Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/290/2016

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu G., zastúpený zástupcom: R., proti žalovaným 1/ A., tohto času na neznámom mieste, v konaní zastúpený opatrovníčkou Z. 2/ A., do 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných T. zastúpeného A., o zaplatenie 15.156,15 Eur s príslušenstvom, na odvolanie T., proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 05. mája 2016, č.k. 17C/246/2013-147, takto

rozhodol:

Uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania vedľajšieho účastníka (výrok IV.) m e n í t a k , že T. má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

T. m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie svojím uznesením konanie zastavil (I.), žalovaným 1/, 2/ náhradu trov konania nepriznal (II., III.) , nepriznal náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi (IV.), žalobcovi vrátil súdny poplatok vo výške 890,91 Eur (V.). Konštatoval, že žalobca pred začatím pojednávania vo veci samej vzal svoju žalobu v celom rozsahu späť, a preto s poukazom na § 96 O.s.p. konanie zastavil. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/, ods. 2 O.s.p. Konštatoval, že zastavenie konania zavinil žalobca, pretože vzal žalobu späť, a to nie pre správanie žalovaných. Žalovaným 1/ 2/ náhradu trov konania nepriznal, nakoľko im v konaní žiadne trovy nevznikli. Pri rozhodovaní o trovách konania vedľajšieho účastníka sa súd prvej inštancie, aplikujúc ustanovenia § 93, § 153d, § 201 O.s.p., riadil zásadou, že ak má účastník právo na náhradu trov konania, také isté právo má aj vedľajší účastník. V danej veci, ak majú právo na náhradu trov zastaveného konania žalovaní, má toto právo aj vedľajší účastník na strane žalovaných. Otázku, či právne zastúpenie vedľajšieho účastníka, ktorý je združením na ochranu spotrebiteľa, je účelné, a či takéto združenie nemá byť patrične personálne vybavené, s prihliadnutím na účel jeho existencie, aby jeho zastúpenie advokátom nebolo samoúčelné, zodpovedal súd prvej inštancie tak, že podľa jeho názoru právne zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom v tomto konaní nebolo účelné, a to aj vzhľadom k obsahu písomných vyjadrení, ktoré vedľajší účastník urobil v konaní a k tomu, že sa vopred ospravedlnil z neúčasti na pojednávaniach. V danom prípade právny zástupca vedľajšieho účastníka okrem oznámenia o vstupe do konania a udelení plnej moci na jeho zastupovanie urobil len dva úkony právnych služieb, za ktoré si uplatnil právo na náhradu trov konania - vyjadrenie k návrhu zo dňa 05.03.2014 a zo dňa 07.04.2016. Po posúdení obsahu týchto vyjadrení súd prvej inštancie konštatoval, že nejde o posúdenie právne a skutkovo náročné a navyše ide o vyjadrenia, ktoré právny zástupca vedľajšieho účastníka zasiela v mnohých prípadoch, ktoré súd prejednáva a ktoré mohol vedľajší účastník urobiť i bez právneho zástupcu. Tento názor súd prvej inštancie podporil uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 MCdo 9/2013 (s odkazom aj na skoršie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 MCdo 5/2013).

2. Proti tomuto uzneseniu vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných (výrok IV.) bolo včas podané odvolanie T. (do 30.06.2016 v procesnom postavení vedľajšieho účastníka). Odvolateľ navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobca je povinný zaplatiť mu náhradu trov prvostupňového konania vo výške 1.182,54 Eur a náhradu trov odvolacieho konania vo výške 202,50 Eur. Uviedol, že v danej veci žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť po tom, ako odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie o pripustení T. do prejednávanej právnej veci. Vedľajší účastník náležitým spôsobom chránil záujmy žalovaných a žalobca, uvedomujúc si neopodstatnenosť uplatnenej pohľadávky v dôsledku vznesenej námietky nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, vzal žalobu späť. Uviedol, že späťvzatie žaloby bolo bez odôvodnenia, pričom poukázal na rozsah odôvodnenia súdu prvej inštancie, prečo nemajú byť priznané trovy vedľajšiemu účastníkovi. Dôvodil, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že by sa účastník odborne spôsobilý nemohol dať v súdnom konaní zastúpiť advokátom. Združenia zakladajú i laici, ktorí boli sami poškodení rôznymi praktikami dodávateľov, a preto nemusia byť odborníkmi v danej problematike. Prečo by takíto laici mali byť odborníkmi na procesné právo, keď proti nim stojí špecializovaná advokátska kancelária žalobcu. K záveru súdu, že ich vyjadrenia sú formulárové a právne nenáročné, uviedol, že tento spor nevyvolal, len reagoval na nedôvodnú žalobu žalobcu, pričom jeho právna argumentácia mala za následok úspech spotrebiteľov, ktorí nemusia platiť nedôvodne uplatnenú pohľadávku. Ak žalobca podáva opakovane typovo formulárovú žalobu, musí byť v obdobných veciach právna argumentácia totožná a rovnako súd vydáva aj v iných veciach svoje rozhodnutia s právne rovnakou argumentáciou. Jeho postup bol, teda ako aj postup súdu, predsa vyvolaný činnosťou žalobcu. Ďalej uviedol, že v danej veci bolo potrebné preštudovať žalobu, prílohy, zhodnotiť právnu podstatu veci a náležite právne reagovať, pričom vzniesol námietku nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, ktorá bola náležitá, vecná a účelná a vo svojom komplexe zabezpečil úspech žalovaných spotrebiteľov v tomto spore. Nevie, akou inou právnou argumentáciou mal reagovať na obsahovo totožné žaloby žalobcu, ktorý po celom Slovensku dlhodobo a bez akýchkoľvek rozpakov uplatňuje nedôvodné pohľadávky. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/218/2014, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/193/2012, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/235/2012, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/45/2012, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/204/2012, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 MCdo 4/2010. Zdôraznil, že za nedôvodný dispozičný úkon (späťvzatie žaloby) musí žalobca znášať dôsledky, nakoľko nebolo preukázané, že by žalovaní svojim správaním zapríčinili späťvzatie žaloby. Žalobca pritom nedosiahol v súdnom konaní to, čo od žalovaných žiadal, preto tento stav je potrebné považovať za jeho procesný neúspech.

3. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol napadnutý výrok o trovách konania ako vecne správny potvrdiť, uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania vo výške 202,50 Eur. Uviedol, že z ust. § 142 O.s.p. vyplýva, že priznanie náhrady trov je možné iba za splnenia stanovených podmienok, a to najmä účelnosti vynaložených trov konania. Podania vedľajšieho účastníka sú abstraktné, všeobecné, bez znalosti prejednávania veci s automaticky uplatňovanou, nedôvodnou námietkou premlčania. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 MCdo 15/2014, sp. zn. 6 MCdo 5/2013, z ktorých citoval. Mal za to, že združenie na ochranu spotrebiteľa musí byť samé z podstaty svojej existencie schopné poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach, keďže jeho účelom je okrem iného kolektívna ochrana spotrebiteľov, zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka. Je zrejmé, že pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania združenie nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade a len z označenia účastníkov konania usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec. Paušálny vstup združenia zastúpeného advokátom do konaní, v ktorých pre vstup nebol žiaden dôvod, iba zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Zdôraznil, že úmyslom zákonodarcu pri umožnení vstupu právnickej osoby ako vedľajšieho účastníka do konania bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktoré budú spôsobilé poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc a ktoré budú v danej oblasti materiálne aj personálne vybavené a odborne kompetentné. Nepriznaním náhrady trov konania nedochádza k porušeniu základného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, nakoľko trovy nie sú účelne vynaložené, ktorý právny názor vyslovil i Ústavný súd SR v náleze II. ÚS 78/03.

4. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolania vedľajším účastníkom, pred predložením veci na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu, došlo k zmene právnej úpravy sporového

konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len , ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), podľa ktorého súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania v predmetnom spore. V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval otázku dôvodov na priznanie, nepriznanie alebo krátenie trov konania (vrátane otázky účelnosti vynaložených trov) podľa ustanovení O.s.p. účinných v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie. Procesne postupoval odvolací súd už podľa nových procesných ustanovení CSP. 5. Výroky, ktorými bolo konanie zastavené, žalovaným 1/, 2/ nebola priznaná náhrada trov konania a bolo rozhodnuté o vrátení súdneho poplatku žalobcovi, neboli odvolaním napadnuté, nadobudli právoplatnosť a odvolací súd ich nepreskúmaval.

6. Krajský súd v Trenčíne preskúmal vec podľa § 379 a § 380 v napadnutej časti bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné v odvolaním napadnutom výroku zmeniť podľa § 388 CSP.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca uplatňoval voči žalovanému zaplatenie sumy 15.156,15 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 14.075,89 Eur od 12.09.2012 do zaplatenia a náhradu trov konania. Podaním zo dňa 09.05.2013, doručeným Okresnému súdu Trenčín dňa 10.05.2013, vstúpilo do konania T. H. ako vedľajší účastník na strane žalovaného. Vedľajší účastník doručil dňa 06.03.2014 súdu prvej inštancie vyjadrenie z 05.03.2014, v ktorom vzniesol námietku aktívnej vecnej legitimácie žalovaného z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 24.03.2011 medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom s poukazom na § 7 ods. l Zákona o bankách. Uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 08.10.2015, č.k. 17C/246/2013-108 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21.01.2016, č.k. 19Co/933/2015-118 bolo vedľajšie účastníctvo T. v konaní na strane žalovaných 1/, 2/ pripustené. Ďalej vedľajší účastník doručil súdu prvej inštancie dňa 08.04.2016 stavisko zo dňa 07.04.2016, v ktorom uviedol, že právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovaným 1/ dňa 16.12.2005 Zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej mu poskytol finančné prostriedky, splatnosť poslednej zmluvne dojednanej splátky bola dohodnutá na deň 20.11.2015. Žalobca nadobudol pohľadávku vo výške 15.156,15 Eur na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok už dňa 24.03.2011, teda v čase trvania úverového vzťahu. Spochybnil platné postúpenie pohľadávky z pôvodného veriteľa na žalobcu, nakoľko žalobca nepreukázal, že pohľadávka voči žalovanému v čase jej postúpenia na žalobcu existovala, nepredložil ani dôkaz o splnení povinnosti vyplývajúcej mu z § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, t. j. o dodržaní písomnej formy výzvy postupcu, adresovanej klientovi, že je v omeškaní a následne o dodržaní 90-dňovej lehoty pred postúpením pohľadávky tretej osobe. Mal za to, že žalobca z tohto dôvodu nedisponuje aktívnou legitimáciou v tomto konaní. Citoval rozhodnutia viacerých krajských súdov a vyvodil z nich záver, že právny predchodca žalovaného, ak chcel postúpiť úver na tretiu osobu, mal vyzvať žalovaného na zaplatenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, pričom žalobca má povinnosť doložiť v konaní túto výzvu svojho právneho predchodcu a doklad preukazujúci odoslanie tejto výzvy žalovanému. Je tiež potrebné, aby právny predchodca pred postúpením úveru na tretiu osobu zosplatnil tento úver. Žalobca pred začatím pojednávania vo veci samej, podaním zo dňa 28.04.2016, doručeným súdu prvej inštancie e-mailom dňa 28.04.2016 a poštou dňa 02.05.2016, vzal žalobu v celom rozsahu späť bez uvedenia dôvodu a navrhol, aby súd konanie zastavil. Súd prvej inštancie konanie s poukazom na ust. § 96 O.s.p. zastavil, žalovaným 1/, 2/ a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal, žalobcovi vrátil súdny poplatok.

8. Odvolanie T. (do 30.06.2016 vedľajšieho účastníka na strane žalovaných 1/, 2/) smerovalo výlučne proti výroku, ktorým mu nebola náhrada trov konania priznaná (výrok IV.).

9. V civilnom konaní sa o náhrade trov konania rozhoduje podľa zásady zodpovednosti za výsledok konania alebo zodpovednosti za zavinenie alebo za náhodu. V zmysle § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. účinného do 30.06.2016 nemal žiaden z účastníkov právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené. Avšak rozhodovanie o náhrade trov v prípade zastavenia konania v dôsledku späťvzatia žaloby osobitne upravovalo ustanovenie § 146 ods. 2 účinného do 30.06.2016. Podľa prvej vety tohto ustanovenia mal povinnosť nahradiť trovy konania ten, kto zavinil, že konanie

muselo byť zastavené. Toto zavinenie je možné posudzovať len z procesného hľadiska, nakoľko nárok na náhradu trov konania je nárokom, ktorý má oporu v ustanoveniach procesného práva, preto vo vzťahu k otázke, či účastník konania zavinil, že konanie muselo byť zastavené, je významný iba procesný výsledok. Za predpokladu, že k späťvzatiu žaloby, ktorá bola podaná dôvodne, došlo pre správanie žalovaného (typickým príkladom tejto situácie je, keď žalovaný až v priebehu súdneho konania splní to, čo žalobca požaduje v žalobe), je povinný hradiť náklady konania žalovaný (§ 146 ods. 2 druhá veta O.s.p. účinného do 30.06.2016). Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania týmito zásadami riadil, pričom správne dospel k záveru, že procesne zavinil zastavenie konania žalobca tým, že vzal žalobu späť bez toho, aby dôvodom späťvzatia bolo správanie žalovaného, preto žalobca zodpovedá za trovy konania.

10. Následne však súd prvej inštancie nesprávne posúdil vec tak, že právne zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom v tomto konaní nebolo účelné. Odvolací súd k tomu uvádza, že so zavedením inštitútu vedľajšieho účastníka vystupujúceho na podporu účastníka - spotrebiteľa (ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016), nedošlo k žiadnej takej zmene ustanovení O.s.p. o náhrade trov konania (§ 142 až § 150 O.s.p. účinného do 30.06.2016), ktorá by reagovala na nový inštitút. Súčasne ani samotná právna úprava uvedeného inštitútu problematiku náhrady trov konania neupravuje. Nie je tak daný žiaden zákonný podklad pre zmenu ustálenej súdnej praxe z obdobia pred zavedením vedľajšieho účastníctva podľa ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p., ktorá priznávala náhradu trov konania aj vedľajšiemu účastníkovi. Právo na náhradu trov konania, ako aj povinnosť nahradiť trovy konania, vyplýva z ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p. účinného do 30.06.2016, v zmysle ktorého má vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, koná však iba sám za seba. Pokiaľ teda O.s.p. (účinný do 30.06.2016) nevyhradil práva a povinnosti v konaní iba niektorému z účastníkov konania, teda výslovne žalobcovi (napr. dispozícia s návrhom) alebo žalovanému (napr. súhlas so späťvzatím), je potrebné všetky ostatné práva a povinnosti, dané Občianskym súdnym poriadkom všeobecne účastníkovi konania, považovať aj za práva a povinnosti vedľajšieho účastníka. Pretože ustanovenie § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., účinného do 30.06.2016 aplikovateľné aj v danom prípade, neviaže právo na náhradu trov konania výslovne na žalovaného, ale vo všeobecnosti na účastníka, zakladá uvedené ustanovenie povinnosť, ako aj právo na náhradu trov konania s poukazom na ustanovenie § 93 ods. 4 O.s.p. účinného do 30.06.2016 aj vedľajšiemu účastníkovi v zmysle zásad zodpovednosti za výsledok konania, prípadne za zavinenie alebo za náhodu. Z uvedeného vyplýva, že vedľajší účastník, hoci v konaní zostáva treťou osobou, má rovnaké práva a povinnosti ako účastník, na stranu ktorého vstúpil podľa § 93 ods. 4 O.s.p. účinného do 30.06.2016, a preto pre prípad úspechu ním podporovaného účastníka v súdnom konaní má rovnako ako úspešný účastník právo na náhradu trov konania.

11. Odvolací súd poukazuje na článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi za podmienok ustanovených zákonom. Tak ako žalobca, tak aj každý iný účastník súdneho konania, má právo nechať sa zastúpiť právnym zástupcom, pričom toto právo, garantované Ústavou Slovenskej republiky, mohol využiť za podmienok, ktoré v danom prípade bližšie upravoval Občiansky súdny poriadok účinný do 30.06.2016 (§ 18, § 24, § 25 ods. 1, § 93 ods. 4 O.s.p.).

12. V ustanovení § 93 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016 zákonodarca zvýšil ochranu spotrebiteľov, keď umožnil na strane spotrebiteľa ako vedľajšiemu účastníkovi zúčastniť sa konania takej právnickej osobe, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, pričom takýmto predpisom je zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Skutočnosť, že účastník konania je (alebo by mal byť) sám dostatočne právne kvalifikovaný (napríklad má právnické vzdelanie alebo zamestnáva právnikov), nie je dôvodom na to, aby sa takémuto účastníkovi nepriznali trovy právneho zastúpenia. Obdobne v danom prípade, aj keď predmetom činnosti vedľajšieho účastníka je ochrana práv spotrebiteľov a na túto činnosť by mal byť dostatočne odborne a personálne vybavený, samo osebe to neznamená, že takýto subjekt nemá právo na právne zastúpenie. Ani Občiansky súdny poriadok účinný do 30.06.2016 a ani zákon o ochrane spotrebiteľa nevylučujú a ani neobmedzujú vyššie uvedené ústavné právo relevantných subjektov v procesnom postavení vedľajšieho účastníka nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. S právom na právne zastúpenie je nerozlučne spojené aj právo na náhradu trov právneho zastúpenia v prípade procesného úspechu daného účastníka (resp. vedľajšieho účastníka) za predpokladu, že išlo o trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva (§ 142 ods. 1 O.s.p. účinného do 30.06.2016).

13. Ako bolo uvedené vyššie (bod 7 tohto odôvodnenia), vedľajší účastník v danom spore doručil súdu prvej inštancie okrem oznámenia o vstupe do konania dve podania, ktorými sa vyjadril k veci samej (vyjadrenie z 05.03.2014, stanovisko 07.04.2016). K tvrdeniu súdu prvej inštancie, že podania vedľajšieho účastníka predstavovali posúdenie právne a skutkovo nenáročné, a že išlo o vyjadrenia, aké právny zástupca vedľajšieho účastníka zasiela vo viacerých opakujúcich sa prípadoch a neprezentoval nimi vlastnú vytváranú právnu argumentáciu, odvolací súd uvádza, že právo na právne zastúpenie má účastník konania bez ohľadu na zložitosť sporu, podstatné je, či úkon právnej služby, za ktorý má byť účastníkovi priznaná náhrada trov, bol dostatočne individualizovaný, či obsahoval relevantnú skutkovú alebo právnu argumentáciu k danej konkrétnej veci. Najmä stanovisko vedľajšieho účastníka z 07.04.2016 (resp. obe vyjadrenia vedľajšieho účastníka, ktoré možno na účely rozhodovania o trovách konania považovať za jeden úkon - to je však už otázka posúdenia účelnosti každého z úkonov právnej služby osobitne, ktoré musí urobiť súd prvej inštancie v rámci vyčíslenia výšky náhrady trov - viď nižšie, bod 15 tohto odôvodnenia) považuje odvolací súd za dostatočne individualizované vyjadrenie ku konkrétnej veci - uviedol v ňom konkrétne skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzuje absolútnu neplatnosť v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 24.03.2011 medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom a absenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v danej veci s poukazom na ust. § 7 ods. 1, § 92 ods. 7, ods. 8 Zákona o bankách. Je prirodzené, že niektoré formulácie sa vo vyjadreniach opakujú, je to však spôsobené tým, že takisto rovnaká je v týchto veciach právna argumentácia žalobcu a opakujú sa aj samotné zmluvné podmienky v zmluvách uzatváraných právnym predchodcom žalobcu. Je však nesporné (na rozdiel od skutkového stavu konštatovaného v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré citoval v odôvodnení súd prvej inštancie), že podania vedľajšieho účastníka neboli iba všeobecným vyjadrením, ale boli vecné, obsahovali konkrétne vyjadrenia, vzťahujúce sa na predmet daného konania a konkrétnu právnu argumentáciu, teda vedľajší účastník na strane žalovaného vyvinul aktivitu v záujme "pomoci v spore" účastníkovi, na strane ktorého v konaní vystupoval.

14. Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka nie je možné považovať za neúčelné len preto, že vedľajší účastník mohol hájiť práva žalovaného spotrebiteľa sám, bez advokáta. Preto vedľajšiemu účastníkovi patrí podľa § 142 ods. 2 prvá veta O.s.p. účinného do 30.06.2016 právo na náhradu účelne vynaložených trov právneho zastúpenia. V danom prípade podania spísané právnym zástupcom vedľajšieho účastníka neboli len všeobecnými vyjadreniami, obsahovali konkrétnu skutkovú a právnu argumentáciu, preto ani z tohto hľadiska nemožno zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom v tomto konaní považovať za neúčelné. Preto odvolací súd zmenil napadnutý výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie tak, že občianskemu združeniu, ktoré do 30.06.2016 vystupovalo v procesnom postavení vedľajšieho účastníka na strane žalovaných 1/, 2/, priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

15. Keďže po nadobudnutí účinnosti už nie je možné, aby sa v jednom rozhodnutí rozhodlo o nároku na náhradu trov konania a súčasne o výške tejto náhrady (§ 262 ods. 2 , odvolací súd rozhodol vo výroku tohto uznesenia len o nároku vo všeobecnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania však v každom prípade treba preskúmať účelnosť jednotlivých vynaložených trov účastníka konania, ktorých náhradu uplatňuje voči druhému účastníkovi, osobitne vo vzťahu ku každému úkonu účastníka. V danom prípade ide o otázku, či existoval procesný dôvod na to, aby vedľajší účastník podával dve písomné vyjadrenia k žalobe namiesto jedného. Tieto otázky však už podľa § 262 ods. 2 sú súčasťou rozhodovania o výške náhrady trov konania, nie o základe (nároku vo všeobecnosti). Preto sa odvolací súd týmito otázkami nezaoberal a ich posúdenie ponecháva súdu prvej inštancie, ktorý rozhodne o konkrétnom vyčíslení náhrady trov T. samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia.

16. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP. Keďže T. bolo v odvolacom konaní úspešné, odvolací súd mu voči neúspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O vyčíslení náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto uznesenia (§ 262 ods. 2 .

17. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .