Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/127/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne Mgr. Zuzany Holúbkovej a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu : Ing. C. H., bytom L. XXX, proti žalovanému: Y. úrad Dr. L., I. XXX/X, XXX XX G., zast. Mgr. Janou Dekánkovou, advokátskou so sídlom v Brezovej pod Bradlom, D. Jurkoviča č. 966/42, o vrátenie sumy 101,83 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 20. mája 2015, č.k. 6C/162/2013-62, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal vrátenia sumy 101,83 eur, ktorú mu mal žalovaný ako exekútor neoprávnene zraziť v rámci výkonu exekúcie z plnenia poskytovaného Sociálnou poisťovňou, a to spolu s úrokom z omeškania 20 % ročne od podania žaloby, a ktorou sa žalobca domáhal tiež zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy 2.000 eur pretože v dôsledku nezákonne vedenej exekúcie došlo k zásahu aj do jeho nemajetkovej sféry. Súd prvej inštancie žalobu zamietol v prvom rade z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného ako exekútora, keď táto je v prípade škody spôsobenej exekútorom daná na strane štátu, ktorý za takúto škodu zodpovedá podľa Zák. č. 514/2003 Z.z. Súčasne však žalobu nepovažoval za dôvodnú aj preto, že na strane žalovaného nezistil žiadne porušenie právnej povinnosti pri výkone exekúcie voči žalobcovi. Žalobca vykonával predmetnú exekúciu na základe exekučného titulu, ktorým bol výkaz nedoplatkov č. 9/2012 zo dňa 23.10.2012 potvrdený rozhodnutím Finančného riaditeľstva č. 1020506/1/1153825/2012/5041 zo dňa 10.09.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 14.09.2012 a vykonateľnosť dňa 25.09.2012 a na základe poverenia Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. 5304*027808 zo dňa 13.11.2012 na vymoženie sumy 31,99 Eur a trov exekúcie. Žalovaný neporušil svoje povinnosti ani v prípade, keď odmietol prevziať zásielku doručovanú mu zo strany žalobcu formou dobierky v hodnote 80 eur. Súd prvej inštancie vychádzal z právnej úpravy doručovania obsiahnutej vo vtedy platnom ustanovení § 42 ods. 1 O.s.p. a v tejto súvislosti konštatoval, že dobierka je zásielka, ktorú vydá pošta adresátovi alebo oprávnenému prijímateľovi len vtedy, ak tento vopred uhradí dobierkovú sumu stanovenú odosielateľom pri podaní. Preto nebolo možné konštatovať, že žalobca postupoval zákonným spôsobom pri doručovaní námietok, keď tieto posielal súdnemu exekútorovi ako dobierku a je potom irelevantné, či skutočne zásielka obsahovala i námietky. Súdny exekútor by bol povinný prevziať riadnu zásielku zaslanú povinným, podľa žiadneho právneho predpisu mu však nevznikla povinnosť prevziať od povinného dobierku, za ktorú by mal zaplatiť dobierkovú cenu, hoc by takáto zásielka obsahovala i námietky proti exekúcii. Keď exekútor - žalovaný, neprevzal dobierku neporušil žiadnu právnu povinnosť ustanovenú mu zákonom. Bez porušenia právnej povinnosti nemohlo dôjsť teda ani ku vzniku škody. Vychádzajúc z obsahu exekučného spisu súdny exekútor po vydaní upovedomenia

o začatí exekúcie postupoval pri vykonávaní exekúcie zákonným spôsobom postupujúc v súlade s Exekučným poriadkom a Občianskym súdnym poriadkom. To rovnako pri určení a vymožení trov exekúcie, ktorých dôvodnosť súd prvého stupňa tiež preskúmal. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa vtedy platného § 142 ods. 1 O.s.p. a plne úspešnému žalovanému priznal nárok na 100 % náhrady trov konania s tým, že o ich výške rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (§ 151 ods. 7 O.s.p.).

2. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca, a to podľa obsahu tak podaním zo dňa 13.8.2015 označeným „Rozsudok - odôvodnenie - návrh“ doručeným súdu 18.8.2015 ako aj podaním zo dňa 13.8.2015 doručeným súdu dňa 27.08.2015, a žiadal rozhodnutie zmeniť a žalobe vyhovieť. Uviedol, že rozsudok neobsahuje odôvodnenie, z akého dôvodu sudca neotvoril obálky, ktoré boli súčasťou žaloby; z akého dôvodu nebol obsah obálky zaprotokolovaný do zápisnice; ak súd zistil, že žalobca podal námietky, z akého dôvodu o nich nerozhodol; čo viedlo sudcu k obhajobe správnosti exekúcie, ktorá bola v spojitosti s vyššie uvedeným nevykonateľná; z akého dôvodu súd nevyčíslil trovy konania. Uvedené pochybenia preukazujú vadu v myslení a čítaní s nepochopením, teda súd nezistil skutkový stav vo veci, keď vec neodôvodnil. Žalobca ďalej namietal že v § 2 ods. 1 zákona 582/2004 Z.z. o miestnych daniach určil zákonodarca len možnosť obce ukladať daň, s čím sa súd prvej inštancie napriek výslovnej námietke žalobcu vôbec nevysporiadal. Pochybenie žalovaného videl žalobca aj v tom, že už pri podávaní - preberaní návrhu na vykonanie exekúcie mal žalovaný obec poučiť, že návrh je protizákonný. Ak žalovaný napriek tejto skutočnosti požiadal o poverenie, konal protizákonne, a aj keď mu súd vyhovel nezbavil sa zodpovednosti za škodu. Žalovaný musel počítať s tým, že ide o nevykonateľné rozhodnutie a bolo jeho povinnosťou si výzvou túto skutočnosť overiť. Žalobca považoval za potrebné zopakovať, že sa zrejme jedná o mladú a naviac neskúsenú sudkyňu čo sa potvrdilo v rozsudku keď nezistila skutočný stav veci, neposúdila ho platným zákonom, nezistila nevykonateľnosť rozhodnutia, nezaoberala sa námietkami, o ktorých nebolo rozhodnuté a ani ostatným obsahom spisov.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne stotožňujúc sa s jeho dôvodmi a podrobne poukazujúc na ich správnosť. Zdôraznil, že exekučný titul, na základe ktorého bola exekúcia vykonaná bol po všetkých riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch právoplatný a vykonateľný a k žiadnemu pochybeniu pri výkone exekúcie zo strany žalovaného nedošlo. Za porušenie povinnosti nepovažoval neprevzatie zásielky doručovanej na dobierku, pretože zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť zaplatiť pri preberaní zásielok obsahujúcich podania v akýchkoľvek konaniach. Rovnako ako vo svojich vyjadreniach k žalobe uviedol nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie aj s poukazom na príslušné rozhodnutia NS SR a ÚS SR. Žalovaný žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania.

4. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 378 a násl. CSP, bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 potvrdiť.

5. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že podanie žalobcu zo dňa 13.8.2015 označené „Rozsudok

- odôvodnenie - návrh“ doručené súdu 18.8.2015 a odkazujúce na ust. § 165 O.s.p. nebolo podľa obsahu návrhom na opravu odôvodnenia. Žalobca v ňom totiž nenamietal, že odôvodnenie nemá podklad v zistení skutkového stavu, tak ako to predpokladalo ust. § 165 ods. 1 O.s.p., ale že rozsudok neobsahuje odôvodnenie ohľadom skutočností, ktoré žalobca vo svojom podaní konkretizoval. Chýbajúce odôvodnenie rozhodnutia však nepredstavuje dôvod na opravu rozhodnutia, ale podľa vtedy platného ust. § 205 ods. 2 O.s.p. predstavovalo odvolací dôvod podľa písm. a) uvedeného ustanovenia v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. , prípadne podľa písm. b) ustanovenia § 205 ods. 2 O.s.p. Vzhľadom na to, považoval odvolací súd obe podania žalobcu podľa obsahu za odvolanie proti rozsudku, tak ako to uviedol vyššie.

6. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd zistil, že napadnuté rozhodnutie je potrebné potvrdiť ako vo výroku vecne správne. Zamietnutie žaloby bolo v napadnutom rozhodnutí súdom prvej inštancie založené na dvoch záveroch. Na nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalovaného a na konštatovaní neexistencie porušenia právnej povinnosti zo strany žalovaného. Z uvedených záverov je síce správnym iba záver o neexistencii porušenia právnej povinnosti zo strany žalovaného, no sám o sebe postačuje na konštatovanie správnosti zamietavého rozhodnutia.

7. Čo sa týka záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, súd prvej inštancie nezohľadnil závery ním použitých rozhodnutí NS SR a ÚS SR náležitým spôsobom. Vychádzajúc z tých istých rozhodnutí ÚS SR, konštatoval Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 22.6.2016 sp. zn. 3Cdo 129/2015 nasledovné: „Pokiaľ ide o vzájomný vzťah medzi zodpovednosťou exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a zodpovednosťou štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. treba uviesť, že zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora je širšia ako podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (porovnaj napr. II. ÚS 165/2012, IV. ÚS 607/2013). Exekučný poriadok ani zákon č. 514/2003 Z.z. priamo nestanovujú prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za škodu podľa niektorého z nich; obe zodpovednosti stoja vedľa seba. Z ich dikcie možno vyvodiť, že za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu (činnosti uvedené v ustanoveniach § 29 až § 194 Exekučného poriadku), zodpovedá vedľa štátu (s následným právom regresu) rovnako sám exekútor, a to za podmienok uvedených v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. K podobným záverom dospel Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 289/2008 a tiež najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 75/2015.“ Stotožňujúc sa s uvedeným odvolací súd konštatuje, že v prípade nároku zo zodpovednosti za škodu spôsobenú exekútorom alebo jeho zamestnancami pri výkone činnosti, ktorá je upravená Exekučným poriadkom, je súdny exekútor pasívne vecne legitimovaný.

8. Uvedená nesprávnosť však nič nemení na správnosti výroku napadnutého rozhodnutia, ktorého dostatočným podkladom je rovnako správny záver súdu prvej inštancie, že zo strany žalovaného ako exekútora nedošlo k porušeniu právnej povinnosti, keď neprevzal žalobcom doručované námietky, pokiaľ boli doručované na dobierku, teda s povinnosťou zaplatiť pri prevzatí zásielky cenu dobierky, v tomto prípade 80 eur. Odhliadnuc od absurdnosti tohto spôsobu doručovania zo strany žalobcu, je rozhodujúcim východiskom pre záver, že neprevzatie takejto zásielky nie je porušením povinnosti exekútora, že povinnosť platiť pri preberaní podaní k akémukoľvek konaniu, v tomto prípade k exekúcii, nie je uložená žiadnym právnym predpisom. Pokiaľ teda žalobca zvolil formu doručenia námietok proti exekúcii dobierkou, neboli tieto riadne podané a nemohli mať preto žalobcom zamýšľané dôsledky. To nebolo možné zhojiť ani oboznámením námietok v tomto súdnom konaní, pretože na ich účinné uplatnenie je priestor jedine v rámci exekúcie.

9. Súd prvej inštancie nepochybil ani žalobcom namietaným nezohľadnením okolností súvisiacich s exekučným titulom, a to jeho nesprávnosťou a žalobcom tvrdeným rozporom s právom dovodzovaným z nesúladu so zákonom o miestnych daniach. Z hľadiska predmetu tohto konania, ktorým bolo posúdenie správnosti postupu súdneho exekútora, bolo rozhodujúce, že exekučný titul mal vyznačenú právoplatnosť a vykonateľnosť, bol teda spôsobilý pre riadne vykonanie exekúcie. Skutkový záver súdu prvej inštancie o právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu zodpovedá vykonanému dôkazu, a pokiaľ žalobca tvrdil, že toto skutkové zistenie nie je správne, neposkytol k svojmu tvrdeniu jediný dôkaz, z ktorého by bolo možné prijať opačný záver. Prieskum vecnej správnosti vykonateľného exekučného titulu nepatrí do právomoci súdneho exekútora a nemohol byť preto ani predmetom tohto konania. Preto nie je dôvodný ani poukaz žalobcu na to, že exekútor bol povinný poučiť oprávneného o protizákonnosti exekučného titulu.

10. Napokon súd prvej inštancie dôsledne preskúmal aj správnosť žalovaným vyčíslených a vymožených trov exekúcie, a ani v tomto smere nenachádza odvolací súd žiadne nedostatky.

11. Čo sa týka námietky žalobcu, že pred súdom prvej inštancie nebolo ako dôkaz vykonané oboznámenie obsahu aj ďalších zásielok doručovaných od žalobcu žalovanému, v tomto smere k pochybeniu nedošlo, keďže ich obsah bol bez významu vzhľadom na ich posielanie na dobierku správne zistené zo strany súdu prvej inštancie. Ako bolo uvedené vyššie, doručovanie podaní na dobierku nie je urobenie podania zákonom predpísaným spôsobom, a preto je pri takto zvolenom postupe obsah zásielky bezpredmetný. Oboznámenie obsahu zásielok tak nepredstavovalo dôkaz významný pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie nepochybil ani pokiaľ neuviedol do zápisnice z pojednávania obsah zásielky obsahujúcej námietky, pretože zápisnica z pojednávania zaznamenáva podstatný priebeh pojednávania a obsah námietok proti exekúcie takýmto podstatným obsahom nie je vzhľadom na vyššie uvedenú neúčinnú formu ich doručovania. Rovnako je nedôvodné, pokiaľ žalobca súdu prvej inštancie vytýkal, že o námietkach proti exekúcii nerozhodol, pretože ako bolo uvedené, rozhodnuté o nich môže byť jedine v rámci exekučného konania, v ktorom musia byť riadne uplatnené

a toto konanie priestor na rozhodnutie o námietkach nepredstavovalo. Napokon bol so zákonom plne súladný aj postup súdu prvej inštancie, pokiaľ rozhodnutie o výške trov exekúcie vyhradil až na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci, keďže plne zodpovedá vtedy platnému ust. § 151 ods. 7 O.s.p.

12. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil.

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorých v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému patrí plná náhrada trov odvolacieho konania.

14. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať dovolanie za podmienok stanovených v ust. § 419 až § 425 CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.