Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_5To-10-2022.pdf
PDF · 89.9 KB
Case nature
Area
Subarea
5To/10/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Michala Polláka a sudcov JUDr. Martina Žovinca a JUDr. Dušana Szabó v trestnej veci proti obžalovanému E. D., nar. XX.XX.XXXX, pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného a prokurátora Okresnej prokuratúry Galanta proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 29.09.2021, č. k. 31T/63/2020-166, na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.06.2022 takto
rozhodol:
I. Podľa § 321 ods. 1 písm. c), ods. 2 Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok zrušuje vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku a § 40 ods. 1 písm. a) Trestného zákona per analogiam sa u obžalovaného:
E. D. nar. XX.XX.XXXX v T. trvale bytom B. XXXX/X, F. t. č. ÚVTOS Želiezovce
upúšťa od potrestania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Galanta rozsudkom zo dňa 29.09.2021, č. k. 31T/63/2020-166 uznal obžalovaného E. D. za vinného, že ako otec Z. D., nar. XX.XX.XXXX, E. D., nar. XX.XX.XXXX, a Z. D., nar. XX.XX.XXXX, všetci bytom u matky K. F., O. XX/XX, F., zanedbal svoju zákonnú povinnosť prispievať na výživu svojich detí, ktorá mu vyplýva zo zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a bol k nej zaviazaný rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 12P/259/2012 zo dňa 22.11.2012, právoplatným dňa 22.11.2012, sumou 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa, ktorá predstavuje od 01.07.2019 sumu 28,79 eur a od 1.7.2020 sumu 29,42 eur, mesačne vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky detí, si túto vyživovaciu povinnosť riadne neplnil, bol nezamestnaný a nebol prihlásený na úrade práce, čím mu za obdobie od marca 2020 do 24.4.2021 (nástup do výkonu trestu) vznikol dlh na výživnom vo výške 1.141,71 eur, teda najmenej dva mesiace v období dvoch rokov neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - na viacerých osobách, čím spáchal prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona.
Za to bol odsúdený podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona, s poukazom na § 36 písm. l) Trestného zákona a § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 2, § 49 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 1 rok. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona bol obžalovaný na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. 2. Proti tomuto rozsudku podali po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní odvolanie obžalovaný a prokurátor, čo do výroku o treste. 3. Obžalovaný podané odvolanie odôvodnil podaniami zo dňa 13.10.2021 a zo dňa 26.10.2021 a prostredníctvom obhajcu podaním zo dňa 20.10.2021 nasledovne (skrátene): 3.1. Zameškané výživné obžalovaný uhradil poštovou poukážkou do rúk matky maloletých detí K. F.. Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ho súd spod podanej obžaloby oslobodil na základe inštitútu účinnej ľútosti, pretože trestnosť činu zanikla. 3.2. Uložený trest, v korelácii s už vykonávaným trestom podobného charakteru, je neprimerane prísny. 4. Prokurátor podané odvolanie odôvodnil podaním zo dňa 20.10.2021 nasledovne (skrátene): 4.1. Aktuálnej trestnej činnosti sa obžalovaný dopustil v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody a v krátkom čase po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku prvostupňového súdu za rovnaký trestný čin. Napriek šanci, ktorá mu bola daná podmienečným prepustením, túto nevyužil, nesnažil sa pracovať a prácu si aktívne nehľadal. 4.2. Osoba obžalovaného a jeho správanie sa na slobode nedáva záruku, že by trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby bol dostačujúci na jeho nápravu. 4.3. Obžalovaný má v odpise registra trestov evidovaných 22 záznamov a od páchania trestnej činnosti ho neodradili ani predtým uložené a vykonané tresty odňatia slobody. 4.4. Uložený trest je neprimerane mierny a u obžalovaného nenaplní účel individuálnej ani generálnej prevencie. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku: 1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. 3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom. Podľa § 321 ods. 3 Trestného poriadku ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti; ak však zruší hoci aj len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. 5. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku. Odvolanie podali obžalovaný a prokurátor ako oprávnené osoby, v zákonnej lehote a proti výroku o treste, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. 6. Odvolací súd na rozhodnutie o podaných odvolaniach nariadil verejné zasadnutie, na ktorom doplnil dokazovanie vykonané na hlavnom pojednávaní, ktorého predmetom bolo preukázať, či v odvolacom konaní prišlo k úhrade zameškaného výživného. Za týmto účelom odvolací súd predvolal a vypočul na verejnom zasadnutí svedkyňu K. F., ktorá vo svojej výpovedi potvrdila, že dňa 11.10.2021 prevzala poštovú poukážku na sumu 1.142 Eur, čo predstavuje zanedbané výživné obžalovaného za stíhané obdobie. Počas tohto obdobia bola svedkyňa riadne zamestnaná a bola schopná uhrádzať potreby jej detí. Deti sa nedostali do stavu núdze ani žiadnym iným spôsobom nebolo poškodené ich zdravie. 7. Po vykonanom dokazovaní prokurátor v rámci konečného návrhu uviedol, že s poukazom na uhradenie dlžného výživného obžalovaným má za to, že trestnosť činu zanikla a obžalovaného je potrebné oslobodiť spod podanej obžaloby. 8. Po preskúmaní napadnutého výroku a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, dospel odvolací súd k nasledovným záverom: 9. Doplnením dokazovania na verejnom zasadnutí mal odvolací súd za preukázané, že obžalovaný po vyhlásení napadnutého rozsudku dňa 11.10.2021 uhradil zameškané výživné v sume vo výške 1.142 Eur (podľa skutkovej vety napadnutého rozsudku dlh na výživnom predstavoval 1.141,71 Eur), ktorá na základe skutkovej vety napadnutého rozsudku predstavovalo celé zameškané výživné za obdobie od marca 2020 do 24.04.2021. Zároveň mal odvolací súd za preukázané, že neplnenie vyživovacej povinnosti obžalovaným v tomto období nemalo trvalo nepriaznivé následky na živote maloletých detí. 10. Zásadnou právnou skutočnosťou, pre posúdenie možnosti aplikovať na prípad obžalovaného inštitút účinnej ľútosti v tomto trestnom konaní je, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní dňa 29.09.2021 dal vyhlásenie o vine, ktoré prvostupňový súd prijal. V dôsledku tohto vyhlásenia obžalovaného a následného procesného postupu a rozhodnutia prvostupňového súdu, obžalovaný nebol v zmysle ustanovenia § 257 ods. 5 Trestného poriadku oprávnený podať voči výroku o vine odvolanie a toto voči výroku o vine nepodal ani prokurátor. 11. V ustanovení § 317 ods. 1 Trestného poriadku je upravený tzv. obmedzený revízny princíp odvolacieho konania, ktorý sa týka jednotlivých výrokov napadnutého rozhodnutia ako aj chýb, na ktoré je odvolací súd oprávnený v odvolacom konaní prihliadnuť. Z predmetného zákonného ustanovenia vo všeobecnosti vyplýva, že odvolací súd meritórne preskúmava len odvolaním napadnuté výroky rozsudku a prihliada len na chyby vytýkané v odvolaní. Plný revízny princíp sa dotýka len tých chýb (nie výrokov), ktoré by mohli byť dôvodom na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. 12. Vzhľadom na obmedzený revízny princíp odvolacieho konania a nepodania odvolania voči výroku o vine napadnutého rozsudku oprávneným subjektom, dospel odvolací súd k záveru, že výrok o vine napadnutého rozsudku nepodliehal v zmysle § 317 ods. 1 Trestného poriadku prieskumu odvolacieho súdu a tento výrok nadobudol právoplatnosť (tzv. čiastočná právoplatnosť napadnutého rozsudku). Tento záver je v súlade s princípom právnej istoty, podľa ktorého právoplatné rozhodnutie možno zmeniť len výnimočne, spravidla využitím mimoriadneho opravného prostriedku. 13. Odvolací súd sa ďalej zaoberal posúdením, či konaním obžalovaného prišlo k naplneniu dikcie ustanovenia § 86 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, a či jeho naplnenie v tomto prípade môže mať relevanciu pre výrok o treste, ktorý podlieha prieskumnej právomoci odvolacieho súdu. 14. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že účelom inštitútu účinnej ľútosti je ochrana určitých, zákonodarcom stanovených, okruhov záujmov spoločnosti, ktorú zabezpečuje tým, že páchateľovi, ktorý tieto záujmy poškodzuje, príp. smeruje k ich poškodeniu, poskytne sľub beztrestnosti, ak za stanovených podmienok škodlivému následku zabráni, a to buď sám alebo o ňom urobí oznámenie príslušnému subjektu (spravidla orgánu činnému v trestnom konaní) alebo ho napraví, príp. sa o napravenie škodlivého následku pričiní. 15. Podľa § 86 ods. 1 písm. a) Trestného zákona trestnosť trestného činu zaniká aj vtedy, ak ide o trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207, ak trestný čin nemal trvalo nepriaznivé následky a páchateľ svoju povinnosť dodatočne splnil skôr, než sa súd odobral na záverečnú poradu. 16. V ustanovení § 86 ods. 1 písm. a) Trestného zákona zákonodarca stanovil, že trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona (základné skutkové podstaty v ods. 1, ods. 2 a
kvalifikovaná skutková podstata v ods. 3) zaniká, ak trestný čin nemal trvalo nepriaznivé následky a zároveň páchateľ svoju povinnosť dodatočne splnil skôr, než sa súd odobral na záverečnú poradu. Záujem spoločnosti sledovaný týmto ustanovením je daný tým, aby bolo oprávneným osobám dlžné výživné uhradené v čase, kedy ešte jej neplnením nenastali trvalo nepriaznivé následky, t. j. dosiahnutie splnenia vyživovacej povinnosti páchateľa. 17. Inštitút účinnej ľútosti pri trestnom čine zanedbania povinnej výživy je však možné aplikovať len v prípade páchateľov tých trestných činov, pri ktorých neplnenie vyživovacej povinnosti nemalo trvalo nepriaznivé následky, čo je skutková okolnosť, na ktorej preukázanie je potrebné vykonať dokazovanie. 18. Dodatočné splnenie vyživovacej povinnosti predstavuje existenciu omeškania páchateľa s jej plnením, ktorá zakladá jeho trestnoprávnu zodpovednosť a zároveň následné splnenie tejto povinnosti páchateľom dovtedy, kým sa súd odobral na záverečnú poradu. Keďže zákonodarca nešpecifikoval, či sa jedná o záverečnú poradu prvostupňového alebo druhostupňového súdu, je potrebné, z hľadiska časového intervalu možnosti dodatočného splnenia vyživovacej povinnosti páchateľom, zvoliť výklad, ktorý je pre neho priaznivejší, teda možnosť, aby svoju vyživovaciu povinnosť splnil skôr ako sa odoberie na záverečnú poradu druhostupňový súd, avšak výlučne za podmienky, že oprávnený subjekt v zákonnom stanovenej lehote napadol rozhodnutie prvostupňového súdu opravným prostriedkom. 19. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že dikcia ustanovenia § 86 ods. 1 písm. a) Trestného zákona bola v prejednávanom prípade naplnená. 20. Pojem trestnosť činu sa primárne vyťahuje k výroku o vine, ktorého predmetom je posúdenie, či skutok uvedený v skutkovej vete rozsudku, je trestný čin. Trest je až následkom spáchania trestného činu a predstavuje reálnu ujmu na právach osoby, ktorá spáchala trestný čin. 21. Ak by bol odvolaním napadnutý aj výrok o vine, bolo by následkom aplikácie inštitútu účinnej ľútosti oslobodenie páchateľa spod podanej obžaloby. U takejto osoby by absentovala samotná skutočnosť, že prišlo k spáchaniu trestného činu a následne aj uloženie trestu za jeho spáchanie. 22. V prípade podania odvolania len do výroku o treste nemožno ani využitím inštitútu účinnej ľútosti dosiahnuť, aby prišlo k zániku tej skutočnosti, že páchateľ spáchal trestný čin. Je tomu tak z dôvodu procesnej aktivity, príp. pasivity páchateľa, ktorý buď nemá právo podať odvolanie voči výroku o vine (ak urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku) alebo právo podať odvolanie voči výroku o vine nevyužije. Je tu teda zásadný rozdiel medzi situáciami týkajúcimi sa výroku o vine uvedenými v ods. 21 tohto uznesenia a situáciou v tomto odseku. 23. Ak sa zameriame na výrok o treste, sú obe situácie uvedené v dvoch predchádzajúcich odsekoch totožné. Kým v prípade ods. 21 tohto uznesenia sa neuloženie trestu páchateľovi odvíja od oslobodzujúceho rozsudku, v prípade ods. 22 tohto uznesenia takýto postup neprichádza do úvahy. Uloženie trestu takémuto páchateľovi by však bolo neprimerane prísne a mohlo by mať za následok výraznú disproporciu medzi postavením dvoch páchateľov totožného trestného činu a porušenie princípu rovnosti pred zákonom. 24. V tomto kontexte je nevyhnutné opakovane zdôrazniť, že zákonodarca v prípade trestného činu zanedbania povinnej výživy pre zánik trestnosti a teda aj neuloženie trestu, nevyžaduje nič iné, ako len zaplatenie dlžného výživného do odobratia sa súdu na záverečnú poradu bez existencie trvalo nepriaznivých následkov spôsobených neplnením vyživovacej povinnosti povinným subjektom riadne a včas. 25. Odvolací súd tak dospel k záveru, že v prípade ak príde k naplneniu inštitútu účinnej ľútosti a odvolanie smeruje len proti výroku o treste, je potrebné na tento prípad analogicky aplikovať ustanovenie § 40 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktoré upravuje inštitút upustenia od potrestania. V prípade trestného činu zanedbania povinnej výživy ide o prečin, obžalovaný vyhlásením podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku priznal spáchanie trestného činu, následne svoje konanie oľutoval a zaplatením dlžného výživného obžalovaný prejavil účinnú snahu po náprave. Ak zákonodarca pre zánik trestnosti stanovil len podmienky uvedené v ods. 24 tohto uznesenia, je trestná minulosť obžalovaného v tomto prípade bez právneho významu. Je predsa neúčelné trestať osobu, ktorá svoju vyživovaciu povinnosť splnila ešte predtým, než jej bol trest za neplnenie vyživovacej povinnosti právoplatne uložený. 26. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 2:1.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.