Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/54/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a sudkýň JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobkyne O.. J. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom R., U. XXX, právne zastúpenej JUDr. Janou Šándorovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Mlynárska 19, proti žalovanej Z. P.-T. so sídlom P.-T. XXX, R., právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou GRABAN, TORMA & PARTNERS s.r.o. so sídlom v Košiciach, Vodná 3, o náhradu mzdy, o odvolaní žalobkyne a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie z 13. novembra 2014, č. k. 14C/164/2009-179

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 5.461,30 Eur za obdobie od 1.9.2007 do 30.4.2009 spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 537,20 Eur od 11.10.2007 do 10.11.2007, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.223,60 Eur od 11.11.2007 do 10.12.2007, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.850,30 Eur od 11.12.2007 do 10.1.2008, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 2.387,50 Eur od 11.1.2008 do 10.2.2008, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 3.014,20 Eur od 11.2.2008 do 10.3.2008, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 3.640,90 Eur od 11.3.2008 do 10.4.2008, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 4.207,80 Eur od 11.4.2008 do 10.5.2008, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 4.864,40 Eur od 11.5.2008 do 10.6.2008, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 5.461,30 Eur od 11.6.2008 do 10.7.2008, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol a zároveň žalovanej uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok na účet súdu v sume 327,68 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o návrhu žalobkyne, ktorá sa proti žalovanej domáhala zaplatenia istiny 8.381,00 Eur titulom náhrady mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru za obdobie od 1.9.2007 do 30.4.2009. V spore už bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Košice - okolie z 29. marca 2012, sp. zn. 14C/164/2009-122, ktorým bolo konanie v časti o zaplatenie sumy 3.883,86 Eur, ako aj v časti o zaplatenie úrokov z omeškania za obdobie od 11.10.2007 do 11.6.2009 vo výške 10.926,79 Eur, zastavené a v prevyšujúcej časti súd návrh zamietol. Predmetný rozsudok bol uznesením Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 3Co 185/2012-150 bol v jeho napadnutom výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, zrušený a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Z vykonaného dokazovania vzal súd prvej inštancie za preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Košice - okolie z 3. decembra 2008, sp. zn. 8C/213/2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 23. januára 2009, určil, že výpoveď daná žalobkyni listom z 29. mája 2007 je neplatná z dôvodu, že nebola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov, čo je podmienkou hmotno-právneho charakteru. Žalobkyňa sa následne domáhala u žalovanej ďalšieho zamestnávania a náhrady mzdy. Žalovaná ju listom zo 4. mája 2009 vyzvala, aby nastúpila do zamestnania, čo sa aj stalo, ale žalovaná pre žalobkyňu prácu nemala, preto žalobkyňa zotrvala v práci 3 hodiny a nasledujúci deň si vybrala dovolenku, ktorú čerpala do konca mesiaca máj 2009 a k 1.6.2009 sama požiadala o ukončenie pracovného pomeru z dôvodu, že jej nebola vyplatená mzda. Takto došlo 2. júna 2009 k platnému ukončeniu pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej. Žalobkyni sa po neplatnej výpovedi podarilo zamestnať až 1. apríla 2008 na 3/4 úväzok na Základnej škole v E. O., kde v tom čase mala hrubý príjem cca XX.XXX,- Sk, t.j. 331,94 Eur. Od tej doby pracuje naďalej na tejto základnej škole a v súčasnosti už má 100 % úväzok a pracovný pomer je uzavretý na dobu neurčitú. U žalovanej pracovala 7 rokov a bola zaradená do 9. platovej triedy s príjmom asi 16.000,- Sk, t.j. 531,10 Eur. V novom zamestnaní teda dosahovala vyšší príjem ako u žalovanej, ale mala značné výdavky s cestovným, keďže musela do miesta zamestnania dochádzať. Preto podľa názoru žalobkyne nemožno označiť uvedenú prácu za prácu vykonávanú za rovnakých podmienok. Potvrdila, že žalovaná jej v mesiaci júl 2008 začala zasielať sumy 776,76 Eur, avšak žalobkyňa nemala vedomosť o tom, či ide o čistú alebo hrubú mzdu, pričom štatutárny zástupca žalovanej jej odkázal, že z tohto príjmu si má uhrádzať aj odvody do poisťovne a odvádzať daň. Všetky tieto čiastky žalobkyňa vrátila žalovanej a po dohode s právnym zástupcom si zvyšok ponechala ako zálohu v celkovej sume 3.883,86 Eur. Tvrdila, že medzi ňou a žalovanou k žiadnej dohode nedošlo, pretože štatutárny zástupca sa s ňou ani raz nestretol, nekomunikoval s ňou, nenavrhoval ani splátkový kalendár, žiadna snaha z jeho strany nebola. Žalovaná tvrdila, že uhradila žalobkyni z titulu náhrady mzdy sumu 12.651,43 Eur, jej dlh v tomto rozsahu preto zanikol. Poprela tvrdenie žalobkyne, že nemala vedomosť, aké peniaze sú zasielané na jej účet, pretože 14. júla 2009 bol zaslaný vtedajšej právnej zástupkyni žalobkyne návrh dohody na splácanie dlhu, v ktorom bola uvedená sumu 3.883,86 Eur, ktorá bude splatná v 5. mesačných splátkach po 776,76 Eur, pričom v tejto dohode bolo jednoznačne uvedené, čoho sa dlh týka, resp. z čoho dlh pozostáva. Táto dohoda však žalobkyňou podpísaná nebola. Žalobkyňa uviedla, že jej nebolo známe, o aké plnenie sa jedná zo strany žalovanej, pretože nebol jej doručený žiadny výpočet náhrady mzdy. V predmetnej dohode je uvedená suma 3 883,86 Eur, čo je náhrada mzdy za 9 mesiacov, ktorú žalovaná plnila a ktorú aj vyčíslila v dohode o splátkach. Rozhodne poprela, že by jej žalovaná uhradila sumu 12.651,43 Eur.

4. Po vykonanom dokazovaní súd poukázal na ust. § 252b Zákonníka práce, v zmysle ktorého sa ustanoveniami tohto zákona spravujú aj pracovno-právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1.septembrom 2007, ak nie je ďalej ustanovené inak. Právne úkony urobené pred 1.septembrom 2007 a nároky, ktoré z nich vznikli, sa posudzujú podľa právnej úpravy platnej do 31.8.2007. Ďalej súd poukázal na ust. § 79 ods. 1, 2, § 134 ods. 1, 2, 4 Zákonníka práce a zdôraznil, že pri výpočte priemerného zárobku sa vychádza z hrubej mzdy zúčtovanej na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Rozhodujúcim obdobím je v zásade predchádzajúci kalendárny štvrťrok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k 1. januáru, 1. aprílu, 1. júlu, 1. októbru kalendárneho roka. Pri zisťovaní priemerného zárobku sa teda celková hrubá mzda delí celkovým odpracovaným časom, do ktorého sa započítava aj prípadná práca nadčas. Rozhodujúcim obdobím pre výpočet priemerného zárobku na určenie náhrady mzdy v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení je v prípade žalobkyne 2. štvrťrok roku 2007. Podľa údajov v evidencii žalovanej v apríli 2007 bolo 142,5 pracovných hodín, dosiahnutá mzda žalobkyne bola 18.959,- Sk, v máji 2007 bolo 157,5 pracovných hodín, dosiahnutá mzda žalobkyne bola 17.441,- Sk a v júni 2007 bolo 157,5 pracovných hodín, dosiahnutá mzda žalobkyne bola 18.804,- Sk. Priemerný zárobok žalobkyne je vypočítaný podľa vzorca (18.959+17.441+18.804) : (142,5+157,5+157,5)= 54.840 : 457,5= 119,86 Sk za hodinu, t.j. 3,9788 Eur za hodinu. Náhrada mzdy za rok 2007 predstavuje:

- za september18 pracovných dní =135 hod. x 3,9788 Eur = 537,2 Eur

- za október 23 pracovných dní =172,5 hod. x 3,9788 Eur = 686,4 Eur

- za november 21 pracovných dní = 157,5 hod. x 3,9788 Eur = 626,7 Eur

- za december 18 pracovných dní = 135 hod. x 3,9788 Eur = 537,2 Eur Náhrada mzdy za rok 2008 predstavuje:

- za január 21 pracovných dní = 157,5 hod. x 3,9788 Eur = 626,7 Eur

- za február 21 pracovných dní = 157,5 hod. x 3,9788 Eur = 626,7 Eur

- za marec 19 pracovných dní = 142,5 hod. x 3,9788 Eur = 566,9 Eur

- za apríl 22 pracovných dní = 165 hod. x 3,9788 Eur = 656,6 Eur

- za máj 20 pracovných dní = 150 hod. x 3,9788 Eur = 596,9 Eur, t.j. 5.461,30 Eur.

5. Súd uzavrel, že právny základ nároku žalobkyne na náhradu mzdy bol daný právoplatným rozsudkom Okresného súdu Košice - okolie, ktorým bolo určené, že výpoveď daná žalobkyni žalovanou je neplatná. Žalobkyňa listom zo 17. augusta 2007 žalovanej oznámila, že skončenie pracovného pomeru je neplatné a trvá na tom, aby ju žalovaná naďalej zamestnávala. Tým bola splnená ďalšia zákonná podmienka pre poskytnutie náhrady mzdy v zmysle ust. § 79 ods.1 Zákonníka práce. Súd preto žalobkyni priznal náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku za dobu od 1.9.2007 až do 31.5.2008. Súd v danom prípade použil moderačné oprávnenie vyplývajúce z ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce z dôvodu, že žalovaná toto moderačné oprávnenie využila. Súd môže náhradu mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov znížiť, prípadne nepriznať, iba na výslovnú žiadosť zamestnávateľa. Keďže žalovaná takúto žiadosť vzniesla, súd na ňu prihliadol, pretože sú tu podmienky pre nepriznanie náhrady mzdy z nasledovných dôvodov. Žalobkyňa sa po neplatnom skončení pracovného pomeru so žalovanou zamestnala na Základnej škole v E. O. počnúc dňom 1. apríla 2008, kde spočiatku pracovala na 3/4 úväzok a jej hrubý plat v tom čase činil cca 10.000,- Sk, t.j. 331,94 Eur. Od 1.9.2008 až doposiaľ, tam pracuje na 100 % pracovný úväzok, pričom vykonáva rovnakú prácu, ako u žalovanej. V období od apríla 2008 do apríla 2009 dosahovala podstatne vyššiu mzdu (549,36 Eur netto), ako by v čase, za ktorý požaduje žalobkyňa náhradu mzdy, jej prináležala u žalovanej ako u zamestnávateľa (431,54 Eur netto), to znamená, že zarobila toľko, že žiadnu ujmu neutrpela. Žalobkyni však rozhodne patrí náhrada mzdy za obdobie od 1.9.2007 do 31.5.2008. Náhrada mzdy je satisfakciou za neplatné skončenie pracovného pomeru v zmysle platnej judikatúry. Z potvrdenia z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach súd zistil, že žalobkyňa bola vedená v evidencií uchádzačov o zamestnanie od 1.9.2007 do 31.3.2008 a z evidencie bola vyradená z dôvodu zamestnania sa. Podľa názoru súdu prvej inštancie v danom prípade neobstojí tvrdenie žalovanej, že z jej strany bolo plnené žalobkyni vo výške 12.651,00 Eur, čím si obec dlh splnila, hoci žalobkyňa tieto peniaze vrátila. Žalovaná uviedla, že čiastky, ktoré zasielala žalobkyni, boli sumy, na ktorých sa štatutárny zástupca žalovanej dohodol s vyšetrovateľom na základe trestného oznámenia podaného žalobkyňou, pričom samotná žalobkyňa sa so žalovanou nedohodla na žiadnych splátkach a skutočnosť, že prijala od žalovanej sumu 3.883,86 Eur, neznamená, že tým prejavila súhlas s výškou náhrady mzdy, ktorú jej žalovaná vyplatila. Vzhľadom na uvedené súd návrh žalobkyne nad rámec 9 mesiacov náhrady mzdy s prísl. zamietol.

6. Ďalej súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 129 ods.1, § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ako aj ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb., priznal žalobkyni ňou požadovaný úrok z omeškania, nakoľko tento zodpovedal citovaným právnym predpisom. O zaplatení súdneho poplatku súd rozhodol podľa Zákona o súdnych poplatkoch, pričom súdny poplatok tvorí 6 % z priznanej náhrady mzdy. Žalobkyňa je od poplatku oslobodená, preto musí poplatok zaplatiť žalovaná.

7. Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobkyňa aj žalovaná.

8. Žalobkyňa svoje odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie vychádza v rozhodnutí z nesprávneho právneho posúdenia veci a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobkyňa nepovažuje rozhodnutie súdu za správne v časti, v ktorej využil moderačné oprávnenie vyplývajúce z ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce a nepriznal jej náhradu mzdy prevyšujúcu deväť mesiacov. Nesprávny je podľa jej názoru aj záver súdu, že žalobkyňa od apríla 2008 do apríla 2009 dosahovala u jej terajšieho zamestnávateľa mzdu podstatne vyššiu, ako u žalovanej, z čoho vyvodil záver, že žalobkyňa neutrpela žiadnu ujmu. Uvedený záver súdu prvej inštancie podľa názoru žalobkyne nemá podklad vo vykonanom dokazovaní. Žalobkyňa v odvolaní uviedla, že u žalovanej dosahovala v apríli 2007 príjem 545,37 Eur (netto), v máji 2007 príjem 501,16 Eur (netto) a v júni 2007 príjem 625,10 Eur (netto). Dosahovala teda obdobnú mzdu, avšak v priebehu konania zdôrazňovala, že práca v obci E. O. nie je prácou vykonávanou za rovnocenných podmienok, ako vykonávala u žalovanej. Zamestnala sa za nepriaznivých okolností, ktorým je dochádzanie do obce E. O., ktorá je vzdialená od miesta jej bydliska 23 km, s čím má podstatne vyššie náklady vo výške asi 70 Eur mesačne, ktoré súdu špecifikovala. Podstatným hľadiskom, znevýhodňujúcim jej terajšie zamestnanie v porovnaní so zamestnaním u žalovanej, je aj časový aspekt dochádzania do terajšieho zamestnania. V odvolaní zdôraznila, že náhrada mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru má

satisfakčnú funkciu a nie je ekvivalentom mzdy, ale je sankciou pre zamestnávateľa za to, že došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru. Žalobkyňa má za to, že postup súdu, ktorým jej nepriznal náhradu mzdy prevyšujúcu deväť mesiacov, nie je v súlade s vykonaným dokazovaním, ani s príslušnými zákonnými ustanoveniami. Domnieva sa, že priznanie náhrady mzdy prevyšujúcej deväť mesiacov by bolo plne v súlade s dobrými mravmi a spravodlivé. Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby odvolací súd rozhodol podľa jej odvolacieho petitu.

9. Žalovaná svoje odvolanie proti rozsudku zdôvodnila podľa § 205 ods. 2 písm. a), b) a d) O.s.p.. V odvolaní sa stotožnila so záverom súdu prvej inštancie, ktorý podľa jej názoru správne použil moderačné právo podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaná však nesúhlasí so spôsobom výpočtu náhrady mzdy patriacej žalobkyni z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, nakoľko táto je súdom vyčíslená v evidentne nesprávnej výške. Podľa výpočtov vo veci konajúceho súdu patrí žalobkyni náhrada mzdy za obdobie od 1.9.2007 do 31.5.2008 vo výške 5.461,30 Eur, pričom táto suma je vypočítaná z hrubej mzdy žalobkyne. Vo veci konajúci súd však pri výpočte výšky náhrady mzdy žiadnym spôsobom nezohľadnil čiastočné platby, ktoré žalovaná žalobkyni uhradila. Dáva odvolaciemu súdu do pozornosti, že počas konania bolo jednoznačne preukázané, že zo strany žalovanej došlo k úhrade sumy celkom 12.651,43 Eur. Žalovaná nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého neobstojí tvrdenie žalovanej, že z jej strany bolo plnené žalobkyni vo výške 12.651 Eur, avšak žalobkyňa tieto peniaze vrátila, pretože záver súdu nie je ničím podložený a žiadnym spôsobom odôvodnený. Súd v tejto časti odôvodnenia iba jednoducho konštatuje, že tvrdenia žalovanej neobstoja, no tento svoj názor žiadnym ďalším spôsobom (najmä použitím príslušných zákonných ustanovení) neodôvodnil. V tejto súvislosti poukazuje žalovaná na ust. § 157 ods. 2 O.s.p., ktorý spočíva predovšetkým v preukázaní správnosti súdneho rozhodnutia, pričom odôvodnenie musí byť zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydaní rozhodnutia v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné. Uvádza, že aj s ohľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky, nedostatočným odôvodnením rozhodnutia dochádza k porušeniu práv účastníka konania na spravodlivý proces. V súvislosti s uvedeným dáva odvolaciemu súdu do pozornosti závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 236/06, ako aj z nálezu sp. zn. IV. ÚS 150/03. Zdôrazňuje, že v konaní bolo dostatočne preukázané, že k zaplateniu vyššie uvedených súm skutočne došlo a že žalobkyňa mala vedomosť o tom, že zasielané sumy predstavovali náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru. S poukazom na ust. § 566 ods. 1 Občianskeho zákonníka v odvolaní žalovaná uvádza, že veriteľ je povinný prijať aj čiastočné plnenie, ak to neodporuje dohode alebo povahe pohľadávky. Citované ustanovenie dáva dlžníkovi možnosť, aby rozsah svojej povinnosti zmenšil a odstránil tak aspoň sčasti nepriaznivé následky vyplývajúce z toho, že pohľadávka nebola včas splnená, pričom následky omeškania potom postihnú len zvyšujúcu časť plnenia. Skutočnosť, že žalobkyňa časť žalovanou uhradených súd bezdôvodne vrátila, je s poukazom na vyššie uvedené irelevantná, pričom žalovaná trvá na svojich vyjadreniach, že sumy, ktoré žalobkyňa žalovanej vrátila, si žalobkyňa môže uplatniť titulom vrátenia bezdôvodného obohatenia, resp. iným titulom, ktorý však nemá vplyv na výsledok tohto konania. Nedôvodné vrátenie súm žalobkyňou nemôže byť na ťarchu žalovanej. Je nepochybné, že žalobkyňa mala informácie o tom, kto je jej veriteľ a aké má pohľadávky voči nemu. Svojvoľným vrátením sama seba vystavila do pozície, že jej nárok na náhradu mzdy zanikol a teoreticky jej mohol vzniknúť iba nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý si však neuplatnila riadne a včas, preto na neho nemožno prihliadať, nakoľko žalovaná aj týmto namieta jeho premlčanie. Žalovaná preto tvrdí, že svoju povinnosť na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru voči žalobkyni splnila v celom rozsahu (ba dokonca aj nad tento rozsah), nakoľko čiastočné platby uhradené žalovanou bola žalobkyňa povinná prijať. Ďalej žalovaná uvádza, že pokiaľ ide o peňažné prostriedky vo výške 3.883,86 Eur, ktoré boli žalobkyňou ponechané ako náhrada mzdy, žalovaná za žalobkyňu splnila taktiež odvodové povinnosti. Keďže súd v odôvodnení konštatuje, že žalovaná nepochybne zaplatila sumu 3.883,86 Eur a zároveň je zrejmé, že za žalobkyňu boli zaplatené aj zákonom stanovené odvody, mal uvedené skutočnosti zohľadniť pri matematickom výpočte nároku žalobkyne. Súd prvej inštancie správne vychádzal z náhrady mzdy za 9 mesiacov, no jej výšku, s ohľadom na plnenia žalovanej, nesprávne vypočítal. Vzhľadom na uvedené žalovaná navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobe vyhovel, zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

10. K odvolaniu žalovanej podala písomné vyjadrenie žalobkyňa, v ktorom uviedla, že nikdy neuznala vyplatenie sumy vo výške 12.651,43 Eur zo strany žalovanej. Vždy uvádzala, že v predmetnej veci jej žalovaná plnila len vo výške 3.883,86 Eur. V podaní zo 7. apríla 2010 na strane tri samotná žalovaná uvádza prehľad, ako sa žalobkyni snažila uhradiť jej záväzok v ňou celkovo vyčíslenej výške 3.883,86

Eur, a ako jej žalobkyňa jednotlivé platby vracala obratom. V súdnom spise sa nachádza list z 3. novembra 2009, v ktorom žalobkyňa oznamovala žalovanej, že nesúhlasí s návrhom jej finančného vyrovnania a žiadala, aby jej neposielali ňou určenú výšku splátky. Žalovaná teda plnila všetkými špecifikovanými splátkami náhradu mzdy v celkovej výške 3.883,86 Eur, ktorú ako vyplýva zo súdneho spisu, sama žalovaná určila v dohode o splátkach, ktorú žalobkyňa ale nikdy nepodpísala a s jej výškou nesúhlasila. Žalovaná nikdy nemala úmysel plniť, a ani neplnila nad sumu 3.883,86 Eur. Žalovaná nikdy nepripustila, že žalobkyňa má nárok na náhradu mzdy vyššiu ako 3.883,86 Eur a nad túto sumu ani nikdy nechcela plniť a ani neplnila. Žalobkyňa tvrdí, že splátky žalovanej nevracala bezdôvodne. Konala tak z dôvodu, že nevedela, že sa jedná o náhradu mzdy, s dohodou o splátkach predloženou žalovanou nesúhlasila a nesúhlasila ani s výškou náhrady mzdy. Ako je zrejmé z výpisov z účtu žalovanej predložených v konaní, žalovaná pri jednotlivých úhradách ani neuvádzala v poznámke, o akú platbu sa jedná, pričom ani neobdržala ňou určené splátky 776,76 Eur mesačne, ale platila rôzne čiastky. Tým, že splátky vrátila žalovanej, nemohol zaniknúť jej nárok na náhradu mzdy. Záväzky z bezdôvodného obohatenia majú v pracovnoprávnych vzťahoch subsidiárnu povahu, z čoho vyplýva, že povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie je daná len vtedy, ak nie sú splnené predpoklady pre vznik nároku na náhradu mzdy, pričom v danom prípade takýto nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru bol preukázaný a daný. Nie je preto opodstatnené tvrdenie žalovanej o tom, že žalobkyni mohol vzniknúť len nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia, nie na náhradu mzdy. Za nanajvýš nekorektné, zavádzajúce a nepravdivé považuje žalobkyňa tvrdenie žalovanej o tom, že úhradou sumy 3.883,86 Eur za žalobkyňu splnila aj odvodové povinnosti. Vo svojom vyjadrení z 30. marca 2010 na strane tri žalovaná tvrdí, že nakoľko priemerným zárobkom žalobkyne za obdobie mesiacov apríl, máj, jún 2007 bola suma 532,76 Eur brutto, t.j. 431,54 Eur netto, predstavuje náhrada mzdy prislúchajúca žalobkyni sumu 3.883,86 Eur (9 x 431,54 Eur). Z uvedeného vyplýva, že žalovaná pri výpočte náhrady mzdy 3.883,86 Eur vychádzala z čistej mzdy.

11. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý platí aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 .

12. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia tohto zákona, zostávajú zachované.

13. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 prejednal odvolanie žalobkyne a žalovanej ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario v rozsahu danom ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [§ 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f) O.s.p. v spojení s ust. § 470 ods. 2 prvej vety CSP, v odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h)] a dospel k záveru, že odvolaniam ani jednej strán sporu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 22. februára 2017 o 12,05 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 215, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.

14. Žalobkyňa a žalovaná v odvolaní namietali odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p., t.j. že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konkrétne, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V zmysle ide o odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h), t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

15. Pod odňatím možnosti konať pred súdom [§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., účinného do 30. júna 2016, § 389 ods. 1 písm. b) CSP, účinného od 1. júla 2016 - nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces] je potrebné rozumieť taký procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu odnímajú

tie procesné práva, ktoré jej zákon priznáva. Vo všeobecnosti ide o postup súdu, ktorým sa strane sporu znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných jej v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza tiež vtedy, keď dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia nezodpovedá zákonným požiadavkám podľa § 157 ods. 2 O.s.p., účinného do 30. júna 2016 a § 220 ods. 2 CSP, platného a účinného od 1. júla 2016.

16. Odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanom spore rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

17. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd preto dospel k záveru, že odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. nie sú dôvodne uplatnené.

18. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že tak odvolanie žalobkyne, ako ani odvolanie žalovanej, nie je spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a privodiť zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, či už v zmysle odvolania žalobkyne v jej prospech, alebo v zmysle odvolania žalovanej v prospech žalovanej.

19. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie a k odvolacím námietkam žalobkyne a žalovanej odvolací súd dodáva:

20. Odvolací súd nepovažuje za opodstatnenú odvolaciu námietku žalobkyne, že hoci u nového zamestnávateľa dosahovala obdobnú mzdu ako u žalovanej, práca v obci E. O. nie je prácou vykonávanou za rovnocenných podmienok, ako vykonávala u žalovanej, pretože dochádzaním do obce E. O., ktorá je vzdialená od miesta jej bydliska 23 km, má podstatne vyššie náklady vo výške asi 70 Eur mesačne, ktoré súdu špecifikovala a znevýhodňujúcim jej terajšie zamestnanie v porovnaní so zamestnaním u žalovanej, je aj časový aspekt dochádzania do terajšieho zamestnania.

21. Už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolací súd zdôrazňoval, že náhrada mzdy je istým druhom satisfakcie pre neplatne skončený pracovný pomer, nie reparáciou ujmy v úplnom slova zmysle. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je preto vo výroku, ktorým návrh žalobkyne nad rámec 9 mesiacov náhrady mzdy s prísl. zamietol, vecne správny.

22. Odvolaciu námietku žalovanej, v zmysle ktorej konajúci súd pri výpočte výšky náhrady mzdy žiadnym spôsobom nezohľadnil čiastočné platby, ktoré žalovaná žalobkyni uhradila, sa nezakladajú na pravde, pretože ani samotná žalobkyňa nespochybňovala platby prijaté od žalovanej z titulu náhrady mzdy, ani ich výšku v sume 3.883,86 Eur, pričom v tejto časti žalobkyňa vzala svoj návrh čiastočne späť a súd konanie v časti o zaplatenie sumy 3.883,86 Eur s prísl. právoplatne zastavil rozsudkom z 29. marca 2012, sp. zn. 14C/164/2009-122.

23. Pokiaľ žalovaná v odvolaní opakovane tvrdí, že žalobkyni uhradila z titulu náhrady mzdy sumu 12.651,43 Eur, pričom záver súdu o tejto skutočnosti nie je ničím podložený a žiadnym spôsobom odôvodnený, pretože súd iba jednoducho konštatuje, že tvrdenia žalovanej neobstoja, no tento svoj názor žiadnym ďalším spôsobom (najmä použitím príslušných zákonných ustanovení) neodôvodnil, odvolací súd nepovažuje za dôvodné.

24. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že žalovaná poprela tvrdenie žalobkyne, že nemala vedomosť, aké peniaze sú zasielané na jej účet, pretože 14. júla 2009 bol zaslaný vtedajšej právnej zástupkyni žalobkyne návrh dohody na splácanie dlhu, v ktorom bola uvedená sumu 3.883,86 Eur, ktorá

bude splatná v 5. mesačných splátkach po 776,76 Eur, pričom v tejto dohode bolo jednoznačne uvedené, čoho sa dlh týka, resp. z čoho dlh pozostáva. Zároveň súd uviedol, že

25. V súvislosti s vyššie uvedeným tvrdením žalovanej, ktorá vedomosť žalobkyne o tom, aké peniaze sú zasielané na jej účet, odvodzuje od návrh dohody na splácanie dlhu, ktorý bol 14. júla 2009 zaslaný vtedajšej právnej zástupkyni žalobkyne (odhliadnuc od skutočnosti, že žalobkyňa žalovanej oznámila listom z 3. novembra 2009, že nesúhlasí s návrhom jej finančného vyrovnania a žiadala, aby jej neposielali žalovanou určenú výšku splátky), odvolací súd zdôrazňuje, že suma 776,76 Eur, zaslaná žalovanou žalobkyni v 5 splátkach, predstavuje sumu 3.883,86 Eur, nie sumu 12.651,43 Eur, ako tvrdí žalovaná. Preto aj vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu žalovanej považuje odvolací súd za opodstatnené, že žalovaná nemala úmysel plniť žalobkyni nad sumu 3.883,86 Eur.

26. Zároveň odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý vzal z vykonaného dokazovania za preukázané, že podľa vyjadrenia samotnej žalovanej, čiastky, ktoré zasielala žalobkyni, boli sumy, na ktorých sa štatutárny zástupca žalovanej dohodol s vyšetrovateľom na základe trestného oznámenia podaného žalobkyňou, nie so žalobkyňou; žalobkyňa sa so žalovanou nedohodla na žiadnych splátkach.

27. Vzhľadom na vyššie uvedenú skutočnosť sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že prijatie sumy 12.651,43 Eur žalobkyňou od žalovanej nebolo preukázané, a na druhej strane, prijatie sumy 3.883,86 Eur žalobkyňou od žalovanej neznamená, že tým prejavila súhlas s výškou náhrady mzdy, ktorú jej žalovaná vyplatila. Odôvodnenie rozsudku je preto v tejto časti nielen správne, ale aj dostatočné.

28. Odvolací súd sa stotožňuje aj s ďalším názorom žalobkyne, ktorý uviedla v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej, že tvrdenie žalovanej o tom, že úhradou sumy 3.883,86 Eur za žalobkyňu splnila aj odvodové povinnosti, je tvrdením nekorektným a zavádzajúcim. Žalobkyňa poukázala na vyjadrenie žalovanej z 30. marca 2010, v ktorom na strane tri žalovaná tvrdí, že nakoľko priemerným zárobkom žalobkyne za obdobie mesiacov apríl, máj, jún 2007 bola suma 532,76 Eur brutto, t.j. 431,54 Eur netto, predstavuje náhrada mzdy prislúchajúca žalobkyni sumu 3.883,86 Eur (9 x 431,54 Eur). Z uvedeného vyplýva, že žalovaná pri výpočte náhrady mzdy 3.883,86 Eur vychádzala z čistej mzdy.

29. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že zamestnávateľovi vzniká povinnosť na základe súdneho rozhodnutia, v rámci spracovania miezd v príslušnom mesiaci, sumu náhrady mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru zamestnancovi vyplatiť a z tejto sumy zabezpečiť odvodové povinnosti podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, odvodové povinnosti podľa zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení v znení neskorších predpisov, ako aj daňové povinnosti podľa zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.

30. Odvolací súd preto konštatuje, že napadnutý rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. 1 .

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa, ako aj žalovaná, neboli vo svojich odvolaniach úspešní, resp. ich úspech i neúspech v odvolacom konaní bol rovnaký, preto odvolací súd stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .