8,5 dňa nevyčerpanej dovolenky za mesiac november 2011, okresný súd vyhodnotil uvedený nárok žalobcu ako nedôvodný. Poukázal na skutkové zistenia, najmä na dovolenkové lístky žalobcu, z ktorých zistil, že žalobca v kalendárnom roku 2011 čerpal dovolenku v období mesiacov marec až október 2011 celkovo 19 dní. Svedkyňa H. potvrdila, že dovolenky písala zamestnancom (aj žalobcovi) tak, ako jej ju jednotliví kamionisti nahlasovali. Žiaden z kamionistov sa nesťažoval eventuálne nerozporoval údaje, ktoré do dovolenkových lístkov zaznamenávala. Okresný súd s poukazom na uvedené skutočnosti vyhodnotil tvrdenia žalobcov ako nepreukázané, najmä nepreukázal tvrdenie, že by mu bola bez jeho vedomia vsúvaná dovolenka. Okresný súd ako nedôvodný vyhodnotil i peňažný nárok žalobcu uplatnený vo výške 350,- Eur, ktorý odôvodnil tým, že právny predchodca žalovanému mu krátil mzdové nároky tým spôsobom, že do doby náhradného voľna a bez jeho súhlasu mu vsúval dovolenky, čím mal prísť o vyššie uvedenú sumu. Okresný súd aj v tomto prípade poukázal na výpoveď svedkyne H., z ktorej vyplynulo, že zamestnanci žalovaného si sami (telefonicky) nahlasovali čerpanie dovolenky, pričom ani v tomto prípade žalobca nenamietal, že by v dotknutom období dovolenku nečerpal, pričom za dni, ktoré mal vyznačené ako dovolenku mu bola náhrada vyplatená riadne. Okresný súd podobne ako ohľadne predchádzajúceho nároku aj tu uzavrel, že žalobca ohľadne tohto peňažného nároku neuniesol dôkazné bremeno. Vo vzťahu k poslednému nároku uplatneného žalobcom vo výške 1.478,38 Eur, ktorý nárok žalobca odôvodnil tým, že ide o nárok z titulu práce nadčas, okresný súd v odôvodnení rozsudku v tomto smere uviedol, že vzal za nesporné, že žalobca podľa pracovnej zmluvy mal zmluvne dojednaný nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas v rozsahu 40 hodín týždenne. Pokiaľ žalobca pri uplatnení tohto nároku vychádzal z „Prehľadu vypočítanej čistej mzdy pri uplatnení nadčasov" vypracovaného X. N., po doplnení prehľadnej tabuľky na žiadosť súdu vyššie označenou spracovateľkou prehľadu okresný súd uzavrel, že spracovateľka sa pri výpočte neriadila osobitným predpisom vzťahujúcim sa na žalobcu, a to zák. č. 108/1976 Zb. a zák. č. 462/2007 Z.z. o organizácii pracovného času v doprave. Žalobca naviac v konaní neobjasnil, či údaje v kolónke „Fond pracovného času" vo vyššie označenom prehľade predstavujú skutočne odpracovaný čas alebo prácu nadčas. Za podstatné vzal okresný súd aj to, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že v žalovanom období bol celkový fond pracovného času žalobcu 2.280 hodín, pričom žalobca skutočne odpracoval len 2.269,69 hodín, čo znamená, že žiadne nadčasové hodiny u zamestnávateľa nemal. Okresný súd s poukazom na takto zistený skutkový stav a jeho vyhodnotenie v poradí I. výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 300,- Eur s príslušným úrokom z omeškania, v poradí II. výrokom vo zvyšnej časti ( o sumu 3.046,41 Eur - pozn. odvolacieho súdu) žalobu zamietol a v poradí III. výrokom si vymienil rozhodnúť o náhrade trov konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. Proti zamietajúcej časti rozsudku podal odvolanie žalobca, ktoré odôvodnil nesprávnymi skutkovými zisteniami i nesprávnym právnym posúdením veci. Navrhol rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že jeho žalobe sa v celom rozsahu vyhovie, eventuálne vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania uviedol, že evidencia pracovného času je síce medzi ním a žalovaným nesporná, avšak mzdovú náhradu za prácu, ktorú vykonal, považuje medzi spornými stranami za spornú. Okresný súd pri rozhodovaní nezohľadnil výpovede svedka Ing. K. Q., Y. T., C. R. a Y. V. a tiež nevykonal znalecké dokazovanie ohľadom správnosti výpočtu nadčasov, napriek tomu, že tento dôkaz obe strany
zhodne navrhovali. Čo sa týka nároku cestovných náhrad, výpoveďami svedkov V. a V. bolo potvrdené, že mikrobus nemohol kapacitne zabezpečiť dopravu všetkým zamestnancom, teda je evidentné, že väčšina z nich musela na príkaz zamestnávateľa vykonať jazdu vlastným motorovým vozidlom. Naďalej zotrval na všetkých doterajších vyjadreniach ohľadne vsúvania dovolenky a čerpania dovolenky bez jeho súhlasu. Okresný súd nevykonal aj ďalší z dôkazov, ktorý v konaní navrhoval, a to záznam z ciest motorového vozidla, ktorým mal údajne zabezpečovať dopravu vodičov do miesta výkonu zamestnania. Tento dôkaz by jednoznačne preukázal, či uvedené vozidlo vykonávalo reálne tieto jazdy, či bolo plne obsadené, a v akých intervaloch premávalo a či teda v skutočnosti dokázalo zabezpečiť dopravu vodičov do miesta výkonu práce. Okresný súd sa nedostatočne vysporiadal aj so skutočnosťou, že prácu u právneho predchodcu žalovaného v mesiaci novembri 2011 chcel vykonávať, ale toto mu nebolo umožnené. Túto skutočnosť potvrdil vo svojej výpovedi aj svedok C. V..
3. Proti vyhovujúcej časti rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť tak, že žaloba žalobcu sa v celom rozsahu zamietne. V dôvodoch odvolania uviedol, že rozsudok okresného súdu v napadnutej časti vychádza z nesprávnych skutkových záverov i nesprávneho právneho posúdenia veci. V podrobnostiach uviedol, že dohoda o vyplácaní paušálnych cestovných náhrad za používanie vlastného motorového vozidla síce platila počas celého trvania pracovného pomeru, ale pre nárok na túto cestovnú náhradu sú v žalovaných mesiacoch rozhodujúce úplne iné právne skutočnosti ako existencia takejto dohody. Takýmito dvoma právnymi skutočnosťami sú : a/ spôsob dopravy, ktorý žalobcovi nariadil právny predchodca žalovaného ako jeho zamestnávateľ v daných mesiacoch použiť pri nariadených pracovných cestách, b/ skutočnosť, či v danom mesiaci žalobca ako zamestnanec vykonal pracovné cesty, za ktoré by mu prislúchala náhrada alebo nie. V mesiaci február 2011 žalobca nevykonal žiadnu pracovnú cestu, a to ani vlastným motorovým vozidlom ani inak, o čom svedčí i záznam z výkonu jeho práce. Tieto práce vykonal len v mesiacoch január, resp. marec 2011, za ktoré mu cestovné náhrady v dohodnutej paušálnej výške právny predchodca žalovaného riadne vyplatil. Po doručení SMS správy bol žalobca povinný vykonať za použitia vozidla poskytnutého právnym predchodcom žalovaného a v takomto prípade nemohol mať nárok na cestovnú náhradu za použitie vlastného motorového vozidla. Žalobca ani v mesiaci apríl 2011 nevykonal žiadnu pracovnú cestu vlastným motorovým vozidlom v čase, kedy zamestnávateľ takéto pracovné cesty nariaďoval. Pracovnú cestu, za ktorú mu vznikol nárok za cestovnú náhradu vykonal až dňa 28.04.2011, kedy mu už bolo nariadené vykonať túto cestu motorovým vozidlom poskytnutým právnym predchodcom žalovaného.
4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že v ňom ako i v konaní pred prvostupňovým súdom nepredniesol žiadnu novú skutočnosť. Nie je pravdou tvrdenie žalobcu, že by v zhode s ním žiadali vo veci čokoľvek znalecky dokazovať. Spor pri žalovanej nevyplatenej mzde bol iba v právnej otázke, ktorá časť zo žalobcom odpracovaného času je práca nadčas a ktorá nie. Ide o otázku právnu, nie skutkovú, ktorú súd prvého stupňa posúdil správne. Žalobca mal s právnym predchodcom žalovaného dojednaný nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas v rozsahu 40 hodín týždenne (bod 4.1 a nasl. pracovnej zmluvy), to znamená, že v ďalšom sa otázky pracovného času žalobcu ako vodiča v nákladnej cestnej doprave riadili osobitnou právnou úpravou, ktorou je medzinárodná dohoda č. 108/1976 Zb. v znení neskorších predpisov (AETR) a zák. č. 462/2007 Z.z. o organizácii pracovného času v doprave v znení neskorších predpisov. Podľa ním predloženej evidencie aj podľa pások z tachografov predložených žalobcom je zrejmé, že žalobca nikdy nepracoval nadčas, ale len v rámci riadneho, i keď nerovnomerne rozvrhnutého pracovného času. Žalobca v súvislosti s cestovnými náhradami za použitie vlastného motorové vozidla stále namieta, že nebolo dokazovanie jázd mikrobusu právneho predchodcu žalovaného, hoci už na prvom pojednávaní sám uviedol, že týmto mikrobusom odmietol cestovať. Za týchto skutočností považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné.
5. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril a nereagoval ani na písomné vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu.
6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - v ďalšom texte už len CSP) po zistení, že odvolanie strán sporu bolo podané v lehote (§ 362 CSP) a má predpísané náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 364, § 365 CSP) vychádzajúc z viazanosti rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 CSP) a po preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario za použitia § 219 ods. 3 CSP), podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil z nasledovných dôvodov :
Odvolací súd po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia i konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov ku správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza i zo správneho právneho posúdenia veci. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu prvej inštancie je vyčerpávajúce a zodpovedá aj kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd preto konštatuje správnosť týchto dôvodov, v podstatných bodoch na ne odkazuje, a preto uvádzať ďalšie dôvody už nepovažuje za potrebné.
7. Odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné. Námietka, že okresný súd pri rozhodovaní nezohľadnil výpovede svedka Ing. K. Q., Y. T., R. R. a Y. V., nie je dôvodná. Odhliadnuc od skutočnosti, že žalobca v odvolaní bližšie neuvádza, vo vzťahu ku ktorému konkrétnemu ním uplatnenému nároku súd nezohľadnil výpovede vyššie označených svedkov, odvolací súd poznamenáva, že zo spisového materiálu ako i z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že okresný súd vyhodnotil výpovede svedkov Ing. Q., V. i výpovede ďalších svedkov V. a Ing. H.. Je síce čiastočne pravdivé tvrdenie žalobcu v odvolaní, že okresný súd bližšie nehodnotil výpovede svedkov Y. T. (brat žalobcu) a R. R. (spolupracovník žalobcu), ktorí sa však v konaní vyjadrovali len k otázke, kedy im prišla SMS o rozhodnutí zamestnávateľa ďalej už nevyplácať paušálne náhrady za použitie vlastného motorového vozidla a odkedy zamestnávateľ už tieto náhrady nevyplácal. K ďalším dielčím nárokom žalobcu (zaplatenie mzdy za prácu nadčas, náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku, iný mzdový nárok uplatnený vo výške 350,- Eur) sa označení svedkovia vo svojich výpovediach bližšie nevyjadrovali. Neobstojí ani námietka žalobcu, že okresný súd ohľadom správnosti výpočtu nadčasov nevykonal znalecké dokazovanie i napriek tomu, že sporové strany to zhodne navrhli. Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu nezistil, že by žalobca ,resp. žalovaný takýto návrh súdu podali, čo potvrdil i žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu. Neobstojí ani námietka, že okresný súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že u právneho predchodcu žalovaného pracoval od 13.10.2010, pričom jeho pracovný čas bol do mzdového ohodnotenia premietnutý iba od 19.10.2010. Odvolací súd k tomuto tvrdeniu žalobcu uvádza, že je síce pravdou, že u právneho predchodcu žalovaného pracoval od 13.10.2010 (viď č.l. 137 a nasl. spisu), ale to nič nemení na tom, že mu ani v mesiaci október 2010 nevznikol mzdový nárok z titulu práce nadčas, o čom svedčí i výplatná páska žalobcu za mesiac október 2010 založená na č.l. 159 súdneho spisu. Ani odvolacia námietka, že mu patrí paušálna náhrada za použitie vlastného motorového vozidla aj za obdobie po mesiaci apríl 2011 nie je podľa zistení odvolacieho súdu dôvodná. Z listinných dôkazov (výplatné pásky žalobcu - č.l. 156, 157, 158 spisu) i z výpovede svedkov ( V., R., Y. T., V., Ing. Q.) možno vyvodiť skutkový záver, že žalobca dostal paušálne náhrady za použitie vlastného motorového vozidla za mesiace december 2010, január a marec 2011. Za mesiace október a november 2010 žalobca paušálne náhrady podanou žalobou nežiadal, za mesiace február a marec 2011 mu boli priznané napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie. Pokiaľ žalobca žiadal v tomto konaní priznať i paušálne náhrady za mesiace máj až november 2011, ani podľa odvolacieho súdu nie je tento nárok žalobcu dôvodný a opodstatnený, nakoľko z výpovede vyššie označených svedkov možno bez dôvodných pochybností uzavrieť, že najneskôr počnúc mesiacom máj 2011 (podľa výpovede niektorých svedkov
- Y. T., V. už počnúc mesiacom apríl 2011) zamestnávateľ zabezpečil pre zamestnancov (kamionistov) mikrobus z Ružomberka do miesta nástupu (Viedeň - časť Brun). Tejto skutočnosti predchádzala SMS zamestnávateľa zaslaná zamestnancom (kamionistom) v mesiaci apríl 2011, že paušálne náhrady za použitie vlastného motorového vozidla podľa predchádzajúcej dohody už vyplácané nebudú z dôvodu zabezpečenia dopravy z Ružomberka do Viedne mikrobusom zamestnávateľa. Za tohto stavu sa aj podľa odvolacieho súdu (zhodne s názorom okresného súdu vysloveným v odôvodnení napadnutého rozsudku) javil ako nadbytočný dôkaz - preskúmanie záznamu z ciest mikrobusu, ktorý mal podľa žalobcu preukázať, či mikrobus reálne vykonal jazdy, v akých intervaloch a či bol plne obsadený. Nakoniec neobstojí ani odvolacia námietka žalobcu, že nespornou bola skutočnosť, že v mesiaci november 2011 chcel vykonávať prácu u zamestnávateľa (právneho predchodcu žalovaného), ale mu to nebolo umožnené. Z hľadiska predmetu sporu je táto námietka právne nevýznamná, nakoľko žalobca v konaní nežiadal náhradu mzdy za mesiac november 2011 pre prekážku na strane zamestnávateľa. Po skutkovej stránke jednotlivé nároky uplatnené žalobou v znení jej zmeny takto nikdy skutkovo nevymedzil.
8. Odvolací súd ako nedôvodné vyhodnotil i odvolacie námietky žalovaného smerujúce k I. výroku napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom žalovaného, že pre paušálne náhrady cestovného pri použití vlastného motorového vozidla boli v daných mesiacoch (február a
apríl 2011) rozhodujúce úplne iné právne skutočnosti, ako prípadná existencia dohody uzavretá v tomto smere medzi právnym predchodcom žalovaného a zamestnancami (medzi nimi i žalobcom). Odvolací súd v tomto smere prijal záver, že išlo o osobitnú dohodu o paušálnom peňažnom nároku 150,- Eur mesačne, ktorý patril zamestnancovi za predpokladu, že sa prepraví zo Slovenska na určené miesto (Strasswalchen v Rakúsku). Právny predchodca žalovaného podľa tejto dohody i postupoval, a to do apríla 2011, pričom je nesporné, že žalobcovi táto paušálna náhrada (dohodnutá medzi zamestnávateľom a zamestnancami) vyplatená nebola za mesiac február 2011. Ohľadne tejto dohody teda platí ust. § 1 ods. 2 Zákonníka práce v spojení s § 51 Občianskeho zákonníka. Čo sa týka peňažnej náhrady za mesiac apríl 2011, možno uzavrieť, že výpovede svedkov sa rozchádzali v tom, kedy bola zamestnancom doručená SMS (t.j. kedy sa dozvedeli) o tom, že budú zo Slovenska (Ružomberok) do miesta nástupu (Viedeň) prepravovaní mikrobusom zamestnávateľa. Nakoľko žalobca v tomto smere tvrdil, že SMS prijal v presne neurčitom dni mesiaca apríl 2011 a svedok V. (prokurista právneho predchodcu žalovaného) vypovedal, že manažment spoločnosti rozhodol o preprave kamionistov do miesta nástupu 01.04., resp. 30.04.2011, odvolací súd (zhodne s názorom okresného súdu) prijal záver, že žalobcovi prináleží paušálna náhrada i za mesiac apríl 2011.
9. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené zistenia a právne úvahy preto vyhodnotil odvolanie žalobcu i žalovaného ako nedôvodné a rozsudok okresného súdu vo všetkých výrokoch ako vecne správny potvrdil.
10. Odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 CSP vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko ani žalobca ani žalovaný neboli v odvolacom konaní úspešní.
11. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za): 0 (proti).
Poučenie:
: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
P o u č e n i e o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)