Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/1127/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Eriky Madarászovej v právnej veci žalobcu: L.. S. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. 4, XXX XX D., zastúpeného JUDr. Ivetou Lenčéšovou, advokátkou so sídlom Farská 28, 949 01 Nitra, proti žalovaným: 1/ C. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom K vodárni XXX, XXX XX S., a 2/ O. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX O. Y. XX, obidvom zastúpeným JUDr. Norbertom Kálmánom, advokátom so sídlom Sv. Beňadika 30/B, 949 01 Nitra, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 25C/45/2014-171 zo dňa 03.09.2015, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/1, novovytvoreného pozemku podľa geometrického plánu č. XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, vyhotoveného Oľgou Drahošovou, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou rozsudku, nachádzajúceho sa v k. ú. S., ako parcela registra "C" evidovaná na katastrálnej mape pod parc. č. 391/11 - orná pôda o výmere 3116 m2. Zároveň vo výroku rozsudku uviedol, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca žalobou podanou dňa 07.03.2014 žiadal určiť vlastníctvo pôvodne k parcele č. 391/11 - orná pôda o výmere 3651 m2 v kat. území S. v podiele 2/7-ín a v priebehu konania upravil rozsah výmery parcely na 3116 m2 podľa Geometrického plánu č. 49/2014 s návrhom, aby bol určený za jej výlučného vlastníka. Tvrdil, že pozemok užíva po dobu viac ako 20 rokov na základe dohody všetkých podielových spoluvlastníkov, resp. ich právnych predchodcov. Pôvodná výlučná vlastníčka nehnuteľnosti S. A. potvrdila jeho vlastníctvo a dohodu aj v závete z r. 1992. Jej vôľa určiť konkrétneho právneho nástupcu, teda žalobcu, korešpondovala s užívacím stavom, ktorý závetu predchádzal. Dedičské konanie po nebohej S. A. nezohľadnilo vôľu poručiteľky, keď predmetnú nehnuteľnosť nadobudli do podielu viacerí jej právni nástupcovia. Osvedčenie o dedičstve bolo vydané bez jeho prítomnosti, no keď sa o omyle dozvedel, bol zo strany podielových spoluvlastníkov ubezpečený o tom, že platí ich vzájomná dohoda, na základe ktorej má výlučné právo predmetnú nehnuteľnosť užívať. Oslovil podielových spoluvlastníkov evidovaných na liste vlastníctva, ktorí mu - s výnimkou žalovaných - udelili súhlas na vydržanie a tak potvrdili uzavretie dohody, pričom dňa 11.09.2013 spísal vyhlásenie o vydržaní do notárskej zápisnice. Pri užívaní predmetnej nehnuteľnosti je dobromyseľný, nebol nikým rušený a nehnuteľnosť mal v nepretržitej držbe. Žalovaní nesúhlasili s tým, že žalobca pozemok vydržal do vlastníctva. Žaloba je podľa nich nejasná, keď na jednej strane sa žalobca domáhal vlastníckeho práva z titulu vydržania, no na druhej strane mal nehnuteľnosť nadobudnúť na základe závetu, teda priamo smrťou S. A.. Podľa žalovaných žalobca chce nadobudnúť ich podiely, ktoré zdedili po S. A., ale nie je možné, aby k vydržaniu prišlo na základe závetu ako nadobúdacieho titulu. V danom prípade nejde o vydržanie vlastníctva. Žalobný petit je podľa žalovaných nevykonateľný a žalobca nemá na ňom naliehavý právny

záujem. Žalovaní ďalej namietali, že ak podľa tvrdenia žalobcu v žalobe, že vyše 20 rokov nehnuteľnosť dobromyseľne užíva, a v r. 1994 S. A. zomrela, potom nehnuteľnosti musel užívať už za jej života, a teda to nemohlo byť na základe dohody dedičov. Ak žalobca začal nehnuteľnosti užívať až po smrti S. A., mal vec riešiť podľa § 485 a § 486 Občianskeho zákonník, keďže bol riadnym účastníkom dedičského konania a predmetnú dedičskú dohodu uzavrel. Žalobca teda podľa žalovaných nemôže vydržanie opierať ani o priame nadobudnutie od priamej vlastníčky ešte za jej života, keďže následne uzavrel predmetnú dedičskú dohodu. Ani ostatní vypočutí dedičia existenciu dohody nepotvrdili, len konštatovali, že si nerobia na predmetnú parcelu nárok.

2. Po vykonaní dokazovania súd prvej inštancie urobil záver, že žaloba je opodstatnená. Konštatoval, že žalobca je podľa listu vlastníctva č. XXX kat. územia S. podielovým spoluvlastníkom parcely č. 391/11 o výmere 3651 m2 a žalovaní 1/,2/ sú podielovými spoluvlastníkmi po 1/7-ine. V čase začatia konania bol namiesto žalovanej 1/ podielovým spoluvlastníkom pôvodný žalovaný 1/, M. A., ktorý počas konania svoj podiel daroval terajšej žalovanej 1/. V priebehu konania prišlo k úprave výmery parcely geometrickým plánom (GP) Oľgy Drahošovej č. 49/2014, podľa ktorého bola upravená výmera na 3116 m2. Pôvodnou pozemnoknižnou vlastníčkou nehnuteľností bola S. A. a pozemok bol vedený v pozemkovej knihe v pkn. vl. č. XXXX kat. úz. S. na parc. č. 4759/3. Ešte za života S. A. v r. 1991 bol vyhotovený geometrický plán, ktorý vytvoril parcelu č. 391/3 o výmere 6232 m2. Súd urobil záver, že túto parcelu darovala S. A. vnukom, teda žalobcovi a jeho bratovi Z. S., pričom geometrický plán nebol zapísaný do katastra nehnuteľností. Žalobca a jeho brat začali pozemok užívať od r. 1991 a v užívaní ich nikto nerušil. V r. 1991 bola parcela podľa zistenia súdu vyňatá z družstva a je aj oplotená. Vzhľadom na to, že sa matka žalobcu o S. A. starala, táto spísala pred notárom dňa 06.02.1992 závet pod č. N 46/1992, kde novovytvorenú parcelu č. 391/3 o výmere 6232 m2 „darovala navrhovateľovi a jeho bratovi v 1/5-ičke“ (správne v 1-ici). Títo parcelu reálne užívali oddelene, každý polovičku, tak ako je to znázornené v GP Oľgy Drahošovej. Nebohá S. A. mala viacero zákonných dedičov a do dedičského konania po nej boli pribratí aj závetní dedičia, konkrétne i žalobca, ktorý by inak nebol účastníkom dedičského konania, lebo „závetnou“ (správne zákonnou) dedičkou bola ich matka V. S.. Podľa osvedčenia o dedičstve D/286/1995, právoplatného dňa 12.10.1998, pôvodnú parcelu č. 4759/3 v PKV č XXXX kat. úz. S. nadobudli deviati „spoluvlastníci“, z toho šiesti v 1/7-ine a traja dedičia v 1/21-ine. V r. 2013 žalobca chcel zosúladiť skutkový stav s právnym, na základe čoho mu šiesti z ostatných ôsmych podielových spoluvlastníkov udelili súhlas na vydržanie. Obec S. potvrdila, že predmetnú parcelu užíva dobromyseľne a tak isto aj ďalšie dve osoby, M. Z. a V. S.. Na tom základe bola vyhotovená notárska zápisnica N/125/2013, v ktorej si žalobca dal osvedčiť vlastníctvo v rozsahu 4/7-ín a voči žalovaným 1/,2/ podal žalobu o určenie vlastníctva. Nikto nespochybnil užívanie parcely žalobcom. PD O. síce najprv napísalo, že parcelu užíva, no následne oznámilo že nehnuteľnosť pod pôvodným parc. č. 4759/3 neužíva a užíva ich žalobca a jeho brat. Žalobca ďalej uvádzal, že nehnuteľnosť užíva viac ako dvadsať rokov na základe závetu poručiteľky, pričom počas celej doby bol dobromyseľným užívateľom predmetnej nehnuteľnosti. Súd nepovažoval za opodstatnené tvrdenie žalovaných, že ak mal žalobca nadobudnúť nehnuteľnosť na základe závetu, nebol dôvod na vydržanie nehnuteľnosti, lebo nie je možné, aby závet bol nadobúdací titul, a ak nehnuteľnosť nadobudol na základe ústneho prejavu S. A., ani to nemôže byť nadobúdacím titulom, keďže je potrebný písomný titul. Keďže došlo k dohode dedičov, táto dohoda je záväzná a jej právne účinky nemožno zmeniť vôľou jedného z dedičov. Žalobca teda podľa názoru žalovaných nezdôvodnil oprávnenosť držby, pričom sa nemôže opierať o osvedčenie o dedičstve a ani o priame nadobudnutie od vlastníčky. Ani iní pôvodní spoluvlastníci nepotvrdili dohodu, len si nerobili na pozemok nárok. V prípade, že by žalovaná 2/ bola nepravým dedičom, skutočný dedič mal právo podať návrh na súd do troch rokov od dedičského konania. Súd v odôvodnení rozsudku opísal aj obsah výpovedí vypočutých svedkov - účastníkov dedičského konania po S. A. alebo jej právnych nástupcov, ktorí si poväčšine na dedičské konanie nepamätali a nevedeli o uzatvorení dedičskej dohody. Potvrdili však, že nebohá babka hovorila, že dá konkrétne parcely žalobcovi a jeho bratovi, lebo ich matka sa o ňu starala, a o spísanom závete vedeli.

3. Súd prvej inštancie považoval žalobu za opodstatnenú, preto jej vyhovel a rozsudok odôvodnil s odkazom na ustanovenia § 3 ods. 1, § 41a ods. 1,2, § 46 ods. 1, § 123, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 133 ods. 1, § 134 ods. 1,3, § 628 ods. 1,2,3, § 868, § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka, § 135a ods. 1,2,3, § 199 ods. 1 a § 200 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 131/1982 Zb. Konštatoval, že možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním bola opätovne zavedená do nášho právneho poriadku až novelou vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb., účinnou od 1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov)

a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom. Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od 1. januára 1992, boli tieto obmedzenia odstránené a predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. januárom 1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov a zároveň bol držiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), k tomuto dňu nadobudol vlastnícke právo vydržaním. K nadobudnutiu vlastníctva vydržaním dochádza priamo zo zákona. Predpoklady vydržania, ktoré musia byť splnené zároveň, sú oprávnená držba, uplynutie vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, k vydržaniu nedôjde.

4. V ďalšom texte odôvodnenia rozsudku súd rozviedol právnu problematiku nadobúdania vlastníctva vydržaním so záverom, že žalobe vyhovel a určil, že žalobca je výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti, t. j. aj v rozsahu spoluvlastníckych podielov žalovaných 1/,2/. Svoje rozhodnutie odôvodnil o. i. takto: „V prípade, že sa akákoľvek osoba obráti na súd, malo by byť povinnosťou súdu právny spor medzi účastníkmi vyriešiť. Je nesprávne ak sa na vec pozerá s pohľadu ako sa to nedá, namiesto toho, aby sa právne vzťahy medzi účastníkmi riešili. O to podstatnejšie je to v takom prípade, ak dokonca účastníci, v tomto prípade právny zástupca odporcov tvrdia, že vec sa medzi účastníkmi nedá nijako vyriešiť, čo znamená, že mimosúdne vyriešenie veci je nereálne a tak je na mieste, aby súd ako inštancia na ktorú sa účastníci obrátili vec vyriešil a to nielen z pohľadu zákonného ale aj praktického. Súd má pri rozhodovaní zohľadňovať zákony, judikatúru ale aj spravodlivosť a dobré mravy. Podľa evidencie nehnuteľností nie je navrhovateľ výlučným vlastníkom predmetnej parcely. Odporcovia jeho výlučné vlastníctvo spochybňovali. Mal teda naliehavý právny záujem na podanom návrhu. V tomto prípade nebolo pochýb o tom, že navrhovateľ výlučne predmetnú nehnuteľnosť viac ako dvadsať rokov užíval. V zmysle judikatúry nie je možné, aby prišlo k vydržaniu na základe len ústneho prejavu. Právny titul musí byť aspoň v nejakej písomnej podobe. Zákon však nehovorí, že to musí byť vo forme kúpnej zmluvy, či inej zmluvy upravenej v Občianskom zákonníku. V takom prípade by inštitút vydržania bol bezvýznamný. Aj judikatúra konštatuje, že môže prísť aj k takým prípadom, ktoré nie je možné jednoznačne zákonne kvalifikovať. Môže nastať situácia ku ktorej znenie zákona umožňuje rôzny výklad. Podľa názoru súdu aj v danom prípade nastala takáto situácia. Ešte počas života v roku 1991 S. Pogranová dala do užívania navrhovateľa a jeho brata konkrétnu parcelu. O. bratmi došli k reálnemu rozdeleniu tejto parcely. S. A. túto skutočnosť písomne potvrdila závetom z 06.02 1992. Závet bol vyhlásený 18.04.1996. Na základe tejto skutočnosti mal súd za to, že ústne darovanie v bezprostrednej súvislosti so závetnou listinou je takým titulom ktorý po právnej stránke spĺňa náležitosti nadobúdacieho titulu ohľadne vydržania predmetnej nehnuteľnosti. Navrhovateľ pri bežnej opatrnosti mohol predmetné úkony ( ústny a písomný nebohej) považovať za putatívne právne úkony na základe ktorých nadobudol oprávnené presvedčenie, že mu nehnuteľnosť patrí. Navrhovateľ vedel o závete, pričom tento bol urobený v čase keď už navrhovateľ reálne užíval nehnuteľnosť ako svoju po ústnom úkone pôvodnej vlastníčky. Predmetný ústny a písomný úkon S. A. možno po právnej stránke vykladať ako skutočný úkon - darovanie nehnuteľnosti a to v písomnej forme, čo vyjadruje vôľu S. A.. Podľa úkonov sa plnilo už za života nebohej.“

5. Ďalšie odôvodnenie rozsudku nasleduje v znení: „Desaťročná doba podľa súdu plynula už od spísania závetu dňa 06.02.1992 o čom ako už bolo konštatované mal navrhovateľ vedomosť. Vzhľadom na notársku zápisnicu z 11.09.2013 o vydržaní, keď súd nemôže ísť nad rámec presvedčenia držiteľa o začatí doby vydržania, súd ustálil, že vydržacia doba začala plynúť v roku 1995 a uplynula najneskôr koncom roku 2005. Počas tejto doby navrhovateľ v užívaní nebol nijako rušený. Dobrú vieru navrhovateľa bola súdom hodnotená veľmi prísne, pričom ochrana navrhovateľa ako dobromyseľného nadobúdateľa sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci javila ako spravodlivá. Predmetné konanie nebolo o určení rozsahu dedičstva, a preto súd nevidel dôvod, aby bolo potrebné zohľadňovať premlčanie, keďže vlastnícky nárok k nehnuteľnosti je nepremlčateľný. Podľa názoru celý problém vznikol nesprávnym vyhodnotením nárokov navrhovateľa ale aj odporcov, či ich právnych predchodcov v rámci dedičského konania po S. A.. Právny zástupca odporcov poukazoval na to, že prišlo k platne uzavretej dedičskej dohode s čím sa však súd nestotožnil, keďže navrhovateľ účastníkom takejto dohody nebol. Nesprávne súd v ústnom odôvodnení konštatoval, že účastníčkou takejto dohody nebola matka navrhovateľa V. S.. Navrhovateľ splnomocnil matku V. S. na zastupovanie v dedičskom konaní, keďže bol závetným dedičom po S. A.. Nemožno však sa stotožniť s tým, že by svoju matku splnomocnil

na uzavretie predmetnej dohody, ktorá porušovala jeho práva závetného dediča. Matku nesplnomocnil na to, aby sa vzdal svojich zákonných práv. V dedičskom konaní boli účastníkmi tak navrhovateľ z titulu závetu ako aj jeho matka V. S., pričom však nie je v dedičskom konaní konštatované, že by sa táto svojich zákonných práv na dedičstvo vzdala. Z tohto potom súd vyvodzuje závery, podľa ktorých nemožno predmetnú dohodu v rámci osvedčenia o dedičstve považovať za platnú. Sami dedičia pritom rešpektovali reálny stav nie to čo bolo v dedičskej dohode. Podľa názoru súdu je dohoda spochybňovaná tým, že ani navrhovateľ ako závetný dedič nemohol nadobudnúť viac, ako mu zo závetu prináležalo. Podľa dedičského osvedčenia by mal byť podielovým spoluvlastníkom aj na parcelách, ktoré zo závetu nenadobudol. K týmto nehnuteľnostiam neexistujú listy vlastníctva, teda sú neidentické, čo znamená, že ak v budúcnosti dôjde k identifikácii týchto parciel, bude môcť byť odstránená táto chýba z dedičského konania tak aby ani navrhovateľ nenadobudol viac ako mu prináleží. Keďže teda zvyšné parcely po S. A. sú neidentické, súd ani nemohol konštatoval, že by navrhovateľ nadobudol viac ako mu prináleží, čo by mohol byť teoreticky dôvod pre nevyhovenie návrhu.“

6. O trovách konania súd prvej inštancie nerozhodol s odkazom na ustanovenie § 151 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, účinného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“) s tým, že o nich rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej vzhľadom na to, že ide o zložitejší výpočet náhrady trov konania.

7. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalované 1/,2/, ktoré navrhli rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť. Nesúhlasili so závermi súdu o vydržaní vlastníctva žalobcu. Uviedli, že z užívania pozemku žalobcom ešte za života poručiteľky nie je možné vyvodiť záver, že táto sa už nepovažovala za vlastníčku. Ak by bol jej zámer už vtedy darovať pozemok, potom by údajnú ústnu darovaciu zmluvu konvalidovala písomnou darovacou zmluvou po tom, čo dala pozemok identifikovať geometrickým plánom. Ako bol závet spísaný do notárskej zápisnice, tak isto mohla byť spísaná aj darovaciu zmluvu. Je zrejmé, že vôľou poručiteľky bolo odkázať žalobcovi dedičstvo do podielového spoluvlastníctva v 1/2-ici. Žalobca je vysokoškolsky vzdelaný a ako taký objektívne nemohol považovať závet za darovaciu zmluvu a ústnu darovaciu zmluvu za relevantnú tým skôr, že mu bolo známe, že je závetným dedičom. Spísanie závetu nemožno považovať za lehotu, od ktorej by mohla začať plynúť oprávnená držba podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, lebo závet ako právny úkon svoju účinnosť viaže na dobu smrti poručiteľa, a teda za života poručiteľa nemôže vyvolať žiadne, ani domnelé účinky. Žalované 1/,2/ ďalej namietali, že súd stanovil plynutie vydržacej lehoty od 06.02.1992; poručiteľka zomrela 09.06.1994 a ak by žalobca mal vlastníctvo nadobudnúť vydržaním, potom malo ísť o deň 07.02.2002. Predmet žaloby bol v čase smrti poručiteľky v jej vlastníctve a patril do dedičstva po nej; preto bolo možné úspešne vzniesť námietku premlčania. Žalobca bol dedičom zastúpeným V. S.; bol teda účastníkom dedičského konania ako aj dedičskej dohody, pričom zástupkyňu v zastúpení nijako neobmedzil. Dedičská dohoda nerozlišovala dedičov zo závetu a dedičov zo zákona a všetci si svoje práva upravili práve touto dohodou, ktorá je platná; dohoda vyjadruje vôľu dedičov a žalobca ako účastník konania je osvedčením o dedičstve viazaný. V odvolaní žalované 1/,2/ ďalej uvádzali, že údajná ústna zmluva a ani závet nemohli viesť k vydržaniu, a to ani v prípade, že držiteľ bol presvedčený, že mu vec patrí. Podľa odôvodnenia rozsudku súd vychádzal zo skutočnosti, že žalobca v dedičskom konaní nevystupoval ako jeho účastník, resp. že sa tak s ním nekonalo, lebo zástupca konal nad rozsah splnomocnenia a jeho úkony ho nezaväzujú. V tomto smere žalované poukázali na ustanovenie § 485, § 486 Občianskeho zákonníka o nárokoch nepravého dediča. Žalobca bol dedičom zo závetu, a to, čo mal ako dedič titulom závetu nadobudnúť, bolo potvrdené iným dedičom. Ak sa teda domáhal vydania dedičstva, potom by sa jeho právo na vydanie premlčalo ešte v r. 2001, s čím sa súd nevysporiadal. Je zrejmé, že predmet žaloby bol ku dňu smrti poručiteľky v jej vlastníctve, a ako taký bol predmetom dedičského konania a dohody dedičov podľa § 482 Občianskeho zákonníka; ak bol žalobca ako dedič opomenutý, mal postupovať podľa § 485 Občianskeho zákonníka.

8. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že k súdnemu konaniu pristúpil po využití všetkých dostupných mimosúdnych možností riešenia danej situácie, pričom všetci ostatní dedičia po neb. S. A. mu poskytli súčinnosť, akceptovali ním tvrdený právny stav a súhlasili, aby bola rešpektovaná vôľa pôvodnej vlastníčky. Poukázal na to, že má naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože ako vlastník nie je zapísaný v katastri nehnuteľností. Podľa neho súd prvej inštancie správne skonštatoval, že pozemok užíva nepretržite po dobu viac ako 20 rokov, čo žalovaní ani nenamietali a čo bolo preukázané aj ďalšími vykonanými dôkazmi. Vzhľadom na prevod vlastníckeho práva ústnym prejavom vôle

pôvodnej vlastníčky, ktorý bol následne potvrdený aj písomným závetom, možno konštatovať existenciu nadobúdacieho právneho titulu spĺňajúceho náležitosti v zmysle ustálenej súdnej praxe. On teda nadobudol oprávnené presvedčenie, že mu nehnuteľnosť patrí, pričom bol dobromyseľný; pozemok mu bol odovzdaný do užívania dobrovoľne s vedomím ostatných právnych nástupcov. Užíval ho nerušene počas plynutia vydržacej doby a išlo o predmet spôsobilý na vydržanie. Názor žalovaných o prípustnosti dohody o vyporiadaní dedičstva a jej neobmedzenosti je podľa neho účelový a opomína reflektovať ním vytýkané nedostatky dedičského konania a tiež okruhu dedičov po poručiteľke. Súd správne vyhodnotil námietku žalovaných týkajúcu sa potreby aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane oprávneného dediča, pretože túto vylúčil s ohľadom na predmet konania, v ktorom nešlo o vydanie dedičstva oprávnenému dedičovi.

9. Žalované 1/,2/ v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedli, že nenamietajú, že k užívaniu pozemku žalobcom prišlo na základe prejavu vôle S. A. a že ona následne spísala závet, ktorým pozemok odkázala pre prípad svojej smrti na žalobcu v podiele 1-ice. Avšak žalobca bol účastníkom dohody dedičov a na časť dedičstva, ktorú mal takto nadobudnúť, nereflektoval, čím zaniklo jeho právo na vlastníctvo tej časti dedičstva, ktorú mal podľa závetu nadobudnúť. Navyše vlastníctvo nemal nadobudnúť do svojho výlučného vlastníctva, ale mal nadobudnúť len spoluvlastnícky podiel. Reálna deľba mohla nastať až po nadobudnutí veci do podielového spoluvlastníctva. Pri tvrdení žalobcu, že jeho konanie je a bolo dobromyseľné, pretože u neho ide o ospravedlniteľný právny omyl, nie je možné mu túto výnimočnosť priznať, lebo súdny komisár mu vo svojom rozhodnutí vlastníctvo k predmetu závetu nepriznal a ani iné rozhodnutie štátneho orgánu u neho nevyvolalo ospravedlniteľný právny omyl. U žalobcu ako osoby s vysokoškolským vzdelaním bolo možné vyžadovať, aby si overil, čo bolo predmetom dedičstva a akú časť z neho zdedil.

10. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od 1. júla 2016, ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) vec prejednal viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 , a po prejednaní veci na odvolacom pojednávaní (§ 385 , na ktorom zopakoval dokazovanie, dospel k záveru, že odvolanie žalovaných je opodstatnené. Preto tento rozsudok podľa § 388 zmenil a žalobu zamietol.

11. Podľa obsahu spisu žalobca podal dňa 07.03.2014 žalobu proti žalovanému 1/ M. A., právnemu predchodcovi súčasnej žalovanej 1/, a proti žalovanej 2/ O. G., rod. A., a žiadal určiť rozsudkom súdu jeho vlastnícke právo k nehnuteľnosti vedenej na LV č. XXX kat. úz. S. ako parcela registra „C“ č. 391/11 - orná pôda o výmere 3651 m2 v podiele 2/7-ín s tým, že na podiel ostatných 5/7-ín je už na LV ako spoluvlastník vedený. Tohto práva sa domáhal právnym titulom vydržania podľa § 134 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, čo odôvodnil tým, že nehnuteľnosť „nepretržite užíva po dobu viac ako 20 rokov na základe dohody všetkých podielových spoluvlastníkov a najmä ich právnych predchodcov, pričom pôvodná výlučná vlastníčka, nebohá S. A., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, potvrdila jej predchádzajúcu dohodu o prevode vlastníckeho práva na žalobcu aj v závete, ktorý zriadila na ŠN v Nitre pod č. N 46/92, NZ 39/92, dňa 1992“. Uvádzal, že vôľa určiť konkrétneho právneho nástupcu korešpondovala s užívacím stavom, ktorý dávno predchádzal spísaniu závetu. Dedičské konanie sa však skončilo vydaním osvedčenia o dedičstve D 286/95, Dnot 389/95, v ktorom sa nezohľadnila vôľa poručiteľky, pričom jeho zastupovala V. S. (matka), a keď sa dozvedel, že nehnuteľnosť omylom pripadla do podielového spoluvlastníctva všetkých spoluvlastníkov, z ich strany bol ubezpečený o tom, že platí ich vzájomná dohoda, a uznali, že je oprávneným vlastníkom, pričom si nebudú voči nemu uplatňovať žiadne nároky. Dal si teda vyhotoviť geometrický plán Ing. Martinom Hanzlíkom z 19.03.2012 na oddelenie parciel č. 391/11 a č. 391/12, vytvorených z pôvodnej pkn. parcely č. 4759/3. Súhlas na vyhlásenie o vydržaní na základe jeho žiadosti však M. A. (ktorý v priebehu konania svoj spoluvlastnícky podiel previedol na dcéru, terajšiu žalovanú 1/) a O. G. - na rozdiel od ostatných spoluvlastníkov - odmietli podpísať. Preto do notárskej zápisnice dňa 11.09.2013 u notárky JUDr. Ivety Grellovej urobil vyhlásenie o vydržaní podľa § 63 Notárskeho poriadku tak, že nehnuteľnosť užíval minimálne od r. 1995 na základe dohody s ostatnými podielovými spoluvlastníkmi vedenými v pkn. vložke, resp. ich právnymi nástupcami, nepretržite, nerušene a dobromyseľne ako svoju vlastnú. Dňa 12.09.2014 žalobca svoju žalobu zmenil tak, že žiadal určiť jeho výlučné vlastníctvo k parcele č. 391/11 - orná pôda o výmere 3116 m2, ktorá bola vytvorená geometrickým plánom č. 49/2014 zo dňa 03.09.2014 Oľgou Drahošovou, ktorý má byť neoddeliteľnou súčasťou rozsudku. Túto zmenu urobil z dôvodu, že si dal pozemok nanovo vymerať z dôvodu nesúladu medzi výmerou parcely odkázanej v závete poručiteľky a výmerou parcely v zmysle

geometrického plánu č. 29/2011 zo dňa 19.03.2012, uvedenej v pôvodnom žalobnom návrhu. Podľa neho novovytvorená parcela č. 391/11 má svoj pôvod v parcele č. 4759/3 vedenej vo vl. č. XXXX, a zároveň predstavuje svojou výmerou presnú polovicu pôvodne odkázanej parcely č. 391/3. Súd prvej inštancie túto zmenu podľa § 95 ods. 1 OSP pripustil a rozhodol o zmenenej žalobe tak, že jej vyhovel.

12. Z výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že pôvodnou pozemnoknižnou vlastníčkou vo vl. XXXX kat. úz. G. (t. č. už S.) bola S. A., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, ktorá v závete spísanom dňa 06.02.1992 na býv. Štátnom notárstve v Nitre pod sp. zn. N 46/92, NZ 39/92, odkázala pre prípad svojej smrti nehnuteľnosti vedené v pkn. vl. XXXX, a to geometrickým plánom novovytvorenú parcelu č. 391/3 - ornú pôdu o výmere 6232 m2 a parc. č. 323/2 - ornú pôdu o výmere 5200 m2, ktoré vznikli z pôvodných pkn. parciel č. 4759/3 a 4790/2 dedičom S. S. v 1-ici a Z. S. v 1-ici. V závete uviedla, že obaja sú jej vnuci a závetom sa chce odvďačiť za opatrovanie, ktoré jej poskytuje ich matka a jej dcéra V. S.. Týmto závetom zároveň naložila aj s ostatným svojím majetkom tak, že ho odkázala svojím deťom V. A., O. A., S. A., O. A., V. S., a deťom po neb. M. A. a neb. M. A.. V dedičskom konaní po jej smrti, vedenom u súdnej komisárky, notárky JUDr. Gabriely Rehákovej, sp. zn. D 286/95, Dnot 389/95, podľa obsahu spisu žalobca S. S. a jeho brat Z. S. ako závetní dedičia splnomocnili za zastupovanie ich matku (zároveň zákonnú dedičku), a to vrátane uzatvorenia dedičskej dohody. Na dedičské pojednávaní dňa 25.09.1998 sa závetní dedičia nedostavili a všetci prítomní dedičia, vrátane zástupkyne závetných dedičov V. S., uzavreli dedičskú dohodu, no táto dedičská dohoda závet poručiteľky nerešpektovala. Z obsahu dedičského spisu nie je zrejmé, kto dal na daný obsah dedičskej dohody podnet, ale je nesporné, že osvedčenie o dedičstve zástupkyňa žalobcu a aj všetci ostatní dedičia riadne prevzali dňa 25.09.1998 a podľa poučenia v tomto osvedčení mohol ktorýkoľvek z nich, teda aj žalobca, do 15 dní požiadať Okresný súd Nitra o pokračovanie v konaní o dedičstve; inak osvedčenie nadobudne účinky právoplatného uznesenia.

13. Ďalej je zrejmé, že zákonní aj závetní dedičia uzavreli dohodu, podľa ktorej závetní dedičia nadobudli do podielov po 1/7-ine aj ten majetok, ktorý im závetom nebol odkázaný, a na druhej strane zákonní dedičia nadobudli do podielov aj ten majetok, ktorý bol poručiteľka odkázala závetným dedičom, teda žalobcovi a jeho bratovi. Takto teda všetci nadobudli nehnuteľnosti v kat. úz. S.: vo vl. č. XXXX parc. č. 4759/3, 4790/2 pod A1 v celosti, v PKN neidentické, v KN združené, vo vl. č. XXXX parc. č. 4755/3, 4804/13 pod A1 v celosti, v PKN neidentické, v KN združené, vo vl. č. XXXX parc. č. 4770/10 pod A1 v celosti, v KN neidentické. Obsah dedičskej dohody nikto z dedičov do 15 dní na súde nenapadol a to znamená, že poučenie v osvedčení o dedičstve ako aj jeho samotný obsah žalobca ponechal bez povšimnutia, a tak osvedčenie o dedičstve nadobudlo právoplatnosť. Na uvedený rozpor žalobca prišiel až po niekoľkých rokoch, keď mienil s pozemkom nakladať a kedy si dal vyhotoviť geometrický plán zo dňa 19.03.2012. Na jeho žiadosť o vyslovenie súhlasu s vydržaním vlastníctva kladne reagovali len niektorí podieloví spoluvlastníci; M. A. s O. G. s tým nesúhlasili. Spoluvlastníci Mgr. Z. S., O. A., M. A., S. A., O. A. a W. S., r. A., písomne vyhlásili, že žalobcovi udeľujú súhlas na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním k parcele na LV č. XXX kat. úz. S., parc. č. 391/11 - orná pôda o výmere 3651 m2; zároveň potvrdili, že užívateľ má v držbe nehnuteľnosť po nepretržitú dobu minimálne 18 rokov od r. 1995 a dobromyseľne ju užíva ako vlastnú na základe dohody s ostatnými podielovými spoluvlastníkmi a osvedčenia o dedičstve. Na tom základe žalobca dňa 11.09.2013 do notárskej zápisnice s odkazom na ustanovenie § 134 Občianskeho zákonníka vyhlásil, že nehnuteľnosť nadobudol na základe osvedčenia o dedičstve dedením po neb. S. A. v 1/7-ine a v skutočnosti užíval podiel 5/7-ín od r. 1995 na základe dohody s ostatnými podielovými spoluvlastníkmi vedenými v pôvodnej pkn. vložke, resp. ich právnymi nástupcami, a to nerušene, nepretržite a dobromyseľne ako svoju vlastnú.

14. Pri rozhodovaní o žalobe žalobcu bolo potrebné vychádzať najmä z ustanovenia § 134 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého: (1) Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. (2) Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125). (3) Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. (4) Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby. V zmysle § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným; pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno

nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.

15. Vo všeobecnosti vydržanie patrí k originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva dlhodobou držbou oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý ho dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej právnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Vydržanie hojí najmä vady alebo nedostatky nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Zákonným predpokladom vydržania je to, že nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, ďalej že ide o nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby, a napokon že išlo o spôsobilý predmet vydržania. Plynutie vydržacej doby je pretrhnuté vtedy, ak držiteľ prestane byť dobromyseľný alebo prestane nakladať s vecou ako so svojou. Po uplynutí vydržacej doby sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci bez splnenia akýchkoľvek ďalších podmienok. Daný stav je však potrebné aspoň deklarovať, čím je v praxi notárske osvedčenie o vydržaní alebo deklaratórny rozsudok súdu o určení vlastníckeho práva nadobudnutého vydržaním. Môže ním byť tiež rozhodnutie správneho orgánu podľa § 11 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov. Pritom sa musí konštatovať, kedy sa začala oprávnená nepretržitá držba, kedy uplynula vydržacia doba a podľa ktorého právneho predpisu sa vydržanie posudzuje. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné. Vydržať vlastnícke právo teda môže len oprávnený držiteľ, t.j. ten, kto s vecou nakladá ako so svojou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí.

16. Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon. Tvrdenie držiteľa, že mu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné. Dobrá viera ako predpoklad oprávnenej držby je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si ako vlastník (nie len užívateľ) prisvojuje určitú vec; iba samotná držba však k vydržaniu nestačí. Okolnosti, ktoré svedčia o existencii dobrej viery, sú okolnosti týkajúce sa aj právneho dôvodu nadobudnutia (titulu), teda ide o okolnosti svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí, musí súd posudzovať nielen zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu (titulu), z ktorého sa odvodzuje vznik práva. Nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho titulu (predstieraného, či neplatného). Je potrebné vziať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu od každého vyžadovať, nemal počas vydržacej doby dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný. Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona účastníka neospravedlňuje; pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť (obdobne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 137/2011, 3Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010, 6 M Cdo 5/2010). Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, súd musí zhodnotiť objektívne; preto ak dôjde k sporu, nestačí zo strany žalobcu navrhnúť len dôkazy na zisťovanie jeho subjektívnych predstáv. Vedomie, že niekto vlastní iba spoluvlastnícky podiel nehnuteľnosti, vylučuje - ak celú nehnuteľnosť užíva výlučne sám - dobromyseľnosť v tom, že mu patrí celá vec, ak nedošlo k udalosti, ktorá mohla odôvodnene vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom aj ostatných spoluvlastníckych podielov.

17. V tomto prípade odvolací súd urobil záver, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení podľa § 80 písm. c) OSP (teraz § 137 písm. c/ je daný, pretože pozitívnym určením vlastníckeho práva žalobcu by sa jeho právne postavenie stalo istým, keďže v dôsledku vyhovujúceho rozsudku by bolo možné zapísať jeho vlastnícke právo k spornému pozemku na list vlastníctva v katastri nehnuteľností. Odvolací súd pritom vychádzal z predmetu žaloby, ktorým je nesporne určenie vlastníctva žalobcu právnym titulom vydržania (§ 134 Občianskeho zákonníka), a nie právo vyplývajúce z inštitútu ochrany oprávneného dediča (§ 485, § 486 Občianskeho zákonníka), ako uvádzali žalované 1/,2/. Vychádzajúc z vyššie citovanej právnej úpravy a zásad pri posudzovaní nadobudnutia vlastníctva vydržaním, odvolací súd prihliadal na to, že žalobca mal v priebehu konania a aj v súvisiacich prejavoch pri vyhlásení vydržania spoluvlastníctva do notárskej zápisnice rozporné prejavy o vstupe do držby, o nadobúdacom titule aj o plynutí vydržacej doby. V samotnej žalobe (v spise na č. l. 2) boli okolnosti súvisiace s nadobudnutím vlastníctva opísané pomerne zahmlievajúcim spôsobom, bez jasnej konkretizácie toho, kedy, od koho a na základe akého úkonu pozemok nadobudol do vlastníctva. Je nesporné, že ak žalobca v žalobe zo dňa 06.03.2014 uvádzal, že pozemok užíva viac ako 20 rokov, potom k vstupu do užívania malo podľa neho dôjsť najmenej začiatkom r. 1994. V tom čase však bola jedinou vlastníčkou vedenou v pkn. vl. XXXX kat. úz. G. (S.) len S. A., čo úplne vylučuje pravdivosť tvrdenia žalobcu, že pozemok nadobudol dohodou od v tom čase neexistujúcich „podielových spoluvlastníkov, resp. ich právnych predchodcov“. V žalobe súčasne odkazoval aj na závet spísaný do notárskej zápisnice dňa 06.02.1992 uvedenou výlučnou vlastníčkou, ku ktorému bol pre ten účel v r. 1991 vyhotovený aj geometrický plán, spomínaný v závete pod č. 2442060310-91. Po spísaní závetu zomrela s odstupom vyše 2 rokov - dňa 09.06.1994. Žalobca pred odvolacím súdom - na rozdiel od obsahu vyhlásenia o vydržaní do notárskej zápisnice dňa 11.09.2013 (r. 1995) - vypovedal, že sa začal cítiť byť vlastníkom po tom, ako mu babka pozemok zanechala závetom, pretože už aj predtým tento pozemok užíval; vlastníkom sa teda podľa neho stal momentom spísania závetu, ktorým bol nesporne už rok 1992). Hoci poručiteľka pred spísaním závetu dala vyhotoviť geometrický plán, ktorým boli vytvorené z pkn. parciel č. 4759/3 a 4790/2 vedených vo vložke č. XXXX dve parcely: č. 391/3 - orná pôda o výmere 6232 m2 a č. 323/2 - orná pôda o výmere 5200 m2, neodkázala ich závetom žalobcovi a jeho bratovi samostatne, ale obidve parcely odkázala každému z nich s určeným ideálnym podielom - každému po 1-ici. Reálna deľba oboch či len jednej z uvedených parciel v závete spomenutá nebola a ani sám žalobca v podanej žalobe nijako nezdôvodnil, že vôbec k reálnej deľbe pozemku došlo, kedy a na základe akého úkonu. Napokon k nezrovnalosti v jeho tvrdení došlo aj v tom, že poloha a výmera ním užívanej parcely mala byť podľa pôvodnej žaloby v rozsahu až 3651 m2, zatiaľ čo po novom zameraní s následnou zmenou žaloby už malo ísť len o 3116 m2, t. j. o 535 m2 menej. Nie je teda zrejmé, čo bolo dôvodom tvrdenia, že (celý) pozemok o výmere 3651 m2 užíval najmenej 20 rokov, no po novom zameraní v r. 2014 už malo ísť o podstatne menší ním užívaný pozemok.

18. Podľa § 460 Občianskeho zákonníka dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa a podľa § 461 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka dedí sa zo zákona, zo závetu alebo z oboch týchto dôvodov; ak nenadobudne dedičstvo dedič zo závetu, nastupujú namiesto neho dedičia zo zákona. Ak sa nadobudne zo závetu len časť dedičstva, nadobúdajú zvyšujúcu časť dedičia zo zákona. Pri dodržaní podmienok uvedených v tomto ustanovení poručiteľ má možnosť jednostranným prejavom vôle pre prípad svojej smrti ľubovoľne naložiť so svojím majetkom. Ide o jeho prejav vôle, ktorým upravuje, kto - po jeho smrti

- nadobudne podľa jeho želania tie - ktoré veci z jeho majetku.

19. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že žalobca pozemok nadobudol tak, že desaťročná (vydržacia) doba plynula už od spísania závetu dňa 06.02.1992, o ktorom mal žalobca vedomosť, ale keďže v notárskej zápisnici o vydržaní dňa 11.09.2013 žalobca uviedol rok 1995, potom v skutočnosti vydržacia doba začala plynúť v roku 1995 a uplynula najneskôr koncom roku 2005. Súd prvej inštancie považoval za dôležité, že žalobca nebol v užívaní nijako rušený a ako nadobúdateľ bol v dobrej viere. Zároveň tento súd konštatoval, že celý problém vznikol vlastne v rámci dedičského konania po S. A., no výsledky dokazovania zhodnotil tak, že počas života v roku 1991 S. A. dala žalobcovi a jeho bratovi do užívania konkrétnu parcelu a medzi nimi došlo k reálnemu rozdeleniu tejto parcely; S. A. túto skutočnosť písomne „potvrdila“ závetom zo dňa 06.02.1992, pričom ústne darovanie v súvislosti so závetom je podľa názoru súdu prvej inštancie taký titul, ktorý po právnej stránke spĺňa náležitosti nadobúdacieho titulu ohľadne vydržania nehnuteľnosti. Žalobca podľa názoru súdu prvej inštancie mohol pri bežnej opatrnosti predmetné úkony (ústny a písomný nebohej) považovať za putatívne právne úkony a na ich základe nadobudol oprávnené presvedčenie, že mu nehnuteľnosť patrí. Žalobca pritom vedel

o závete urobenom v čase, keď už pozemok reálne užíval. Úkony S. A. si teda súd po právnej stránke vyložil ako darovanie v písomnej forme, čím sa plnilo už za jej života.

20. Odvolací súd po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k tomu, že uvedené závery súdu prvej inštancie a aj závery o výsledku dedičského konania (opísané vyššie v 5. bode) sú nesprávne a nezodpovedajúce niektorým tvrdeniam samotného žalobcu, a najmä nezodpovedajúce zákonným podmienkam inštitútu vydržania vlastníctva podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z celého obsahu spisu vyplýva, že žalobca v zásade sporný pozemok - no nie je zrejmé, či vo výmere 3651 m2, ako pôvodne tvrdil, alebo len vo výmere 3116 m2 podľa GP z r. 2014 - užíval (nie vlastnil) na tom základe, že mu to umožnila pôvodná výlučná vlastníčka, jeho stará matka S. A., ktorá ani jemu a ani jeho bratovi pozemok (po zameraní geometrickým plánom v r. 1991) písomnou zmluvou nepreviedla, ale im ho spoločne (o výmere 6232 m2) odkázala závetom. Žalobca ani v žalobe a ani následne netvrdil, že poručiteľka mu pozemok odovzdala do užívania po rozdelení, t. j že by sama uskutočnila reálnu deľbu, k čomu mala príležitosť práve uvádzaným geometrickým plánom, ktorým sa pozemok mohol rozdeliť na zákonom prípustné výmery. Ona to však neurobila a závetom každému závetnému dedičovi odkázala pozemok v podiele 1-ice. Žalobca o závete vedel, pričom odvolací súd sa nemohol zhodnúť so súdom prvej inštancie v závere, že „závet potvrdil predchádzajúce ústne darovanie“. Podľa názoru odvolacieho súdu je vo všeobecnosti známe - a muselo to byť známe aj žalobcovi - že závetom si poručiteľ robí poriadok s jeho majetkom pre prípad svojej smrti, čo znamená, že do dňa smrti mu vlastníctvo zostáva zachované a na závetného dediča vlastníctvo odkázaného majetku prechádza až momentom smrti poručiteľa (§ 460 Občianskeho zákonníka). Žalobca sa pritom nikdy nezmienil o tom, že by významu závetu ako takého nerozumel. Takému prednesu by v skutočnosti ani nebolo možné uveriť, pretože v osobe žalobcu ide o vysokoškolsky vzdelaného človeka, ktorý v rámci svojej vzdelanostnej úrovne jednoducho musel význam závetu poznať. Žalobca o závete a jeho obsahu vedel, čo znamená, že musel vedieť o nadobudnutí dedičstva až po smrti poručiteľky. Táto okolnosť v spojení s výsledkom dedičského konania vylučuje jeho dobromyseľnosť v tom, že mu pozemok vlastnícky patril. Podstatný omyl v ponímaní úkonov poručiteľky žalobca v konaní ani netvrdil. Všetko, čo v súvislosti s užívaním sporného pozemku žalobcom vyšlo najavo, svedčí o tom, že u neho išlo len o užívací stav bez toho, aby do dňa smrti poručiteľky došlo k prejavu o jej darovaní. Totiž ak by poručiteľka pozemok žalobcovi za svojho života darovala, potom by tento pozemok istotne závetom neodkazovala tomu, koho už ním, hoci aj neplatným právnym úkonom, obdarovala.

21. Je zrejmé, že žalobca sa podanou žalobou snažil napraviť to, čo spolu s bratom a ich zástupkyňou v dedičskom konaní „pokazil“. Dedičská dohoda jednoznačne nerešpektovala vôľu poručiteľky a ani dôvodné očakávanie závetných dedičov, teda žalobcu a jeho brata o nadobudnutí odkázaného (sľúbeného) pozemku. Je ťažko pochopiteľné, ako k uzavretiu danej dedičskej dohody mohla ich matka ako ich riadna zástupkyňa (splnomocnená aj na uzavretie dedičskej dohody) pristúpiť. A následne nie je jasné, prečo sa k tomu žalobca s bratom zachovali ľahostajne a prečo do 15 dní na súde nenapadli osvedčenie o dedičstve obsahujúce predmetnú dedičskú dohodu. V dôsledku takéhoto ich postupu osvedčenie o dedičstve uplynutím 15.dňa nadobudlo účinky právoplatného uznesenia o dedičstve, čo znamenalo, že žalobca a jeho brat nadobudli pkn. parcelu č. 4759/3 vedenú v pkn. vl. č. XXXX kat. úz. S. len do podielu po 1/7-ine. Odvolací súd poukazuje na to, že stále platí zásada rímskeho práva „vigilantibus iura scripta sunt", t. j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje majetkové, osobné, satisfakčné a iné práva. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení včítane využitia možnosti podania opravných prostriedkov." Práva teda patria bdelým, resp. zákony sú písané pre tých, ktorí dbajú o svoje práva. V prejednávanej veci žalobca nadobudnutie svojho vlastníckeho práva v dedičskom konaní evidentne zanedbal.

22. Dohodu „všetkých podielových spoluvlastníkov“ uvádzanú žalobcom v podanej žalobe žalobca nikdy nepreukázal, pretože do dňa 09.06.1994 bola výlučnou vlastníčkou S. A. a po právoplatnosti osvedčenia o dedičstve, kedy pozemok prešiel do podielového spoluvlastníctva viacerých dedičov, jednoznačne k dohode „všetkých“ spoluvlastníkov nedošlo. Skutočnosť, že niektorí z nich s vyhlásením žalobcu o vydržaní na ich podiel súhlasili, sama o sebe nepreukazuje, že by sporný pozemok žalobcovi S. A. darovala. Prejavenie ich súhlasu bolo totiž len úkonom, ku ktorému pristúpili z dobrej vôle rešpektujúc

závet samotnej poručiteľky (čo žalované 1/,2/ evidentne nerešpektovali, lebo trvali na právoplatnom osvedčení o dedičstve). Z právneho hľadiska odvolací súd s ohľadom na zistený skutkový stav, vrátane rozporných prejavov žalobcu, posúdil vec inak ako súd prvej inštancie, pretože urobil záver o tom, že žalobca síce podľa všetkého pozemok užíval dlhoročne pokojne a nerušene, ale nad všetky pochybnosti nepreukázal, že ho užíval ako vlastník. Užíval ho na základe toho, že mu pozemok dala do užívania pôvodná vlastníčka a že potom dôvodne očakával, že tento pozemok zdedí s ohľadom na ňou spísaný závet. S prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania nemohol byť objektívne presvedčený o tom, že pozemok nadobudol od momentu spísania závetu (ako tvrdil pred odvolacím súdom) a že odvtedy mu začala plynúť vydržacia doba. Dedičské konanie sa skončilo tak, že pozemok napokon nadobudol len v podiele 1/7-iny, pričom dané osvedčenie o dedičstve má účinky právoplatného rozhodnutia, ktoré mohol pri bežnej opatrnosti (prečítaním osvedčenia a podaním žiadosti na súd o pokračovanie v konaní v lehote 15 dní) zvrátiť v súlade so svojím legitímnym očakávaním a v súlade s vôľou poručiteľky. Svoje právo však nevyužil a súčasné splnenie všetkých zákonných podmienok pre určenie vlastníctva vydržaním podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepreukázal. Odvolací súd preto nemohol inak, než napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť.

23. Odvolací súd v závere poznamenáva, že daná situácia by mohla byť v súčasnosti právne riešiteľná za situácie, že by samotný žalobca s bratom predložili jasný návrh, ako sporný pozemok vysporiadať, ideálne v rámci komplexného zmluvného usporiadania celého okruhu majetku prejednaného v dedičskom konaní tak, aby bola úplne rešpektovaná vôľa poručiteľky podľa obsahu jej závetu. Žalobca totiž oproti svojej žalobe neprezentoval nielen spôsob usporiadania, aký pred podaním žaloby preukázateľne žalovaným 1/,2/ navrhoval, ale neprezentoval ani spôsob usporiadania tej časti majetku, ktorú síce dedením nadobudol, ale ktorá mu v skutočnosti nemala pripadnúť, a to bez ohľadu na to, že tieto ostatné pozemnoknižné parcely nie sú zidentifikované s pozemkami podľa katastra nehnuteľností. Odvolací súd neprijal za správny záver súdu prvej inštancie o tom, že zvyšné parcely po S. A. sú neidentické, a preto „súd ani nemohol konštatoval, že by žalobca nadobudol viac ako mu prináleží, čo by mohol byť teoreticky dôvod pre nevyhovenie návrhu.“ Bez ohľadu na to, či sú ostatné zdedené parcely identické alebo neidentické, žalobca ich do podielového spoluvlastníctva nadobudol, a k ich identifikácii by v budúcnosti (ak k nej doposiaľ nedošlo) malo dôjsť.

24. V odvolacom konaní boli úspešné žalované 1/,2/, avšak vzhľadom na to, že súd prvej inštancie o trovách prvoinštančného konania zatiaľ nerozhodol, odvolací súd v nadväznosti na to o nároku na náhradu trov odvolacieho konania nerozhodol. Následne o nich rozhodne súd prvej inštancie súčasne s rozhodnutím o trovách prvoinštančného konania.

25. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .