Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Sa/4/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: F. N. T., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť F. R. L., toho času umiestnený v Ú. B. E. B. H. M., Z.I. XX, M., zastúpený JUDr. Mariannou Lechmanovou, advokátkou, so sídlom Štúrova 20, 040 01 Košice, IČO 42249163, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina, Kuzmányho č. 26, 012 23 Žilina, o správnej žalobe zo dňa 26.01.2017 proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BB7-7-017/2017-AV zo dňa 20.01.2017, takto

rozhodol:

I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Prezídium Policajného zboru, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina, Kuzmányho č. 26, 012 23 Žilina č. PPZ-HCP-BB7-7-017/2017-AV zo dňa 20.01.2017, týkajúce sa žalobcu: F. N. T., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť F. R. L., bez dokladov totožnosti a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca F. N. T., nar. XX.XX.XXXX bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.

III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-7-017/2017-AV zo dňa 20.01.2017 (č.l. 4-6 spisu) rozhodol o zaistení žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) na základe skutočnosti, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území Bulharskej republiky na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa ustanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej „Dublinské nariadenie III“). Podľa § 88 ods. 4 ZoPC zaistil účastníka konania na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 20.04.2017 s tým, že ho umiestnil v Ú. B. E. B. H. M. (ďalej „Ú. M.“).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že účastník konania bol dňa XX.XX.XXXX v čase o XX:XX hod. odovzdaný a prevzatý na bývalom hraničnom priechode medzi Poľskou republikou a Slovenskou republikou Trstená - Chyžné, pričom bolo zistené, že je vedený ako žiadateľ o azyl na území Bulharskej republiky. Keďže naplnil podmienky ustanovené podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, začal správny orgán konanie vo veci jeho zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu

podľa Dublinského nariadenia III, nakoľko u neho existuje značné riziko jeho úteku, vyplývajúce z jeho nelegálnej migrácie po Európe, ako aj skutočnosť, že nemá udelený pobyt na území Slovenskej republiky (ďalej „SR“) podľa zákona o pobyte cudzincov a ani nemá pri sebe žiaden doklad, ktorý by umožňoval zistenie jeho totožnosti.

3. Mal za to, že v zmysle kapitoly III článku 7 ods. 2 Dublinského nariadenia III je nespochybniteľné na základe informácií z EURODAC-u a Migračného úradu, že účastník konania podal žiadosť o azyl na území Bulharskej republiky. Na základe uvedených podkladov je zrejmé, že požiadal o udelenie azylu a je v azylovom konaní na území Bulharska, ktoré však svojvoľne opustil, pričom sa mal po prepustení z polície dostaviť do pobytového tábora v Bulharsku a pobývať tam do rozhodnutia bulharských orgánov a nie opustiť územie štátu, kde požiadal o udelenie azylu a vycestovať na územie iného štátu Únie.

4. Poukazoval na to, že účastník konania má poskytnuté právo na preskúmanie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu členských štátom schengenského priestoru a aj napriek tejto skutočnosti nerešpektuje medzinárodné právne predpisy a zmluvy, ktoré upravujú pohyb štátneho príslušníka z tretej krajiny. Z daného mal správny orgán za to, že v jeho prípade je potrebné preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorú účastník konania na území schengenského priestoru žiada na území Bulharskej republiky. V prípade, ak sa zistia dôvody na udelenie medzinárodnej ochrany účastníka konania, je potrebné účastníkovi konania takúto ochranu bezodkladne udeliť a tým mu umožniť zdržiavať sa na území schengenského priestoru v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

5. Ohľadne uloženia menej závažných prostriedkov ako zaistenia uviedol, že skúmal aj túto možnosť v zmysle článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III, ktorými je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu účastníka konania, avšak mal za to, že tento nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko tento, ako sám v zápisnici uviedol, nemá dostatočné finančné prostriedky na území Slovenskej republiky, nikoho nepozná a ani nikde na území Slovenskej republiky nemá zabezpečené ubytovanie, čo správnemu orgánu neumožňuje uložiť povinnosť podľa citovaného ustanovenia, ale dôvodí nevyhnutnosť jeho zaistenia. Preto v jeho prípade a vzhľadom na jeho doterajšie konanie je potrebné zabezpečiť jeho prípravu alebo výkon jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia III, a to formou zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC.

6. Pokiaľ sa týka stanovenia dĺžky pobytu uviedol, že túto stanovil podľa § 88 ods. 4 ZoPC do 20.04.2017, počas ktorej doby vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie účastníka konania do členského štátu, v ktorom požiadal o medzinárodnú ochranu. V danom prípade pôjde hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany úradov Bulharskej republiky, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie prevozu a prevzatia účastníka konania príslušnými orgánmi Bulharskej republiky. Doplnil, že v žiadnom prípade ho to nezbavuje povinnosti podľa § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC skúmať po celý čas zaistenia účastníka konania, či trvá účel zaistenia. Presnú dobu zaistenia nie je možné predbežne presne určiť a je ju možné odhadnúť hlavne z aplikačne praxe. Táto závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí komunikácia medzi štátnymi orgánmi členských štátov, ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú členské štáty signatármi, prípadne iné nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemožno predbežne určiť.

7. Správnou žalobou zo dňa 26.01.2017 (č.l. 1-3 spisu) sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB7-7-017/2017-AV zo dňa 20.01.2017 a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia. Zároveň si uplatnil trovy konania.

8. Mal za to, že žalovaný napadnutým rozhodnutím v zmysle jeho výroku rozhodol o zaistení žalobcu za účelom jeho návratu na územie Bulharska v zmysle Dublinského nariadenia III. V napadnutom rozhodnutí však nijakým spôsobom neposúdil a nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Bulharsku, ktoré sú všeobecne známe ako zlé a nevyhovujúce, pričom nie je zrejmé, aké dôkazy vykonal za účelom zistenia, že by transferom žalobcu na územie Bulharska nedošlo k porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy SR. Podotkol, že k porušovaniu Dohovoru v súvislosti s tzv. dublinskými transfermi sa viackrát vyjadril aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. v prípade M.S.S. proti Belgicku a Grécku (sťažnosť č. 30696/09, rozhodnutie z 21.01.2011) a obdobne sa vyslovil aj Ústavný súd SR vo veci sťažnosti žiadateľa o azyl ohľadom

jeho dublinského transferu (v danom prípade do Grécka), v ktorom konštatoval, že v rámci konania bolo potrebné uplatňovať štandardy ochrany vyplývajúce z Dohovoru článku 3, ktorý zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd a preto má prednosť pred zákonom. Možné porušenie absolútneho zákazu zlého zaobchádzania v zmysle článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy vyvoláva procesnú povinnosť štátu zabezpečiť účinné úradné vyšetrenie tvrdeného zlého zaobchádzania, pričom pojem „účinné“ zahŕňa predovšetkým atribúty dôkladnosti, rýchlosti a nezávislosti a nestrannosti (Nález III. ÚS 110/2011-39 z 31.05.2011). Preto žalovaný v napadnutom rozhodnutí nedostatočne zistil skutkový stav najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie k prípustnosti vrátenia žalobcu do Bulharska, s ohľadom na potrebu dodržiavania článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

9. V zmysle citovanej judikatúry nie je možné automaticky považovať každú členskú krajinu za bezpečnú krajinu, do ktorej je možné vrátiť cudzinca v rámci dublinského konania bez toho, aby bola individuálne posúdená jeho situácia, pričom ústavný súd viackrát poukázal na to, že medzi zaistením a jeho účelom, t. j. konaním o odsune, vyhostení, dublinským návratom a podobne, je v každom prípade nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov.

10. V napadnutom rozhodnutí absentuje odôvodnenie efektívnosti, resp. účelnosť zaistenia žalobcu a nie je absolútne zrejmé, aké dôkazy vykonal žalovaný za účelom zistenia, že by transferom žalobcu na územie Bulharska nedošlo k porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy. Poukazoval pritom na správu Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov z januára 2014, v ktorej vyzval členské krajiny EÚ na pozastavenie tzv. dublinských transferov žiadateľov o azyl do Bulharska z dôvodu nedostatkov azylového systému a neľudských prijímacích podmienok pre žiadateľov, pričom k jeho výzve sa pripojila aj Európska rada pre utečencov a azyl (zdroj:www.unhcr.org, http://ecre.org). Takisto v marci 2014 vydala organizácia Amnesty International na základe svojho vlastného monitoringu vykonaného v zariadeniach pre žiadateľov a cudzincov v Bulharsku správu „Pozastavenie návratov žiadateľov o azyl do Bulharska musí pokračovať“ (Suspension of Returns of Asylum Seekers to Bulgaria must continue), v ktorej poukazuje na to, že aj napriek určitým zlepšovaniam podmienok v azylových centrách ani z ďaleka nespĺňajú požiadavky smernice EÚ o prijímaní žiadateľov o azyl, pričom poukazovali na zlé hygienické a zdravotnícke podmienky pre žiadateľov, problémy s ich registráciou pre zdravotné poistenie, prípady odmietnutia poskytnutia zdravotnej starostlivosti zo strany nemocníc a lekárov, zaisťovanie žiadateľov o azyl a podobne (zdroj: www.amnesty.org). Takisto mala za to, že sa nedostatočne vysporiadal žalobca s podmienkami, z ktorých vyvodil tú skutočnosť, že žalobcovi nemohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov.

11. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 03.02.2017 (č.l. 7-8 spisu) navrhol, aby sa správny súd stotožnil s vysloveným názorom, ako aj s predmetným rozhodnutím.

12. Vo svojom vyjadrení okrem skutočností, ktoré už uviedol v napadnutom rozhodnutí, sa vyjadril aj k žalobným bodom a pokiaľ ide o možnosti uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, ktorým je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu účastníka konania v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 konštatoval, že žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko tento sám v zápisnici uviedol, že nemá dostatočné finančné prostriedky na území Slovenskej republiky, nikoho nepozná, čo správnemu orgánu neumožňuje uložiť mu povinnosť v zmysle citovaného ustanovenia a dôvody nevyhnutnosti jeho zaistenia. Preto mal za to, že v jeho prípade je potrebné zabezpečiť jeho prípravu alebo výkon jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia III formou zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC, pričom existuje tu reálne riziko, že tento sa bude naďalej pohybovať v členských štátoch bez cestovného dokladu, či oprávnenia na pobyt alebo sa bude skrývať v komunite svojich krajanov, pričom miesto jeho pobytu nebude správnemu orgánu známe (účastník konania vycestoval na územie iného členského štátu a nemienil zotrvať na území Slovenskej republiky, ktorou len tranzitoval), keďže nemá na území Slovenskej republiky povolený pobyt, udelenú medzinárodnú ochranu, zabezpečené ubytovanie, ani prístup k finančným prostriedkom. Pri zaoberaní sa inými normatívnymi prostriedkami na dosiahnutie účelu sa správny orgán opieral o správnu úvahu a o skutočnosť, že účastník konania je bez dostatočných finančných prostriedkov, ktorými by si mohol zabezpečiť vhodné ubytovanie pre seba. Bez uvedených základných potrieb a finančných prostriedkov sa účastník konania môže dostať do stavu núdze, či už sociálnej, hmotnej, finančnej alebo protiprávnej, čo nebude prospievať bytiu a životu účastníka konania na území SR.

13. Pokiaľ sa týka námietky, že dublinským transferom žalobcu na územie Bulharska by mohlo dôjsť k porušeniu článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s poukazom na vyjadrenie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý uviedol, že toto porušenie nastalo pri dublinských transferoch do krajín Belgicka a Grécka. Mal za to, že ESĽP sa nijako nevyjadril, že by takéto podmienky boli aj pri vrátení do Bulharska. V zápisnici žalobca neuviedol, že by mu na území Bulharska niečo hrozilo a preto poukazoval na skutočnosť, že tento po vstupe na územie Bulharska prejavil slobodnú vôľu a rozhodol sa požiadať o azyl tam a žiť na tomto území. Takisto v zápisnici poprel skutočnosť, že by požiadal o azyl na území Bulharska, avšak dané bolo vyvrátené lustráciou v informačnom systéme EURODAC, kde bolo zistené, že je vedený ako žiadateľ o azyl na území Bulharskej republiky v zmysle transakcie zo dňa 24.10.2016. Z daného jednoznačne vyplýva, že príslušné úrady Bulharska vedú žalobcu ako žiadateľa o azyl, pričom tento do zápisnične uviedol, že by sa chcel dostať do Belgicka. V zmysle tohto možno konštatovať, že pre žalobcu bude najlepšie aby sa vrátil do krajiny, kde prejavil svoju slobodnú vôľu a požiadal o azyl.

14. Zo zápisnice zo dňa 19.01.2017, ktorá sa nachádza v administratívnom spise žalovaného súd zistil, že tento ohľadne svojej finančnej hotovosti a skutočnosti, či si vie zabezpečiť na území SR ďalšiu finančnú hotovosť na pokrytie životných nákladov uviedol, že má asi 225 Eur. Tento zároveň poprel, že by na území Bulharska požiadal o azyl alebo v inom členskom štáte, pričom na území Bulharska mu zobrali odtlačky, ale o azyl tam nežiadal. Rovnako nežiadal o azyl ani v inej krajine. Dodal, že pokiaľ sa týka rodinných príslušníkov na území SR alebo v štátoch EÚ, má bratrancov v Nórsku a v Dánsku, ktorí sú tam už 20 rokov, pričom na Slovensku nechcel zostať. Ohľadne okolností, ktoré mu bránia v jeho návrate do Bulharskej republiky, kde požiadal o azyl uviedol, že mu bránia tie, že v Bulharsku prišiel o veľa peňazí a nežiadal tam o azyl a nechce sa tam teda ani vrátiť.

15. Z Úradného záznamu zo dňa 23.01.2017 (nachádzajúcom sa v administratívnom spise žalovaného) súd zistil, že daného dňa pracovníčka Dublinského strediska (bez uvedenia mena a priezviska) oznámila telefonicky žalovanému, že voči žalobcovi bolo začaté konanie Migračného úradu Ministerstva vnútra pod č. MU-DS-18/2017-DŽ.

16. Podľa § 2 ods. 1, písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), Na účely tohto zákona sa rozumie f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

17. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.

18. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku.

19. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

20. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

21. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

22. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.

23. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

24. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

25. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

26. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

27. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu

28. Podľa článku 25 ods. 1 Dublinského nariadenia III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.

29. Podľa článku 25 ods. 2 Dublinského nariadenia III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.

30. Podľa článku 28 ods. 1 Dublinského nariadenia III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.

31. Podľa článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.

32. Podľa článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. 33. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3.

Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.

34. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

35. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

36. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

37. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

38. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.

39. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

40. Pokiaľ sa týka námietok žalobcu voči rozhodnutiu žalovaného súd právne uzatvára:

41. Predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BB7-7-017/2017-AV zo dňa 20.01.2017, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC zaistil žalobcu na základe skutočnosti, že tento je žiadateľom o udelenie azylu na území Bulharskej republiky na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov a stanovil dĺžku doby zaistenia do 20.04.2017 s tým, že ho umiestil v Ú. B.K. E. B. H. O. M..

42. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013), ktorým aj žalovaný účelnosť zaistenia zdôvodňoval.

43. V prípade žalobcu bolo z informačných systémov (EURODAC) zistené, tento požiadal o udelenie azylu na území Bulharska.

44. V tejto súvislosti súd uvádza, že podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú

ochranu v členskom štáte, pričom v prípade žalobcu je touto krajinou Bulharsko. kde žalobca požiadal o azyl.

45. Z konania správneho orgánu vyplýva, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území Bulharska, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013.

46. V správnej žalobe žalobca namietal, že správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Bulharsku a že v jeho prípade došlo k porušeniu článku 3 Európskeho dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré bude naplnené jeho vrátením na územie Bulharska.

47. Správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojich doterajších rozhodnutiach (sp.zn. 1 Sža/31/2014) zdôraznil nutnosť aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený. Takisto v iných rozhodnutiach (sp.zn. 9 Sža/23/2010, resp. sp.zn. 1 SZa/7/2016) podčiarkol nielen povinnosť preveriť reálnosť vyhostenia cudzinca, ale aj skúmanie naplnenia účelu vyhostenia: „Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel môže byť naplnený, preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný.“

48. Súd poukazuje na čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

49. Pokiaľ sa týka danej problematiky kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti zdôraznil viazanosť členského štátu (zásada lojality) v zmysle čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii v spojení s čl. 7 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky (t.j. aj orgánov výkonnej moci, kam žalovaný nepochybne patrí) právne záväznými aktmi orgánov Európskej únie, pričom z uvedenej viazanosti vyplýva nielen pasívna povinnosť členského štátu akceptovať úniový poriadok ako celok, ale na druhej strane aj jeho aktívna povinnosť vytvoriť podmienky, najmä pre aplikačnú prax, na jeho riadne uplatňovanie. Spomedzi nich pre oblasť azylovej a utečeneckej agendy významné miesto zaujíma Dublinské nariadenie (sp.zn. 10 SZa/25/2015), ktoré okrem iného upravuje aj postup členského štátu, ak sa na jeho území nachádza štátny príslušník tretej krajiny bez cestovných dokladov, ktorý podľa získaných informácií už požiadal o medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte (t.j. pre prejednávanú vec Bulharská republika ako zodpovedný členský štát).

50. Najmä z čl. 25 Dublinského nariadenia nepochybne vyplýva postup dožiadaného členského štátu po prijatí žiadosti, pričom prípadná pasivita, t.j. aj absencia odpovede zo strany tohto štátu znamená jej akceptáciu. Následne s poukazom na čl. 29 Dublinského nariadenia je žiadajúci členský štát, po porade s dožiadaným štátom, ako náhle to je prakticky možné a najneskôr v lehote šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania, povinný odovzdať žiadateľa o medzinárodnú ochranu; v opačnom prípade nasleduje postup uvedený v čl. 28 ods. 3 posledný bod Dublinského nariadenia.

51. V zmysle judikatúry je povinnosťou správneho súdu preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá (§ 90 ods. 1 písm. d) ZoPC). Teda žalovaný pred vydaním preskúmavaného rozhodnutia, ale aj v priebehu súdneho konania o prieskume uvedeného rozhodnutia mal preverovať, či kompetentné orgány proces podľa Dublinského nariadenia začali a aké úkony sa v tejto veci vykonali, pretože od časovej postupnosti závisel samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť účelu) je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia.

52. Rovnako súd poukazuje na správy uvedené právnou zástupkyňou žalobcu v správnej žalobe. Žalovanému z jeho činnosti museli byť známe stanoviská, na ktoré v správnej žalobe poukazuje právna zástupkyňa žalobcu - správa Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov z januára 2014, v ktorej vyzval členské krajiny EÚ na pozastavenie tzv. dublinských transferov žiadateľov o azyl do Bulharska z dôvodu nedostatkov azylového systému a neľudských prijímacích podmienok pre žiadateľov), ako aj správa organizácie Amnesty International - „Pozastavenie návratov žiadateľov o azyl do Bulharska musí pokračovať“ (Suspension of Returns of Asylum Seekers to Bulgaria must continue) z marca 2014 týkajúca sa monitoringu vykonaného v zariadeniach pre žiadateľov a cudzincov v Bulharsku v ktorej poukazuje na to, že aj napriek určitým zlepšovaniam podmienok v azylových centrách ani z ďaleka nespĺňajú požiadavky smernice EÚ o prijímaní žiadateľov o azyl, pričom poukazovali na zlé hygienické a zdravotnícke podmienky pre žiadateľov, problémy s ich registráciou pre zdravotné poistenie, prípady odmietnutia poskytnutia zdravotnej starostlivosti zo strany nemocníc a lekárov, zaisťovanie žiadateľov o azyl a podobne.

53. Preto správny súd považuje za dôvodnú námietku, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie k prípustnosti vrátenia žalobcu do Bulharska s ohľadom na potrebu dodržiavania čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko v zmysle judikatúry nie je možné automaticky považovať každú členskú krajinu za bezpečnú krajinu, do ktorej je možné vrátiť cudzinca v rámci dublinského konania bez toho, aby bola individuálne posúdená jeho situácia.

54. Pokiaľ sa týka námietky, že sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí nedostatočne vysporiadil s tým, či žalobca nespĺňa podmienky za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov súd uvádza, že ohľadne tejto skutočnosti žalovaný uviedol, že skúmal možnosť uloženia menej závažných prostriedkov ako zaistenia v zmysle článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III, ktorými je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu žalobcu, avšak mal za to, že žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko tento, ako sám v zápisnici uviedol, nemá dostatočné finančné prostriedky na území Slovenskej republiky, nikoho nepozná a ani nikde na území Slovenskej republiky nemá zabezpečené ubytovanie, čo správnemu orgánu neumožňuje uložiť povinnosť podľa citovaného ustanovenia, ale dôvodí nevyhnutnosť jeho zaistenia. Preto má súd za to, že žalovaný sa náležitým spôsobom vyporiadal, prečo v prípade žalobcu nepristúpil k alternatívam zaistenia.

55. Po zvážení všetkých odvolacích námietok a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), d) a g) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB7-7-017/2017-AV zo dňa 20.01.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia.

56. Zároveň v súlade s § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku súd nariadil žalovanému, aby žalobca F. N. T., nar. XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.

57. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich

skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.