Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)Uznesenie_2To-10-2022.pdf
PDF · 162.28 KB
Case nature
Area
Subarea
2To/10/2022
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marcely Malatkej a sudkýň JUDr. Eriky Bebčákovej a Mgr. Anny Mihálikovej, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 29. júna 2022 odvolanie obžalovaného E. O. proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/64/2020 zo dňa 3.9.2021 a takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného E. O. z a m i e t a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/64/2020 zo dňa 3.9.2021, bol obžalovaný E. O. uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. s použitím § 138 písm. h) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že:
dňa 2.8.2019 približne o 18.05 hod. viedol osobné motorové vozidlo zn. Citroen C3, ev. č. ZA 318 DB po ceste č. III/2213 v smere od mesta Ružomberok na mesto Liptovský Mikuláš a medzi obcami Hliník a Liptovská Sielnica, okres Liptovský Mikuláš, pri prejazde ľavotočivou zákrutou prešiel cez pozdĺžnu súvislú čiaru V1a minimálne časťou pôdorysného priemetu vozidla do protismerného jazdného pruhu, kde narazil do protiidúceho motocykla zn. Honda, ev. č. LM 963 DI, ktorý viedol Bc. E. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. F. - X., B. XXX/X, a ktorý v dôsledku zrážky vozidiel utrpel zlomeninu horného konca lakťovej kosti vľavo v lakťovom zhybe riešenú operačne, pomliaždenie mäkkých častí pravého kolena, pomliaždenie mäkkých častí ľavého kolena, pomliaždenie sedacej oblasti, odreninu ľavého predkolenia, odreninu pravého predkolenia a tržnozmliaždenú ranu ľavého predlaktia, na ktoré bol liečený a obmedzený v obvyklom spôsobe života v trvaní najmenej 4 mesiace a obžalovaný svojím konaním porušil ustanovenia § 3 ods. 2 písm. a), § 4 ods. 1 písm. c), § 9 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Za spáchanie tejto trestnej činnosti okresný súd obžalovanému uložil podľa § 157 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 1 rok. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu určil skúšobnú dobu 1 rok a 8 mesiacov. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. uložil obžalovanému trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá vo výmere 1 rok a 6 mesiacov. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. zároveň uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému Bc. E. F. škodu vo výške 3 140,30 eur.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný E. O. priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 3.9.2021, ktoré následne zdôvodnil písomným podaním zo dňa 28.11.2021, doručeným Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 30.11.2021, a to nasledovne:
„Mám za to, že orgány činné v trestnom konaní v priebehu prípravného konania absolútne nerešpektovali zásadu náležitého zistenia skutkového stavu zakotvenú v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, v zmysle ktorej orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom
nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Význam dokazovania úzko súvisí so samotným účelom trestného konania, ktorý je upravený v ustanovení § 1 Trestného poriadku, v zmysle ktorého majú byť v trestnom konaní trestné činy náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, za súčasného rešpektovania základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. Cieľom, resp. účelom Trestného poriadku je teda náležité zistenie skutkového stavu bez dôvodných pochybností, spôsobom upraveným v Trestnom poriadku a osobitných právnych predpisoch, ktorý zodpovedá skutočnosti, a objasniť tak spáchaný trestný čin, zistiť jeho páchateľa a uložiť mu spravodlivý a zákonný trest. Orgány činné v trestnom konaní a následne aj súd od začatia trestného stíhania prakticky pracovali len s jediným možným záverom - že som vinný zo stíhaného skutku - a celú svoju snahu a rozsah dokazovania zamerali len na preukázanie mojej viny, pričom žiadnym spôsobom nevykonávali dôkazy aj v môj prospech. Takýto postup orgánov činných v trestnom konaní a následne aj súdu možno hodnotiť ako neobjektívny, s cieľom nazhromaždiť dôkazy, ktoré preukazujú moju vinu. Mám však za to, že vo veci vykonané dôkazy jednoznačným spôsobom nepotvrdzujú moju vinu na stíhanom skutku, ale naopak, existujú veľmi vážne pochybnosti o správnosti záverov konštatovaných súdom v odôvodnení napadnutého rozsudku. V prvom rade uvádzam, že súd v odôvodnení písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku sa v celom rozsahu nevysporiadal so všetkými právnymi a skutkovými argumentami prezentovanými mnou a mojou obhajkyňou v priebehu celého trestného konania. Okresný súd moju vinu na stíhanom skutku založil v podstate len na výpovedi svedka - poškodeného Bc. E. F. a na výpovedi znalca Ing. Choma, pričom úplne odignoroval výpoveď znalca Ing. Kohúta. Keď na strane č. 15 odôvodnenia napadnutého rozsudku súd konštatuje, že odborné vyjadrenie Ústavu súdneho inžinierstva rieši v podstate len jednu parciálnu otázku nehodového deja (miesto zrážky), ale nerieši celý priebeh nehodového deja, tak nepochopiteľným spôsobom bagatelizuje význam tohto odborného vyjadrenia a výpoveď znalca Ing. Kohúta. Podľa môjho názoru znalec Ing. Kohút na hlavnom pojednávaní jednoznačne vysvetlil, kde bolo pravdepodobné miesto zrážky a takisto podrobne zodpovedal aj na ostatné otázky súdu a prokuratúry. Znalec Ing. Kohút jednoznačne uviedol, že „...k zrážke došlo v pravom jazdnom pruhu v smere jazdy vozidla Citroen.“ To znamená, že práve poškodený je tým, kto prešiel do protismeru, do jazdného pruhu, kde som šiel ja a on teda spôsobil dopravnú nehodu. Som jednoznačne presvedčený, že v danom prípade prichádza do úvahy uplatnenie zásady „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“, resp. „in dubio pro reo“ a z tohto dôvodu prichádza do úvahy aj aplikácia ustanovenia § 285 písm. c) Trestného poriadku a oslobodenia ma spod obžaloby prokurátora, nakoľko nebolo dokázané, že som skutok spáchal ja. V tomto kontexte si dovolím upriamiť pozornosť súdu na vzťah ustanovenia § 215 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (zastavenie trestného stíhania prokurátorom v prípravnom konaní) a ustanovenia § 285 písm. c) Trestného poriadku (oslobodenie spod obžaloby súdom). Zatiaľ čo prokurátor zastaví trestné stíhanie, len ak je nepochybné, že skutok nespáchal obvinený, súd obžalovaného oslobodí spod obžaloby, ak nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Mám za to, že už v priebehu prípravného konania boli veľké pochybnosti o mojej trestnoprávnej zodpovednosti, ale prokurátor aj tak na mňa podal obžalobu. Na druhej strane musí konajúci súd veľmi citlivo zvážiť, či obžalovaného uzná za vinného v prípade, ak existujú skutočné pochybnosti o jeho vine. Súd musí mať jednoznačne preukázané a to na základe všetkých vykonaných dôkazov, že skutočne sa skutok stal tak, ako to popisuje obžaloba, ďalej že sa jedná o trestný čin a napokon, že tento skutok spáchal konkrétny obžalovaný, v tomto prípade ja. Nepochybne v tomto prípade existuje minimálne jeden veľmi silný dôkaz (odborné vyjadrenie Ústavu súdneho inžinierstva a následné čiastočné späťvzatie záverov znalca Ing. Choma), ktorý minimálne vytvára objektívne pochybnosti o mojej vine. Pokiaľ konajúci súd skonštatoval, že predložené odborné vyjadrenie rieši len jednu parciálnu otázku a nerieši celý priebeh nehodového deja, s týmto sa nemožno stotožniť, lebo vyriešenie otázky miesta stretu motorových vozidiel je najdôležitejšou odbornou otázkou pre posúdenie mojej viny. Zároveň poukazujem na skutočnosť, že svedok P. F. bol tým, kto motocykel po zrážke presunul ku krajnici, čím fakticky znemožnil objektívnu obhliadku miesta činu, z ktorej následne znalec Ing. Choma aj čiastočne vychádzal. Spadnutý motocykel sa pôvodne nachádzal v mojom jazdnom pruhu, preto svedok F. ako skúsený policajt v snahe pomôcť kamarátovi (nakoľko mu bolo jasné, že postavenie
motocykla v protismernom jazdnom pruhu by svedčilo o tom, že poškodený je ten, kto spôsobil dopravnú nehodu) tento motocykel odtiahol. V podstate teda možno vysloviť záver, že znalec Ing. Choma pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzal z nesprávne zisteného skutkového deja priamo na mieste a logicky potom vyslovil aj nesprávne odborné závery. Poukazujem najmä na to, že znalec Ing. Choma na hlavnom pojednávaní dňa 19.07.2021 sa v celom rozsahu stotožnil so závermi odborného vyjadrenia Ústavu súdneho inžinierstva, pričom ustúpil zo svojich záverov. Znalec Ing. Choma jednoznačne uviedol, že ustupuje od svojich záverov a pripúšťa, že pravdepodobné miesto zrážky je v mieste, ktoré bolo špecifikované odborným vyjadrením Ústavu súdneho inžinierstva, teda v jazdnom pruhu vozidla Citroen. Znalec Ing. Kohút pri určovaní miesta zrážky pracoval s troma stopami. Najskôr pracoval so stopou č. 1, ktorá bola znalcom Ing. Chomom označená ako šmyková stopa, ktorá viedla z protismerného pruhu až po oblasť miesta zrážky a táto stopa patrila vozidlu Citroen. Znalec Ing. Kohút však uviedol, že táto stopa nie je stopou šmykovou, ale že sa jedná o rozstrek prevádzkových kvapalín. Podľa jeho názoru jednoznačne došlo k prerušeniu buď brzdového okruhu, alebo okruhu určeného na chladenie vozidla, kde pod tlakom unikala prevádzková kvapalina. V tomto prípade ide o jazdnú stopu, ktorá vznikla po vozidle, ktoré obchádzalo konečnú polohu skútra, resp. črepiny (po nehode posunutý) a pri otáčaní kolesa vznikli stopy po kvapaline, rozstrieknutej na vozovku pri náraze motocykla do vozidla. Ide teda jednoznačne o jazdnú stopu po kolese, ktoré prešlo po kvapaline. Uvedené korešponduje aj s vyjadrením svedka Mgr. P. Q., ktorý uviedol, že príslušník dopravného inšpektorátu sa vie na miesto nehody dostaviť približne za 10 minút, ak nemá iný úkon. Je teda zrejmé, že počas týchto desiatich minút okolo miesta nehody mohlo prejsť viacero áut, ktoré mohli prejsť po rozliatej prevádzkovej kvapaline. Že sa jedná o jazdnú stopu, preukazuje aj fakt, že ku koncu tejto jazdnej stopy sa nachádza dezén pneumatík. S rastúcou vzdialenosťou stopy od miesta zrážky postupne klesá viditeľnosť danej stopy. Z fotodokumentácie vyplýva, že na mieste činu sa nachádzalo viacero takýchto stôp, ktoré vznikli práve z prevádzkových kvapalín. Uvedené korešponduje aj s mojou výpoveďou na hlavnom pojednávaní, kde som uviedol, že pred zrážkou som nebrzdil, keďže som poškodeného zbadal až v poslednej chvíli. Preto sa nemôže jednať o šmykovú stopu. Druhá stopa je drecia stopa, pričom znalec Ing. Kohút nevidí žiaden logický dôvod, aby k zrážke došlo v mieste stopy č. 1, vozidlo by následne zmenilo jazdný pruh a drecia stopa by začala vznikať až v jazdnom pruhu vozidla Citroen. Tretia stopa vznikala tak, že jej začiatok je v oblasti č. 2 nasprejovaného na vozovke a smeruje k stredovej deliacej čiare. Takýto charakter stopy je možné vysvetliť len vtedy, že k zrážke došlo v jazdnom pruhu vozidla Citroen. Napokon treba poukázať aj na fotografiu č. 10, kde polícia zakreslila na vozovke smer jazdy motocykla tak, že tento vybočil doľava zo svojho jazdného pruhu. Ing. Choma po vypočutí znalca Ing. Kohúta sa stotožnil s jeho závermi a uznal, že stopa č. 1 je stopou jazdnou a uviedol, že priebeh dopravnej nehody tak ako bol popísaný v odbornom stanovisku Ústavu súdneho inžinierstva je technicky prijateľný a pravdepodobný. Znalec Ing. Choma tiež dodal, že ako pravdepodobné miesto zrážky mu pripadá miesto, ktoré je uvedené v odbornom vyjadrení Ústavu súdneho inžinierstva. Po zmene svojich odborných záverov sudca ako aj prokurátor začali na znalca Ing. Chomu robiť nátlak s tým, či trvá na svojej zmenenej výpovedi, a že aby prehodnotil svoje stanovisko a začali mu klásť sugestívne otázky, aby sa vrátil k svojmu pôvodnému stanovisku. Ako dôkaz navrhujem odvolaciemu súdu prehrať nahrávku z predmetného hlavného pojednávania a urobiť si vlastný názor. Mám za to, že keďže znalec Ing. Choma pracoval so stopou č. 1 ako so šmykovou stopou (čo sa nakoniec ukázalo, že to pravda nebola, na čom sa zhodli obaja znalci), strácajú na objektivite všetky ostatné jeho odpovede v záveroch znaleckého posudku. Nesúhlasím s názorom okresného súdu, že odborné vyjadrenie riešilo len jednu parciálnu otázku. Odborné vyjadrenie riešilo základnú otázku nehodového deja, od ktorej sa odvíjali aj ďalšie odpovede, na ktoré znalec Ing. Choma odpovedal. Vzhľadom k tomu, že znalec Ing. Choma v časti pravdepodobného miesta zrážky od svojich záverov v celom rozsahu upustil, je zrejmé, že ostatné odpovede znalca Ing. Choma už nie sú relevantné a preto sa mimoriadnym spôsobom zoslabil (ak nie úplne vymizol) jediný objektívny dôkaz proti mojej osobe. Preto navrhujem odvolaciemu súdu, ak mu nepostačujú závery odborného vyjadrenia Ústavu súdneho inžinierstva na preukázanie mojej neviny, je namieste, aby odvolací súd nariadil okresnému súdu, aby pribral nového znalca do konania, ktorý by pracoval so skutočnosťou, že stopa č. 1 nie je stopou šmykovou. Jedine za týchto podmienok je možné dosiahnuť objektívne zistenie priebehu nehodového deja.
Podľa môjho názoru, po súhlasnom vyjadrení oboch znalcov k predmetnej otázke už neexistujú pochybnosti o mojej nevine. Ak má ale odvolací súd opačný názor, je potrebné do konania pribrať nového znalca, ktorý vypracuje objektívny znalecký posudok prihliadajúc na nové skutočnosti, ktoré neboli znalcovi Ing. Chomovi známe pri vypracovaní jeho znaleckého posudku. Priebeh nehodového deja vlastnými zmyslami vnímali len tri osoby a to poškodený, ja a svedkyňa Q. F.. Naposledy menovaná svedkyňa uviedla, že videla, ako jazdec na motorke oproti nim tesne pred incidentom išiel veľkou rýchlosťou po stredovej čiare a balansoval na ceste. K spôsobu jazdy motocykla uviedla, že raz bol na svojej strane a raz bol v protismere. Objektívne teda možno skonštatovať, že dôkazy potvrdzujúce moju vinu sú len samotná výpoveď poškodeného, ktorá je subjektívna a znalecký posudok znalca Ing. Choma, ktorý na hlavnom pojednávaní úplne upustil od svojich znaleckých záverov, teda tento dôkaz už fakticky nie je dôkazom usvedčujúcim. V danom prípade neexistuje proti mne jediný usvedčujúci dôkaz, na základe čoho som presvedčený, že rozsudok okresného súdu je tzv. justičným omylom a preto žiadam vážený odvolací súd, aby podrobne preskúmal napadnutý rozsudok a tento v celom rozsahu zrušil a oslobodil ma spod obžaloby. Ak aj na základe vyššie uvedeného bude mať odvolací súd za to, že bolo preukázané, že som sa dopustil skutku kladenému mi za vinu obžalobou, mám výhrady k právnej kvalifikácii skutku okresným súdom. Nestotožňujem sa správnou kvalifikáciou skutku ako prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, ale správne mal byť skutok kvalifikovaný ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona. Skutok musí byť v rozsudku označený tak, ako je to uvedené v ustanovení § 163 ods. 3 Trestného poriadku, v zmysle ktorého výrok, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného alebo ktorým sa spod obžaloby oslobodzuje, musí presne označovať trestný čin, ktorého sa výrok týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením právnej kvalifikácie, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne aj s uvedením iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným, ako aj uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu. Podstatu skutku treba vidieť predovšetkým v konaní páchateľa a v následku, ktorý z neho vyplynul. Mám za jednoznačne preukázané, že opis skutku uvedený v napadnutom rozsudku okresného súdu nereflektoval jednak na zabezpečené a vykonané dôkazy v trestnom konaní a jednak na požiadavku kvality skutkovej vety. Mám za to, že skutková veta napadnutého rozsudku v žiadnom prípade neobsahuje všetky zákonné znaky vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu. Znaky trestného činu sú určené konkrétnou skutkovou podstatou uvedenou v osobitnej časti Trestného zákona. Je nevyhnutné, aby skutková veta obsahovala všetky znaky základnej ako aj kvalifikovanej skutkovej podstaty. Skutková veta musí bezpodmienečne obsahovať úplný popis skutočností rozhodných pre naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty. Skutková veta musí byť odrazom vety právnej. Podľa § 123 ods. 1 písm. i) Trestného zákona ťažkou ujmou na zdraví sa na účely tohto zákona rozumie len vážna porucha zdravia alebo vážne ochorenie, ktorou je porucha zdravia trvajúca dlhší čas. Podľa § 123 ods. 4 Trestného zákona poruchou zdravia trvajúcou dlhší čas sa na účely tohto zákona rozumie porucha, ktorá si objektívne vyžiadala liečenie, prípadne aj pracovnú neschopnosť, v trvaní najmenej štyridsaťdva kalendárnych dní, počas ktorých závažne ovplyvňovala obvyklý spôsob života poškodeného. Vzhľadom k tomu, že som bol odsúdený za ťažkú ujmu na zdraví, v prvom rade namietam dĺžku obmedzenia obvyklého života u poškodeného v trvaní 4 mesiace uvedené v skutku napadnutého rozsudku. Podľa záverov znaleckého posudku znalca MUDr. Tibora Letka jednoznačne vyplýva, že doba obmedzenia v obvyklom spôsobe života u poškodeného bola v trvaní 8 týždňov. Nie je zrejmé, prečo konajúci súd do skutkovej vety zahrnul celú dobu liečenia v trvaní 4 mesiace. Pokiaľ ide o ťažké ublíženie na zdraví, aby mohol byť tento kvalifikačný znak pokrytý zavinením obžalovaného, musí byť naplnený jeden z Trestným zákonom predvídaných spôsobov uvedených v § 123 ods. 3 písm. a) až i). V posudzovanom prípade by sa teoreticky mohlo jednať o ťažkú ujmu na zdraví v zmysle § 123 ods. 3 písm. i) Trestného zákona. Musia však na to byť splnené tri podmienky v zmysle § 123 ods. 4 Trestného poriadku. Po prvé porucha zdravia si objektívne vyžiadala liečenie, prípadne aj pracovnú neschopnosť. Túto podmienku nenamietam. Pokiaľ však ide o ďalšie dve podmienky, a to trvanie najmenej štyridsaťdva kalendárnych dní a závažné ovplyvnenie obvyklého spôsobu života poškodeného, k splneniu týchto podmienok mám oprávnené pochybnosti. Upozorňujem na to, že v prípade ťažkej ujmy na zdraví sa musí jednať o závažné ovplyvnenie obvyklého života poškodeného, teda nestačí len „štandardné“ sťaženie obvyklého života ako to je pri „jednoduchom“ ublížení na zdraví. Pokiaľ ide o dobu štyridsaťdva pracovných dní, mám za to, že počas
celej tejto doby musí byť kvalita obvyklého života poškodeného závažne ovplyvnená. Musí sa teda jednať o veľmi citeľnú ujmu v obvyklom spôsobe života poškodeného, napr. poškodený nie je schopný robiť bežné hygienické úkony, telesné potreby, je odkázaný na pomoc tretej osoby, musí sa pohybovať pomocou bariel atď. Táto doba závažného ovplyvnenia obvyklého spôsobu života poškodeného je podstatne kratšia ako celková doba liečby. Nemožno sa stotožniť so záverom okresného súdu, keď do skutkovej vety zahrnul dobu obmedzenia obvyklého spôsobu života v trvaní najmenej štyri mesiace. Takýto postup možno hodnotiť ako prísny formalistický bez ohľadu na reálne vzniknuté zranenia a ovplyvňovanie obvyklého života poškodeného. Napokon, okresný súd v skutkovej vete žiadnym spôsobom neuviedol, ako bol poškodený závažne ovplyvnený v obvyklom spôsobe života. Okresný súd sa uspokojil s formálnym pomenovaním vzniknutých zranení, čo však v danom prípade je absolútne neprijateľné a nepostačujúce. Preto mám za to, že neboli splnené podmienky na použitie tohto kvalifikačného pojmu, keďže poškodený bol počas celej doby liečenia samostatný, nevyžadoval asistenciu tretej osoby. Pokiaľ odvolací súd bude mať za to, že použitie kvalifikačného pojmu ťažká ujma na zdraví je namieste, namietam znenie skutkovej vety, keďže z nej nevyplýva, akým spôsobom bol závažne ovplyvnený obvyklý spôsob života u poškodeného. Navrhujem, aby Krajský súd v Žiline zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu v zmysle § 321 ods. 1 písm. a), b), c), d), e), f) Trestného poriadku a aby v zmysle § 322 ods. 3 Trestného poriadku ma oslobodil spod obžaloby prokurátora v zmysle § 285 písm. c) Trestného poriadku, keďže nebolo dokázané, že som spáchal skutok, ktorý sa mi kladie za vinu obžalobou.“
Prokurátor sa k dôvodom odvolania obžalovaného E. O. písomne nevyjadril a na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní obžalovaného navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné.
Obžalovaný na konanom verejnom zasadnutí prostredníctvom prítomnej obhajkyne odkázal na podrobne uvedené dôvody odvolania v jeho písomnom vyhotovení a zotrval na návrhu, že sú splnené zákonné podmienky na oslobodenie podľa § 285 písm. c/ Tr. por. obžalovaného spod obžaloby, keďže nebolo dokázané, že spáchal skutok, ktorý sa mu kladie za vinu.
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom prihliadal aj na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil potom, že odvolanie podané obžalovaným E. O. bolo podané oprávnenou osobou, proti výrokom rozsudku, proti ktorým je prípustné, v zákonom určenej lehote, avšak nie je dôvodné.
Odvolací súd predovšetkým zistil, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu (prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s použitím § 138 písm. h/ Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa ustanovení Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv jednak na objasnenie skutkového stavu veci a jednak práva obžalovaného na obhajobu. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa tak, ako sú uvedené v napadnutom rozsudku, sú správne, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázkach skutkových zistení odkazuje na správne, podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo veci v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a v konečnom dôsledku dospel k logicky odôvodneným a správnym skutkovým zisteniam.
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne a jasne vyložil, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného E. O. a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny a trestu. Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom súdu prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkazuje. V tejto súvislosti treba dodať, že toto konštatovanie sa v celom rozsahu týka aj odvolacích námietok obžalovaného E. O. v rozsahu, v akom sú dôvody odvolania uvedené vyššie, lebo dôvody odvolania obžalovaného sú v podstate súhrnom jeho
obhajoby prezentovanej v celom doterajšom konaní. Obžalovaný E. O. založil odvolanie na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, námietkami obhajkyne, tak skutkovými, ako aj právnymi, sa však súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí riadne a podrobne vysporiadal a v podstate nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.
Nadriadený krajský súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok obsahuje všetky zákonom stanovené kritéria z hľadiska jeho formy a obsahu. Rozsudok s jeho odôvodnením je presvedčivý, zrozumiteľný a neponecháva nadriadenému súdu otvorenú žiadnu otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť. Krajský súd si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a považuje za nadbytočné správne závery súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu a v prípade, ak si nadriadený súd osvojuje správnosť záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, je potom jeho úlohou zamerať sa na riešenie odvolacích námietok obžalovaného a jeho obhajkyne.
V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. US 78/05, III. US 264/08, IV. US 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).
Skutočnosť, že obžalovaný E. O. sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže samo osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, je potrebné predovšetkým uviesť, že tu obžalovaný E. O. a jeho obhajkyňa rovnako ako v konaní pred súdom prvého stupňa dôsledne využili všetky svoje práva zakotvené v § 34 Tr. por. Obžalovaný sa vyjadril ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu, namietal a spochybňoval predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom a vyjadril sa aj k tým skutočnostiam, ktoré považoval z jeho pohľadu za dôležité a rozhodujúce.
Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného E. O., odvolací súd považuje za potrebné poukázať na nasledovné:
Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov, odvolací súd prioritne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k žalovanému skutku dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por. vysvetlil, aké konanie obžalovaného má za preukázané a nedostal sa do situácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného).
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných predpisov.
Aj keď obžalovaný E. O. počas celého trestného konania popiera spáchanie skutku, odvolací súd poukazuje na silu dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré preukazujú vinu obžalovaného, a na ktoré poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vykonané dôkazy vytvárajú logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich
priamych a nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo dokazujú, že obžalovaný E. O. spáchal žalovaný skutok ublíženia na zdraví. Z vykonaných dôkazov možno spoľahlivo a bez akýchkoľvek vážnejších pochybností prijať len jediný záver o tom, že obžalovaný E. O. spáchal žalovaný skutok ublíženia na zdraví v zmysle podanej obžaloby a vylúčiť prijatie iného záveru.
Aj podľa názoru krajského súdu vina obžalovaného E. O. zo spáchania žalovaného skutku nepochybne vyplýva z výpovede svedka poškodeného E. F., zo záverov znaleckého posudku vypracovaného v tejto trestnej veci znalcom Ing. Chomom, z výpovede svedka F. I., zo zápisnice o ohliadke miesta dopravnej nehody, zo záznamu o dopravnej nehode, z fotodokumentácie z miesta dopravnej nehody. Okresný súd na základe dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní dospel k správnemu záveru o nedbanlivostnom konaní vodiča - obžalovaného E. O. tak, ako je to popísané vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Obžalovaný viedol dňa 2.8.2019 v čase okolo 18.05 hod. osobné motorové vozidlo značky Citroen C3 po ceste III/2213 v smere od mesta Ružomberok na mesto Liptovský Mikuláš a medzi obcami Hliník a Liptovská Sielnica pri prejazde ľavotočivou zákrutou prešiel cez pozdĺžnu súvislú čiaru V1 a minimálne časťou pôdorysného priemetu vozidla do protismerného jazdného pruhu, kde narazil do protiidúceho motocykla značky Honda, ktorý viedol Bc. E. F.. V dôsledku zrážky vozidiel utrpel poškodený Bc. F. zlomeninu horného konca lakťovej kosti vľavo v lakťovom zhybe riešenú operačne, pomliaždenie mäkkých častí pravého kolena, pomliaždenie mäkkých častí ľavého kolena, pomliaždenie sedacej oblasti, odreninu ľavého predkolenia, odreninu pravého predkolenia a tržnozmliaždenú ranu ľavého predlaktia. Z vykonaného dokazovania nevyplynuli žiadne objektívne existujúce skutočnosti, ktoré by závažným spôsobom spochybňovali záver okresného súdu ako súdu prvého stupňa, že obžalovaný konal nedbanlivostne, keď porušil povinnosti vyplývajúce z ustanovení § 3 ods. 2 písm. a), § 4 ods. 1 písm. c), § 9 ods. 1 a § 16 ods. 1 Zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Podľa § 3 ods. 2 písm. a) Zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účastník cestnej premávky je ďalej povinný správať sa disciplinovane a ohľaduplne tak, aby neohrozil bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky, pritom je povinný prispôsobiť svoje správanie najmä stavebnému, dopravno-technickému stavu cesty, situácii v cestnej premávke, poveternostným podmienkam a svojim schopnostiam.
Podľa § 4 ods. 1 písm. c) Zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, vodič je povinný venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke.
Podľa § 9 ods. 1 Zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, vodič je povinný na vozovke alebo v jazdnom pruhu jazdiť vpravo pri pravom okraji vozovky alebo jazdného pruhu; to neplatí pri obchádzaní, predchádzaní, otáčaní alebo odbočovaní.
Podľa § 16 ods. 1 Zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, vodič je povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad.
Krajský súd rezumuje, že pokiaľ by obžalovaný vykonával v danom úseku pohyb správnou technikou jazdy a zároveň dôsledne predvídal možnú dopravnú situáciu v pridruženom úseku hlavnej cesty, teda v zákrute bez dostatočného rozhľadu by sa pohyboval výlučne vo svojom jazdnom pruhu t.j. neprešiel minimálne časťou pôdorysného priemetu svojho vozidla pozdĺžnu súvislú čiaru, k zrážke by nedošlo. Ak poškodený jazdil na motocykli bližšie k ľavej strane jeho jazdného pruhu, išlo o nesprávnu techniku jazdy, ktorá však nie je v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, pri dodržaní pravidiel cestnej premávky všetkými účastníkmi cestnej premávky t.j. obžalovaným a poškodeným.
Podstatným argumentom, na ktorom obžalovaný založil svoju obhajobu, je tvrdenie, že orgány činné v trestnom konaní a následne aj súd od začatia trestného stíhania prakticky pracovali len s jedným možným záverom, že je vinný zo stíhaného skutku a celú svoju snahu a rozsah dokazovania zamerali len na preukázanie jeho viny a žiadnym spôsobom nevykonávali dôkazy aj v jeho prospech. Je presvedčený o tom, že vo veci vykonané dôkazy jednoznačným spôsobom nepreukazujú jeho vinu na stíhanom skutku, ale existujú veľmi vážne pochybnosti o správnosti záverov konštatovaných súdom
v odôvodnení napadnutého rozsudku. S týmto odvolacím argumentom sa krajský súd nestotožňuje a poukazuje na skutočnosť jednoznačne vyplývajúcu z predloženého vyšetrovacieho spisu, ako aj súdneho spisu, že dokazovanie prebiehalo v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. por., v zmysle ktorého orgány činné v trestnom konaní postupovali tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávali z úradnej povinnosti, právo obstarávať dôkazy využil aj obžalovaný, keď predložil odborné vyjadrenie USI (Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, ďalej v texte len USI) č. 133/2020. Tento dôkaz bol aj zákonným spôsobom vykonaný na hlavnom pojednávaní (výsluchom znalca Doc. Ing. Kohúta, PhD.) a súd odborné vyjadrenie hodnotil v súhrne s ďalšími vo veci zabezpečenými dôkazmi. V súvislosti s vykonávaním dôkazov, krajský súd považuje za potrebné dať obžalovanému do pozornosti nasledovné: Právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 4 Tr. por.) a zákonný postup pre reakciu orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 34 ods. 1 a § 44 ods. 2 Tr. por.), zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť. Za porušenie práva na obhajobu teda nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností podľa § 2 ods. 10 Tr. por. a zistenie skutku súdom na podklade dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní a procesne (rozhodnutím súdu) podložené zamietnutie dôkazných návrhov obžalovaného (pokiaľ boli predložené) nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu. V priebehu trestného konania, v rámci prípravného konania ako aj na hlavnom pojednávaní bolo obžalovanému umožnené plné uplatnenie jeho práv ako obvineného, uplatnených priamo obžalovaným alebo prostredníctvom obhajkyne, čo v plnom rozsahu využil. S jeho procesnými návrhmi sa vyporiadali orgány činné v trestnom konaní, prokurátor ako aj súd prvého stupňa. Krajský súd pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Obsah odvolacej námietky obžalovaného k nesprávne zistenému skutkovému deju t.j. určeniu miesta zrážky vozidla a motocykla a priebehu nehodového deja vzhľadom na rozporné závery znaleckého posudku Ing. Choma a odborného stanoviska USI (Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline) je totožný s dôvodmi jeho obhajoby požitej v konaní pred súdom prvého stupňa. Odvolací súd poukazuje na skutočne veľmi podrobné a erudované odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, kde sa sudca venoval znaleckému posudku znalca Ing. Q. Chomu aj v kontexte jeho výpovede na hlavnom pojednávaní po oboznámení sa s dôkazom predloženým obhajobou po podaní obžaloby, konkrétne odborným stanoviskom USI. V tomto smere odvolací súd odkazuje na opis vykonaných dôkazov - Znaleckého posudku Ing. Choma a Odborného stanoviska USI na str. 5 až 9 a ich vyhodnotenie na str. 13-15 rozsudku. Nie je teda dôvodná námietka, že sa súd prvého stupňa v odôvodnení písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku v celom rozsahu nevyporiadal so všetkými právnymi a skutkovými argumentami prezentovanými obžalovaným a jeho obhajkyňou v priebehu celého trestného konania. V prípade znaleckého posudku a odborného vyjadrenia sa aj krajský súd stotožňuje s ich vyhodnotením okresným súdom, kde je potrebné prisvedčiť argumentácii, že predložený Znalecký posudok znalca Ing. Q. Choma veľmi podrobne riešil stav pozemnej komunikácie, prehľadnosť, kompletnú analýzu nehodového deja, časovú aj priestorovú, výhľadové pomery vodičov, vyjadroval sa k technike jazdy vodičov, ako aj technickej analýze nehodového deja, k rýchlosti osobného motorového vozidla zn. Citroen C3 a motocykla zn. Honda pred dopravnou nehodou a v čase dopravnej nehody a určoval, pokiaľ to bolo možné, nárazovú rýchlosť. Vyjadroval sa k tomu, či je možné, že šmykovú stopu č. 1 mohlo zanechať na vozovke OMV zn. Citroen C3, vyjadril sa k vzniku dopravnej nehody a k jej príčine, z technického hľadiska posudzoval možnosti zabránenia vzniku dopravnej nehody v konkrétnych podmienkach cestnej premávky zo strany oboch vodičov a zisteniam, ktoré vyšli najavo v priebehu znaleckého dokazovania a mali vplyv na objasňovanie vzniku dopravnej nehody, reagoval aj na námietky a pripomienky obžalovaného vznesené v prípravnom konaní (č.l. 81-134). Z Odborného stanoviska predloženého obhajobou pod č. 133/2020 dňa 6.10.2020 (č.l. 291-298) vyplýva, že znalci USI sa oboznámili s predloženým spisovým materiálom obsahujúcim fotokópiu znaleckého posudku č. 02/2020 znalca Ing. Q. Choma a fotodokumentáciou z miesta dopravnej nehody predloženou v elektronickej forme a k tomu zaujali stanovisko so záverom, že z vyhodnotenia aj ostatných stôp jednoznačne vyplýva, že k zrážke došlo v pravom jazdnom pruhu v smere jazdy vozidla Citroen. Odborné stanovisko je v
rozsahu sedem strán vrátane fotodokumentácie, t.j. fotografií č. 1 až 10. Z uvedeného teda skutočne možno objektívne ustáliť, že odborné vyjadrenie sa skutočne venovalo len parciálnej otázke na rozdiel od komplexného vyhodnotenia dopravnej nehody znalcom Ing. Chomom. Naviac obaja znalci boli vypočutí na hlavnom pojednávaní vo vzájomnej prítomnosti, mali možnosť reagovať na závery znaleckého posudku aj odborného vyjadrenia, procesným stranám bolo umožnené položiť znalcom otázky v nimi požadovanom rozsahu. Znalec Ing. Chomo na hlavnom pojednávaní konanom dňa 19.7.2021 po oboznámení sa s odborným vyjadrením a výpoveďou Ing. Kohúta PhD., pripustil, že mohlo ísť o jazdnú stopu po vzhliadnutí konca trecej stopy, kde sú náznaky viditeľnosti dezénu pneumatiky, ktorá vznikla až po predmetnej dopravnej nehode. Pri posúdení polohy miesta kompresného vyústenia prevádzkových kvapalín je presvedčený o tom, že ide o brzdovú kvapalinu a predpoklad, že k fatálnemu zlyhaniu nápravy došlo hneď po strete vozidiel, možno aj stopu č. 2 jednoznačne stotožniť s výbehom motocykla po primárnom kontakte s vozidlom. Ak je teda možné preukázať, že nešlo o jazdnú stopu, ktorá vznikla po dopravnej nehode alebo išlo o treciu stopu, ktorá mohla vzniknúť aj pri intenzívnom brzdení osobného motorového vozidla vybaveného ABS systémom, je možné považovať priebeh dopravnej nehody tak, ako bol popísaný v odbornom stanovisku ÚSI, za technicky prijateľný a pravdepodobný. Znalec Ing. Chomo síce pripustil, že v momentálnom štádiu poznania mu pripadá, že pravdepodobné miesto zrážky je v mieste alebo oblasti, ktoré bolo špecifikované odborným vyjadrením ústavu súdneho inžinierstva, avšak v ďalšej časti svojej výpovede, resp. odpovede na doplňujúce otázky uviedol, že ak stopa č. 1 bola trecou stopou, ktorú zanechalo osobné motorové vozidlo zn. Citroen C3 pri intenzívnom brzdení po rozoznaní kolíznej situácie, s určitosťou možno tvrdiť, že pred samotným nehodovým dejom sa osobné motorové vozidlo zn. Citroen pohybovalo určitou časťou svojho pôdorysného priemetu v protismernom jazdnom pruhu. Ide o jazdu po tzv. krátkej stope v smerovom oblúku, ktorá nie je u vodičov ničím výnimočným, ale je technicky nesprávna a v rozpore s pravidlami cestnej premávky. K zrážke pri takomto priebehu nehodového deja došlo v pravom jazdnom pruhu smer Liptovská Sielnica. Napriek tvrdeniam obžalovaného ako vodiča osobného motorového vozidla Citroen, že pred stretom s motocyklistom nebrzdil, vzhľadom na to, že vodič udával, že daným úsekom cesty sa pohyboval rýchlosťou 90 km/h, je presvedčený, že pred samotným kontaktom musel intenzívne brzdiť, lebo pri rýchlosti 90 km/h s prihliadnutím na hybnosť osobného motorového vozidla a existujúcu kinetickú energiu by následky zrážky s motocyklistom boli fatálne. Znalec vo výpovedi doplnil, že pri preberaní uznesenia a podkladových materiálov na miestnom dopravnom inšpektoráte komunikoval s príslušníkom polície, ktorý dokumentoval miesto nehodového deja (svedok F. I.) o okolnostiach vzniku nehody a samotnom dokumentovaní dopravnej nehody, pričom nikto nespochybnil, že stopa č. 1 nebola trecou stopou po pneumatike ale iba jazdnou stopou, ktorú mohlo zanechávať koleso iného vozidla po znečistení behúňa kolesa prevádzkovou kvapalinou. Takisto tvar a trajektória trecej stopy veľmi dobre korešpondovala s nadväznou drecou stopou. K uvedenému považuje krajský súd za potrebné doplniť, že týmto svojím vyjadrením znalec Ing. Chomo logicky vysvetlil miesto zrážky, ktoré ako sám uviedol, bolo riešené prediktívnym spôsobom, ale tak, aby nastali určité následky v priamej a príčinnej súvislosti s nehodovým dejom, ku ktorému objektívne došlo, keďže došlo k stretu medzi osobným motorovým vozidlom zn. Citroen a motocyklom zn. Honda v danom čase a v danom mieste. S týmto záverom znalca Ing. Choma korešponduje aj výpoveď svedka ppráp. F. I., príslušníka OR PZ, ktorý vykonával úkony bezprostredne po vzniku dopravnej nehody, ktorý stopu č. 1 označil ako šmykovú, čiže treciu na základe obhliadky miesta dopravnej nehody, tak ako to reálne videl. Vo výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedol, že zadokumentované boli aj drecie stopy od motorky a motorového vozidla, potom ako mu odpadlo koleso. Zdôraznil, že v prípade, ak by niekto z účastníkov namietol dokumentáciu stôp, tak by to do zápisnice uviedol, takáto okolnosť však poznamenaná nebola. Za situácie pokiaľ znalec Ing. Chomo pripustil, avšak bez jasného a logického zdôvodnenia, že miesto zrážky mohlo byť na inom mieste, i keď tomu nezodpovedá nehodový dej a následky na zdraví poškodeného objektivizované znaleckým posudkom z odboru zdravotníctvo, je otázkou právnou posúdenie jednotlivých dôkazov vo vzájomnej súvislosti ako na to správne poukázal aj súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí. V tejto súvislosti krajský súd upriamuje pozornosť obžalovaného na skutočnosť, že znalecký posudok je len jedným z dôkazov, na ktoré súd je povinný prihliadať. Znalecký posudok ako taký nemá vyššiu hodnotu ako akýkoľvek iný dôkaz, ktorý bol v danej veci vykonaný. Súd hodnotí znalecký posudok voľne ako každý iný dôkaz a nie je ním bezpodmienečne viazaný. Nemôže síce ľubovoľne nahradiť odbornú mienku znalca vlastnou, v danej otázke laickou mienkou, ale môže a je povinný preveriť znalecký posudok najmä z toho hľadiska, či znalec prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré majú význam pre podanie posudku, či sa skutkové východiská znaleckého posudku opierajú o skutočnosti v trestnom konaní náležite zistené alebo naopak o skutočnosti, ktoré sú
pochybné, ba dokonca odporujúce iným výsledkom dokazovania a či riešenie znalca logicky vyplýva z týchto skutkových predpokladov (Rt 40/72).
Odvolací súd na doplnenie uvádza, že aj znalec Doc. Ing. Kohút, PhD. z ústavu súdneho inžinierstva vo výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedol, že miesto zrážky nie je jeden konkrétny bod, čo je podstatou riešenia situácie, kde vlastne došlo k stretu motorového vozidla a motocykla a k následnému posúdeniu jednotlivých stôp zabezpečených pri tejto dopravnej nehode. K fázam nehodového deja sa podrobne vyjadril aj znalec Ing. Chomo v znaleckom posudku (napr. č.l 126), kde uviedol, že zanechané stopy na mieste nehodového deja, ale aj poškodenie OMV Citroen a motocykla Honda dokazujú, že výbeh OMV Citroen do konečnej polohy mal dve fázy. V prvej fáze, tesne po ráze vozidiel došlo k významnému dynamickému účinku na ľavé zavesenie Mc Phersona k jeho uvoľneniu a došlo k defektáži hydraulického okruhu brzdovej sústavy a nemožnosti účinne brzdiť vozidlo, čomu zodpovedá aj výpoveď obžalovaného. Po určitom čase v súčinnosti pôsobenia intenzívnej brzdnej sily na behúni ľavého predného kolesa pri trení o povrch cestnej komunikácie a na základe momentu tejto sily pôsobiacej v hornom uložení Mc Pherson došlo ku konečnému preklopeniu zavesenia smerom dopredu a k dosadnutiu nápravnice OMV Citroen na povrch komunikácie. Od tohto momentu nastala druhá fáza výbehu OMV Citroen, keď nápravnica zanechávala výraznú dreciu stopu na povrchu komunikácie. Na základe uvedeného je potom správny záver o mieste stretu OMV Citroen vedeného obžalovaným a motocykla Honda vedeného poškodeným na základe dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní, ku ktorému dospel okresný súd pri nedbanlivostnom konaní vodiča obžalovaného E. O. tak, ako je to popísané vo výrokovej časti napadnutého rozsudku
Je nepochybné, že pred dokumentovaním stôp policajnými orgánmi došlo k manipulácii s motocyklom Honda, na túto situáciu však priliehavo reaguje súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku na strane 16, s ktorým odôvodnením sa stotožňuje aj odvolací súd.
Pokiaľ obžalovaný v odvolaní navrhol odvolaciemu súdu prehratie nahrávky z hlavného pojednávania zo dňa 19.7.2021, na ktorom boli vypočúvaní znalci Ing. Chomo a Doc. Ing. Kohút, PhD. a k ním tvrdenej situácii, že mal byť Ing. Chomo tlačený k tomu, aby prehodnotil svoje stanovisko a mali mu byť kladené sugestívne otázky zo strany súdu aj prokuratúry, krajský súd jednoznačne konštatuje po oboznámení sa s nahrávkou z predmetného hlavného pojednávania, že takáto obhajobou tvrdená skutočnosť zo zvukového záznamu ani zápisnice o hlavnom pojednávaní nevyplýva. Znalci boli veľmi podrobne vypočúvaní, boli im kladené otázky procesnými stranami a doplňujúce otázky sudcom, pričom prepis výpovedí znalcov korešponduje s obsahom nahrávky a obsah zápisnice nebol obžalovaným namietaný (§ 60 ods. 1 Tr. por.).
Krajský súd nezistil žiaden dôvod pre nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania k posúdeniu záverov znaleckého posudku znalca z odboru dopravy Ing. Choma a odborného vyjadrenia znalca Ing. Kohúta z Ústavu súdneho inžinierstva. Obaja znalci riešili obdobné otázky, avšak v rozdielnom rozsahu, kde podstatnou a spornou otázkou bolo určenie miesta zrážky motorového vozidla a motocykla. Pokiaľ ide o odlišnú prezentáciu záverov, kde sa toto miesto nachádzalo, v tomto prípade sa krajský súd priklonil k logickému odôvodneniu záverov znaleckého posudku znalca Ing. Choma tak, ako na to správne poukázal v odôvodnení aj okresný súd, s argumentáciou ktorého sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach naň odkazuje. Nakoľko okresný súd skutočne podrobne, precízne, erudovane, dôsledne rešpektujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov v odôvodnení rozsudku uviedol argumentáciu, pre ktorú sa priklonil k záverom znalca Ing. Choma, krajský súd na tomto mieste nevidí v tomto smere dôvod opakovať argumentáciu okresného súdu a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.
Reálnu oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania nemá ani obhajoba obžalovaného založená na spochybnení okolností podstatných pre právnu kvalifikáciu konania obžalovaného, t.j. či poškodený utrpel ťažkú ujmu na zdraví a v dôsledku poranení bol závažne obmedzovaný v obvyklom spôsobe života v trvaní najmenej 4 mesiace tak, ako to je uvedené v skutkovej vete rozsudku. K mechanizmu vzniku poranení sa vyjadroval znalec z odboru Zdravotníctvo a farmácia odvetvie Chirurgia MUDr. Tibor Letko vo svojom znaleckom posudku, ktorý bol na hlavnom pojednávaní so súhlasom obžalovaného a prokurátora prečítaný. Znalec sa podrobne vyjadroval, že najpravdepodobnejším mechanizmom vzniku uvedených zranení je náraz ľavým lakťom motocyklistu do súčasti oproti idúceho motorového vozidla, strata stability a následný pád na vozovku, v dôsledku čoho došlo k uvedeným zraneniam poškodeného.
Podľa zdravotnej dokumentácie znalec určil dobu obmedzenia obvyklého spôsobu života poškodeného v trvaní 8 týždňov, ktoré spočívalo v operácii, v sadrovej fixácii ľavej hornej končatiny, po zložení fixácie vo výraznej obmedzenej hybnosti a možnosti používania ľavej hornej končatiny. Po 8 týždňoch sa hybnosť ľavého lakťa čiastočne upravila, nebola síce obnovená plná hybnosť, ale umožňovala ľahšie úkony ľavou hornou končatinou. Liečenie pokračovalo aj po 8 týždňoch, a to v zmysle neskoršieho vybratia fixačného kovového materiálu v oblasti zlomenej lakťovej kosti vľavo v lakti a v pokračovaní v rehabilitácii. S určením rozsahu liečenia poškodeného v trvaní 4 mesiace a celkové bodové hodnotenie bolestného podľa zákona č. 437/2004 Z.z. na zraneniach zistených zo dňa 2.8.2019 je spolu 155 bodov. Okrem zlomeniny lakťovej kosti poškodený utrpel aj ďalšie poranenia podrobne popísané v znaleckom posudku, avšak najzávažnejším z týchto zranení je práve zlomenina horného konca lakťovej kosti vľavo v lakťovom zhybe riešená operačne a podľa nej bola určená aj celková doba PN, liečenia a obmedzenia obvyklého spôsobu života poškodeného. Krajský súd poznamenáva, že poranenia poškodeného sú v zákonom stanovenom rozsahu uvedené v skutkovej vete rozsudku vrátane znalecky určenej doby liečenia. Obžalovaný po prečítaní znaleckého posudku nespochybňoval jeho závery, nežiadal predvolať znalca ani v tejto súvislosti vykonať ďalšie znalecké dokazovanie. Naviac aj sám poškodený vo výpovedi uviedol, že mal 4 týždne na ľavej ruke vysokú sadru a potreboval pomoc pri hygienických úkonoch, následne mal minimálnu hybnosť ruky a rehabilitácia prebiehala asi pol roka. Poslednú kontrolu mal 19.12.2009. Vzhľadom na vyššie uvedené je v plnom rozsahu daná trestnoprávna zodpovednosť obžalovaného za spáchanie žalovanej trestnej činnosti. Vzhľadom na vyššie popísané poškodeným utrpená ujma na zdraví zodpovedá ustanoveniu § 123 ods. 3 písm. i) Tr. zák. v spojení s § 123 ods. 4 Tr. zák.
Krajský súd plniac si prieskumnú povinnosť na podklade odvolania obžalovaného uzatvára, že na základe zákonným spôsobom vykonaných dôkazov na hlavnom pojednávaní a ich následnom správnom vyhodnotení súd prvého stupňa potom správne ustálil skutkové okolnosti spáchaného skutku tak, ako sú tieto popísané vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Následne potom správne, v súlade so zákonom protiprávne konanie obžalovaného právne kvalifikoval ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. s použitím § 138 písm. h) Tr. zák. Uvedené právne posúdenie protiprávneho konania obžalovaného zodpovedá stavu veci, ako aj všetkým zákonným hľadiskám, na ktoré musel okresný súd prihliadať. Okresný súd pritom v odôvodnení napadnutého rozsudku správne a logicky zdôvodnil právne posúdenie skutku práve ako prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. s použitím § 138 písm. h) Tr. zák. (porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona).
Ohľadne vyššie uvedenej právnej kvalifikácie skutku krajský súd zastáva názor, že v danom prípade je plne na mieste aj spáchanie skutku závažnejším spôsobom konania podľa § 138 písm. h) Tr. zák., aj keď obhajoba uvedené namieta aj v podanom odvolaní. Je pravdou, že v zmysle ustálenej súdnej praxe za porušenie dôležitej povinnosti nemožno mechanicky pokladať porušenie akejkoľvek povinnosti, ale len porušenie takej povinnosti, ktorej následkom obvykle (vo všeobecnosti) môže byť taký výrazný zásah do práv iných, že ak príde k porušeniu tejto dôležitej povinnosti v príčinnej súvislosti s trestným činom, podstatne sa zvyšuje účinnosť tohto trestného činu oproti bežnému činu obdobného charakteru. Pritom nejde o porušenie dôležitej povinnosti, aj keď porušenie tejto povinnosti môže mať v konkrétnom prípade fatálne následky, ak vo všeobecnosti nejde o dôležitú povinnosť. Aby išlo o porušenie dôležitej povinnosti, musí sa preukázať, že medzi porušením takej povinnosti a následkom trestného činu je príčinná súvislosť. V tomto konkrétnom prípade bolo porušenie povinností vodiča - obžalovaného konštatované na úseku dopravy a to porušením ustanovení § 3 ods. 2 písm. a), § 4 ods. 1 písm. c), § 9 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Práve prejdenie s vozidlom do vedľajšieho jazdného pruhu oproti idúcich vozidiel, čo aj len časťou vozidla a v dôsledku uvedeného tzv. čelná zrážka s oproti idúcim vozidlom obvykle máva vážne následky na zdraví. Pokiaľ by obžalovaný dodržal pravidlá cestnej premávky v zákonom stanovenej miere, k zrážke by nedošlo. Z hľadiska trestnoprávnej zodpovednosti aj odvolací súd konštatuje príčinnú súvislosť medzi z nedbanlivosti zavineným konaním obžalovaného a následkom, ktorým v tomto prípade bola ťažká ujma na zdraví. Krajský súd teda uzatvára, že obžalovaný vedel, že môže spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí (§ 16 písm. a/ Tr. zák.). Okresný súd pritom v odôvodnení napadnutého rozsudku správne a logicky zdôvodnil právne posúdenie skutku práve ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. s použitím § 138 písm. h) Tr. zák. a v tomto smere krajský súd v podrobnostiach odkazuje na zdôvodnenie napadnutého rozsudku,
s ktorým sa stotožňuje. Aj podľa názoru krajského súdu nedbanlivostné zavinenie obžalovaného na spôsobenom následku nepochybne spočívalo v tom, že obžalovaný ako vodič nedodržal vyššiu mieru povinnej opatrnosti (predpisy o cestnej premávke) - objektívne vymedzenie a bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že pri porušení predpisov o cestnej premávke nedôjde k ujme na živote a zdraví iných osôb (subjektívne vymedzenie).
Vo vzťahu k výroku o treste za zistené zavinenie odvolací súd predovšetkým uvádza, že prvostupňový súd aj v tomto smere vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne právne závery. Svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. aj náležite odôvodnil a dostatočne vysvetlil, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona pri určení trestu.
Pri určení druhu a výmery trestu obžalovanému E. O. okresný súd sa v súlade so zásadami ukladania trestu v odôvodnení rozsudku vyrovnal najmä s kritériami uvedenými v § 34 ods. 1 a 4 Tr. zák., teda prihliadal na záujmy spoločnosti a obžalovaného, na skutočnosti týkajúce sa spôsobu spáchania činu, jeho následku, zavinenia, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na pomery a možnosti nápravy obžalovaného. Napokon treba konštatovať, že okresný správne obžalovanému uložil trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby trestu odňatia slobody (z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku) vo výmere 1 rok a jeho výkon mu za splnenia zákonných podmienok podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., § 50 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložil na skúšobnú dobu 1 rok a 8 mesiacov, keď túto bolo možné obžalovanému určiť na 1 až 5 rokov (určenie dlhšej skúšobnej doby na 1 rok a 8 mesiacov je odôvodnené aj závažnosťou trestnej činnosti - spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví). Obžalovanému možno uložený trest odňatia slobody podmienečne odložiť na skúšobnú dobu, nakoľko obžalovaný nemá v odpise z registra trestov žiaden záznam. V prípade obžalovaného bola správne zistená jedna poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zák., nakoľko obžalovaný viedol pred spáchaním tohto skutku riadny život. Súčasne súd prvého stupňa u obžalovaného správne nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Za tohto stavu u obžalovaného pri ukladaní trestu bolo namieste aplikovať ustanovenie § 38 ods. 3 Tr. zák., ako takto správne a v súlade so zákonom postupoval súd prvého stupňa. Majúc na zreteli účel trestu, keď trest plní predovšetkým funkciu ochrany spoločnosti, individuálnej a generálnej prevencie, aj krajský súd pri zohľadnení všetkých zákonných hľadísk považuje takto obžalovanému uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 rok s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 1 rok a 8 mesiacov za zákonný a spravodlivý. Ďalej okresný súd správne obžalovanému uložil aj trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel na dobu 1 rok a 6 mesiacov, nakoľko obžalovaný sa trestnej činnosti dopustil v súvislosti s výkonom činnosti vodiča. U obžalovaného je daná výmera trestu zákazu činnosti jednoznačne daná závažnosťou spáchanej trestnej činnosti, a to závažnejším spôsobom konania porušením dôležitej povinnosti uloženej mu zákonom o cestnej premávke, pričom v minulosti sa dopustil troch priestupkov na úseku cestnej premávky.
Stavu veci a zákonu zodpovedá aj výrok o náhrade škody, keď súd prvého stupňa postupom podľa § 287 ods. 1 Tr. por. obžalovanému uložil povinnosť nahradiť škodu poškodenému z titulu bolestného určeného znaleckým posudkom vo výške 3 140,30 eur. Poškodený si riadne a včas uplatnil nárok na náhradu škody. V tejto súvislosti krajský súd len na okraj poznamenáva, že poškodený odvolanie proti výroku o náhrade škody nepodal.
Na záver krajský súd poznamenáva, že aj keď obžalovaný spáchal prečin, v danom prípade neprichádza do úvahy aplikácia ustanovenia § 10 ods. 2 Tr. zák. (tzv. materiálny korektív). Podľa tohto zákonného ustanovenia nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Nakoľko obžalovaný v danom prípade porušením predpisov o cestnej premávke, a to porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona spôsobil z nedbanlivosti poškodenému Bc. F. ťažkú ujmu na zdraví, závažnosť obžalovaným spáchaného prečinu nemôže byť vyhodnotená ako nepatrná.
Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia.
Senát rozhodol pomerom hlasov 3 za a 0 proti.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.