Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_11Co-198-2016.pdf
PDF · 104.36 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/198/2016
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov senátu Mgr. Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci žalobcu: UK Profit, spol. s r.o., IČO: 35 937 815, so sídlom Hornočermánska 797/59, Nitra, právne zastúpeného JUDr. Ivanou Zmekovou, advokátkou, so sídlom Zámocká 30, Bratislava proti žalovanému: A. J. nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXX/ XXX, B. Q., o zaplatenie 499,67 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 13. októbra 2015, č.k. 6C/501/2014-79, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 499,67 € s príslušenstvom v celosti zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalovanému nepriznal ich náhradu.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 39, § 524 ods. 1, § 525 ods. 1, § 526 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 27 a nasl., § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, vecne rozhodnutie odôvodnil záverom o tom, že žalobca nepreukázal riadne nadobudnutie žalovanej pohľadávky platným a účinným postúpením predmetnej pohľadávky a teda nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore.
3. Súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca svoje nároky voči žalovanému odvodzuje z úverovej zmluvy č. 0192564045 zo dňa 20.06.2006, ktorú žalovaný uzavrel so Slovenskou sporiteľňou, a.s., teda bankou poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie, pričom tieto nároky mal získať postúpením pohľadávky od banky. Pôvodne bol žalobcom v konaní spol. DPS financial consulting, s.r.o., so sídlom Mikovíniho 10, Trnava, ktorá nadobudla pohľadávku zmluvou o postúpení zo dňa 27.09.2013 od Slovenskej sporiteľne, a.s. a následne ju spol. DPS financial consulting, s.r.o. postúpila dňa 08.09.2014 na súčasného žalobcu.
4. Súd dôvodil, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať za takýto druh pohľadávok, keďže s každou pohľadávkou banky sú neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasledujúcich Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách ako aj obsiahle bankové tajomstvo podľa § 91 a nasledujúcich citovaného zákona. Tieto povinnosti vyplývajú banke priamo zo zákona, pričom postúpením pohľadávky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom - postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom - postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ust. § 525 ods. 1 OZ bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. dovoľuje banke postúpiť
jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle cit. ust. tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto požiadavky nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 OZ. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná ( teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané ), potom jej postúpenie je svojim obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 OZ a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení ale aj navonok voči dlžníkovi. Účel § 525 OZ je totiž okrem iného aj ochrana dlžníka pred tým, aby jeho dlh v prípadoch uvedených v cit. ust. prešiel na inú osobu než toho veriteľa, voči ktorému pôvodne vznikol. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 ObZ účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v §525 OZ ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 OZ nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. Tieto závery sú zhodné so závermi judikátu R 46/2009. Z uvedeného vyplýva, že na rozpor postúpenia a § 525 OZ, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky z úradnej povinnosti.
4. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že nakoľko z dokazovania vyplynulo, že pôvodný veriteľ Slovenská sporiteľňa a.s. nevyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru, žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na svojho právneho predchodcu ako aj na súčasného navrhovateľa spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., v dôsledku čoho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné ( aj keby zmluva o postúpení bola účinná ) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanému uplatňovať pred súdom. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, preto musel byť jeho návrh zamietnutý. O náhrade trov konania rozhodol súd s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p.
5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca podľa § 205 ods. 2 písm. c), d) f) O.s.p. a navrhol, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žalobcovi vyhovie, resp. rozsudok zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Bol toho názoru, že svoju aktívnu legitimáciu v spore žalobca preukázal. Vytýkal súdu, že nesprávne interpretoval dôkazy, a niektoré z nich vôbec nebral do úvahy a nezaoberal sa nimi. Nesprávnosť rozhodnutia videl i v nesprávnom postupe a rozhodnutí súdu i z hľadiska jeho odôvodnenia, možného preskúmania, presvedčivosti a prijateľnosti. Okrem toho vytýkal súdu nesprávne právne posúdenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, poukazujúc na to, že v danej veci ide o prípad spotrebiteľského úveru, pričom § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch obsahuje ustanovenie, podľa ktorého ak veriteľ postúpi práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na tretiu osobu, vrátane vzájomného započítania pohľadávok, postupuje sa podľa Občianskeho zákonníka. Pri uvedenom ustanovení je poznámka č. 22 smerujúca k ustanoveniu § 524 Občianskeho zákonníka. Poukázal ďalej na účel Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, podľa ktorého v zmysle jeho § 1 tento zákon upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, s organizáciou, riadením, podnikaním a so zánikom bánk, pričom § 92 Zákona o bankách je súčasťou ustanovení časti upravujúcej Bankové tajomstvo a podľa názoru odvolateľa je účelom § 92 tohto zákona úprava výnimiek z bankového tajomstva. Toto ustanovenie nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva, čo potvrdzuje aj dôvodová správa k § 92 vládneho návrhu zákona o bankách, podľa ktorej v ustanoveniach odsekov 1 - 7 (teraz odsek 8) sa upravujú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva. Hlavným účelom § 92 vrátane odseku 8 tohto zákona bolo teda aj podľa dôvodovej správy prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Žalobca sa ďalej odvolával na nález Ústavného súdu SR z 28. apríla 2014 sp.zn. IV. ÚS 15/2014, v ktorom Ústavný súd SR zdôraznil, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou a nie zásadou. Z ústavného hľadiska požiadavky právnej istoty a preferencie platnosti právnych úkonov je nevyhnutné aby o neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali okolnosti, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Tiež poukázal na nález Ústavného súdu SR z 01. apríla 2014, sp.zn. I. ÚS 640/2014, podľa ktorého prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych
úkonov totiž nespočíva vo „vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti) ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Odvolateľ bol toho názoru, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď nezohľadnil ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, neposúdil účel a cieľ úpravy § 92 ods. 8 zákona o bankách a v nadväznosti na opakované závery Ústavného súdu SR nepostupoval ústavne konformným spôsobom. Okrem toho bol toho názoru, že žalobca preukázal právoplatné postúpenie pohľadávky na neho listinnými dôkazmi.
6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 8. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 6C/501/2014 je zaplatenie pohľadávok zo zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 20.06.2006, uzavretej medzi Slovenskou sporiteľnou, a.s. a žalovaným, ktoré pohľadávky mal žalobca nadobudnúť od právneho predchodcu zmluvou o postúpení pohľadávok. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu.
9. Odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť so záverom súdu prvej inštancie o nutnosti vyriešenia otázky aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a to skúmaním platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky z pôvodného veriteľa na spoločnosť DPS financial consulting, s.r.o. a následne platnosti zmluvy o postúpení na spoločnosť UK Profit, spol. s.r.o.. Súd prvej inštancie sa síce touto otázkou zaoberal, avšak riešil ju nedôsledne a zmätočne, výsledkom čoho je nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.
10. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu. I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a tiež Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky vymedzovalo do 30.06.2016 ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. účinné v čase vydania napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Obdobná úprava je potom s menšími odchýlkami obsiahnutá aj v aktuálne platnom CSP, v jeho ust. § 220 ods. 2. V rozpore s uvedenými požiadavkami je nielen úplná či čiastočná absencia dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení nevyplývajú a tiež napokon iba všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu pri využití prípadných opravných prostriedkov.
11. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na závere, že žalobca nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu v súdnom konaní, avšak vo svojom odôvodnení sa opieral o také argumenty, ktoré jeho právny záver nepodporili a navyše vychádzali z nesprávnych skutkových zistení, pričom zdôvodnenie o absencii aktívnej legitimácie je nekoherentné a úvahy súdu postrádajúce logiku. 12. Jednak súd tvrdil, že žalobca nepreukázal to, že dlžníkovi bolo oznámené postúpenie pohľadávky, preto žalobca nepreukázal, že sa stal majiteľom pohľadávky. K tomuto odvolací súd uvádza, že postúpenie pohľadávky upravuje ust. § 524 a nasl. OZ, pričom podľa § 526 ods. 1 OZ, postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. Ako z obsahu spisu vyplýva, žalobca súdu predložil ako listinný dôkaz tiež Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2013 spolu s prílohou č. 1 - zoznamom postúpených pohľadávok, ako aj písomné oznámenie Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 11.10.2013 o postúpení pohľadávky, ktoré adresovala banka dlžníkovi ( čl. 68 spisu). Rovnako je v spise založená Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 08.09.2014 aj písomné oznámenie spol. DPS financial consulting., s.r.o. zo dňa 25.09.2014 o postúpení pohľadávky, ktoré adresoval tento postupca dlžníkovi ( čl. 69 spisu). Nie je teda pravdivé tvrdenie súdu, že žalobca nepredložil písomný dôkaz o tom, že postupca oznámil dlžníkovi postúpenie pohľadávky a súd teda vychádzal z nesprávnych zistení. Navyše oznámenie dlžníkovi je jednostranný právny úkon adresovaný dlžníkovi,aby vedel komu má plniť, inak dlžník môže plniť pôvodnému veriteľovi, a tým sa zbaviť záväzku. Ak pôvodný veriteľ nesplní oznamovaciu povinnosť, môže nový veriteľ privodiť účinnosť postúpenia pohľadávky voči dlžníkovi preukázaním zmluvy o postúpení pohľadávky, čo v uvedenom prípade žalobca rovnako urobil, keď predložil zmluvu o postúpení pohľadávky. Argumentácia súdu prvej inštancie v tejto časti tak vykazuje aj znaky nesprávneho právneho posúdenia veci.
13. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že žalobca nedokázal, že zmluva o postúpení nadobudla účinnosť, keďže v nej bolo dohodnuté, že postúpenie nastáva až dňom, kedy bude pripísaná suma úhrady za postúpenú pohľadávku, pričom splnenie tohto predpokladu účinnosti nebolo preukázané. Odvolací súd uvádza, že je síce pravdou, že tu išlo o odplatné postúpenie a zmluva o postúpení takúto podmienku účinnosti ustanovovala v čl. XIII, avšak (odhliadnuc od skutočnosti, že neúčinnosť zmluvy z tohto dôvodu nikto nerozporoval) z činnosti odvolacieho súdu je známe, že v obdobných súdnych konaniach obvykle konajúce súdy nevyžadujú od postupníka preukazovanie takejto skutočnosti, pokiaľ však súd mal pochybnosti v tomto smere, nič mu nebránilo vyzvať žalobcu na predloženie dôkazov ( tak, ako ho vyzval na predloženie iných dôkazov), čo sa však nestalo a súd uzavrel, že zmluva o postúpení je neúčinná bez toho, aby žalobcovi poskytol priestor preukázať opak, čím mu odňal právo konať pred súdom.
14. Napokon súd oprel svoj záver o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu o ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.. V tejto časti odôvodnenia síce logicky a súvisle zdôvodnil aké požiadavky vo všeobecnosti vyplývajú z ust. § 525 ods. 1 OZ v spojení s cit. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., za ktorých je dovolené banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi aj bez jeho súhlasu, avšak aplikácia na konkrétnu prejednávanú vec nebola prijateľným spôsobom zdôvodnená. Súd prvej inštancie tu dôvodil, že v zmysle cit. ust. predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala s tým, že ak tieto pohľadávky nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná. Súd uzavrel, že nakoľko z dokazovania vyplynulo, že pôvodný veriteľ Slovenská sporiteľňa a.s. nevyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru, žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na svojho právneho predchodcu ako aj na súčasného navrhovateľa spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., v dôsledku čoho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné ( aj keby zmluva o postúpení bola účinná ) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanému uplatňovať pred súdom. 15. Odvolací súd pritom nevidí dôvod, pre ktorý by nebolo namieste súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie o potrebe skúmania platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok aj cez prizmu ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., avšak takéto zdôvodnenie, ako vyplýva z napadnutého rozsudku, je nezrozumiteľné, vyhodnotenie súdom vykonaných dôkazov je nelogické a obsahovo zmätočné. Zo spisu síce vyplýva, že zo strany Slovenskej sporiteľne, a.s. nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, avšak toto nemôže byť samé osebe ( tak ako to označil okresný súd) prekážkou postupiteľnosti pohľadávky v uvedenom prípade, pretože končená splatnosť nastala uplynutím riadne dohodnutej lehoty konečnej splatnosti úveru, v tomto prípade 20.06.2011. Pokiaľ by sme vychádzali z ust. § 92 ods. 8
zákona o bankách, potom podmienka postupiteľnosti, spočívajúca v tom, že klient je v omeškaní aspoň 90 dní, bola zaiste naplnená, pretože k uzavretiu zmluvy o postúpení došlo až v r. 2013, takže argument súdu je celkom nelogický. Naopak, pokiaľ súd postupoval pri posudzovaní platnosti zmluvy o postúpení podľa ust. § § 92 ods. 8 cit. zák., bolo v tomto prípade treba skúmať splnenie druhej podmienky tam zakotvenej a síce, či banka písomne vyzvala dlžníka na splnenie dlhu pred postúpením, čím sa však súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. 16. Myšlienkový postup súdu by mal byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať správnosť rozhodnutia. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné. Táto podmienka v prípade napadnutého rozsudku však splnená nebola. 17. Uvedené nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie mali za následok, že napádané rozhodnutie nespĺňa požiadavky obsiahnuté v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p., na riadne odôvodnenie rozsudku. Jedná sa o závažné procesné pochybenie, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces a zároveň k odňatiu mu možnosti konať pred súdom. Navyše treba vytknúť súdu prvej inštancie, že sa vôbec nezaoberal posúdením predmetného záväzkového vzťahu medzi účastníkmi vzhľadom na jeho povahu ako spotrebiteľského zmluvného vzťahu a neaplikoval príslušné ustanovenia zák. o spotrebiteľských úveroch, čo vytýkal aj odvolateľ. 18. V prejednávanej veci tak išlo jednak o prípad nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre neuvedenie dostatočných dôvodov pre zvolený postup, ale jednak aj o nesprávne právne posúdenie veci. Uvedeným procesným postupom a rozsudkom súd prvej inštancie znemožnil odvolateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné právo v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nebolo možné napraviť pred odvolacím súdom, a preto odvolaciemu súdu nezostalo nič iné, len v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP napadnutý rozsudok zrušiť vrátane závislého výroku o trovách konania a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 19. Po vrátení veci súd prvej inštancie opätovne posúdi predložené listinné dôkazy a v prípade potreby dokazovanie doplní. Konkrétne po posúdení charakteru predmetného záväzkového vzťahu podriadi súdnemu prieskumu otázku existencie či neexistencie dôkazu, preukazujúceho, či banka vyzvala dlžníka na splnenie dlhu v intenciách ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, a nanovo vyhodnotí platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy vrátane námietok žalobcu, uvádzaných v odvolaní tak, aby stranám sporu dal odpoveď na podstatné a relevantné argumenty. V prípade, ak súd dospeje k záveru, že tu boli splnené podmienky platnosti zmluvy o postúpení a žalobca je aktívne vecne legitimovaný, súd sa bude zaoberať prípadným oslabením nároku žalobcu v zmysle § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. a ďalšími otázkami, vyplývajúcimi zo spotrebiteľského charakteru žalovanej pohľadávky. Súd prvej inštancie následne vyhodnotí dokazovanie tak, aby právne závery, ku ktorým dospeje, mali oporu vo vykonanom dokazovaní a aby úvahy súdu, o ktoré oprie svoje právne závery, boli logické a presvedčivé. 20. Uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).