Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Co-584-2015.pdf
PDF · 84.04 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/584/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a členov senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci žalobcu: RAMIRENT spol. s r.o., Opletalova 65, Bratislava, IČO: 17 321 484, zast. Advokátska kancelária Lebovič, s.r.o, so sídlom Mlynské Nivy 73/a Bratislava, IČO: 50 289 934, v mene ktorej koná Mgr. Filip Lebovič, advokát a konateľ, proti žalovanému: Ing. Jaroslav Svrbický - MONMEZON so sídlom Čakajovce 289, IČO: 43 663 133, o zaplatenie sumy 652,80 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 10. februára 2015, č. k. 25C/224/2014-74, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti a výroku o trovách konania m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 40,- Eur a zostávajúcu časť úroku z omeškania vo výške 9,75 % ročne zo sumy 652,80 Eur od 27.06.2013 do zaplatenia.
Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 652,80 eur s 8,5% úrokom z omeškania ročne od 27. 06.2013 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a náhradu trov konania k rukám právneho zástupcu v sume 331,17 eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo zvyšku žalobu (návrh) zamietol. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 488, § 517 ods. 1, 2, § 559 ods.1, § 663, § 671 ods.1, § 721 ods. 1, 2, § 722 ods. 1, 2, § 723 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 261 ods. 1, 2, 9 Obchodného zákonníka. Konštatoval, že žalobca sa domáhal zaplatenia žalovanej sumy titulom neuhradenej faktúry za neuhradený podnikateľský nájmom hnuteľnej veci. Zmluvu so žalobcom podpisoval vedúci prevádzky, čo žalobca dokladoval dodatočne organizačným poriadkom. Žalovaný faktúru neuhradil dňom splatnosti 26.06.2013. Zmluva bola uzatvorená podľa Občianskeho zákonníka. Žalobca si uplatnil aj úrok z omeškania podľa Obchodného zákonníka 0,05% denne od 27. 06. 2013 a paušálnu náhradu 40 eur podľa nariadenia vlády č. 21/2003 Z. z. podľa Obchodného zákonníka s poukazom na § 261 ods. 1, 2, 9. Vykonaným dokazovaním súd mal preukázané, že žalovaný v lehote splatnosti faktúru neuhradil, preto ho zaviazal na zaplatenie dlžnej istiny 652,80 eur s úrokom z omeškania 8,5% podľa Nariadenia vlády č. 87/ 1995 Z. z. a § 517 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že zmluvný vzťah medzi účastníkmi v čase uzatvárania podnikateľmi bol uzatvorený podľa Občianskeho zákonníka. Nárok a teda aj príslušenstvo je možné uplatňovať len podľa Občianskeho zákonníka bez ohľadu na ustanovenie § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka. To, že sa zmluvný vzťah medzi účastníkmi spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka a Obchodným zákonníkom, logicky nevylučuje právny názor, že ak nárok vyplýva z Občianskeho zákonníka, aj príslušenstvo je možné priznať podľa Občianskeho zákonníka, preto žalobcovi priznal úrok z omeškania 8,5 % od splatnosti faktúry. Vo zvyšku ohľadne úroku z omeškania a paušálnej náhrady žalobu zamietol. V závere poukázal na všeobecnú prax súdu, keď bola
vec z registra Cb prevedená do registra C, pretože ide o civilnú vec a dodal, že bežne sa i nájom a podnájom rieši v civilnom konaní medzi podnikateľskými subjektami. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 OSP, úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania 331,17 eur, keďže bol neúspešný iba v nepomernej časti ohľadom sumy 40 eur a úroku z omeškania. Priznal mu náhradu za súdny poplatok 39 eur a trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej pomoci, prevzatie, podanie, účasť na pojednávaní 10.02.2015, režijný paušál a náhradu za stratu času 55,56 Eur spolu s 20% DPH, 47,05 Eur v zmysle Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Nepriznal žalobcovi úkon za účasť na pojednávaní z dôvodu nehospodárnosti úkonu, pretože pojednávanie bolo potrebné odročiť, keďže nepredložil doklady preukazujúce jeho nároku.
2. Proti zamietajúcej časti rozsudku a výroku o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť a zaviazať žalovaného k zaplateniu úroku z omeškania 0,05% denne z dlžnej sumy 652,80 eur z 27.06.2013, paušálnej náhrady nákladov 40 eur a náhradu trov konania 464,24 eur a náhradu trov odvolacieho konania. Dôvodil, že paušálna náhrada mu prináleží v zmysle § 369c Obchodného zákonníka v spojení s vykonávacím predpisom č. 21/2003. Nestotožnil sa s argumentáciou súdu prvej inštancie o zápisoch vecí do jednotlivých súdnych registrov. Poukázal, že na vec dopadá ustanovenie § 261 ods. 1, 8, 9 ObZ , pri aplikovaní ktorých je rozhodujúca povaha účastníkov pri vzniku záväzkového vzťahu. Ku dňu vzniku obchodnoprávneho vzťahu boli obaja podnikateľmi, ich vzťahy podliehajú režimu § 261 ods. 9 ObZ, nakoľko právna úprava zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí v Občianskom zákonníku neupravuje omeškanie nájomcu splatením nájomného, použije sa úprava omeškania § 365 - § 369c ObZ. Do účinnosti platnej úpravy § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka (pôvodne § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka) vylučujúcej absolútny neobchod vo vzťahu k zmluvným typom upraveným v Občianskom zákonníku prišlo novelizáciou ObZ na zákonom č. 432/2004. Z tohto dôvodu sa vzťahy riadia tak podľa Občianskeho, ako aj Obchodného zákonníka, v teóriách sa na tieto vzťahy používa pojem kombinované obchodné vzťahy, resp. obchody. Súd prvej inštancie nesprávne preto úroky z omeškania priznal podľa Občianskeho zákonníka, a nedôvodne poukázal na všeobecnú prax súdov. Súd mal aplikovať všeobecné ustanovenie na nájomnú zmluvu a príslušenstvo posúdiť podľa Obchodného zákonníka. Zaradenie právnej veci do niektorého z registrov nemôže mať vplyv na právne posúdenie veci, pretože všetky takéto veci by mali byť posudzované v zmysle kolíznej normy Obchodného zákonníka bez ohľadu na ich zaradenie do registra v rámci súdu. Poukázal, že nie je možné zistiť, na základe akých logických postupov dospel k právnemu záveru o absolútnom použití Občianskeho zákonníka na prejednávanú vec, čo činí rozhodnutie nepreskúmateľným. V časti výroku o trovách konania žiadal priznať plnú náhradu trov konania nestotožniac sa s dôvodmi nepriznania účasti na pojednávaní z dôvodu nehospodárnosti, pričom súd ani neuviedol, ktoré doklady mal na mysli. Zo zápisnice z pojednávania vyplýva, že ide zrejme o doklady týkajúce sa oprávnenia vedúceho prevádzky na uzatváranie zmlúv. On nespôsobil odročenie pojednávania, súd mal možnosť posúdiť platnosť zmlúv aj bez požadovaných dokladov v zmysle § 15 a § 16 Obchodného zákonníka.
3. Žalovaný k odvolaniu písomné vyjadrenie nepodal.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti (§ 363 CSP) viazaný dôvodmi odvolania a rozsahom odvolania a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
5. Predmetom konania bola žaloba, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 652,80 eur s 0,05 % úrokom z omeškania denne od 27.06.2013 do zaplatenia dôvodiac tým, že žalovanému prenajal na základe zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí z 10. 05. 2013 hnuteľnú vec. Za plnenie vystavil vystavil faktúru č. 3013320137 splatnú 26. 06. 2013 v sume 652,80 eur. Žalovaný faktúru neuhradil. Súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom žalobe v časti istiny vyhovel a v časti úroku z omeškania priznal žalobcovi úrok z omeškania 8,5% ročne od 27.06.2013 do zaplatenia a vo zvyšku úroku z omeškania nad sumu 8,5% do 18,25% a v sume 40 euro paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky žalobu zamietol. Proti zamietajúcej časti rozsudku žalobca podal odvolanie.
6. Žalobca odvolaním namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie majúc za to, že mu prináleží úrok z omeškania vo výške 0,05% denne podľa ustanovenia § 165 - § 369b Obchodného zákonníka, keď úroky z omeškania sa posudzujú podľa Obchodného, nie Občianskeho zákonníka, aj keď samotný zmluvný typ je upravený a súdom prvej inštancie posudzovaný podľa Občianskeho zákonníka.
7. Odvolací súd po prejednaní veci sa stotožnil s odvolacími dôvodmi žalobcu o nesprávnom právnom posúdení žalovaného nároku v časti úrokov z omeškania a paušálnej náhrady výdavkov spojených s uplatnením pohľadávky. Podľa § 261 ods. 9 Obz zmluvy medzi osobami uvedenými v ods. 1, 2 (záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi a pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkali podnikateľskej činnosti, vzťahy záväzkové medzi subjektami verejného práva, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb, alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti), ktoré nie sú upravené v hlave 2 tejto časti zákona a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ medzi vyššie menovanými subjektami uzatvorené zmluvy nemajú úpravu v Obchodnom zákonníku, použijú sa ustanovenia Občianskeho zákonníka, ale zároveň posledná časť vety nevylučuje súčasne použitie Obchodného zákonníka; tomu zodpovedá formulácia „a týmto zákonom“. Správne uvádza aj žalobca v odvolaní, do účinnosti novely zák. č. 530/2003 Z. z. sa pokladali tzv. absolútne neobchodné záväzkové vzťahy, pretože právna úprava pripúšťala aplikovať iba Občiansky zákonník vtedy, keď túto zmluvu uzatvorili osoby uvedené v ods. 1, 2, t. j. podnikatelia navzájom, prípadne podnikatelia pri ich podnikateľskej činnosti so štátnou samosprávou a ďalšie. Novelizáciou zákona č. 530/2003 Z.z. bolo ustanovenie § 261 ods. 6 nahradené § 261 ods. 9 a súčasne spresnené v tom smere, že použitie Občianskeho zákonníka sa obmedzilo len na zmluvy upravené ako zmluvné typy v Občianskom zákonníku, ak sú zaradené medzi subjektami uvedenými v ods. 1, 2 a len na osobitné ustanovenia Občianskeho zákonníka o príslušnom zmluvnom type. Všetko ostatné, čo priamo zmluvný vzťah, typ neupravuje, sa potom spravuje všeobecnými ustanoveniami Obchodného zákonníka o záväzkových vzťahoch, vrátane príslušenstva pohľadávky, ktorými sú aj úroky z omeškania. Vychádzajúc z uvedeného výkladu preto záver súdu prvej inštancie, že ak sa zmluvný typ posudzuje podľa Občianskeho zákonníka aj príslušenstvo sa posudzuje podľa toho istého právneho predpisu, nie je správny. Argumentácia o zápisoch vecí do súdnych registrov je bez právneho významu, pretože v nej absentujú právne závery a aplikácia konkrétnej právnej normy, podľa ktorej súd posúdil svoje skutkové zistenia. Odvolací súd posudzujúc dohodnutú výšku úroku z omeškania medzi spornými stranami, podnikateľmi uzavrel, že nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, aj keď prevyšuje úroky, ktoré banky žiadali v tom čase pri poskytovaní úverov, preto dojednané úroky z omeškania vo výške 0,05% denne z dlžnej sumy rešpektoval.
8. V kontexte vyššie uvedených záverov odvolací súd žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 9,75% ročne, keď rozsudok v časti už priznaného úroku z omeškania 8,5%, nadobudol právoplatnosť. Celkový ročný úrok priznaný žalobcovi v prepočte na denný úrok potom predstavuje 0, 05% denne z dlžnej sumy. Zároveň odvolací súd priznal žalobcovi aj sumu 40 eur podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, pretože s omeškaním dlžníka mu vznikol okrem nároku na zaplatenie úrokov z omeškania aj nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a to bez potreby osobitného upozornenia vo výške určenej vykonávacím predpisom nariadením vlády SR č. 21/2013 Z. z. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti podľa § 388 CSP zmenil, keďže neboli podmienky ani na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
9. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1, § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal plnú náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Žalobca odvolaním napadol aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania, keď nesúhlasil s nepriznaním úkonu za účasť na pojednávaní 18.12.2014. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi odvolania žalobcu, že odročenie pojednávania z dôvodu potreby doloženia potrebných dokladov pre preukázanie nároku žalobcu nebolo opodstatnené. Preukázanie oprávnenosti vedúceho prevádzky na uzatvorenie zmluvy bolo otázkou právneho posúdenia veci v zmysle platnej právnej úpravy § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka, čo mohol súd učiniť aj bez odročenia pojednávania. Z vyššie uvedených dôvodov preto považuje odvolací súd tento úkon žalobcu za účelový a prináleží mu zaň náhrada trov konania. V odvolacom konaní bol žalobca úspešný, preto mu patrí plná náhrada trov odvolacieho konania, o ktorej výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktoré sa končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).