Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/72/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: Q. K., S. XX, J. W. F., zastúpeného Advokátskou kanceláriou MAJLING & NINČÁK, s.r.o., IČO: 35 960 728, Palárikova 14, Bratislava, proti žalovanému: M. M., F. A. XXX, F. A., o zaplatenie 46.500 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 24.06.2020, č.k. -129, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku p o t v r d z u j e a vo výroku o náhrade trov konania m e n í tak, že žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 7,52 %.

Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 21.446,36 eura spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania od 07.09.2018 do zaplatenia (výrok I.), žalobu o zaplatenie sumy 3.553,64 eura zastavil (výrok II.), žalobu vo zvyšku zamietol (výrok III.) a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok IV.).

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 13.08.2018 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 46.500 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania. Dôvodil, že v priebehu roka 2015 žalovaný od neho vylákal finančné prostriedky spolu v sume 46.500 eur uvádzajúc viacero dôvodov ich potreby, ako zaobstaranie spoločného rodinného domu, resp. oprava strechy, kúpa motorového vozidla, zaplatenie dlhov a iné. Žalobca uskutočnil hotovostné výbery zo svojho účtu v banke, pričom vybraté peniaze odovzdal žalovanému, ktorý sa zaviazal tieto mu vrátiť. Vzhľadom na to, že žalovaný žiadne peniaze nevrátil, podal na neho žalobca v roku 2016 trestné oznámenie, v ktorom opísal uvedené skutočnosti. V rámci výsluchu pred vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva PZ Bratislava III žalovaný osobne priznal a potvrdil, že mu žalobca, okrem iného, odovzdal sumu 25.000 eur za účelom zloženia zálohy za dom, ktorý mali spolu kúpiť. Keďže ku stavbe rodinného domu napokon nedošlo, žalovaný prisľúbil žalobcovi uvedenú sumu vrátiť. Dňa 25.07.2018 žalobca prostredníctvom advokátskej kancelárie vyzval žalovaného na vrátenie finančných prostriedkov v lehote 7 dní od doručenia výzvy, po obdržaní ktorej žalovaný telefonicky kontaktoval advokátsku kanceláriu, popierajúc skutočnosti uvedené vo výzve, a to i napriek tomu, že predtým prevzatie finančných prostriedkov potvrdil a prisľúbil ich vrátenie.

3. Žalovaný v priebehu konania uznal a nespochybňoval dôvodnosť žaloby o zaplatenie sumy 25.000 eur, vo zvyšku túto rozporoval. Po vzájomnom odsúhlasení čiastočných úhrad žalovaného v prospech žalobcu na podklade notárskej zápisnice o uznaní dlhu, spísanej pred notárkou Q.. V. S., ako

exekučného titulu v exekučnom konaní vedenom pred súdnou exekútorkou Q.. F., sp. zn. , žalobca zobral žalobu o zaplatenie sumy 3.553,64 eura späť; žalovaný následne uznal dlh v sume 20.324,89 eura.

4. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie a zistil, že žalobca bol so žalovaným kamarát od roku 2015, kedy sa spoznali. Žalobca predal svoj rodinný dom v J. W. F., z ktorého predaja obdržal dňa 12.08.2015 finančné prostriedky v sume 51.000 eur na svoj účet v W. A. B., P..B.. (ďalej aj ako „účet“). Žalobca v rámci výsluchu uviedol, že žalovanému plne dôveroval, a preto zo svojho účtu následne vybral celkovo sumu 46.500 eur, ktorú poskytol žalovanému, z dôvodu, že obaja mali záujem kúpiť si spoločné bývanie, čo napokon potvrdil i žalovaný; do toho času sa presťahovali do podnájmu v B., na ktorý prispieval žalobca sumou 200 eur.

5. Žalobca skutkové tvrdenia o výbere sumy 46.500 eur z účtu v prospech žalovaného, opieral o výpisy z banky, podľa ktorých vybral zo svojho účtu dňa 12.08.2015 sumu 5.000 eur a 10.000 eur, dňa 15.08.2015 sumu 5.000 eur, 10.000 eur a sumu 20.000 eur a dňa 17.08.2015 sumu 1.500 eur; svoje tvrdenia o ich následnom odovzdaní žalovanému, ktoré žalovaný, s výnimkou uznanej sumy 25.000 eur, poprel, však podľa mienky konajúceho súdu nijakým spôsobom dôkazne nepreukázal. Za taký dôkaz konajúci súd pritom nepovažoval tvrdenia žalovaného pred orgánmi činnými v trestnom konaní a v prebiehajúcom konaní, na ktorých rozpornosť poukazoval právny zástupca žalobcu, keďže tieto z hľadiska účelu poskytnutia financií, t.j. na kúpu spoločného domu, žalovaný potvrdil. Žalovaný pritom pri výsluchu vo veci vedenej na Okresnom riaditeľstve PZ Bratislava II, ČVS: ORP-326/3-VYS-B3-2016, dňa 02.06.2016 uviedol, že žalobcovi navrhol a následne sa spoločne dohodli, že si kúpia rodinný dom, každý v podiele 1, tento si vybrali a nakoľko vedeli, že bude postavený až v budúcnosti, dočasne išli bývať do podnájmu v B.. Za účelom zloženia zálohy na dom žalobca odovzdal žalovanému sumu 25.000 eur, ktorú žalovaný uhradil a na svoje meno si vybavil úver v B. B. P..B.. v sume 40.000 eur. Keďže stavebná firma nedodržala termín výstavby, zrušili zmluvu na kúpu domu a on sa zaviazal vrátiť žalobcovi sumu 25.000 eur potom ako mu stavebná firma vyplatí poskytnutú zálohu. Následne žalovaný pri výsluchu dňa 16.10.2018, vo veci vedenej pred Okresným riaditeľstvom PZ Bratislava II, ČVS: ORP-692/3-VYS- B3-2018, uviedol podobné skutkové okolnosti ohľadom kúpy domu a podnájmu v B., doplniac, že po dohode so žalobcom, ako aj z dôvodu zlého stavu jeho rodinného domu M. J. W. F., sa rozhodli dom predať a presťahovať sa do podnájmu v B.; za podnájom, v ktorom bývali dva roky, žalobca zaplatil dve splátky po á 700 eur a depozit tiež v sume 700 eur, inak mesačné nájomné platil aj žalovaný za pomoci svojej mamy. Napokon sa museli z podnájmu vysťahovať, keďže ho nevedeli splácať, našli si iný, tiež v B., z ktorého sa po trištvrte roku odsťahovali a žalobca sa rozhodol bývať v ubytovni. Žalovaný potvrdil, že mu žalobca dobrovoľne dal menšie sumy peňazí, napríklad na benzín 20 eur alebo 30 eur, resp. na dve leasingové splátky po 580 eur, pričom mu kúpil i tenisky za 70 eur a zamilovaný uterák. Pokiaľ išlo o sumu 25.000 eur, dohodli sa, že mu túto žalobca dá z dôvodu, že ho ľúbi; o jej vrátenie ho pritom nikdy nežiadal. V tomto smere sa pritom žalovaný vyjadril i k predchádzajúcej výpovedi, v ktorej uviedol odlišné skutočnosti, nakoľko bol pod stresom. Zistené odlišnosti vo výpovedi žalovaného, ako i to, že v rámci procesnej obrany nepredložil napríklad zmluvu so stavebnou firmou alebo doklad o poskytnutí úveru v B. B.N. P..B.., podľa mienky konajúceho súdu nemali pre rozhodnutie o veci relevanciu. V procesnej situácii, keď žalobca nepreukázal kedy, kde, akým spôsobom a na aký účel odovzdal žalovanému žalovanú sumu, ktorú tento uznal len čo do výšky 25.000 eur, nepostačovala len jeho odvolávka na rozporné tvrdenia žalovaného pred orgánmi činnými v trestnom konaní a pri jeho výsluchu; tieto totiž konajúci súd nemohol vyhodnotiť ako dôkaz o skutočnom odovzdaní tejto sumy žalovanému.

6. Zároveň, pokiaľ žalovaný pri výsluchu pred vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva PZ Bratislava II dňa 16.10.2018 uviedol, že mu žalobca zakúpil tenisky v sume 70 eur, poskytol čiastku 20 eur a 30 eur na benzín, ako i dve leasingové splátky po á 80 eur, resp. mu kúpil zamilovaný uterák, z jeho vyjadrení podľa mienky súdu prvej inštancie nevyplývalo, že by tieto veci a finančné čiastky odovzdal žalovanému bez právneho dôvodu, a tento sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil; k bezdôvodnému obohateniu nemohlo dôjsť pre absenciu zákonných podmienok, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby, protiprávnosť jeho získania, majetková ujma na strane postihnutého a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia a majetkovou ujmou. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti zdôraznil, že v zmysle ustanovenia (ďalej len „“) majú strany sporu tzv. povinnosť tvrdenia, t.j. pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu; povinnosť tvrdenia sa pritom

vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania ( ). Žalobca bol zastúpený advokátskou kanceláriou, ktorá pozná právo, a preto si musel byť vedomý nielen povinnosti tvrdiť, ale i povinnosti predkladať listinné dôkazy na preukázanie skutočností tvrdených v žalobe, z ktorých napokon konajúci súd pri svojom rozhodovaní i vychádzal. Na uvedenom základe, zohľadniac tvrdenia žalovaného, konajúci súd vyhodnotil a posúdil právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným pri hnuteľných veciach (tenisky) a platbách (financie na benzín a leasing splátku) ako vzťah z darovacej zmluvy v zmysle (ďalej len „“), zohľadniac, že tieto veci, resp. platby žalobca od žalovaného nežiadal späť, a to ani na základe výzvy na zaplatenie dlhu zo dňa 25.07.2018. V uvedenej výzve žalobca požadoval vrátiť dlh v celkovej sume 46.500 eur, špecifikujúc ho ako „oprava strechy, kúpa motorového vozidla, zaplatenie dlhov žalovaného a iné“.

7. So zreteľom na skutočnosť, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil o sumu 25.000 eur, ktorú žalovaný uznal, čo do dôvodu, ako aj rozsahu, prihliadajúc na to, že žalobca zobral späť žalobu o zaplatenie sumy 3.553,64 eura, ktorú žalovaný v priebehu konania zaplatil, súd prvej inštancie, za aplikácie , , , a , zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 21.446,36 eura, konanie v časti zaplatenia sumy 3.553,64 eura podľa , , , zastavil a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol.

8. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi spolu s istinou i úrok z omeškania vo výške 5% ročne od 07.09.2018 do zaplatenia podľa , a nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , majúc za to, že žalovaný sa dostal do omeškania minimálne odo dňa 02.06.2016, kedy bol o vrátení sumy 25.000 eur uzrozumený v trestnom oznámení.

9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa a v spojení s tak, že žiadnemu z účastníkov (správne má byť žiadnej zo strán - pozn. odvolacieho súdu) náhradu trov konania nepriznal. Zohľadnil, že žalobca mal úspech v časti žaloby o zaplatenie sumy 21.446,36 eura, ako aj v časti zastavenia konania, pričom jeho neúspech spočíval v zamietnutí žaloby o zaplatenie sumy 21.500 eur.

10. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie a výroku o náhrade trov konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa , a Uviedol, že v konaní uniesol dôkazné bremeno ohľadne dôvodnosti celej žaloby, poukazujúc pritom na podanie zo dňa 15.06.2020, v ktorom zhrnul relevantné dôkazy i pokiaľ išlo o žalobu o zaplatenie sumy 21.500 eur; konkrétne predložil výpis z účtu za obdobie od 12.08.2015 do 31.08.2015, z ktorého nepochybne vyplýva, že zo sumy 51.000 eur z predaja nehnuteľnosti v jeho vlastníctve vybral dňa 12.08.2015 sumu spolu 15.000 eur, dňa 15.08.2015 vybral sumu spolu 35.000 eur a napokon dňa 17.08.2015 uskutočnil výber hotovosti v sume 1.500 eur, spolu 51.500 eur. Vzhľadom na to, že pri podaní žaloby disponoval len potvrdeniami banky o výbere sumy spolu 46.500 eur, domáhal sa voči žalovanému vrátenia len tejto sumy.

11. V ďalšom mal žalobca za to, že v konaní preukázal, že žalovaný uvádzal rôzne verzie udalostí, ktoré upravoval podľa svojej aktuálnej potreby, a i pri výpovedi pred konajúcim súdom pôsobil nedôveryhodne a zamotával sa i v priamej konfrontácii. Pokiaľ išlo o nezrovnalosti v tvrdeniach žalovaného, žalobca poukázal na podanie zo dňa 15.06.2020, zdôrazňujúc, že: 1/ žalovaný nepravdivo tvrdil, že nemal vedomosť o predaji domu, pričom pred vyšetrovateľom PZ dňa 16.10.2018 potvrdil, že o tom vedel, dokonca spolu riešili, či starý dom opraviť alebo ho predať; žalovaný teda bol od počiatku aktívny v procese predaja nehnuteľnosti; 2/ hoci spočiatku potvrdil, že od neho prevzal sumu 25.000 eur, pred vyšetrovateľom PZ dňa 16.10.2018 uvedené poprel, uvádzajúc, že mu mal žalobca odovzdať len dve splátky na leasing v sume 580 eur, pričom poprel i predchádzajúce tvrdenia ohľadne úmyslu vziať si úver zo B. B., P..B.., o ktorom pred vyšetrovateľom PZ dňa 02.06.2016 uviedol, že tento dostal a peniaze z neho investoval do domu; 3/ i keď vo výpovedi pred konajúcim súdom uviedol, že si nepamätá názov firmy, ktorá mala dom postaviť, žiadnu zmluvu s ňou nepodpisoval a táto ani nezačala realizovať stavbu, pred vyšetrovateľom PZ dňa 02.06.2016 uviedol, že kúpnu zmluvu zrušil, lebo firma nedodržala dohodnuté termíny.

Súd prvej inštancie sa ním označenými nezrovnalosťami, resp. klamstvami vo vyjadreniach a výpovedi žalovaného nezaoberal, nevysvetlil ako sa s nimi vysporiadal v kontexte s jeho konzistentnou a nemeniacou sa výpoveďou; pritom i výsluch strán a ich konfrontáciu treba považovať za dôležitý dôkazný prostriedok. Podľa mienky žalobcu čiastočné uznanie dlhu žalovaným, predložené listinné dôkazy o jeho výsluchu pred orgánmi činnými v trestnom konaní, výpisy z účtu v banke, a napokon i konzistentnosť v jeho osobnej výpovedi (žalobcu), museli viesť k záveru, že uniesol dôkazné bremeno a preukázal dôvodnosť nároku na vrátenie sumy 46.500 eur spolu s príslušenstvom. Tým, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysvetlil ako sa vysporiadal s rôznymi tvrdeniami žalovaného v protiklade s jeho konzistentnou a dôveryhodnou výpoveďou, vo väzbe i na predložené dôkazy, a teda nezodpovedal, prečo neuveril jeho výpovedi a naopak uveril výpovedi žalovaného, znemožnil mu uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že porušil jeho právo na spravodlivý proces. Zároveň, na základe vykonaných dôkazov dospel konajúci súd k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo nepochybne vyústilo do nesprávneho právneho posúdenia veci. Na uvedenom základe žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku zmenil a zavial žalovaného i na zaplatenie sumy 21.500 eur s príslušenstvom.

12. Žalobca bol toho názoru, že kladné rozhodnutie odvolacieho súdu bude mať nepochybne dopad i na výrok o náhrade trov konania, v zmysle ktorého bude v spore plne úspešný. Ak by i odvolací súd nevyhovel jeho odvolaniu vo veci samej, i tak bol v spore úspešný vo väčšej časti žaloby, a to o zaplatenie sumy 25.000 eur z celkovej žalovanej sumy 46.500 eur, a teda jeho úspech predstavoval 53,76 %; na uvedenom základe mal žalobca za to, že mu mal konajúci súd priznať náhradu trov konania aspoň pomerne.

13. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, založený na relevantných podkladoch. Konajúci súd pri prijatí svojich záverov vychádzal z toho, že žalobca v konaní nepreukázal, že po uskutočnení výberov z účtu v období od 12.08.2015 až 17.08.2015 mu odovzdal jednotlivé sumy, nakoľko žalobca o tom nepredložil žiaden relevantný dôkaz; žalovaný pritom potvrdil, resp. uznal pred notárom dlh len v sume 25.000 eur, i to pod nátlakom. V ďalšom žalovaný poprel, že by nepravdivo vypovedal ohľadne podstaty veci, keď konštatoval, že iné finančné prostriedky, okrem sumy 25.000 eur, od žalobcu neprevzal a ostatné predstavovali len vecné dary, resp. malé finančné čiastky; konajúci súd sa s týmito, ako i ostatnými relevantnými skutočnosťami, v odôvodnení rozhodnutia dostatočne vysporiadal.

14. Žalovaný sa nestotožnil ani s odvolaním žalobcu voči výroku o náhrade trov konania. Pokiaľ konajúci súd žalobu v časti zamietol a zastavil konanie o zaplatenie sumy 3.553,64 eura, pričom uznal za dôvodnú len žalobu o zaplatenie sumy 21.446,36 eura, táto suma nepredstavovala ani polovicu z pôvodne žalovanej istiny, a preto bol v spore úspešnejší. Na uvedenom základe žalovaný vyhodnotil i rozhodnutie konajúceho súdu o nároku na náhradu trov konania za správne a spravodlivé.

15. Žalobca v reakcii v podaní zo dňa 26.02.2021 poprel tvrdenia žalovaného o nátlaku pri podpise notárskej zápisnice, ktorou žalovaný uznal dlh v sume 25.000 eur. Zotrval na tom, že žalovaný viackrát priznal prevzatie sumy 25.000 eur, či už pred vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva PZ, odbor kriminálnej polície, ako i pred konajúcim súdom, pričom v tomto smere na neho nik netlačil, ani ho nik nevydieral. Žalovaný sa teda dobrovoľne priznal k prevzatiu sumy 25.000 eur, pričom i viackrát kontaktoval jeho právneho zástupcu za účelom dohody o možnosti splácania tejto sumy v splátkach; napokon dôkazom toho, že žalovaný uznal dlh dobrovoľne bola i sms komunikácia, ktorú žalobca pripojil k odvolaniu. Žalovaný napokon svoj prísľub nedodržal a peniaze nevrátil. V ostatnom sa žalobca pridržal vyjadrení a prednesov uskutočnených v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj tých uvedených v podanom odvolaní.

16. Žalovaný v reakcii zotrval na skutočnostiach uvedených vo vyjadrení k odvolaniu, s dovetkom, že jeho tvrdenie o uzavretí dohody o uznaní záväzku a zaplatení dlhu zo dňa 25.02.2019 pod nátlakom nezodpovedalo skutočnosti.

17. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ) dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.06.2022 ( v spojení s ).

18. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi odvolania ( ), sa v rámci odvolacieho prieskumu zaoberal iba tými odvolacími dôvodmi a ich obsahovým vymedzením, ktoré žalobca výslovne uviedol a skutkovo vymedzil v odvolaní; pri viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie, nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje procesné práva aj v odvolacom konaní.

19. Posudzujúc obsah odvolania, žalobca v ňom vo veľkej miere zotrval na svojich tvrdeniach z prvoinštančného konania, s ktorými sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne a presvedčivo vysporiadal, a preto podľa mienky odvolacieho súdu neobstojí námietka žalobcu, že by sa konajúci súd nezaoberal rozpornými tvrdeniami žalovaného prednesenými pred orgánom činným v trestnom konaní, ako i pri jeho výsluchu na súde prvej inštancie a z tohto dôvodu by mal byť napadnutý rozsudok nepreskúmateľný. Konajúci súd v tomto smere zdôraznil, že pokiaľ žalobca poukazoval na konkrétne obsahovo odlišné tvrdenia a vyjadrenia žalovaného, táto okolnosť nebola pre rozhodnutie o veci relevantná, s ktorým názorom sa možno plne stotožniť. Pri uznaní prevzatia (len) sumy 25.000 eur z celkovej žalovanej sumy zo strany žalovaného, bolo z hľadiska merita veci irelevantné, či žalovaný bol alebo nebol aktívny v procese predaja domu žalobcu, či si vybavil alebo nevybavil úver v B. B.Ľ., P..B.., resp. z akých dôvodov napokon odstúpil od pôvodného zámeru kúpy spoločnej nehnuteľnosti. Konajúci súd pritom správne zdôraznil, že poukazom na rozpornosť v tvrdeniach a výpovedi žalovaného nemohol žalobca nahradiť svoju procesnú povinnosť preukázať odovzdanie celej žalovanej sumy, t.j. i tej sumy, ktorej prevzatie žalovaný po čiastočnom späťvzatí žaloby poprel; žalobca pritom sám uviedol, že hoci výbery z účtu v dňoch 12.08., 15.08. a 17.08.2015 uskutočnil v prítomnosti žalovaného a následne mu vybratú sumu i odovzdal, nedisponuje o tom žiadnym dôkazom. Odvolací súd zdôrazňuje, že v kontradiktórnom súdnom procese je žalobca pánom sporu a zaťažuje ho nielen bremeno tvrdenia, ale i dôkazné bremeno, z čoho následne vyplýva, že ho zaťažuje povinnosť predložiť, resp. označiť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností; v tomto smere nestačí len poukaz na rozpornosť vo vyjadreniach žalovaného, najmä nie na také, ktoré v podstatnej otázke, či žalovaný prevzal od žalobcu sumu 21.500 eur, ani neboli právne významné. V situácii, keď žalovaný rozporoval odovzdanie a prevzatie sumy 21.500 eur, a teda tieto okolnosti sa stali v konaní spornými, bolo rozhodujúce, aby žalobca nielen tvrdil, ale i preukázal, že žalovanému skutočne odovzdal i zvyšok uplatňovanej sumy, ohľadne ktorej napokon žalobca ani neuviedol kedy, kde, v akom rozsahu a za akých podmienok túto žalovanému odovzdal a žalovaný sa zaviazal túto vrátiť (čo by bolo možné následne právne kvalifikovať i ako pôžičku - pozn. odvolacieho súdu). Žalobca si teda v tomto smere dostatočne nesplnil ani povinnosť tvrdenia, ktorej nesplnenie je sankcionované rýchlou stratou sporu, čo súd prvej inštancie podčiarkol i v odôvodnení napadnutého rozsudku (bod 35.) Vychádzajúc z obsahu odvolania, žalobca v ňom nijako nespochybnil túto myšlienkovú úvahu a na ňu nadväzujúce práve závery konajúceho súdu o absencii skutkových tvrdení žalobcu, ktoré by zakladali existenciu bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, pokiaľ ide o sumu spolu 21.500 eur.

20. S poukazom na vyššie uvedené možno teda uzavrieť, že žalobca v konaní nepreukázal svoje skutkové tvrdenia o odovzdaní celej sumy 46.500 eur žalovanému, a preto konajúci súd, vychádzajúc z uznávacieho prejavu žalovaného ohľadne prevzatia sumy 25.000 eur, po čiastočnom späťvzatí žaloby, správne žalobu žalobcu vo zvyšku ako nedôvodnú zamietol. Žalobca pritom v odvolaní neuviedol také tvrdenia, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti.

21. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu do výroku o náhrade trov konania, odvolací súd priznal jeho odvolacej argumentácii úspech, majúc za to, že v danej veci nešlo o prípad predpokladaný ustanovením , v ktorom by žiadnej zo strán nepatril nárok na náhradu trov konania; pomer úspechu a neúspechu u oboch procesných strán nebol rovnaký, ani približne rovnaký. Je zrejmé, že žalobca bol úspešný v časti žaloby o zaplatenie sumy 21.446,36 eura s prísl., pričom žalovaný procesne zavinil

zastavenie konania v časti žaloby o zaplatenie sumy 3.553,64 eura s prísl. (keďže túto v priebehu konania uhradil), a teda úspech žalobcu predstavoval spolu 53,76 % (21.446,36 eura + 3.553,64 eura z celkovej sumy 46.500 eur), kým úspech žalovaného, v časti v ktorej konajúci súd zamietol žalobu o zaplatenie sumy 21.500 eur, predstavoval 46,24 %. Celkovo bol potom žalobca úspešný v rozsahu 7,52 % (53,76 % - 46,24 %), v ktorom rozsahu mu potom patrí nárok na náhradu trov konania voči žalovanému.

22. So zreteľom na uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku v zmysle potvrdil ako vecne správny a vo výroku o náhrade trov konania ho v zmysle zmenil tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 7,52 %.

23. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa v spojení s a tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní (z hľadiska merita veci) úspech, priznal plný nárok na ich náhradu proti žalobcovi, ktorý úspech nemal.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).